Videokanál poslanca

Ďakujem ešte raz za slovo. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, každý má právo na dobrú správu vecí verejných. Ako som už spomínal, uvádza to Charta základných práv Európskej únie v čl. 41 v súlade s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii. Ústava Slovenskej republiky síce zaručuje občanom právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo prostredníctvom volebných zástupcov, ale explicitné vyjadrenie práva na dobrú správu vecí verejných v našej ústave chýba. Práve Zmluva o Európskej únii, ktorou je Slovenská republika viazaná, nám toto právo zaručuje a rozširuje tak rozsah práv občanov Európskej únie, teda aj Slovenskej republiky.
V rámci budovania verejnej správy sme po roku 1989 vsadili na zastupiteľskú demokraciu, ktorá bola osvedčeným modelom v už rozvinutých demokratických spoločnostiach. Prvotnou myšlienkou tejto demokratizácie spoločnosti bolo, aby občania a obyvatelia najmä v rámci samosprávnych aktivít spravovali svoju obec. No napriek tomu sme sa nevyhli obmenám a variáciám, ktoré správu vecí verejných od tejto prvotnej myšlienky odklonili. Na úrovni miest a obcí vznikali a vznikajú rôzne obmedzenia, ktoré sa javia ako zrejmá prekážka pri vyjadrení sa fyzických a právnických osôb k aktuálnym témam, ako aj prednesením návrhu k riešeniu problémov priamo na riadnych zasadnutiach obecných a mestských zastupiteľstiev, čím vzniká bariéra medzi volenými predstaviteľmi a obyvateľmi mesta.
Na druhej strane sa objavujú prvé lastovičky, ktoré tieto administratívne a procedurálne bariéry rúcajú. Stali sa inšpiráciou pre novelu tohto zákona a vstupujú s prvkami priamej demokracie do samosprávneho života. Tu možno spomenúť mesto Prešov, mesto Banská Bystrica, kde v rokovacom poriadku mesta v desiatej časti pod titulom "Slovo pre verejnosť" v § 25 je v šiestich bodoch veľmi podrobne a jednoducho upravená možnosť záujemcom vystúpiť na riadnom zasadnutí mestského zastupiteľstva.
Právo na dobrú správu vecí verejných je výdobytkom a prioritou starého kontinentu, akým Európa bez pochýb je. Požiadavka transparentnosti a efektívnosti výkonu verejnej správy sa nemôže zaobísť bez princípu verejnosti, ktorý vo výkone súdnej moci, ako aj správe vecí verejných predstavuje dôležitý kontrolný nástroj, ktorý limituje predstaviteľov verejnej moci.
Verejná správa je služba verejnosti, preto jej výkon by mal reálne prebiehať v intenciách úcty k právam a k slobodám človeka, občana. Obzvlášť na komunálnej úrovni dôsledne aplikovaný prístup verejnosti prinesie nielen efektívnejšiu konkretizáciu a riešenie problémov na užších fórach, akými komisie i obecná rada sú, rozšíria tak priestor na ich odkomunikovanie a posilnia neskoršiu realizáciu riešení, ale aj výraznejšiu príležitosť pre občanov priamo sa podieľať na správe vecí verejných, čo okrem spomínanej efektivity a transparentnosti vnesie vyššiu dôveryhodnosť vo verejnoprávne inštitúcie a posilní budovanie otvorenej a vyspelej občianskej spoločnosti.
V neposlednom rade človek vtiahnutý do spoločenského diania sa podstatne ľahšie identifikuje s vlastnou komunitou a bude mať aktívny záujem na jej rozvoji a podstatne ľahšie bude prijímať pravidlá, pretože bude stáť pri ich vzniku. Bezprostredná realizácia práv na dobrú správu vecí verejných prostredníctvom priamej bezbariérovej komunikácie fyzických a právnických osôb s obecným zastupiteľstvom je nevyhnutnou súčasťou otvorenej demokratickej spoločnosti. Vymedzenie minimálnych limitov na tento bezbariérový komunikačný prístup je podstatnou esenciou uplatnenia slobôd, pretože každý, kto má trvalý pobyt, majetok alebo podniká na území obce, má právo sa vyjadrovať k veciam verejným, pretože sa ho bezprostredne dotýkajú.
Znovu zdôrazňujem, každý má právo na dobrú správu vecí verejných, uvádza to Charta základných práv Európskej únie v čl. 41 v súlade s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii. Ústava Slovenskej republiky taktiež zaručuje občanom právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo prostredníctvom volených zástupcov. Na naplnenie tohto práva, ktoré spolu s ústavou zaručenou slobodou prejavu a právom na informácie v čl. 26 musia mať fyzické a právnické osoby vytvorený dostatočný priestor na prednesenie svojich návrhov, podnetov, námetov priamo bez administratívnych obštrukcií na riadnych zasadnutiach obecných zastupiteľstiev tak, aby poslanci nestratili priamy kontakt s reálnym životom a problémami ľudí a tí zas mali priestor bezprostredne a iniciatívne sa podieľať na verejnom živote. A tak vymedzenie minimálneho časového intervalu na občiansky prejav na riadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva je zárukou, že bude poskytnutý dostatočný časový priestor na verbálne vyjadrenie jednotlivcov. Potreba tohto priameho komunikačného inštitútu sa javí v súčasnosti ako dôležitý faktor dobrej správy vecí verejných, ako aj prostriedok na posilnenie občianskej spoločnosti.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi na úvod uviesť tento zákon.
Predkladám na rokovanie Národnej rady návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Cieľom predkladanej novely zákona je bezprostredná realizácia práva na dobrú správu vecí verejných prostredníctvom priamej bezbariérovej komunikácie fyzických a právnických osôb s obecným zastupiteľstvom.
Správa vecí verejných sa bezprostredne dotýka každej fyzickej osoby, ktorá žije, pracuje alebo vlastní nehnuteľný majetok na území Slovenskej republiky, rovnako ako právnickej osoby. Každý má právo na dobrú správu vecí verejných, ako uvádza Charta základných práv Európskej únie v čl. 41 v súlade s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii. Ústava Slovenskej republiky zaručuje občanom právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo prostredníctvom volených zástupcov. Na naplnenie tohto práva, ktoré spolu s ústavou zaručenou slobodou prejavu a právom na informácie v čl. 26, musia mať fyzické a právnické osoby vytvorený dostatočný priestor na prednesenie svojich návrhov, podnetov, námetov priamo, bez administratívnych obštrukcií na riadnych zasadnutiach obecných zastupiteľstiev, tak aby poslanci nestratili priamy kontakt s reálnym životom a problémami ľudí a tí zas mali priestor bezprostredne a iniciatívne sa podieľať na verejnom živote. Vymedzenie minimálneho časového intervalu na občiansky prejav na riadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva je zárukou, že bude poskytnutý dostatočný časový priestor na verbálne vyjadrenie jednotlivcov. Potreba tohto priameho komunikačného inštitútu sa javí v súčasnosti ako dôležitý faktor dobrej správy vecí verejných, ako aj prostriedok na posilnenie občianskej spoločnosti.
