Vážený pán predseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, žiadna krajina nemôže dlhodobo napredovať bez kvalitného vzdelávacieho systému a o tom, či krajinu vnímajú ako rovnoprávneho člena civilizovaného sveta nerozhoduje v konečnom dôsledku ani objem zahraničných investícií, ani športového úspechy krajiny, rozhoduje o tom to, či máte modernú kultúru, ktorá oslovuje ľudí za hranicami, a či máte vedu, ktorá významne prispieva k poznaniu ľudstva. V štáte, ktorý prešiel veľkými spoločenskými turbulenciami, ktorý z minulosti má ostrovy kvality vo vzdelávaní a vede, ale zároveň aj veľa nekvality a zlého riadenia, to všetko dominantne vo verejných štruktúrach, potrebujete určitú mieru základnej politickej zhody na tom, že vzdelávanie ušetríte tých najhrubších politických prestreliek a necháte mu priestor na jasne vysvetlené a rázne zmeny. Myslím si, že takýto priestor sme tu donedávna mali a zároveň že sa veľmi rýchlo približujeme k okamihu, keď už nebude návratu, šanca na zmenu sa stratí a školstvo sa tak znovu ponorí do dlhoročnej letargie. Problém nie je definovaný, aké zmeny školstvo potrebuje. Myslím si že v samotnom prostredí škôl aj vedeckých inštitúcií je v tejto chvíli dôvera v ministerstvo školstva´, že dokáže predstavovať koherentné návrhy zmien, dôkladne odkonzultované s odborníkmi aj zástupcami z terénu. Pri školstve máme problém politický, nie je priestor na pokojnú prácu. V prípade ministerstva školstva, ktoré som chcel uchrániť od výraznejších politických vplyvov a rušenia, sme už pol roka vystavovaný útokom a výzvam niečo vysvetľovať. Zvolali ste mimoriadnu schôdzu, kde chcete diskutovať o stave slovenského školstva, v poriadku, poviem vám, kde sú v školstve problémy, ako ich riešiť, poviem vám to otvorenejšie ako by mnohým to bolo príjemné, a vyjadrím sa aj k projektom, ktoré spomínate vo svojom písomnom návrhu, na začiatok ale pár podstatných faktov.

SMER dal pred časom ponuku mne ako nestraníkovi niečo urobiť pre rezort školstva, pôvodne na poste štátneho tajomníka, neskôr na poste ministra a skutočne vyše roka sme na ministerstve mali priestor na trpezlivú každodennú prácu s podporou vlády a premiéra.

Investujeme, prvýkrát po dvadsiatich piatich rokoch sa v minulom roku vo veľkom rekonštruovali škôlky. Tie budovy, ktoré v mnohých lokalitách chátrali, rozpadávali sa, sú dnes plné detí. Tam, kde museli rodičia ráno voziť deti do škôlky vzdialenej často desiatky kilometrov, týka sa to najmä satelitných obcí v okolí veľkých miest, dnes pohodlne svoje ratolesti nechajú ráno v škôlke v mieste svojho bydliska. Na tieto investície nadväzujeme, v tomto roku prvýkrát po dvadsiatich piatich rokoch sa idú vo veľkom rekonštruovať školské telocvične, kde pôjde 9 mil. na rekonštrukcie a dostavby a ďalší milión na vybavenie predovšetkým už existujúcich a fungujúcich telocviční športovým náradím. Na to po voľbách nadviaže ešte väčšia investičná akcia, prvýkrát po dvadsiatich piatich rokoch sa začnú, a to naozaj vo veľkom, rekonštruovať vysokoškolské internáty v celkovom objeme 50 mil. eur, ďalších 25 mil. eur pôjde do ubytovania cez transfery študentom ako príspevok na ich bývanie. Odstraňujeme pokrivenia učebnicovej politiky. Prvýkrát po dvadsiatich piatich rokoch nemusia rodičia školopovinným deťom kupovať učebnice angličtiny. Minulý rok ministerstvo uhradilo učebnice angličtiny pre všetky prvé stupne a tento rok to uhradíme aj pre celý druhý stupeň základných škôl. Po mnohých rokoch začali učebnice na školy chodiť na čas. Ministerstvo, mimochodom, pripravuje nové obstarávania učebníc, aby odstránilo opäť dlhoročný deficit pri niektorých druhoch kníh.

Keď už hovoríme o prelomoch, za ministrovania Dušana Čaploviča sa pripravil prelomový zákon o odbornom vzdelávaní, ktorý som mal tú česť technicky doviesť do konca, a po dvadsiatich piatich rokoch nadväzujeme na vynikajúce tradície Slovenskej republiky v odbornom vzdelávaní v modernom štáte s využitím skúseností z iných krajín aj prihliadnutím na naše tradície a kapacity.

