Videokanál poslanca

Ďakujem za vašu poznámku, pán poslanec. Neviem, ja nie som predkladateľ tohto návrhu, tak ste asi nesprávne mňa považovali za predkladateľa. Predkladateľom je pán Sopko z OĽANO.
Napriek tomu si myslím, že tá myšlienka školského mediátora, tak ako som ju prezentoval, bola prezentovaná správne, resp. vychádzala z poznania praxe a zo skúseností a z toho, aké problémy učitelia na Slovensku majú.
Ja som nepovedal, že väčšina učiteľov na Slovensku prežíva na školách týranie, trápenie, šikanovanie, ale že sú zaznamenané tieto prípady a že bossing a mobbing na pracoviskách má narastajúcu tendenciu a niet účinných mechanizmov, ktoré by tomu dokázali zabrániť. A že práve z tohto dôvodu by funkcia mediátora mohla napomôcť, ale, tak ako povedal aj pán kolega Sopko, mediátor, školský mediátor by mal pomáhať nielen učiteľom, ale aj žiakom pri riešení ich vzájomných konfliktov, ale aj pri riešení konfliktov medzi pedagógmi a žiakmi, medzi nepedagogickými zamestnancami.
Teda neviem, že kam smerovala vaša kritika môjho prejavu, pretože si myslím, že zase vy ako keby ste popierali, že na Slovensku existujú takéto problémy a že učitelia na školách sú úplne spokojní. A ešte tá vaša téza, že by oni sami mali niečo urobiť pre to, aby vyriešili konflikty, ktoré majú na pracovisku, a bránili sa účinne proti šikanovania, je z môjho pohľadu dosť naivná a populistická, pretože keby ste išli do škôl, videli by ste, že tí učitelia majú strach. Jednoducho majú strach sa ozvať a bojovať proti bossingu.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, sociálna klíma na mnohých školských pracoviskách nesie v sebe množstvo patologických znakov. Prichádzajú správy z rôznych častí Slovenska i rôznych typov škôl o tom, že mobbing a bossing je v skrytej, ale niekde i v miernej poodhalenej podobe každodennou realitou. Nepoznáme čísla, koľko pracovnoprávnych sporov skončilo na súde a koľkým sa dalo predísť ani počet súdnych sporov rodičov a vzdelávacích inštitúcií.
Na stránkach Štátnej školskej inšpekcie sa dozvedáme o dôvodoch sťažností na pedagogických aj nepedagogických zamestnancov. Len z médií sa z času na čas dozvedáme o prípadoch, ktoré balansujú na hranici únosnosti. O konfliktoch na pracovisku, ktoré často končia podaním trestných oznámení, písaním sťažností a iných podnetov rôznym inštitúciám, zvyšujúcej sa nevraživosti v rámci samotných učiteľských kolektívov, kde často zo strachu pred prepustením a inými sankciami sa väčšina obracia proti svojim sťažujúcim sa kolegom a drží tak chrbát vedeniu školy. O útokoch, našťastie verbálnych a nie fyzických, o ohováraní a napätých vzťahoch na pracovisku či iných konfliktoch.
To sa, samozrejme, prenáša aj do vyučovacieho procesu. Pretože v takejto napätej atmosfére, kde sú poškodené medziľudské vzťahy, sa ťažko pracuje a negativita ovplyvňuje, aj keby nemala, psychické prežívanie tých, ktorí majú v triedach učiť v pozitívnej atmosfére.
Aj o tomto je súčasné slovenské školstvo. Nielen o nízkom ohodnotení práce učiteľov. Žiaľ, problémom medziľudských vzťahov na školách, šikanovaniu zo strany nadriadených, ale aj zo strany vlastných kolegov, a teda bossingu a mobbingu, sa venuje malá pozornosť. Aj samosprávy sa ich snažia zamiesť pod koberec alebo podceňovať ich dopad na celkovú klímu a výsledky danej školy.
Funkcia školského ombudsmana bola zrušená. Učitelia si musia svoje interné problémy vyriešiť sami a nemajú sa v podstate ani na koho obrátiť.
Rovnako narastajúci charakter má aj šikana medzi deťmi. Na jednej strane sa niet čomu diviť, keďže v rámci spoločnosti, doma i v školskom prostredí sa deti stretávajú s právom silnejšieho, s nízkou dávkou tolerancie k názorom iných a nedostatočnými komunikačnými zručnosti, ako aj schopnosťou riešiť problémy pokojnou cestou. Stúpajúce všadeprítomné napätie sa odráža i na ich správaní a konaní. Kopírujú svet, ktorý je okolo nich, z ktorého sa učia.
Na druhej strane máme schopnosť zachytiť tieto nežiaduce javy a postupne ich prekonávať. Hovoriť o tom, že každý by mal začať od seba ako človek, ako rodič, ako zamestnanec, ako občan, je zrejme zbytočné, pretože to je zjavné. Spôsoby riešenia týchto problémov v školskom prostredí sa doposiaľ nevyčerpali a možno by stačila vyššia dávka tolerancie, trpezlivosti, dôslednosti a racionálnejšieho využívania pedagogických zručností. Príkladom sú školy, kde to funguje, kde sa darí vo zvýšenej miere prevenčne pôsobiť vo všetkých uvedených skupinách.
Ďalšou možnosťou je inštitút školského mediátora ako odborného pracovníka, ktorý je navrhnutý v tomto zákonnom návrhu. Mediátor ako tretia, nestranná osoba môže konfliktu predísť alebo ho pomôcť usmerniť. Mediátor v školskom prostredí by mal plniť svoju úlohu znížením stresujúcich situácií v pracovnom prostredí, ktoré je samo osebe veľmi náročné na zvládanie stresových situácií.
Myšlienka ako taká je dobrá a z môjho pohľadu by takýto človek mohol byť reálnym prínosom pre školu. No v záujme právnej istoty i správneho zavedenia nového inštitútu by sme mali myslieť na podrobné a reálne určenie jeho náplne, kompetencií, odbornej akreditácie i financovania.