Zákon zároveň ustanovuje povinnosť obcí zaradiť do programu zasadnutia každého riadneho obecného zastupiteľstva bod, počas ktorého môžu fyzické a právnické osoby uplatniť právo vystúpiť na verejnom obecnom zasadnutí bez administratívnych alebo procedurálnych obmedzení a bez ohľadu na to, či tieto osoby svoje právo uplatnia, a to v minimálnom rozsahu 30 minút.
Ďakujem a potom sa hlásim do rozpravy ako prvý.

Ďakujem, pani ministerka, za pomerne krátku odpoveď, na ktorú, z ktorej ste mi nedali odpoveď na moju otázku, či ministerstvo školstva plánuje vytvoriť funkciu školského ombudsmana v blízkej alebo nejakej vzdialenej budúcnosti, pretože dopyt zo strany učiteľov na Slovensku po vytvorení takejto funkcie je veľký, a taktiež si dovolím nesúhlasiť s vami, keď hovoríte o tom, že na ministerstve školstva je vytvorená sekcia, ktorá sa zaoberá právami učiteľov, pretože ak by naozaj táto sekcia fungovala tak, ako by mala fungovať, nedochádzali by mne a iným poslancom správy od učiteľov z celého Slovenska, v ktorých sa sťažujú na to, že je na nich vykonávaný bossing, že svoje sťažnosti adresujú na ministerstvo školstva, ale zakaždým dostanú tú istú odpoveď. Ministerstvo školstva ich odkáže na zriaďovateľa a odvolá sa na to, že nie je v jeho právomoci riešiť tieto problémy.
Takže evidentne na Slovensku chýba aktívny, aktívny orgán, ktorý by bol schopný hájiť práva učiteľov.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, každý, kto aspoň raz v živote bol v zamestnaneckom alebo obdobnom pomere, vie, že na základe zmluvy vykonával pre zamestnávateľa závislú prácu v konkrétne stanovenom čase na určenom mieste a za ktorú dostal odmenu. Otázku týždenného pracovného času upravuje Zákonník práce, ktorý stanovuje základné všeobecné limity. No existuje množstvo zamestnaní, ktoré nie je možné vtesnať do základného časového intervalu. Tie sú upravené zvyčajne v osobitných zákonoch a, samozrejme, nemalú úlohu zohráva vyššia kolektívna zmluva, v ktorej sa mnohé nuansy jednotlivých profesijných oblastí zohľadňujú.
Pojem práca vo verejnom záujme v sebe zahŕňa široké spektrum nízko ohodnotených pracovných činností. Medzi inými aj prácu učiteľov so špecifickou náplňou práce a ešte špecifickejším spôsobom rozvrhnutia pracovných činností. Učiteľ okrem stanoveného úväzku, kde si plní vyučovaciu povinnosť v závislosti od jeho odbornosti, vykonáva ďalšiu priamu pedagogickú činnosť, ako sú voľnočasové aktivity na škole, príprava detí na súťaže, doučovanie, aktívna účasť s deťmi na triednych, školských, celoštátnych a medzinárodných projektoch, v školách v prírode a špeciálnych výcvikoch, exkurziách a výletoch, kde je zodpovednosť a záťaž ešte vyššia a kde učiteľ vykonáva podľa rozpisu dozory. Množstvo administratívnych úkonov, vedenie triednej dokumentácie o každom žiakovi, jeho prospechu a dochádzke, zároveň o priebehu vyučovacieho procesu, ako aj o komunikácii s rodičmi, pomoc pri riešení rôznych typov problémov a v neposlednom rade aj príprava na vyučovanie a nestále samovzdelávanie si vyžaduje určitú pružnosť v striktne určenej pracovnej dobe. Túto pružnosť zabezpečuje zamestnávateľ v pracovnom poriadku, no celkovú dĺžku pracovného týždňa môže ovplyvniť jedine právna úprava zákonného charakteru.
Náročná práca vo verejnom záujme si okrem našej úcty vyžaduje aj našu pozornosť. Preto nie každoročne vyjednávať o dĺžke pracovného týždňa, ale zaujať k tomuto problému jednoznačné stanovisko a stanoviť jednoznačný rozsah týždenného pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme, a to v jednozmennej prevádzke vo výške 37,5 hodiny, v dvojzmennej prevádzke 36 a štvrť hodiny a v trojzmennej a nepretržitej prevádzke 35 hodín. Konsolidácia sumy pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme v zákonnej podobe prinesie väčšiu stabilitu a prehľad v rámci pracovnoprávnych vzťahov v tejto oblasti.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako som už v úvode spomenul, práca pedagogického zamestnanca v sebe zahŕňa množstvo priamych alebo nepriamych pedagogických činností, ktoré vykonáva na svojom pracovisku, doma, ale v záujme zabezpečenia výchovno-vzdelávacieho kontinua často aj mimo neho, čiže mimo miesta obvyklého vyučovania, na výletoch, exkurziách, špecializovaných výcvikoch či v školách v prírode. Tu na pedagóga okrem naplnenia výchovno-vzdelávacích cieľov čaká aj zvýšený nápor na zabezpečenie bezpečného a bezproblémového pobytu detí, a to aj na úkor osobného voľna, ktoré má slúžiť na regeneráciu. Každý, kto aspoň raz zažil školu v prírode alebo plavecký či lyžiarsky výcvik, vie, že si odniesol domov množstvo zážitkov, ktoré sa len tak ľahko nedajú vymazať. No nevie, koľko úsilia, energie, umu a zručností stojí pedagógov, aby všetko prebehlo hladko a najmä bezpečne. Tí zvyčajne prichádzajú do svojich rodín poriadne vyčerpaní, no šťastní, že všetko prebehlo bez závažnejších problémov. No predovšetkým väčšina z nich ešte pred odchodom na takúto aktivitu nemá jasno v podmienkach, ktoré z nej v pracovnoprávnej oblasti vyplývajú.
