Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Chcem sa ospravedlniť Národnej rade za chybu, lebo ja som prečítal zle body. Takže ešte ospravedlňujem sa. Mali to byť body 67 až 69, tlače 934 až 936. Prepáčte mi ešte raz za túto chybu. Som zle body prečítal.

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, aj po predchádzajúcej konzultácii s vami si dovolím navrhnúť presunutie bodov 66 až 68 na najbližšiu schôdzu Národnej rady. Tento svoj návrh odôvodňujem tak, že tie body boli časované, aby súladili aj s predložením vládneho návrhu v tejto oblasti do Národnej rady, ktorý mal byť na tejto schôdzi podľa pôvodného harmonogramu, ale vláda tiež ešte nepredložila svoj návrh, preto sa zdá byť účelnejšie tento návrh prerokovať na septembrovej schôdzi. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Pán minister, v prvom rade dovoľte mi oceniť, že ste vystúpili v rozprave, či to bolo na výzvu alebo bez výzvy, to ja neviem, ale v každom prípade si to veľmi cením.
Na úvod len malá metodická poznámka. Vy ste ma obvinili, že pracujem populisticky s dátami a faktami. Nejak ste to nepríkladovali. Ja musím povedať, že nech by som robil čokoľvek, tomu čo ste práve ukázali vy v tom, že v jednej vete ste ma obvinili z návrhu za 400 mil., v druhej vete už to bol návrh za 300 mil., pričom ani jedno z toho nie je pravda, to sa mi len tak ľahko nepodarí. Takže keď to takto robíte, mali by ste možno aj vy viac tie slová vážiť.
Ale k tomu podstatnému. No, v tom, čo ste teraz povedali a hlavne tie veci, naozaj vidíme toho ducha Charlieho Mccreevyho a toho, že keď sú peniaze, treba ich míňať, lebo to je problém vášho pôsobenia ako ministra financií, že akékoľvek dodatočné peniaze prídu, vy ich miniete a niekedy aj viac. A tým pádom to nie je otázka koalície. Vy ste to robili pred voľbami v roku 2016, ten posledný rok a pol ako súčasť vlády jednej strany. A musím povedať, že aj v tejto vláde, nieže by som chcel SNS a MOST obhajovať, ale najväčší pohonič nových výdavkov sociálnych pseudobalíčkov a opatrení ste vy, myslím teda strana SMER, nie SNS, nie MOST.
Ako SNS sa občas priskočí nejakými trinástymi platmi a podobnými vecami, ale tie im vždy úspešne obstriháte natoľko, že fiskálne je z toho taký bonsaj. Ale tie vaše, tie vaše nápady sú to, prečo nemáme prebytkový rozpočet, nápady vašej strany. A ak tu bude ekonomika o niekoľko rokov v krachu kvôli nezvládnutej bubline, čo nám v nejakej miere už dneska hrozí a vy nerobíte nič preto, aby tak nebolo, naopak, nalievate do nej ďalšie peniaze, ako sám píšete, tak to bude predovšetkým zodpovednosť strany SMER – sociálna demokracia a v rámci nej najmä vášho, keďže ste sa nevedeli postaviť k tomu, že váš premiér ešte nevidel alebo súčasný predseda ešte nevidel peniaze, ktoré by neminul. A vy ako minister financií ste mu v tom plne vyhoveli.

Pardon, ďakujem pekne, kolegovia. Toto je, ak sa nemýlim, posledný bod pána ministra financií v tejto snemovni dneska. To znamená, že ak bude reagovať len v záverečnom slove, ako on to má vo zvyku, nebude už na neho možné reagovať, čo ja považujem za zneužívanie rokovacieho poriadku, a preto sa mu len chcem vopred ospravedlniť, že tu nebudem na jeho reakciu. Ak by vystúpil v rozprave, tak by som si, samozrejme, jeho reakciu veľmi rád vypočul, ale nebudem nadŕžať zneužívanie rokovacieho poriadku na to, aby človek mohol byť bez možnosti diskusie.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážený kolega, vážený pán minister, vystúpenia v pléne Národnej rady sú často určené rôznym obecenstvám. Niekto hovorí len sám pre seba, pre svoje potešenie, niekto hovorí pre televízne kamery, niekto hovorí preto, aby si z toho vytvoril neskôr dvojminútové youtube video. Niekto hovorí pre svojich kolegov, ak tu náhodou sú, poslancov, a ja dneska budem hovoriť k vám, pán minister, niežeby som teda nechcel, aby to počúvali aj ostatní, ale naozaj budem hovoriť primárne a základne k vám. A ten dôvod je nasledovný.
Počas tých prvých dvoch rokov vlády Roberta Fica, tretej, keď sa ma pýtali novinári, blízki ľudia, o tom, že s akými členmi vlády sa dá nejakým spôsobom komunikovať, možno aj spolupracovať a minimálne účelne polemizovať, tak ja som vždy hovoril, že traja ministri v tej vláde, ktorí stoja aspoň, aspoň za tú komunikáciu a za pokus niečo rozumné urobiť, a bola to pani ministerka Žitňanská, bol to pán minister Drucker a boli ste to vy.
