8.
Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca.
Vážený pán minister, jeden, druhý, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som povedal pár slov k programovému vyhláseniu vlády, ktoré je predmetom dnešného rokovania. Z úst opozície tu zaznieval rad aj súhlasných; čo som prekvapený, lebo je to politická debata, ale musím povedať, že politicky korektná debata, lebo zaznievajú aj súhlasné vyjadrenia; ale aj rad vyjadrení, ktoré sú nesúhlasné a spochybňujú mnohé veci.
To, čo som si ja z toho doterajšieho priebehu odniesol najviac, je, programové vyhlásenie vlády je slohové cvičenie, chýba vízia, niektorým chýbajú konkrétne kroky. No, dámy a páni, ale ak sa zamyslíme nad tým, ako naformulovať víziu, tak vízia sa dá opätovne naformulovať len slohovým cvičením, ktoré možno bude stručné, možno bude obšírnejšie, ale v každom prípade bude slohové cvičenie.
Programové vyhlásenie vlády je súbor krokov, ktoré chce vláda uskutočniť v najbližších štyroch rokoch, ktoré môže obsahovať v sebe aj víziu, ale myslím si, že nemalo by to byť iba o vízii. Sme svedkami za posledné desaťročia, minimálne dve desaťročia, svedkami toho, že víziu je v zásade schopný naformulovať takmer každý, lebo sa týka ďalšieho časového úseku. Ale pokiaľ ide o navrhnutie efektívnych krokov, ktoré by viedli k cieľu, tam sa jednak líšime a tam jednak pri formulácii zlyhávame a v každom prípade realizácia je v drvivej väčšine už len snom.
Takže niečo z programového vyhlásenia vlády: Vláda sformuluje do konca roku 2016 v Národnom programe rozvoja výchovy a vzdelávania dlhodobú koncepciu obsahu výchovy a vzdelávania a bude pokrývať desaťročný výhľad. To je ten krok, po ktorom voláte, to je tá vízia, a to je to, čo sme nechceli dať do programového vyhlásenia vlády ako jediní, ktorí tu máme patent na rozum, lebo sme boli schopní zostaviť vládnu koalíciu, ale už v predvolebnom období na mimoriadnom zasadnutí tohto parlamentu sme formulovali záver, že pri vypracovaní Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania chceme, aby sa zúčastnili všetky politické strany, tie, ktoré sú súčasťou vládnej koalície, ale aj tie, ktoré sú súčasťou opozície, aby takýto dokument nebol dokumentom na štyri roky, ale predovšetkým chceme, aby sa tvorby tohto dokumentu zúčastnili tí, ktorých sa to najviac týka, to znamená predstavitelia stavovských organizácií, učitelia, zástupcovia rodičov, ktorí obhajujú záujmy detí. A toto je, myslím, správny prístup, ktorý je potrebné akceptovať aj vykonať.
Na druhom zasadnutí výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport sme debatovali o týchto krokoch aj s pánom ministrom školstva Plavčanom a prijali sme zatiaľ džentlmenskú dohodu, lebo sme povedali, že nie je potrebné ju pretaviť do uznesenia výboru, že výbor bude priebežne informovaný o výsledku postupu pri spracovávaní Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania, že členovia výboru tak ako za opozíciu, tak aj za koalíciu budú mať právo sa zúčastňovať na formulovaní národného programu a závery, ktoré tam budú prijaté, sa budú v maximálnej možnej miere snažiť o konsenzus medzi všetkými zúčastnenými stranami.
Zaznievalo tu, že o akej kontinuite je potrebné hovoriť. No, dámy a páni, v prípade školstva je s istotou potrebné hovoriť o kontinuite a je to aj obsahom programového vyhlásenia, že návrh národného programu bude vychádzať zo správy o stave školstva, ktorú Národná rada prerokovala v roku 2013.
Zaznamenal som tu predovšetkým z úst kolegov, ktorí sú tu prvýkrát, že je potrebné urobiť opätovnú analýzu a že je potrebné znovu sa hlbšie oboznámiť s problematikou školstva. Ja vnímam správu o stave školstva ako dokument, ktorý sa pripravoval takmer dva roky. Dokument, ktorý sa viac ako pol roka diskutoval na odbornej verejnosti a ktorý považujem ja osobne za konsenzus odbornej verejnosti s vtedajšou vládnou garnitúrou strany SMER - sociálna demokracia. Tým, že budeme vychádzať z tohto dokumentu a budeme ho aktualizovať, myslím si, že sa vyhneme zbytočným siahodlhým rozhovorom o tom, aké sú potrebné ďalšie analýzy. Stačí nám doplniť tabuľky za dva alebo tri roky a sme tam, kde potrebujeme byť, a nie jalovo (rečník naznačil úvodzovky), a možno aj bez tých úvodzoviek, ďalšie dva roky rozprávať o tom, čo potrebujeme ešte zanalyzovať.