Vznikajú značné disproporcie vo vnímaní časového rozsahu práce pedagogických pracovníkov na týchto aktivitách a ich následné vykazovanie a uznanie riaditeľom školy. Nie je vždy jednoznačne stanovené, čo je súčasťou pracovného úväzku, čo prácou nadčas a čo pracovnou pohotovosťou. Zakotvenie povinnosti riaditeľa školy či školského zariadenia explicitne rozlíšiť a určiť rozsah práce pred jej výkonom pre každého pedagogického zamestnanca mimo miesta obvyklého vyučovania tak, aby bolo nad všetku pochybnosť jasné, ktoré činnosti sa zabezpečujú v rámci základného úväzku, ktoré sú prácou nadčas a kedy je nariadená pracovná pohotovosť, prinesie do pracovnoprávnych vzťahov takto dotknutých väčšiu právnu istotu a pôsobí prevenčne s ohľadom na vytváranie pozitívnej pracovnej klímy a čo najmenej konfliktných medziľudských vzťahov.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, zákonné stanovenie sumy týždenného pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme okrem právnej istoty v sebe zahŕňa ďalší aspekt, ktorý pôsobí na mnohých pedagógov diskriminačne. Prístup, ako posudzovať prácu nadčas bez základného rámca, bez stanovených mantinelov, pôsobí značne diskriminačne. Vyskytujú sa značné disproporcie medzi jednotlivými školami, keďže si každá z nich určovala tieto podmienky v pracovnom poriadku. Ten má plnú kompetenciu a povinnosť zabezpečiť zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov, a to určiť začiatok a koniec pracovného času, konkretizovať, ktoré činnosti súvisia s pedagogickou činnosťou, určiť, čo sa považuje za prácu nadčas, ako sa poskytuje náhradné voľno za prácu nadčas, určiť čerpanie dovolenky, čerpanie pracovného voľna pri prekážkach v práci na strane zamestnanca a taktiež spôsob započítavania času stráveného pri akciách organizovaných školou, ako napríklad lyžiarsky výcvik, plavecký výcvik, škola v prírode, výchovné koncerty a podobne.
Pri pružnom pracovnom čase a možnostiach, ktoré jednotliví zamestnávatelia majú stanoviť si čas strávený na pracovisku a na inom mieste pre naplnenie týždenného pracovného času, nie je možné úplne vylúčiť rozdiely medzi jednotlivými školami. Kým na jednej postačovali na čerpanie náhradného voľna štyri nadčasové hodiny, keďže v daný deň by učil podľa rozvrhu len daný počet hodín, inde by zas potreboval inú sumu nadčasových hodín, šesť, možno sedem, aby si mohol čerpať celý deň náhradné voľno, pretože zamestnávateľ doň zarátal aj čas, ktorý je stanovený pracovným poriadkom, nutne stráviť na pracovisku.
Zákonným stanovením týždenného pracovného času je následne významným východiskovým bodom pre jednoznačné určenie počtu nadčasových hodín potrebných pre čerpanie jedného dňa náhradného voľna, a to tak, že v prípade 37,5-hodinového pracovného týždňa je na jeden deň náhradného voľna potrebných 7,5 nadčasových hodín, v prípade 36 až jedna štvrtina hodinového pracovného týždňa je potrebných na jeden deň náhradného voľna 7,25 nadčasových hodín a v prípade 35-hodinového pracovného týždňa je na jeden deň náhradného voľna potrebných 7 nadčasových hodín. Takto stanovený rámec je jednotiaci a nediskriminačný voči pedagogickým zamestnancom na všetkých typoch škôl.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, problematiku týždenného pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme a následne aj právnu istotu pedagogických zamestnancov pri uplatňovaní nárokov vyplývajúcich z ich pracovnoprávnych vzťahov pri výkone ich náročnej práce nemôžeme považovať za marginálnu záležitosť. Bez ich prínosu, entuziazmu a zručností by sme ako spoločnosť iba ťažko mohli napredovať. Bez ich nedocenenej práce by mnohé oblasti verejného života boli priam stratené, bez života. Našou povinnosťou však je zamýšľať sa a zlepšovať podmienky ich práce, oplácať im ich prínos aspoň dostatočnou právnou istotou, že ich hlas bude vypočutý a nároky bez problémov naplnené.
Preto apelujem na vás všetkých, aby sme túto svoju povinnosť naplnili a tento zákon podporili.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, predkladám návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Cieľom predkladanej novely zákona je jednoznačné vyjadrenie sumy pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme. Taktiež zakotvenie povinnosti riaditeľa školy, školského zariadenia explicitne diferencovať rozloženie pracovného času a nároky pedagogického zamestnanca z toho vyplývajúce pred výkonom výchovno-vzdelávacej činnosti mimo miesta obvyklého vyučovania. A taktiež zjednotenie spôsobu výpočtu počtu hodín náhradného voľna prislúchajúceho k čerpaniu jedného dňa náhradného voľna pedagogickým zamestnancom.
Práca vykonávaná vo verejnom záujme v sebe zahŕňa snáď najširšiu škálu profesií v rámci pracovnoprávnej oblasti. Táto práca je stále ako zákonodarcami, tak i občianskou spoločnosťou nedocenenou súčasťou každodennej reality a zasluhuje si našu adekvátnu pozornosť. Jednoznačné zakotvenie týždenného pracovného času zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme prináša nielen právnu istotu do pracovnoprávnych vzťahov, ale obzvlášť napomáha zjednodušiť výpočet sumy nadčasových hodín potrebných na uplatnenie si jedného dňa náhradného voľna pedagogického zamestnanca.
V tejto oblasti sa vyskytujú značné disproporcie medzi jednotlivými školami, keďže si každá z nich určovala tieto podmienky v pracovnom poriadku. Tento prístup možno považovať za nejednoznačný a aj nespravodlivý, či pri niektorých pedagogických pracovníkoch priam diskriminačný, pretože sú školy, kde na čerpanie jedného dňa náhradného voľna postačujú tri nadčasové hodiny, ak v ten deň mal pedagóg učiť len tri vyučovacie hodiny a nemá stanovenú povinnosť po odučení zostávať na pracovisku. Inde zas potrebujú pedagógovia šesť alebo sedem a pol hodín nadčasov na jeden deň náhradného voľna, pretože v pracovnom poriadku majú stanovené, že okrem úväzku, ktorý v ten deň majú odučiť, musia stráviť na pracovisku presne vymedzený čas.
Jednotná konkretizácia počtu nadčasových hodín potrebných na uplatnenie si jedného dňa náhradného voľna pre pedagogického pracovníka je krokom umožňujúcim následnému nediskriminačnému prístupu k pedagogickým zamestnancom na všetkých typoch škôl.
