Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, výchova a vzdelávanie sú základným pilierom demokratickej spoločnosti bez ohľadu na to, kde sa v kultúrnej či geografickej mape nachádza. Investícia do vzdelávania nie je malá, krátkodobá a ani jej návratnosť nie je zaručená na 100 %. To však nie je zaručené nikde. Čo však môžeme povedať, je, že ak si dôsledne spoločensky neuvedomíme jej dôležitosť a potrebnosť, tak následky pocítime všetci, a to bez výnimky. Je krátkozraké si myslieť, že to niekoho obíde, pretože tak ako my dnes rozhodujeme o chode a systéme v tomto štáte, v tejto krajine, budú raz mladí ľudia, ktorých dnes vychovávame a vzdelávame, rozhodovať o nás.
Slovenské školstvo sa v posledných 25 rokoch zmieta v pseudoreformách, ktoré čiastkovo možno niečo vyriešili, ale komplexne urobilo skôr krok vzad. V konečnom dôsledku i tento návrh rieši na, rieši len čiastkový problém a v snahe poukázať naň a zvrátiť predpojatosť, ktorá ho sprevádza, reaguje na reálnu situáciu, na prax, ktorá ho vyniesla na povrch. Po zverejnení tohto návrhu vznikla diskusia na danú tému, najmä v kruhoch pedagógov, ale aj rodičov, a získal si odporcov, ale aj priaznivcov. Názorové póly sa zväčša odvíjajú od osobných skúseností, čo im však zvyčajne chýba, je nadhľad. Pokúsim sa teda vzniesť viac svetla do tejto problematiky a najmä rozšíriť jej výhľadovú perspektívu.
Cieľom predkladanej novely zákona je limitovanie výkonu funkcie riaditeľa školy a školského zariadenia maximálne na dve po sebe idúce funkčné obdobia. Ako som už spomínal, je to desať rokov.
Dôvodov, ktoré predchádzali predloženiu návrhu, bolo viac. No výhľadovo je najdôležitejší zachovať udržateľný, dynamický a progresívny rozvoj škôl vzhľadom na potreby a záujem ich klientov, čiže detí, ako aj na záujem spoločnosti.
Riaditeľ školy je mimoriadne dôležitým článkom v systéme škôl. Ako manažér školy sa okrem vzdelávacej a výchovnej práce musí podieľať na zachovaní stabilného pracovného prostredia a dobrej klímy na škole. Na to využíva svoje komunikačné a riadiace kompetencie, ktorými disponuje, ale aj neustále sa rozvíjajúce odborné znalosti. Riaditeľ je motorom alebo brzdou rozvoja školy. Je zodpovedný za život celého spoločenstva, za vzťahy, za pravidlá, kultúru, ciele, horizonty. Zodpovedá za svojím tím, deleguje, dôveruje, inšpiruje učiteľov i žiakov, získava si rodičov. Vie, že žiaci príjmu a zdieľajú len to, čo príjmu a zdieľajú jej učitelia. Takýto riaditeľ sa nemôže nezamerať na to podstatné vo svojej práci, na schopnosti a osobnostný rozvoj svojich kolegov. Riaditeľ líder dokáže vybudovať miesto, ktoré na ostatných pôsobí ako magnet. Tých správnych priťahuje a nesprávnych, čiže s iným pohľadom na svet, odpudzuje.
Ale vráťme sa do reality. Koľko percent je takýchto riaditeľov? Na Slovensku, aj keď presné štatistiky na to zrejme nie sú, je obvyklé, že riaditelia škôl sú vo funkcii 15-20-30 rokov. Nie ojedinelé sú prípady, že riaditeľ má už 70 rokov, ale napriek tomu má v sebe aj naďalej ambíciu viesť školu a v konkurencii s inými školami ju udržať bez vážnejších dôsledkov v podobe prepúšťania zamestnancov či znižovania úrovne vzdelávania. Či aj v takýchto prípadoch zvíťazí odbornosť a schopnosť manažovať školu nad silným egom a nepriznaním si úbytku svojich organizačných a iných schopností, je otázne. Veď zvyčajne človek si nerád priznáva a nechce uvedomiť, že na výkon funkcie už nestačí, že nestíha kráčať s dobou alebo že tých druhých brzdí v ich osobnostnom rozvoji a vedie k stagnácii. Tak ako žiakov zapaľuje alebo dusí učiteľ, rovnako tak učiteľov zapaľuje alebo dusí riaditeľ. Obdobie 5 rokov je krátke pre toho, kto chce vo funkcii preukázateľne niečo dokázať, i dlhé pre toho, kto vo funkcii iba prežíva. Zlý riaditeľ môže počas krátkeho volebného obdobia napáchať v škole veľa škody, zvlášť keď je vo funkcii držaný politickou mocou. Príliš dlhé volebné obdobie zase nesie so sebou určitú zaslepenosť riaditeľa, lebo jeho výsledok môže zas školu posunúť iným smerom. Príliš veľká istota pokroky nerobí. Preto by práve po 10 rokoch mohlo dôjsť k výmene riaditeľa a k uplatneniu tohto návrhu zákona.
