Videokanál poslanca

Vážená pani predsedajúca, milí kolegovia, kolegyne, poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona aj z toho, čo povedal kolega Abrhan, je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 10. septembra 2015 a gestorský výbor do 11. septembra 2015.
Vážená pani predsedajúca, ďakujem, skončil som. Otvorte rozpravu, prosím.

Ďakujem veľmi pekne.
Alojz, ja by som chcel len potvrdiť z vlastnej skúsenosti riaditeľa pomerne veľkého školského komplexu, že ten zúfalý zápas o eurofondy je naozaj komplikovaný prvkami, ktoré sú podľa mňa nesystémové a komplikujú ten proces. Vo chvíli, keď som chcel naozaj obnoviť zastarajúci funkcionalistický areál, tak som vedel, že jediný spôsob je ísť cestou eurofondov. Okamžite sa objavili firmy, ktoré sa začali do toho montovať. Na konci tohto úsilia po troch pokusoch bolo, že som nemal ani okná, ani budovu, funkcionalizmus chátra a bol som chudobnejší o podstatnú časť fondu, ktorý vytvorili rodičia žiakov tej školy. To je jedna vec.
A pokiaľ hovoríš o tej mentalite, že kde je prah citlivosti, a tej národnej trpezlivosti, neviem na to odpovedať. Ty máš taký optimizmus v tom, že vedel by si to robiť tak, ako to robil Gatsby, vieš? To znamená, že robiť a režírovať život nejak tak nie že kolektivisticky, ale v takom nejakom sociálnom rozmere a s pozitívnymi vecami. Na druhej strane ale je štúdia, veľmi dobrá štúdia slovenskej národnej mentality, ktorá je masochistická. Je to v nás hlboko vkorenené a má to Jozef Cíger Hronský v Makovi. Vieš, na toho človeka padol celý svet a ešte mu bolo málo. A jako stále bol pripravený mať ten chrbát ohnutý, vediac, že sa zmenami vlád nemení podstata biedy, vieš? Takže ja sa obávam, že ten prah citlivosti jako je u nás podstatne, podstatne ponížený oproti iným národom.
Ďakujem.

Ale som rád aj za tú zámenu, som na to hrdý. Jednu vec, mám pred očami Konráda Adenauera, ktorý povedal, že miluje japonský parlament, že keď tam bol na návšteve, že tlieskala mu aj koalícia, aj opozícia, ale sme na Slovensku, hovorím to len preto, že si vážim názory a hlasy z oboch strán dualizmu, ktorý nepomáha Slovensku. Zvlášť chcem poďakovať kolegom Muňkovi, Martvoňovi, Dušanovi Jarjabkovi, Magde Košútovej za podporu, je to reálne, vecné, považujem ich za slušných ľudí.
Pokiaľ ide o tie kritické výhrady, na všetky sa asi nebude dať zodpovedať. To, či je biela a čierna dostatočným spôsobom pozerania na tento svet, ja si myslím, že nie je, preto som hovoril o dualizme. Nič to nemá s relativizmom, samozrejme, spoločného.
Pokiaľ ide o ten judášsky reflex, mám na to len jedinú odpoveď, viete, že môj svokor hovorieva, že prasaťu sa sníva len o kukurici. Takúto otázku naozaj môže dať len niekto, kto si nevie predstaviť iný dôvod, než je dôvod peňazí a dôvod korupcie. Ja v živote mám dosť na dôstojný život, dokonca mám viac, ako si zaslúžim, čiže toto mi nepodsúvajte ani náhodou.
Zrada nepríde do úvahy, som presvedčený o tom, že kandidátka je veľmi dobrá, takže tie obvinenia, podraz a klamstvo, áno, veľmi korektne vo faktickej sa ma pýtala pani poslankyňa Šípošová na to, čo som myslel pod potemkinovskými dedinami, jako ja som si dal taký záväzok, že nebudem špiniť do vlastného hniezda a nebudem rozprávať o KDH, lebo ten problém sa nevolá KDH, ten problém takto definovali len médiá. Čiže odpoviem jej, ale až v osobnom rozhovore.
Zviditeľnenie kandidátky, o tom teda netuším, netuším a neviem nič. Akokoľvek... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, to poradie som si vymenil so Števom, pretože to trápenie, ktoré je nádejou, niesol celý minulý týždeň sám, a každý večer sme si volali a povedal mi, že: "Kde si, Šimon z Cyrény, poď mi pomôcť s tým krížom." Ale hovorím to s radosťou. A takže aby sa netrápil, keď už toľko rozprával, tak som si dovolil vypýtať to, toto miesto ja.
Viete, že si rád veci fixujem, aby som nejak neuletel do afektov a emócií a do niečoho, čo som nechcel povedať, takže spravil som to aj teraz. (Rečník číta z papiera vopred pripravený prejav.)
Myslím, že zmyslom tejto rozpravy je priblížiť dôvody, pre ktoré bol ten-ktorý kandidát na predsedu NKÚ kandidovaný. Takéto osvetlenie môže mať očisťujúci účinok a prinútiť k zamysleniu všetkých, ktorí sa buď stranícky vypli, alebo sebazáchovne zabarikádovali vo vlastnej neomylnosti. Skutočnosť je vždy zložitejšia a medzi bielou a čiernou je, ak môžem použiť dobový slogan, vždy aspoň päťdesiat, päťdesiat odtieňov šedej. Samozrejme, ťažko sa s tým žije. Milan Rúfus to napísal o Michelangelovi: "Niesť bremeno a spievať. Ty si vedel, kto nosí krásu na krst, my už nie, my nevieme, my iba poznáme." V tejto šedej zóne protirečenia a paradoxov som sa potácal celý minulý týždeň. Zľakol som sa svojho strachu o nejakú mizernú iskierku pochybnej a dočasnej istoty, no spolu s ubiehajúcimi dňami rástla aj radosť, že človek nemôže stratiť nič, ak sa stratí v službe dobrej veci a ľuďom, za ktorých sa nemusí hanbiť.
Ako vždy, keď sa v živote ocitnem na nejakom predele, keď sa roztrasiem z možných strát a zároveň viem, že iba obeť pečatí lásku, vždy na tomto prahu disciplinárnej bolestivosti hľadám spojencov v osobách, v knihách, v osudoch tých, ktorí toto závratné územie a zápasu o vlastnú tvár zažili a popísali.
Tak som sa aj minulý týždeň vložil do životopisu svätého Tomasa Morusa, ktorý ako najvyšší štátny úradník odmietol prisahať na supremačný zákon a na nástupnícke bludy Henricha VIII. Jeho manželka podplatila väzenských strážnikov v londýnskom Toweri a naliehala, aby odvolal, vlastná manželka, aby odvolal svoje rozhodnutie, aby sa stiahol a podpísal kráľovu cudzoložnú zradu ako mnohí iní. Nepochodila, píše história. Odmietol predstavu, že má získať pár rokov vazalského života, ale na druhej strane stratí celú večnosť v Božej náruči. Vždy si rád pripomínam tohto veľkého patróna kresťanských demokratov.
Začítal som sa aj do životopisu Morusovho priateľa Erazma Rotterdameského, ako nám ho zachoval vo svojej nádhernej knihe Stefan Zweig. Život tohto vynikajúceho humanistu sa ocitol na životnej križovatke v čase, kedy kulminoval konflikt medzi Martinom Lutherom a pápežskou hierarchiou. V tomto konflikte medzi "my a oni" zostal na strane múdrosti a v oboch táboroch vyzdvihol ich špecifickú časť pravdy, no odmietol ju absolutizovať v prospech jednej či druhej strany. Pravda, dlhé storočia mu ani jedni, ani druhí nevedeli prísť na meno. Až 20. storočie ho objavilo ako apoštola ekumenizmu, teda spájania, premosťovania polarít na báze Božej identity celého ľudského rodu.
