51. schôdza

Ďakujem pekne, pani poslankyňa, za to, čo ste povedali, ale nikdy som si nebol tak istý, ako som si teraz, že nesúhlasím s ani jedným vaším slovom, ktoré ste povedali v tomto vystúpení, čo, samozrejme, nemá byť dôvodom pre to, aby sme boli nejakí nepriatelia.
Ja by som vás chcel len poprosiť o jednu jedinú vec, nezhadzujte žánre, o ktorých tak málo viete, a hlavne nezhadzujte ľudí, ktorí sa tým žánrom venujú. To sú tie hudobné žánre, ktoré ste spomínali. Neviem vôbec, či - zase sa vás nechcem nejako dotknúť -, že či vôbec viete, o čom ste konkrétne hovorili. Proste takto by to asi nemalo vyzerať v rámci tej rozpravy.
Ale ešte raz, som presvedčený, že s ničím, čo ste povedali, nesúhlasím a jednoducho nemôžem súhlasiť a väčšina ľudí určite nesúhlasí. V tom nemáte pravdu, pani poslankyňa.

Ďakujem za reakciu pána poslanca Jarjabka. Veľmi ma mrzí to, čo povedal, a veľmi sa zároveň teším, že to ostáva na zázname. Pán poslanec Jarjabek práve povedal, že nesúhlasí s tým, že nám upadá v krajine čitateľská gramotnosť detí a mládeže, že potrebujeme riešenia na to, aby sme im pomohli lepšie sa vzdelávať a mať kvalitnejšie výsledky v oblasti kritického myslenia, v oblasti porozumenia textov. Nesúhlasí s touto mojou tézou, že máme problém.
Takže nerozumiem tomu, prečo strana SMER - SD stále usiluje o to, aby viedla túto krajinu a aby vyhrala voľby a aby zostavovala vládu, keď nemá pochopenie pre elementárne problémy, ktoré ohrozujú našu krajinu do budúcna.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Dámy a páni, máme pred sebou návrh zákona, ktorý na prvý pohľad vyzerá fajn. Vzniknú dva nové dotačné programy na ministerstve kultúry, do nich sa nalejú nejaké peniaze a bude viac prostriedkov a väčšia podpora pre tradičnú kultúru a pre knižnice.
Ja však vidím v tomto návrhu dva typy problémov, resp. dva zádrhely. Sám som trošku na vážkach, ktorý je primárnejší, či ten, ktorý by som nazval pokračovanie v ťažení proti samosprávnym kultúrnym fondom, ktoré sa pomerne jasne a otvorene začali po mojom odchode z ministerstva, a často som bol v tejto otázke v spore na výbore pre kultúru a médiá, najmä s pánom poslancom, ktorý dnes už sedí v Europarlamente, ale bol, povedal by som, takým, takou vlčou postavou spochybňovania fondov, ich činnosti a zástancom toho, že vlastne by sa to financovanie kultúry malo vrátiť do rúk predsa nás politikov, lebo predsa my nesieme tú zodpovednosť. Alebo je to ten druhý zádrhel, či sa mám na tento návrh zákona pozerať tou predvolebnou optikou, na čo tiež určite existujú opodstatnenia, nejaké opodstatnenia sa na to dívať takto.
Takže začnem tým prvým. Takmer dve desaťročia, od skorých deväťdesiatych rokov, bola požiadavka kultúrnej obce, ale aj širšej verejnosti, aby sa existujúci grantový systém ministerstva kultúry pretransformoval na spôsob financovania neštátnej kultúry tak, ako to je štandardom v iných štátoch Európskej únie. A keď som sa stal ministrom prvý raz, tak som túto transformáciu začal.
Možno malý návrat k predchádzajúcemu zákonu, lebo tá transformácia si vyžadovala vznik nových inštitúcií, ktoré postupne vznikali, a naozaj vznikali trochu iným spôsobom ako v predchádzajúcom bode navrhovaná nová inštitúcia. Čiže bolo to súčasťou premyslenej koncepcie programového vyhlásenia vlády a tak ďalej.
Prvý takýto, takáto časť transformácie bol vznik Audiovizuálneho fondu zákonom v roku 2008, fungovanie od roku 2009 a ukázalo sa, je to nespochybniteľné, relatívne krátko po vzniku, akým sa to stalo prínosom pre celú túto oblasť kultúry. Preto nasledovalo v ďalšom období ešte širšie transformovanie ďalších oblastí kultúry pod Fond na podporu umenia, ktorý do seba zahrnul a už niekoľko rokov vykonáva podporu v oblasti, ktorá je tu dnes predostieraná, že sa má znovu vrátiť na ministerstvo kultúry, to znamená v oblasti tradičnej kultúry a knižníc. A v tomto období, ako viete, vznikol tretí, Fond pre menšinovú kultúru.
