Ďakujem veľmi pekne, vážená pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, poslanci, aj keď sa hovorí, že opakovanie je matka múdrosti, nebudem opakovať informácie, ktoré tu v rozprave už niekoľkokrát zazneli, a pokúsim sa ponúknuť môj, pevne verím, že vecný pohľad na tému Slovenský plynárenský priemysel.
Nebudem sa venovať ani procesu privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu, nakoľko som v tom čase nebol členom vlády ani parlamentu a nemám také penzum informácií, aby som vedel zaujať jednoznačný postoj. Poznám iba výsledok tejto privatizácie, poznám z pôsobenia na ministerstve hospodárstva podmienky z Akcionárskej zmluvy a môžem povedať, že niektoré veci by som možno v tom čase robil inak.
Jednou z nich je aj podľa mňa nie veľmi šťastné rozhodnutie predať SPP konzorciu najväčších európskych konkurentov E.ON, Ruhrgas a Gaz de France, ktoré neumožnil SPP taký rozvoj ako napríklad v spoločnosti ČEZ v Českej republike.
Azda najčastejšie sa skloňuje otázka kúpnej ceny menšinového podielu v dovtedy v štátnom podniku SPP. Víťazná cena v súťaži za 49 % akcií a manažérske právomoci bola 2,7 mld. amerických dolárov. Cena sa splatila v dvoch častiach. Prvých 270 mil. dolárov v marci 2002, ostatných 2,43 mld. neskôr v júli. Ak odhliadneme od výmenného kurzu v období medzi splátkami, dôležitá je hodnota firmy ako taká. Pre lepšie porovnanie, podľa vtedajšieho februárového a júlového kurzu eura a dolára predstavovala kúpna cena za menšinu v SPP celkovo 2,76 mld. eur.
EPH (Energetický a průmyslový holding) kúpil Slovak Gas Holding, teda rovnaký podiel v SPP za 2,5 mld. eur. Čiže podiel, ktorý EPH kúpil, predali nemeckí a francúzski akcionári za nižšiu cenu, ako ho v privatizácii získali.
Každý, kto niekedy oceňoval firmu alebo sa stretol s oceňovaním firmy, vie, že oceniť firmu nie je jednoduchá vec. Cena sa dá počítať podľa rôznych metodík, ale napokon v praxi vždy platí, že trhová cena je tá, ktorú je ochotný kupujúci zaplatiť a predávajúci akceptovať.
Bola teda kúpna cena nízka alebo primeraná? Jednoznačná odpoveď z môjho pohľadu neexistuje, ale s istotou sa dá povedať, že bola v tom čase cena, na ktorej sa dokázali dohodnúť obe strany. S odstupom 11 rokov sa rovnaký podiel predáva trhovo za cenu, ktorá je o 256 mil. eur nižšia. Ak by sme sa na cenu pozreli v prepočte na americký dolár, menšina v SPP by bola podľa dnešného kurzu o 760 mil. dolárov vyššia. To všetko bez započítania inflácie, ktorá v období 2002 a 2012 dosiahla kumulatívne v prípade eura 26 % a v prípade amerického dolára približne 27,6 %.
Do oceňovania firmy vstupuje aj faktor postavenie na trhu. V roku 2002 bolo plynárenstvo na Slovensku monopolné s jedným jediným hráčom. Dnes na Slovensku pôsobí konkurencia a SPP má na trhu podiel niečo vyše dvoch tretín. Strata monopolného postavenia trhového podielu zákonite tlačí aj cenu firmy nadol. Po zohľadnení inflácie straty monopolu a z nej nevyhnutne vyplývajúce straty trhového podielu možno v hrubom odhade predpokladať, že zahraničným akcionárom sa podarilo hodnotu skupiny SPP mierne zvýšiť.
V čase privatizácie SPP sa o víťazovi verejnej súťaže rozhodovalo podľa troch skupín kritérií. Prvou bola ponúknutá cena, druhou strategické záujmy a do tretice zvyšovanie hodnoty SPP do budúcnosti. Za cenu bolo ponúknutých, alebo teda maximálna hodnota, ktorú mohol ten, ktorý sa tejto privatizácie zúčastnil, získať, bolo 75 bodov zo 100, za strategické záujmy Slovenskej republiky 15 bodov zo 100 a do tretice to bolo zvyšovanie hodnoty SPP do budúcnosti, čo bolo 10 bodov zo 100.
