Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Uvádzajúci uvádza bod

16. 6. 2017 o 15:19 hod.

doc. Ing. PhD.

Miroslav Beblavý

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Uvádzajúci uvádza bod 16. 6. 2017 15:19 - 15:25 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem. Ďakujem pekne za záverečné slovo. Kolega Mihál vysvetlil skoro všetko, čo som ja nestihol, takže dovoľte mi len možno ešte pánovi poslancovi Krajniakovi doplniť, že pokiaľ sa niektorá zdravotná poisťovňa stotožní s vašou argumentáciou, tak jej nič nebude brániť, aby fajčenie odmeňovala zľavou, ale ja myslím, že sa to nebude diať, pretože tie zdravotnícke dáta ukazujú, že to predplatenie celkom nie je tak, ako vy hovoríte. Ale ten zákon je rámcový práve v tom, že on necháva na zdravotné poisťovne to, aby si vybrali, ktoré veci chcú odmeňovať, a jediné, čo tam je povedané, je, že nesmú to byť veci, ktoré sú nejakým spôsobom diskriminačné alebo mimo kontrolu toho poistenca. To je jedna vec.
Druhá vec je, že čo by to reálne robilo so zdravotným poisťovacím trhom a aký je to rozdiel oproti dnešku, to sa pýtala aj pani poslankyňa Šebová. Dnes je to výslovne zakázané poskytovať plnenia poistencom najmä vo vzťahu k prepoisťovaniu. To znamená, že v tomto by sa tá situácia výrazne zmenila, lebo to, čo my navrhujeme, má zmysel len vtedy, ak sa poistenci podľa toho môžu správať. Načo vám niekto bude dávať zľavu, keď vy ani, vy ani nebudete môcť podľa nej sa rozhodnúť? Nuž preto my navrhujeme v tom zákone, aby poisťovňa musela ohlásiť ten systém zliav a dať si ho schváliť včas predtým, než do 30. septembra je vždy deadline na prepoistenie sa od ďalšieho roku. To znamená, poisťovne budú musieť vždy vyhlásiť, že toto je náš záväzok na ďalší rok, podľa neho sa poistenec môže rozhodnúť, ak, samozrejme, môže sa rozhodovať podľa čohokoľvek iného, nemusí sa rozhodovať len podľa zľavy a potom to poisťovňa bude musieť aj dodržať. Je tam daná jedna jediná výnimka, že ak poisťovňa je v nútenej správe, tak tie záväzky padajú, lebo, samozrejme, krachujúcej poisťovni nemôžme prikázať alebo nemalo by zmysel, aby ešte aj vyplácala tieto zľavy, ale to je jediná, jediná poistka. Takže toto ešte možno bolo dôležité vysvetliť.
A pokiaľ ide o tú, stav poisťovní, no to, čo si myslíme, že by sa v praxi stalo, je, že by to umožnilo poisťovňam naozaj začať už tým, čo sú agresívnejšie súťažiť o poistencov a zároveň by to umožnilo aj príchod nových poisťovní. Čo je, priznám sa, čo je niečo, čo ja považujem za veľmi dôležité pre vývoj zdravotného trhu, pretože my dnes máme situáciu, kde s výnimkou malej Union poisťovne máme v podstate súťaž v zdravotníctve Penty a štátu. Tá súťaž je, samozrejme, nielen v poisťovníctve, ona je na úrovni nemocníc, polikliník, lekární a niektorí ďalší a to ja považujem za veľmi nezdravé, hoci obom častiam tohto duopolu to vyhovuje. Štátu, alebo teda ani štátu ako takému, ale niektorým skupinám v pozadí dnešnej moci to vyhovuje, pretože v podstate nie je na nich až taký konkurenčný tlak a môžu si z toho zdravotníctva odsávať peniaze. Pente to, naopak, vyhovuje, lebo pokiaľ súťaží len so štátom, tak aj so zaviazanými nohami zarobí v tom zdravotníctve, pretože ten štát je veľmi neschopný konkurent, resp. tie skupiny, ktorá v jeho mene dneska to štátne zdravotníctvo riadia.
Robert Fico nám tu dlhé roky sľuboval alebo hovoril, že jediné riešenie tohto, aby to všetko znovu vlastnil štát. Po prvé, aj keby štát rovno znovu vlastnil poisťovňu, tak zvyšok zdravotníctva nebude vlastniť, a ako aj dneska vidíme, najväčšie peniaze sa zo zdravotníctva odlievajú cez úplne iné časti, reťazce, ako sú poisťovne, takže to ani nie je pravda. Ale najmä to, čo my vidíme, že ako je štát vrátane samotnej štátnej zdravotnej poisťovne brutálne náchylný ju nechať rozkradnúť a v podstate zničiť, ako to vidíme v súčasnosti vo Všeobecnej zdravotnej. Preto my si myslíme, že monopol nie je dobrý, ale ani tento duopol nie je dobrý. A tento náš návrh by umožnil to, aby niekto mohol prísť, čo môže už, samozrejme, oficiálne aj dneska, ale mal aj reálny nástroj, ako získať poistencov lepšími a lacnejšími službami, tým pádom by pri pre Pentu a štát mohla reálne vzniknúť tretia alebo aj štvrtá, aj piata súťažná noha, ktorá by zásadne zmenila situáciu na dnešnom trhu. Z tohto pohľadu ten zákon by mohol mať potenciálne veľmi významné vplyvy aj na štruktúru trhu zdravotného poistenia, na to, čo sa v ňom bude diaľ.
Jedna z vecí, čo si dovolím ešte povedať o tých rovnakých podmienkach, je, že my dnes máme a my to aj navrhujeme ponechať, systém prerozdeľovania zdravotného poistenia medzi poistencami, ktorý berie do úvahy náročnosť každého poistenca. To znamená, že bez ohľadu na to, koľko novorodencov, dôchodcov a iných skupín má poisťovňa a koľko má, naopak, ekonomicky aktívnych poistencov, tie peniaze sa reálne dneska na, myslím, 90 % alebo 85 % zlejú a potom sa prerozdelia podľa náročnosti poistenca. To znamená, že poisťovne majú dneska absolútne rovnakú štartovaciu čiaru v tomto zmysle a to my aj navrhujeme, samozrejme, zachovať.
Ešte raz mi dovoľte požiadať o podporu tohto zákona, aj keď poviem veľmi otvorene, že, samozrejme, takýto návrh vieme, že má malú šancu prejsť ako poslanecký návrh, napriek tomu, že sme ho konzultovali aj s poisťovňami, aj s ministerstvom zdravotníctva, ale pociťovali sme naozaj za potrebné otvoriť tú diskusiu. Lebo minister zdravotníctva ohlásil, že sa chystá do tejto snemovne so zákonom, ktorým chce obmedziť zisk zdravotných poisťovní a viazať ho na nejaké ukazovatele. Ja sa priznám, že podľa mňa až sem počujem ten smiech z Digital parku ako opäť štátni úradníci ministerstva zdravotníctva sa pokúsia obabrať Pentu tým, že jej nastavia nejaké prísne kritériá ktoré ona bude spĺňať. Ja sa priznám, že máme zatiaľ dlhoročnú skúsenosť s tým, čo sa stane, keď sa snaží obabrať Penta štát a štát sa snaží obabrať Pentu a skončí to zatiaľ vždy tak, že štát obabral Pentu, pardon, že Penta obabrala štát, nikdy nie naopak.
Preto podľa mňa jediné, čo tu pomôže, je súťaž, tak ako nám pomohlo pri iných oblastiach, že keď začala byť skutočná súťaž, ktorej sa nedalo uniknúť, tak to skrotilo tie silné duopoly, oligopoly, niekedy až monopoly. A, naopak, tieto pokusy štátu zadefinovať, že môžte si zarobiť peniaze, ak dosiahnete takýto benchmark a neviem čo všetko, skončil vždy tak, že skupiny ako Penta obehli štyrikrát štát a ten už len pozeral, čo sa s jeho peniazmi, resp. s našimi peniazmi deje.
Preto my sme tento návrh podali aj preto, aby bolo jasné, že máme na výber, že nemusíme len ísť touto síce permanentné populárnou, ale v skutočnosti prázdnou cestou regulovania zisku zdravotných poisťovní, my mu ho vieme zaregulovať najúčinnejšie súťažou, tak ako sa nám to začína dariť s bankami pri hypotékach a si myslím, že sa nám to môže podariť aj v zdravotných poisťovniach.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 16. 6. 2017 14:49 - 15:01 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľtge mi uviesť tento návrh zákona, ktorý predkladáme s kolegom Jozefom Mihálom.