Pokúsim sa rozobrať aspoň niektoré dôvody, prečo limitovať výkon funkcie riaditeľa na dve funkčné obdobia. Prvým zásadným problémom, ktorý je prepojený s ostatnými, je syndróm vyhorenia. Nie je to žiadna novinka a nepostihuje len učiteľov či riaditeľov škôl, ale v konečnom dôsledku viac či menej celú pracovne aktívnu populáciu, obzvlášť ak sa venuje duševnej práci. Špecifickosť práce pedagóga, ktorý je neustále v interakcii so žiakmi, rodičmi, ostatnými kolegami, ktorý vydáva zo seba maximum energie a neustále musí pracovať na odborom raste, ktorý denne rieši obrovské množstvo problémov a zodpovedá na ešte väčšie množstvo otázok, ktoré hoci sa netýkajú jeho osoby, ale bytostne sa ho dotýkajú, ho posúva v rebríčku kandidáta na vyhorenia na popredné miesto. Riaditeľ školy je pedagóg, je človek s vyučovacou povinnosťou a rovnako ako jeho kolegov, sa ho tento status priamo dotýka.
No riaditeľ školy je zároveň aj riadiacim a organizačným článkom, ktorý okrem množstva administratívnej činnosti je zodpovedný za právne, ekonomické a technicko-organizačné fungovanie školy. Zodpovedná za žiakov, zamestnancov, za zverené nemalé materiálne hodnoty, a to všetko v zákonný intenciách. V predošlých obdobiach mu boli nápomocné školské správy, ktoré mnoho, ktoré mnohé otázky tohto charakteru pomáhali účinne riaditeľom riešiť. Poskytoval im technickú i právnu podporu. Dnes tieto oblasti sú síce aj na pleciach zriaďovateľov, no ani zďaleka sa riaditeľom takej širokej podpory nedostáva, a vzhľadom na právnu subjektivitu škôl to zostáva iba na nich samotných. Každý riaditeľ pri nástupe do funkcie v rámci projektovania budúcich perspektív školy sa snaží vniesť svoje inovatívne vízie a realizovať ich počas svojho pôsobenia a ich naplnenie spolu s ostatnými povinnosťami spočíva v jeho schopnosti presvedčiť ostatných o ich pozitívnom smerovaní, prínose a zároveň o participácii na realizácii.
Celý tento načrtnutý komplex povinností riaditeľa školy oveľa intenzívnejšie a rýchlejšie oberá človeka na pozícii riaditeľa školy o jeho drahocennú energiu a elán, či sa v konečnom dôsledku odráža nielen v jeho bežných reakciách, stráca nadhľad, rutinne reaguje na prichádzajúce problémy, no najmä na škole samotnej na jej stagnácii a tým aj zvyšujúcej sa nespokojnosti pedagógov a rodičov, čo v konečnom dôsledku má negatívny dopad na prvotných klientov školy, deti.
Druhým zásadným problémom je politikárčenie, ktorému sa takýmto spôsobom snažíme vyhnúť. Dlhodobé zabezpečenie pracovného miesta riaditeľa školy, ktorý je politicky či názorovo spriaznený a tým častokrát aj poslušný vykonávať pokynov zriaďovateľa, ktorým je najčastejšie obec alebo mesto, prípadne vyšší územný celok, dáva priestor na uplatňovanie mocenských ambícií na lokálnej úrovni a doslovné zabetónovanie sa niektorých ľudí na týchto postoch.