Navrhované riešenia predovšetkým pre regionálne školstvo; alebo poviem to ešte trošku inak, kde vnímam aké potreby. Môžeme hovoriť o originálnych kompetenciách a predovšetkým v predprimárnom vzdelávaní a keď si pozrieme všetky analýzy, tak ja v predprimárnom vzdelávaní vnímam iba jeden problém, a to sú nedostatočné kapacity. Ambícia, aby na konci tohto volebného obdobia boli zaškolené v materských školách všetky deti vo veku od štyroch rokov, je, myslím, ambícia, ktorá je zmysluplná, je potrebná a ja si dovolím tvrdiť, že v prípade marginalizovaných skupín, vylúčených skupín je potrebné, aby sme sa snažili dostať do predškolských zariadení deti už od tretieho roku života, tak aby tieto deti získali základné návyky, ktoré sú nevyhnutné pre život v civilizovanej spoločnosti.
Trošku komplikovanejšia situácia je v regionálnom školstve, lebo v regionálnom školstve je tých problémov nazhromaždených trošku viac. To, čo tu zaznieva naprieč politickým spektrom, naprieč odbornou verejnosťou, ale aj s podporou verejnosti, rodičov, je nedostatok financií v školstve. Nikto z nás nespochybňuje, že školstvo je v súčasnosti podfinancované, nikto z nás nespochybňuje, že je potrebné dvíhať platy učiteľov ako prostriedok pre ich motiváciu, ako prostriedok pre zvyšovanie kvality výchovy a vzdelávania. Na ten záver vety – ako prostriedok na zvyšovanie kvality výchovy a vzdelávania – dávam ja osobne ťažisko. A tu by sme sa mohli začať možno baviť odborne bez nejakých emócií, kde máme problémy v tejto oblasti.
Ak by sme si zobrali analýzy, ktoré vychádzajú z rôznych meraní kvality vzdelávania, hovorí sa predovšetkým o PISA, ktorá sa týka žiakov 9. ročníka, ale môžme hovoriť aj o testovaní v 4. ročníku; nebudem ukazovať grafy, aj keď ich tu mám všetky pripravené; tak by sme zistili, že problémy na 1. stupni v zásade nemáme. Na 1. stupni máme buď stabilnú alebo mierne stúpajúcu úroveň vzdelávania a tie problémy nám nastávajú na 2. stupni základných škôl, kde zase objektívne treba povedať, ak budeme hodnotiť roky 2003, ´6, ´9 a ´12, tak medzi tretím a šiestym došlo k poklesu kvality vzdelávania, v deviatom kvalita vyšla a v dvanástom kvalita klesla, z pätnásteho roku výsledky nemáme. To znamená, je tam nejaká sínusovka, ktorá nie je žiadnou katastrofou, a preto ak niektorí z vás hovoria, že slovenské vzdelávanie, slovenské základné školy sú jednou veľkou katastrofou, ja osobne si to nemyslím, a v tých podmienkach, v ktorých pracujú slovenskí učitelia, vykonávajú špičkovú prácu a je im za to treba s úctou poďakovať.
Preto, aby to nebolo len pri poďakovaní, musíme pristúpiť aj k zvyšovaniu platov. Zvyšovanie platov bolo zadefinované v programovom vyhlásení vlády ako šesťpercentné zvýšenie od 1. 9. 2016 a od 1. 1. 2018 každý rok o 6 percent. Treba povedať, že z úst politikov, vrcholových politikov, zaznelo, že toto je minimálne zvyšovanie, ktoré je garantované, a že v prípade ďalších systémových zmien, ktoré školstvo bezpochyby potrebuje, môžu pribudnúť aj ďalšie zdroje.
Ale to, čo sa už zamlčuje alebo tak nejako veľmi, veľmi potichu vyplýva z tejto debaty, je to, že od 1. 1. 2016 boli platy zvýšené o 4 %, od 1. 9. sa zvyšujú o ďalších 6 %, to znamená, v roku 2016 bude zvýšenie predstavovať v tarifách 10 percent. Ak k tomu pripočítame všetky nadväzné príplatky, ktoré súvisia s tarifnými platmi, tak to reálne zvýšenie platov ku koncu roku 2016 by oproti roku 2015 mohlo predstavovať niekde okolo 12 % zvýšenia platov. Čiže ak hovoríme o tom, že je to málo, tak pomenujme celé číslo. Celé číslo je ku koncu roku 2016 10 %, s príplatkami zhruba 12 percent. A to už je číslo, myslím, že ktoré nie je žiadnou katastrofou... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán poslanec.
Pán poslanec Viskupič, môžem vás poprosiť, netelefonujte v sále. Už som prosila aj pána poslanca Buriana. Ďakujem pekne.