Pani ministerka Žitňanská už nie je ministerkou, pán minister Drucker tiež nezvládol svoje pozemky a svoje ambície a z tých ministrov, s ktorými stojí za to viesť či už polemiku, alebo spoluprácu, ste v tej vláde zostal sám, a tým pádom aj cítim určitú povinnosť predsa len aj na vás uplatňovať možno prísnejšie kritériá ako na iných, ale aj s vami naozaj diskutovať a nielen teda predviesť takú tú klasickú parlamentnú ohadzovačku sa tým, čo máme práve k dispozícii. No a v rámci toho mi dovoľte hovoriť a začať tým, čo sa udialo v krajine, ktorá nám v mnohom môže byť vzorom aj v dobrom, bohužiaľ, v niečom aj v zlom, a to je Írska republika.
Írska republika zažila niečo podobné ako Slovensko, to znamená, že po dlhých, po dlhom období stagnácie vďaka silným reformám zaznamenala veľmi silný hospodársky rast, ktorý je postavený najmä na zahraničných investíciách a ktorý priniesol významné zlepšenie životnej úrovne, ale následne sa aj vďaka nezodpovednej politike a prehrievaniu ekonomiky tento silný rast preklopil do finančnej, ekonomickej bubliny a realitnej v ich prípade, ktorá viedla k tomu, že ten krach, tá finančná kríza v roku 2008, ´9, ´10 sa v Írsku prejavila jednou z najhorších podôb v Európe spolu s teda Gréckom a čiastočne so Španielskom a Portugalskom. Írsko zažilo veľmi zlé časy, dneska sa z nich postupne dostáva. A v rámci tých veľmi zlých časov, Gréci, pardon, Íri na rozdiel od možno Slovákov venovali predsa len viac pozornosti minulosti a skúmali aj to, prečo sa to stalo a kto zlyhal.
Ja by som chcel dneska hovoriť o írskom ministrovi financií, ktorý sa volal Charles McCreevy, ktorý bol ministrom financií v rokoch ´97 až 2004, teda zhruba obdobné obdobie, ako už ste skoro ministrom financií, a ktorý potom odišiel na vrchole slávy do Európskej komisie robiť komisára. Len keď potom riešili po roku 2008, kto má zodpovednosť za to, že tá kríza, že tá finančná realitná bublina v Írsku bola tak masívna a že Írom tak uškodila, tak zavolali aj bývalého ministra McCreevyho pred parlamentnú vyšetrovaciu komisiu, aby sa spovedal aj za svoj diel zodpovednosti. A on akýkoľvek diel zodpovednosti odmietol. Najprv povedal, že "za mňa to nebolo", a keď mu ukázali veľmi jasne, že opatrenia, ktoré prijímal alebo často skôr neprijímal, keď bol ministrom financií, vo vzťahu k rozpočtu priliali obrovské množstvo oleja do tej, do toho ohňa, ktorý sa v írskej ekonomike rozhorel, do tej bubliny, a že už práve pre jeho nástupcu bolo v podstate takmer neskoro s tým niečo urobiť, tak sa bránil vetou, ktorú, verím, že s ňou budete hlboko stotožnení, lebo v inej verzii som ju počul viackrát od vás a to povedal, že "keď máte peniaze, musíte ich míňať". Čo znie veľmi ľudsky rozumne, ale z pohľadu ekonómie, ktorá je vo vysokom štádiu prehrievania sa, je to to najhoršie, čo môžte urobiť. A preto sa mi dovoľte sa teraz preniesť z Írska, lebo už trávime v ňom zopár minút, na Slovensko do dnešného dňa a pozrieť sa na to, akú správu o stave tejto krajiny a ekonomiky aj vašej možnej spoluzodpovednosti dnes kreslia údaje, ktoré máme k dispozícii.
Samotná, samotný program stability, ktorý nám dnes predkladáte, hovorí, že ekonomika sa v tejto chvíli už prehrieva nad svoj potenciál, že je na neudržateľnej ceste, z ktorej sa bude musieť vrátiť. Zároveň v tej istej správe hovoríte, že fiškálna politika v tomto období dodáva do tejto prehriatej ekonomiky ďalší dodatočný fiškálny impulz, ktorý vy sám kvantifikujete na úrovni jedného percenta HDP. To znamená, že do prehriatej ekonomiky nalievate ďalšie peniaze v tejto chvíli. Zároveň sme na ostatnej schôdzi mali správu Národnej banky Slovenska o finančnom trhu, kde Národná banka, inak to teda veľmi nudná a konzervatívna inštitúcia, priamo povedala, že čelíme neudržateľnému rastu úverov na všetkých frontoch. Teda nemáme bublinu, ktorá by bola lokalizovaná niekde, v jednom konkrétnom trhu, ale máme obrovský nárast úverov nielen na bývanie, ale aj spotrebných úverov, aj úverov pre podniky. A Národná banka doslova povedala v tomto dokumente, že domácnosti sa v súčasnosti zadlžujú rýchlejšie, ako je nárast ich príjmov, čo je, čo je neudržateľné. Nikto si nemôže dlhodobo rýchlejšie požičiavať ako zarábať, pretože potom to nemá z čoho splatiť.