Týmto sa, samozrejme, nechcem a nemienim dotknúť všetkých tých riaditeľov škôl, ktorí poctivo a korektne vykonávajú svoju funkciu. No reálny život ukazuje, že aj toto je naša slovenská prax, a odtiaľ je len malý krôčik k šikanóznemu správaniu voči nepohodlným ľuďom, ako napríklad v Michalovciach, Kysuckom Novom Meste, Lučenci, Cejkove, Púchove a mnohých iných obciach a mestách, kde sa bosing prejavil otvorene. No oveľa častejšie sa prejavuje skryto. Ľudia sa boja o ňom hovoriť, pretože majú strach zo straty zamestnania, častokrát i vlastného dobrého mena, pretože ich nik nepodporí zo strachu alebo straty vlastných výhod, a skryté šikanózne správanie ich takto častokrát pripraví aj o zdravie.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, predkladaný návrh zákona limitovaním výkonu funkcie riaditeľa školy a školského zariadenia maximálne na dve po sebe idúce funkčné obdobia, čiže desať rokov, berie do úvahy školu ako živý ekotop, ktorý podlieha vonkajším vplyvom i vlastnej autodeštrukcii, pokiaľ nedochádza k progresívnym zmenám. Človek, ktorý pôsobí desať rokov na jednom pracovnom mieste v riadiacej funkcii, aj pri najlepšej vôli nemôže byť dostatočne inovatívny a proaktívny a jeho výkonnosť klesá. Daný čas však postačuje na to, aby ukázal svoje schopnosti a pretavil vízie v realitu. Postačuje na to, aby uplatnil svoje schopnosti a zručnosti pre rozvoj školy a komunity.
Neznamená to však, že sa nemôže uchádzať o túto pracovnú pozíciu opäť po uplynutí jedného funkčného obdobia na tej istej škole, rovnako ako to neznamená, že sa o pozíciu riaditeľa školy nemôže uchádzať na inom pracovisku. Toto právo mu nikto neupiera.
Kritici môjho návrhu môžu namietať, že v súčasnosti je vôbec problém presvedčiť niekoho, aby kandidoval na funkciu riaditeľa školy. Ale nízke platy riaditeľov škôl či nedostatok záujemcov o, o vykonávanie takejto funkcie nemôžu byť predsa argumentom na ponechanie riaditeľa školy vo funkcii na 20 či 30, alebo viac rokov, pretože tie platy riaditeľov nie sú až také nízke, ako sa to podsúva verejnosti, a hoci sa do výberových konaní na miesta riaditeľov často hlási málo uchádzačov, nezriedka je totiž jediným kandidátom dovtedajší riaditeľ, treba sa skôr zamyslieť nad príčinami tohto stavu. O výberových konaniach je verejnosť nedostatočne informovaná, oznamy o výberovom konaní sú zverejnené kdesi na neprehľadnej stránke zriaďovateľov, učitelia sa zväčša odmietajú postaviť ako protikandidáti svojmu riaditeľovi jednak pre nezáujem o tento post, ale aj z obavy pred možnými sankciami zo strany riaditeľa.
To je aj prípad pána Júliusa Janeka z Kysuckého Nového Mesta, ktorý sa rozhodol kandidovať z pozície radového učiteľa na miesto riaditeľa, a hoci voľby vyhral, primátor Kysuckého Nového Mesta vetoval rozhodnutie rady školy a do funkcie napokon vymenoval dovtedajšieho riaditeľa. Odvety pán Janek musí čeliť rôznym formám šikanovania zo strany riaditeľa, ale aj niektorých svojich kolegov a to len preto, že využil svoje právo zo zákona a prihlásil sa do výberového konania na miesto riaditeľa. Podobné prípady sú na celom Slovensku. Ak sa zástupca školy či radový učiteľ odvážia kandidovať proti súčasnému riaditeľovi, vedia, že tým riskujú aj v prípade svojho neúspechu budú musieť celiť k odvolaniu z funkcie, zastrašovaniu, znevažovaniu a znižovaniu dôstojnosti pred kolegami či inými bosingovými praktikami.
Takého prípady neraz skončia tým, že neúspešní kandidáti na miesto riaditeľa z radov učiteľov napokon nedokážu uniesť psychickú záťaž spôsobenú šikanovaním zo strany nadriadených a radšej odídu zo školy. A to len preto, že využili svoje demokratické právo kandidovať na funkciu riaditeľa školy.
Kritici môjho návrhu často využívajú argument, že orgánom, ktorý v takýchto prípadoch môže zasiahnuť, je predsa rada školy. Veď pokiaľ učitelia nie sú spokojní s riaditeľom a želajú si zmenu, pokiaľ škola dlhodobo nedosahuje dobré výsledky a sú nespokojní aj rodičia či žiaci, nie je nič ľahšie, ako na výberovom konaní v tajnej voľbe nepodporiť dovtedajšieho riaditeľa, ale iného kandidáta. Takéto vskutku demokratické a transparentné riešenie by však bolo možné len za dvoch predpokladov. (Ruch v sále.)