Petrák, Ľubomír, poslanec NR SR
A to je číslo, ktoré nepovažujem za žiadnu katastrofu. To je číslo, ktoré je serióznym podkladom pre to, aby sme nemuseli veci riešiť na uliciach, ale aby sme zasadli za rokovací stôl a hľadali spoločné východiská.
Ďalšie veci, ktoré boli veľmi jednoznačne pomenovávané, je kreditový systém v kontinuálnom vzdelávaní učiteľov. Dámy a páni, tí, ktorí sú kritikmi kreditového systému, ja s nimi plne súhlasím. Absolútne s nimi súhlasím a dlhšie obdobie hovorím, že poďme oddeliť kreditový systém alebo poďme zmeniť kreditový systém, ktorý v tejto forme, v akej sa dnes prevádzkuje, nie je dobrým riešením a je potrebné, aby sme ho menili. Ale zase objektívne jednou vetou treba povedať, v predchádzajúcom období sme na rokovaniach so sociálnymi partnermi túto otázku otvorili niekoľkokrát a vždy bola zamietnutá, že tadiaľto cesta nevedie, lebo kreditové príplatky sú súčasťou platov a v prípade, že sa siahne na kredity, tak v tom prípade siahame na platy pedagógov.
Ja osobne si myslím, že takáto interpretácia zo strany sociálnych partnerov je scestná a jednoducho pre ďalšie obdobie je jednoznačne potrebné oddeliť kreditový systém od výšky mzdy. Je absolútne nevyhnutné oddeliť. Zadefinujme si nevyhnutné predpoklady pre výkon učiteľského povolania. Tak ako v každom inom povolaní majú e-learningy, ako majú ďalšie vzdelávanie, ako sa potrebujú pripravovať na výkon svojho povolania ako predpoklad, základný predpoklad, aby toto povolanie mohli vykonávať. A učitelia sú tí, ktorí by mali byť na vlne doby, na tepe doby z hľadiska kvality informácií, ktoré jednak majú a jednak predávajú tým, ktorých vychovávajú, tak nemôže to byť spojené, že ak absolvujem jeden kurz raz za sedem rokov, tak tým pádom som splnil svoje povinnosti. Ak v dnešnej dobe updatujeme softvér v mobilnom telefóne možno štyrikrát za rok, tak nemôžme raz za sedem rokov získať nejaký kredit, o ktorý sa budeme opierať ako o barličku, že toto je prostriedok pre zvyšovanie môjho platu. Nájdime mechanizmy, ktoré budú ohodnocovať prácu učiteľa, kvalitnú prácu učiteľa, ale nepoužívajme takéto barličky.
Poďme k tomu, ako by to mohlo vyzerať. Je to model financovania. V predchádzajúcom volebnom období sme pripravovali takmer dva roky nový zákon o financovaní regionálneho školstva, ktorý z väčšej časti je hotový, ktorý hovoril o kombinácii normatívu na žiaka, normatívu na triedu a ktorý by mal svojím spôsobom zohľadňovať aj kvalitu prírastku úrovne vzdelávania, ktorá sa v danom školskom roku dosiahla. Myslím si, že toto je cesta správnym smerom. Treba to dotiahnuť.
Možno oprávnene od vás zaznie, a prečo ste to nezaviedli do života? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Testovali sme to na zhruba 1 300 školách, ktorá bola vzorka z výkazov, a objavili sme tam neuveriteľné rozdiely. Ak si niekto myslí, že školy dnes vykazujú štatistické údaje, ktoré sú predmetom štatistických zisťovaní či už ministerstva školstva, alebo iných organizácií, tak aby sa dalo o ne v každom prípade, vždy objektívne oprieť, tak sa veľmi mýli. Významná časť týchto údajov je robená tak, ako to v danej chvíli vyhovuje. Niektoré štatistické zisťovania sa robia na poslednú chvíľu len preto, aby boli odovzdané. A kým sa hĺbkovo nekontrolujú aj vzájomné väzby, tak na tie problémy jednoducho neprídete.
Dospeli sme k názoru, že je potrebné získať iný nástroj pre porovnávanie a tým nástrojom je rezortný informačný systém, ktorý v prípade, že bude naplnený objektívnymi dátami, bude schopný na dennej báze vykazovať výsledky a na základe toho sa bude dať nastaviť model financovania tak, aby žiadna zo škôl nebola ukrivdená alebo nebolo jej ubrané pri rovnakom výsledku výchovy, vzdelávania a pri rovnakom objeme činností. Ale zase na druhej strane bude ubrané tým, ktorí podvádzajú, a bude pridané tým, ktorí si to zaslúžia, lebo vykazujú vyššiu kvalitu ako tí ostatní. A to si myslím, že je prístup jednoznačne správny.