Posilou mi boli aj ďalšie knihy, ktoré nejakým spôsobom riešia konflikt svedomia - dnes by sme povedali ústavný imperatív - a akejkoľvek formy nátlaku či, nedajbože, násilia. Tak som po rokoch znovu čítal Andreja Platonova a dojímavý príbeh Makara, ktorý zapochyboval. Prezrel som si aj zápas Winstona Smitha z Orwellovej Vízie, najmä okamih, keď nazrie za kašírovanú realitu a potemkinovské fasády politického marketingu. Skončil som pri Dominikovi Tatarkovi a pri jeho geniálnej štúdii o tom, ako funguje Démon súhlasu.
Prepáčte, niekedy zabudnem, že nie som na gymnáziu medzi svojimi študentmi, od ktorých som sa najviac naučil odvahe, múdrosti a empatii.
A teraz taká neliterárna, faktická časť, ktorá je náplňou tejto rozpravy. Projekt, ale ja radšej hovorím o sne, podania návrhu inžinierky Henriety Crkoňovej na post stagnujúceho až nefunkčného Najvyššieho kontrolného úradu má pomerne dlhú genézu. Siaha do obdobia spred vyše dvoch rokov, kedy mala prebiehať jedna z ďalších nekonečných a impotentných volieb. Už vtedy som so svojím, som so svojimi priateľmi, ľuďmi z môjho regiónu, s tými, ktorí mi dali mandát, podnikol niekoľko neúspešných pokusov etablovať na kandidátku seriózneho, dobrého človeka, odborníka, so znalosťou fungovania štátnej správy, samosprávy, ekonomického zázemia, eurofondov, ústavných inštitútov, zákonodarného prostredia, exekutívy, tvorby národných politík aj so znalosťou prostredia justičného. Mrzí ma, že miesto vecnej diskusie sa vtedajší pokus zvrtol na plytké kádrovanie a ironické bagatelizovanie. Pod vplyvom osobného poznania, hlbokého zmyslu pre pravdu a nevídanej neúhybnosti, ale aj pod vplyvom znamenitých referencií z akademického a áno, aj duchovného - a to podčiarkujem - prostredia sa touto myšlienkou nadchol môj vzácny kolega, boží človek Števo Kuffa. Jeho vtedajší pokus o ústavou garantovaný spôsob podania, lebo on to vtedy podpísané mal, prepáčte (rečník sa napil vody z pohára na rečníckom pulte), pred dva a pol rokom, skončil trochu bizarne, ale so snami to tak niekedy býva. Ja som vtedy zostal bokom, lebo som si myslel, že inkubátorové dieťa, ktoré sme nazvali Ľudová platforma, naveľa, naveľa prežije. Neprežila. No sen, alebo ak chcete, projekt v hlave zostal a žil svojím intenzívnym, možno málo viditeľným životom, už mimo rámec vnútrostraníckeho diskurzu a všakovakých spravodajských hier či mediálnych konfabulácií.
K tomu, čo je dobré, čo má silný potenciál spájať antagonizmy aj animozity - a je ich tu neúrekom - aj predsudky na oboch brehoch aktuálnej politickej partie, sme sa so Štefanom Kuffom vrátili pred pár dňami naším podaním. Čo bolo silným dôvodom už pred vyše dvomi rokmi, zostalo ním aj teraz. Ba snáď sa ešte tieto dôvody umocnili pri kritickej analýze celej zvláštnej opozičnej situácie, akoby nám teraz malo stačiť, že dokážeme vôbec mať kandidáta, že ho dokážeme podať, a už nás nezaujíma, či má potenciál reálnej zvoliteľnosti. Pravda, súhlasím. Aj nezvolenie je čitateľný výsledok, najmä je však dobrou zámienkou k chronickému šomraniu, akéhože vierolomného partnera máme na druhej strane. Nekončiaca hra na slepú babu a obojstranná zodpovednosť za to, že NKÚ nefunguje tak, ako by mal, teda pre spoločné dobro. A to aj vyčítam Robertovi Ficovi, že hovorí o opozičnom kandidátovi. To má byť kandidát pre spoločné dobro všetkých. To bol rezultát neplodného horúčkovitého vajatania ako vždy, keď "vajatajú hory" - ako, ak môžem citovať klasika Zátureckého - "porodia myš". Vo vzácnej zhode s kolegom Kuffom sme sa teda rozhodli ponúknuť zodpovednú, kresťanskú, ale nefundamentalistickú alternatívu k programovej nedostatočnosti alebo ak chcete insuficiencii dobrej vôle. Obávam sa, že tá nám chýba. S vetrom ústavy za chrbtom a požehnaním pred očami sme oživili starý projekt riešenia patovej situácie. Ako boli motívy čisté a transparentné vtedy, tak zostali aj teraz. Takže ešte raz.
A teraz tie dôvody, prečo som podal spolu so Štefanom kandidátku, o ktorej si myslím, že je veľmi dobrou alternatívou. (Reakcia z pléna.) Najlepšou, ako hovoríš, Štefan.
Po prvé. Nikdy som netrpel patriarchálnym šovinizmom. A v tomto som vždy bol viac mamin ako otcov. Rovnako som nikdy v zmysle politickej korektnosti nepodliezal morbídnej ideológii rodovej rovnakosti, zameniteľnosti či, nedajboh, voliteľnosti. Som zástancom komplementarity, rovnocennosti mužského a ženského princípu v súlade s prirodzeným zákonom a zdravým rozumom. Ak niečo favorizujem a som za to ochotný priniesť aj obeť, tak je to džentlmenstvo. No nie ako mačistická póza, ale ako uznanie v rovnosti v príležitostiach, šanciach a ich odmeňovaní. Keď toto hovorím, mám pred očami moju manželku, ktorej vďačím za vytrvalú vieru, podporu a vernosť aj v týchto pre mňa ťažkých dňoch. Myslím však aj na naše mamy, učiteľky, kamarátky aj kamalásky, na poctivú, prirodzenú, nefalšovanú a necelebritóznu feminitu, ktorá poľudšťuje a svet robí lepším.
Okrem neomylnej intuície si na pravej feminite vážim, ak môžem citovať Vojtecha Mihálika, otrockú vernosť všedným dňom, to je z Tŕpok, zmysel pre usporadúvanie rodinného sveta a konzekventnú dôslednosť v záväzkoch. Aj bez nadbiehania aktuálnemu európskemu trendu pri zvyšovaní kvót účasti žien vo verejnom priestore si myslím, že v mnohých oblastiach sú ženy kvalitnejšie a výkonnejšie ako muži, ktorí svoju prevahu iba mystifikujú, aby zahnali tušenie vlastnej menejcennosti. V dvoch veciach skutočne ženy naozaj vedú prím, v láske a v kontrole. To nie je paradox neistoty, ale ubezpečenia, že svoj život nedávajú na oltár ničomníkov. Slušné ženy to nerobili, nerobia a verím, že ani robiť nebudú. Toto bol možno podprahový, každopádne veľmi silný dôvod našej spoločnej nominácie Ing. Henriety Crkoňovej na post šéfky NKÚ.
Druhý dôvod. Systém parlamentnej demokracie, tak ako je nastavený, často prináša dilemy, že svojím volebným rozhodnutím pošlete do nejakej funkcie človeka, ktorého nepoznáte. Teraz bola šanca ponúknuť človeka, ktorého poznám, lebo žije v mojom kraji, teda v kraji, kde ľudia poznajú mňa, moju rodinu, môjho nebohého otca, ktorý po roku 1989 patril k zakladajúcim členom Kresťanskodemokratického hnutia. Komu, ak nie mojim ľuďom, voličom, sympatizantom a podporovateľom mám skladať účty z toho, ako nakladám s vlastným svedomím? Moju kandidátku a jej rodinu som spoznal v prostredí piaristického spoločenstva, ktoré odjakživa tvorilo referenčný rámec môjho osobného aj duchovného života.