Zároveň nám rastie inflácia. V tejto chvíli už je niekoľký mesiac nad cieľom Európskej centrálnej banky na Slovensku, ktorý cieľ je do, maximálne do dvoch percent. Už sme cez dve percentá a aj budeme. A zároveň sme vstupom do eurozóny – a všetci sme to vedeli – stratili možnosť ovplyvňovať to cez štandardnú menovú politiku. To je štandardná vec, ktorá by sa diala v takomto období, je, že Národná banka by začala prudko dvíhať úrokové sadzby, aby ochladila ekonomiku a tým to obránila. My sme odovzdali svoju menovú politiku do Frankfurtu z dôvodov, ktoré sú dobre známe a ktoré platia. Ale to, čo znamená takáto politika, je, že finančná fiškálna politika štátu musí o to viac kompenzovať to, že máme nulové úrokové sadzby na úrovni celej eurozóny.
V súčasnosti sa vo väzbe na fiškálnu politiku, na to, čo je vašou najväčšou zodpovednosťou, najviac vždy rieši dlhodobá udržateľnosť. Rieši sa to, že kedy dosiahneme vyrovnaný rozpočet, aké sú indikátory dlhodobej udržateľnosti, a to je nepochybne dôležité. Ekonomika, ktorá je však v tom stave, ako je slovenská dnes, teda nad svojím potenciálom, prehrieva sa, nízke úrokové sadzby, vysoký rast úverov, rast inflácie nad cieľom, ktorá nemá svoju vlastnú menovú politiku k dispozícii, by mala mať dávno rozpočtový prebytok, aby ten chladil to, čo sa v ekonomike deje. Dovolím si pripomenúť, že írski ministri financií, ktorých dneska opľúvajú doslova v Dubline na ulici, dokonca mali aj prebytok a ešte aj to bolo málo, pretože keď sa tá finančná bublina rozbehne tak brutálne, ako sa rozbehla nakoniec tam, keďže dlho s tým nič nerobili, tak je hrozne ťažké ju zastaviť.
To znamená, moja, moje, otázka, varovanie, pripomenutie pre vás. To prvé je, že prečo nám sem dnes nenesiete prebytkový rozpočet, aby ste vyvažovali to, čo sa v ekonomike deje.
Zároveň musím reagovať jednou vetou aj na to, čo ste hovorili doteraz a to je, že každého, kto si vás dovolí kritizovať, odbijete tým, že aj oni by chceli viac peňazí na to, viac peňazí na to a že sú pokrytci a populisti. No, sú pokrytci a populisti tí, ktorí chcú naozaj všetko lepšie, ktorí chcú všetky výdavky zvýšiť a všetky dane znížiť. To sa naozaj nedá. Ale nie je v ničom populistické ani pokrytecké v takýchto ekonomicky dobrých až pridobrých časoch chcieť, aby ste aj rozumnejšie hospodárili a aj medzi jednotlivými skupinami výdavkov a príjmov hľadali priority. V našich verejných financiách za vášho vedenia nedochádza k žiadnej zásadnej reštrukturalizácii, ktorá by, o ktorú by ste sa pokúsili a kde by ste zásadne presúvali z menej prioritných oblastí výdavky alebo príjmy do prioritnejších oblastí. Nič také nerobíte a nerobíte ani strategické rozhodnutia pre budúcnosť.
V tomto dokumente, ktorý ste nám predložili, hovoríte, že zásadnými výzvami pre slovenské hospodárstvo; teda nielen pre slovenskú spoločnosť, pre slovenské hospodárstvo; je stav školstva, trhu práce a zdravotníctva. Konkrétne pri školstve zdôrazňujete základné školstvo. Ani s jedným nerobíte nič významnejšie, hoci práve tieto opatrenia by najmä v oblasti trhu práce a čiastočne školstva mohli pri prehriatí ekonomiky pomôcť riešiť. Lebo jeden z dôvodov, prečo sa ekonomika prehrieva, je nedostatok pracovnej sily. My sme dnes v situácii, kde máme najvyššiu nezamestnanosť vo V4 a to s veľkým náskokom. Ale máme jeden z najviac prehrievajúcich sa trh práce, pretože mnohí ľudia, ktorí sú nezamestnaní, nie sú pripravení na to, aby mohli pracovať. To je problém, ktorý žiadna vláda nevie vyriešiť za jeden rok. Ale vy ste ministrom financií už viac ako šesť rokov a za ten čas ste s tým urobili veľmi veľa opatrení a takmer žiadny výsledok.
Chápem, že môžte povedať, že to nie je váš problém, vy ste minister financií. To je problém ministra práce, to je problém ministra školstva, to je problém ministerky zdravotníctva. A určite vás nechcem brať na zodpovednosť za to, že by ste mali riadiť ďalšie tri rezorty, aj keď vraj Slota v blahej pamäti to dokázal, ale s výsledkami, ktoré nás nikoho netešili.
Minister financií však nie je len ten, kto drží kasu, ale je to, a ste aj podpredseda vlády, je to ten, ktorý má tlačiť zmeny v ekonomike, zmeny v rozpočte, zmeny v rezortoch tak, aby sa veci posúvali. Namiesto toho sme zo strany vlády svedkami populizmov na štýl ústavného stropu na zastropovanie dôchodkového veku, čo vy veľmi dobre viete, že je opatrenie, ktoré dneska v ničom nepomôže a v budúcnosti veľmi veľa uškodí. Jediný, komu pomôže, je možno váš predseda strany, ale aj o tom ja osobne pochybujem.