Veľmi často sa tu rozprávalo o otázkach, uvoľnime ruky pedagógom, uvoľnime ruky riaditeľom, uvoľnime priestor pre rôzne modely vzdelávania, lebo dnešné modely vzdelávania sú v zásade skostnatelým systémom Márie Terézie, ak by som použil slová pána poslanca Poliačika z jednej konferencie, ktorej sme sa zúčastnili. Nechcem to použiť ako v pejoratívnom slova zmysle, len chcem poukázať na to, že ak je náš pohľad takýto jednostranný, tak svojím spôsobom hovoríme možno o 80, 90 percent pedagógov, ktorí vysoko kvalitne vykonávajú svoju prácu a nedá sa povedať, že by ich výsledky boli zlé.
A nadviažem v tomto istom kontexte na vyjadrenie pána poslanca Osuského, ktorý povedal, že napriek tomu, že študoval a vzdelával sa v komunistickom režime alebo v komunistickom systéme, ktorý z jeho úst určite nikdy nebude hodnotený dobre, že rád si spomína na svojich skvelých pedagógov, ktorí týmto spôsobom a týmto systémom mu odovzdali dostatok vedomostí a s láskou si na nich spomína aj po 50 rokoch. A toto si myslím, že treba jednoznačne oddeliť. Možno aj v systémoch alebo v období, ktorý môže byť hodnotený rozporuplne, je veľká časť toho, ako sú odovzdávané poznatky, závislá od toho, kto ich odovzdáva a akým spôsobom ich odovzdáva. Takže tu je prvá poznámka.
Druhá poznámka, uvoľnime ruky učiteľom a zväčšime priestor pre slobodnú voľbu obsahu vyučovania. Viete, ja tu mám jednu veľkú dilemu, ktorá je vnútornou dilemou. Kde je tá krehká hranica, nazvime to, medzi anarchiou a demokraciou? Lebo v zásade aj anarchia, aj demokracia dávajú ľuďom určitú mieru voľnosti, ale jedna znamená dezorganizovanú spoločnosť a druhá znamená organizovanú spoločnosť, ktorá môže efektívne ísť k cieľu. Kde je tá krehká hranica v tomto prípade? A znovu si pomôžem kolegami, a nechcem sa v tomto prípade dotknúť, vidím tu pána kolegu Mizíka zo školského výboru a použijem príklad strany pána Kotlebu. Dnes som tu počul rad kontroverzných vyjadrení jednej strany na druhú a spýtam sa: Ak odviažeme úplne ruky pedagógom, riaditeľom škôl, ktorí budú môcť si formulovať obsah svojho vzdelávania, a vieme my, aký bude obsah vzdelávania potom v niektorých krajoch, o ktorých vy máte pochybnosti, možno aj viacerí z nás majú pochybnosti, ako by to teoreticky mohlo skončiť?
Myslím si, že tadiaľto cesta nevedie, úplnou voľnosťou, ale treba sa dohodnúť, kde je tá krehká hranica medzi anarchiou a demokraciou. A skúsme si ju zadefinovať a skúsme využiť obdobie prípravy národného programu vzdelávania na to, aby sme si túto krehkú hranicu zadefinovali a potom sa jej snažili držať.
Zabezpečenie učebnicami, ďalší problém, ktorý tu ako výrazne v predchádzajúcich obdobiach bol prezentovaný. A myslím si, že aj pán kolega Žarnay vo svojom vystúpení hovoril, že zefektívnenie výberu učebníc vrátane verejných licencií, že už to tu malo byť a že proste je to problém. Ale myslím si, že je to cesta správnym smerom. Myslím, že minulý rok som ja podával pozmeňujúci návrh v spolupráci s ministerstvom školstva, kde sme kvázi robili pilotný projekt, ktorým sa umožnilo vyberať si z učebníc anglického jazyka. Je to model, ktorý je otestovaný, vyčlenený objem finančných prostriedkov, viacero učebníc, ktorých obsah je schválený; zdôrazním, dám do veľkých úvodzoviek, podčiarknem, červeno zvýrazním; obsah ktorých je schválený a akceptovaný ako vhodný pre výchovu a vzdelávanie, a nech si školy nakupujú a vyberajú z týchto učebníc.
Zníženie modernizačného dlhu. Zníženie modernizačného dlhu je vec, ku ktorej sa zaväzuje táto vláda v programovom vyhlásení vlády. Pre mnohých je to niečo, čo sa dobre kritizuje, keď povedia, že máme v rukách 20-ročné skúmavky a 30-ročné horáky. V zásade máte pravdu, ale zase treba si povedať absolútnu pravdu, ako aj k modernizačnému dlhu došlo.
