Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená pani premiérka, vážený pán podpredseda vlády, členovia vlády, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, dovoľte mi, aby som na záver nášho predčasne ukončeného volebného obdobia, ktoré končí týmto dnešným rokovaním, sa vám prihovoril s krátkym príhovorom. Kríza je základný pojem, ktorým možno vystihnúť charakter V. volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky. Mnoho prijímaných rozhodnutí bolo odôvodnených či poznačených práve krízou. Je to kríza medzinárodného, finančného a ekonomického systému, ktorá sa premieta do našich pomerov aj v podobe krízy politického systému, krízy morálnej, krízy medziľudských vzťahov, krízy politickej kultúry a politickej diskusie. A nakoniec aj ústavnej krízy, ktorá vyvrcholila v skrátení volebného obdobia prijatím ústavného zákona o vypísaní predčasných parlamentných volieb. Napriek týmto ťažkostiam si parlament plnil svoju funkciu zákonodarného zboru a prijímal po dostatočných rozpravách a efektívne rad právnych noriem a ďalších rozhodnutí. Nešlo teda o obdobie diskontinuity, ale o obdobie, ale ani o obdobie nečinnosti. Národná rada Slovenskej republiky pracovala a plnila si svoje ústavné povinnosti. Schválili sme 206 zákonov. Z toho 176 predložených vládou Slovenskej republiky, 26 návrhov zákonov predložených poslancami a 4 návrhy zákonov, ktoré predložili parlamentné výbory. Čomu sa nesmierne teším aj napriek problémom, ktoré sme medzi sebou mali, že sme dokázali v tomto pléne, v tejto Národnej rade schváliť 3 ústavné zákony. Aj keď dva z nich ma netešia, ale je to isté povzbudenie, že aj v čase krízy sa dá politika robiť zodpovedne, a osobitne ma teší schválenie ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Na tento zákon by som chcel aj v súvislosti s prebiehajúcou krízou poukázať. Tento zákon, ktorý určuje maximálnu výšku verejného dlhu. S uspokojením chcem konštatovať, že práve tento návrh ústavného zákona bol prijatý naprieč politickým a ideologickým spektrom. Chcem sa všetkým vám, kolegyne, kolegovia, poďakovať za tento vecný a zodpovedný prístup. K tomuto volebnému obdobiu si dovolím, žiaľ, poznamenať viacero kritických pripomienok. Množia sa znepokojivé príznaky. Dopustili sme, aby sa stratila vecná rovina politických debát a namiesto toho vystúpili do popredia ideologické stanoviská, heslá a častokrát aj roznecovanie vášní. Dopustili sme, aby sa naše zákonodarné zhromaždenie začalo meniť na permanentnú predvolebnú tribúnu. Dialóg sa častokrát z rokovaní strácal a býval vykázaný do kuloárov. Akoby sa poslanci zaň pred verejnosťou hanbili a obávali sa, že budú pokladaní za nedostatočne zásadových, ak budú nachádzať spoločnú reč naprieč líniou, ktorá delí vládne strany od opozičných. Takáto polarizácia neveští nič dobré a nevypovedá nič lichotivé o stave našej politickej kultúry a ani o atmosfére našej spoločnosti.
Kolegyne, kolegovia, finančná a ekonomická kríza má nevyhnutne aj rozmer morálny a politický. A to sa týka pôvodu tejto krízy a jej dopadov. Ľudia strácajú vieru v seba, v budúcnosť, v demokraciu, slobodu, zákony a, žiaľ, aj v právo. Prestávajú veriť, že môžu spolurozhodovať o osude svojom a o osude tejto krajiny. Základy demokratického a slobodného zriadenia sa ocitajú pod rastúcim tlakom, ktorý ich môže vážne ohroziť. Doposiaľ, v pokojnejších časoch k tomu nedošlo. To nás však neoprávňuje nahovárať si, že k tomu nemôže dôjsť, a to navyše v podmienkach, keď sa v kríze ocitajú aj medzinárodné organizácie, do ktorých sme len nedávno vstupovali so zámerom posilniť a stabilizovať náš demokratický systém. Nezabúdajme, že kríza, ktorej čelíme u nás doma, má svoj kontext v Európe a vo svete, ktorý je sám zmietaný v čoraz vážnejších napätiach. Tieto napätia môžu vyústiť do nových a rozsiahlych medzinárodných konfliktov a tie nás môžu postaviť do situácie, v ktorej si nebudeme môcť dopriať ani ten prepych, ktorý sme mali doteraz, keď sme mohli toľko priestoru venovať malicherným vnútorným sporom.