Pán Bublavý, môžem vás poprosiť? Keď budete vy hovoriť, ja vás vždy počúvam, viete.
By bolo, by však bolo možné len za dvoch predpokladov. A to, že by na výberovom konaní nebol prítomný len jeden uchádzač, ako to býva zrejme zvykom, a to dovtedajší riaditeľ. A po druhé, že by rada školy nebola zmanipulovaná a nesedeli v nej zástupcovia zriaďovateľa, ktorý drží nad riaditeľom ochrannú ruku, rodičia, ktorých si tam často vďaka priateľským či iným kontaktom dovedie samotný riaditeľ, či učitelia, ktorí sa buď zo strachu, alebo z lojality voči riaditeľovi zdržia akýchkoľvek prejavov, pre ktoré by riskovali pracovné miesta.
Argumentovať tým, že rada školy je najkompetentnejšou zložkou, ktorá vie posúdiť na základe jedného výberového konania a predložených koncepcií rozvoja školy, ktorý z kandidátov je ten najlepší a najschopnejší, je podľa mňa zavádzajúce, alibistické a nezodpovedá to reálnemu obrazu fungovania rád škôl na Slovensku. Pokiaľ v nej nebudú sedieť skutočne takí ľudia, ktorí budú vedieť objektívne, nestranne, nepoliticky a nelojálne voči zriaďovateľovi školy posúdiť schopnosti kandidátov, tak sa budeme iba hrať na demokraciu na školách. A zásluhou takejto predstieranej demokracie sa vo funkciách zabetónujú riaditelia na 20-30 rokov či na celý život, pretože rozhodujúce nebudú ich manažérske schopnosti a empatia voči svojim kolegom, ale ich lojalita voči zriaďovateľovi a politickej strane, ktorej záujmy zriaďovateľ zastupuje. Ak by sme všetky tieto dôvody opomenuli a vyčistili rady škôl od politikárčenia a predstieraných demokratických postupov, mohli by byť voľby riaditeľa skutočne objektívne a demokratické.
Kritici tohto návrhu novely zákona tiež argumentujú tým, že obmedzením funkčného obdobia riaditeľov škôl na dve funkčné obdobia by sme potrestali všetkých dobrých riaditeľov, ktorí svoje školy riadia naozaj profesionálne, vďaka čomu dosahujú vynikajúce výsledky, tvoria projekty, rozvíjajú talenty žiakov, vytvárajú dobrú klímu na škole a podobne. Obmedzením funkčného obdobia by sme ich demotivovali, pretože by vopred vedeli, že ich snaha napredovať, tvoriť a rozvíjať školu potrvá len desať rokov a potom by museli na minimálne päť rokov z funkcie na tej istej škole odísť.
Ako som už predtým spomínal, po takej náročnej práci, ako musí riaditeľ vykonávať desať rokov, je oddych namieste, lebo tu hrozí syndróm vyhorenia, a ten môže mať dôsledky pre všetkých ostatných zamestnancov školy, či žiakov. Nemyslím si, že by sa človek z riadiacej pozície nemohol vrátiť späť za katedru a napĺňať svoje pedagogické posolstvo. Veď s tým úmyslom šiel aj študovať pedagogiku, lebo sa chcel stať učiteľom, a nie hádam rovno riaditeľom. Ak sa niekto po desiatich rokoch už nedokáže postaviť za katedru a učiť šesť či sedem hodín denne ako iní učitelia, tak problém bude asi niekde inde, nie v zákone, ale v samotnej osobnosti človeka.
Predstavme si však situáciu, že by o takýchto schopných riaditeľov, ktorí desať rokov úspešne rozvíjali svoju školu, nastal trhový dopyt. Mohol by tak vzniknúť zaujímavý trend. Kvalitní riaditelia budú reálne meniť školy a bude o nich boj medzi školami. Školy by vedeli, že verejne známemu riaditeľovi, ktorého schopnosti sa pretavili do úspechov školy, sa končí funkčné obdobie a bude si možno hľadať nové miesto riaditeľa inde, samozrejme, za predpokladu, že by chcel aj naďalej úradovať vo funkcii riaditeľa. Tým by sa otvoril zaujímavý pracovný trh s kvalitnými riaditeľmi. Zároveň by sa v takto nastavenom konkurenčnom prostredí museli riaditelia viac snažiť, aby sa vedeli po tých desiatich rokoch dobre predať v prípade, že by chceli naďalej niekde inde robiť riaditeľov. Vznikol by tak obrovský tlak na aktuálnych riaditeľov, ktorí by sa museli viac báť o svoju stoličku už po piatich rokoch, lebo by bolo na trhu práce veľa kvalitných riaditeľov hľadajúcich si prácu.