Ak už spomínam prelomy, minulý rok sme zmenou zákona zastavili prázdninové prepúšťanie učiteľov, ide o krok, ktorý v spolupráci s ministerstvom práce pripravil ešte môj priamy predchodca Peter Pellegrini. Pomáha najmä mladým pedagógom, ktorých sa tento problém týkal najviac. Mimochodom, následne sme vyšli v ústrety odborom, dorovnali sme dovolenky odborným zamestnancom, ako znela ich požiadavka.

Ak už hovoríme o ochrane učiteľov, na jeseň sme pripravili rozsiahlu Príručku ochrany práv učiteľov, ktorá sa stretla s veľkým zadosťučinením na strane stavovských organizácií a zriadili sme, tak ako sme sľúbili, odbor ochrany práv v regionálnom školstve. Na budúci týždeň, mimochodom, predstavíme prvé výsledky dvoch mesiacov jeho činnosti.

Pomáhame školám v téme, ktorá ich mimoriadne trápi. A to je administratívna záťaž, zrušili sme rôzne typy duplicitného vykazovania, v ďalšej vlne budeme pripravovať usmernenia tak, aby bolo jasné, akým spôsobom má administratívny tok medzi zriaďovateľmi a školami, medzi ďalšími inštitúciami a školami pokračovať.

Vysoké školy.

Prvýkrát po dvadsiatich piatich rokoch na Slovensku zanikla vysoká škola. Dokonca pripomeniem, že hneď po svojom nástupe do funkcie som nepodporil vznik dvoch nových vysokých škôl. Rýchlo odoberáme akreditácie nekvalitným študijným programom, niektoré prípady sú medializované.

A, mimochodom, osobne dozerám, aby sa materiálne dostávalo do podpory našim špičkovým pracoviskám. Na sklonku minulého roka sme ako ministerstvo vyčlenili takmer 300-tisíc na čiastočnú renováciu budovy bratislavskej fakulty matematiky, fyziky a informatiky. O podobnom transfere rokujeme aj v týchto dňoch, rozhodol som o pol miliónovej dotácii na rekonštrukciu jednej z budov Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Na tradične dobré vnímaných pracoviskách pritom nebudem šetriť. Prvýkrát po dvadsiatich piatich rokoch sme dali Slovenskej akadémii vied perspektívu finančnej stability, ministerstvo školstva, ministerstvo financií uzavreli s akadémiou vied v lete dohodu, že tejto kľúčovej vedeckej inštitúcií nasledujúce tri roky neklesne príjem od štátu pod hranicu 60 mil. eur očistených o infláciu. Hovoríme o minimálnej možnej tejto sume, ku ktorej treba pripočítať príjmy, ktoré si ešte akadémia napríklad získa v súťaži v grantovom programe. Tých 60 mil. nie je dosť a rozhodne môžeme nutnej transformácii a Akadémii vied hovoriť aj o ďalšej finančnej pomoci. Mimochodom, ak hovoríme o podpore vedy, pripomínam, že ministerstvo dosť aktívne manažuje napríklad naše členstvo v medzinárodne výskumných konzorciách. Nie sú to malé peniaze. Ale tam, kde to slovenská veda potrebuje, našej vede takto otvárame dvere, a to veľmi radi.

Ja osobne ak môžem, robievam svoj vklad do medzinárodných rokovaní tak, aby bolo jasné, že slovenská veda má možnosť ukázať sa medzinárodne, či už ide o môj vklad na jesennom politicko-vedeckom a priemyselnom rokovaní v Bruseli na úrovni Európskej komisie o využívaní kvantových technológií v európskom priestore alebo o nedávnu návštevu vedenia Slovenskej akadémie vied v Rakúskej akadémii vied. Mimochodom, sú to dve akadémie vied, ktoré sú k sebe geograficky najbližšie v Európe. A mňa mrzí, že až doteraz v podstate nemali bližšiu inštitucionálnu spoluprácu, to sa ale ide na základe našich dohôd meniť. Celkom, mimochodom, z Rakúšanov si môžeme v mnohom brať príklad, vnútorné členenie ich akadémie, personálna politika, ale aj rozhodovacia štruktúra, to všetko by sme mohli en bloc prebrať, pričom zbavili by sme sa mnohých problémov.

V kontexte týchto faktov pripomínam, že celý minulý rok bol vôbec pre ministerstvo výnimočný, vyslovene výnimočný, pretože sa zišlo niekoľko okolností, ktoré sa inak vyskytujú len raz za niekoľko rokov. Pripravili sme inovované štátne vzdelávacie programy pre materské školy, základné školy a gymnáziá, prebehla komplexná akreditácia vysokých škôl, ukončovalo sa staré a rozbiehalo sa nové programovacie obdobie. No a rozbehla sa predvolebná kampaň, ktorú sme pociťovali najmenej od októbra. Aj za týchto okolností sme museli zabezpečiť plnohodnotný chod ministerstiev z hľadiska bežnej operatívy, legislatívnej činnosti, čerpania štrukturálnej pomoci Európskej únie, podpory medzinárodnej spolupráce, ekonomickej podpory priamo riadených organizácií a škôl a tak ďalej.