Charles McCreevy odišiel v roku 2004 do Európskej komisie mysliac si, že to stihol. Odišiel v najlepšom, ekonomika rástla, nezamestnanosť bola na historickom minime, vláda bola populárna, celkom dobre to, tam to porovnanie kríva dnes na Slovensku, ale inak to celkom sedí. A on si myslel, že unikol zo všetkých tých problémov a výziev a už to bude problém jeho nástupcu. Stal sa európskym komisárom, dosiahol vrchol kariéry a mohol sa na to všetko vykašľať. Problém je však v tom, že ono to tak celkom nefunguje, lebo rovnako ako vy bol pomerne mladý, keď to urobil. Neskončil v šesťdesiatich ôsmich, v sedemdesiatich dvoch rokoch. Skončil pomerne v mladom veku, vy ste ešte, myslím, mladší ako on vtedy, a tým pádom bol ešte stále tu, keď to celé padlo ako domček z karát, a dokonca ešte aj o sedem rokov neskôr, keď si ho zavolal ten parlamentný výbor, aby s ním riešil aj jeho spoluzodpovednosť za to, že s tým nič neurobil.
Vy keď dnes-zajtra odídete, ako sa hovorí, na post guvernéra Národnej banky Slovenska, tak zanecháte prehriatu ekonomiku, ktorá začína javiť silné dávky bublinovosti, do ktorej vy sám prilievate peniaze. Zanecháte nulový až negatívny pokrok v tých najväčších výzvach slovenskej ekonomiky a môžte to robiť s nádejou, že vám už sa to nevráti. Ale život je dlhý a tá demografia hovorí, že budeme žiť čoraz dlhšie. A preto je na zváženie pre vás, pán minister, či naozaj táto cesta najmenšieho odporu, kde ste síce nedovolili, aby sa verejné financie rozpadli, kde ste povedzme oproti Sergejovi Kozlíkovi blahej pamäte úspešný minister financií, pretože on dovolil, aby sa mu tie verejné financie rozpadli a nechal ich úplne rozpadnuté svojim nástupcom. Takisto sa rozpadli vášmu predchodcovi pánovi Počiatkovi, vtedy ste boli štátny tajomník. Ale ja ako štátny tajomník viem, že poloha štátnych tajomníkov je rôzna a je to zodpovednosť ministra. Takže to vám na hlavu hádzať nebudem.
Odídete ani nie ako Kozlík, ani nie ako Počiatek a ani z nás, verím, že nikdy nebude Macedónsko ani Grécko, ani keď tu tá bublina nejakým spôsobom, ak bude ďalej takto pokračovať a praskne, myslím, že ju, verím, že ju zvládneme. Ale vždy som si myslel a myslím si, pán minister, že vy máte na oveľa viac ako na to, aby ste nedopustili rozpad verejných financií v svojej službe, že ste mali aj na to a máte na to, aby ste to zanechali v lepšom stave, ako ste to zdedili, a aj s dlhodobým nárokom a s dlhodobou udržateľnosťou. To je, to je ten nárok, ktorý som na vás vždy mal, hovorím, na rozdiel od mnohých vašich vládnych kolegov. Je to možno v niečom neférové, že vás, by som povedal, kontrolujeme a kritizujeme na určite vyššej úrovni ako ostatných členov tejto vlády, ale je to aj cena za to, že vy takto chcete byť vnímaný a takto ste sa snažili aj postupovať.
Tento program stability, ktorý dnes, o ktorom dneska rokujeme, samozrejme, je len jeden z kamienkov celkovej dlhodobej hospodárskej politiky. Nie je to, nedochádza tu k žiadnej šokujúcej zmene, nedochádza tu k žiadnemu obratu kurzu. Je to len ďalší kamienok, ktorý hovorí, že ekonomika nesmeruje dobrým smerom z hľadiska tých vecí, o ktorých som hovoril, a ministerstvo financií za vášho vedenia tomu viac škodí, ako pomáha. A to je na človeka s vaším potenciálom nie dobré vysvedčenie.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega, dalo by sa veľa detailne hovoriť, ale už sme aj v tej diskusii veľa povedali, tak ja sa skôr zameriam na takú podstatnejšiu pointu. Ako zlepšovať situáciu v našej krajine? Buď môžme hľadať nové riešenia, ktoré budú našu krajinu postupne posúvať vpred a, samozrejme, tie riešenia musia byť dôveryhodné, to s vami súhlasím, alebo môžme povedať, že je to tu tak zhnité, že pomôže len úplne nová revolúcia. Lebo z toho, čo ste napríklad vy teraz povedali, keby som to bral do dôsledkov, tak to chápem tak, že musí prísť nová revolúcia, ktorá vymetie všetko, čo tu je, a nastolí nejaký nový poriadok.