Zákon taktiež ukladá povinnosť riaditeľovi školy pred začatím akejkoľvek výchovno-vzdelávacej aktivity mimo miesta obvyklého vyučovania jednoznačne dohodnúť s pedagogickými zamestnancami výkon ich činnosti tak, aby bolo zrejmé, ktoré činnosti budú vykonávať v rámci základného úväzku, ktoré sú prácou nadčas a kedy je nariadená pracovná pohotovosť. Týmto nie sú dotknuté nároky týchto pedagogických zamestnancov, ktoré môžu vzniknúť počas výkonu práce mimo miesta obvyklého vyučovania nad rámec dohodnutých vymedzených povinností spôsobených mimoriadnymi situáciami či udalosťami.
Toľko na úvod a poprosím potom, chcem sa prihlásiť do rozpravy ako prvý.
Ďakujem.

Ďakujem. Ďakujem obom kolegom za pomerne pozitívne reakcie a konštruktívny prístup k tejto téme. Chcem znovu len zdôrazniť a poukázať na jeden fakt, že pokiaľ učiteľ nebude mať oporu u zriaďovateľa školy, tak dovtedy sa bude šíriť v zborovniach strach. Pretože učitelia, nielen tí, ktorí sú postihovaní bossingom, ale aj tí, ktorí budú poukazovať na nejaké nekalé praktiky svojich vedúcich zamestnancov, nebudú mať oporu v nikom a v ničom. Preto je dôležité, aby primátori, starostovia, aby na krajských úradoch, na župách sa vytvoril priestor na ochranu týchto učiteľov. Možno by to mal byť nejaký, vymyslím si, nejaký ombudsman, ktorý by pracoval ale na župe. Ale tak isto chýba učiteľom ombudsman, ktorý by mal celoslovenskú pôsobnosť alebo proste iným spôsobom, nejaká linka dôvery, na ktorú by mohli učitelia telefonovať a oznamovať tieto prípady. Ale nemôžeme žiť v takomto vákuu, keď na školách sa učitelia pomaly už boja hovoriť v zborovniach otvorene o problémoch a na druhej strane vedia, že aj keby na niečo poukázali a pôjdu za zriaďovateľom školy, ten ich potopí, vysmeje a pridá sa na stranu riaditeľov.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. V krátkosti len nadviažem na to, čo som už hovoril aj pred chvíľou pánovi poslancovi Dostálovi a potom budem hovoriť o ďalších veciach.
Myslím si, že právo veta zriaďovateľa je nič oproti tomu, čo sa deje vo vzťahu zriaďovateľ, riaditeľ školy a zborovňa. Zaznamenávame – a nielen ja, ale aj Slovenská komora učiteľov a ďalšie organizácie – desiatky prípadov, keď radoví učitelia, nielen členovia rady školy, ale radoví učitelia sa sťažujú buď na bossing, buď na nejaké ekonomické alebo iné prechmaty vedenia školy a keď idú za zriaďovateľom, teda za starostom, primátorom alebo za vedúcim odboru školstva, reakcia je taká, že síce si ich vypočujú, najskôr konštatujú, my s tým vlastne nič nemôžeme urobiť, pretože my nemáme právomoci zasahovať do právnej subjektivity školy, my nemáme právo ani odvolať riaditeľa školy, ale nielenže urobia tento prvý krok, ale urobia aj druhý krok, že sa pridajú na stranu toho riaditeľa a idú po tom učiteľovi, ktorý sa sťažoval.
Tento právny stav, ktorý na Slovensku nastal, že zriaďovatelia chránia riaditeľov a idú proti samotným učiteľom a vystavujú ich ešte väčšiemu šikanovaniu a prenasledovaniu, je z môjho subjektívneho hľadiska neprijateľný a budem robiť všetko preto, aby sa niečo v zákone zmenilo a učitelia – a súhlasím s pánom Dostálom v tom, je jedno, či v zborovni, alebo či to budú odborári, alebo členovia rady školy – boli chránení pred šikanovaním zo strany nielen vedenia, ale aj zo strany zriaďovateľa. Česť všetkým starostom, primátorom, ktorí to nerobia, ktorí nestoja na strane riaditeľa a idú ruka v ruke s učiteľmi alebo pomôžu učiteľom, ale drvivá väčšina učiteľov sa sťažuje na to, že zriaďovateľ ich potopí.
A teraz na dokladovanie toho, ako to vyzerá v praxi, teda právo veta, vám spomeniem niekoľko prípadov. Prvý prípad je z roku 2017, Základná škola na Záhoráckej ulici v Malackách. Primátor nesúhlasil s návrhom rady školy, ktorá odporučila na miesto znovu vymenovať súčasnú riaditeľku. Riaditeľku rada školy navrhovala dvakrát vymenovať, primátor v oboch prípadoch vyjadril svoj nesúhlas. I keď riaditeľka dokladovala, že od roku 2017 sa zaslúžila o zlepšenie vzťahov v pedagogickom kolektíve i vo vzťahu medzi školou a rodičmi detí, v spolupráci so zriaďovateľom sa takisto podľa nej podarilo zabezpečiť nevyhnutnú rekonštrukciu i modernizáciu priestorov, nestačilo to na to, aby starosta túto riaditeľku uznal v regulérnych voľbách, prijal rozhodnutie rady školy, nie, dvakrát ho vetoval, napokon o ňom musela rozhodovať trojpätinová väčšina poslancov.
Druhý prípad, Základná škola a materská škola Fraňa Madvu v Nitrianskych Sučanoch 352. V máji 2017 sa uskutočnilo výberové konanie na post riaditeľa základnej školy a materskej školy. Do výberového konania boli prihlásené dve uchádzačky. Jedna z nich regulérne voľby vyhrala. Rada školy ju odporučila vymenovať na post riaditeľky školy, starosta obce odporúčanie neakceptoval. Chystalo sa nové výberové konanie, nemám už znalosti, ako dopadlo druhé výberové konanie. Ale ešte k tomuto prípadu chcem uviesť, že na stranu riaditeľky sa postavili rodičia, ktorí spísali petíciu a v tejto petícii poukázali na to, že dôvody starostu boli nejasné, diskutabilné a nejednoznačné. I napriek zrejme petícii týchto rodičov napokon riaditeľka nedosiahla spravodlivosť.