Tento zákon reaguje na situáciu, ktorá v slovenskom zdravotníctve existuje od roku 2006 a ktorá bola a je oprávneným predmetom kritiky zľava aj sprava. A to je taký nedorobok alebo polotvar nášho systému zdravotného poistenia. My máme na Slovensku dnes systém zdravotného poistenia, kde majú zdravotné poisťovne medzi sebou súťažiť o klienta, o poistenca a v jeho mene objednávať zdravotnú starostlivosť. Tento systém je jeden z možných, keď sa pozrieme po krajinách Európy, je v mnohých krajinách takýto systém, v mnohých krajinách je aj systém jedného platiteľa, jednej poisťovne alebo nejakého štátneho orgánu, ktorý, ktorý platí. Čo však je na Slovensku špecifické a nie je správne, je, že nielen pluralitu, ale nevytvorili sme žiadne podmienky, aby táto pluralita mala zmysel. Zdravotné poisťovne síce sa môžu a majú biť o klientov, ale nemôžu tým klientom nič významné ponúknuť, pretože všetky majú zákonom predpísané rovnaké služby, to znamená to, čoby ekonómovia nazvali produkt, a zároveň všetkým musia platiť klienti rovnaké peniaze. To znamená, že predstavte si nejakú inú súťaž, kde môžte predávať len jeden tovar alebo službu a za ten si môžete pýtať len danú sumu peňazí. No aká súťaž potom môže nastať?
Potom vzniká oprávnená výčitka, najmä zľava, že takýto systém vlastne má všetky administratívne náklady a komplikácie pluralitného systému, keďže si musíme živiť tri poisťovne, dneska teoreticky aj desať, keby tu prišli ďalšie, ale nemá výhody pluralitného systému.
No na tento fakt reagovali dosiaľ ľavicoví a pravicoví politici nasledovne. Ľavicoví politici ako reprezentovaní najmä predsedom ,súčasným predsedom vlády, reagovali na tento fakt návrhom na zrušenie plurality, to znamená na to, aby sa vyvlastnili súkromné poisťovne a zostala jedna štátna. Tento návrh hoci bol významnej časti obyvateľstva populárny, nikdy nebol zrealizovaný ani jednou vládou Roberta Fica, a to jednoducho preto, že okrem toho, že ho veľká časť aj odmietala, bol, teda rozdelil spoločnosť, tak aj najmä preto, že by bol legislatívne neuveriteľne komplikovaný a pre krajinu finančne veľmi drahý a v konečnom dôsledku aj rizikový. Pretože by bolo treba všetky poisťovne vyvlastniť, čo v súlade s ústavou aj medzinárodnými pravidlami znamená, že by bolo treba ich majiteľov, v podstate im zaplatiť primeranú náhradu, o ktorú by sa potom navyše ešte aj neskôr mohli, o jej výšku, súdiť. To znamená, tento prvý návrh nebol nikdy zrealizovaný.
Druhý návrh bol zakázať poisťovniam vytvárať zisk. O to sa pokúsila prvá vláda Roberta Fica, potom a dodnes z toho plynú Slovenskej republike arbitráže, ktoré ešte stále nie sú vyriešené, hoci sme ich na niektorých inštanciách aj prehrali. Problémom tohto návrhu však okrem jeho finančných rizík je aj to, že on nerieši podstatu problému. Po prvé preto, že zdravotné poisťovne, najmä tie súkromné, ak chcú si ten zisk, vždy vedeli a vedia nejakým spôsobom vytiahnuť aj inak, ak ho majú, a zároveň aj v tom, že nerieši on tú administratívnu nákladnosť. Čo máme z toho, že zdravotné poisťovne by nemohli formálne vytvárať zisk, ak by ďalej bežal ten dnešný systém, kde sú tri poisťovne, tri administratívne aparáty a zároveň rovnaký produkt a rovnaká cena?
Preto návrhy Roberta Fica som vždy považoval za čisté populistické reči, ktoré teda nikdy neboli zrealizované, ale mnohým ľuďom sa páčili, najmä preto, že oprávnene kritizovali tú dnešnú situáciu, ktorú, ako som spomenul, nie je ani ryba, ani rak a prináša náklady plurality bez výhod plurality a súťaže.
Pravicoví, pravicové postoje donedávna boli reprezentované niečím, čo je sympatickejšie a logickejšie a stále podľa môjho názoru deravé, a to bol návrh alebo je návrh, aby sa to, čo dnes platí človek do zdravotného poistenia, považoval za akýsi základný balík, ktorý naozaj v ňom súťaž ani nemá byť veľká, ale aby teda ľudia začali v oveľa väčšej miere platiť si cez individuálne pripoistenie do zdravotníctva a aby zdravotné poisťovne súťažili najmä na tom individuálnom pripoistení. To je taký postoj, ktorý povedzme Rudolf Zajac, ale aj mnohí ďalší ekonómovia pravicovej politiky presadzujú od toho roku 2006 aj skôr.
Z môjho pohľadu má ten návrh dva problémy. Prvý je, že ja si nemyslím, že je len pravicové chcieť od ľudí, aby do niečoho platili ešte viac peňazí, čo už dnes dobre nefunguje. Existuje všeobecná zhoda, že naše zdravotníctvo je pomerne neefektívne, odhady medzinárodných inštitúcií o tom, že aká je diera alebo zbytočné minuté peniaze v slovenskom zdravotníctve len v porovnaní s okolitými krajinami sú asi 800 mil. eur. Teda asi 1 % HDP vyhadzujeme do vzduchu v zdravotníctve. Povedať za tých okolností ľuďom, že lepšie bude vtedy, keď zaplatia všetko, čo platia dnes, a ešte budú platiť viac individuálnym pripoistením a v tom je zmysel súťaže medzi zdravotnými poisťovňami, je podľa môjho názoru zbytočné, teda nesprávne. A zároveň ani toto nie je argument za pluralitu, lebo ak by sme tento argument zobrali vážne, tak potom stačí naozaj ten Ficov návrh jednej zdravotnej poisťovne pre to základné poistenie a povedzme nech tie poisťovne súťažia len o ten zvyšok.
Takže preto ten doterajší ľavicový aj pravicový postup sa mne nezdá správny. A teraz otázka je, že či vieme dať návrh, ktorý toto zmení. My s kolegom Mihálom po niekoľkomesačnej práci si myslíme, že vieme, a ten návrh spočíva v tom, aby sme zaviedli do zdravotného poistenia cenovú konkurenciu v tom základnom poistení. Teda inými slovami, my nechceme zmeniť to, že poisťovne nesúťažia v produkte, chceme, aby každá poisťovňa musela ponúkať za naše poistenie ten základný balík, ktorý tu dneska je zákonom zadefinovaný, ale chceme, aby mohli súťažiť v cene. Inými slovami, aby mohli ľuďom ponúkať nižšiu cenu za túto službu a aby aj podľa toho sa mohli ľudia rozhodovať. To je základná myšlienka.
Teraz dovoľte mi najprv popísať jej, ako ju chceme presadiť v praxi, a potom vysvetliť, čo by to prinieslo nad rámec nejakých konkrétnych úspor pre občanov. U nás je systém zdravotného poistenia postavený na tom, že každý ekonomicky aktívny človek platí percento zo svojho príjmu, teda je to 14 % zamestnávateľ, zamestnanec spolu, a ekonomicky neaktívne osoby sú väčšinou poistenci štátu, dôchodci, deti, ženy na materskej, nezamestnaní a za tých platí štát fixnú sumu. Keďže teda platí, a to postenie tým pádom nemá žiadny vzťah k reálnym nákladom na toho poistenca. To znamená, zdravotné poistenie u nás nie je v tomto zmysle skutočným poistením, je skôr určitou daňou kombinovanou so štátnou dotáciou. Už sú tu dlhodobo návrhy o tom, že prejsť na holandský a iný systém tzv. nominálneho poistenia, kde ľudia začnú naozaj platiť podobné sumy ako skutočné poistné, ale z môjho pohľadu táto zmena by bola neuveriteľne komplikovaná, pre ľudí s nižšími príjmami veľmi drahá a jej výnosy, jej prínosy by boli relatívne obmedzené, preto toto tiež nenavrhujeme.
Otázka je ale, ako za takých okolností, keď vlastne zdravotné poistenie do veľkej miery daňou(???) umožniť súťažiť na cene. Naším riešením je ponúkať tzv. zľavu na poistnom. To znamená, že poistné sa odvedie štandardne podľa doterajších predpisov, nič sa nemusí meniť, žiadne komplikované zmeny nemusia nastať. Jeho prerozdelenie podľa tzv. rizikových faktorov poistenca tiež prebehne podľa doterajšieho systému, ale poisťovňa bude môcť poistencovi sľúbiť, a teda potom neskôr bude aj povinná vyplatiť, že mu dá zľavu, teda že mu spätne vrátia peniaze, tak ako to už dneska poznáme aj v obchodoch, keď niekto, keď vám povedia, že vám vrátia povedzme 2 % z ceny nákupu, tak nie je to oveľa zložitejšia, ale v skutočnosti veľmi podobné. To by umožnilo poisťovni povedať, že my napríklad našim poistencom ponúkame zľavu 30 euro na budúci rok a každý, kto bude u nás poistený, ju na konci roka aj dostane od nás späť. To je bod jedna.