Takže ak toto bude schválené, mohol by som sa alebo môžme sa na to dívať, ako na začiatok pokusu znovu vracať pod ministerstvo to, čo bolo úspešne transformované do prostredia Fondu na podporu umenia. Už tu fakticky vymenovala pani poslankyňa Milanová aj kvantitatívne, ako Fond na podporu umenia podporuje tradičnú kultúru, ako podporuje aj knižnice. Sú to väčšie objemy, postupne väčšie, ako boli vyčlenené v grantovom systéme ministerstva kultúry, a nepochybne určite aj, veď to bolo aj účelom fondov, distribuované transparentnejšie a odbornejšie aj so spätným vyhodnocovaním. V oblasti knižníc napríklad funguje už dva roky program renovácie knižníc. Ten účel, ktorý tuná deklaratívne sledujú aj navrhovatelia zase prostredníctvom ministerstva kultúry.
Takže ak toto bude schválené, myslím si, že jedna z vecí, ktorej bude teda musieť čeliť nové vedenie ministerstva kultúry po voľbách, bude, že ako sa rozhodne, či bude pokračovať a presunie ďalšie veci z fondov naspäť na ministerstvo a tým ich zlikviduje, alebo úplne nevyhnutne a jednoznačne bude musieť tieto dotačné dva programy zrušiť, pretože naozaj tu pôjde v danej chvíli aj o duplicitu. Sám teraz neviem povedať, to sa nedá vyčítať, že či nenastanú aj technické problémy. Žiadatelia budú môcť žiadať aj od fondu, aj od ministerstva kultúry. Ako sa to bude vyhodnocovať? Aká tam bude súčinnosť? Proste toto sú veľmi otvorené, ale technické a v tejto chvíli podružné otázky.
Pretože moja predstava a tá predstava, ktorá bola aj počas môjho pôsobenia podporovaná v oblasti kultúry, hovorila jasne, tú zodpovednosť treba rozdeliť. Áno, aj štát má garantovať určité veci v oblasti tradičnej kultúry a v oblasti knižníc. A preto je štát zriaďovateľom napríklad ÚĽUV-u, ktorý zabezpečuje nielen metodiku a prácu, ale aj podporu v oblasti tradičnej kultúry, ktorú, by som povedal, dá sa pomenovať ako tvorba, ľudovoumelecká tvorba našich výrobcov. Má štát v zriadení SĽUK, ale nielen jeho hudobnú a spevácku zložku, ale aj Centrum tradičnej kultúry. Má, samozrejme, Lúčnicu, má Národné osvetové centrum. A má ešte aj, mimochodom, v oblasti svojich strategických podpôr aj tradičnú kultúru.
A tu len tak ako perličku poviem, že v jednej chvíli, keď sa tu predkladá potreba zafinancovať tradičnú kultúru na účel zakúpenia alebo obstarania ľudových krojov a kostýmov, tak sa dočítate v návrhu rozpočtu ministerstva kultúry v kapitole, teda v časti strategických zámerov, že dôjde k zníženiu prostriedkov v oblasti obnovy nástrojového vybavenia a krojových súčiastok. Takže taká malá disproporcia. Na jednej strane tvrdenie, ako chceme dať ďalšie peniaze na tradičnú kultúru, špeciálne na obnovu krojov, a zároveň návrh ministerstva kultúry, ktorý znižuje o 42 % práve prostriedky do tejto oblasti.
No, myslím si, že toto je to, povedal by som, ten zreteľa, ten, ten, ten vážnejší zreteľ na daný návrh a bol by som naozaj veľmi nerád, keby bol za tým tento zámer, postupne tie fondy zlikvidovať.
Ten druhý zreteľ, ten je ten predvolebný, to tu bolo viacerým spôsobom, viacerými slovami naznačované. No, všetci sme asi zaznamenali, že vzťah novej vlády a nového ministerstva kultúry k folklóru je naozaj žičlivý a ja to absolútne nespochybňujem. Ja vôbec nezatracujem tradičnú kultúru. Niekedy sa mi nepáči, že sa tradičná kultúra zužuje len na folklór a tí najväčší horlivci za folklór vôbec nevnímajú širokú škálu tradičnej kultúry nehmotného kultúrneho dedičstva a tak ďalej. Takže podľa mňa dajme tomu akcent na tradičnú kultúru je v poriadku.