V rokoch 2002/2003 keď prichádzalo k decentralizácii verejnej správy, k presunu kompetencií na obce a mestá, obce a mestá preberali regionálne školstvo mnohokrát v katastrofálnom stave, pokiaľ ide o stav budov, o stav vybavenia, zatekajúce strechy. V 21. storočí bolo niekoľko desiatok škôl; a prepáčte mi za slovo latríny, ale je to slovo, ktoré je pravdivé. Niekoľko desiatok málotriednych škôl malo ako jedinú formu pre vykonávanie biologických potrieb latríny. V takomto stave preberala samospráva od štátu školy. Medzitým sa s týmto stavom musela vysporiadať a vysporiadala sa so cťou a dnes nemôžme hovoriť o tom, že by sme v takomto stave mali školy. Máme ich lepšie vybavené, máme ich horšie vybavené, ale máme ich dobre vybavené. Ak posudzujeme, tak len 15 % škôl je takých, ktoré má nedostatočné vybavenie pre to, aby mohol byť výchovno-vzdelávací proces úplne úspešný a hodnotený, že je na 100 % zabezpečený. Iba 15 %. A ja som to už vo viacerých reláciách povedal, ale v prípade regionálneho školstva využívanie týchto zariadení je na výrazne nižšej úrovni, zhruba tretinovej.
Takže ak sa vrátim k modernizačnému dlhu, jednoducho urobil sa tu obrovský kus roboty a treba ho dotiahnuť. Ale treba si zadefinovať jednak priority, ale treba si zadefinovať aj zdroje. Priority, a o tom sa znova vyhádajme pri tvorbe Národného projektu vzdelávania, ako bude zadefinovaný základný systém, ktorý bude zabezpečovať povinnú školskú dochádzku, čiže plošné rozloženie škôl, ktoré budú zabezpečovať povinnú školskú dochádzku, ktoré budú prioritne vybavované, ktoré budú vybavované tak, aby v každom prípade boli funkčné a mali kapacity aj pre prevzatie detí v prípade, že dôjde ku kolapsu niektorej inej školy.
A potom si povedzme, že tu bude musieť byť niekoľko desiatok, možno stoviek škôl, ktoré nebudú zaradené v tejto prvej kategórii a ktoré prídu na vybavovanie v druhom rade. Zadefinujme si aj to, že časť z týchto škôl sa nachádza na územiach, ktoré sú oprávnené čerpať prostriedky z eurofondov, a povedzme si, že prostriedky z eurofondov sú najlacnejšie peniaze pre štátny rozpočet Slovenskej republiky, a vybavme tieto školy z eurofondov, zabezpečme ich obnovu z eurofondov a pre tie, ktoré nemôžme zabezpečiť z eurofondov, zabezpečme zo štátneho rozpočtu. Je to úplne kompatibilné.
Na všetky tieto prostriedky bolo vymedzené, alebo na všetky tieto účely bolo vymedzené v tomto volebnom období 2 miliardy eur. Myslím, že pani kolegyňa Remišová sa pýtala, aké sú prostriedky z Európskej únie. Operačný program Vzdelávanie je 458 miliónov eur na celé obdobie, celé programové obdobie. Čiže ak by sme povedali, že z tohto programového obdobia sa vyčerpá polovička, aj keď už sme dva roky po začiatku a ten nábeh zo začiatku je vždy pomalší, čo ja si dovolím tvrdiť, že ak budeme na konci tohto obdobia mať čerpanie na úrovni 40 %, tak môžme povedať, že sme boli úspešní, tak tam máte odpoveď, koľko z toho pôjde z eurofondov. Efektívnosť vynakladania je tým pádom daná a je daný aj rozumný systém, ktorý dáva logiku.
Zber dát, administratívna záťaž. Bol prijatý v predchádzajúcom období rad opatrení, ktoré znamenali znižovanie administratívnej záťaže. Ja som rád, že pán minister a tím na ministerstve školstva dali do tohto programového vyhlásenia ďalšie tézy, ktoré hovoria o ďalšom znižovaní administratívnej záťaže. Ale ja chcem povedať jednu vec, ja som za zjednodušenie zberu dát, lebo administratívna záťaž znamená predovšetkým to, že zber dát je komplikovaný, časovo náročný, relatívne obsiahly, ale z hľadiska toho je potrebné vykonať optimalizáciu potrebných údajov, odstrániť duplicity, triplicity pri zbere dát z rôznych formulárov, zaviesť jednotný systém, ktorý bude napojený na rezortný informačný systém a bude elektronicky prepojený s informačnými systémami, ktoré majú školy, a odosielanie dát sa v tom prípade a pokiaľ bude dôkladne vedená evidencia škôl, tak ako má byť podľa zákona, bude dať robiť každomesačne stlačením jedného tlačítka. To znamená, nemusí dôjsť k výraznému obmedzeniu dát, ktoré sa zberajú, dát, ktoré slúžia na efektívne riadenie školstva, ale dôjde k výraznej úspore času na to, aby sme nezaťažovali učiteľov a administratívnych pracovníkov.