Bod dva, a ten je rovnako dôležitý, je však, že sme sa pokúsili nielen umožniť súťaž, lebo toto už by bola súťaž, poisťovne by mohli súťažiť o to, kto ponúkne väčšiu zľavu, ale chceli sme tú súťaž zaviesť spôsobom, ktorý pomôže znížiť náklady na zdravotnú starostlivosť a zlepší zdravotný stav obyvateľstva. A to je z môjho pohľadu rovnako dôležitý, resp. možno ešte o niečo dôležitejší cieľ. A to navrhujeme tým spôsobom, že poisťovne nebudú môcť ponúkať,alebo nebudú musieť ponúkať len jednu zľavu pre všetkých rovnakú, ale budú môcť ponúkať rôzne zľavy v nadväznosti na to, čo daný človek poistenec robí pre svoj zdravotný stav. Nebude mu môcť ponúkať zľavy viažuce sa na diskriminačné faktory, to znamená zľava nemôže byť viazaná na vek, pohlavie alebo nejakú preexistujúcu zdravotnú situáciu a môže byť viazaný na to, čo poistenec pre seba robí. Preto, aby poisťovne toto nemohli zneužívať, navyše navrhujeme, aby takéto návrhy musel odsúhlasiť Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, teda aby nemohli ony si robiť úplne, čo chcú.
Čo by bol efekt tohto návrhu, a tu sa dostávam k jeho jadru, je to, že poisťovne by mohli začať ľudí motivovať k zdravšiemu správaniu. Pre občanov, pre médiá je jednoduchšie to vzťahovať najmä na také ľahšie predstaviteľné veci, ako je, ja neviem, nadmerná konzumácia alkoholu alebo dodržiavanie liečebného režimu základného. Takže keď sme to predstavovali, aj o tom sa najviac písalo, ale z môjho pohľadu rovnako dôležité, možno ešte dôležitejšie je možnosť poisťovní začať skutočne dobre manažovať pacientov s chronickými ochoreniami. Pretože to, čo vieme, je, že pri mnohých chronických a dlhodobých ochoreniach je pre úspešnú liečbu úplne kľúčové to, ako pacient sa správa. Nie ani tak lieky, ktoré dostáva, nie ani tak drahé intervencie, ale to, či dodržiava určitý režim, to, či možno niektoré lieky berie pravidelne v dostatočných intervaloch, či zdravo žije, či chodí, a tak ďalej atď., či sa napríklad zbaví obezity a podobne. To, čo by tento systém umožňoval, je začať zdravotným poisteniam motivovať pacientov k tomu, aby dodržiavali liečebný režim, zdravšie žili, manažovali dobre svoju chorobu. Čo by na jednej strane znamenalo, že tento pacient by potom platil menej, dostal by zľavu, mal ba výhodu a zároveň aj poisťovňa a slovenské zdravotné poistenie by platili menej a často by na tom ušetrili ešte oveľa viac, ako by tomu poistencovi zaplatili. Výsledkom by teda bola situácia, kde ľudia budú zdravší, zdravotné poistenie ušetrí a ľudia dostanú o niečo viac peňazí.
To je budúcnosť, ktorú dneska realizujú a snažia sa realizovať v rôznych zdravotných systémoch na svete, nielen v Spojených štátoch, ale aj v niektorých európskych krajinách, zaviesť nejaký systém lepšieho manažmentu pacienta, osobitne povedzme na chronické choroby, a tento náš návrh by to umožnil konečne zaviesť aj na Slovensku. Preto si myslíme, že tento návrh hoci je malý v tom zmysle, že by nepriniesol okamžité obrovské zľavy ani okamžité státisicové presuny medzi poisťovňami, má potenciál postaviť konečne slovenský systém zdravotného poistenia z hlavy na nohy, dať do neho súťaž, dať do neho možnosť právnych motivácií, zároveň ale s primárnou štátnou reguláciou a s posunom vpred pre celý systém.
Toľko z mojej strany a dovolím si vás týmto požiadať o podporu pre tento návrh. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vstup predsedajúceho 16. 6. 2017 11:25 - 11:27 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem pekne. Ďakujem pánovi kolegovi Mihálovi za jeho doplňujúcu informáciu. Dovoľte mi možno ešte v reakcii na neho rozšíriť trošku ten argument, že ak naším cieľom je dnes, aby sme sa udržateľne posúvali k lepšiemu životu, tak majú v tom svoje postavenie aj zamestnávatelia, aj zástupcovia zamestnancov. Ten problém, ktorý tu naozaj máme a máme ho tu dlho, je v tom, že nemáme alebo nemali sme, už začíname mať, odbory, ktoré by naozaj vznikali zdola. Máme odbory, ktoré nám vznikli zhora. To isté, tú istú situáciu sme mali aj medzi zamestnávateľmi, tí z vás, ktorí majú dlhšiu pamäť, vedia, že po revolúcii tu vznikla Asociácia združení zamestnávateľských, ktorá bola do veľkej miery vystavaná zhora a tiež bola často bližšia vláde ako hájeniu záujmov zamestnávateľov, potom sa vytvorila konkurenčná Republiková únia zamestnávateľov a tá vytvorila nejak aj zdravú súťaž, potom AZZ sa výrazne zmenila. A dnes si dovolím povedať, že obe reprezentujú záujmy zamestnávateľov, s ktorými niekedy súhlasím, niekedy nie, ale robia to dobre.
To znamená, že aj v oblasti zastupovania zamestnancov to, čo potrebujeme, je súťaž, potrebujeme odborárov, ktorí naozaj zastupujú čo najväčší počet ľudí a ktorí si to musia odmakať. A v tomto ešte skúsim zaujať na záver opäť pána predsedu Národnej rady, že tak ako on presadzuje, aby politické strany museli byť v čo najväčšej miere zakorenené medzi ľuďmi, aj keď to zatiaľ robí návrhmi, ktoré k tomu v skutočnosti nesmerujú a v mnohom sa skôr podobajú tomu, čo presadzuje pán minister Richter v tomto zákone voči odborom, tak tá myšlienka tlačiť tých, čo nás zastupujú, či sú to odborári, zástupcovia zamestnávateľov alebo politické strany, k tomu, aby skutočne niekoho zastupovali a mali tam prítomnosť, je podľa mňa veľmi dobrá.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 16. 6. 2017 11:11 - 11:22 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážený pán minister, dovoľte mi doplniť vystúpenie môjho kolegu pána Mihála k tomuto zákonu v záujme hutnosti debaty. Ja nebudem opakovať jeho argumenty, s ktorými sa plne stotožňujem, ale dovoľte mi jeho taký hodnotový argument doplniť aj prakticky, pretože si myslím, že to je možno niečo, čo nám v tej diskusii pomôcť, a hovoriť dnes o tom, čo tento zákon robí-nerobí a ako v podstate, ak prejde, bude škodiť nielen Slovensku, ale dokonca aj pracujúcich a odborovým zväzom.
Dá sa povedať s veľkou mierou istoty, že tento zákon nijak významne nepomôže pracujúcim v Slovenskej republike, ako to vieme, pretože ten právny stav, ktorý sa pán minister snaží zaviesť v bledomodrom, tu fungoval aj počas prvej Ficovej vlády, aj počas druhej Ficovej vlády, kým Ústavný súd teda nezrušil tento zákon ako protiústavný, a nezaznamenali sme v tej dobe žiadnu výraznejšiu pomoc tohto zákona pre pracujúcich. Tento zákon naozaj slúži len na to, aby určitá časť odborárskych, tradičných odborárskych bosov mala kladivo na vydieranie určitej časti zamestnávateľov, ale bez akéhokoľvek významnejšieho vplyvu na či už mzdy, alebo iné pracovnoprávne podmienky v jednotlivých odvetviach. To je prvý bod.
Druhý bod. Tento navrhovaný zákon je pravdepodobne v rozpore s ústavou, pretože, ako už bolo spomenuté, je kozmetickým návr..., je v podstate návratom k tomu, čo tu platilo predtým, než to zrušil Ústavný súd, len s kozmetickou zmenou. V čom spočíva tá kozmetická zmena? Dovoľte mi to ešte raz zopakovať.