Nezabúdajme na to, že Národná rada Slovenskej republiky má aj svoje funkcie v oblasti bezpečnostnej a zahranično-politickej. Zhrniem, kolegyne, kolegovia. Podstatou všetkých úloh, ktoré tu zostávajú pre nový parlament a pre novú koalíciu, je čeliť súčasnej kríze vo všetkých jej rozmeroch, predísť ďalšiemu vzostupu odcudzenia u občanov. Musíme všetkými silami zabrániť tomu, aby kríza ďalej podkopávala demokratické zriadenie a aby vyvolala u obyvateľov tak veľkú stratu dôvery, že by to znamenalo stratu podpory pre ústavné základy slobody, ktoré sme začali v našej krajine klásť pred dvadsiatimi dvomi rokmi. Nikto čo i len trochu zodpovedný nemôže chcieť stav, keď budeme musieť konštatovať, že v našej krajine ešte stále máme demokraciu, no už bez demokratov, ktorí sa k nej hlásia, sú k nej lojálni a pokladajú ju za svoju. Verím, že sme túto osudnú čiaru ešte neprekročili. Musíme dokončiť proces, v strede ktorého sa nachádzame tak, aby navrhované zmeny priniesli blahodarné výsledky a neboli len ďalšou zbytočnou záťažou pre ľudí, ktorí aj bez nich už majú nadmieru svojich starostí. Je treba stlmiť momenty, ktoré polarizujú spoločnosť. Bude treba zamerať sa na vecnú rovinu problémov a hľadať možnosti spolupráce na ich riešení naprieč straníckymi a ideologickými deliacimi čiarami s väčším úsilím, nech tomu bolo doteraz. Aby sme vrátili dôveru v právny štát, je dôležité pokračovať v zápase v boji s korupciou a klientelizmom. Kríza akiste predstavuje hrozbu, môže byť však aj zdrojom poučenia a možno dôvodom na to, aby sme si nanovo uvedomili hodnotu slobody a demokracie a aby sme si uvedomili hodnotu inštitúcií, ktoré ich trvanie podmieňujú.
Kríza môže byť zdrojom motivácie aj pre novú zodpovednejšiu politiku. Rozširovanie priamej demokracie, obchádzanie inštitúcií a právnych postupov nie je riešením daného stavu, tak ako nie sú naň odpoveďou ani diktátorské ambície. To nie sú riešenia, ale nebezpečné pokušenia. Naša cesta môže viesť len cez zachovanie zastupiteľskej demokracie v plnom zmysle slova a zachovanie slobody, ktorá nie je a nemôže byť slobodou mimo inštitúcií a mimo zákona. Ak sa uspokojíme s niečím menším, bude to opustenie povinností, za ktoré nám nikto ďakovať nebude.
Ctené kolegyne, kolegovia, to, čo tu hovorím, je teda výzvou pre súčasných aj budúcich členov najvyššieho zákonodarného zboru Slovenskej republiky. Byť poslancom znamená požívať poskytnutú dôveru občanov. Je to predovšetkým služba, nie privilégium. A už vôbec to nie je dôvod na spupnosť. Služba znamená povinnosť. Berme ju vážne a splňme ju. Okamih skúšky pevnosti našich inštitúcií a našich charakterov nastáva s väčšou rýchlosťou a väčšou naliehavosťou, než sme si mohli myslieť dva-tri roky naspäť.
Kolegyne, kolegovia, bolo mi veľkou cťou a potešením s vami v tomto volebnom období spolupracovať. Prajem mnoho šťastia vám a celej našej vlasti. (Potlesk.)