No ale bola tu taká veľmi hneď jasná aktivita, pán premiér samotný sa do toho obul a navrhol, že 3 mil. sa dajú na tradičnú kultúru. A ukázalo sa, že tak trochu tam chýbali informácie, lebo predstava bola, že, samozrejme, bude to teda cez ministerstvo kultúry rozdeľované. Lenže chyba lávky, nové vedenie ministerstva kultúry neupozornilo, nevedelo, že to tak celkom nie je možné a že tie peniaze, ktoré sa zrazu našli na folklór, predsa len budú musieť byť distribuované cez Fond na podporu umenia. A boli tam, to zase vieme o tom, snahy, aby ten fond to robil nie tak, ako to robí, ale aby sa to proste, aby tam ten vplyv ministerstva pri tom rozdeľovaní bol. Fond sa nedal zlomiť napriek tomu, že tam boli posielané kontroly ako na bežiacom páse, preto sa nakoniec aj tá suma znížila. Ale naozaj v tomto roku Fond na podporu umenia pre oblasť tradičnej kultúry rozdeľoval nadštandardné prostriedky v porovnaní s minulými rokmi. Lebo minulý rok to bolo 2,7 mil. a tento rok 5,1 mil.
No a keďže sa možno poučili, že teda cez fond to takto jednoducho nepôjde, tak sa - to je jedna teraz tiež z verzií - zriadia narýchlo nové dotačné programy alebo staronové a o tých už teda bude rozhodovať komisia zriadená pani ministerkou. Ako niekedy rozhoduje komisia v tejto chvíli zriadená pani ministerkou, stačí si spomenúť na relatívne nedávnu kauzu v oblasti znevýhodnených skupín.
Takže z tohto hľadiska si myslím, že to nie je úplne správny návrh. Ak máme prostriedky na tradičnú kultúru navyše a na knižnice, tak ich disponujme aj poslaneckým návrhom, účelovým návrhom cez ministerstvo financií a ministerstvo kultúry do Fondu na podporu umenia. To by bolo nespochybniteľné, správne a účel by sa naplnil.

Ďakujem veľmi pekne. Len krátka faktická poznámka na pána poslanca Maďariča, keď teda spomenul, situácia, ktorá bola na výbore, spomenul pána poslanca Číža. Chcel by som poznamenať, že pán poslanec Číž hovoril o kontrole finančných prostriedkov, ktoré idú do kultúry, už len z toho veľmi jednoduchého dôvodu, či do tej kultúry ozaj idú a či náhodou pod rúškom kultúry sa nefinancujú iné aktivity.
A chcem z tohto miesta povedať, že súhlasím absolútne s opozičnými kolegami vo výbore pre kultúru a médiá, ktorí hovorili v tom zmysle, že tej kontroly je stále málo dodnes. Je nedostačujúca vo fondoch a stále v tých fondoch ten kontrolný mechanizmus neexistuje tak, aby sme mohli s čistým svedomím povedať, že, áno, tieto peniaze skutočne, ktoré sú motivované týmto a týmto, aj ten dôvod tej motivácie spĺňajú.
A čo sa týka tých ďalších vecí. Pán poslanec, ja sa bojím len jednej veci, aby v kultúre nenastal princíp trhového mechanizmu, čo teda tu v takých istých, istých aj náhľadoch existuje, preto, lebo v rámci toho hrubého trhového mechanizmu by sme zrušili vlastne v kultúre všetky menšinové žánre. Už tu bolo toto obdobie a už isté kvarteto musí byť v Skalici, ktoré bolo pod filharmóniou, lebo tu bol jeden taký minister kultúry, ktorý tieto veci takto dehonestoval. Tak toto hádam už nie.

Pán poslanec Maďarič, opäť, vy si tu robíte reklamu na niečo, čo ste ako minister kultúry urobili. Áno, vy ste vedeli porozdávať peniaze cez fondy, ktoré ste zriadili, ale verejnosť by mala vedieť, že to bol len zlomok z toho, čo sa na ministerstve kultúry kedy stratilo, z toho, čo sa rozpustilo niekde na ceste. Veď tie peniaze z fondov, ktoré vy tu teraz tak velebíte a teraz by sme vás mali za ne velebiť, ešte aj z tých vašich fondov sa postrácali peniaze, napríklad z Audiovizuálneho fondu cez pánov ako Vašica, Kováč, akciovú spoločnosť SONAF a iné dcérske spoločnosti. Pán Kováč, to je predsa hlavný sponzor SMER-u.