Medzi strategické záujmy Slovenskej republiky sa zaraďovala napríklad snaha o diverzifikáciu zdrojov, zvýšenie objemu prepravy plynu cez Slovensko či akceptácia budúcej liberalizácie trhu. Pod zvyšovaní hodnoty firmy sa rozumela napríklad vôľa investovať do infraštruktúry, zahraničná expanzia, zvýšenie zobchodovaného objemu plynu či zefektívnenie prevádzky firmy ako takej.
Vtedajšia vláda potrebovala peniaze na financovanie svojich reforiem, a preto sa kládol absolútny a dominantný dôraz na kritérium ponúknutej ceny, pričom rozvoj firmy bol až na druhom mieste. Takýto prístup si, bohužiaľ, čiastočne osvojil aj manažment SPP a toto bola jedna, alebo prvá z mojich najvážnejších výhrad voči zahraničných akcionárom v čase, keď som viedol ministerstvo hospodárstva.
Keď vstúpilo Slovensko do Európskej únie, bolo najväčším prepravcom zemného plynu. Medzičasom sa však začali pripravovať projekty Nod Stream a South Stream so spoločnou technickou prepravnou kapacitou až 118 mld. kubíkov ročne. Je to viac ako ročná technická kapacita slovenskej prepravnej siete v objeme viac ako 90 mld. kubíkov. Obe vetvy plynovodu Nord Stream sú dnes už v prevádzke a výstavba potrubia South Stream sa začala v decembri 2012.
Slovensko aj SPP sa, žiaľ, postavili k obom projektom neutrálne a dovolili ich rozvoj bez aktívnejšieho zásahu, čo i len vo verbálnej rovine. To bola druhá z mojich najvážnejších výhrad voči zahraničným akcionárom. Ale bez viny v tomto nie je ani štát, nakoľko akcionárska dohoda medzi štátom a akcionármi neošetrila dostatočne tento strategický záujem Slovenska.
Nateraz nie je úplne jasné, ako sa bude v budúcnosti vyvíjať hospodársky výsledok spoločnosti Eustream, ktorý patril do skupiny SPP. Na konci roku 2028 sa mu končí dlhodobý kontrakt na prepravu, ktorý ustanovuje i tzv. klauzulu ship or pay. Tá v praxi znamená, že Gazprom si rezervuje na dané obdobie minimálnu prepravnú kapacitu, za ktorú musí zaplatiť bez ohľadu na to, do akej miery ju využije. Cez nové plynovody South Stream a Nord Stream, v ktorých má Gazprom svoj vlastnícky záujem, by sa tak v budúcnosti mohlo prepravovať čoraz viac komodity, bohužiaľ, na úkor prepravy objemu tejto ropy cez Slovensko.
Mojou treťou najvážnejšou výhradou bolo, že zahraničným akcionárom SPP sa nepodarilo diverzifikovať ani zdroje nákupu plynu. SPP i dnes nakupuje plyn pre svojich zákazníkov na základe dlhodobého kontraktu so spoločnosťou Gazprom Export. Problémom pritom nie je dlhodobý kontrakt ako taký. Ak odhliadneme od nastavenej cenovej úrovne, ktorá je nastavená dnes nad spotovým trhom, a ak odhliadneme aj od nadkontrahácie, ktorá ide vysoko nad rámec spotreby plynu na Slovensku, je to tradičný obchodný nástroj, ktorý je zárukou likvidity, bezpečnosti dodávok a v neposlednom rade aj impulzom na investície do infraštruktúry. Problémom je však závislosť od jedného jediného dodávateľa.
SPP mal v roku 2008, keď sa uzatváral nový dvadsaťročný kontrakt, šancu aspoň mierne znížiť závislosť od Ruska. No pokiaľ ide o zabezpečenie fyzických dodávok zemného plynu, nevyhnutným predpokladom je vždy existujúca infraštruktúra, ktorá v tom čase na Slovensku vybudovaná nebola. Nové projekty v oblasti prepravy, ako napríklad reverzný tok z Česka alebo z Rakúska, či prepojenie s Maďarskom a plánové prepojenie s Poľskom, to je to severo-južné prepojenie, sa začali realizovať až v reakcii na plynárenskú krízu a prvé z projektov severo-južného prepojenia podpísala až naša vláda. Keby bola infraštruktúra na preprave plynu už vtedy dostatočne rozvinutá, zastavenie dodávok plynu na Ukrajine by nemuselo vtedy napáchať také obrovské hospodárske škody.