Podľa tohto návrhu sa jednoducho nazve reprezentatívnou kolektívnou zmluvou akákoľvek kolektívna zmluva, ktorú uzavre nejaká organizácia zamestnávateľov pôsobiaca v danom odvetví s akýmikoľvek odbormi. Jedinou podmienkou je, aby v tom istom odvetví nepôsobila väčšia zamestnávateľská organizácia. Pokiaľ tam nepôsobí väčšia zamestnávateľská organizácia, ktorá by uzavrela svoju dohodu, tak v podstate môže jeden zamestnávateľ s jedným odborom uzavrieť s troma ľuďmi združenými v jednej odborovej organizácii, uzavrieť kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa a následne ju rozširovať, na koho sa oni rozhodnú, že v tom odvetví sa im zachce.
Minister sa snaží riešiť tú technickú stránku, že to nebude robené výnosom ministerstva, ale technicky inak. Ale tá obsahová podstata zostáva úplne rovnaká.
Ale prejdime od technických vecí zákona k tej samotnej podstate, a to je, že tento zákon ničí odbory. Ničí odbory, pretože ich nenúti sa vyvíjať a skutočne pracovať a získavať autoritu v rámci ekonomiky. Opäť nehovorím teoreticky. Máme za sebou 27, o chvíľku to bude 28 rokov od pádu komunizmu a za ten čas slovenské odbory umierajú skoro najrýchlejšie na európskom kontinente. Ešte v roku 1993, keď sa osamostatnila Slovenská republika, mali slovenské odbory 1,5 mil. členov. V tejto chvíli majú oficiálne okolo 300-tisíc členov, ale, teda aktívnych, ale existujú pomerne závažné pochybnosti o tom, či toto číslo nie je nejakým spôsobom nadnesené, ale keby bolo rovno pravdivé, tak je to úpadok v podstate vo výške 80 % za necelých 24 rokov. Keby sa takto zmenšila akákoľvek iná organizácia, tak buď už skrachuje, alebo prechádza krízovou správou.
Slovenské odbory takouto krízovou situáciou prechádzajú, ale dokážu to zakrývať doma z dvoch dôvodov. Jeden dôvod je ten, že cez majetok zdedený z Revolučného odborového hnutia si dokážu zabezpečiť základné finančné pokrytie svojho fungovania, ktoré teda iné mimovládne organizácie nedostali a nemajú, a opäť je to taký danajský dar, pretože to nenúti odbory žiť z členských príspevkov svojich členov, čo znamená, že odbory nie sú nútené a nie sú závislé od svojich aktívnych, reálne platiacich členov. Druhý dôvod je to, že Konfederácia odborových zväzov uzavrela strategické spojenectvo so stranou SMER, ktoré ja rešpektuje, len teda dôsledok je to, že Konfederácia odborových zväzov presadzuje svoj cieľ najmä politickou cestou a to ďalej oslabuje jej autoritu a jej prítomnosť v konkrétnych podnikoch, pracoviskách a u konkrétnych pracujúcich. Inými slovami, sme svedkami situácie, keď odborové hnutie na Slovensku prežíva pomaly - pomaly? - aj pomerne rýchlo upadá člensky a nie je nútené nič s tým urobiť kvôli kombinácii teda zdedeného majetku a politického prepojenia so stranou SMER. Z hľadiska záujmov Slovenska a odborového hnutia to však nie je nič pozitívne, pretože my ako krajina odbory potrebujeme, ale potrebujeme odbory, ktoré fungujú a ktoré sú, naozaj odrážajú boj záujmov svojich členov.
Aby som bol konkrétnejší. Vieme aj z našej skúsenosti, aj zo skúseností iných krajín, že pokiaľ sa vytratia reálne z ekonomiky odbory, tak, tie skutočné odbory, tak hájenie záujmov pracujúcich v podstate zostane na úroveň štátnych orgánov, či už sú to súdy, inšpektorát práce, úrady práce a iné štátne orgány. To znamená do všetkých sporov, ktoré vznikajú na pracovisku, do všetkých otázok sporov medzi manažérmi a zamestnancami, medzi majiteľmi a zamestnancami, buď nevstupuje nikto, alebo do nich vstupujú štátne orgány. Štátne orgány však nemajú právomoc definície hľadať nejaké vzájomne akceptovateľné riešenie. Ony len uplatňujú literu zákona.
To znamená, že ak štát nemá fungujúce odbory, tak na čoraz väčšom počte pracovísk buď vládne divoký západ, to je jedna možnosť, alebo tam štát zasahuje svojou pomerne tvrdou a veľmi neflexibilnou rukou. Pretože namiesto toho, aby sa dohodli konkrétni ľudia s konkrétnymi ľuďmi, ako im to najlepšie bude vyhovovať, tak, aby všetky strany boli spokojné, tak prichádza niekto z tretej strany a ten interpretuje, aplikuje zákon. Vzniká tak absolútna nepružnosť a tá potom vedie k tomu, že sa zákony ešte ďalej a ďalej komplikujú a extenzujú, aby vyriešili tieto situácie.
To nie je situácia unikátna len pre Slovensko. Poznáme ju aj z mnohým krajín v západnej Európe. Naopak, tam, kde sú skutočné odbory a autentické odbory najsilnejšie, ako je Švédsko, Nemecko, tak tam vidíme, naopak, to, že legislatíva, štátne orgány sú veľmi, veľmi jemne zasahujúce do pracovnoprávnych vzťahov a nechávajú oveľa viac na dohodu sociálnych partnerov.
Na Slovensku sme sa teda už prepracovali k modelu, kde do veľkej miery štát prevzal úlohu skutočného zasahovania do sociálnych vzťahov a do veľkej miery odbory fungujú len v tej miere, pokiaľ sa dokážu oprieť o túto silnú ruku štátu. Čo nie je dobré ani pre odbory, ani pre štát a nakoniec ani pre pracujúcich. Vidíme aj cestu von z tohto fenoménu. Vidíme, že v posledných rokoch v niektorých odvetviach vznikli odborové združenia alebo sa rozširujú, ktoré sa snažia naozaj postaviť svoje fungovanie na opieraní sa o hájenie záujmu členov a o to, že členom dokážu, že pre nich skutočne niečo dokážu zabezpečiť. Jeden príklad tu už bol spomenutý. Moderné odbory Volkswagen, môžem spomenúť aj Odborové združenie sestier a pôrodných asistentiek. Bez toho, aby som tieto odborové združenia chcel či už chváliť, alebo haniť, je vidno na ich fungovaní, že fungujú úplne inak ako tradičné odbory vo vzťahu toho, že im záleží na členstve, žijú z členstva a členského, žijú z autority, ktorú im to dáva, a na tých pracoviskách, kde sú prítomní, často sú schopní ale aj potom zabezpečiť vyššiu úroveň v záujme zamestnancov o odbory.
Naopak, tam, kde to nefunguje, máme situáciu, ja som tak náhodne vytiahol štatistiku odvetví, ktoré je na Slovensku jedno z najdynamickejších, a dovolil som si to vytiahnuť, keď som videl, že pán predseda Danko vedie schôdzu, lebo chcel som ho nejak zaujať, tak odvetvie, na ktorom on má pomerne veľký záujem, tzv. odvetvie HORECA, čo sú hotely, reštaurácie a cestovný ruch. Máme kúpeľníctvo, ako by som povedal, pomerne prominentnú prioritu SNS, ak sa nemýlim. Tak dovoľte mi, pán predseda, povedať, že v tomto odvetví je prítomnosť odborov podľa oficiálnych štatistík na úrovni 0,5 %. To znamená, že menej ako jedno percento, len každý dvestý zamestnanec v tomto odvetví je v odboroch, čo ukazuje, že odbory sú úplne neschopné vniknúť do tohto odvetvia a nejak reálne zastupovať zamestnancov. Podobné štatistiky som si našiel aj v odvetví, ktoré je menšie a dobre významné odvetvie už dneska na Slovensku, je odvetvie, ktoré je menšie, ale blízke srdcu zase môjho kolega Jozefa Mihála, a to je odvetvie športu a voľného času a tam je to 1 %. To znamená, že reálne v tých nových odvetviach, kde naozaj pribúdajú pracovné miesta v službách, odbory neboli schopné žiadnym spôsobom do nich vniknúť a nie sú schopné v nich pôsobiť a ani tento zákon tomu nepomôže. Pretože tento zákon umožňuje extenziu len tam, kde tie odbory už existujú a existujú aj nejaké zamestnávateľské združenia s nimi rokujúce.
Aby som sa na záver vrátil k tej podstatnej pointe. Podstatná pointa je, tento zákon tu už v inej podobe bol, pracujúcim nič nepriniesol. Ničí odbory tým, práveže ich nenúti skutočne pracovať, nenúti ich skutočne organizovať ľudí, ale dáva im veľmi jednoduchú možnosť, ako vydierať zamestnávateľov. Slovensko odbory potrebuje, potrebuje ich viac ako kedykoľvek predtým, ale potrebuje odbory prirodzené, odbory, ktoré žijú v každom podniku, tým pádom ho nemajú záujem zničiť a ani nejakým spôsobom dovydierať a majú záujem sa spravodlivo so zamestnávateľom podeliť o ovocie hospodárskeho úspechu. Tento zákon nijako neprispieva k tomu, aby sme sa v tejto veci posunuli. Naopak, posúvame sa úplne opačným smerom.