A posledný prípad, ktorý sa stal teraz v júni a o ktorom ešte sa dopočujete zrejme aj viac aj na výbore pre vzdelávanie. Keď v Základnej škole v Kysuckom Novom Meste prebehli voľby na voľné miesto riaditeľa školy, do výberového konania sa prihlásili traja uchádzači: dovtedajší riaditeľ školy, učiteľ z tej istej školy a uchádzačka zo susedného mesta. Napriek tomu, že výberové konanie vyhral učiteľ z tejto školy, primátor mesta podnikol do 30 dní, dokedy mal podľa zákona možnosť rozhodnúť o uznaní nového riaditeľa, niekoľko krokov. A teraz počúvajte dobre, aké kroky podnikol.
Na svojom úrade prijal zástupcov časti učiteľov z danej školy, ktorí sa postavili za bývalého riaditeľa a poukazovali na fakt, že škola v predchádzajúcich rokoch dosahovala za jeho vedenia výborné výsledky. Následne primátor mesta za svojej osobnej prítomnosti na škole zvolal všetkých zamestnancov školy vrátane upratovačiek a nepedagogických zamestnancov a urobil anonymný prieskum s otázkou, koho chcú za riaditeľa. Výsledok bol, samozrejme, priaznivý pre bývalého riaditeľa, pričom, ako mám informácie, robil sa nátlak na učiteľov, aby nepodporili kolegu, ktorý voľby regulérne vyhral. Z rady školy boli medzitým bez udania dôvodu odvolaní obaja zástupcovia učiteľov a na ich miesta boli dosadení noví učitelia, ktorí boli lojálny voči bývalému riaditeľovi. Po tridsiatich dňoch primátor listom informoval radu školy, že ich návrh na vymenovanie nového riaditeľa do funkcie neakceptuje a vypisuje druhé výberové konanie. A v odôvodnení, ktoré si neakceptovaný kandidát vyžiadal od primátora, tak primátor cielene klame, pretože uvádza, že rada školy mu navrhla do užšieho finále dvoch kandidátov. Nie jedného, ale dokonca dvoch. Okrem toho v odôvodnení neuvádza ani jeden relevantný dôvod, pre ktorý ho nevymenoval.
Učiteľ, ktorého práva boli poškodené, sa prihlásil znovu do výberového konania, ale tentoraz, keďže tam boli dosadení noví dvaja členovia pedagogického zboru, výberové konanie nevyhral. Obrátil sa na ministerstvo školstva, písal sťažnosti na Štátnu školskú inšpekciu, okresný úrad odboru školstva. Dostal odpoveď, ako som už hovoril pred chvíľou, do kompetencií primátora nemôže ani jedna zo spomínaných organizácií zasahovať. O preskúmanie celej situácie sa obrátil na Generálnu prokuratúru v Bratislave. Do dnešného dňa nemá stanovisko, nakoľko plynie lehota na prešetrenie a rovnako poslanci mestského zastupiteľstva zaviazali hlavnú kontrolórku prešetrením celej situácie. Verdikt by mal padnúť na najbližšom zasadnutí zastupiteľstva.
Tento prípad, vážené kolegyne, kolegovia, považujem za ukážku toho, ako môže dôjsť k prekročeniu právomocí zriaďovateľa a zmenu podmienok vypísaných zriaďovateľom pred voľbami. Pretože nikde sa neuvádza, že by primátor mal právo na základe nejakých podobných prieskumov, aké zrealizoval na danej škole, po regulérnych voľbách diskvalifikovať víťaza volieb a určiť nové výberové konanie na miesto riaditeľa.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ďakujem aj kolegovi Dostálovi za jeho prejav a v mnohých veciach s ním súhlasím a v niektorých veciach zase s ním nesúhlasím, tak si skôr dovolím povedať tie, s ktorými nesúhlasím.
Ako som už hovoril vo svojom prejave – a znovu to zdôrazňujem, ak zriaďovateľ školy chce mať pod kontrolou riaditeľov škôl a v prípade, že nedosahujú také výsledky školy, ako by mali, alebo sa dopustili nejakých iných vecí, tak mal by mať posilnené kompetencie na to, aby ich mohol v takomto prípade odvolať.
Druhá vec, keď ste hovorili o tom, že zriaďovateľ školy, resp. že tí, ktorí sú v rade školy, by mali byť síce chránení, ale táto novela zákona im to až tak veľmi neumožňuje, pretože dvojmesačná výpovedná lehota nie je dostatočná ochrana pre týchto učiteľov. Niekedy aj menej je viac, už len prijatie takejto ochrany by mohlo pomôcť mnohým zástupcom v radách škôl. A častokrát sa stáva, že učitelia, ktorí sú v zborovni, delegujú svojich zástupcov do rád škôl práve preto, aby sa za nich ozývali na pôde rady školy, aby za nich bojovali. V zborovni je ticho a na rade školy je ostrá kritika. A preto si myslím a som presvedčený, že členovia rady školy z radu pedagogických zamestnancov by mali mať také isté postavenie a výsady ako zástupcovia odborovej organizácie na škole, ktorí sú zákonom chránení pred prepustením. Aj členovia rady školy by mali byť chránení pred prepustením.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vo svojom včerajšom prejave som sa snažil pomocou argumentov a konkrétnych príkladov zdôvodniť, prečo právo veta, ktoré má zriaďovateľ pri voľbe riaditeľa školy, nie je žiaduce. Rovnako tak som poukázal aj na morálnu rovinu tohto problému.
Zástancovia veta zriaďovateľa často argumentujú tým, že zriaďovateľ má mať vplyv na školy v jeho pôsobnosti, keďže ich financuje zo svojich zdrojov, a teda tým pádom aj právo veta. Zriaďovateľ školy má pritom v rade školy svojich zástupcov. Takže o problémoch školy, hospodárskych, finančných a iných záležitostiach je pravidelne informovaný, môže kontrolovať jej hospodárenie, a preto by pri voľbe nového riaditeľa mal vychádzať z poznania situácie na škole. Ak by riaditeľ za päť rokov ľudsky, organizačne či manažérsky zlyhal, zriaďovateľ ho môže vďaka svojim ľuďom v rade školy odvolať a nemusel by použiť ani právo veta.
Myslím si, že právo veta zriaďovateľa bolo vytvorené hlavne preto, aby sa zriaďovatelia mohli zbaviť tých riaditeľov, ktorí neboli voči nim lojálni a z rôznych príčin sa priečili poslušne plniť ich príkazy či napĺňať ich predstavy. Alebo jednoducho preto, aby mohli zabetónovať svojich spriaznencov v riaditeľských kreslách a nedopustiť, aby sa na ich miesto dostal kandidát, ktorý by nezapadol do skupiny poslušných a vycvičených riaditeľov. A navyše by takýto riaditeľ mohol odkryť nejaké nezákonné zaužívané normy zasahovania zriaďovateľa do činnosti školy, ako napríklad zmanipulované výberové konania či obstarávania. No a samozrejme, v konečnom dôsledku im ide aj o to, aby mohli na miesta riaditeľov škôl dosadzovať spriaznené osoby, kamarátov či príbuzných vedenia miest a obcí a mali tak priestor na ich manipuláciu.