Problém je v tom, že tieto typy revolúcií vznikajú z absolútnej frustrácie, ktorá vynáša k moci ľudí, ktorí tu za mnou sedia alebo možno v tejto chvíli nesedia, nie ľudí, ako ste vy, a vynáša k moci buď fašistov, alebo komunistov, pretože v tej chvíli sa stratí taká dôvera k štátu a k normálnej politike, že už nikto z normálnych ľudí nedokáže ľudí presvedčiť. To znamená, že bol by som opatrný s tvrdením, že je to tu tak prehnité, že nemožno so žiadnou inštitúciou pracovať, so žiadnym zákonom pracovať, nemožno nič zlepšiť, nemožno tú korupciu posunúť, že demokratické, lebo ak berieme doslova to, čo ste povedali, v podstate ani demokratické voľby nepomôžu, pretože presne, generálny prokurátor je vo funkcii ešte niekoľko rokov, sudcovia sú neodvolateľní a tak ďalej a tak ďalej.
Ja si myslím, že mali by sme na jednej strane priznávať veľmi vážny stav choroby Slovenska, potrebujeme rekonštrukciu štátu, a zároveň by sme mali mať optimizmus k tomu, že sériou postupných krokov k lepšiemu to tu vieme zásadne zlepšiť, lebo to je podľa mňa jediná cesta vpred, ak sa naozaj nechceme vydať cestou fašistickej alebo komunistickej revolúcie.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne všetkým kolegom. V prvom rade, pán kolega Grendel, áno, a preto aj slovenské súdy sú kľúčové, ale váš veľmi blízky spolupracovník Daniel Lipšic zriadil Špeciálny súd, ktorý funguje dodnes a pokiaľ; práve pre takéto typy trestných činov; a pokiaľ viem, funguje tak, že ho zatiaľ nikto nespochybňuje. To znamená, že dnes sa, naopak, zdá, že najväčšou prekážkou je práve polícia a prokuratúra. To znamená, že tento návrh by mohol znateľne odbúrať niektoré prekážky, ktoré vedú k potrestaniu vinníkov, pretože tie sa v prípade veľkých korupčných trestných činov dneska ukazujú byť viac na úrovni polície a prokuratúry.
S vašou kritikou stavu na Slovensku ja v mnohom súhlasím, aj keby som upozornil to, čo povedal pán kolega Kresák, že máme v prokuratúre aj v polícii práve mnoho statočných ľudí. Ten dnešný systém ich nepustí, gniavi, vylúči a tento návrh je práve spôsob, ako mnohých takýchto ľudí posilniť a odstrihnúť od tej slovenskej chobotnice, aj preto ho podporujeme.
No a k tomu, čo povedal pán kolega Vašečka, no, pán kolega, len práve tá kritika pána Grendela bola, že my to málo centralizujeme, pretože práve preto, že priveľa vecí zostáva na Slovensku, slovenskí prokurátori budú nakoniec vyšetrovať, slovenské súdy budú nakoniec odsudzovať, práve preto bol pán Grendel skeptický k tomu, že či to pomôže, keď priveľa právomocí zostáva na Slovensku. Takže odpoveďou na jeho kritiku by skôr bolo, aby sme to centralizovali ešte viac, aby sme zriadili európsku políciu a skutočné európske súdy.
Ale ja si dovolím nesúhlasiť s tým, čo ste povedali, z iného dôvodu. Ja nepovažujem kradnutie za národnú identitu, ako ste vy hovorili o prípade Coman, ani za národné špecifikum. Ja tiež súhlasím s tým, že by sme mali byť veľmi citliví v tom, kde zasahuje federálna úroveň do vecí, ktoré sú otázkami národných hodnôt. Ale ja si nemyslím, že korupcia je naša slovenská národná hodnota, alebo by aspoň nemala byť, a preto, naopak, tam budem podporovať veľmi silno posilňovanie tej európskej úrovne, tak ako ich nebudem podporovať v tých niektorých iných témach, ktoré ste spomínali.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v prvom rade mi dovoľte môjmu predrečníkovi poďakovať za to, že vystúpil, lebo prelomil moju obavu, ktorú som mal dnes ráno, že takýto zákon, ktorý ja osobne považujem za suverénne najdôležitejší, o ktorom rokujeme na tejto parlamentnej schôdzi, nebude mať vôbec žiadnu pozornosť v tejto snemovni. A hoci s jeho kritickým názorom budem v mnohom nesúhlasiť, tak si myslím, že robí slovenskej verejnosti dobrú službu v tom, že tú diskusiu otvára a poukazuje aj na slabiny. Takže mali by sme mať oveľa väčšiu diskusiu o tomto návrhu, aj keď je pravda, že tento samotný návrh zákona už je len implementačným zákonom na výber prokurátorov a tým pádom tá hlavná diskusia už prebehla v situácii, keď sa Slovenská republika k európskemu prokurátorovi pripojila. Ten spôsob výberu je už len druhotná vec, aj keď, ako kolega Grendel poukázal, veľmi dôležitá, ja sa k nej ešte vrátim.
