18. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, vážený pán podpredseda vlády, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona, ktorý, ako to už začína byť v tejto snemovni zvykom, že tie najdôležitejšie návrhy sa tešia tej najmenšej pozornosti a ja teda chcem jednak oceniť pána kolegu Čaploviča, že z vládnej koalície vystúpil aspoň on k tomuto mimoriadne dôležitému návrhu. V niečom aj s tým jeho vystúpením súhlasím, v niečom nie, ale to je, samozrejme, prirodzené. Mrzí ma, že ten záujem o tento zákon je pomerne nízky, pretože je to zákon, ktorý by mohol mať potenciál naozaj niečo v našej vede pohnúť. Na to si však musíme bližšie rozobrať aj jeho obsah, ale aj čo je jeho ciele a čo sú jeho možnosti.
O tomto zákone, o transformácii Slovenskej akadémii vied najmä, lebo týka sa to aj rezortných inštitúcií na verejné a výskumné inštitúcie, sa na Slovensku hovorí už dlhé roky. Je to inšpirované aj najmä Českou republikou a tamojšou transformáciou. Aby to prešlo, tak sa na účely, by som povedal, presadenia tohto zákona používajú za argumenty o tom, že aké rôzne výhody a možnosti tento zákon prinesie slovenskej vede.
To znamená, predtým, než sa dostanem ku konkrétnym otázkam v tomto texte zákona, dovoľte mi odpovedať na otázku, či naozaj od tohto zákona, ako ho dostávame, možno očakávať takúto zásadnú skokovú zmenu, ak nie v kvalite vedy Slovenskej akadémie vied, tak aspoň v prostredí, v ktorom sa Slovenská akadémia vied a ďalšie vedecké inštitúcie budú pohybovať. Veľmi často sa tí obhajcovia takýchto návrhov, alebo tí, ktorí ich podporujú a spredávajú, odvolávajú na skúsenosť práve Českej republiky, na skúsenosť Akadémie vied v Českej republike.
Zabúda sa na to, že my máme na Slovensku skúsenosť veľmi obdobnú, a to je skúsenosť s transformáciou slovenských vysokých škôl, ktoré pred pätnástimi rokmi prešli procesom, ktorý je veľmi podobný. Myslím si, že keď chceme uvažovať, čo tento zákon prinesie na Slovensku pre našu vedu, tak je viac na mieste sa pozrieť na to, čo priniesla transformácia vysokých škôl, lebo sa odohrala v rovnakom prostredí, aj zhruba s rovnakými finančnými dopadmi, a naopak si myslím, že pozerať sa na ten český príklad je skôr zavádzajúce, lebo ten český príklad jednak vychádza z úplne iného stavu vedy a jej kvality a posunu, ale aj z iného prostredia, najmä finančného a, by som povedal, aj z hľadiska prajnosti, či už verejných financií alebo vlády k vede, k základnému výskumu.
Za tých okolností musím povedať, že očakávať od tohto zákona nejakú zásadnú zmenu asi nie je na mieste, pretože my dnes nemáme na Slovensku prítomné nič z toho, čo v Českej republike bolo prítomné, teda jednak už pomerne vysoký úvodný stav, na ktorom sa dalo budovať. Naša veda, najmä teda pokiaľ hovoríme o akadémii vied, je po viac ako 25 rokoch finančných suchôt a nestability, nie je v stave, ktorý by sme, mohol nás napĺňať hrdosťou. To nie je ani tak kritika akadémie vied, ako teda tých, ktorí za túto situáciu, za tých 25 rokov zodpovedajú.
Ale čo je možno ešte dôležitejšie, je to, že pozrime sa, čo sa stalo s našimi vysokými školami po roku 2002. Po roku 2002 naše verejné vysoké školy, teda vtedy ešte neboli práve verejné, sa transformovali na verejné vysoké školy, ktoré sú tiež verejno-právnymi subjektami a dostali majetok, dostali do majetku predchádzajúci majetok štátu a zároveň bola zvýšená miera ich autonómie o nakladaní s týmto majetkom aj vo vnútornej ich správe. Bez toho, aby som tu teraz chcel otvárať obsiahlu diskusiu o stave našich vysokých škôl, tak si myslím, že odborníci sa zhodnú, že pätnásť rokov, a to je pomerne dlhé obdobie, po tom, čo sa to stalo, sa udiali dve veci.