Len pre ilustráciu spomeniem niekoľko čísiel. Ministerstvo školstva v celom volebnom období, teda od roku 2012 pripravilo pätnásť vládnych návrhov zákonov, osem nariadení vlády, dvadsaťjeden vyhlášok, jeden výnos a štyri opatrenia. Len za mojej pôsobnosti sa pripravilo päť zákonov, dve nariadenia vlády, desať vyhlášok, jeden výnos a jedno opatrenie. Dodám, že za celé volebné obdobie bolo pri právnych predpisoch predkladaných rezortom uskutočnených približne sto expertných rozporových konaní a päťdesiat ministerských rozporových konaní, ministerstvo za obdobie marec 2012 až február 2016 rozhodovalo o právach vysokých škôl, o tzv. akreditáciách v 10 610 prípadoch. V roku 2015 bola ukončená spomenutá komplexná akreditácia činností dvadsiatich dvoch vysokých škôl, devätnástich verejných, jednej štátnej a dvoch súkromných vysokých škôl. Spolu bolo v komplexnej akreditácii minulý rok uskutočnených 6 086 rozhodnutí. V rokoch 2012 až 2014 ministerstvo podpísalo desať rezortných zmluvných dokumentov a medzinárodných zmlúv. Za samotný minulý rok to bolo desať rezortných zmluvných dokumentov vrátane takých dôležitých úkonov, ako je pristúpenie k členstvu v Európskej vesmírnej agentúre.

Eurofondy. Celkovo bolo pomocou prostriedkov operačného programu Výskum a vývoj postavených sedem univerzitných vedeckých parkov a sedem výskumných centier, v rámci národných programov operačného programu Vzdelávanie dostali učitelia v regionálnom školstve vyplatené odmeny vo výške 46,4 mil. eur, prostredníctvom podpory programov regionálneho rozvoja sa zmodernizovali a obnovili materské, základné a stredné školy, 800 materských, základných a stredných škôl. A tým sa zlepšili výchovnovzdelávacie podmienky pre viac ako 230-tisíc žiakov a študentov v celkovej sume takmer 600 mil. eur.
Mimochodom, ak už v médiách niekoľkokrát zaznelo, že v rokoch 2010 až 2012 sa v kolektívnom vyjednávaní učiteľom navýšila dvakrát nula, ja pripomeniem, že v rovnakom období projekty zazmluvnené z regionálneho operačného programu pre školy tiež vôbec neboli.

Ešte pripomeniem v rámci Národného programu – Elektronizácia vzdelávacieho systému regionálneho školstva známeho ako Digiškola získalo viac ako 4 500 materských, základných a stredných škôl na Slovensku moderné digitálne vybavenie vrátane digitálneho obsahu. V prípade základných škôl bolo do tohto projektu zapojených viac ako 75 % všetkých základných škôl. Školy tak získali 5 680 setov pozostávajúcich z interaktívnej tabule a notebooku, 20 000 tabletov, 1 000 WiFi routerov, 2 686 farebných tlačiarní a 1 029 škôl bolo vybavených modernou tabletovou učebňou. Toľko sa vyčerpalo v operačnom programe Vzdelávanie prostredníctvom národných a dopytovo orientovaných programov do škôl 489 mil. eur.
Investujeme do budov vďaka spomínanej prvej a druhej výzve na rozširovanie kapacít škôlok v hodnote 9,5 mil. a 5 mil. eur zo sociálnych balíčkov, vzniká 5 200 nových miest pre deti v 191 škôlkach a zamestnanie získava takmer 500 učiteliek v mestách a obciach po celom Slovensku. Samozrejme, rozširovanie kapacít materských škôl bude mať priaznivý vplyv na celkovú zamestnanosť v príslušných regiónoch, keďže prijatie detí do materských škôl umožní návrat mnohých rodičov do zamestnania.
Toto všetko rozhodne nestačí.

Niekoľko osobnejších slov poviem, ak dovolíte.