Ale aby som len nekritizoval, tak skúsim niečo pozitívne. A tým pozitívom je určite prístup francúzskeho a nemeckého manažmentu k liberalizácii trhu. Aj zásluhou tohto konštruktívneho prístupu spoločnosti Eustream a SPP Distribúcia dnes existuje na trhu konkurencia. Rovnako kladne hodnotím aj pôsobenie zahraničných akcionárov z pohľadu transformácie kedysi štátneho monopolu na firmu, ktorá dokáže fungovať na konkurenčnom trhu.
Častokrát zo strany ľudí počúvam argument, že zahraničným akcionárom sa investícia už dávno vrátila. Ak sa dividendy z rokov 2002 a 2008 prepočítajú podľa vtedajších priemerných ročných výmenných kurzov koruny a eura, firma v období 2002 až 2011 vyplatila celkovo svojim akcionárom dividendy v objeme 6,27 mld. eur. Podľa vlastníckych podielov získali zahraniční akcionári spoločne 3 070 mil. eur, kým slovenský štát získal 3,2 mld. eur. Zahraničným vlastníkom SPP sa ich investícia vrátila z vyplatených dividend približne za 9 rokov. Áno, francúzsky aj nemecký akcionár na SPP zarobili. Tvorba zisku je však základným cieľom každej firmy a kritizovať niekoho, že vytvára zisky, je rétorika, ktorá je možno u socialistov obľúbená, ale z môjho pohľadu pomýlená.
Zároveň treba dodať, že zarobil aj štát, odhliadnuc od objemu daní, ktoré platí SPP, štát v roku 2002 zinkasoval 2,7 mld. amerických dolár za predaj 49 % akcií a následne každý rok ako väčšinový akcionár dividendu o niečo vyššiu ako zahraniční akcionári.
Tu môže celkom logicky zaznieť otázka, či by štát nebol na tom lepšie bez odpredaja podielu z SPP, veď celý objem dividend by mohol v tom prípade ostávať v štátnom rozpočte. Nuž je potrebné dodať, že zisk, ktorý tvoril SPP, je pred privatizáciou, predstavoval sotva tretinu zisku, ktorý tvorila firma po privatizácii. A druhým dôvodom je to, že vtedajšia vláda potrebovala peniaze z privatizácie na rozbehnutie dôchodkovej reformy, ktorú celkom úspešne zlikvidovala táto vláda. Vláda tiež potrebovala peniaze na alebo využila peniaze v roku 2005 na jednorazové zníženie štátneho dlhu, vďaka čomu sme mali štátny dlh výrazne, výrazne znížený. Toto opäť neplatí, pretože prvá aj druhá Ficova vláda dlh, štátny dlh zvýšila na dnešnú úroveň.
No oveľa dôležitejším argumentom v prospech privatizácie SPP sú z môjho pohľadu zmeny, ktoré zahraniční manažéri vykonali priamo v rámci firmy. Na jednej strane ukončili krížové dotácie, keď sa straty z predaja plynu kompenzovali časťou zisku z prepravy plynu, čo bola aj požiadavka Európskej únie súvisiaca so snahou Slovenskej republiky vstúpiť do Európskej únie. No a zahraniční akcionári uskutočnili navyše mnohé nevyhnutné kroky, ktoré smerovali k zlepšeniu fungovania firmy. Ak by SPP neprešlo zásadnými zmenami a bola by naďalej riadená politickými nominantmi, neexistovala by záruka, že by bola zisková. Ja si myslím dokonca, že by bola stratová, a nestala by sa v primeranej miere slúžkou sociálnych politík jednotlivých vlád alebo v horšom prípade zdrojom príjmov pre politicky spriaznené firmy alebo ich mecenášov.
A práve toto, dámy a páni, je jedným z najväčších rizík odkúpenia 49-percentného podielu stratovej materskej spoločnosti SPP. Okrem vytvárania prevádzkových strát, ktoré na svoje plecia v plnej výške preberá štát. Tento rok predpokladá SPP stratu v regulovanom segmente domácností 97 mil. eur. A zlepšenie hospodárenia pri dnešnom nastavení regulácie je nereálne, keďže SPP vytvára stratu už pri nákupe vzhľadom na regulátorom stanovenú cenu, ktorá je pod nákupom komodity z Ruska.