Prečo je to tak dôležité, tento zákon a celý koncept európskeho prokurátora? No pretože naozaj sú zločiny, ktoré; najmä také, ktoré siahajú veľmi vysoko; ktoré národné alebo štátne orgány vyšetrujú len veľmi ťažko. Je to z povahy aj ich cezhraničnej povahy, ale často je to aj z povahy vysokopostavenosti páchateľov. To nie je nutne len na Slovensku, pozrime sa do USA, teda do federácie, ktorá už je etablovaná viac ako 200 rokov ako federácia. Keď guvernér štátu Illions Rod Blagojevich spáchal korupčné trestné činy nezatkla ho miestna illionská štátna polícia, ale FBI. A takto by som mohol hovoriť o predchádzajúcich jeho, myslím, že zo siedmich posledných illionských guvernérov piati boli z funkcie odvolaní za porušenie zákonov a viacerí sú vo väzení. A to isté sa týka aj niektorých iných amerických štátov a takmer je to vždy FBI a federálne orgány, ktoré po týchto najvyšších lokálnych a štátnych činiteľoch idú jednoducho preto, že naozaj preťať tie korupčné väzby na najvyšších lokálnych úrovniach cez lokálne orgány je jednoducho v praxi veľmi ťažké aj vo vyspelejších krajinách, aj keď súhlasím, že náš, naša skúsenosť v tomto je obzvlášť tristná. Preto ja osobne vnímam túto Európsku prokuratúru ako veľkú šancu prelomiť ten cyklus beztrestnosti, ktorý na úrovni Slovenska máme. A musím povedať, že to, ako je ten európsky prokurátor nastavený, dáva veľmi slušnú nádej, že sa to začne diať, aj keď treba povedať, že sa to nezačne diať veľmi skoro.
V tomto by som si dovolil nadviazať na kritiku alebo poznámky kolegu Grendela, ktorý to jednak poukázal, že to nebude mať spätnú jurisdikciu, a ja by som si dovolil len doplniť, že tento európsky prokurátor bude, začne reálne fungovať až počas obdobia ďalšej vlády Slovenskej republiky, teda v roku 2020. To znamená, že akékoľvek teda spätné ilúzie ako tie, ktoré on citoval, alebo akékoľvek ilúzie, že sa teraz rýchlo niečo zmení, nie sú namieste a tento inštitút naozaj začne reálne riešiť veci až počas budúceho funkčného obdobia aj na Slovensku. To znamená, ja to považujem za pozitívny inštitút, ale tiež by som nepreceňoval jeho okamžitý dopad.
Ako už bolo povedané, na tomto inštitúte sa zúčastňuje 20 z 28 členských štátov, treba však vysvetliť, že z tých ôsmich nezúčastnených jedno je Dánsko, ktoré má výnimku zo všetkej spolupráce v oblasti práva a spravodlivosti, a jedno je Veľká Británia, ktorá z Európskej únie odchádza, takže by nemalo logiku, aby akurát na tomto participovala. No a z tých zvyšných šiestich krajín, ktoré sa nechcú zúčastniť, jedno je Írsko, ktoré má úplne iný právny systém anglosaský a aj teda v oblasti prokuratúry, no a potom sú tu teda bašty právneho štátu Maďarsko, Poľsko a Malta, kde práve využitie eurofondov je jeden z veľkých problémov a špeciálne v prípade Maďarska to prepojenie politickej moci a zneužívania európskych fondov je jeden z kardinálnych problémov minimálne na tej úrovni ako u nás. To znamená, že ja celkom chápem, prečo Viktor Orbán do toho nešiel, a som skôr prekvapený, že naša vláda do toho išla, predpokladám, že je to aj zásluha bývalej ministerky spravodlivosti, ale to už nechám aj na súčasného ministra, aj na ostatných, aby komentovali.
Zúčastňuje sa toho teda drvivá väčšina členských štátov Európskej únie aj tých, ktorí sú prijímateľmi, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Rumunsko, Bulharsko, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, ale aj tie, ktoré sú najväčšími darcami, teda Nemecko, Belgicko, Francúzsko a podobne. Z tých veľkých darcov jedine Holandsko a Švédsko sú vonku, čo sa priznám, že je možno otázka na pána ministra, že prečo je to tak, aj keď z pohľadu Slovenska to asi nie je až také dôležité.
No a teraz k samotnému, samotnému prokurátorovi. Prečo v ňom vidím tú nádej, ktorú v ňom kolega Grendel nevidí? Vidím preto, že okrem toho návrhu zákona som si prečítal aj detailne ten samotný právny predpis Európskej únie, ktorý tú prokuratúru ustanovuje, a ten predpis, musím povedať, je postavený veľmi dobre. Je postavený veľmi dobre v tom, že odstraňuje a rieši najväčší problém, ktorý dnes na Slovensku máme, a to je, že úzka skupina ľudí dnes na Slovensku vie mocensky ovládať orgány činné v trestnom konaní a vie zabezpečiť tým pádom de facto imunitu v konkrétnych trestných činoch a stačí na to naozaj, aby sa dohodol jeden-dvaja ľudia, špeciálny prokurátor s generálnym prokurátorom, so šéfom NAKA, resp. sa nemusia dohodnúť, stačí, keď sa ticho koordinujú alebo jednoducho postupujú rovnakým smerom.