Ak vstúpite do školského prostredia, rýchlo zistíte, že je miestom každodenných frustrácií. Tie môžu vyplývať z toho, že sa niekde na škole zle plánuje, takisto z pocitu prebujnenej byrokracie, niekedy zo zlých vzťahov na pracovisku alebo z nezmyselnosti nejakej regulácie, pričom najmä učitelia v materských, na základných a stredných školách majú pocit, že ich spoločnosť neuznáva. Aj preto sú takí citliví na výroky, ktoré ich aj nepriamo spochybňujú. Jedna pani učiteľka mi to nedávno v diskusii na škole povedala síce veľmi emocionálne, ale jednoducho: „Pán minister, postavte sa za nás, ľudia sú proti nám.“ Treba povedať, že tieto problémy sa líšia od školy ku škole, dobrý riaditeľ školy vie veľa užitočného vybaviť, zefektívniť papierovanie, dozrieť na dobrú atmosféru, ak navyše má aj dobré vzťahy so zriaďovateľom, máte naozaj zrekonštruovanú, farebnú čistú školu s usmiatymi učiteľmi. Aj dobrý riaditeľ ale môže urobiť len to, čo mu systém dovolí. A ten systém, súhlasím, má stále veľa chýb. V školstve skutočne treba upratať. Otázka je, ako sa k tomu upratovaniu dostaneme.

V tejto chvíli mám pocit, že diskusiami o školstve znásobujeme chaos, mali sme tu tzv. štrajk. A je absolútne jasné, že sa k tejto akcii mnoho zamestnancov škôl pripojilo absolútne v dobrej viere, že treba urobiť aspoň niečo, aspoň nejaký výkrik s tým, že veci nie sú v poriadku a že je to lepšie ako nič, a podobne, uznávam, sa mnohí občania v dobrej viere pripojili k výzvam na podporu tejto nátlakovej akcie. Ak si ale odmyslím dobrú vieru mnohých ľudí, stále musím trvať na jednom, ide o vysoko neštandardnú akciu. Chcem počuť príklad jednej európskej krajiny, kde na pracoviská jednej firmy alebo jedného odvetvia nepríde niekoľko zamestnancov a má to nálepku štrajk. Chceme alebo nechceme sa správať podľa európskych štandardov, navyše s akými požiadavkami? Má to byť 400 mil. na didaktické vybavenie škôl do roka? A odo mňa ako ministra školstva sa čaká, že sa budem tváriť seriózne a že budem rozumne rokovať o takejto požiadavke, aby nám tu vzduchom lietalo viac čísiel. Pritom opoziční poslanci ponúknu, že do školstva by malo ísť, a teraz mi pripomeňte, ak bude hospodársky rast, bude sa splácať dlh, o 150 mil. ročne viac, tak to včera zaznelo. Je to pravda. No tak to by ste mali hneď na krku štrajk školského prostredia, pretože v rovnaký deň včera sedeli príslušné stavovské organizácie a odbory a pracovali nad dokumentom, kde trvajú na tom, že do školstva musí ísť 6 % HDP. Len pripomeniem, ak by to bola pravda, tak to znamená podľa našich prepočtov približne 1,8 mld. navyše k tomu, čo v tejto chvíli ide do školstva pre zmenu. Ak by sme sa mali tváriť pri tomto všetkom, keď tu lietajú absolútne nezmyselné čísla a rôzne čísla vzduchom, tak už sa môžeme tváriť, že máme rozumnú diskusiu o hocičom, môžeme sa tváriť, že ja som prezlečený klingonský bojovník, že pán poslanec Poliačik je princ Bajaja, že poslanecký klub KDH, to sú zakliate princezné a že ideme o tom ďalej normálne diskutovať. Na základe toho, že od vás tu zaznie jedno číslo, ktoré je úplne iné, ako to, ktoré požaduje jedna skupina, ďalšia skupina si príde so svojím číslom, ktoré koriguje, o niekoľko dní... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Pán poslanec Poliačik, nediskutujte s vystupujúcim aj opačne poprosím vás nediskutovať.

Draxler, Juraj, minister školstva, vedy, výskumu a športu SR
Je to úplne rovnaké, ako keby sme sa tvárili teraz odmysliac si ľudí dobrej viery, že všetkým, ktorí tieto akcie vyzerajúce, že sú v prospech školstva, organizujú a organizovali len preto, ide naozaj len o školstvo a že to nemá nič spoločné so snahou ovplyvniť výsledky volieb. Som presvedčený, že ako vláda sme spravili všetko pre to, aby sme tú situáciu upokojili. Premiér dvakrát deklaroval, že v tomto okamihu a s takýmto druhom požiadaviek nevieme pracovať a naozaj nemá zmysel opúšťať žiakov a študentov. A, ešte raz, ak aj niekto chce presadzovať požiadavky nátlakovou formou, prečo to v budúcnosti nemáme robiť štandardným spôsobom? Každý u nás môže zaregistrovať odbory. Koniec koncov jedny alternatívne školské odbory tu už pred tromi rokmi vznikli ako nové školské odbory. Dnes majú možno členov 150 registrovaných, 10 aktívnych. A to je súčasť väčšieho problému. Potrebujeme nielen odbory, ale aj stavovské organizácie, ktoré normálne pracujú a ktoré verejnosť vníma ako solídne profesionálne prvky celého toho systému. A to nám stále chýba. Samozrejme, v tomto neutriedenom prostredí potom ľahko dochádza k prepiato emocionálnym aktivitám, zvlášť ak im výrazne pomáhajú médiá.