Nehovorím nič tajné. Koniec koncov priznal to na hospodárskom výbore aj minister Malatinský a vo včerajšom úvodnom vystúpení aj pán predseda vlády Fico, že na domácnostiach robí SPP už historicky stratu. To znamená, že podnik, ktorý chce vláda kúpiť, je každoročne nastavený vyrobiť stratu 100 mil. eur. Do roku 2028, kedy končí platnosť kontraktu s Gazpromom, to znamená kumulovanú stratu 1,5 mld. eur pri nastavení, pri dnešnom nastavení regulácie. Ešte raz opakujem, 1,5 mld. eur.
Do dnešného dňa som nepočul, či už z úst ministra hospodárstva, alebo predsedu vlády pána Fica, ako chce túto stratu vykryť. Možno má nejaký rezervný plyn v hodnote 150 alebo 170 mil. eur, ktorý môže predať. No povedzme, že ním vykryje 18 mesiacov. A čo potom? Čo po tých 18 mesiacoch? Špajza bude prázdna. Alebo to pána Fica už po 18 mesiacoch zaujímať nebude v zmysle hesla "po nás potopa"?
Vždy, keď kritizujeme pána Fica, a teda stranu SMER, tak majú pripravenú takú čarovnú formulku, veď nech opozícia predloží návrhy, nech sa ukáže. Okej. My síce nevládneme, vládnete vy, dámy a páni zo strany SMER, ale dobre. Aj keď nie je našou povinnosťou pomáhať vám s domácimi úlohami. Dobre. Ja síce už dlho tvrdím, že pokiaľ ide o rozumné riešenia, tak ste impotentní, a pokiaľ ide o hlúposti, tak ste mimoriadne plodní. Ale tu a teraz vám predložím návrh, ako je možné znížiť stratu v materskej spoločnosti, a podotýkam, je to bez toho, aby ste museli materskú spoločnosť vôbec kupovať.
Takže
1. znížte operatívne náklady SPP o 30 %, toto vám umožní ušetriť 20 mil. eur;
2. zaveďte fixnú zložku ceny tak, ako to majú susedné krajiny, ako napríklad Česko, Poľsko alebo Rakúsko. Pri jednom jedinom eure mesačne znížite stratu o 15 mil. eur. Pri dvoch eurách fixnej zložky ceny je to už zníženie straty o 30 mil. eur;
3. zaveďte podporné sociálne tarify pre tých, ktorí to naozaj potrebujú, pre dôchodcov, pre zdravotne postihnutých, pre ľudí v hmotnej núdzi, a zároveň s tým
4. zrušte dotovaný plyn pre bohaté domácnosti s veľkými nehnuteľnosťami. Pretože ani pán minister Počiatek, ani pán minister Kažimír, ani ja a koniec koncov ani pán premiér Fico nepotrebuje a nie je odkázaný na dotovaný plyn. Podľa prepočtov by ste tak mohli prestať dotovať bohaté domácnosti, ktoré tvoria zhruba 6 až 7 % domácností na Slovensku.
Dámy a páni, už dnes majú slovenské domácnosti cenu pod priemerom cien plynu v Európskej únii a vzhľadom na nastavenie je úplne jedno, či ju používajú na varenie, kúrenie alebo ohrev vody v bazéne.
Toto sa vám zdá sociálne? Toto sa vám zdá solidárne? Ak má rovnakú cenu plynu babička z Oravy, ktorá si plynom kúri, a rovnakú cenu majú aj ministri Počiatek a Kažimír, ktorí si nimi vyhrievajú svoje bazény?
Namiesto toho, dámy a páni, aby ste hľadali spôsob, ako pomáhať tým sociálne slabším, tým, ktorí to naozaj potrebujú, cez zvýhodnené tarify a deregulovať ceny plynu pre bohatých, pre tých, ktorí si to vedia dovoliť, preberáte na plecia štátu 100 % straty z dotovaného plynu. Tvrdíte, že bojujete za nízke ceny plynu. Prečo potom bojujete za dotovaný plyn pre bohatých?
Na záver si neodpustím trochu sarkazmu. Pán premiér, ak je dôvodom obava, že by vám po zaplatení vysokého nájomného v luxusnom komplexe Bonaparte nezostalo na energie, ešte vždy sa môžete uskromniť a presťahovať do menšieho domčeka neďaleko hlavného mesta. Odporúčam energeticky pasívny domček, tak ako ste si vždy priali. Alebo sa vykašľať na politiku a skúsiť sa konečne živiť vlastnou prácou a nie nevyhnutne vlastnou hlavou.
Ďakujem veľmi pekne.