Zriaďovatelia málo hovoria o tom, že majú oklieštené alebo temer žiadne právomoci odvolať riaditeľa školy, keď pochybí. Keď ich učitelia žiadajú o pomoc a poukazujú nielen na finančné a hospodárne zlyhanie svojich nadriadených, ale aj morálne, zvlášť pri šikanovaní učiteľov zo strany nadriadených, zaujmú postoj mŕtveho chrobáka, ktorý vraj nemôže zasiahnuť, lebo nemá kompetencie. Vo väčšine takýchto prípadov sa zriaďovatelia postavia na stranu svojich podriadených, riaditeľov škôl, a spolu s nimi potom vedú štvavú kampaň proti učiteľom, ktorí sa odvážili nahlas prehovoriť. Bohužiaľ, väčšinou to končí prepustením učiteľa z organizačných dôvodov alebo jeho dobrovoľným odchodom, lebo už psychicky ďalej nedokáže tento tlak ustáť. A preto jednoznačne možnosť uplatnenia práva veta pre zriaďovateľov je nesystémovým a zlým nástrojom, ako skvalitniť manažovanie škôl.
Zavedením tohto nástroja sa vytvoril ešte väčší priestor pre korupciu, klientelizmus, rodinkárstvo či politické nominácie riaditeľov. Výberové konanie na riaditeľa školy je dnes len karikatúrou demokratických postupov. Riaditeľ školy, ktorý sa chce udržať na svojom mieste, jednak intenzívne pracuje na lojálnej spriaznenosti členov rady školy – kto sa mu nehodí, tak si ho vymení – a zároveň pracuje na priateľských a lojálnych vzťahoch so starostom či primátorom, pretože potom by vymenili jeho.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, Slovenská komora učiteľov urobila ešte v roku 2015 prieskum, do ktorého sa zapojilo 1 360 riaditeľov či zástupcov škôl a školských zariadení. Na otázku, súhlasíte s návrhom, ktorý smeruje k posilneniu kompetencie zriaďovateľa vo veci voľby riaditeľa školy, odpovedalo "nie" až 78,18 % škôl. Napriek negatívnemu stanovisku školských odborov, Slovenskej komory učiteľov, nových školských odborov a ďalších organizácií vrátane študentskej obce, napriek odporu väčšiny učiteľov a značného počtu riaditeľov škôl, sa návrh o práve veta zriaďovateľa zaviedol do praxe a násilným spôsobom začal uplatňovať. Učiteľom sa tak odobral jeden z dôležitých demokratických nástrojov, ktorý po Nežnej revolúcii v roku 1989 získali. Namiesto toho, aby sa posilňovali kompetencie rady školy a zvýšila sa transparentnosť pri výbere tých, ktorí v nej dozerajú na rozhodovanie o veciach školy, sa umelým spôsobom zväčšujú právomoci zriaďovateľa a okliešťujú práva učiteľov.
Udelenie práva veta zriaďovateľom je absurdný, nesystémový a nelogický krok. Zriaďovatelia, teda starostovia a primátori, v drvivej väčšine nemajú žiadne profesionálne pedagogické skúsenosti. Funkcia riaditeľa školy je pritom veľmi špecifická, pretože v sebe spája nielen pedagogické, ale aj osobnostné a manažérske schopnosti, ktoré by mali byť založené na odbornej báze. Právo veta by nemal mať rozhodne nikto, kto sa zúčastňuje na výbere riaditeľa školy – ani učitelia, ani rodičia, ale ani zriaďovateľ. Ak dostane právo veta jeden z účastníkov výberu riaditeľa, tak prečo by ho potom nemohli hodnotiť aj rodičia alebo učitelia? Myslím si, že právo veta by mohla mať len osoba alebo inštitúcia, ktorá stojí mimo výberového konania. Mohli by to napr. robiť oblastné školské inšpektoráty alebo školské úrady príslušné k danej lokalite, hoci tento model už na Slovensku predtým existoval.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vznik rady školy bol nóvum, ktoré bolo spočiatku prijaté s nadšením. Postupom času, ako sa menila politická scéna, no stále s tými istými ľuďmi, zistili, že to nie je dobré, aby nejaký samosprávny školský orgán so zastúpením rodičov, učiteľov žiakov kritizoval vedenie školy a predkladal návrhy, ako veci zmeniť či zlepšiť. Príliš do všetkého videli, pretože boli priamymi účastníkmi celého diania. A tak najľahším riešením, ako zastaviť kritikov a oportunistov, je najskôr oklieštiť ich právomoci a kompetencie.
Túžba človeka po spravodlivosti a pravde sa však nedá zničiť ani zahatať. Aj preto v mnohých radách škôl začala narastať nespokojnosť niektorých jej členov s rozhodnutiami vedenia školy či zásahmi zriaďovateľa do jej činnosti. Vecná a objektívna kritika sa nie vždy na pôde rady školy stretáva s pochopením či uznaním. Kritika zo strany podriadených je často považovaná za útok na samotnú podstatu fungovania školy, resp. systému, v ktorom platia dve pravidlá.
Prvé pravidlo je, že nadriadený má vždy pravdu. A to druhé pravidlo, že ak nadriadený náhodou nemá pravdu, tak platí pravidlo číslo jedna. Prílišné vypytovanie sa, snorenie, poukazovanie na nedostatky, hľadanie pochybení na strane nadriadených má často za následok, že sa daný zamestnanec ocitne na čiernej listine, a tak ideálnym spôsobom je sa ho zbaviť. Veď riaditeľ školy nepotrebuje pri realizácii vlastných či zriaďovateľových predstáv oportunistov, ktorí by eventuálne mohli zmariť dobre zadanú zákazku, prijatie ďalšieho spriateleného zamestnanca či kontraverzného rozhodnutia. Legálny dôvod, ten sa vždy dá nájsť. Svedčia o tom prípady z celého Slovenska. Členovia rady školy, ktorí nie sú dostatočnej lojálni voči riaditeľovi, sú tŕňom v oku a sú na odstrel. A riaditelia plne podporení zriaďovateľom sa častokrát správajú ako neobmedzení mocipáni, ktorých nikto a nič nemôže zastaviť. Samozrejme, česť a rešpekt voči všetkým poctivým a dobrým ľuďom, ktorí tieto posty zastávajú.