Vy máte tú odvahu sa tu postaviť a chváliť sa tým, čo ste spravili? Veď za niečo tie kampane SMER-u financované byť museli, tie roztlieskavačky v tých športových halách. Vy ste bol hlavný ideológ SMER-u, vy ste stáli za všetkými nekultúrnymi kampaňami SMER-u. Vy ste priamo zodpovedný a máte podiel na tom, v akom stave je táto spoločnosť, a vy tu teraz nemáte právo sa proste postaviť a rozprávať o tom, aký je systém prideľovania peňazí na hocijakú kultúru na Slovensku fantastický, lebo vy ste to tak zariadili.
Vy ste boli jedným z najhorších ministrov kultúry a na vašom mieste by som sa plazila niekde kanálmi, ako sa tuto postavila a rozprávala, aký máme výborne nastavený systém.
Áno, možno, možno fondy nejakým spôsobom fungujú, ale mohli by fungovať oveľa lepšie, s oveľa väčšími peniazmi a oveľa transparentnejšie, než je tomu dnes. Je to zlomok z toho, čo by to ministerstvo mohlo mať, a vy ste za to priamo zodpovedný. Ja sa čudujem, že vy máte tú odvahu sa tuto postaviť a rozprávať o sebe.

Pani poslankyňa Kaščáková, fondy, ak teraz ste použili slovo, že velebím, dobre, ale ak ste si povšimli, že ich nevelebím len ja, ale aj opozícia a vy ste na tej druhej strane jeden, ste jeden z mála opozičných predstaviteľov, ktorí od začiatku fondy spochybňujete. Spochybňuje faktické výsledky, rozvoj audiovizuálnej kultúry, rozvoj kultúry ako takej cez fondy.
Určite, určite moja práca na ministerstve mala veľa nedostatkov, ale tie fondy jednoducho, nehovorím to ja, to je proste fakt, že veľmi prospeli.
A zopakujem vám to, čo som vám povedal aj v reakcii na vašu predchádzajúcu faktickú na moje vystúpenie, pokúste sa byť menej osobná, potom to skvalitní aj vaše vystúpenia v tomto pléne. A právo vystúpiť napriek vašej predstave, že nemám v tomto pléne, právo mám, pokiaľ som riadne zvoleným poslancom, mám právo sa vyjadrovať. To mi naozaj nemôžete zakázať, aj keď sa mi zdá, že máte tie sklony upierať ľuďom aj poslancom a politikom tie základné práva.

Ozaj iba krátko. Pretože čas hlasovania sa blíži.
Áno, prišli sme s návrhom zákona, pretože pociťujeme potrebu väčšej podpory pre regionálnu a miestnu kultúru. Ja by som to nezužoval, tak ako ste sa to vy tu snažili zúžiť, tam to je v dôvodovej správe napísané napríklad. A bude iba na ministerstve kultúry každoročne, ako sa k tomuto rozdeľovaniu finančných prostriedkov postaví, akým spôsobom nastaví.
Ja sa nebudem vyjadrovať k Fondu na podporu umenia, k tomu, akým spôsobom sú nastavené jednotlivé schémy, akým spôsobom sa rozdeľujú, do ktorých oblastí sa dostáva viacej, do ktorých oblastí sa dostáva menej. Samozrejme, že vnímam aj názory verejnosti na to, akým spôsobom sú tieto finančné prostriedky prideľované, aj akým spôsobom sú hodnotené. Vnímam aj tie kritické postrehy, ktoré každoročne jednoducho sú.
Na druhej strane vnímam aj potrebu a cítime tie hlasy zo strany obyvateľstva, ľudí, ktorí sa venujú miestnej kultúre, venujú sa regionálnej kultúre, že sú tu veľké rezervy a radi by pocítili aj iným spôsobom, keby sa mohli dostať k nejakým finančným prostriedkom aj vzhľadom na to, aké aktivity vyvíjajú a napĺňajú kultúrny život v našich obciach a mestách.
Takže si myslím, že je to dobrý spôsob na to, aby sme udržali činnosť na území obcí a miest a aby tá kultúra bola alebo mala opäť o niečo viacej či už v oblasti záujmovej umeleckej činnosti, alebo aj v oblasti knižníc.