Inštitút školskej mediácie je v návrhu definovaný ako, citujem: "Odborná metóda na uľahčenie riešenia konfliktných situácií v školách. Mediačná činnosť ako odborná metóda nie je mimosúdnou činnosťou na riešenie sporov prostredníctvom mediátora zapísaného v zozname mediátorov."
Ďalej dôvodová správa v osobitnej časti uvádza, citujem: "Úlohou školského mediátora je hľadať zmierlivé riešenia vznikajúcich sporov alebo nedorozumení medzi všetkými účastníkmi vzdelávacieho procesu v školách a školských zariadeniach a prispievať tak k lepšiemu pracovnému a vzdelávaciemu prostrediu v školách a školských zariadeniach. V prípade presahu sporov do právnej roviny škola môže odporúčať riešiť vzniknuté spory v školskom prostredí mediáciou prostredníctvom mediátora registrovaného v zozname mediátorov vedenom na ministerstve spravodlivosti ako mimosúdnu formu riešenia sporov." Koniec citácie.
Požiadavkou teda je, aby školský mediátor pre svoju kvalifikáciu absolvoval rovnaké vzdelávanie ako mediátori u akreditovaných poskytovateľov. Na rozdiel od mediátora zapísaného v zozname mediátorov sa však nebude musieť podľa tohto zákona zúčastňovať každoročného vzdelávania, keďže toto zákon neuvádza.
Ak učiteľ absolvuje mediačné vzdelávanie s následnou skúškou a získa certifikát, môže v podstate požiadať o zápis do zoznamu mediátorov a vykonávať aj túto činnosť na požiadanie, keďže získanie certifikátu a vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa sú požiadavkou na jeho výkon, pretože podľa tohto návrhu zákona je spôsob naplnenia kvalifikačných predpokladov pre školského mediátora, ako aj mediátora zapísaného v zozname mediátorov úplne rovnaká.
Takže otázkou je, ako to bude s ďalším vzdelávaním školských mediátorov? Ako dlho im bude platiť získaný certifikát? Keďže získanie certifikátu nie je zdarma, kto bude financovať vzdelávanie i jeho získanie? Učiteľ? Škola? Zriaďovateľ? Štát? A v konečnom dôsledku, keď pedagóg získa certifikát rovnocenný s ostatnými mediátormi, čo bráni tomu, aby požiadal o zápis do zoznamu mediátorov na ministerstve spravodlivosti a v prípade ďalších krokov mohol pomôcť dotiahnuť riešený prípad do dôsledkov a nemusel by sa vyhľadávať iný mediátor?
Na tieto otázky mi návrh zákona odpovede nedáva. Rovnako ako aj vymedzenie kompetencií je značne vágne. Mediátorom by mala byť nezávislá a nestranná osoba, ktorej úlohou je prostredníctvom facilitácie pomôcť dospieť zúčastneným stranám ku konsenzu zmierlivou cestou. Nadhľad, komunikačné zručnosti, vecný a logický prístup k samotnej podstate sporu či problému a spoločné riešenie problémov je umenie, ktoré musí dobrý mediátor zvládnuť. Samozrejme, že dôležitým faktorom je dôvera a určitá vážnosť, profesionalita mediátora.
V bežnom živote sa mediáciu nie vždy podarí ukončiť pozitívnym konsenzom. Tu chceme, aby sa školský mediátor podieľal aj na vzdelávacích a prevenčných aktivitách vo všetkých skupinách na škole. Určite by táto činnosť mohla účinne prispieť k zníženiu patologických javov v školskom prostredí, ak sa bude správne a cieľavedomo vykonávať. Vyvstáva teda otázka, či zavedenie tohto inštitútu a absolvovanie akreditovaného vzdelávania pre školského mediátora budú zárukou toho, že sa z tohto nového odborného miesta nestane len ďalší formálny inštitút, ktorý reálne nenaplní očakávané ciele. Vychádzajúc zo špecifickosti školského prostredia, ktoré ešte stále predstavuje určitý sociálny skleník, bude pomerne náročné pre človeka, ktorý z neho vyšiel, udržať si nadhľad, nestrannosť, ale určite nie nemožné.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, škola, ako sme ju vnímali predtým, je už dávno anachronizmom. Konflikty, ktoré najčastejšie vznikajú v školskom prostredí, vychádzajú z nedorozumení, nedostatočnej informovanosti, komunikácie, z rozličných záujmov, postojov a očakávaní strán, ale aj z nedostatočnej znalosti školskej dokumentácie. Môžeme povedať, že akýkoľvek konflikt, ktorý vyústi do sporu v školskom prostredí, je možné riešiť prednostne zmierlivou metódou, teda mediáciou. V plnej miere podporujem zavedenie tohto inštitútu na školskej pôde pre skvalitnenie výchovno-vzdelávacieho procesu, sociálnej klímy na všetkých úrovniach i v rámci prevencie patologických javov.
Chcem len požiadať, aby sme nezostávali v záujme právnej istoty vo všeobecnej rovine zavádzania tohto nového inštitútu, ale zodpovedali na všetky už vyššie spomenuté otázky vopred, kým sa nás ich začnú pýtať školy samotné.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi pár viet tiež k tomuto návrhu zákona. Komplikovaný stav nášho školstva nie je pre nikoho novinkou. Od existenčných problémov spôsobených finančnou poddimenzovanosťou, cez nedostatok odborne erudovaných pedagogických pracovníkov v niektorých regiónoch, žabomyšie vojny riaditeľov so zriaďovateľmi či podriadenými, nekompetentnosť niektorých riaditeľov škôl, ale aj verejných zriaďovateľov, po nedostatočné technické vybavenie či vybavenie učebnými pomôckami vrátane učebníc, ktoré tvoria len hrubý náčrt problematických oblastí. Spôsob, ako niektoré problémy zostali zakonzervované, nízka flexibilita a bezzubosť ich legislatívneho riešenia spôsobili, že ich náprava je takmer v nedohľadne a zotrvačným pohybom fungujúci kolos ich tlačí neustále pred sebou.