Navrhovaná ochrana členov rady školy v tomto predkladanom návrhu je síce iba slabou náplasťou, pokiaľ ide o zvýšenú ochranu členov rady školy v súvislosti s rozviazaním ich zamestnaneckého pomeru, ale reálna prax ukazuje, že je to, bohužiaľ, nutnosť.
A tak na záver, vážené kolegyne, vážení kolegovia, chcem povedať, aby sme vrátili školskej samospráve jej zásadnú dôstojnosť a právomoc. Prestaňme sa už konečne tváriť, že je všetko v poriadku a že správnosť a neomylnosť našich parlamentných rozhodnutí nezasahuje do životov všetkých ľudí žijúcich na tomto území. Prestaňme sa tváriť, že kráčame po vode, keď reálne kráčame pod zem. Zrušme nezmyselné veto pri voľbe riaditeľa školy a ochraňujme tých, ktorí majú záujem o zmeny, a nedovoľme, aby len preto, že kritizujú, boli zastrašovaní, pranierovaní a šikanovaní. Buďme reálnou súčasťou a oporou občianskej spoločnosti. Dajme preč farebné tričká, ešte farebnejšie osobné záujmy a nechajme zvíťaziť zdravý rozum. A ten vraví, podporme tento zákon.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Ešte jednu vec by som chcel doplniť k tomu, čo Miro pred chvíľou hovoril. Spomínal reláciu Reportéri, ktorá dnes prinesie príbeh, a pokiaľ sa nemýlim, Miro asi myslel príbeh košického učiteľa. Áno? Ešte aj iný príbeh? Aha. Tak neviem, či práve dnes alebo v nejakej ďalšej relácii Reportérov bude príbeh, odvysielaný príbeh košického učiteľa, ktorý dlhodobo na svojej škole, kde pôsobil, bol vystavený bossingu zo strany svojich nadriadených. Poukazoval na rôzne nedostatky v činnosti školy a ja som tento prípad riešil niekoľko mesiacov. Napokon aj ja som dal typ relácii Reportéri, ale to nehovorím preto, aby som sa tým chválil, ale preto, že som chcel úprimne tomuto človeku pomôcť a vyzdvihnúť jeho aktivity. A spomínal som ho už aj na zasadnutí parlamentu kedysi, keď som spomínal prípad učiteľa, ktorému vlastný kolega, predstaviteľ rady školy, ho vlastný kolega, dal naňho trestné oznámenie za to, že sa vraj údajne mal vyhrážať vyhodením školy do povetria. Aj o tom bude tento príbeh v relácii Reportéri. A naozaj odporúčam všetkým kolegom, aby si ho pozreli, pretože je veľmi poučný. Hovorí o tom, čo sa deje na našich školách, hovorí o tom, v akom postavení sú naši učitelia, akému nátlaku sú vystavení. Hovorí o strachu a hovorí o tom, že systém, aký je nastavený na Slovensku, čo sa týka mobbingu a bossingu a ochrany pracovníkov pred mobbingom a bossingom, je zlý a doposiaľ sa nenašiel nikto ani z radov koalície, ale ani z radov predchádzajúcich vlád, ktorý by sa pustil do tohto problému s oveľa väčšou vervou a aktivitou a priniesol na svetlo sveta zákon, účinný zákon, ktorý by chránil pracovníkov nielen v školstve, ale aj v iných odvetviach pred mobbingom a bossingom. Máme tu len rôzne súdne prípady, ojedinelé mediálne prípady, kde sa súdia ľudia, kde bojujú za svoje práva, ale my ako parlament ich nedokážeme ochrániť. Takže toľko na úvod.
A teraz mi dovoľte, aj keď už čas asi sa kráti, povedať pár slov o téme, ktorú Miro začal. Ako už pán Sopko povedal, už druhýkrát v tomto volebnom období sa na pretras dostáva téma zrušenia práva veta zriaďovateľa pri voľbe riaditeľa školy. Téma takzvaného starostovského veta už dlhší čas vyvoláva ostrú polemiku medzi jeho zástancami a početnou, ak nie drvivou väčšinou tých, ktorí tento majestát zriaďovateľov, čiže hlavne starostov a primátorov miest, jednoznačne odmietajú akceptovať. Riaditelia škôl v súčasnosti vôbec nie sú samostatnou riadiacou jednotkou. Naopak, sú často vazalmi zriaďovateľov a zo strachu pred možnými dôsledkami, predovšetkým zo straty pracovného postu, sú ochotní urobiť čokoľvek, čo od nich zriaďovatelia požadujú. Strach vo všeobecnosti pôsobí paralyzujúco, obzvlášť, ak máme čo stratiť. Vtedy sú ľudia zatlačení do kúta, ochotní prehliadať aj veci hraničiace s trestnoprávnou zodpovednosťou a nepodniknú kroky, ktorými by kompetentné orgány mohli tejto činnosti zamedziť, alebo, nebodaj, že by o celej situácii otvorene hovorili. A riaditelia škôl nie sú výnimkou.
Je ťažké bez oznámenia prešetriť a dokázať, že napríklad vedúci odboru školstva dá riaditeľom finančnú odmenu, ale riaditelia mu musia časť odmeny osobne vrátiť.
Rovnako, ako je ťažké bez oznámenia a náležitého prešetrenia dokázať, že starostovia, či vedúci odborov školstva rôznymi spôsobmi nútia riaditeľov škôl, aby pri opravách škôl či iných technických službách alebo výberových konania uprednostňovali firmy, ktorých konatelia sú v priamom či nepriamom príbuzenskom pomere s ich nadriadenými. Veď hľadanie príbuzenských prepojení či prepojení na spriaznené osoby si vyžaduje veľa času, energie a nezriedka aj talentu. Lebo zorientovať sa v množstve faktúr nie je vôbec jednoduché.
Ako dlhoročný člen rady školy som sa dvakrát zúčastnil na voľbách riaditeľa školy. Vtedy ešte právo veta zriaďovateľa, našťastie, neplatilo. Ak si niekto myslí, že voľby riaditeľa školy prebiehajú bez priamej či nepriamej intervencie zriaďovateľa školy, je na omyle. Aj ja som sa stal svedkom toho, že už mesiac dopredu sme v zborovni vedeli, ktorý kandidát vo výberovom konaní zvíťazí, a že to bude človek z vonku, ktorého tam chce mať vedúci odboru školstva, Moji dvaja kolegovia, ktorí sa do výberového konania prihlásili, nemali žiadnu šancu. A takýto model fungovania pri voľbe riaditeľa je na Slovensku častým javom.