Vždy je podozrivé, ak niekto káže o kresťanstve, ale keď ho v praktickom živote zviditeľňuje len problematicky alebo vôbec nijako. V tomto piaristickom spoločenstve som sa okrem iného posilnil v presvedčení, že dekalóg, desatoro platí v týchto sekulárnych a relativistických časoch viac ako kedykoľvek predtým. Nepožiadaš či nepokradneš. Hovorí o zásadnom princípe, nie o kvantite zla. Z tohto pohľadu nejestvuje medzi veľkou a malou korupciou - a hovoril som to vždy - nejestvuje žiadny rozdiel. Obe sú spoločenským zlom a rakovinou, ako to neomylne analyzuje aj pápež František vo svojej nádhernej štúdii Corruption il Pecado (Skazenosť a hriech). Ak si teda vyberiete človeka s takouto duchovnou formáciou, dá sa to skutočne kvalifikovať ako omyl, chyba či, nebodaj, zrada? Moja a naša kandidátka v celom svojom doterajšom profesionálnom aj osobnom živote osvedčila, že tento mravný imperatív nosí v srdci. Je táto nekompromisnosť dôvodom na jej diskvalifikáciu?
Tretí dôvod. Feminita a morálny kredit by, samozrejme, nestačili, ak by v takej dôležitej pozícii, akou NKÚ bezosporu je, neboli kryté vysokou odbornou spôsobilosťou a praxou osvedčenou schopnosťou manažovať veľké tímy. Čítal som kurikulárny rámec Ing. Crkoňovej, množstvo referencií z pracovného prostredia, ktoré neboli ľahké, z pracovných prostredí, ktoré neboli ľahké. Poznám jej audítorský profil, jej guráž vyvetrať zatuchnutý vzduch a účelovú hmlu, ktorá umožňovala beztrestne vymetať Pedagogicko-metodické centrum. Dôverne poznám aj jej zdanlivo neviditeľnú, no vskutku plodnú misiu na poste šéfky služobného úradu ministerstva školstva. Môžem podať svedectvo, ako sa usilovala strážiť a chrániť transparentnosť procesov, ktoré súvisia s verejnými zdrojmi. Skúste sa spýtať pána ministra školstva, prečo tam dneska nie je.
Je tristné, že aj v čase, keď tieto pozície mala ešte len pred sebou, bola v mojom prostredí ľahkovážne prekádrovaná. Chcem veriť, že za týmto biľagovaním bola skrytá obyčajná márnivosť, že nejaký politický parlamentný holobriadok predsa nebude meniť chod sveta a štandardnej politologickej logiky. Z prvej ruky poznám a dlhší čas som sledoval jej húževnatú tvrdohlavosť a hodnotovú principiálnosť na poste kvestorky Palackého univerzity, tohto prestížneho akademického kolosu, vážení, kolosu, v čase najnáročnejších investičných, organizačných a pedagogických rozvojových akcií, krytých či štátnym rozpočtom, alebo vecnými projektovými rámcami Európskej únie a eurofondov. (Rečník sa napil vody z pohára na rečníckom pulte.) Preto ma neprekvapili slová vďaky a uznania rektora tejto prestížnej inštitúcie, ktoré jej adresoval v čase, keď kvôli materským povinnostiam s vysokým kreditom odchádzala na, odchádzala na Slovensko. Ocenil som aj fakt hlbokej podpory moravského metropolitu, ktorý inicioval aj prijatie Ing. Crkoňovej vtedy svojimi bratmi v biskupskej službe na Slovensku. Pre niekoho je to azda maličkosť. No mozaika osobnosti človeka sa skladá z takýchto ohromných maličkostí, ak môžem použiť toto spojenie esejistu a vynikajúceho anglického spisovateľa Gilberta Keitha Chestertona.
Presvedčenie o odbornej zdatnosti našej spoločnej kandidátky sa ešte zvýšilo, keď som čítal jej víziu a projekt revitalizácie a sfunkčnenia metodicky a odborne inak dobre disponovaného Najvyššieho kontrolného úradu. Všetci z poslaneckých lavíc, ktorých to zaujímalo, vrátane médií, mali možnosť vidieť a hodnotiť jej suverénnu obhajobu vo finančnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky. Pre krátkosť času nebudem vyťahovať detaily jej projektu, no mám ich zdokumentované a všetci ľudia dobrej vôle, dobrej vôle si z nich môžu vybrať svoje akcenty, prečo a ako by sa NKÚ mohol dostať na kvalitatívne vyššiu a politicky neohýbanú úroveň, pokiaľ bude jestvovať plamienok konsenzuálnosti, bez ktorého to, čo, myslím, vedia aj malé deti, nejde.
Pravda, dôvodov by som mohol uviesť oveľa viac. Ale pars pro toto som sa rozhodol spomenúť len tie, ktoré považujem za kľúčové.
Aby som svoje vystúpenie nejako významovo uzavrel, chcem sa vrátiť tam, kde som začal, totiž k minulému týždňu a k lektúram, ktoré ma držia nad vodou. Už dlhší čas - a počas pobytu na vrcholnom poschodí politiky ešte intenzívnejšie - prežívam skutočnosť, ktorú David Berreby, americký personalistický sociológ a psychológ, definoval vo svojej knihe Us and them, teda ako dualizmus medzi "my" a "oni". Toto videnie, táto optika "my a oni" a dualistické myslenie, ktoré sa z nej odvodzuje, je základom všetkej nespokojnosti, konfliktov, ba až násilia vo svete, ako sú organizované cirkvi naplnené aj ľuďmi, ktorí svoju vlastnú neistotu a nedostatok hĺbky zakrývajú používaním zbožného žargónu, ešte tragickejšie a komickejšie je to v prípade politikov. Aby sme si rozumeli, to "my" znamená frajeri, majstri sveta, borci. A to "oni" znamená babráci, nevedkovia, prípadne gauneri či mafiáni.
Moja osobná skúsenosť je však taká, že vzácni a kvalitní ľudia sa nájdu na oboch stranách tohto dualistického spektra, takisto ako sa na oboch stranách nájdu hajzlíci, ktorí zo systémovej polarity ťažia a snažia sa za každú cenu zostať v pásme politickej recyklácie a sebareprodukcie. Viem, že je to paradox parlamentnej demokracie, len má jednu nevýhodu, nijako neumenšuje spoločnú biedu a mizériu našich občanov. Skúste sa ich spýtať, či sa niekto z toho výtržníctva, aktov denuncovania a difamácie nasýtil, či sa mu zlepšil život, ako by to bolo možné pri vecnom dialógu a hľadaní spoločných riešení v kvalitnej názorovej diskusii. Je mi ľúto, že ani v tomto prípade neprebehla.
Možno to znie skepticky, ale františkán Richard Rohr, môj obľúbený autor, to povedal aj za mňa, citujem: "Už nič neočakávam od mocenských systémov, ktoré potrebujú byť dualistické, ak chcú pretrvať najmä na svoj vlastný prospech." Rohr ďalej píše: "Divím sa, prečo je politické uvažovanie natoľko agresívne a šovinistické a prečo je zjavne tak veľmi neschopné usilovať o konsenzus a všeobecné blaho. Prečo ľudia tak priľnú k politickým stranám a osvoja si taký spôsob myslenia, že sú dokonca schopní hlasovať proti svojim vlastným záujmom a v rozpore so svojím najvnútornejším presvedčením? Prečo má toľko ľudí jasnejšiu predstavu o tom, čo odmietajú, než o tom, čo schvaľujú?" pýta sa Rohr. A ešte, ak dovolíte: "Existujú dve cesty k rozkladu dualistického myslenia a našej neschopnosti odovzdať sa, cesta veľkej lásky a veľkého utrpenia."
Na vlastnej koži zažívam, že tieto dve cesty sa nedajú oddeliť. Neduálne myslenie ako také v skutočnosti prečisťuje a bystrí našu racionálnu myseľ a zvyšuje vašu schopnosť vidieť správne, pretože vám prestali prekážať všetky predsudky a zbytočné obavy, ktoré sme z tohto parlamentu exteriorizovali, vyniesli do vonkajšieho prostredia. Myslím, že veľký deň a hviezdna hodina nedualizmu v KDH nastala, keď sa schvaľovala ústavná definícia manželstva.