Povinnosťou štátu je dohliadať na úroveň pedagogického riadenia, na úroveň výchovy a vzdelávania, na úroveň materiálno-technických podmienok školských subjektov zaradených do siete škôl s oprávnením vykonávať výchovu a vzdelávanie. Túto povinnosť, ako aj vybavovanie sťažností a petícií má štátna školská inšpekcia, ktorej nezávislosť činností je v zákone deklarovaná.
Uznávam, že výkon kontroly nie je jednoduchá záležitosť a vo všeobecnosti je stresovým faktorom pre všetkých jej účastníkov, predovšetkým na strane škôl. Aktuálne kritériá hodnotenia v jednotlivých sledovaných oblastiach i podmienky ich naplnenia sú osobitne pre materské školy, základné školy, gymnáziá i stredné odborné školy zverejnené na webovom sídle štátnej školskej inšpekcie. Rovnako uznávam, že výkon samotnej inšpekcie je mnohokrát sťažený alebo aj znemožnený predovšetkým neposkytnutím súčinnosti, či jednoduchým nevpustením kontroly do objektu školy, školského zariadenia alebo na pracoviská praktického vyučovania. Preto legálna definícia marenia školskej inšpekcie je podľa môjho názoru na mieste, ako aj následky, ktoré sú s tým spojené.
Pôvodne udelenie sankcie, teda pokuty v maximálnej výške 331,50 eura, ktorá sa ukladá v správnom konaní, bolo značne neúčinné. Navrhovaná sankcia zníženie objemu finančných prostriedkov zriaďovateľovi školy pridelených na príslušný kalendárny rok na základe písomného návrhu hlavného školského inšpektora s podmienkou preukázania zmarenia školskej inšpekcie príslušnej škole je podstatne účinnejšia. No definícia danej sankcie nie je určitá vzhľadom na skutočnosť, že zníženie objemu prostriedkov napríklad o 10 % je pre mesto zvládnuteľné, no pre malú obec môže byť likvidačné, a zase na druhej strane zníženie objemu dotácií o 1 % alebo o 50 % je taktiež veľký rozdiel, pretože 1 % nemusí zriaďovateľ takmer pocítiť a 50 % môže školu zlikvidovať. Návrh na zníženie objemu finančných prostriedkov pre školu ako sankciu podáva hlavný školský inšpektor podľa navrhovanej úpravy ad hoc, čo nepridáva k právnej istote, ktorá je v dôvodovej správe deklarovaná. Zriaďovateľ síce môže do určitej miery zosobniť riaditeľovi školy, ktorý sa dopustil marenia výkonu školskej inšpekcie, uloženú sankciu, ale v konečnom dôsledku pri likvidačnej sankcii na to doplatia vždy deti. Rovnako nie je uvedená možnosť zriaďovateľovi účinne sa brániť pri udelení danej sankcie.
Zámer zvýšiť právnu istotu kontrolovaných subjektov, čiže škôl a školských zariadení, jednoznačným nastavením pravidiel pre úpravu správ o výsledkoch školskej inšpekcie je možné len privítať. Pretože zákon o kontrole v štátnej správe reálne nezohľadňoval špecifiká školstva, ak vo výsledkoch a procesoch činnosti školskej inšpekcie boli zistené nedostatky. Podľa navrhovanej úpravy môže riaditeľ kontrolovaného subjekt alebo zamestnávateľ, ktorého je pracovisko praktického vyučovania organizačnou súčasťou, do piatich pracovných dní od prerokovania správy o výsledkoch školskej inšpekcie podať písomné vyjadrenie k výsledkom a procesu školskej inšpekcie. Ak ich školská inšpekcia vyhodnotí ako opodstatnené, tak vypracuje dodatok k správe o výsledkoch školskej inšpekcie, rovnako ak aj zistí nedostatky na základe vnútornej kontroly. Ak vyhodnotí námietky ako neopodstatnené, tak písomne o tom informuje sťažujúci sa subjekt. Námietky však vyhodnocuje ten, kto kontrolu vykonával a neexistuje iná nezávislá a flexibilná možnosť na posúdenie ich oprávnenosti. V konečnom dôsledku je účinnosť brániť sa riaditeľovi školy alebo zamestnávateľovi značne znížená.
Rovnako chýba aj stanovenie lehoty na posúdenie námietok a vypracovanie dodatku k správe o výsledkoch školskej inšpekcie alebo písomné zamietnutie námietok, keďže špecifická lehota piatich pracovných dní kontrolovanému subjektu je daná, no inšpekcii nie, čo k právnej istote určite neprispieva.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, výkon kontroly vo verejnej teda aj v štátnej správe nie je určite jednoduchá činnosť, ale reálne veľmi potrebná, pretože ľudský faktor vždy bude hlavným činiteľom, ktorý riadi a realizuje akúkoľvek činnosť, a tak ako je takmer nezmerateľným prínosom, rovnako zlyháva. Preto je vzhľadom na skutočnosť, že každý má právo na dobrú správu veci verejných potrebné či už individuálne, ale aj systémové zlyhania podchytiť, vyhodnotiť a napraviť tak, aby sme v budúcnosti predišli čo najväčšiemu počtu pochybení. Preto na jednej strane vítam prevenčnú snahu tohto návrhu zákona, na druhej strane si však myslím, že práve v záujme právnej istoty, aby nedochádzalo k neustálym novelizáciám zákonov, by bolo vhodné dotiahnuť jednotlivé nuansy návrhu čo do najväčšej dokonalosti tak, by sme boli schopní túto právnu istotu aj zabezpečiť.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, podávam interpeláciu na ministra spravodlivosti vo veci Slovenského národného strediska pre ľudské práva.