Jedna vec je, že sa významne zlepšilo hospodárenie tých vysokých škôl s týmto majetkom. To znamená, že keď ho dostali do majetku a dostali väčšiu mieru autonómie, tak s ním nakladajú, aj so svojím hospodárením o niečo lepšie. Ak si spomínate, keď vysoké školy sa transformovali, tak väčšina z nich bola v strate, keď sa začali započítavať odpisy do ich hospodárenia a po niekoľkých rokoch to vysoké školy zvládli a v podstate dnes už v strate nie sú dlhodobo, dokážu tvoriť aj vlastné zdroje. To znamená, vidíme, že tá vyššia miera autonómie a prechod majetku do vlastníctva prispela k lepšiemu hospodáreniu, a to možno očakávať aj tu, hoci ako ukážem, ten očakávaný efekt je oveľa nižší z dôvodov, že ten zákon zväzuje verejným vysokým i verejným výskumným inštitúciám ruky spôsobom, ktoré verejné vysoké školy nepoznajú.
Ale čo je možno dôležitejšie, tá druhá zhoda, ktorá je medzi odborníkmi, je, že za ostatných pätnásť rokov nedošlo k významnému kvalitatívnemu posunu v obsahu toho, čo slovenské vysoké školy robia, preto ich aj riešime. A koniec-koncov aj dokument Učiace sa Slovensko, o ktorom teda máme diskutovať, pomenúva stav slovenského vysokého školstva skôr kriticky. Takisto dokument, ktorý pripravil ešte pán bývalý minister Čaplovič vtedy v roku 2013-2014, navrhoval pomerne rozsiahle množstvo zásadných zmien v tom, ako sú spravované a riadené a financované slovenské vysoké školy a aj teda medzinárodné porovnanie a názor verejnosti je pomerne kritický.
Čo tým chcem povedať, je teda, že aj keby sme robili rovnakú reformu so SAV-kou, ako sa urobila s verejnými vysokými školami, tak možno skôr očakávať teda mierne zlepšenie hospodárenia a nakladania s majetkom a nemožno očakávať nejaké iné zásadné zmeny v kvalite slovenskej vedy. Tie by totiž vyžadovali okrem zlepšenia financovania aj veľmi strategický prístup k zmene, k zmene kvality a by som povedal ambície či už riadiacich pracovníkov a, a najmä teda mladých vedcov. To je, to je ten všeobecný postoj, kde som chcel vysvetliť, prečo od tohto zákona si nemožno až tak veľa sľubovať a obávam sa, že všetci tí, ktorí si od neho veľmi veľa sľubujú, budú sklamaní, ale možno si od neho sľubovať mierny pokrok v oblasti ekonomickej správy výskumných inštitúcií.
Teraz mi dovoľte ale prejsť ku konkrétnym pripomienkam, lebo musím povedať, že na pomerne rozsiahly predpis, ktorý navyše prechádzal opakovaným pripomienkovaním diskusie, proste je to jeden z najpripravovanejších predpisov, aký tu máme za ostatné roky. Viackrát bol stiahnutý ešte aj z vlády, potom sa vracal, potom sa o ňom diskutovalo. Takže naozaj nejde o nejaký narýchlo ušitý predpis, ktorý včera na ministerstve vznikol. Tak na to je v ňom pomerne veľa minimálne otáznikov z môjho pohľadu. A podľa mňa treba na ne poukázať. Dovoľte mi teda byť konkrétny.