Stredné školstvo. Stredné školstvo je jeden špeciálny problém, ktorý sa predovšetkým v poslednom období zredukoval na také dva, aspoň ja vnímam dva menšie problémy. Gymnáziá, v tom obsahu 8-ročné gymnáziá, a stredné odborné školstvo a v tom obsahu duálne vzdelávanie.
Rozsah gymnázií, myslím si, že je primeraný, rozsah 8-ročných gymnázií v zásade v siedmich krajoch, okrem Bratislavského kraja, kopíruje odporúčanú 5-percentnú hranicu, ktorú by mali tvoriť nadaní a talentovaní žiaci. Jedine v Bratislavskom kraji je ten pomer výrazne väčší, a to z dôvodu toho, lebo opätovne vzhľadom na lobing Bratislavčanov sa nám nepodarilo nikdy zmysluplne vysporiadať s týmto problémom. Otázka znie, či v Bratislavskom kraji je výrazne viacej nadaných a talentovaných žiakov, ako je to v iných krajoch, alebo to je len v tomto prípade pohodlnosť, istota, vôľa rodičov mať skôr zabezpečené dieťa, že bude absolvovať plnohodnotné stredoškolské vzdelávanie a v prípade, že mi to nevyjde vo štvrtom ročníku pri prechode na 8-ročné gymnázium, tak mi to vyjde po ukončení 9. ročníka. Tu si odpovedzme na túto otázku a bavme sa o tom aj so zástupcami gymnázií, bavme sa o tom s odbornou verejnosťou, ale tento problém, si myslím, ak v siedmich krajoch je iný, ako je v Bratislavskom kraji, tak asi ten problém nie je úplne plošný, ale ten problém si treba vydiskutovať medzi zbytkom Slovenska a Bratislavou.
Duálne vzdelávanie, pán kolega Gröhling, ktorý sa venoval vo svojom vystúpení duálnemu vzdelávaniu. S mnohými vecami, ktoré ste povedali, sa ja stotožňujem, lebo ako má to logiku, ale treba si povedať, že sú tu veci, ktoré boli z vašej strany, zo strany opozície dosť ostro kritizované, a to je predovšetkým prístup malého, stredného podnikania k duálnemu vzdelávaniu.
Ale postavme si úplne logickú otázku: Keď sme zavádzali duálne vzdelávanie, na kom sme to mohli postaviť? Mohli sme to postaviť na malých a stredných podnikateľoch, ktorí majú po prvé nedostatok zdrojov, po druhé neexistujú profesné komory, ako je to v Rakúsku, v Nemecku, v niektorých iných štátoch, kde je povinné členstvo a z týchto zdrojov sú hradené aj prostriedky pre duálne vzdelávanie alebo pre certifikáciu vzdelávacích zariadení a podobne? Alebo sme to mohli postaviť na tom, čo je dostatočne finančne silné, dostatočne materiálne vybavené a schopné a ochotné poskytovať súčinnosť, to znamená veľké podniky za účinnej podpory zahraničia, v tomto prípade Nemecka, Švajčiarska, Rakúska, za čo partnerom, predovšetkým veľvyslanectvám na Slovensku aj touto cestou chcem poďakovať. Odpoveď je jednoznačná, iba na tomto druhom spôsobe sa to dalo postaviť.
Ale zoberme si znovu slovenské reálie. Slovenské reálie skončili na tom, že či budú certifikovať vzdelávacie zariadenia naše zväzy, združenia v podobe asociácie, alebo či to bude robiť štát možno v podobe štátneho inštitútu odborného vzdelávania alebo niekoho iného. Ak to inak poviem, je to Republiková únia zamestnávateľov, asociácia zamestnávateľov, ktorá predstavovala jeden systém, Klub 500, ktorý hovoril o druhom systéme. Ak budeme hovoriť, ako to funguje v zahraničí, tak zamestnávateľské združenia. Ak budeme hovoriť o slovenskej realite a čo by bolo v zásade možno jednoduchšie, ja osobne som viac naklonený tomu, že by to mohlo fungovať aj v podobe návrhu, ktorý prednášal Klub 500. Ale v obidvoch prípadoch je tu jeden zaujímavý fenomén.