A zároveň, pán minister, po 11 rokoch tejto stratégie, ktorá nič nepomohla, pretože počet odborárov ďalej prudko klesá, je načase stratégiu zmeniť. A k tomu vás tu chcem vyzvať, aby ste zmenili sociálnu stratégiu tejto vlády, lebo aj v predchádzajúcom vystúpení ste veľa hovorili o sociálnom dialógu, čo znie vždy veľmi dobre, a sociálny dialóg má zmysel, keď sa naozaj deje s aktérmi, ktorí zastupujú tých ľudí a ktorí s nimi žijú a sú, by som povedal, sú zakorenení. A v angličtine existuje taký krásny výraz o takzvanom, alebo kde volajú také organizácie, ktoré toto nespravili, že umelý trávnik, že vyzerá to ako trávnik, vyzerá, že je to hlboko zakorenené, ale skutočne je to plast. A my potrebujeme odbory, ktoré sú tým skutočným trávnikom, ktorý je hlboko zakorenený v pôde. My nepotrebujeme umelé trávniky a tento zákon je len ďalší z krokov, ktorý preferuje plast a nepreferuje tú skutočnú vec.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 13. 6. 2017 16:13 - 16:32 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, vážený pán podpredseda vlády, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona, ktorý, ako to už začína byť v tejto snemovni zvykom, že tie najdôležitejšie návrhy sa tešia tej najmenšej pozornosti a ja teda chcem jednak oceniť pána kolegu Čaploviča, že z vládnej koalície vystúpil aspoň on k tomuto mimoriadne dôležitému návrhu. V niečom aj s tým jeho vystúpením súhlasím, v niečom nie, ale to je, samozrejme, prirodzené. Mrzí ma, že ten záujem o tento zákon je pomerne nízky, pretože je to zákon, ktorý by mohol mať potenciál naozaj niečo v našej vede pohnúť. Na to si však musíme bližšie rozobrať aj jeho obsah, ale aj čo je jeho ciele a čo sú jeho možnosti.
O tomto zákone, o transformácii Slovenskej akadémii vied najmä, lebo týka sa to aj rezortných inštitúcií, na verejné a výskumné inštitúcie sa na Slovensku hovorí už dlhé roky. Je to inšpirované aj najmä Českou republikou a tamojšou transformáciou. Aby to prešlo, tak sa na účely, by som povedal, presadenia tohto zákona používajú za argumenty o tom, že aké rôzne výhody a možnosti tento zákon prinesie slovenskej vede.
To znamená predtým, než sa dostanem ku konkrétnym otázkam v tomto texte zákona, dovoľte mi odpovedať na otázku, či naozaj od tohto zákona, ako ho dostávame, možno očakávať takúto zásadnú skokovú zmenu, ak nie v kvalite vedy Slovenskej akadémie vied, tak aspoň v prostredí, v ktorom sa Slovenská akadémia vied a ďalšie vedecké inštitúcie budú pohybovať. Veľmi často sa tí obhajcovia takýchto návrhov, alebo tí, ktorí ich podporujú a spredávajú, odvolávajú na skúsenosť práve Českej republiky, na skúsenosť Akadémie vied v Českej republike.
Zabúda sa na to, že my máme na Slovensku skúsenosť veľmi obdobnú, a to je skúsenosť s transformáciou slovenských vysokých škôl, ktoré pred pätnástimi rokmi prešli procesom, ktorý je veľmi podobný. Myslím si, že keď chceme uvažovať, čo tento zákon prinesie na Slovensku pre našu vedu, tak je viac na mieste sa pozrieť na to, čo priniesla transformácia vysokých škôl, lebo sa odohrala v rovnakom prostredí, aj zhruba s rovnakými finančnými dopadmi, a naopak si myslím, že pozerať sa na ten český príklad je skôr zavádzajúce, lebo ten český príklad jednak vychádza z úplne iného stavu vedy a jej kvality a posunu, ale aj z iného prostredia, najmä finančného a, by som povedal, aj z hľadiska prajnosti, či už verejných financií alebo vlády k vede, k základnému výskumu.
Za tých okolností musím povedať, že očakávať od tohto zákona nejakú zásadnú zmenu asi nie je na mieste, pretože my dnes nemáme na Slovensku prítomné nič z toho, čo v Českej republike bolo prítomné, teda jednak už pomerne vysoký úvodný stav, na ktorom sa dalo budovať. Naša veda, najmä teda pokiaľ hovoríme o akadémii vied, je po viac ako 25 rokoch finančných suchôt a nestability, nie je v stave, ktorý by sme, mohol nás napĺňať hrdosťou. To nie je ani tak kritika akadémie vied, ako teda tých, ktorí za túto situáciu, za tých 25 rokov zodpovedajú.
Ale čo je možno ešte dôležitejšie, je to, že pozrime sa, čo sa stalo s našimi vysokými školami po roku 2002. Po roku 2002 naše verejné vysoké školy, teda vtedy ešte neboli práve verejné, sa transformovali na verejné vysoké školy, ktoré sú tiež verejno-právnymi subjektami a dostali majetok, dostali do majetku predchádzajúci majetok štátu a zároveň bola zvýšená miera ich autonómie o nakladaní s týmto majetkom aj vo vnútornej ich správe. Bez toho, aby som tu teraz chcel otvárať obsiahlu diskusiu o stave našich vysokých škôl, tak si myslím, že odborníci sa zhodnú, že pätnásť rokov, a to je pomerne dlhé obdobie, po tom, čo sa to stalo, sa udiali dve veci.
Jedna vec je, že sa významne zlepšilo hospodárenie tých vysokých škôl s týmto majetkom. To znamená, že keď ho dostali do majetku a dostali väčšiu mieru autonómie, tak s ním nakladajú, aj so svojím hospodárením o niečo lepšie. Ak si spomínate, keď vysoké školy sa transformovali, tak väčšina z nich bola v strate, keď sa začali započítavať odpisy do ich hospodárenia a po niekoľkých rokoch to vysoké školy zvládli a v podstate dnes už v strate nie sú dlhodobo, dokážu tvoriť aj vlastné zdroje. To znamená, vidíme, že tá vyššia miera autonómie a prechod majetku do vlastníctva prispela k lepšiemu hospodáreniu, a to možno očakávať aj tu, hoci ako ukážem, ten očakávaný efekt je oveľa nižší z dôvodov, že ten zákon zväzuje verejným vysokým, i verejným výskumným inštitúciám ruky spôsobom, ktoré verejné vysoké školy nepoznajú.
Ale čo je možno dôležitejšie, tá druhá zhoda, ktorá je medzi odborníkmi, je, že za ostatných pätnásť rokov nedošlo k významnému kvalitatívnemu posunu v obsahu toho, čo slovenské vysoké školy robia, preto ich aj riešime. A koniec-koncov aj dokument Učiace sa Slovensko, o ktorom teda máme diskutovať, pomenúva stav slovenského vysokého školstva skôr kriticky. Takisto dokument, ktorý pripravil ešte pán bývalý minister Čaplovič vtedy v roku 2013-2014, navrhoval pomerne rozsiahle množstvo zásadných zmien v tom, ako sú spravované a riadené a financované slovenské vysoké školy a aj teda medzinárodné porovnanie a názor verejnosti je pomerne kritický.
Čo tým chcem povedať, je teda, že aj keby sme robili rovnakú reformu so SAV-kou, ako sa urobila s verejnými vysokými školami, tak možno skôr očakávať teda mierne zlepšenie hospodárenia a nakladania s majetkom a nemožno očakávať nejaké iné zásadné zmeny v kvalite slovenskej vedy. Tie by totiž vyžadovali okrem zlepšenia financovania aj veľmi strategický prístup k zmene, k zmene kvality a by som povedal ambície či už riadiacich pracovníkov a, a najmä teda mladých vedcov. To je, to je ten všeobecný postoj, kde som chcel vysvetliť, prečo od tohto zákona si nemožno až tak veľa sľubovať a obávam sa, že všetci tí, ktorí si od neho veľmi veľa sľubujú, budú sklamaní, ale možno si od neho sľubovať mierny pokrok v oblasti ekonomickej správy výskumných inštitúcií.