Tá obava, že Európska prokuratúra bude ovládnutá týmito záujmami zo Slovenska, je možná. Otázka je, že aké prekážky ten predpis kladie tomu, aby sa tak stalo. Kladie tomu prekážky v prvom rade tie, že tak ako pri Európskom súdnom, súdnom dvore, aj tu ustanovuje nomináciu z národnej úrovne a výber z medzinárodnej úrovne, tu dokonca ustanovuje ešte prísnejší režim, ktorý je zhruba na úrovni Európskeho súdneho dvora v Štrasburgu teda, že národná úroveň deleguje troch prokurátorov na európskeho prokurátora a Európska únia si vyberá z nich jedného. To znamená, áno, teoreticky je možné, že slovenská, že Generálna prokuratúra, jej výberová komisia nájdu troch "Harabinov", aby som to povedal na tom príklade, ktorý použil kolega Grendel, tí traja "Harabinovia" budú mať previerky, budú vedieť anglicky alebo francúzsky, budú spĺňať všetky tie podmienky, schváli ich vláda Slovenskej republiky a potom teda Európska únia si bude musieť z nich jedného, bude musieť z nich jedného vybrať. Je to možné, ale považujem to za nepravdepodobné.
Pokiaľ máme aj doterajšie skúsenosti z oblasti, ako je EUROJUST, EUROPOL a pod. a Európsky súd pre ľudské práva, nie vždy tam nominujeme ideálnych kandidátov, aj niektorí sú nám aj opakovane vracaní, ako sme zažili, ale v zásade až také ovládnutie "Harabinmi" a "Kováčikmi", myslím si, že v tomto prípade nehrozí. Zároveň je treba povedať, že európska regulácia pre európskeho prokurátora obsahuje ustanovenie, kde ak je európsky prokurátor alebo ten delegovaný európsky prokurátor v konflikte záujmov, alebo inak má nejaký záujem na tom vyšetrovaní, možno ho aj rozhodnutím zvyšku Európskej prokuratúry od toho odstaviť. To znamená, že nebude to, nebude to v rukách, keby rovno teda tí slovenskí "Harabinovia" a "Kováčikovia" ovládli slovenského európskeho prokurátora, slovenského delegovaného európskeho prokurátora, ešte aj tak majú ostatní nástroj na to, ako ich od toho odstaviť. Samozrejme, žiadny nástroj nie je tak 100-percentne nepriestrelný, aby nikdy nemohol byť zneužitý, ale oproti situácii, ktorú máme dneska na Slovensku, kde v podstate aj na úrovni špeciálnej prokuratúry, aj na úrovni všeobecnej prokuratúry, aj na úrovni Policajného zboru čelíme len veľmi malým bariéram tomu, aby tí najmocnejší zneužívali svoje právomoci či už na personálne rozhodnutia, alebo zasahovanie do konkrétnych prípadov, tak tento európsky systém je oproti tomu asi o tri úrovne vyššie. Aj tie tri úrovne môžu niekedy zlyhať, ale je to naozaj o tri úrovne vyššie.
Zároveň treba povedať aj to, že ten európsky predpis explicitne ustanovuje, že zo strany miestnych zložiek už nebude možné zasahovať do práce týmto, či už európskemu prokurátorovi, alebo európskemu delegovanému prokurátorovi. To znamená, že žiadne negatívne ani pozitívne pokyny nebude môcť vydávať ani generálny prokurátor, ani špeciálny prokurátor, ani nikto iný. To znamená, samozrejme, môžeme, všetko, všetko môže raz zlyhať, všetko môže byť ovládnuté záujmami, ale oproti situácii, ktorú máme dneska, kde na úrovni okresného, krajského prokurátora môže byť prokurátor v podstate neobmedzenú dobu, na úrovni toho, keď o tom rozhoduje generálny prokurátor cez výber, ktorý on ovláda kompletne, pokiaľ, a to navyše pokiaľ neodvolá, tak ani v podstate tento súčasný prokurátor nemôže zasiahnuť, môže len odvolať a potom vypísať nové výberové konanie, tak tento systém, kde výberovú komisiu aj na slovenskej úrovni predstavuje kombinácia zástupcov generálneho prokurátora, Rady prokurátorov, Súdnej rady a ministra spravodlivosti, je tiež pomerne vyváženejší, ako je dnešný systém výberu slovenských prokurátorov okresných a krajských, oveľa vyváženejší. A je dokonca len o krok toho, čo sme za vlády Ivety Radičovej presadili na návrh pani ministerky Žitňanskej ako spôsob výberu okresných a krajských prokurátorov a čo dúfam, že sa raz vráti teda, že to nebude plne v rukách monokratického generálneho prokurátora.
Takže v skutočnosti tento návrh, najmä tá európska regulácia a nie ten slovenský zákon, predstavuje vážnu zmenu systému riadenia prokuratúry na Slovensku a vážny zásah do neho v prospech toho, čo tu dlhé roky presadzujeme. To, že ten návrh nemusí byť dokonalý, o tom koniec koncov svedčí aj ustanovenie paragrafu, dovoľte mi odcitovať, § 14 ods. 1, kde sa píše, že generálny prokurátor vyhlási prvé výberové konanie na kandidátov na funkciu európskeho prokurátora najneskôr do 31. novembra 2018. Ako vieme, november má 30 dní, to znamená, že chybička sa tam "vloudila" nielen ministerstvu, ale aj prešla celým legislatívnym procesom, ale; takže dokonalý určite nie je tento návrh a verím, že je to jediná takáto tajná chyba, ktorá tam pánovi ministrovi prekĺzla. Ale vo všeobecnosti tento návrh bude predstavovať nespochybniteľný pokrok, nebude asi predstavovať 100-percentný pokrok a ja súhlasím s pánom Grendelom úplne v tom, že na Slovensku nám spravodlivosť nikto za nás nezabezpečí, môže nám v tom pomôcť, môže v konkrétnych obzvlášť ťažkých prípadoch na európskej a cezhraničnej úrovni do toho vstúpiť, ale myšlienka, že nejakí federáles tu kompletne zabezpečia spravodlivosť, tá naozaj nemôže nikdy fungovať. A v tom, v tom s ním úplne súhlasím, že táto domáca úloha nám zostane aj po tom, čo sa Európska prokuratúra plne sfunkční.