Vážený pán minister, v súlade s čl. 80 Ústavy Slovenskej republiky a § 129 zákona o rokovacom poriadku vám podávam nasledujúcu interpeláciu poslanca: Slovenské národné stredisko pre ľudské práva ako samostatná právnická osoba patriaca do rozpočtovej kapitoly ministerstva spravodlivosti, zriadená zákonom č. 308/1993 Z. z. na základe medzinárodnej zmluvy, pôsobí od roku 2004 ako slovenský antidiskriminačný orgán pre posudzovanie zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona. Zo správy o činnosti za rok 2017 okrem iného vyplýva, že stredisko prijalo 70 podnetov, z ktorých bolo deväť odôvodnených podľa antidiskriminačného zákona, a podalo dve žaloby v danom roku. Uskutočnilo deväť prevenčných vzdelávacích aktivít pre ústredné orgány štátnej správy i pre verejnú správu, z ktorých na dvoch, a to pre Magistrát hlavného mesta Bratislava, boli prítomní štyria účastníci, a pre ministerstvo hospodárstva, kde bolo prítomných osem účastníkov. Celkovo stredisko uvádza 125 vzdelávacích aktivít na základných a stredných školách a 23 na pôde rôznych inštitúcií s celkovou účasťou 3 933 ľudí, z toho 53 aktivít, čiže 36 % v Bratislavskom kraji, no v Prešovskom kraji sedem aktivít, to je 5 %, a v Košickom kraji päť aktivít, čo sú tri percentá.
V rámci pôsobenia na sociálnych sieťach na Facebooku, citujem priamo zo správy strediska. Stránka strediska na sociálnej sieti Facebook si za rok 2017 upevnila svoje postavenie a získala 254 lajkov. Ku koncu roka 2017 v stredisku bolo kliknutých 440 lajkov a za rok 2017 stredisko zdieľalo na sociálnej sieti Twitter 94 príspevkov a od založenia účtu nadobudlo 59 sledujúcich. Od minulého roku tak stredisko získalo takmer 20 nových sledujúcich. Koniec citácie.
Stredisko vypracovalo a následne prostredníctvom svojho webového sídla zverejnilo celkovo 22 odborných stanovísk vo veciach súvisiacich s porušením zákazu diskriminácie, z toho v dvanástich identifikovalo chránený dôvod. Stredisko autorsky a edične pripravilo a vydalo päť titulov, ktoré boli zverejnené na jeho webovom sídle, všetky sú správy, hodnotiace a výskumná, a jednu detskú maľovanku. Vo výročnej správe o hospodárení za rok 2017 stredisko uvádza záväzný limit dotácie zo štátneho rozpočtu na rok 2017 na financovanie jeho činnosti v sume 553 242 eur na bežné výdavky, z čoho na základné platy bolo čerpané vo výške 183 306 eur, odmeny boli čerpané vo výške 21 925 eur, na poistné a príspevok do poisťovní bolo čerpané vo výške 83 472 eur, čo je celkom 288 703 eur, čiže 52,18 % z celkového finančného limitu, ktorý bol kompletne vyčerpaný, a žiadne iné príjmy uvedené nie sú.
Z pohľadu občana, bežného človeka, sa Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, ak má vôbec o ňom vedomosť, javí ako formálna inštitúcia za viac ako pol milióna eur ročne bez akéhokoľvek pozitívneho dopadu na riešenie jeho problémov a bez schopnosti priniesť mu v budúcnosti prostredníctvom svojej prevenčnej činnosti želateľné výsledky.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a môj záujem o pôsobenie tejto inštitúcie v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd vrátane práv dieťaťa a v oblasti dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania a vzhľadom na záujmy občanov Slovenskej republiky, interpelujem Vás, pán minister, nasledovnými otázkami:
Ak považuje ministerstvo prácu Slovenského národného strediska pre ľudské práva za úspešnú, čo z uvedených faktov, ktoré zverejnilo samotné stredisko, tomu reálne nasvedčuje?
Aké kroky, najmä legislatívneho charakteru, chce ministerstvo podniknúť pre zmenu organizácie, správy a pôsobnosti strediska na reálne zvýšenie kvality jeho práce a zmeny územnej, obsahovej a personálnej proporcionality jeho pôsobenia?
Ako chce ministerstvo zabezpečiť zmeny, predovšetkým legislatívne, v pôsobení správnej rady, v znížení formálneho pôsobenia strediska, skvalitnenia manažmentu a skutočného zviditeľnenia a prevenčného a právneho pôsobenia strediska?
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Nechcem dlho zdržiavať kolegyne a kolegov, len v krátkosti. Ja som z klubu OĽANO vystúpil v roku 2016, vlastne ´17, pardon, 2017, ´17, ´17, ´17. Bol som členom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, minimálne dvakrát alebo trikrát som kontaktoval po svojom vystúpení z klubu ešte vtedajšieho pána predsedu Vašečku, ktorému som hovoril, že chcem vystúpiť z tohto výboru, pretože OĽANO ma tam delegovalo a je to ich zástupca. Nebolo tak učinené, ďalší rok a pol som bol v tomto výbore aktívnym členom a hlasoval som vždy podľa svojho vedomia a svedomia, preto mi trošku príde také divné, že práve teraz, keď sa otvorili niektoré konania proti verejným činiteľom, v ktorých sú aj členovia Národnej rady, prišla, prišiel návrh na moje odvolanie z tohto výboru. A preto navrhujem, aby nevznikli nejaké dohady o tom, že prečo tak bolo urobené, aby som bol odvolaný z tohto výboru až po riadnom uzatvorení všetkých týchto konaní voči verejným funkcionárom, ktoré sme začali na poslednom zasadnutí výboru. Toľko.

Ďakujem pekne pánovi kolegovi Osuskému. Nemám čo k tomu povedať. Možno len to, že nie som jediný učiteľ, sú tu aj iní učitelia v Národnej rade, ktorí určite zastávajú podobný názor ako ja a sú príkladom aj pre iných učiteľov. A verím, že v našej spoločnosti sú desiatky a stovky dobrých učiteľov, ktorí majú veľmi vznešené ciele, ktoré však pre rôzne príčiny nemôžu dosiahnuť.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v spoločnosti hovoríme radi o, často o politike, o športových výkonoch a o výchove a vzdelávaní detí. Prečo? Nuž, všetci máme pocit, že tomu rozumieme a máme povinnosť či právo vo všeobecnosti vyjadrovať sa k veciam, ktoré si myslíme, že poznáme. Experti na prihrávky a obranu sledujú futbalové a hokejové prenosy a vždy vedia, kto to pokazil, ako aj byť patrične hrdí, ak vyhráme medzištátny zápas. Politickí znalci sú úplne všade, čo je na jednej strane dobre, pretože sa zaujímajú o veci verejné, no zväčša iba v polohe kritikov a komentátorov bez osobnej angažovanosti a hlavne bez hľadania konštruktívnych riešení.