Prvá vec, ktorý ten predpis nerieši, hoci je veľmi významná, je otázka viacerých zakladateľov. Na jednej strane ten predpis hovorí o tom, že verejnú výskumnú inštitúciu môže založiť zakladateľ, teda jeden, buď akadémia vied alebo ministerstvo, potom však pripúšťa, že vlastne pri splynutí inštitúcií viacerých zakladateľov už môže mať viacerých zakladateľov, ale potom nerieši, čo v takej situácii ďalej, pretože podľa zákona zakladateľ má tie najvýznamnejšie právomoci a ak sa o ne majú deliť dve a viaceré inštitúcie, tak je v zákone, ktorý má inak asi štyridsať strán, nie je nijak upravené, ako sa to potom bude diať. Jedine je povedané, že majú uzatvoriť písomnú dohodu pri splynutí o tom, že prečo, ako to, ako to bude fungovať. To je z môjho pohľadu, musím povedať, dosť zásadný problém. Najmä preto to poviem, že mať inštitúcie s viacerými zakladateľmi by bolo práve dobré, lebo to by bolo prelínanie základného aplikovaného výskumu a možnosť aj zatiahnuť ďalších, ďalších aktérov, ak by napríklad akadémia vied sa mohla dohodnúť s ministerstvom alebo aj s iným ústredným orgánom na tom, že spolu niečo vytvoria. Bolo by to treba podporiť, ale práve v absencii legislatívneho rámca to je skôr nepravdepodobné. Takže táto kritika sa aj netýka toho, že bude vznikať chaos, ale skôr, že práve preto, že to nie je upravené, sa to ani nestane, čo je na škodu.
Druhý bod je, sa týka potom správy, kde pán poslanec Čaplovič kritizoval to množstvo orgánov, ktoré vnímal teda kriticky. Ja si myslím, že pri vhodnom oddelení tých funkcií to nemusí byť na škodu. V podstate snaží sa ten model nasledovať taký ten nemecký, nie ten anglosaský, kde v anglosaskom modeli býva jedna správna rada a u nás býva po nemeckom vzore vždy správna rada a potom je ešte dozorná rada, ktorá na ňu dozerá. Obidve možnosti sú možné. Ja nemám problém akceptovať tento návrh ministerstva, aby boli ako keby dva orgány.
Čo však vidím ako problematické, je, že keď už definujeme takto tie orgány, tak práve pri vedeckej rade nie je jasne definované, že či jej členovia majú byť na podklade vedeckej kvality, aby naozaj hodnotili vedecké výstupy, alebo to majú byť praktici. Lebo najprv sa hovorilo o tom, že to majú byť významní odborníci z oblastí, v ktorých inštitúcia pôsobí a potom sa hovorí, že ale tretina až polovica sú zástupcovia hospodárskej praxe alebo užívateľov výsledku výskumu. To je problém, ktorý vidíme už dneska a môže znieť teoreticky, že vedecké rady aj na vysokých školách často v skutočnosti nefungujú na princípe vedeckej excelencie, ale skôr na princípe zastupovania rôznych funkcionárov. A tým pádom by bolo dobré ustanoviť, že to má byť naozaj na princípe vedeckej excelencie, ak tu ideme napríklad hodnotiť individuálne vedeckých pracovníkov. Bez toho, aby sme sa niekoho dotýkali, ja si neviem predstaviť, ako nejaký praktik povedzme aj v oblasti chémie alebo ekonómie, niekto, kto robí v podniku, ja neviem, marketingového riaditeľa vo veľkej chemickej firme v Slovnafte, má teraz byť členom vedeckej rady, ktorá bude hodnotiť vedecké výsledky chemikov na ústave polymérov SAV. Proste to, to nie je jeho úloha. To znamená, že ak tam chceme tento externý prvok, tak naozaj je otázka, či v správnej rade, ako naznačoval pán poslanec Čaplovič, v dozornej rade, ale ak chceme vedeckú radu kvalitnú, mala by byť z kvalitných vedcov a to neznamená, že tí ostatní sú nejakí menej hodnotní.