Pravidelne dostávam správy z rôznych regiónov Slovenska, v ktorých mi kolegovia učitelia píšu o zmanipulovaných voľbách, ale aj o ďalších praktikách uplatňovaných na ich školách. Riaditeľ školy bol, je a bude, ak sa systém nenastaví inak, vazalom zriaďovateľa a jeho poslušným psíkom odkázaným na milosť, nemilosť svojho dobrodinca. O jeho osude zriaďovateľ nebude rozhodovať len pri samotných voľbách, ale aj počas jeho funkčného obdobia, aj keď, samozrejme, nebude škole a jej štatutárovi upierať právo na vlastnú svojbytnosť a právnu subjektivitu.
Ktorý riaditeľ školy však pôjde proti svojmu chlebodarcovi, keď nad ním bude neustále visieť Damoklov meč v podobe toho, že pri ďalších voľbách ho aj v prípade zvolenia zriaďovateľ nebude musieť akceptovať a rozhodnutie rady školy bude vetovať? Ktorý riaditeľ školy sa otvorene postaví proti svojmu nadriadenému, ak pôjde o nejakú vážnu vec? Ktorý riaditeľ školy sa postaví za svojich kolegov, učiteľov, ak zriaďovateľ školy sa bude snažiť nejakými spôsobmi ovplyvňovať ich autonómne postavenie? Ktorý riaditeľ školy otvorene pomenuje nekalé praktiky svojich nadriadených, ak budú zasahovať do života školy? Štyri roky bude viesť školu v neistote a strachu, pokorne znášať aj nezmyselné príkazy nadriadených, napríklad vedúceho odboru školstva a tváriť sa pritom, že riadi školu, ktorá má právnu subjektivitu.
Zástancovia veta zriaďovateľa často argumentujú tým, že zriaďovateľ má mať predsa vplyv na školy v jeho pôsobnosti, keďže ich financuje zo svojich zdrojov, a teda tým pádom aj právo na to, aby riaditeľa, ktorý nebude spĺňať predpoklady na to, aby školu rozvíjal, mohol nevymenovať do funkcie. Málo však už hovoria o tom, že zriaďovateľ má oklieštené alebo temer žiadne právomoci odvolať riaditeľa školy, keď pochybí. Na to sa zriaďovatelia radi vyhovárajú, keď ich učitelia žiadajú o pomoc a neraz poukazujú nielen na morálne, ale aj finančné a hospodárne zlyhanie svojich nadriadených. A to už nehovorím o bossingu, fenoméne, ktorý sa na našich školách šíri priam rýchlosťou svetla, ale jeho dopady na jedincov, ktorí sú obeťami šikanovania svojich nadriadených, ale aj na celkovú atmosféru v zborovniach, sa bagatelizujú. Veď učitelia doposiaľ nemajú ani vlastného ombudsmana.
Kolegovia, môžem vás poprosiť? Prepáčte, ale keď vy ste hovorili, ja som bol ticho.
Keď sa prenasledovaní či prepustení učitelia domáhajú spravodlivosti a prosia o pomoc zriaďovateľov škôl, či je to už primátor, župan alebo vedúci odboru školstva, všade narážajú na nezáujem o ich problémy. Naopak, zriaďovatelia sa vo väčšine prípadov postavia na stranu riaditeľa a vedú štvavú kampaň proti tým, ktorí si dovolili sťažovať sa alebo dovolávať sa spravodlivosti. Neraz až zásahom médií sa podarí napraviť krivdy, ktoré riaditelia škôl spáchali voči svojim podriadeným. Kde je vtedy ten hlas volajúci po práve rozhodovať či kontrolovať školu? Prečo vtedy zriaďovatelia a tí, ktorí zastávajú právo veta, nekričia, že chcú byť objektívni, spravodliví a že chcú pomáhať pedagógom? Prečo im vtedy tak veľmi záleží na tom, aby ochránili riaditeľa a sťažujúci sa učitelia obišli ako chronickí sťažovatelia? A neraz pritom neváhajú zastrašovať učiteľov volajúcich po svojich právach alebo intrigujú, aby proti nim postavili zvyšok pedagogického zboru.
To všetko svedčí len o jednom. Zriaďovateľovi nejde o to, aby mal dosah na školy, ktoré financuje a právom veta pri voľbe riaditeľa školy si nechce zachovať svoju suverenitu v rozhodovaní. Naopak, ide o to, aby mohli na miesta riaditeľov škôl dosadzovať spriaznené osoby vedenia miest a obcí a mali tak priestor na ich manipuláciu. A samozrejme, aby oni sami mali priestor na manipuláciu volieb prostredníctvom rady školy, robenie úsluh, podplácanie aj formou hostenia členov rady školy, či iných pôžitkov tak, aby sa na svojich miestach doslova zabetónovali.
Zriaďovateľ školy má predsa v rade školy svojich ľudí, preto nemôže argumentovať tým, že nemá dosah na správu školy a nemôže aktívne kontrolovať jej hospodárenie a ďalšie činnosti. Ak by riaditeľ za päť rokov ľudsky, organizačne či manažérsky zlyhal, zriaďovateľ ho predsa môže vďaka svojim ľuďom v rade školy odvolať a nemusel by použiť ani právo veta. To by sa však zástupcovia zriaďovateľa v rade školy museli viac zaujímať o chod školy a problémy, ktoré v nej za dané funkčné obdobie riaditeľa vznikali.
Právo veta zriaďovateľa je ako ušité na mieru preto, aby sa zriaďovateľ mohol zbaviť buď tých riaditeľov, ktorí neboli voči nemu lojálni a z rôznych príčin sa priečili poslušne plniť jeho príkazy, či napĺňať jeho predstavy, alebo jednoducho zabetónovať svojich spriaznených ľudí v riaditeľských kreslách a nedopustiť, aby sa na ich miesto dostal kandidát, s ktorým by boli problémy. Najlepšie je predsa mať podriadeného, ktorý bude pokorný, poslušný a bude rešpektovať zaužívaný systém, aký sa medzi zriaďovateľom a školami za tie roky vytvoril. Spriaznený riaditeľ dokáže vybrať na dodávateľské služby spriaznenú firmu pre zriaďovateľa alebo vedenie obce a tým sa dá lepšie manipulovať s pridelenými finančnými prostriedkami prostredníctvom tzv. kreatívneho účtovníctva. (Rečník sa odmlčal a pozerá sa na časomer v rokovacej sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)