Viete, zaujímavé je, že na Slovensku ešte stále panuje taká špecifická socialistická predstava, že miesto riaditeľa školy je takmer doživotné v zmysle aktívneho pracovného života. A práve tu vzniká nebezpečenstvo a realita o opäť potvrdzuje, že práve takýto riaditeľ školy sa správa ako pán Váhu a Tatier, neohrozený a takmer ničím neohrozený, ktorého podporia pri novej voľbe riaditeľa, pretože má vo vrecku radu školy, starostu či minimálne za sebou silnú politickú stranu. Eliminovať takéto praktiky je naša povinnosť, a pokiaľ to môžeme zrealizovať pomerne jednoduchou zmenou zákona, myslím, že niet nad čím váhať. Autokracia do riadenia škôl nepatrí. Dobrý riaditeľ, ktorý vedie desať rokov školu, by sa nemal stotožniť s myšlienkou, že je to jeho škola a bez neho už nedokáže prežiť.
Stretol som sa i s názorom, že tento návrh je ako uznanie kolektívnej viny. Táto zmena zákona však nie je o vine a treste. Nie je to, nie je o dobrých a zlých, nie je čierno-biela. Táto novela je o deťoch, o ktoré ide v školstve predovšetkým. Sú to klienti, ktorým sa poskytuje služba v podobe edukácie, v podobne rozvoja ich osobností, získavania vedomostí a zručností. A túto skutočnosť by sme nemali strácať nikdy zo zreteľa. Vždy musí ísť o deti a v konečnom dôsledku neskôr týmto ovplyvníme i naše vlastné životy.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, funkcia riaditeľa školy si vyžaduje plné pracovné nasadenie. Predpokladám, že všetkým nám ide o rozvoj a stúpajúcu úroveň ako na vysokých školách, tak i na stredných školách a základných školách. Ohraničenie funkčných období školy na dve po sebe idúce obdobia by mohlo byť predpokladom pre neustály rozvoj škôl. Ak príde nový riaditeľ, budú nové vízie. Predišlo by sa rutinnému riadeniu škôl, ktoré vzniká, ak sú riaditelia vo funkcii príliš dlho, bolo by predpokladom plurality a demokracie na školách.
Chcem ešte pripomenúť, že zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v § 10 a 28 hovorí, že rektor vysokej školy aj dekan majú štvorročné funkčné obdobie a funkciu môžu vykonávať najviac dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia. Riaditeľ strednej školy a základnej školy majú päťročné funkčné obdobie a neobmedzenú, neobmedzený počet funkčných období. To sa mi javí ako značný nepomer.
Tiež chcem v závere pripomenúť, že môj návrh vychádza aj z požiadaviek Slovenskej komory učiteľov, ktorá navrhovala do programového vyhlásenia vlády pre regionálne školstvo zahrnúť aj obmedzenie počtu funkčných období riaditeľov na dve a pri treťom období požadovať schválenie dvojtretinovou väčšinou rady školy, čo bol akýsi kompromis. Aj Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku spomínanú zmenu nevníma negatívne. V roku 2014 sa k takémuto návrhu zmeny vyjadril aj predseda odborovej organizácie Pavel Ondek, keď povedal, citujem: „Tento nový prvok, ak by bol aktuálny, by mohol byť prínosom pre riadenie v školstve.“ Podľa neho by sa takto mohlo predísť rutinnému riadeniu škôl, ktoré vzniká, keď sú riaditelia vo funkcii príliš dlho.
Podporou tohto návrhu zákona, o ktorú vás žiadam, môžeme spoločne vyslať jasný signál, že školstvo nie je druhoradou oblasťou nášho záujmu a nie sú nám ľahostajné problémy, ktoré ho blokujú. Vyšleme signál, že máme záujem o progresívne a inovatívne školy a zároveň nebudeme tolerovať pochybenia a praktiky, ktoré sú v zásadnom rozpore s demokratickými princípmi a ľudskými právami.
Ďakujem za pozornosť.