Ďalšia otázka, ktorá tam je, je, že v podstate je tam v zákone ustanovená tá organizačná zložka, čo je v podstate ekvivalent fakúlt na univerzitách, že tiež, keď sa robila veľká reforma vedeckých škôl, vysokých škôl a fakulty sa búrili, že na univerzity prechádza kompetencia, tak sa urobil kompromis, že zo zákona dali určité kompetencie fakultám, hoci už nie sú právnické osoby. Tu sa v podstate skúša ten istý kompromis, že keď sa zlúčia viaceré ústavy do jedného, tak ako keby si nechajú nejakú formu identity. Ja tomu politicky rozumiem, len jedna vec, ktorá je veľmi zvláštna, je, že keďže tie organizačné zložky, tiež rozhoduje o nich zakladateľ, tak vlastne organizácia stratí kontrolu nad svojou vnútornou štruktúrou. To znamená, že keby sa aj všetci vedci v tom ústave dohodli, že si to chcú zorganizovať inak, tak podľa tohto návrhu to nebudú môcť urobiť, lebo vlastne zakladateľ, teda SAV ako celok, predsedníctvo, snem im to budú musieť odobriť, čo je z môjho pohľadu mimoriadne zvláštne, aby organizácia, ktorá je inak samosprávna, si nemohla ani vnútorne určiť štruktúru. Je to ako keby ministerstvo muselo schvaľovať Univerzite Komenského, že si zriadi alebo zruší nejakú fakultu. To si myslím, by vysoké školy neprijali a nie celkom by som to odporúčal ani tu.
Ďalším bodom, ktorý je dôležitý, je financovanie. A tu sa dostávam k tomu, čo už som naznačil, že pán poslanec Čaplovič hovoril o rizikách privatizácie, presunu nejakého nesprávneho nakladania s verejnými zdrojmi. Tie riziká určite vždy sú pri takejto zmene, lebo, samozrejme, najistejšie je, všetko aby zostalo štátne a zakázať s tým akékoľvek nakladanie. To znamená, že tie riziká sú. Ale otázka je o tej váhe tých rizík a ja musím povedať, že z môjho pohľadu zatiaľ skôr vidím riziká v tom, že ten, ten zákon je strašne zviazaný a v podstate tá zmena je viac rétorická ako skutočná a uvediem to aj príkladmi.
Napríklad tento zákon umožňuje, aby si verejná výskumná inštitúcia zobrala úver, ale limituje to na 60 % príjmov z minulého roku, čo už samo o sebe nie je veľa, lebo ak si vezmete, že máte ročný prevádzkový rozpočet a vy si môžete požičať na nejaký nový rozvojový program do 60 %, tak to už nie je až tak veľa a poviem, ale ono hovorí - okrem inštitucionálnych príjmov, čo je tá hlavná dotácia. To znamená, že v skutočnosti ona si bude môcť zobrať úver len do výšky 60 % tých podnikateľských alebo iných príjmov, čo je v podstate veľmi malá suma, takže poviem si, dve situácie. Jedna je, vysoká škola múzických umení mala pred niekoľkými rokmi problémy s budovou, prišla o ňu, nemala v podstate takmer kde byť a vtedy si zobrala úver. Z toho vyriešila svoju situáciu a úver postupne splatila. Nič také by, ak, ja neviem, ekonomické ústavy SAV podľa tohto zákona nemohli urobiť, lebo tá suma, ktorá im je umožnená, by im stačila možno na vybavenie štyroch posluchární, ale nie na to, aby reálne sa sami vyriešili, čo samozrejme obmedzuje tie riziká, že sa niekto aj preúveruje, ale v podstate potom je také ustanovenie zbytočné. Pokiaľ si budú môcť brať len také mini úvery, tak je otázka, či to má vôbec zmysel.
Jedna premárnená príležitosť v tomto zákone je naopak to, čo sa vo vysokých školách podarilo, že od roku 2001 a finálne 2002 sú vysoké školy financované podľa vzorca. Môžme o tom vzorci debatovať, on sa aj v čase mení, ale je o čom debatovať. Už to nie je o tom, že ako sa hovorí obľúbene, že demižónová politika, že kto si čo vybaví, ale je to o tom, že sú jasné pravidlá. A je právo v tomto prípade povedzme SAV alebo SOU-tu povedať, že my chceme financovať, niekto podľa publikácií, niekto podľa citácií, niekto podľa patentov, niekto podľa aj iných kritérií, ale aby tie kritériá boli.