A už len, ak dovolíte, Rohrov dôvetok: "Mám podozrenie, že radikálna zmena noriem, dogiem a odpudzujúcich manierov súčasnej politiky je najsilnejším dôvodom, prečo mnohí ľudia, ktorí prešli vnútornou premenou, bývajú tyranizovaní niekým z ich vlastného prostredia, niekým, kto si myslí, že ste prestali byť oddaným členom spoločenstva, a to veľmi často práve vtedy, keď tomuto spoločenstvu preukazujete, aj keď to znie možno paradoxne, svoju najhlbšiu oddanosť."
Ešte ak dovolíte, v knižke, z ktorej som trošku citoval, je krátke zamyslenie o jednej, ja som slovenčinár a mám rád slovné druhy okrem ľudí a okrem mnohých iných vecí, ktorých mám viac, ako potrebujem, až ma to niekedy ťaží. Mám pred očami súd, ktorý bude vo večnosti. Predsa len jeden slovný druh je spojka. Áno, sú spojky: buď, alebo, my, oni a ešte je spojka "a". O nej Rohrovo zamyslenie:
"A" nás učí hovoriť áno, "a" nás chráni pred buď - alebo, "a" nám dovoľuje byť trpezlivými a zhovievavými, "a" je ochotné čakať na dosiahnutie vhľadu a integrácie, "a" nás chráni pred dualistickým myslením, "a" nerozdeľuje pole prítomnej chvíle, "a" nám pomáha žiť vo vždy nedokonalej prítomnosti, "a" nám dáva univerzálny súcit a umožňuje nám nerobiť rozdiely medzi ľuďmi. "A" nás chráni pred falošnými dilemami, ktoré vidíme aj v politike, "a" nám umožňuje kritizovať obidve strany, "a" nám umožňuje tešiť sa z oboch strán. "A" je celkom vzdialené ktorémukoľvek jedinému národu či politickej strane, "a" nám pomáha čeliť našim temným stránkam a prijať sa, "a" nám umožňuje požiadať o odpustenie a ospravedlniť sa, "a" je tajomstvo všadeprítomného paradoxu, "a" je cestou milosrdenstva. "A" umožňuje každodennú praktickú lásku, "a" nedôveruje láske, ktorá zároveň nie je spravodlivosťou, "a" nedôveruje spravodlivosti, ktorá zároveň nie je láskou. "A" je zcela vzdialené postoju moje náboženstvo proti tvojmu náboženstvu.
Som rád, že spolu so Štefanom Kuffom sme ponúkli človeka, ktorý pre mňa osobne demonštruje silu spojky "a".
Deo gratias. (Potlesk.)

Ďakujem. Pán kolega, ste takú rétorickú otázku dali, že predpokladáte, že všetci sme tu za rodovú rovnosť. Priznám sa, ja teda za takú rodovú rovnosť v zmysle rovnakosti, v rovnakosti rodov identifikovaných pohlavne rozhodne nie som a už vôbec nie som za zameniteľnosť rodov ľubovoľnú alebo nedajbože výberovosť rodov. Sú to podľa mňa veličiny rôznorodé a komplementárne, chvalabohu. Veličiny z prirodzenej povahy veci nasmerované prokreatívne.
Čo ale uznávam a dúfam, že to ste mali na mysli, je rovnosť príležitostí a akceptovania aj rovnaké oceňovanie oboch týchto veličín.
Pokiaľ ide o osud dieťaťa po prípadnom rozpade biologickej rodiny, mala by platiť premisa, a viem to aj zo skúseností môjho otca, ktorý ako detský psychiater často bol v situácii, že mal rozhodnúť, kam to dieťa pôjde. Mala by platiť premisa, že aj odlúčení partneri sú povinní svoje dieťa vychovávať k láske k odlúčenému partnerovi, otcovi či mame. A všetko ostatné je podľa mňa potom len podružné, druhoradé a je to vlastne len technika komunikácie.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Jozef, ja len k tomu, čo si hovoril, k tomu neviditeľnému plánu B. Vtedy by som vedel pochopiť logiku toho, čo je napísané v tomto zákone, teda akési pasportizovanie a organizačné alebo zníženie chaosu, alebo organizačného šumu, ktorý v tomto priestore jestvuje. To, to je racionálne a naozaj by potom mala nastať racionalizácia. A si osobne myslím aj z mojej skúsenosti, aj keď je to politicky háklivá téma, lebo súvisí napokon s ľudskými osudmi a aj s personálnym zabezpečením tejto činnosti, že tie inštitúcie, ktoré to vykonávajú, najmä teda v mestách pokiaľ sú, pokiaľ je to v obciach, že tam je jeden osvetár, ktorý sa venuje srdcom, dušou tej, to, to viem pochopiť. Ale inštitúcie v mestách a potom ešte v župách, jako sú, podľa mňa sú prezamestnané.
Podobne to je aj v galériách, múzeách, mystifikujú a fingujú činnosť, ktorú nevykonávajú. Ja by som povedal, že oni sú takým tým pasívnym, pasívnym prvkom kultúrno-osvetovej činnosti, metodickým, riadiacim, organizačným, manažérskym akokoľvek ho nazveme, mi chýba jako väčšia starosť o tú aktívnu či kultúrnu, či vzdelávaciu, či osvetovú činnosť. Teda priamo na ten výkon. Nie na backround a na zabezpečenie, čiže ak by naozaj nasledoval plán B, myslím, že v tom prípade by ten návrh zákona mal zmysel, aj keď predpokladám, že ten plán B by bol bolestivý.
Ďakujem.

Ďakujem. Pani kolegyňa, ďakujem aj za tú poznámku. Je pravda, vy ste tu neboli celý čas, ja som... (reakcia z pléna), ja som, ja som ten text použil ako jednu z možných interpretácií, ktorú som našiel, a nemal som dôvod to meniť, som to uviedol poctivo. Zároveň som hovoril, že nie so všetkým sa identifikujem, a mal som niekoľko predstáv, ako ten zákon spraviť v inom smere lepšie.
Pokiaľ ide o Ľudovíta Štúra, samozrejme, Slovanstvo a svet budúcnosti je zvláštna kapitola. Ja som z neho citoval len to, čo... a ani nie filiácia na Rusko, ani nie výzva k pravosláviu, ani nie literárny ruský jazyk, ale skôr kresťanskú identitu Štúrovcov, ktorá je identitou nášho národa. A napokon Štúr má k tomu aj korešpondenciu, či s Hamuljakom, alebo s Hojossym, je doložená. Pán profesor Osuský vo svojich dejinách filozofie a v štúrovskej filozofii sa tomu venoval, takže výber Slovanstva a svet budúcnosti nebol účelový v takýchto..., mne sa zdal taký koncízny, takýchto návrhov a myšlienok o kresťanstve má Štúr v celej svojej korešpondencii počas celej svojej autorskej genézy bárskoľko.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vystúpil k návrhu nového statusového zákona, zákona o kultúrno-osvetovej činnosti.
Ministerstvo kultúry má dneska na programe schôdze viac svojich zákonov, Autorský zákon, zákon o knižniciach, múzeách, galériách. Keby som to veľmi tak zjednodušil, na jednej strane je tá snaha zlepšiť to, čo funguje dosť chaoticky, je sympatická, na druhej strane trošku, trošku z tých návrhov zákonov ide taký, keby som použil biblické slová, taký zákonnícky duch, kde sú zdôraznené skôr kvantitatívne štatistické organizačné ukazovatele, než duch tých zákonov, ktorý sa byrokraticky, nazdávam sa, spútať nedá.