A pri médiách sa na chvíľku zastavím.

A začnem bulvárom. Bulvár si niekoľko mesiacov na školstvo ani nespomenul. Nemali sme ani nahú učiteľku pobehujúcu po triede, ani ministra, ktorý by na párty tancoval po stole. To sa zmenilo začiatkom leta.

Veľmi populárny týždenník Plus 7 dní zrazu začal venovať pozornosť osobne mne bombastickým titulkom Minister býva vo vile. Pripomeniem, že bývam v secesnom bytovom dome, kde môj byt je dokonca najmenší z celého toho domu. Rovnaký týždenník tvrdil, že nosím švajčiarske hodinky za 1 500 eur. Mimochodom, sú to presne tieto (Ukázanie hodiniek.) Mali ich tam dokonca odfotené. Len pripomeniem, že je to dánska značka za tuším 120 eur. Nikto sa mi za to nikdy neospravedlnil. To sú tie vtipnejšie veci, ale médiá pokračovali v jednom článku za druhým škandalizujúcim ministerstvo.

Jedným z hlavných námetov v spomínanom týždenníku bola údajne strata pol milióna z účtu MPC. Pritom od začiatku fungovania účtu MPC aj ministerstvo potvrdilo, že prostriedky, ktoré sa podvodníci pokúsili dostať z účtu MPC na svoje účty, sa podarilo na bankových účtoch zadržať a nestratil sa ani cent.

Od októbra potom ako na povel aj ostatné médiá, s ktorými sme inak, musím povedať, mali korektné vzťahy, zrazu prejavili veľmi dramatický záujem o náš rezort, a to príspevkami a článkami, ktoré boli založené často na úplných nezmysloch.
Príklad. Denník N vydal v decembri článok o pripravovanom projekte Edunet, kde pod titulkom Štát nachystal pomalý internet pre školy, zazneli veci. A teraz citujem: „Dnes sa už takmer historická technológia DSL spomína znova. Nápad pripojiť cez ňu všetky slovenské školy k internetu znova ožil a štát chce na to minúť znova desiatky miliónov eur.“ Je to úplná hlúposť. Veď si stačí tam pozrieť súťažné podklady, kde máte tabuľky pripojenia škôl, a tak uvidíte, že tie rýchlosti pripojenia sú na míle vzdialené nejakým DSL. Navyše nikoho do pripojenia cez Edunet nenútime. Škola môže pokojne pokračovať v pripojení, ktoré má, alebo si nájsť nejaké nové pripojenie. Je to čisto na školách. Tento projekt navyše nie je cielený na to, aby sme len dostávali internet na školy. Ide o vybudovanie plnohodnotnej školskej siete, školy dostanú, po prvé, technickú podporu, aby si nemuseli robiť správu siete po vlastnej linke, čo ich mimoriadne zaťažuje. Na všetkých školách sa pýtajú, či môžu dostať nejaký takýto druh podpory. Áno, dostanú ho. Takisto ako v hocijakej väčšej firme s pobočkami po celom Slovensku nemáte správcov siete v jednotlivých budovách, máte to riešené externe, sa pripravuje takéto riešenie aj cez projekt Edunet. Po druhé, celá tá sieť bude fungovať ako VPN s obsahom filtrovaným podľa vekových kategórií tak, aby sa deti mohli úplne pohodlne cez svoje Ad pripojiť cez hocičo, cez notebook, cez tablet v priestoroch školy na internet, ale tak, aby si cez školské pripojenie nepozerali napríklad pornografiu. Koľko to bude stáť? To nevieme, pretože nevieme, ako sa počet tých pripojení vyvinie. Suma, ktorá tu zaznieva, je len rámcová maximálna možná na štyri roky.