A to, čo v tomto zákone chýba, je práve to, že ten zakladateľ má povinnosť najmä v prípade SAV takéto kritériá ustanoviť, to znamená, že ďalej sa ponecháva možnosť financovať v podstate historicky. Kto mal doteraz päť ľudí a 500-tisíc, nech ich má aj ďalej, kto mal doteraz milión, nech ho má aj ďalej. To znamená, že to, čo asi najviac ovplyvnilo verejné vysoké školy na Slovensku, teda jasné pravidlá pre ich fungovanie, tuto chýba a to je podľa mňa veľmi premárnená príležitosť, kde by sa takáto úloha mala dať. Samozrejme, tie pravidlá by nemal určovať štát. V tomto prípade nutne má ich určovať zakladateľ, ale, ale, ale je to, je to niečo, čo by, myslím si, veľmi pomohlo.
Takisto - vrátim sa ešte k tej téme samostatnosti tých inštitúcií - napríklad podľa tohto zákona nebude môcť verejná vysoká inštitúcia ani len predať garáž bez súhlasu ministerstva financií alebo vlády, pretože sa hovorí, že nad 25-tisíc bude vláda a do 25-tisíc je ministerstvo financií. To znamená, ak si vezmeme hodnotu garáže v Bratislave, tak na to, aby predala Slovenská akadémia vied garáž, bude potrebné súhlas vlády, pretože v Bratislave garáž stojí, verte mi, nad 25-tisíc.
Opäť je otázka, že či to je celkom to, čo chceme. A opakujem, chápem tie riziká, že len, len potom je otázka, či takúto obrovskú zmenu, ktorá je veľmi komplikovaná, ten zákon to pekne ilustruje, bude všetko treba, papiere nanovo zmeniť, kataster vyriešiť, majetky, bude to veľmi veľká formálna zmena, ktorá akadémiu v podstate zahltí na minimálne rok a potom sa nič nestane. To je, je otázka, že či je to, čo presne chceme, alebo či nechceme aspoň trošku tú väčšiu slobodu týmto inštitúciám dať a možno aj s nejakými inými kontrolnými mechanizmami, to je, samozrejme, na zváženie.
Toľko. Ešte, pardon, pozriem, či tu mám ešte jednu, aha, pardon, ešte som vedel, áno. To, čo som ešte chcel povedať na záver vecne, je, že tento zákon predpokladá automatickú transformáciu akadémie vied, čo ja chápem, ani to nenapádam ako princíp, len si teda treba uvedomiť, že tým pádom nebude priestor v rámci transformácie akadémie vied napríklad zvažovať, že čo má ísť do prioritného majetku a čo by nemuselo, lebo sa to udeje automaticky. Ale keďže napríklad ten prioritný majetok, ako sme ho ilustrovali, je potom veľmi zabetónovaný, tak to bude znamenať, že všetko, čo dneska akadémia vlastní, vrátane tých garáží zjednodušene, sa prenesie a potom už sa s tým nebude dať, dať hýbať. Hovorím, ja som posledný, kto by nejakým spôsobom strašne presadzoval, aby sa tu so štátnym majetkom alebo verejným narábalo halabala, ale zatiaľ ten zákon skôr má, opačným rizikom, že sa s ním nebude dať zaobchádzať vôbec a tie sny o tom, ako akadémia bude zakladať spoločné podniky, do ktorých bude vkladať nielen svoj know-how, ale možno aj nejaký, nejaký majetok, bohužiaľ, zostanú pri tomto zakladaní podľa mňa skôr na úrovni nejakých osamelých pilotov, než na úrovni nejakého systémového javu.
Posledná otázka, ktorá je systémová, preto ňou aj skončím, je, komu vlastne patrí akadémia vied? Lebo dnes tá akadémia vied je štátna inštitúcia a riadia ju vlastne orgány zvolené všetkými jej členmi. Tie jednotlivé ústavy akadémie nie sú ako keby autentické, samostatné osoby v tomto zmysle, lebo tá suverenita je v tom celku. Aj o tom možno diskutovať, či je to najlepší princíp. Nie je, ale historicky priniesol zatiaľ skôr stabilitu a, by som povedal, zachránil akadémiu pred možno určitými výkyvmi, ktoré by ju inak úplne zničili. A priniesol aj určitú zotrvačnosť, to treba tiež povedať, tak ako to vidíme aj na vysokých školách, že tam je, a samosprávnosti, má svoje výhody aj nevýhody, ale tu sa, tu vzniká nový fenomén, že vzniknú samostatné právnické osoby - verejné výskumné inštitúcie -, ktoré vlastne začnú fungovať samostatne.