Ale k samotnému zákonu o kultúrno-osvetovej činnosti. Neviem, ktorí sa zaujímate a zapodievate touto témou, jestvuje a je dostupný na internete pohľad veľmi kritický, pohľad, ktorý vyšiel z prostredia, snáď sa to volá Inštitút pre kultúrnu politiku. Keďže neočakávam, že by ste sa tým nejak zapodievali a trápili, by som si dovolil to meritórne z tohto textu veľmi kritického, pretože to, čo predkladá pán minister, vôbec nepovažuje za riešenie aktuálnej problematiky, by som si dovolil odčítať (rečník voľne číta z materiálu IKP a komentuje):
V Inštitúte pre kultúrnu politiku so zvýšeným záujmom sledujeme proces novelizácie zákona o kultúrno-osvetovej činnosti z dielne Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Venuje sa najmä témam, ako sú nehmotné kultúrne dedičstvo, neformálne vzdelávanie, neprofesionálna umelecká tvorba, záujmová umelecká činnosť, a znovu definuje činnosť kultúrno-osvetových zariadení. Nevšimli ste si žiadnu zmenu oproti minulému zákonu? pýtajú sa autori. Máte pravdu. Ale na túto zmenách by sme vás upozornili na niektoré "skryté krásy" tohto legislatívneho zázraku z dielne Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
Čo sa teda mení?
1. K pôvodnému pojmu osvetová činnosť pribudlo spresňujúce "kultúrno-osvetová", zrejme aby bolo každému jasné, o čo v tejto konkrétnej osvete ide. No definovať osvetu vo svojej podstate je celkom zábavná téme do stand-upov. Je to totiž naša slovanská, priam špecifická a svojrázna záležitosť. Nevysvetlite ju ani Maďarovi, ani Angličanovi. Aj hľadanie koreňov v osvietenectve či listovanie iluminátmi sú slepou uličkou. U nás je osveta dlhodobo usadená ešte pred štúrovcami a hotovo. Dôvodová správa k novele hovorí dokonca o 200-ročnej tradícii. Je to kultúra a vzdelávanie, ale zároveň to nie je celá kultúra a celé vzdelávanie, ale niečo medzi, skrátka, naše - no z toho zákona to tak vyplýva - Národné osvetové centrum je náš taký veľký národný kulturák. To aby bolo od prvej chvíle jasné. Preto aj autori tohto materiálu hovoria, že by skôr očakávali aj zmenu, keď už chceme byť byrokraticky dokonalí, zmenu inštitúcie z NOC na NKOC, Národno-kultúrno-osvetové centrum. Nesmelou otázkou je, či práve zaužívané pojmy ako kultúrno-osvetová činnosť a dokonca ich zákonná definícia nie sú na Slovensku jednou z prekážok stojacou v ceste tomu, aby sa dvojica kultúra a školstvo - v mnohých iných krajinách Európskej únie nerozlučiteľná dvojica - mohli konečne aj na Slovensku, aby si mohli konečne na Slovensku padnúť do náručia alebo aby sme si osvojili projekt Lifelong Learning a prestali z verejných rozpočtov platiť trávenie voľného času, prípadne športovanie z verejných rozpočtov pod zámienkou bohumilého vzdelávania a šírenia kultúry našim občanom.
Autori ďalej píšu, dnes tu teda najnovším zákonom hoblíkujeme artefakt z čias, kedy sa nositeľom osvety na strelné rany prikladal konský moč. My hĺbaví wikipedisti sme si zistili, že veľký rozmach osveta dosiahla v časoch komunistických, kedy bola nástrojom moci na "starostlivosť o vzdelanie a politické uvedomenie obyvateľov", bázou pre súbory ľudovej tvorivosti a krúžky pod dozorom zväzákov. Podľa Veľkej sovietskej encyklopédie, lebo aj tam sa takéto definície dajú nájsť, ak ju oprášite, je osveta, citujem z tejto encyklopédie, "sústavou opatrení vykonávaných komunistickou stranou, sovietskym štátom, odborovými organizáciami a Komsomolom s cieľom komunistickej výchovy pracujúcich". Socialistickým režimom boli teda pôvodne nezávislé krúžky občanov prinútené vykonávať činnosť len v štátom kontrolovaných a platených osvetových strediskách. Aj preto sa osveta tohto druhu zo života našich susedov západných česko-moravských pomaly vytratila. V Inštitúte pre kultúrnu politiku, píšu autori, máme síce vzhľadom na aktuálny vývoj orientácie našich postkomunistov mierne obavy, no veríme, že dnes až takáto kultúrna kolektivizácia nehrozí. V každom prípade sme vám chceli poskytnúť informácie k teoretickému a historickému kontextu osvety, ako sú uvedené v dôvodovej správe.
2. Zákonom sa kultúrno-osvetová činnosť dištancuje od vzdelávania všeobecne, ako aj od ostatných druhov osvety, napr. bezpečnostnej, zdravotníckej, občianskej osvety, daňovej osvety a mnohých iných osviet. Zostáva v nej aspoň astronómia, aby občania mohli prísť do hvezdárne a nakuknúť do diaľav vesmíru. Len sa nesmú pýtať na astrofyzikálne detaily, lebo to by už nebola fyzika, to by už nebola ale osveta, ale fyzika, čo je už celkom mimo kultúrny rámec definovaný prítomným zákonom. Definíciou podľa zákona vznikajú dva druhy subjektov vykonávajúcich kultúrnu-osvetovú činnosť. Sú to:
a) kultúrno-osvetové zariadenia, tie pravé, riadne, pod prísnou verejnou kontrolou
b) - takéto rozlíšenie naozaj v tej dôvodovej správe je aj potom v znení samotného zákona - iné právnické alebo fyzické osoby vykonávajúce kultúrno-osvetovú činnosť, ktorým stačí vyplniť raz za rok štatistický výkaz, aby celkové štátne cifry vyzerali dobre.
Dovoľte mi, aby som na chvíľku odbočil, z vlastnej empírie, keďže som 20 rokov pôsobil ako pracovník galérie Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne, boli sme vtedy riadení krajským národným výborom a ideologicky krajským výborom strany a to najdôležitejšie, čo sme vždycky na začiatku nového kalendárneho roka robili, bol štatistický zber úspešnosti našich podujatí, kde teda veľmi silným kritériom bola návštevnosť týchto podujatí. Nehovorím to s nejakým dešpektom, oceňoval som, že učitelia vodia svoje deti, či to boli stredoškoláci, aj základné školy, že chodia do výstavných priestorov v rámci výučby, výchovno-vzdelávacieho procesu, je ale pravda, že som z toho nemal vždy dobrý pocit, pretože mnohé tie deti si to prišli odtrpieť, a preto som si vždycky myslel, že jeden poctivý dobrovoľný zaujímajúci sa návštevník o galerijné alebo hocijaké iné kultúrne dianie je viac ako stovky nakomandovaných. Nič menej, do výkazu sme písali návštevnosť, ktorá bola takým kýženým, vytúženým cieľom, a keď tá návštevnosť bola nízka, tak sme tie čísla mystifikovali. Teda ja som si, ja osobne sa priznávam, že som to podvádzal a som vymýšľal tie čísla návštev, aj na základe čoho sme potom v ratingu komunistickom boli hodnotení ako jedna z najprogresívnejších a najúspešnejších galérií. Hanbím sa za to, len hovorím, že kde si riziká, kde sú riziká tohto vykazovania štátnych cifier, aby teda naozaj vyzerali dobre.
Ale budem pokračovať v tom stanovisku Inštitútu pre kultúrnu politiku:
Sektor kultúrno-osvetovej činnosti obsahuje asi 3-tisíc subjektov a zamestnáva vyše dve tisícky ľudí, uskutoční cca 70 až 80-tisíc akcií pre približne jednu desatinu populácie, pokiaľ uvádzajú štatistiky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Z verejných zdrojov ide na túto činnosť okolo 30 mil. eur ročne, to znamená 6 eur na jedného občana. Inštitút kultúrnej... Jak to je? Inštitút kultúrnej politiky zaraďuje takéto aktivity z hľadiska svojej metodiky založenej na posudzovanie miery financovania najživšieho aktuálneho a tvorivého jadra kultúry k bežným až k marginálnym výdavkom. Prečo? Lebo zákon nešpecifikuje tvorbu občianskych hodnôt, kultúrnych diel, len ich prezentáciu, interpretáciu a spotrebu. Ešte možno na dovysvetlenie, to je ten princíp organizovania kultúry, kedy robíte ten marketing, robíte tú organizáciu, tú metodiku interpretáciu, avšak nie je to samostatná tvorba, nie je to aktívne vytváranie kultúry, je to len vytváranie rámca, v ktorom by ona mohla jestvovať, a potom je otázka, že či peniaze, ktoré dávame na organizačné formy kultúry, by nemali ísť radšej do aktívneho výkonu tejto kultúry.