Prosil by som vás o podporu tohto návrhu.

Navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky v súlade s § 131 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku rozhodla, že na hodine otázok dňa 24. októbra sa bude diskutovať o stave súdnictva a orgánov činných v trestnom konaní v kontexte nových informácií o podozreniach z protiprávneho konania viacerých predstaviteľov slovenského súdnictva, prokuratúry a polície. Podľa § 131 ods. 2 rokovacieho poriadku Národná rada môže rozhodnúť, že na hodine otázok sa bude diskutovať len o určitom probléme.
Tento týždeň bola zverejnená zvuková nahrávka z rozhovoru mafiána Mariana Kočnera s bývalým generálnym prokurátorom Dobroslavom Trnkom a zvuková nahrávka spisu Gorila. V predchádzajúcich týždňoch boli zverejnené ďalšie informácie o komunikácii Mariana Kočnera a považujem za správne, aby sme sa na hodine... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

(Prestávka.)

(Po prestávke.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Takže verím, že tie diskusné krúžky sa rozpustia postupne (zaznenie gongu) a budem môcť predniesť svoje úvodné slovo. Vďaka.
Takže, kolegyne a kolegovia, dovoľte mi, aby som z tohto miesta uviedol návrh zákona, ktorý predkladám spolu so skupinou poslancov. Ako bolo oznámené, je to vlastne novela, zákon teda, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov. Dovoľte na úvod zopár takých aj troška historických poznámok, ktoré súvisia s predloženou novelou zákona.
Inštitút prezidenta ako hlavy štátu sa objavuje v ústavných systémoch v druhej polovičke 18. storočia, keď vlastne rodiace sa nové demokracie museli hľadať spôsob, ako nahradiť osobu, ktorá bude reprezentovať krajinu navonok a dovnútra a ktorá bude fakticky vykonávať funkcie, ktoré predtým v minulosti vykonávali monarchovia. Aj, aj preto sa vlastne tvorcovia týchto ústavných dokumentov a osobitne vlastne tej prvej modernej americkej ústavy zmieňovali o inštitúte prezidenta, ktorý zaviedli, ako vlastne o novom rúchu pre bývalého monarchu.
Ale to azda neni také dôležité, ako je dôležitejšie to, že vlastne tí novodobí prezidenti, ktorí vlastne potom prešli aj do iných ústavných systémov a zastávali podobné úlohy, mali podobné kompetencie.
Ale čo pokladám za dôležité alebo za také významné, je to, že osobnosti, ktoré boli vyberané do týchto ústavných funkcií, boli spravidla osobnosti, ktoré vzhľadom na váhu prezidentského úradu, u ktorých sa predpokladalo, že vzhľadom na váhu prezidentského úradu, že ho budú zastávať na základe dovtedy získaných ľudských, odborných, politických a iných skúseností.
Nie je preto prekvapujúce, že vlastne pomerne dlho sa do funkcií alebo úradu, zastávali úrad hlavy štátu, úrad prezidenta, osobnosti, ktoré boli v podstate v zenite alebo niekedy aj za zenitom toho svojho profesionálneho života. Teda takí tzv. tí starší, ktorí, ktorí vlastne boli vyberaní práve na základe toho, čo predtým v živote dokázali.
Po roku 1918 sa rovnakou cestou vydali aj tvorcovia prvej Ústavy Československej republiky z roku 1920, kde sa objavil teda inštitút prezidenta, ale, samozrejme, osobitne chcem zvýrazniť to, že aj za prvých prezidentov v našej prvej Československej republike boli vyberané osobnosti, ktoré už teda sa nachádzali v tej druhej polovičke svojho profesionálneho života alebo v jeho závere.
Môžem iba pripomenúť, že, samozrejme, viete dobre, že prvým prezidentom bol Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý vlastne vstúpil do, do prezidentského úradu v roku 1935 a vlastne, pardon, ukončil v roku 1935 a vtedy ukončil tento úrad vo veku požehnanom 85 rokov. Jeho nástupca Edvard Beneš ukončil svoju funkciu v roku ´48, keď dosiahol 64 rokov veku. A vlastne ten demokratický prezident Václav Havel, ktorý bol aj prezidentom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, neskôr aj Českej republiky, taktiež ukončil svoj profesionálny život ako prezident vo veku 67 rokov.