A potom naozaj vzniká otázka, že prečo sa má, prečo všetky tieto inštitúcie majú vlastne byť vlastnené spoločne zamestnancami všetkých tých inštitúcií dokopy? Je to ako keby, predstavte si situáciu, keby verejné vysoké školy na Slovensku vlastnili kolektívne všetci učitelia všetkých verejných vysokých škôl a oni by napríklad volili nejaký strešný samosprávny orgán, ktorý by napríklad potom menoval rektor alebo určoval iné pravidlá. Je otázka, či by sme to považovali za vhodný model. Ale to je v podstate to, čo ideme urobiť pri akadémii vied, kde na jednej strane chceme dať tým inštitúciám samostatnosť, dávame im právnickú samostatnosť, tým VVI, dáme im možnosť hospodáriť s majetkom a tak ďalej, ale zároveň vo všetkých kľúčových veciach bude ďalej veľmi prísne manažovať tie centrálne orgány, ktoré si volia ako keby všetci spolu. Je dosť pravdepodobné, že to tiež dlhodobo bude obmedzovať možnosť profilácie a je tam naozaj otázka legitimity, že keď máme povedzme - ja poviem zo svojej oblasti -, keď máme, máme verejnú výskumnú inštitúciu v oblasti spoločenských vied alebo ekonomických vied, či naozaj nemá ona potom mať väčšiu samosprávnu pôsobnosť, ako povedzme tomu bolo aj doteraz.
Sú toto témy, ktoré by som povedal, že asi nenaplnia prvé stránky bulvárnych denníkov, ktoré tu dneska diskutujeme, ale sú naozaj pre našu budúcnosť pomerne dôležité a musím povedať, že mnohé z týchto otázok sa podľa mňa strácajú v takej tej základnej debate o tom, že transformovať akadémiu - netransformovať, pričom tam tá odpoveď je podľa mňa jednoznačná, že áno. Pre mňa skôr tá otázka je, že ako? A to aj, jak som pochopil vystúpenie pána poslanca Čaploviča a dovolím si povedať za seba, je, bolo aj zmyslom našich vystúpení.
Ja nie som súčasťou vládnej koalície, tak, samozrejme, môj hlas do, by som povedal, koaličného neba nedôjde, ale bolo by dobré ešte pred, naozaj v tom druhom čítaní zvážiť to, či sa ten zákon nedá vylepšiť. Teraz nie ani pravicovo ani ľavicovo, lebo v tomto prípade naozaj, myslím, že vidno z tej diskusie, že to skôr ide pri uvažovaní, ako dizajnovať takéto veci tak, aby nám pomohli, aby naozaj povedzme o päť, šesť rokov, keď sa možno budeme vracať k tomuto zákonu v nejaké teda serióznejšie zhodnotenie, aby sme mohli konštatovať, že naozaj posunul tú akadémiu aspoň o štyri kroky dopredu a samozrejme, vtedy je možné baviť sa o tom, ako ďalej.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážené dámy, vážení páni, chcem sa poďakovať za veľmi cenné pripomienky a takisto podnety. Naozaj to bol jeden z najdlhšie asi najviac pripravovaných zákonov, ktorý zaznamenal niekoľko pracovných skupín, kým sa dospelo k tomuto výsledku a z istej časti aj tak, ako povedali páni poslanci, tak je výsledkom istého kompromisu napríklad aj so zamestnávateľskou sférou. A je faktom aj to, že je potrebné o mnohých súvislostiach, ktoré sú v tomto zákone, uvažovať.
Pokiaľ hovoríme o zákone o vysokých školách, tak aj na pôde Národnej rady zaznelo, že tento zákon mal od roku 2004, kedy bol platný a účinný od 1. januára až do, niekedy do roku 2015, vyše 25 noviel a súvisí to s tým, že podobne ako tento zákon boli úplne nové, úplne novým spôsobom organizovali v tom prípade vysoké školy a v tomto prípade náš výskumný život.
Pravdepodobne naozaj sa bude potrebné zamyslieť do druhého čítania na podnety, ktoré tu zazneli a predpokladám, že páni poslanci to urobia spoločne s nami.
Ďakujem pekne.