Navyše si vyprosím formulácie typu, to už narážam na jedného blogera, ktorý najprv napísal pre TREND blog, potom ho citovali ako experta, že ešte pred voľbami chce ministerstvo minúť 81 mil. na pomalý a drahý internet pre školy. Ešte raz, ide len o prípravu projektu vzhľadom na naliehavosť nutnosti riešenia toho pripojenia škôl, pričom ja samotný projekt v rámci aktuálneho mandátu ani nepodpíšem. Nikdy som to neplánoval, ale máme povinnosť pripravovať riešenia aj pre novú vládu. Za takéto nezmysly sa nikto nielen mne osobne, ale ani ministerstvu neospravedlnil, naopak, takéto články veselo kolujú po sociálnych sieťach a aktivisti ich uvádzajú ako príklad nezodpovedného prístupu ministerstva, pričom nezodpovedný a klamár je niekto iný. Podobne sa mi neospravedlnil nielen žiaden novinár, ale ani niektorí poslanci, z ktorých spomeniem poslanca Beblavého, ktorý pred letom do médií pustil niekoľko perličiek, zosmiešňoval projekt digitálnej angličtiny. Tvrdil napríklad, že je absurdné, aby sme požadovali tú metodickú podporu v slovenčine. Ťažko to ironizoval, pričom na zasadnutí výboru som mu ukázal, že metodickú podporu v slovenčine bežne dodávajú hocijaké medzinárodné vydavateľstvá v rámci tých britských, z ktorých sa angličtiny bežne na slovenské školy dodávajú. Bežne to robia, pán poslanec to už v tej chvíli len mlčky prešiel.
V médiách sa ďalej spomína centrálne úložisko digitálneho obsahu. Nejde o nakupovanie nejakej novej alebo rozšírenej planéty vedomostí. Ministerstvo potrebuje úložisko digitálneho obsahu pre školy, ktorého je v tejto chvíli už veľa, potrebuje efektívne riešenia pre informačné systémy, ktorých máme, mimochodom, vyše 100. A sú to rôzne registre, je to edičný portál a tak ďalej a sú rozhádzané kade-tade. Takže potrebujeme platformu na zdieľanie digitálneho obsahu. Museli sme sa rozhodnúť, či ju budeme budovať nanovo alebo či využijeme niektoré z existujúcich platforiem. Keďže planéta vedomostí je zďaleka najpoužívanejšou platformou v školstve, má viac ako 20-tisíc registrovaných užívateľov s niekoľko tisíc pripojeniami za deň, celkom logicky padlo rozhodnutie, že rozšírime túto platformu, ale zároveň s požiadavkou, aby bola plne otvorená. To znamená, bude možnosť zdieľať cez ňu digitálny obsah. Napríklad učitelia budú mať tak možnosť vkladať digitálny obsah na túto platformu. Takže rozoberajte aj tento projekt, ak chcete, rôzne jeho aspekty, len vás prosím, aby sa v tom neklamalo.

Zoberme si projekt polytechnickej výchovy na školách. Ešte pred krátkou dobou, pripomeniem, to bol pre týždenník TREND projekt, ktorého údajne celým cieľom bolo vypracovať manuály povolaní. Zrazu sa o ňom hovorí v úplne inom svetle, a to ako o projekte, ktorého jedinečným cieľom by malo byť nakúpenie nejakých sifónov. Jednu vec uznám, to, že si dodávajúca firma rozpísala do tabuľky tie jednotlivé položky tak, že nakoniec im vyšli aj také čísla, aké sa spomínajú v médiách, nie je celkom šťastné, na vysvetlenie ale musím povedať, že sa tam nesúťažilo o jednotlivé položky, ale o celý balík, projekt ako taký, a to v elektronickej anonymnej aukcii, v ktorej jedna z firiem, ktorá sa nakoniec stala dodávateľom toho, získala takto celý ten balík. Takže prosím, aby sme aj toto vnímali v danom kontexte.

V novinách sa objavili titulky Draxler dotuje Sládkovičovo, Draxler dotuje Skalicu. Ja nič nedotujem. Pripomeniem, na jeseň prebehla výzva, z ktorej boli vylúčené vysoké školy, ktoré budujú vedecké parky, keďže tu bola požiadavka aj z Bruselu, aby sme otvorili štrukturálnu pomoc aj ďalším pracoviskám vrátane súkromných firiem na technické vybavenie. V takomto zadaní prebehla výzva, do ktorej sa ktokoľvek mohol prihlásiť. Bola hodnotená externými hodnotiteľmi. A títo rozhodli, že popri iných projektoch sa do toho mohli zapojiť aj príslušné dve vysoké školy, ku ktorým, mimochodom, môj vzťah asi je verejne známy. A musím pripomenúť, že podobné školy sú medzi prvými, ktoré by sa potešili, keby som nepokračoval ako minister, pretože vedia, aký osud ich v takom prípade čaká.

No, dobre, čiže tu je vypätá atmosféra, ktorá ma rozhodne neteší, v médiách vidíme rôzne vyhlásenia aktivistov, na druhej strane je tu veľká podpora rôznym nátlakovým akciám.

Čo školstvo v skutočnosti potrebuje? Mnohé z dnes veľmi módnych diskusií o školstve sa končia veľmi všeobecnými výzvami typu: „Potrebujeme zlepšiť sociálny status učiteľa,“ alebo typu, „naše deti musia odteraz menej memorovať.“ To ale nestačí, lebo školstvo potrebuje systémové, technické zmeny. Vždy, samozrejme, treba tu začať zdôrazňovaním cieľa základným obrazom, ktorý musí viesť všetky diskusie o lepšom vzdelávaní, totiž musí byť dieťa alebo mladý človek, ktorý nasáva vedomosti. Tieto vedomosti môžu byť rôzneho druhu, samozrejme, dieťa alebo mladý človek nasáva rôzne životné postoje, hodnoty. Túto kategóriu by som nechal na zložitejšiu diskusiu, ale zároveň dieťa na škole získava sumu jasne definovaných vedomostí a schopností, ktoré môžeme merať.