Teraz mi dovoľte ale prejsť ku konkrétnym pripomienkam, lebo musím povedať, že na pomerne rozsiahly predpis, ktorý navyše prechádzal opakovaným pripomienkovaním diskusie, proste je to jeden z najpripravovanejších predpisov, aký tu máme za ostatné roky. Viackrát bol stiahnutý ešte aj z vlády, potom sa vracal, potom sa o ňom diskutovalo. Takže naozaj nejde o nejaký narýchlo ušitý predpis, ktorý včera na ministerstve vznikol. Tak na to je v ňom pomerne veľa minimálne otáznikov z môjho pohľadu. A podľa mňa treba na ne poukázať. Dovoľte mi teda byť konkrétny.
Prvá vec, ktorý ten predpis nerieši, hoci je veľmi významná, je otázka viacerých zakladateľov. Na jednej strane ten predpis hovorí o tom, že verejnú výskumnú inštitúciu môže založiť zakladateľ, teda jeden, buď akadémia vied alebo ministerstvo, potom však pripúšťa, že vlastne pri splynutí inštitúcií viacerých zakladateľov už môže mať viacerých zakladateľov, ale potom nerieši, čo v takej situácii ďalej, pretože podľa zákona zakladateľ má tie najvýznamnejšie právomoci a ak sa o ne majú deliť dve a viaceré inštitúcie, tak je v zákone, ktorý má inak asi štyridsať strán, nie je nijak upravené, ako sa to potom bude diať. Jedine je povedané, že majú uzatvoriť písomnú dohodu pri splynutí o tom, že prečo, ako to, ako to bude fungovať. To je z môjho pohľadu, musím povedať, dosť zásadný problém. Najmä preto to poviem, že mať inštitúcie s viacerými zakladateľmi by bolo práve dobré, lebo to by bolo prelínanie základného aplikovaného výskumu a možnosť aj zatiahnuť ďalších, ďalších aktérov, ak by napríklad akadémia vied sa mohla dohodnúť s ministerstvom alebo aj s iným ústredným orgánom na tom, že spolu niečo vytvoria. Bolo by to treba podporiť, ale práve v absencii legislatívneho rámca to je skôr nepravdepodobné. Takže táto kritika sa aj netýka toho, že bude vznikať chaos, ale skôr, že práve preto, že to nie je upravené, sa to ani nestane, čo je na škodu.
Druhý bod je, sa týka potom správy, kde pán poslanec Čaplovič kritizoval to množstvo orgánov, ktoré vnímal teda kriticky. Ja si myslím, že pri vhodnom oddelení tých funkcií to nemusí byť na škodu. V podstate snaží sa ten model nasledovať taký ten nemecký, nie ten anglosaský, kde v anglosaskom modeli býva jedna správna rada a u nás býva po nemeckom vzore vždy správna rada a potom je ešte dozorná rada, ktorá na ňu dozerá. Obidve možnosti sú možné. Ja nemám problém akceptovať tento návrh ministerstva, aby boli ako keby dva orgány.
Čo však vidím ako problematické, je, že keď už definujeme takto tie orgány, tak práve pri vedeckej rade nie je jasne definované, že či jej členovia majú byť na podklade vedeckej kvality, aby naozaj hodnotili vedecké výstupy, alebo to majú byť praktici. Lebo najprv sa hovorilo o tom, že to majú byť významní odborníci z oblastí, v ktorých inštitúcia pôsobí a potom sa hovorí, že ale tretina až polovica sú zástupcovia hospodárskej praxe alebo užívateľov výsledku výskumu. To je problém, ktorý vidíme už dneska a môže znieť teoreticky, že vedecké rady aj na vysokých školách často v skutočnosti nefungujú na princípe vedeckej excelencie, ale skôr na princípe zastupovania rôznych funkcionárov. A tým pádom by bolo dobré ustanoviť, že to má byť naozaj na princípe vedeckej excelencie, ak tu ideme napríklad hodnotiť individuálne vedeckých pracovníkov. Bez toho, aby sme sa niekoho dotýkali, ja si neviem predstaviť, ako nejaký praktik, povedzme aj v oblasti chémie alebo ekonómie, niekto, kto robí v podniku, ja neviem, marketingového riaditeľa vo veľkej chemickej firme v Slovnafte, má teraz byť členom vedeckej rady, ktorá bude hodnotiť vedecké výsledky chemikov na ústave polymérov SAV. Proste to, to nie je jeho úloha. To znamená, že ak tam chceme tento externý prvok, tak naozaj je otázka, či v správnej rade, ako naznačoval pán poslanec Čaplovič, v dozornej rade, ale ak chceme vedeckú radu kvalitnú, mala by byť z kvalitných vedcov a to neznamená, že tí ostatní sú nejakí menej hodnotní.
Ďalšia otázka, ktorá tam je, je, že v podstate je tam v zákone ustanovená tá organizačná zložka, čo je v podstate ekvivalent fakúlt na univerzitách, že tiež, keď sa robila veľká reforma vedeckých škôl, vysokých škôl a fakulty sa búrili, že na univerzity prechádza kompetencia, tak sa urobil kompromis, že zo zákona dali určité kompetencie fakultám, hoci už nie sú právnické osoby. Tu sa v podstate skúša ten istý kompromis, že keď sa zlúčia viaceré ústavy do jedného, tak ako keby si nechajú nejakú formu identity. Ja tomu politicky rozumiem, len jedna vec, ktorá je veľmi zvláštna, je, že keďže tie organizačné zložky, tiež rozhoduje o nich zakladateľ, tak vlastne organizácia stratí kontrolu nad svojou vnútornou štruktúrou. To znamená, že keby sa aj všetci vedci v tom ústave dohodli, že si to chcú zorganizovať inak, tak podľa tohto návrhu to nebudú môcť urobiť, lebo vlastne zakladateľ, teda SAV ako celok, predsedníctvo, snem im to budú musieť odobriť, čo je z môjho pohľadu mimoriadne zvláštne, aby organizácia, ktorá je inak samosprávna, si nemohla ani vnútorne určiť štruktúru. Je to ako keby ministerstvo muselo schvaľovať Univerzite Komenského, že si zriadi alebo zruší nejakú fakultu. To si myslím, by vysoké školy neprijali a nie celkom by som to odporúčal ani tu.
Ďalším bodom, ktorý je dôležitý, je financovanie. A tu sa dostávam k tomu, čo už som naznačil, že pán poslanec Čaplovič hovoril o rizikách privatizácie, presunu nejakého nesprávneho nakladania s verejnými zdrojmi. Tie riziká určite vždy sú pri takejto zmene, lebo, samozrejme, najistejšie je, všetko aby zostalo štátne a zakázať s tým akékoľvek nakladanie. To znamená, že tie riziká sú. Ale otázka je o tej váhe tých rizík a ja musím povedať, že z môjho pohľadu zatiaľ skôr vidím riziká v tom, že ten, ten zákon je strašne zviazaný a v podstate tá zmena je viac rétorická ako skutočná a uvediem to aj príkladmi.
Napríklad tento zákon umožňuje, aby si verejná výskumná inštitúcia zobrala úver, ale limituje to na 60 % príjmov z minulého roku, čo už samo o sebe nie je veľa, lebo ak si vezmete, že máte ročný prevádzkový rozpočet a vy si môžete požičať na nejaký nový rozvojový program do 60 %, tak to už nie je až tak veľa a poviem, ale ono hovorí - okrem inštitucionálnych príjmov, čo je tá hlavná dotácia. To znamená, že v skutočnosti ona si bude môcť zobrať úver len do výšky 60 % tých podnikateľských alebo iných príjmov, čo je v podstate veľmi malá suma, takže poviem si, dve situácie. Jedna je, vysoká škola múzických umení mala pred niekoľkými rokmi problémy s budovou, prišla o ňu, nemala v podstate takmer kde byť a vtedy si zobrala úver. Z toho vyriešila svoju situáciu a úver postupne splatila. Nič také by, ak, ja neviem, ekonomické ústavy SAV podľa tohto zákona nemohli urobiť, lebo tá suma, ktorá im je umožnená, by im stačila možno na vybavenie štyroch posluchární, ale nie na to, aby reálne sa sami vyriešili, čo samozrejme obmedzuje tie riziká, že sa niekto aj preúveruje, ale v podstate potom je také ustanovenie zbytočné. Pokiaľ si budú môcť brať len také mini úvery, tak je otázka, či to má vôbec zmysel.
Jedna premárnená príležitosť v tomto zákone je naopak to, čo sa vo vysokých školách podarilo, že od roku 2001 a finálne 2002 sú vysoké školy financované podľa vzorca. Môžme o tom vzorci debatovať, on sa aj v čase mení, ale je o čom debatovať. Už to nie je o tom, že ako sa hovorí obľúbene, že demižónová politika, že kto si čo vybaví, ale je to o tom, že sú jasné pravidlá. A je právo v tomto prípade povedzme SAV alebo SOU-tu povedať, že my chceme financovať, niekto podľa publikácií, niekto podľa citácií, niekto podľa patentov, niekto podľa aj iných kritérií, ale aby tie kritériá boli.