Ako je asi zrejmé z toho, čo som, čo som naznačil, ja za tento návrh, naopak, hlasovať budem, považujem ho za dobrý a som rád, že Slovenská republika je súčasťou tohto mechanizmu. Čo však je namieste, a to súhlasím s kolegom Grendelom, že kým máme pochybnosti o využívaní Národného bezpečnostného úradu, o fungovaní previerkového systému, tak by bolo veľmi dobré zvážiť, ako presne využívame tento inštitút v týchto citlivých veciach, lebo či už sa jedná o známy prípad pána Jasaňa, ale aj množstvo ďalších prípadov, ktoré sa objavili, sú tu otázniky, takže... Ja chápem, že pán minister možno povie, že to nie je jeho problém, on je ministrom spravodlivosti a NBÚ pod neho nespadá, len ako on vo svojom zákone celú váhu toho zákona stavia na využitie tohto inštitútu, tak preberá určitú spoluzodpovednosť za to, či ten inštitút je plne funkčný, či už preto, že neprepúšťa nevhodných, alebo naopak, že či nezastavuje tých, tých vhodných.
Takže toľko z mojej strany a ešte raz zopakujem, v prvom čítaní to podľa mňa treba podporiť určite, v druhom čítaní môžme mať diskusiu o konkrétnych ustanoveniach, ale tento zákon v kombinácii s tou európskou reguláciou podľa mňa na Slovensku ľuďom, ktorí kradnú eurofondy, ktorí zneužívajú svoju politickú a obchodnú moc na to, aby sa obohatili na úkor všetkých daňovníkov Európskej únie a s tým súvisiacich zločinov, po tomto zákone sa im bude určite dýchať ťažšie. Ako ťažšie, ako veľmi ťažšie, to bude závisieť aj na ľuďoch, ktorí tú Európsku prokuratúru obsadia, budeme to môcť zhodnotiť podľa mňa najskôr o dva, tri, štyri roky reálne, takže ja nechcem teraz kresliť ružové sny, ale to ťažšie dýchanie si dovolím predvídať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Chcem súhlasiť s tým, čo povedal pán kolega Dostál, že akékoľvek pravidlá upravujúce súťaž by mali napriek tomu reflektovať to, že voliči legitimizujú vo voľbách tú stranu. To znamená, že samozrejme nie za akýchkoľvek okolností, ale nakoniec našim cieľom je umožniť ľuďom, aby sa mohli vo voľbách vyjadriť. To znamená, že nemali by sme mať pravidlá, ktoré znemožňujú prístup k voľbách. To je možno moja reakcia na pána poslanca Pčolinského. Priznám sa pán poslanec, ja som celkom tomu nerozumel, čo ste odo mňa chceli, lebo vy ste bez toho, aby ja som nejaké fakty uvádzal, vy ste vo svojom vystúpení dokázali, že tá strana bola kúpená, bola kúpená za zaplatení tých dlhov a za miesto na kandidátke. Ja to nepovažujem úplne za etické, ale v politike ani za nič také super nezvyčajné, aby som, ja som ani mojim cieľom nebolo vás nejak pranierovať, proste voliči vás sem poslali, ja to rešpektujem. Len celkom neviem, čo ste chceli odo mňa, aby som vyvracal, to, čo ste sám povedali? Viete, ja som prvýkrát toto pochopil pred 4 rokmi, keď mi jeden regionálny politik, ktorý si tiež založil stranu, vyzbieral asi 10 tisíc podpisov, povedal, že ja mám stranu, ale viete, mám ju napísanú na brata a to bola formulácia, ktorú nikdy nezabudnem, jak budem dlho živý, lebo už som sa s tým stretol pri firmách, ale nestretol som sa s tým pri politických stranách. No tak niekto má firmu na brata, niekto na Marčeka, ako hovorím, ja s tým zásadný problém nemám, len, len nie je to asi v poriadku, na tom sa verím, že zhodneme. Ja si nemyslím, že ani to riešenie, čo navrhuje Slovenská národná strana, je ideálne, tá lehota na zmenu názvu, ale to, že asi firmy na brata a firmy kupované za miesto na kandidátke, že to, tak by politika fungovať nemala a ja verím, že by sme sa zhodli. A k tomu čo povedal pán Bernaťák na záver, ja to teda vítam, hovorím, nám nejde o to, že teraz všetko, čo si my predstavujeme, musí v tej novele byť. Chápeme, že je to aj o kompromise, len chceli by sme, aby sem sa aj my vedeli našim voličom pozrieť do očí a povedať, že táto novela je krokom vpred nie len frčkou Igorovi Matovičovi. Ďakujem pekne.