No a vzdelávanie a výchova potomkov je niečo, čo prechádza celým širokým názorovým spektrom. Pretože všetci majú vlastnú skúsenosť s návštevou minimálne základnej školy vedia, čo má učiteľ robiť a ako učiť. A, samozrejme, najmä ich potomka. Nik sa však nebude aktívne miešať do práce chirurga, hasiča či advokáta. Väčšine ľudí chýba skúsenosť a prepojenie. Nevedia, aký je postup, ako systém funguje ani zvonku.
Pravé poznanie, empirická, aj keď modelová situácia významne nastavuje schému myslenia najmä mladých ľudí a ukazuje im cestu, po ktorej sa môžu v rámci spoločnosti uberať. No nie definitívnu, len náčrt, ak pochopia, že v konečnom dôsledku sú jej strojcami oni samotní. Na to, aby sme boli aktívne účastní spoločenským procesom a neboli len pasívnymi prijímateľmi pokynov, potrebujeme rozvíjať kritické myslenie, získať proaktívny prístup a hľadať konkrétne riešenia problémov. Rovnako tak prijímať zodpovednosť za ich riešenie a nezametať ich takzvane pod koberec.
V školskom prostredí práve žiacke školské rady dávajú priestor na aktívne učenie sa spoločenských procesov v prepojení s autoreguláciou, keďže i týmto smerom pôsobia. Prinášajú možnosť spolupodieľať sa na živote komunity nielen priamym vtiahnutím, ale najmä riadením vlastnej činnosti a života školy. Spolupráca s inými svetmi, najmä so svetom dospelých, je silným motivačným a socializačným spojivom, ktoré reálne nastavuje ďalšie smerovanie a udržanie občianskej spoločnosti.
Po hlasoch stredoškolákov, ktoré boli minulý rok zdvihnuté a dožadovali sa zmien vo fungovaní žiackych školských rád, došlo k tomu, že tieto zmeny v zjednodušenej zákonnej podobe aj nastali. Dogmatický a formálny postoj k žiackym školským radám síce prešiel kozmetickou korektúrou, ale ako je naším dobrým zvykom, nejdeme hneď do dôsledkov, čiže neprehodnotíme zásadne celé nastavenie systému, a prípadné aplikačnou praxou zistené problémy následne riešime drobnými zmenami. Sú to však len čiastočné zásahy do zákonnej úpravy, ktorými starý systém takzvane pretvárame. Možno obava z prijatia zmien tých, ktorých sa zmena dotýka, možno politické smerovanie a možno len pootvorené dvierka na ďalšie a ďalšie úpravy a tým i zviditeľňovanie sa neumožnili komplexnú a dôslednú zmenu v kreovaní a fungovaní samosprávneho orgánu, akým bezpochyby žiacka školská rada je. Iba reálny život vždy prinesie dostatočnú spätnú väzbu pre prijatý zákonný počin, buď sa s ním tí, ktorých sa priamo dotýka, stotožnia, alebo budú hľadať cesty, ako ho v tom lepšom prípade zmeniť alebo v tom horšom obísť.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, samotná existencia samosprávnych orgánov bola v našej spoločnosti veľkým krokom vpred. No od čias, kedy sme ich euforicky prijali, až do dnes sa celá spoločnosť výrazne posunula. Či správnym smerom a či správnymi formami a prostriedkami, to už bude na posúdení budúcich generácií a historikov. Samotná existencia nejakého orgánu nepostačuje, nie je zárukou demokracie, a to najmä v rámci nebezpečia a formalizácie jej fungovania. Množstvo indícií a podnetov z rôznych častí Slovenska aj v tomto školskom prostredí ukazuje, že samosprávu častokrát vedenia škôl berú len ako nutné zlo, ktoré sú povinné strpieť, pretože im to zákon prikazuje. Nezáujem najmä vedenia školy, ale aj pedagógov, často neprekonateľné prekážky kladené pre žiakov a nemohúcnosť pri riešení problémov odradí aj tých najodhodlanejších aktivistov, ktorí túžia po zmene a chcú na nej participovať. Pokiaľ riaditeľ školy a aj celé jej vedenie nechce riešiť žiakmi nastolený problém a nachádzať adekvátne riešenia, tí sa nemajú na koho obrátiť tak, aby bol reálne povinný zaoberať sa ich požiadavkami či problémami. Je to len na báze postoja či dobrovoľnosti jednotlivca, pedagóga, rodiča, miestneho poslanca, či ich hlas vypočuje a pomôže im nájsť riešenie.
Rada školy je skutočne vhodným kooperatívnym partnerom pre žiacke školské rady, pretože už len svojím zložením, kde sú zastúpení rodičia, zriaďovateľ, pedagogickí, nepedagogickí zamestnanci, ale aj možnosťou vyjadrovať sa k systému, formám a prostriedkom riadenia školy, dáva priestor na ďalšie usmernenie a realizáciu požiadaviek a problémov žiakov. Nie je nadriadeným orgánom v nijakej systémovej hierarchii, ale miestom, na ktoré sa majú možnosť žiaci obrátiť, ak ich rokovania s vedením školy neboli úspešné, či už z vecného, alebo procesného hľadiska.
Rada školy je tu aj preto, aby sa reálne nevynímal pohľad detí na ich existenciu z celku, ale práve naopak, aby tie boli skutočne činnou súčasťou života školy. Zároveň pre ich budúce vnímanie spoločenského systému je to krok, keď žiaci budú vedieť, že vždy po prvom neúspechu existuje možnosť, ako daný stav zvrátiť, že existuje možnosť prehodnotenia už vydaných rozhodnutí a môže tak urobiť len ten človek alebo inštitúcia, ktorý rozhodnutie prijali, alebo iný orgán, ktorý o danej veci rozhodne.