Nech sa snaží ministerstvo riadiť kultúrno-osvetovú činnosť akýmikoľvek metodikami, stále nedokáže zaručiť kvalitu tejto činnosti, aby sa nezvrhla na prejedanie, prespievanie, pretancovanie, telocvik, míňanie materiálu a trávenie voľného času pre svoje hobby. Nedá sa ani vylúčiť, že financie na kultúrno-osvetovú činnosť predstavujú za správnej konfigurácie aj skryté fondy na politický marketing v rukách politických nominantov použitých podobne ako pred polstoročím na ideologické ovplyvňovanie, ako je napríklad využitý potenciál podujatí v rámci kultúrno-osvetovej činnosti na podporu demokracie, na chápanie úlohy právneho štátu, európskej myšlienky, rozvoja kritického myslenia. To všetko sú dôležité otázky, ktoré sa pri zostavovaní pri procese takéhoto statusového zákona majú a mali by sa objavovať.
3. Autori píšu, že obľúbenou témou ministra kultúry sú evidencie, registre a s nimi súvisiace výkazy a štatistiky. Preto sa oprávnene pýtajú, či Národné osvetové centrum vykonáva svoje profesionálne pôsobenie, svoje poslanie profesionálne, keďže máme také mizerné a ničnehovoriace štatistiky a ich interpretácie, ktoré nedokážeme poskytnúť ani Európskemu štatistickému úradu. Národné osvetové centrum eviduje všetky údaje, ale samoúčelne, bez praktickej použiteľnosti v riadení, plánovaní či hodnotení efektivity vynakladania verejných prostriedkov na podporu vzdelávania a kultúrnej činnosti občanov. Ich štatistika obsahuje najmä kvantitatívne ukazovatele s neživými údajmi z minulosti. Národné osvetové centrum má podľa nového zákona vytvárať centrálny zoznam kolektívov a jednotlivcov v oblasti záujmovej umeleckej činnosti a neprofesionálnej umeleckej tvorby. Máme dôvodné podozrenie, píšu autori, že mnohí členovia záujmových kolektívov či dokonca ich vedúci netušia, že vlastne vykonávajú kultúrno-osvetovú činnosť a že existuje nejaký zákon, ktorý si teraz praje, aby sa registrovali, a veselo si nevedomky a s radosťou fidlikajú, nôžky vykopávajú, ujúkajú, farbami čarujú či hlinu ťapkajú. Odteraz však budú určite fidlikať a ujúkať či ťapkať pekne podľa zákona a metodických usmernení - a hlavne nesmú zabudnúť vyplniť ten evidenčný list! Tak je zákonnícky postavený duch tohto zákona.
4. Do kultúrno-osvetovej činnosti patrí už aj Centrum pre autorské práva, ku ktorému sú spolu s vyše 200-milióneurovými akronymami CIAR a HIS na webových stránkach NOC až slovom dve (číslom 2) stránky textu. Len tak by the way, keď budete v budúcnosti nadávať na nedostatok financií v kapitole kultúra, aby ste vedeli, kde máte hľadať príčinu. NOC bude teda viesť aj - ako je napísané v zákone - Národný register kultúrneho dedičstva ako centrálnu evidenciu údajov a informácií o kultúrnom dedičstve.
Opäť si dovolím malú digresiu, len mám problém s tým, ako sa nakladá s pojmom kultúrneho dedičstva, ako by to bolo niečo rigidné, niečo kamenné, niečo hodné maximálne muzeálnej prezentácie, niečo, čo je konzervou. Pre mňa je kultúrne dedičstvo nekončiaci proces. Dokonca aj rozpamätávanie sa na minulosť, ak toto je zmyslom kultúrneho dedičstva, je vlastne rozpamätávaním sa na čas našej budúcnosti, ak vôbec nejaká má byť, čiže ja mám problém trošku aj s tým technickým termínom kultúrneho dedičstva. Čo je to? To je čosi, čo skončilo? Už nebude? Alebo čosi, čo vzniká, a je v tom istá nádej pre duchovnú podobu budúcnosti Slovenska?
S údivom sa pýtame, načo takáto duplicita. Chce Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, aby si ľudia nemohli kliknúť na portál Národnej galérie a pozrieť si jej depozitár, a má sa naučiť, že register bude na Národnom osvetovom centre? Kto v zahraničí alebo aj doma vie, že existuje Národné osvetové centrum, keď nemá ani anglickú verziu svojej stránky? Ale pochopili sme, že táto novela slúži len ako barlička pre Akčný plán na roky 2015 - 2017 k Stratégii rozvoja kultúry Slovenskej republiky na rok 2014 - 2020, ktorú ministerstvo, tu je napísané, že vypľulo, píšu autori, na konci roka 2014.
Inštitút pre kultúrnu politiku dospel k záveru, že napriek odvážnym rečiam súčasnej vlády o reformách v kultúrnom sektore a vzdelávaní je predmetom legislatívneho procesu nie intenzívnejšie prepojenie kultúry a vzdelávania, ale len niekoľko administratívnych detailov zákona o archaickej kultúrno-osvetovej činnosti. Ide už, ide o už tradičnú simuláciu legislatívnej činnosti a zopár ohnutí zákona na jeho prispôsobenie súvisiacim cieľom, ktoré sú skryté očiam bežného človeka, občana. Rezort kultúry zase vynechal príležitosť posunúť sa bližšie ku konvergencii kultúry a vzdelávania, čo by mohlo byť, a si aj myslíme, že malo byť cieľom kultúrno-osvetovej činnosti.
Toľko, toľko z tohto stanoviska, ku ktorému môžeme mať odmietavý postoj alebo sa s ním identifikovať.
Ja, keďže nepredpokladám, že by čokoľvek z indícií tohto stanoviska vošlo do novej podoby zákona, predsa len chcem požiadať, ak to ešte bude možné, sme v prvom čítaní, o iný, inú oblasť problémov súvisiacich s kultúrno-osvetovou činnosťou, ktoré v tom zákone, ako sú napísané, pracujem s predstavou, že ten zákon je pozitívny, je napísaný s cieľom zlepšiť kultúrno-osvetovú činnosť, a predsa mi tam niečo chýba. Skôr, než sa dostanem k tomu, čo, dovoľte, aby som citoval legendu britského konzervativizmu Rogera Scrutona - nedávno bol v Týždni s ním rozhovor - a potom poviem aj prečo. Pýta sa ho autor: "V roku 2014 ste vydali svoju najnovšiu knihu Duša svätá. Chcete povedať, že Európa má dušu?" A Roger Scruton odpovedal:
"Samozrejme, že môžeme hovoriť o duši Európy, keďže sa delíme o niečo duchovné. Nemáme spoločný len zemský povrch a geografické oblasti, ale zdedili sme aj inštitúcie, ktoré vychádzajú z kresťanských koreňov, ako je náš právny a politický systém. Mnohí ľudia si to neuvedomujú, ale je to skryté v ich podvedomej pamäti, v podstate v mnohých vecí, ktoré robíme, aj keď to plne nechápeme alebo už nerozoznávame. Napríklad nemôžeme pochopiť západnú hudbu, ak nepochopíme, do akej miery ju ovplyvnilo kresťanstvo. Všetka naša hudba má totiž svoje korene v náboženskej hudbe renesancie a nasledujúcich období a myslím si, že toto dedičstvo, kresťanské dedičstvo tu je a práve to nás na Bachovej hudbe dojíma. V Európskej únii sa objavili snahy poprieť túto časť nášho dedičstva, ale to je veľká chyba. Aj keď naše puto k nemu slabne, napriek tomu je toto dedičstvo stále prítomné vo všetkom, na čom bazálne záleží. Naše inštitúcie sú stále kresťanské inštitúcie. Je dôležité si to uvedomiť, ak chceme pochopiť, čo Európa znamená."