A to, čo v tomto zákone chýba, je práve to, že ten zakladateľ má povinnosť najmä v prípade SAV takéto kritériá ustanoviť, to znamená, že ďalej sa ponecháva možnosť financovať v podstate historicky. Kto mal doteraz päť ľudí a 500-tisíc, nech ich má aj ďalej, kto mal doteraz milión, nech ho má aj ďalej. To znamená, že to, čo asi najviac ovplyvnilo verejné vysoké školy na Slovensku, teda jasné pravidlá pre ich fungovanie, tuto chýba a to je podľa mňa veľmi premárnená príležitosť, kde by sa takáto úloha mala dať. Samozrejme, tie pravidlá by nemal určovať štát. V tomto prípade nutne má ich určovať zakladateľ, ale, ale, ale je to, je to niečo, čo by, myslím si, veľmi pomohlo.
Takisto - vrátim sa ešte k tej téme samostatnosti tých inštitúcií - napríklad podľa tohto zákona nebude môcť verejná vysoká inštitúcia ani len predať garáž bez súhlasu ministerstva financií alebo vlády, pretože sa hovorí, že nad 25-tisíc bude vláda a do 25-tisíc je ministerstvo financií. To znamená, ak si vezmeme hodnotu garáže v Bratislave, tak na to, aby predala Slovenská akadémia vied garáž, bude potrebné súhlas vlády, pretože v Bratislave garáž stojí, verte mi, nad 25-tisíc.
Opäť je otázka, že či to je celkom to, čo chceme. A opakujem, chápem tie riziká, že len, len potom je otázka, či takúto obrovskú zmenu, ktorá je veľmi komplikovaná, ten zákon to pekne ilustruje, bude všetko treba, papiere nanovo zmeniť, kataster vyriešiť, majetky, bude to veľmi veľká formálna zmena, ktorá akadémiu v podstate zahltí na minimálne rok a potom sa nič nestane. To je, je otázka, že či je to, čo presne chceme, alebo či nechceme aspoň trošku tú väčšiu slobodu týmto inštitúciám dať a možno aj s nejakými inými kontrolnými mechanizmami, to je, samozrejme, na zváženie.
Toľko. Ešte, pardon, pozriem, či tu mám ešte jednu, aha, pardon, ešte som vedel, áno. To, čo som ešte chcel povedať na záver vecne, je, že tento zákon predpokladá automatickú transformáciu akadémie vied, čo ja chápem, ani to nenapádam ako princíp, len si teda treba uvedomiť, že tým pádom nebude priestor v rámci transformácie akadémie vied napríklad zvažovať, že čo má ísť do prioritného majetku a čo by nemuselo, lebo sa to udeje automaticky. Ale keďže napríklad ten prioritný majetok, ako sme ho ilustrovali, je potom veľmi zabetónovaný, tak to bude znamenať, že všetko, čo dneska akadémia vlastní, vrátane tých garáží zjednodušene, sa prenesie a potom už sa s tým nebude dať, dať hýbať. Hovorím, ja som posledný, kto by nejakým spôsobom strašne presadzoval, aby sa tu so štátnym majetkom alebo verejným narábalo halabala, ale zatiaľ ten zákon skôr má, opačným rizikom, že sa s ním nebude dať zaobchádzať vôbec a tie sny o tom, ako akadémia bude zakladať spoločné podniky, do ktorých bude vkladať nielen svoj know-how, ale možno aj nejaký, nejaký majetok, bohužiaľ, zostanú pri tomto zakladaní podľa mňa skôr na úrovni nejakých osamelých pilotov, než na úrovni nejakého systémového javu.
Posledná otázka, ktorá je systémová, preto ňou aj skončím, je, komu vlastne patrí akadémia vied? Lebo dnes tá akadémia vied je štátna inštitúcia a riadia ju vlastne orgány zvolené všetkými jej členmi. Tie jednotlivé ústavy akadémie nie sú ako keby autentické, samostatné osoby v tomto zmysle, lebo tá suverenita je v tom celku. Aj o tom možno diskutovať, či je to najlepší princíp, nie je, ale historicky priniesol zatiaľ skôr stabilitu a, by som povedal, zachránil akadémiu pred možno určitými výkyvmi, ktoré by ju inak úplne zničili. A priniesol aj určitú zotrvačnosť, to treba tiež povedať, tak ako to vidíme aj na vysokých školách, že tam je, a samosprávnosti má svoje výhody aj nevýhody, ale tu sa, tu vzniká nový fenomén, že vzniknú samostatné právnické osoby - verejné výskumné inštitúcie -, ktoré vlastne začnú fungovať samostatne.
A potom naozaj vzniká otázka, že prečo sa má, prečo všetky tieto inštitúcie majú vlastne byť vlastnené spoločne zamestnancami všetkých tých inštitúcií dokopy. Je to ako keby, predstavte si situáciu, keby verejné vysoké školy na Slovensku vlastnili kolektívne všetci učitelia všetkých verejných vysokých škôl a oni by napríklad volili nejaký strešný samosprávny orgán, ktorý by napríklad potom menoval rektor alebo určoval iné pravidlá. Je otázka, či by sme to považovali za vhodný model. Ale to je v podstate to, čo ideme urobiť pri akadémii vied, kde na jednej strane chceme dať tým inštitúciám samostatnosť, dávame im právnickú samostatnosť, tým VVI, dáme im možnosť hospodáriť s majetkom a tak ďalej, ale zároveň vo všetkých kľúčových veciach bude ďalej veľmi prísne manažovať tie centrálne orgány, ktoré si volia ako keby všetci spolu. Je dosť pravdepodobné, že to tiež dlhodobo bude obmedzovať možnosť profilácie a je tam naozaj otázka legitimity, že keď máme povedzme - ja poviem zo svojej oblasti -, keď máme, máme verejnú výskumnú inštitúciu v oblasti spoločenských vied alebo ekonomických vied, či naozaj nemá ona potom mať väčšiu samosprávnu pôsobnosť, ako povedzme tomu bolo aj doteraz.
Sú toto témy, ktoré by som povedal, že asi nenaplnia prvé stránky bulvárnych denníkov, ktoré tu dneska diskutujeme, ale sú naozaj pre našu budúcnosť pomerne dôležité a musím povedať, že mnohé z týchto otázok sa podľa mňa strácajú v takej tej základnej debate o tom, že transformovať akadémiu - netransformovať, pričom tam tá odpoveď je podľa mňa jednoznačná, že áno. Pre mňa skôr tá otázka je, že ako? A to aj, jak som pochopil vystúpenie pána poslanca Čaploviča a dovolím si povedať za seba, je, bolo aj zmyslom našich vystúpení.
Ja nie som súčasťou vládnej koalície, tak, samozrejme, môj hlas do, by som povedal, koaličného neba nedôjde, ale bolo by dobré ešte pred, naozaj v tom druhom čítaní zvážiť to, či sa ten zákon nedá vylepšiť. Teraz nie ani pravicovo ani ľavicovo, lebo v tomto prípade naozaj, myslím, že vidno z tej diskusie, že to skôr ide pri uvažovaní ako dizajnovať takéto veci tak, aby nám pomohli, aby naozaj povedzme o päť, šesť rokov, keď sa možno budeme vracať k tomuto zákonu v nejaké teda serióznejšie zhodnotenie, aby sme mohli konštatovať, že naozaj posunul tú akadémiu aspoň o štyri kroky dopredu a samozrejme, vtedy je možné baviť sa o tom, ako ďalej.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 18. 5. 2017 20:27 - 20:29 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne obidvom kolegom za faktické. Ale obávam sa, kolegovia, že vy ešte bojujete bitku pri Waterloo a my už sme v 21. storočí. Samozrejme, že to, že sme nebankovky obmedzili, sme všetci tu skoro za to hlasovali, čo sme tu vtedy sedeli. To, že štruktúra prešla pod Národnú banku, myslím, že sa tu podporovalo naprieč politickým spektrom. O tom ten môj príspevok nebol.
Môj príspevok bol o tom, že po Waterloo prišli nové bitky a tie nové bitky sú tu pred nami a Národná banka nám ich demonštruje v tej správe. A tie bitky sú, že sa nám tu odvíja nová dlhová bublina, ktorú samotná Národná banka identifikovala ako kombináciu veľmi dobrých ekonomických ukazovateľov s prudko rastúcimi jeho spotrebiteľskými úvermi, pri ktorých zároveň výrazne narastá miera zlyhávania.
A to, čo vám povie každý ekonóm, je, že ak v dobrých časoch narastá miera zlyhávania, tak si kopete jamu, do ktorej spadneme, akonáhle tá ekonomika trochu spomalí. O tom bol celý môj príspevok. Nie o tom, že či bolo super vytlačiť z trhu Pohotovosť. No jasné, ale čo už to nám dneska pomôže?