V roku 1992, keď vznikla Slovenská republika a keď bola prijatá Ústava Slovenskej republiky, vlastne tvorcovia tohto dokumentu vychádzali z podobnej koncepcie. Samozrejme, nadali hlavu prezidenta celým radom výrazných ústavných kompetencií, ktoré sa neskôr ešte istým spôsobom dotvárali, ale v podstate stále môžeme povedať, že platí a platilo to od samého začiatku, že prezident Slovenskej republiky bol hlavou štátu, ktorý reprezentoval krajinu navonok aj dovnútra a neskôr dostal aj to významné oprávnenie, že zodpovedá za riadny chod ústavných funkcií. Aj toto reflektovalo vlastne, nechcem povedať, že potrebu, ale akési prirodzené inklinovanie k tomu, že prezidentom aj v Slovenskej republike sa stane a stanú sa osobnosti, ktoré už preukázali v tom profesionálnom politickom živote počas svojej predchádzajúcej kariéry mnohé schopnosti a že vlastne úrad prezidenta bude predstavovať zavŕšenie ich profesionálnej kariéry.
Ak by sme sa na to pozerali iba z pohľadu veku spätne, tak, samozrejme, viete dobre, že pán prvý prezident, pán Michal Kováč, ktorý nastúpil do úradu v roku ´93 a pôsobil do roku ´98, opúšťal tento úrad vo veku 63, pardon, 60, áno, 63 rokov, jeho nasledovník Rudolf Schuster dokonca opustil úrad prezidenta vo veku 70 rokov a Ivan Gašparovič vo veku 73 rokov.
A táto skutočnosť bola reflektovaná už v roku ´93, alebo to očakávanie, že vlastne tým, tým prezidentom sa stane človek, ktorý vlastne tým ukončuje svoju politickú kariéru, táto skutočnosť bola reflektovaná aj práve zákonom, ktorého sa v tomto pozmeňujúcom návrhu chceme dotknúť, a to zákonom č. 120/93 o platových pomeroch. To reflektovanie predstavovalo vlastne akési legislatívne vyjadrenie potreby, aby osobnosti, ktorým sa ukončí funkcia, funkčné obdobie hlavy štátu, už nemusela mať nejakým spôsobom starosť o teda dôstojné dožitie, ak to môžem tak povedať, aby sa im vytvorili materiálne podmienky na to, aby mohli teda dôstojne pôsobiť ako tzv. tí emeritní prezidenti, ak chceme, alebo teda prezidenti na dôchodku. Aj keď sa to v tom pôvodnom texte zrejme tvorcom zákona veľmi nepodarilo, pretože možno si spomínate, ale ten pôvodne ustanovený dôchodok prezidenta bol vyčíslený sumou 30-tisíc, 30-tisíc korún, čo je zhruba dnes niečo menej ako 1 000 euro. To sa našťastie neskôr zmenilo a viete dobre, že dnes tá odmena, ktorá prislúcha emeritnému prezidentovi, sa rovná vlastne odmene, ktorá, ktorú dostávame my všetci ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky.
Nová doba, a by som povedal, to je taký celosvetový trend, priniesla však isté zmeny pri pohľade na fungovanie hlavy štátu a očakávania od prezidenta, pretože všeobecne možno povedať, že sme svedkami akéhosi omladzovania. Do prezidentského úradu sa už nedostávajú iba tí zaslúžili starší páni alebo dámy, ktoré v tomto úrade završujú svoju profesionálnu kariéru, ale do prezidentského úradu sa dostávajú osobnosti, ktoré sú vlastne, by som povedal, na vrchole svojich síl a nezriedka aj končia tento svoj úrad plní elánu a záujmu ešte o ďalšie ústavné pôsobenie.
A tu práve vzniká jedna otázka, ktorá súvisí aj, alebo ktorej obsahom, alebo ktorej pokusom o riešenie je predložený návrh zákona a ktorá reflektuje a akceptuje skutočnosť, že v podstate taká istá situácia, ako som spomínal, existuje a vznikla aj v Slovenskej republike, keď vlastne občania Slovenskej republiky si priamou voľbou v roku 2014 zvolili pomerne mladú osobnosť do úradu prezidenta a táto osobnosť opustila ten úrad vo veku 56 rokov, teda zďaleka nie v dôchodkovom veku, a dá sa právom očakávať, že táto alebo aj ďalšie mladé osobnosti, ktoré nasledujú, viete dobre, že ďalšia pani prezidentka je vlastne takisto pomerne, musím povedať, mladá osobnosť ešte stále, a ak ukončí svoje prvé funkčné obdobie, dosiahne vek 56, ak bude zvolená opätovne, 51, a ak bude zvolená opätovne, dosiahne 56 rokov. Čiže ani od tejto osobnosti sa nedá očakávať, že by teda už chcela odísť a mohla, mala záujem odísť na dôchodok a užívať si teda ten prezidentský dôchodok, ktorý jej priznáva dnes zákon č. 120/93.