Toľko profesor, politológ, estetik Roger Scruton. Nemusí nám byť vzorom, samozrejme, nemusí nás ani dojímať, je to jeho pohľad.
Tento rok aj v kalendári UNESCA je 200. výročie Ľudovíta Štúra a ja myslím, že keď sa bavíme o kultúrno-osvetovej činnosti, nedá sa celkom obísť ani jeho prínos a prínos štúrovskej generácie, takisto ako prínos bernolákovcov, ktorý si pripomíname, teda to 200. výročie, ktoré si teraz pripomíname. A hovorím to najmä preto, že o význame takto koncipovanej kultúrno-osvetovej činnosti nemal Štúr nijakú pochybnosť. Dovoľte mi, aby som ho citoval. Je to z jeho práce Slovanstvo a svet budúcnosti, ktorá na Slovensku, žiaľ, vyšla až v roku 1993, aj keď oveľa skôr vyšla zásluhou ruských slavianofilov v Rusku. Píše tu Štúr:
"Objavilo sa vari od vzniku kresťanstva niečo lepšie, dokonalejšie a čistejšie, ako je ľudský vzťah k Bohu a ku všetkým svojim blížnym alebo aspoň niečo, čo by bolo v tejto súvislosti nové..." (reakcia z pléna), "a neusilovali sa skôr všetky..." - áno, to som čítal, Jozef, to som uviedol z Inštitútu pre kultúrnu politiku - a neusilovali sa skôr všetky "odvtedy žijúce pokolenia, národy a premýšľajúci muži preskúmať, rozšíriť a uplatniť na všetky strany to, čo bolo vyslovené v kresťanstve? Kto iný by aj mohol zlomiť moc silných, kto by uzákonil práva nenápadných, malých ľudí, krčiacich sa a ponížených, kto by sa opovážil čo len si spomenúť na nich, keby sa z kostolných lodí neustále neozývali prikázania kresťanstva a postupne si nenachádzali cestu aj do vedy, filozofie, teológie, práva a potom spracované a všestranne zdôvodnené neobjavili sa a neuplatnili aj na politickom poli? Jestvovala niekedy ľudská sloboda mimo kresťanstva?" pýta sa Štúr. A hovorí: "Áno, v Grécku, v Ríme boli slobodní občania, nie však slobodní ľudia."
A na inom mieste líči osud európskej kultúry a nemôžme nerozmýšľať o ňom v kontexte toho, čo zamýšľame aj v tomto zákone, a vidí to skôr apokalypticky, ak celkom podľahneme tým sekularizačným a liberalizačným trendom. Píše:
"Niet tu pokoja, stálosti, všetko sa valí a tlačí vpred, rúti sa, a všetci tu vidia svoje konečné, vytúžené šťastie v záhube! Jedna revolúcia bude nasledovať za druhou a po každej na tom budú národy Západu oveľa horšie ako predtým. Nasledujúce generácie budú stále divšie a horšie, zmäkčilosť, pôžitkárstvo a hojnosť a neschopnosť obete čoraz väčšmi vytláčajú bývalú zdržanlivosť, vážnosť a duchovnosť."
Na inom mieste – a tým aj skončím s citátmi zo Štúra – píše: "Keď zničíte svoje cirkvi, vy, spoly upadnuté, spoly upadávajúce pokolenia Západu, čo postavíte na ich miesto, keď sa na vás zo všetkých strán valí záhuba?"
A teraz, aby som zdôvodnil, prečo som si dovolil čítať Scrutona, konzervatívneho britského kulturológa, a prečo aj Ľudovíta Štúra, čo mi chýba v návrhu. V dôvodovej správe k návrhu tohto zákona, pokiaľ nebudem vnímať veci optikou kultúrnej tej... - bože, jak sa volá - Inštitúcie pre kultúrnu politiku, ale sa pokúsim byť veľmi konštruktívny. Veľmi by som si želal, pán minister, keby to ešte išlo opraviť, ak to ide, medzi subjekty, nositeľov kultúrno-osvetovej činnosti zaradiť aj cirkvi a náboženské spoločnosti. Dovoľte, aby som k tomu uviedol niekoľko argumentov.
Využitie duchovného a morálneho potenciálu cirkví a náboženských spoločností v tom konštrukte statusového zákona nie je zachytené. V zmenených sociálno-ekonomických a politických podmienkach nadobúdajú cirkvi a náboženské spoločnosti, resp. ich organizačné jednotky na miestnej úrovni - a teraz mám na mysli farnosti, farské spoločenstvá, cirkevné zbory, náboženské obce - v systéme kultúry a zvlášť v subsystéme miestnej kultúry stále väčší význam, najmä v morálnej a duchovnej obnove spoločnosti. Ďalej. Uvedené cirkevné subjekty sa v mnohých obciach dedinského charakteru stali jedinými - prosím vás, venujme tomu pozornosť - jedinými nositeľmi kultúrno-osvetovej činnosti a v saturácii umeleckých vzdelávacích, výchovných a kultivačných potrieb občanov, a to nielen veriacich, nahrádzajú aj štátnu správu a samosprávu. A často to robia bez akejkoľvek odbornej pomoci, už nehovoriac o tom, že úplne absentuje ekonomická participácia štátu alebo samosprávy. Mohol by som celý rad takýchto farností menovať, ktoré dneska alternujú alebo prakticky robia jedinú kultúrno-osvetovú činnosť, a nijako v systéme, ktorý je tak byrokraticky košatý a nadštandardne nastavený, akosi tam absentujú. Výrazným prejavom týchto zmien je okrem iného aj intenzívny rozvoj kresťanskej umeleckej tvorby a interpretácie tak profesionálnej, ako aj amatérskej proveniencie, ďalej rozvoj kresťanskej osvety, vzdelávania a výchovy, čo sa ale adekvátne neodráža v odbornej starostlivosti a finančnej podpore tohto fenoménu s nenahraditeľným morálno-duchovným, výchovnovzdelávacím a kultivačným potenciálom.
Vzniklo a naďalej vzniká množstvo odborných a umeleckých zoskupení, speváckych zborov, divadelných súborov, hudobných skupín, orchestrov, literárnych klubov, výtvarných krúžkov a všakovakých iných aktivít, ale aj jednotlivcov, ktorí vyvíjajú svoje edukačné a umelecké aktivity na pôde cirkvi priamo v ich miestnych organizačných jednotkách. Ústredia jednotlivých cirkví sú spoluusporiadateľmi verejnej prezentácie výsledkov odbornej, umeleckej a osvetovej činnosti na štátnej aj medzinárodnej úrovni. Z mnohých podujatí môžem spomenúť Gorazdov Močenok, Gorazdov ekumenický festival sakrálnych skladieb v Trebišove, Gorazdov literárny Prešov, spomienku na sv. Gorazda v hlavnom meste Slovenskej republiky v Bratislave, umelecké Vrbové Gorazdovo, Gorazdova duchovná pieseň a celý rad ďalších podujatí metodicko-poradenskej a teoreticko-aplikačnej proveniencie, napr. vedecké konferencie s medzinárodnou účasťou. Spomeniem Svätosť a svätci v byzantskej tradícii v roku 2005 v Prešove alebo Svätosť a svätci v západnej tradícii v roku 2006 v Bratislave a Vrbovom. Čiže ak je to možné zapojiť, vložiť medzi subjekty kultúrno-osvetovej činnosti aj cirkvi a náboženské spoločnosti.
Ďalej do obsahu kultúrno-osvetovej činnosti by bolo vhodné zaradiť aj odbornú starostlivosť o kresťanské tradície na všetkých stupňoch úrovne jej výkonu, či ide o centrum, kraj alebo obce, aj preto, že kresťanské a národné dejiny sú dlhý čas synonymické. Majú synonymickú povahu. Si ich ani nevieme predstaviť, tie národné dejiny bez toho kresťanského rozmeru. Preto by som žiadal, keby bolo možné explicitne zaradiť do obsahu kultúrno-osvetovej činnosti na miestnej úrovni rozvíjanie kresťanských tradícií explicitne. Nie nad národné tradície alebo dedičstvo, a to kresťanské väčšinové, fundamentálne, synonymické s národným z toho vypadlo.