V prípade, že sa zamestnávatelia výraznou mierou podieľajú na financovaní nákladov duálneho vzdelávania v zahraničí sami, z vlastných prostriedkov, lebo si vychovávajú pracovnú silu pre seba a vychovávajú si ju na zmluvnom základe s tým, že im odpracujú určité obdobie, aká je slovenská realita? Slovenská realita je a jedna strana aj druhá strana je s natrčenou rukou a hovorí: Štát daj! V obidvoch prípadoch hovorí: Štát daj! Tí istí podnikatelia, ktorí sú veľké nadnárodné spoločnosti a doma financujú vzdelávanie, vedu, výskum a ďalšie doplnkové činnosti, ktoré posúvajú spoločnosť dopredu; a možno to poviem expresívne, ale poviem to; v niektorých prípadoch, a nie je ich málo, odlievajú finančne prostriedky zo zisku vytvoreného na Slovensku do materských krajín, kde v materských krajinách financujú z týchto prostriedkov vzdelávanie, ale na Slovensku sú s natrčenou rukou, štát daj, lebo my máme nedostatok pracovnej sily, ktorá je kvalifikovaná a my ju potrebujeme.
Aj tu apelujem na všetkých, aby sa zmenil pohľad aj na duálne vzdelávanie a jeho finančné zabezpečenie, lebo aj takáto je pravda.
Vysoké školstvo. Vysoké školstvo má rad problémov a všetci sa asi zhodneme na tom, že najväčším problémom vysokého školstva je vysoký počet fakúlt, ktoré nie vždy poskytujú dostatočne kvalitné vzdelávanie. Stretol som sa s rôznymi analýzami a myslím si, že v tomto je takým lídrom, v týchto analýzach, pán exminister Jurzyca, ktorému z analýz vychádza, a má pravdu, že najmenší podiel nezamestnaných absolventov zo všetkých škôl tvoria vysokoškoláci. Je to pravda, len ak by sme si spätne hodnotili, že ktorí, na akých pracovných pozíciách sú títo vysokoškoláci, tak zistíme, že mnohokrát na stredoškolských pozíciách a častokrát aj na pozíciách, ktoré vôbec nezodpovedajú ani stredoškolskému vzdelaniu. A tu si musíme klásť otázku, aká je efektívnosť takéhoto vzdelávania. Ide nám v tomto prípade aj počtom vysokých škôl iba o predĺženie detstva našich detí alebo nám ide o to, aby získali kvalifikáciu, ktorá je ich odbornou výbavou do budúceho života, aby sa mohli aj odborne presadiť vo svojej profesii?
Cieľom aj k tomuto je rad opatrení, ktoré sú v programovom vyhlásení vlády. Ja by som spomenul zabezpečenie úplnej transparentnosti a verejnej kontroly akreditačného procesu, prechod k inštitucionálnej akreditácii, zníženiu administratívnej náročnosti akreditačného procesu a stanovenie jeho podmienok vopred.
Každý, kto sa zaoberá vysokým školstvom, s istotou povie, že aj posledná akreditácia bola značne náročná, a myslím si, efekt, ktorý spoločnosť očakávala od tohto akreditačného konania, že bude zo siete vyradených niekoľko, možno niekoľko desiatok fakúlt, sa nenaplnil. Ak by som to povedal z tohto pohľadu, pán minister, v tomto prípade sa akreditačné konanie minulo svojim účinkom a pri hodnotení kvality vysokých škôl asi treba zvoliť kritériá, ktoré urobia objektívne sito. Ale nie som úplne presvedčený o tom, že ich treba všetky okamžite zrušiť, ale treba nastaviť model financovania tak, aby kvalitné mali, aby tie menej kvalitné pri nedostatku finančných prostriedkov sami zvážili, či budú pôsobiť na slovenskom trhu.
Je tu odstraňovanie bariér pri medziodborových študijných programoch, ale predovšetkým implementácia princípov vzdelávania orientovaného na potreby študenta, ktorému umožní profilovať sa podľa svojich predstáv a získať zo štúdia maximum pre svoju budúcnosť. Toto považujem v zásade za systémovú zmenu v slovenskom vysokom školstve, ktorú je potrebné zaviesť, lebo v zahraničí funguje. Na Slovensku sú vysoké školy výrazne konzervatívnejšie a toto je cesta podľa mňa správnym smerom.
Rozprávam už relatívne veľmi dlho, a preto sa budem venovať už len jednej veci a v krátkosti spomeniem vedu a výskum. Veda a výskum, znovu si musíme povedať, ako má byť štruktúrovaný, a keď si pozriete jednotlivé analýzy, tak zistíte, že gro výskumu, alebo v minulosti bol výskum rovnomerne rozdelený medzi základný výskum, aplikovaný výskum, predovšetkým do týchto dvoch kategórií, a bol tam aj v nejakom objeme nešpecifický výskum. Ale podniková sféra ťahala aplikovaný výskum. Privatizáciou, nástupom zahraničných investorov, transferom inovácií, know-how na Slovensko aplikovaný výskum výrazne klesol, dnes je možno na tretinovej úrovni voči obdobiu z 90. rokov, zhruba na úrovni 30 percent. A tu treba opätovne si povedať, že slovenský výskum nemôže byť ťahaný iba základným výskumom a Slovenská republika, ktorá je malá jednak kapacitou špičkových vedcov, ktorí by mohli byť nositeľmi základného výskumu, tak aj objemom financií, ktoré sme schopní vynakladať na základný výskum, tak treba aj v tomto segmente pristúpiť k racionalizácii.