Tu by som sa chcel zastaviť a poukázať na to, čo môžeme so systémom robiť. Práve preto, že vedomosti môžeme merať a máme to robiť, pripravujeme prechod na štandardizované, centralizované vstupné testy na stredné školy a postupne aj maturity v rovnakom formáte. Tieto testy musíme využívať aj v školskej praxi. Ak testom zistíte, že dieťa, ktoré má dobré vedomosti, alebo aspoň predpoklady, získava zlé známky, máte signál, že niečo v škole nie je v poriadku a teda musí nastúpiť intervenčný mechanizmus. Bohužiaľ, historicky bola štátna školská inšpekcia nastavená na veľmi formalistický prístup, jednoducho povedané, kontrolovala skôr papiere. Ten prístup sa mení aj pod vedením hlavnej školskej inšpektorky, ale tá inšpekcia potrebuje viac jednak legislatívnej a jednak materiálnej podpory na to, aby mohla prejsť na úplne nový moderný systém intervenčnej politiky. A, mimochodom, testovať nepotrebujeme len deti, Slovenská republika doteraz nemala žiaden systém na pravidelné overovanie vedomostí a schopností samotných učiteľov. Máme vôbec málo mechanizmov zisťovania, čo sa vlastne na školách deje, vieme napríklad zo sťažností žiakov alebo rodičov, že niekde pretrvávajú praktiky zo socializmu, kde deti cez veľkú prestávku musia chodiť v tichosti vo dvojiciach v kruhu, ale systematický prehľad o tom nám chýba. Nemáme ani efektívny systém na to, aby sme na školy dostávali nové praktiky, áno, systém kontinuálneho vzdelávania skutočne historicky nie je dobre nastavený, z kurzov osobnostného rozvoja alebo z kurzov, ako pripraviť lyžiarsky výcvik, si aj samotní učitelia uťahujú, ale príprava nového systému kontinuálneho vzdelávania bola jedným z prvých zámerov, ktoré som po príchode na post ministra oznámil. Mimochodom, naši analytici návrh nového modelu v tomto pripravia v krátkom čase. Aj tu potrebujeme nový súbor štandardov v podobe modernej kontinuálnej politiky, je čo doháňať.

V učebnicovej politike, tam sme síce, ako som už povedal, dobehli niektoré z najhorších restov z minulosti, ale potrebujeme aj trh s učebnicami čiastočne otvoriť tak, aby na každý predmet bol výber aspoň z dvoch kníh, kvalitne pripravený. A, mimochodom, celý ten proces schvaľovania učebníc je síce pre verejnosť veľmi viditeľnou aktivitou, ale je to absolútne kľúčová práca.