Vieme takisto aj už z praxe, že jeden z bývalých prezidentov Slovenskej republiky po ukončení úradu, teda dnes už pán emeritný prezident, sa rozhodol, že bude ďalej pokračovať v politike a že bude mať záujem vstúpiť do toho politického ringu a vykonávať niektorú z ústavných funkcií. Samozrejme, ja veľmi prajem úspech každému takémuto snaženiu, len musím povedať, že ak sa toto snaženie úspešne zavŕši, tak budeme stáť pred istým problémom.
Ten problém spočíva v skutočnosti, že vlastne každý emeritný prezident, ktorý získa nejakú ďalšiu ústavnú funkciu, ktorá je popísaná práve alebo ktorá je definovaná, vymenovaná v zákone 120/93, tak vlastne vstúpi do istého konfliktu, pretože vlastne mali by mu náležať doživotne, doživotne tie benefity, ktoré má emeritný prezident, a zároveň by mal požívať benefity, ktoré mu budú plynúť z novej ústavnej funkcie. Tých ústavných funkcií, ktorých sa dotýka zákon č. 120 a ktoré vlastne, v prípade ktorých môže vzniknúť tento problém, je pomerne veľa.
V médiách sa doteraz zmieňovala predovšetkým funkcia poslanca, ale musím upozorniť a povedať veľmi nahlas, že to je troška zjednodušená interpretácia, pretože ten ústavný zákon definuje týchto ústavných činiteľov a okrem poslancov tam zaraďuje aj sudcov všeobecných, sudcov Najvyššieho súdu, zaraďuje tam sudcov Ústavného súdu, zaraďuje tam generálneho prokurátora, zaraďuje tam predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu, zaraďuje tam verejného ochrancu práv napríklad. Čiže aj funkcie, ktoré nemusia byť politické, ale ktoré sú definované v ústave, a tým pádom sú to vlastne ústavné funkcie.
Ako teda riešiť tento problém, tento možný konflikt? Tých možností je veľa a ja som sa snažil, keď som sa začal zaoberať touto otázkou ešte niekedy začiatkom leta, samozrejme, pozrieť si aj úpravy alebo prístup k takýmto konfliktom v iných štátoch sveta. Našiel som viaceré riešenia, ale nakoniec som sa priklonil a získal som podporu skupiny poslancov k riešeniu, ktoré dnes predkladáme, a ak to veľmi zjednoduším, to riešenie spočíva vlastne v konštatovaní, že ten prezidentský dôchodok, ten nárok na odmenu pre emeritného prezidenta, samozrejme, sa neodoberá alebo neni dobre odobrať, ale je dobré ho pozastaviť počas výkonu inej ústavnej funkcie.
Musím zvýrazniť slovo pozastaviť, lebo aj tu sa už v médiách objavili zavádzajúce informácie. Jedná sa iba o to, aby v čase výkonu, ak emeritný prezident sa stane trebárs predsedom Najvyššieho kontrolného úradu, stane sa poslancom, podpredsedom parlamentu alebo predsedom parlamentu, členov vlády alebo dokonca predsedom vlády, aby počas výkonu týchto ústavných funkcií mala prednosť táto ústavná funkcia a všetky benefity, ktoré s ňou sú spojené, pred postavením toho bývalého emeritného profesora a, samozrejme, akonáhle by emeritný prezident, pardon, emeritný prezident, by sa mu ukončila tá iná ústavná funkcia, tak by sa mu opäť prinavrátili všetky benefity, ktoré mu zákon č. 120/93 poskytuje.
Chcem teda povedať, že snažíme sa v tomto predloženom návrhu dať odpoveď, ako postupovať v budúcnosti v prípade, ak by ktorákoľvek hlava štátu sa stala po ukončení mandátu prezidenta, začala by zastávať inú ústavnú funkciu.