Rozhodnutia prijaté riaditeľom školy, ak nie sú podložené písomným odôvodnením a signované, nie sú relevantným podkladom pre následnú sťažnosť v prípade nespokojnosti. Žiaci tak nemajú možnosť postupovať v súlade so zaužívanými postupmi v prípade sťažnosti a je im toto právo upierané. Obzvlášť to platí v prípade financovania žiackej rady a jej činnosti. Hoci existuje zákonná povinnosť školy zastrešiť finančne aj žiacke školské rady, nie vždy je naplnená dostatočne. Ak existuje na jednej strane písomná povinnosť požiadať o financovanie činnosti riaditeľa školy žiackou radou, mala by na strane riaditeľa školy existovať povinnosť nielen sa touto požiadavkou zaoberať, ale rovnako k písomnej žiadosti pripojiť i svoje písomné odôvodnené stanovisko. Tým je daný základ pre korektné fungovanie oboch strán, zamedzuje sa svojvôli a dáva priestor na preskúmanie rozhodnutia, prijatie stanoviska či podania ďalších návrhov, ako danú situáciu riešiť, niekým iným, aj iným orgánom.
Formálne ustanovenie akéhokoľvek orgánu nie je dostačujúce. Jeho existencia ako papierového tigra, ktorý je bezzubý a bez reálnej činnosti, je len výsmechom pre akékoľvek demokratické počiny a pôsobí skôr demotivujúco pre ľudí, ktorých zastupuje. Nahromadené problémy a požiadavky žiackej komunity ich samosprávny orgán často nerieši, pretože ten sa s nimi stretáva iba na papieri, prípadne iba v nízkej frekvencii. Dôvody k tomu vedúce sú rôzne. Na základných školách najčastejšie ten, že pedagóg, ktorý je spoluzodpovedný za fungovanie žiackej rady, nemá finančnú motiváciu alebo osobnú motiváciu, aby chod rady udržal a podporil. Na stredných školách neúspech riešenia požiadaviek a problémov do značnej miery znižuje aktivitu stredoškolákov na participácii života v škole. Preto by určenie minimálnej frekvencie zasadnutí žiackej rady jednak zvýšilo možnosť riešenia problémov a podnetov, ale aj nastavilo cestu, systém, zvyk, ako by mal tento samosprávny orgán fungovať a nebol iba zastupiteľskou atrapou.
V neposlednom rade spektrum problémov a podnetov, ktorými sa žiacke školské rady môžu zaoberať, je pomerne široké. Aktívna participácia na živote a fungovaní školy je základným stavebným kameňom dobre fungujúcej society. No vtiahnutie členov komunity do jej života, prenesenie nejakých základných spolurozhodovacích kompetencií a tým aj zodpovednosti za výsledok je dôležitým míľnikom pre každé spoločenstvo. Rozšírenie povinnosti vedenia školy o širšie vtiahnutie žiackej školskej rady do života a fungovania školy zákonným spôsobom nie je najideálnejšie, pretože to by malo fungovať bez zákonných zásahov na základe uvedomelého prístupu a bez vonkajších obmedzení a príkazov. Nedeje sa tak, a preto zatiaľ, kým nie je možnosť, aby tento prístup bol zo strany vedenia školy automatický, je nutné uloženie tejto povinnosti zákonom, aj keď to vyznieva akokoľvek absurdne.
Úplne najjednoduchší spôsob, ako vtiahnuť žiacku radu do činnosti a prostredníctvom nej aj viac iných žiakov, je ich aktívna participácia na organizovaní školských a charitatívnych, športových, spoločenských a kultúrnych podujatí a súťaží. Potreba zákonnej úpravy, nech vyznie akokoľvek nepochopiteľne, vyvstala z reálnych podnetov žiakov, kedy vedenie školy nebolo ochotné a schopné zmeniť zabehnuté archaické schémy riadenia najmä na základe príkazov a partnerská kooperácia so žiakmi pôsobila skôr ako mýtický čin a nie ako realita.
Ešte závažnejšia je pre žiakov stredných škôl možnosť vyjadriť sa v školskej rade k vylúčeniu alebo podmienečnému vylúčeniu žiaka zo školy, ktoré má pre takéhoto žiaka závažné dôsledky do budúcnosti. Rovnako aj vystúpenie a argumentácia zástupcov školskej rady nielen k tomuto významnému problému, ale aj prednesenie stanovísk a požiadaviek žiakov na zasadnutí vedenia školy alebo na pedagogickej rade je dôležitým participačným bodom, ktorý posilňuje vtiahnutie a demokratické postupy nielen v škole samotnej, ale aj v rámci širšej komunity.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, možno si poviete, že predložený návrh sa zaoberá len marginálnymi záležitosťami. Možno si poviete, že predložené problémy v skutočnosti ani nie sú problémami a že sú mnohé oveľa dôležitejšie, alebo si možno poviete, že je zbytočné zákonnou úpravou zasahovať do prezentovaných vzťahov, veď sú to len žiaci, čo tí vedia o reálnom živote. No rovnako ako napríklad pre Miška z II. B je vážny problém to, že mu jeho kamarát nevrátil požičanú farbičku a pociťuje to ako nespravodlivosť a znižuje to jeho dôveru v ľudí, v inštitút priateľstva, tak pre žiacku školskú radu je vážny problém jej znížená alebo nulová participácia na živote školy, ako je pre nás dospelých vážny problém udržanie hospodárskeho rastu pre celú spoločnosť. Tak ako demokracia sa musí budovať zdola, tak aj proces učenia a participácia na živote spoločnosti začína veľmi skoro, už v školskom veku. Neberme to ako marginálnu záležitosť a pokiaľ naša občianska spoločnosť nedôjde do stupňa vyspelosti, kedy tieto zásadné veci nebude brať ako svoju samozrejmú súčasť, je potrebné ich upraviť a nastaviť zákonom.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, predkladám návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Cieľom predkladanej novely zákona je posilnenie demokratických inštitútov v žiackej školskej rade na zamedzenie iba jej formálnej existencie a zväčšenie reálnych možností riešenia problémov a podnetov žiakov prostredníctvom rady školy. Taktiež rozšírenie pôsobností žiackych školských rád pre vyššiu participáciu žiakov na živote a organizácii ich školy, a rovnako tak aj prehĺbenie pozitívneho postoja k občianskej spoločnosti a patriotizmu prostredníctvom zážitkového učenia.