Potrebujeme sa zároveň vyrovnať, a to sú dve z najväčších výziev pre školstvo v tejto chvíli, s dedičstvom dvoch veľkých decentralizačných akcií z minulosti, z ktorých jedna prebehla ešte za Dzurindovej vlády, to bola tá decentralizácia majetku, okrem iného na úroveň samospráv, no a druhá je tá decentralizácia, ktorá vytvorila dvojúrovňový systém riadenia, na úrovni štátnych vzdelávacích programov, školských vzdelávacích programov, ktorú zaviedol na sklonku svojho vládnutia vtedajší minister za SNS Mikolaj. V jednom aj druhom decentralizačnom prípade to boli dobré zámery, dobré ciele, dobré snahy, bohužiaľ, o celom tom procese sa nie najšťastnejšie komunikovalo a nebolo to dobre pripravené. Doteraz sa s tým boríme a musíme sa s tým ešte nejaký čas boriť, ale predovšetkým musím diskutovať o tom so školským prostredím, ako presne všetky mechanizmy dokončiť v ich nastavení.
Pri vysokých školách sú výzvy v hrubých obrysoch úplne jasné, akreditačný systém potrebujeme upraviť tak, aby sme neakreditovali študijné programy, ale študijné odbory, zber dát musíme zjednodušiť na kľúčové kategórie, čo v podstate vieme spoločne s Akreditačnou komisiou definovať. Samotná Akreditačná komisia zároveň potrebuje pre svoju prácu jasnejší manuál. Zároveň potrebuje podporu v podobe informačného systému, ktorý jej prácu zjednoduší. Dohodnúť sa musíme vôbec na základnom modeli akreditácie tak, či chceme jednu agentúru alebo dve agentúry s tým, či chceme, aby jedna agentúra akreditovala a zároveň merala výskumnú výkonnosť, alebo či chceme tieto činnosti rozdeliť. Je to otázka základného nastavenia. Potrebujeme sa na tom raz a navždy dohodnúť a potom roky pokračovať v systéme, na ktorom sa všetci zhodneme s tým, že tak to má vyzerať. Pri vysokých školách zároveň potrebujeme zaviesť sledovanie vnútorných procesov kvality. V tejto chvíli ho nemáme, takže ministerstvo ani nikto iný systematicky neporovnáva úroveň služieb študentom. Nemáme ani systém kontroly pracovnej disciplíny, lebo my vieme len anekdotálne, že aj na niektoré pracoviská prednášajúci prichádzajú na čas, na iných pracoviskách to tak ani zďaleka nie je. Nesledujeme ani pedagogickú výkonnosť, ani získavanie kľúčových kompetencií. Pre úroveň vysokých škôl, mimochodom, nemáme ani systém kontinuálneho vzdelávania. Vysoké školy zároveň zdedili historicky ťarbavý, ťažkopádny model vnútorného riadenia s rozhodovaním akademických senátov, ktoré funguje zle. Je to systém, ktorý navyše znemožňuje príchod profesionálnych manažérov do kľúčových pozícií. To kľúčoví ľudia v systéme vysokých škôl sami uznávajú, pričom volajú po zmene. Treba tiež konečne vyriešiť problém kategorizácie vysokých škôl, kde je, mimochodom, teraz zákon nastavený dosť bizarne, najmä z hľadiska reakcie na výsledky komplexnej akreditácie. Ale hlavne sa treba dohodnúť, ako treba vysoké školy zmysluplne rozdeliť, a tak ďalej a tak ďalej.
Čo sa toho financovania týka, potrebujeme stabilizovať metodiku rozpisu dotácií a dlhodobejšie prejsť na cielenejší systém, pravdepodobne systém výkonových zmlúv. Bez diskusie je aj to, že do grantového systému musí natiecť viac peňazí. Je v zásade dobre nastavený, ale trpí na podvýživu. Pri Slovenskej akadémii vied potom musíme dokončiť pripravovanú transformáciu so zavedením oveľa efektívnejšieho riadenia. Toto všetko vieme. Vieme aj to, že na úrovni vysokých škôl nepôjde o univerzálne populárne opatrenia, podobne ako nebudú všetci tlieskať, až sa v spomínanom regionálnom školstve zavedie reálna kontrola kvality a vyradia sa zlé školy zo siete, ale ministerstvo predstavy o tom a príslušné náčrty má. Urobiť to už naozaj potrebujeme, pretože ako štát, je pravda, nie vždy účelne rozdeľujeme zdroje, ktoré k dispozícii na školstvo máme.Ešte raz sa ale vrátim ku kľúčovému okamihu preto, aby tu bola kritická masa na zmeny. Ak dovolíte, poviem pár viet naozaj tvrdej pravdy. Hrozí nám, a teraz reálne nám hrozí, že po všetkých tých týždňoch aktivít na školách, teraz na univerzitách, po tých diskusiách organizovaných rôznymi iniciatívami, často s naozaj dobrými úmyslami, po minulotýždňovom sedení v školskom výbore a teraz na tomto plenárnom zasadnutí sa o krátky čas prebudíme ako po opici, včerajšok si budeme pamätať len matne, zato nám bude dosť zle a budeme celkom jasne vedieť, že nejaký čas už tu nebudeme schopní nič užitočné urobiť, nastúpi letargia. Diskusie, ktoré som videl na úrovni podporných akcií nátlakovým akciám, sa končia síce oduševnenými vyjadreniami, že so školstvom treba niečo robiť, ale tam sa aj naozaj končia. Príslušné stavovské organizácie a odbory síce tvoria niečo, čo má byť memorandom pre programové vyhlásenie vlády, zatiaľ je to ale pomerne hmlisté slohové cvičenie. My nepotrebujeme siahodlhé deklarácie, potrebujeme niekoľko reálnych záruk pokoja pre školstvo a potom priestor pre riešenia, pre dotvorenie technických vecí, ktoré ministerstvo zodpovedne s odborníkmi pripravuje. Takže, dámy a páni, diskutujte, len vás prosím, aby ste sa neznížili k čisto partajným útokom alebo k sentimentálnym a k emocionálnym deklaráciám, ktoré budú skrytými straníckymi útokmi, myslite na to, že veľa odborníkov v tichosti bez protestov čaká len jedno, aby mohli dokončiť prácu na kľúčových opatreniach pre budúcnosť školstva a že každý politický útok vyvoláva obavy, či tu nerastie chaos a či naozaj budú mať na svoju prácu potrebný priestor. Ďakujem. (Potlesk.)