Takisto ma troška mrzí, a poviem to hneď pri tomto úvodnom slove, že tento návrh sa začal spájať s pánom prezidentom Kiskom. Mrzí ma to potiaľ, pretože toto je návrh zákona, ktorý má platiť všeobecne a pre všetkých do budúcna. Ja za to nemôžem, že pán prezident Kiska je prvým prezidentom, ktorý sa vybral touto cestou a, hovorím, vôbec to nezazlievam, pretože si myslím, že by bolo nesprávne, keby sme nejakou právnou normou zakázali akejkoľvek bývalej hlave štátu vstúpiť do politiky alebo uchádzať sa o nejakú ústavnú funkciu. S tým by som nemohol súhlasiť.
Ale na druhej strane musíme sa postaviť k tomuto problému, pretože ak by, ak poviem iba prípad poslanca, ak by jeden zo 150 poslancov bol v postavení, že vlastne mu patria všetky náležitosti, ktoré patria emeritnému prezidentovi, asi by sme nemohli, nemohli súhlasiť s tým, že postavenie všetkých poslancov je rovnaké. A to je jeden zo základných pilierov aj parlamentnej demokracie. Všetci 150 poslanci majú mať rovnaké práva a povinnosti. Nemožno nikoho z takéhoto dôvodu povyšovať alebo nejakým spôsobom zvýhodňovať.
Takže toľko možno k takým tým prvým myšlienkam, ktoré sa spájajú s predloženým návrhom zákona. Ak by ste chceli, ja môžem potom v diskusii zaujať stanovisko aj k úpravám tejto problematiky v niektorých krajinách vo svete, ale nechcem vás v tomto momente zdržovať akýmsi komparatívnym pohľadom.
Možno iba poviem, že trebárs Spolková republika Nemecko má zákon o, je to zákon o dôchodku spolkového prezidenta, keď v nemeckom jazyku sa tento term..., teda vlastne tento dôchodok označuje ako taký Ehrensold, čiže čestný žold, ktorý dostáva spolkový prezident, a aj tento zákon vo svojom, osobitne vo svojom § 3 napríklad hovorí, lebo to je jedna z mála právnych noriem, kde som našiel riešenie tohto konfliktu, v § 3 hovorí, že pokiaľ emeritný spolkový prezident začne vykonávať nejakú verejnú funkciu, ktorá je platená z verejných zdrojov, a to je tiež veľmi dôležité, že sa jedna o funkciu, ktorá je platená z verejných zdrojov, tak sa tá odmena započítava do jeho odmeny ako prezidenta. Inými slovami, odmena bývalého emeritného prezidenta spolkovej republiky sa mu priznáva iba v prípade, ak je tá zákonne uznaná odmena, ktorá sa rovná - ináč pre vašu informáciu - iba jeho základnému prezidentskému platu, neni to tak, ako u nás, že to je, u nás je prezidentský plat násobkom platu poslanca a jeho odmena ako emeritného prezidenta sa rovná platu poslanca. Nemci zachovali prezidentom bez, samozrejme, tých paušálnych prídavkov tú základnú odmenu, ktorú mal ako prezident, tú má emeritný prezident, ale teda ak by začal niekde inde fungovať, tak sa mu táto odmena priznáva, iba pokiaľ je vyššia ako tá odmena, ktorú zarobil. Ináč ak zarobil menej, trebárs ako, ako, ako nejaký štátny úradník alebo vo verejnej správe, tak sa mu tá odmena započítava do jeho platu. Čiže tiež sa to nerieši kumulatívnou formou, ale vlastne sa to započítava do odmeny, ktorú má ako prezident.
Takže ja veľmi dúfam, že získam podporu pre tento návrh, pretože, hovorím ešte raz, neni to návrh proti nikomu, je to skôr návrh, ktorý sa snaží odstrániť situáciu, s ktorou nepočítali tvorcovia tohto zákonného návrhu, ktorí vychádzali z toho, že vlastne ako to bolo dovtedy tradíciou, že prezidentom Slovenskej republiky sa stane osoba, ktorá v tejto funkcii završuje svoju politickú kariéru a v budúcnosti sa nebude uchádzať o nejaký iný úrad. Život ale preto prináša zmeny a si myslím, že je našou povinnosťou ako poslancov Národnej rady na tieto zmeny reagovať, samozrejme, nereagovať, nereagovať diskriminačne, ale reagovať spravodlivo.
Ďakujem pekne zatiaľ.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajca (spravodajcu, pozn. red.) k tomuto návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbor pre financie a rozpočet a ústavnoprávny výbor. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre financie a rozpočet. Zároveň odporúčam, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.