Zavádzanie demokratických inštitútov do samosprávnej praxe žiackych školských rád je jednou z najlepších ciest pre výstavbu a posilnenie budúcej generácie občianskej spoločnosti. Prostredníctvom nich získavajú deti a mládež možnosť spolupodieľať sa na riadení vlastnej školskej komunity, čím získavajú skúsenosť a reálnejší pohľad na fungovanie celej society, vytvárajú sa schémy správania a myslenia, ktoré v budúcnosti ovplyvnia nielen ich samotných, ale aj spoločnosť. Abstraktné pojmy ako demokracia, voľby, verejný záujem či participácia nadobudnú reálnu podobu a zároveň účasť na dianí komunity podporuje kritické myslenie, kreativitu a rozvíja schopnosť riešenia problémov v zastupiteľskej podobe. Preto návrh zákona dáva legálnu možnosť žiackej školskej rade obrátiť sa na radu školy ako orgánu so širokým komunitným zastúpením so sťažnosťami a podnetmi, pokiaľ neuspeli u vedenia školy, a povinnosť rady školy sa týmito sťažnosťami a podnetmi zaoberať. Ide najmä o problémy v súvislosti so spoluprácou s vedením školy, odmietnutých alebo neriešených problémov žiakov, predovšetkým v oblasti medziľudských vzťahov žiak – žiak a žiak – učiteľ, ale aj pri narastaní iných negatívnych javov v školskom prostredí, námietok a pripomienok k organizácii školy a ňou organizovaných podujatí či volieb do žiackych školských rád.
Návrh zákona rozširuje pôsobnosť žiackych školských rád v strednej škole o možnosť vyjadriť sa k vylúčeniu a podmienečnému vylúčeniu študenta zo školy, ako aj podľa potreby na požiadanie umožniť účasť jej zástupcu na zasadnutí pedagogickej rady alebo zasadnutí vedenia školy a predniesť požiadavky a stanoviská študentov, prípadne sa vyjadriť k iným relevantným skutočnostiam týkajúcich sa života a vzťahov v škole.
Rovnako návrh zákona rozširuje pôsobnosť všetkých žiackych školských rád, ako aj osobitne stredoškolských vzhľadom na ich vyššiu zrelosť a schopnosť spolurozhodovať o živote komunity i v jej závažnejších otázkach napríklad aj o možnosť priamo sa podieľať na živote školy prostredníctvom participácie na organizovaní školských a charitatívnych športových, spoločenských a kultúrnych podujatí a súťaží.
Návrh zákona tiež určuje minimálnu frekvenciu zasadnutí žiackych školských rád v snahe zabrániť formalizácii tohto samosprávneho orgánu a povinnosť predkladať finančné požiadavky žiackej školskej rady v písomnej podobe riaditeľovi školy a jeho povinnosť svoje signované a odôvodnené rozhodnutie k tejto požiadavke pripojiť.
Návrh zákona taktiež stanovuje na základe písomnej požiadavky a po dohode s riaditeľom školy uhrádzať činnosť žiackej školskej rady z rozpočtu školy. Svoje signované a a odôvodnené rozhodnutie je riaditeľ školy povinný pripojiť k písomnej požiadavke.
Toľko na úvod a potom sa hlásim do rozpravy. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Moja prvá interpelácie smeruje na ministra spravodlivosti vo veci informačného systému a elektronického prepojenia súdov a personálneho zabezpečenia súdnymi zamestnancami.
Vážený pán minister, situácia vo vybavovaní súdnych vecí najmä na súdoch, ktoré riešia i špecifickú agendu s celoslovenskou pôsobnosťou, prípadne sa nachádzajú na vysoko exponovanom mieste, sa nachádza nad mieru únosnosti. Zdĺhavému riešeniu sporov, vytyčovaniu pojednávaní, vystavovaniu rozhodnutí a iným podstatným úkonom neprispieva ani nedostatočný, respektíve žiadny elektronický systém prepojenia jednotlivých súdov, kedy by si autorizovaný pracovník mohol okamžite verifikovať informácie potrebné k rozhodnutiu, prípadne k prebiehajúcemu pojednávaniu na iných súdoch, ale stále je odkázaný na systém dožiadaní, písomne či mailom, ktorých rýchlosť vybavenia je veľmi nízka. Táto skutočnosť spôsobuje predĺženie lehôt pri výkone jednotlivých úkonov súdov a tým aj komplikácie a predĺženie jednotlivých konaní.
Rovnako na tieto skutočnosti vplýva i fakt, že pre mimoriadne nízke finančné ohodnotenie súdnych zapisovateliek a vyšších súdnych úradníkov je najmä na súdoch vo veľkých mestách ich stav poddimenzovaný. Za finančných podmienok, aké im štát ponúka, je pre nich práve vo väčších aglomerátoch, kde je vyššia možnosť nájsť si lukratívnejšie zamestnanie, otázka reálneho prežitia s ohľadom na základné životné náklady akútna.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a môj záujem o slovenské súdnictvo a vzhľadom na záujmy občanov Slovenskej republiky interpelujem Vás, pán minister, nasledovnými otázkami:
V akom reálnom štádiu je výstavba elektronického informačného systému a prepojenia súdov a aký je časový horizont, prípadne etapy jeho realizácie a ako mieni ministerstvo celý proces urýchliť?
Aké kroky ministerstvo podniká na zvýšenie a skvalitnenie personálneho obsadenia súdov zamestnancami?
Ako a v akom rozsahu chce ministerstvo zabezpečiť zmeny vo finančnom zabezpečení administratívnych pracovníkov súdu, aby zamedzilo ich nedostatku, vysokej fluktuácii a preťaženosti?