Fenomén kresťanských a národných tradícií v Slovenskej republike by mal mať svoju podporu v spolupráci oficiálnych štátnych a cirkevných štruktúr. V tomto duchu sa vyjadril aj premiér Slovenskej republiky po novoročnom stretnutí s predstaviteľmi registrovaných cirkví a náboženských spoločností v roku 2008. Pozitívnym príkladom predmetnej spolupráce v odbornej a ekonomickej starostlivosti bolo okrem iného aj organizovanie ojedinelého projektu v celom kresťanskom svete, bol ocenený tento projekt aj na pôde Svätej stolice, a to bol Rok kresťanskej kultúry 1999 na Slovensku uskutočnený na základe oficiálnej dohody medzi Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, Konferenciou biskupov Slovenska a Ekumenickou radou cirkví v Slovenskej republike. Rok kresťanskej kultúry na Slovensku sa konal aj v jubilejnom roku 2010. Iniciovalo ho Národné osvetové centrum, jeho vyhlasovateľmi za podpory Ministerstva kultúry Slovenskej republiky bola KBS-ka a Ekumenická rada cirkví. Podujatie bolo pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky.
Požiadavky o vyššie uvedeného fenoménu vo vzťahu k štátu vyslovilo aj 49. jarné plenárne zasadanie Konferencie biskupov Slovenska 28. 10. 2004 a vedenie Ekumenickej rady cirkví Slovenskej republiky, keď žiadali zabezpečenie odbornej starostlivosti o kresťanské tradície Slovenskej republike. Nachádza sa táto prosba alebo žiadosť v listoch predsedov KBS a Ekumenickej rady cirkví v liste na ministerstvo kultúry v roku 2004. Čiže vytvoriť aj odborný útvar kresťanských tradícii v pôsobnosti Národného osvetového centra, keďže ono je hlavným vykonávateľom toho najvyššieho levelu kultúrno-osvetovej činnosti. Vytvorenie odboru národných a kresťanských tradícií by centrum plnohodnotne zabezpečovalo odbornou starostlivosťou o danú oblasť nehmotného kultúrneho dedičstva v duchu Ústavy Slovenskej republiky, Deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o ochrane kultúrneho dedičstva, medzinárodného Dohovoru na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO z Paríža z roku 2003 a dali by sa menovať aj ďalšie dokumenty. Naplnili by sa požiadavky 49. riadneho plenárneho zasadania KBS a vedenia Ekumenickej rady cirkví o zabezpečení odbornej starostlivosti o kresťanské tradície v Slovenskej republike.
Čiže ak je možné, a ja za to veľmi prosím, do štruktúry Národno-osvetového alebo Národno-kultúrno-osvetového centra explicitne zahrnúť odbor alebo sekciu kresťanských tradícií, ktoré nie sú tradíciami mŕtvymi, ale je k nim nasmerovaná slovenská budúcnosť. Ja viem, že je to taký možno slabý argument. Pri sčítaní obyvateľov v roku 2001 v Slovenskej republike, viete, že v 2011. bol ten štatistický výskum, ak nepoviem podvodný, ale bol nepresný, sa 83 % z občanov prihlásilo k niektorému z kresťanských vierovyznaní. Značná časť z nich patrí k tvorcom zdrojov. Sú platcami daní, preto sa pri ich prerozdeľovaní majú právo uchádzať aj ako občania, aj ako veriaci, ale ako nositelia tradícií tvorcovia a recipienti kresťanského umenia, osvety, vzdelávania a výchovy. Neviem si predstaviť, že ako inak by bolo možné naložiť so spoločnými finančnými prostriedkami, ktoré túto oblasť duchovného a kultúrneho života nášho národa saturujú.
Ešte, pán minister, ak dovolíte, len to sú už skoro také drobnosti, ale majú širšiu materiálnu základňu. Tam, kde všade vyratúvate v dôvodovej správe oblasť záujmovej umeleckej činnosti, neprofesionálnej umeleckej tvorby, by som prosil aj kvôli prieniku už osvety, kultúry a vzdelávania pracovať aj s termínom záujmovo-výchovno-vzdelávacia činnosť. Ona z toho vypadla, jak keby to vzdelanie bolo mimo, mimo tohto diania. Je to na mnohých miestach tej dôvodovej správy, ktorá je napísaná fundovane, ale jednoducho mi to tam chýba asi na 12-13 miestach som to našiel.
A ešte, ak dovolíte, sú tu aj chaotické, sú tu aj alebo zmätočné tvrdenia. Áno, tuto je to, že kultúrny turizmus, to citujem z dôvodovej správy: "Kultúrny turizmus je relatívne novou disciplínou manažmentu kultúry, ktorého prvoradým zámerom je podnietiť a motivovať ľudí, aby cestovali a spoznávali sa s regionálnymi (lokálnymi) kultúrnymi hodnotami s cieľom lepšieho..." Tak toto, to je svahili... Neviem, akým spôsobom sa to tam dostalo, že ako sa má kultúrna hodnota spoznať s človekom, ľuďmi, samotná tá myšlienka je zvláštna a ešte je aj štylisticky zle naformulovaná.
Takisto medzi tie právnické, fyzické osoby, ale to sa netýka chaotickej formulácie, ale v zmysle toho, čo som hovoril o kresťanských tradíciách, by potom bolo možné, aby okrem mimovládnych neziskových organizácií, podnikateľských subjektov, výrobcov ľudových umeleckých remesiel, jednotlivcov a kolektívov v oblasti ZUČ, neprofesionálnej umeleckej tvorby a záujmovej výchovno-vzdelávacej tvorby tam patrili aj cirkvi a náboženské spoločenstvá, lebo túto činnosť reálne, doložiteľne fakticky vykonávajú a z nejakých dôvodov prišli skrátka. Zdá sa mi to skoro neférové, ale nechcem podsúvať zlý úmysel.
Ale ak tieto veci nenájdu výraz v ďalšom legislatívnom procese tohto nového zákona o kultúrno-osvetovej činnosti, obávam sa, že budem mať problém to podporiť v takejto byrokratickej a nie po každej stránke vybalansovanej podobe.
Ďakujem.

V západorímskej cirkvi je taký zvyk pri krste hovoriť, že čoho všetkého sa zriekam, a je tam také, že: "Zriekate sa zlého ducha?" "Zriekam." Vzhľadom k tomu, že nechcem pridávať grády k zlému duchu, ktorý tu je, ktorý tu už vyše týždňa vládne, tak sa tiež, nehovorím, že by to bol podiel na zlom duchu, ale zriekam sa v prospech spoločného blaha. (Smiech v sále.)

Ďakujem. Ja nemám rád osobnú konfrontáciu, ani to denuncovanie protivníka, difamačné procesy. Nič menej, Anton, pri tých tvojich filipikách alebo aj mierne ideologicky motivovaných pajanoch mám vždycky taký zvláštny pocit, že chceš mať energiu, pracovať s čímsi, o čom si presvedčený, a nemáš všetky informácie.
Ja z vrodeného masochizmu si zvyknem kupovávať týždenník Týždeň, o ktorom nemôžeš pochybovať, že nás má v láske a že nám je priaznivo naklonený. Bola tam od Fera Múčku a Lukáša Krivošíka veľká analýza celej tejto kauzy, kvôli ktorej sa zabávame, ale jedna veta bola zaujímavá. Všetky tu zazneli, všetky možné. Jedna veta: "Za Jána Figeľa sa nedalo politicky obstarávať." Títo naši nepriatelia takúto vetu do pomerne serióznej reportáže tam dali: "Nedalo sa politicky obstarávať."
Čiže o akej politickej zodpovednosti sa budeme baviť? Ja by som sa bavil tam, kde sa politicky obstarávať dá, kde sa politicky a niekedy aj mafiánsky na to tlačí. Dávam ti ten článok do pozornosti. Celkom vážne. (Potlesk.)