A tu si znovu povedzme slovenskú realitu, lebo základný výskum vykonávajú predovšetkým Slovenská akadémia vied, sčasti to vykonávajú univerzity. Ak sme sa v uplynulom období potýkali s problémom reštrukturalizácie, organizačnej štruktúry Slovenskej akadémie vied, tak sme sa dostávali do konfliktov s tým, a poviem to tak, ako to bolo prezentované, nikto nechcel byť hrobárom niektorých ústavov alebo pracovísk. Ale to nie je o tom, že či niekto bude hrobárom niektorého ústavu alebo pracoviska. To je o tom, že či tí, ktorí sú schopní produkovať dobré výsledky základného výskumu pri redukovanej štruktúre, zvýšenej kvalite, lepšom materiálnom vybavení, či touto cestou ísť alebo podporovať to, čo je doteraz zabehnuté a čo nie je natoľko efektívne, ako by sme od tohto systému očakávali.
O aplikovanom výskume som hovoril, že takmer sa zdecimoval. A treba pomenovať to, čo výrazne narástlo, je nešpecifický výskum. Nešpecifický výskum je v zásade výskum, ktorý je vykonávaný pracoviskami, či už na Akadémii, alebo na vysokých školách, alebo niektorými inými pracoviskami. Ja si to dovolím vulgárne pomenovať preto, lebo je potrebné zabezpečiť dostatočnú publikačnú činnosť aj z dôvodu akreditácie, aj z dôvodu iného hodnotenia pri rozdeľovaní finančných prostriedkov, a preto si veľmi často vymýšľame výskum preto, aby sme robili výskum, ktorý dnes nazývame nešpecifický výskum, a myslíme si, že posúvame sa niekde ďalej. Neposúvame, len si vytvárame barličku pre lepšie získavanie finančných prostriedkov pre svoje pracoviská. Ak nájdeme mechanizmus pre dobré rozdeľovanie finančných prostriedkov na inej báze, a tuto by som to porovnal s kreditovým systémom pri základnom a strednom školstve, tak môžme nájsť ako veľmi dobré východiská.
Dámy a páni, dve posledné poznámky. Slovensko, čierna diera, míňajúce sa eurofondy, jedno, či v školstve alebo vo všeobecnosti, v spoločnosti. Prosím vás, prestaňme s týmto sebabičovaním. Slovensko nie je výstavná skriňa ani raj na zemi. Aj na Slovensku sa dejú chyby, ale ak si zoberiete správu Európskeho dvora audítorov, pokiaľ si spomínam, z roku 2014, ktorá bola prerokovávaná minulý rok na výbore pre európske záležitosti, tak sa tam dočítate, že pri kontrole prostriedkov z fondov Európskej únie a európskeho rozpočtu, v prípade pôdohospodárstva aj priamych platieb, aj fondov Európskej únie, viac ako 60 % projektov pri kontrole vykázalo chybovosť. Ak by Slovensko malo 120-percentnú chybovosť a ostatné krajiny by mali chybovosť priemernú, tak nemôžeme dosiahnuť číslo, viac ako 60 % chybovosti na ploche celej Európskej únie vrátane starých členských krajín. Tie isté problémy, ľudské zlyhania sú na Slovensku, sú v Nemecku, Francúzsku a všade inde. Jediné, čo je na Slovensku, je to, že sa tieto problémy stali predmetom politického boja a sú umelo zveličované a nafukované. Pomenujme problémy tam, kde sú, ale nebičujme sa, lebo každé bičovanie, a to by som bol rád, aby sme v tomto ďalej nepokračovali, znamená sprísňovanie pravidiel, ale nie sprísňovanie pravidiel vecné, ale sprísňovanie pravidiel z hľadiska komplikovanosti administratívneho procesu. A potom všetci nadávame, že čerpanie eurofondov je neuveriteľne administratívne náročné a je v zásade mnohokrát takmer nemožné. A znovu sa dostávame do začarovaného kruhu.
Nájdime východisko z toho, roztnime ten gordický uzol, ktorý na tých eurofondoch leží, ale nebičujme sa, lebo nie je to v prospech nikoho, nie je to v prospech Európskej únie, nie je to v prospech konečných prijímateľov, ale nie je to v prospech ani Slovenskej republiky.
A to, čo tu zaznievalo ako politická téza, nakoniec. Veľa emócií, zradcovia, porušené sľuby, Slovensko je frustrované z vlády takejto väčšiny. Dovoľte mi parafrázovanie, možno je frustrovaná Nová väčšina, ktorá si to dala do názvu politickej strany, ale rozhodne nie Slovensko.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)