Ďakujem.
Druhá interpelácia smeruje na ministerku školstva, vedy, výskumu a športu vo veci učebnicovej politiky.
Vážená pani ministerka, problematika schvaľovania a distribúcie učebníc je dlhodobým tŕňom v päte školstva. Jednosmerná línia iba jednej učebnice bez možnosti alternatív s malými výnimkami alebo neexistujúce učebnice pre stredné školy, zloženie konkurznej komisie pre udeľovanie schvaľovacej doložky, formálna podpora vzniku alternatívnych učebníc sú len niektoré pálčivé problémy z množstva existujúcich. Pravidlá udeľovania schvaľovacej doložky sú na Slovensku natoľko komplikované a netransparentné, že odrážajú viaceré súkromné spoločnosti od toho, aby sa do toho procesu, aby sa do procesu ich vydávania zapojili. Pre autorov i tlač je vymedzený neadekvátny čas na ich prípravu a realizáciu a zväčša absentujú aj sankcie za ich neskoré dodanie. Osobitnou kapitolou je digitalizácia učebníc či praktické využívanie internetu pri vyučovaní, kde tu je potrebné široké technické zabezpečenie a aj reálne využívanie IT technológií vo vyučovacom procese a v tomto smere naše školstvo výrazne zaostáva. Výsledkom nastavenia učebnicovej politiky v našom školstve je neexistencia alternatívnych učebníc, ako aj rozporuplná kvalita už existujúcich.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a môj záujem o rozvoj regionálneho školstva, interpelujem vás, pani ministerka, nasledovnými otázkami:
Prečo ministerstvo školstva, okrem štandardných finančných dôvodov, reálne nepodporuje vznik a realizáciu alternatívnych učebníc?
Ako chce ministerstvo školstva pre budúcnosť zabezpečiť vhodné zloženie konkurznej komisie pre výber učebníc vzhľadom na pomer štátnych úradníkov a odborníkov z praxe, ako aj informovanosť' verejnosti o zložení a činnosti tejto komisie?
Ako chce ministerstvo školstva pre zvýšenie transparentnosti i podporu vzniku alternatívnych učebníc zabezpečiť prístup verejnosti k hodnoteniu jednotlivých schvaľovacích učebníc recenzentmi i k hodnotiacim formulárom podľa stanovených kritérií, ktoré zverejnené sú?
V akom štádiu sa nachádza digitalizácia učebníc v našom regionálnom školstve a ako je zabezpečená transparentnosť' výberu realizátorov tejto činnosti?
Akým spôsobom chce ministerstvo zabezpečiť riadne a včasné dodanie učebníc do škôl, keďže v súčasnosti školy stále bojujú s nedostatkom učebníc, ako aj s ich neskorým dodaním?
Ako ministerstvo zabezpečuje transparentnosť výberových konaní na vydavateľov učebníc a aké opatrenia prijalo na zamedzenie nekalých praktík pri výbere vydavateľstva?
Tretia interpelácia smeruje na ministerku školstva, vedy, výskumu a športu vo veci reálneho stavu, existencie a ďalšieho smerovania Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave.
Vážená pani ministerka, vo februári 2018 som vám podal interpeláciu vo veci existencie a ďalšieho smerovania Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave. Dostalo sa mi široko koncipovanej a dostatočne všeobecnej odpovede, ktorá nevniesla dostatočné svetlo do riešenia problémov v tomto ústave. Medzičasom sa situácia v tejto inštitúcii natoľko vyostrila, že už aj z medializovaných informácií je zrejmé, že jej smerovanie je vážne ohrozené. Od nástupu nového vedenia ústavu, s ktorým ministerstvo školstva prejavilo spokojnosť, do apríla 2018 dalo výpoveď 13 zamestnancov vrátane štyroch, ktorých nové vedenie samo prijalo. Manažment ústavu v rámci tzv. organizačných zmien za účelom zefektívnenia práce prepúšťa 9 odborníkov a neadekvátnosť a nekoncepčnosť týchto organizačných zmien spôsobila, že výpoveď podalo ďalších 17 odborných pracovníkov, čo ohrozí nielen plnenie výskumných úloh, ale najmä bolestivo zasiahne starostlivosť o deti so špecializovanými potrebami v Detskom centre Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave, ktorého zamestnanci odchádzajú všetci. To, na čo som už vo februári upozorňoval, vytvorenie negatívnej klímy a potláčanie akademických práv a slobôd na tomto pracovisku i na skutočnosť, že národný projekt schválený nebol a ani výskumní pracovníci nie sú ohodnotení a riadení tak, aby to bolo ku prospechu slovenskej vede, sa ukázalo ako ťažká realita prostredníctvom výrazného zhoršenia personálneho zabezpečenia a tým aj plnenia úloh tohto ústavu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a môj záujem o rozvoj slovenskej vedy interpelujem vás, pani ministerka, nasledovnými otázkami:
Do akej miery disponuje ministerstvo školstva relevantnými a reálne vyváženými informáciami o fungovaní tohto ústavu a pomeroch v ňom, keď odmieta komunikovať so zamestnancami či ich zástupcami?
Považuje ministerstvo manažérsku prácu pána riaditeľa a celého nového manažmentu za kvalitnú i napriek tak širokému rozvratu pracovných vzťahov v tomto ústave a ohrozeniu plnenia výskumných úloh a aké personálne konzekvencie mieni v tejto súvislosti vyvodiť?
Čo je zámerom a ako bude prebiehať reštrukturalizácia činnosti ústavu a najmä jeho Detského centra, keďže toto pracovisko mienia opustiť všetci zamestnanci a jeho odčlenenie od ústavu by spôsobilo jeho premenu na rutinné zariadenie bez pridanej hodnoty, ktorú výskumníci poskytovali?
Aké opatrenia prijme ministerstvo, aby sa obdobná situácia nezopakovala na tomto či iných jeho pracoviskách?
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma uznesením určil za spravodajcu k návrhu zákona o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby, tlač 1027. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 7. septembra 2018 a v gestorskom výbore do 10. septembra 2018.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.