A preto aj tlačím a navrhol som, aby sme si dali osobitnú správu k tejto téme, aby sme tu o tom podiskutovali, lebo naozaj som tu zažil, a zažil som to ešte aj mimo politiky, ako sa o niektorých veciach proste nerozprávalo, lebo sa považuje presne takto za ľahké a potom sa to veľmi ťažko a dlhé roky a dodnes sme to nevykopali, by som povedal, tú loptu z dverí, lebo hoci sa veľa urobilo, ešte veľmi veľa zostáva.
Takže táto výzva je veľmi jednoduchá: poďme z toho robiť tému skôr, než z toho bude opäť stokilová guľa na našich krkoch, a poďme sa o tom baviť.
Musím povedať predsa len pánu predsedovi výboru, že v mojom vystúpení, myslím, že nebola ani veta politikárčenia alebo dokonca ani politizácie, že by som riešil niečo, nejakú zodpovednosť, kritiku vlády, niekoho. Len som chcel, a to naozaj aj po tých vašich príspevkoch trval, že poďme brať túto tému vážne skôr, než bude neskoro.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 18. 5. 2017 20:14 - 20:23 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážený pán guvernér, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tejto správe. (Reakcia z pléna.) Mám uvoľnenú (rečník si opravil kravatu), to už je po ôsmej, už by to aj bolo hádam v poriadku, ale ďakujem za upozornenie.
Táto snemovňa sa v uplynulých rokoch pomerne obsiahlo aj dôležitými návrhmi zaoberala, najmä sa ešte len zaoberať bude návrhmi, ktoré majú riešiť nadmernú zadlženosť istej časti obyvateľstva a z toho všetky vyplývajúce dôsledky, najmä exekúcie, osobné bankroty a podobne. Na Slovensku sme sa dostali do situácie, kde, ako vieme, je viac ako 3 mil. exekúcií, kde desiatkam tisícov dôchodcov strhávajú každý mesiac z dôchodku rôzne sumy, to im ponechávajú v podstate len o niečo málo viac ako životné minimum, a kde vrátane samotného predsedu vlády sme priznali, že máme desaťtisíce ľudí na Slovensku, ktorí nepracujú najmä z toho dôvodu, že čokoľvek by zarobili, by im exekútori zobrali.
Tento problém sa tiahol naprieč vládami, ale postupne sme ho začali riešiť. Osekávali sa nebankovky najmä tým, že sa prelicencovali na Národnú banku Slovenska a sprísnili sa podmienky, urobila sa tu najnovšie exekučná reforma, ktorej výsledky ešte nepoznáme, keďže nový exekučný fond, pardon, súd ani nefunguje a pani ministerka Žitňanská aj zjednodušila podmienky osobného bankrotu, aby sa ľudia vedeli dostať aspoň čiastočne z tohto problému. Inými slovami, riešiť následky týchto vážnych problémov vieme.
Čo je však pre mňa veľmi negatívne prekvapujúce, je, že odmietame riešiť alebo sa nezaujímame o tieto veci v situácii a bode, keď vznikajú. Darmo budeme zase o päť rokov chytať za chvost ďalšiu dlhovú vlnu, ak sme mohli proti nej zakročiť vtedy, keď vznikala. Ja napríklad poviem o kolegoch z klubu SME RODINA, ktorí sa inak z môjho pohľadu úctyhodne venujú téme exekučné amnestie a tlačia ju už v podstate, odkedy do tejto snemovne prišli, a dokonca musím uznať, že sa im podarilo aj dotlačiť vládu k tomu, že samotná vláda pripravuje svoj návrh exekučnej amnestie, ale s výnimkou pána poslanca Pčolinského tu pri tejto správe nevidím nikoho z toho klubu. (Reakcia z pléna.) A o tom nepochybujem a to ani neni výčitka v tom, lebo je štvrť na deväť večer, normálny človek by už mal aj právo byť doma. Ale táto správa ukazuje, že sa nám vracajú problémy, ktoré o pár rokov budeme musieť riešiť tak isto.
Aby som bol konkrétny, dovoľte mi odcitovať z tej správy niekoľko odsekov, nebude to dlhé. Tá správa hovorí: "Spotrebiteľské úvery narástli v minulom roku o 13,8 %", čo asi nám nič nepovie, ale je to dvojciferný rast, "v absolútnom vyjadrení je to medziročný rast 550 mil. v eur." To znamená, v čistom sa ľudia zadlžili viac ako pol miliardy eur na viacej spotrebiteľské úvery, teda nie všetky, nie bývanie, ale čisto spotrebiteľské úvery.
"Ide stále o najrýchlejší rast spotrebiteľských úverov v eurozóne. Zároveň ide o úvery dlhé nad 7 rokov vo veľkej väčšine a aj úvery pomerne rozsiahle z hľadiska výšky. Priemerné úrokové sadzby dosiahli RPMN", čo je ten spôsob, ktorým sa počítajú všetky náklady, "9,7 %." Pripomínam, že pri úveroch na bývanie je to dneska niekde okolo 2 až 3 % RPMN. To znamená, že tieto úvery rastú veľmi rýchlo, sú veľké, sú s dlhou splatnosťou a sú drahé, sú veľmi drahé v porovnaní s úvermi na bývanie. A teraz nejde už o žiadne Pohotovosti alebo po prelicencovaní platí to, že dominancia bankového sektora nad nebankovým v spotrebnom financovaní sa prehlbovala. Kým nebankové portfólio stagnuje s hodnotou 1,2 mld., bankové portfólio len za dva roky narástlo o rovnakú hodnotu a podiel nebankových spotrebiteľských úverov sa znížil na 22 %. Inými slovami, dnes už nejde o Pohotovosť. Dnes už ide o banky. Banky, ktoré tvoria asi 80 % týchto úverov.
Ako konštatuje samotná Národná banka, v bankovej a nebankovej produkcii spotrebiteľských úverov rastie podiel nových úverov s veľkým objemom a dlhou dobou splatnosti, a to napriek tomu, že v priemere nedošlo k cenovému zvýhodneniu týchto produktov. Príčinou nie je ani vývoj lízingu, ani vývoj v nebankových spoločnostiach. Príčinou je vývoj v bankách. Naopak, ostatné typy retailových úverov už niekoľko rokov len okrajovo vplývajú na dynamiku retailového portfólia. Inými slovami, toto je to, kde sa dnes ľudia zadlžujú a zadlžujú sa vo veľkom, na dlho a pomerne draho.
A teraz prichádza to najpodstatnejšie. Počas roku 2016 sa prehlboval trend zlyhaných úverov na bývanie a spotrebiteľských úverov. Ako vysvetľuje Národná banka, trend úverov na bývanie, zlyhanie, teda ľudia, čo nie sú schopní splácať úvery na bývanie, sa nemení a dokonca v čistom vyjadrení dosahuje nulové až záporné hodnoty. Naopak, podiel zlyhaných spotrebiteľských úverov už viac ako rok rastie a v jesenných mesiacoch roka 2016 dosahoval 8,8 %. Strmý a sústavný rast čistej miery zlyhania sa už vyrovnal hodnote 2 %. Inými slovami, podiel zlyhaných úverov je už, takmer každý jedenásty dlžník zlyháva, a to v čase, keď máme najvyšší hospodársky rast za niekoľko rokov, a v čase, keď máme najnižšiu nezamestnanosť za niekoľko rokov. To znamená, nedá sa to pripisovať žiadnym spôsobom zhoršenej hospodárskej situácii domácností.
Banka to hovorí inak, tak ekonomicky: "Výrazný nárast zlyhaní spotrebiteľských úverov je v priamom kontraste s priaznivým ekonomickým vývojom. Indikátory kreditnej kvality poukazujú na zhoršenie portfólia pri historicky nízkej nezamestnanosti, historicky najnižších úrokových sadzbách a pri vysokej konkurencii sektora umožňujúcej pomerne jednoduchú konsolidáciu úverov. Zvýšené zlyhávanie úverov už počas dobrých časov naznačuje, že tieto úvery boli poskytnuté pri neprimerane uvoľnených úverových štandardoch."
Aby som to zhrnul. Tam, kde sa kedysi hovorilo o tom, ako zlé nebankovky zavádzajú ľudí do dlhovej pasce za ťažké úroky, tak dnes už to do veľkej miery platí o bankách a spotrebných úveroch, pretože tie dnes poskytujú najväčší rozsah spotrebných úverov, poskytujú ich pomerne draho vo veľkom, a ako poznamenala aj Národná banka, vo vzťahu neprimerane, vo vzťahu k možnostiam dlžníkov tak, že dochádza k čoraz vyššiemu zlyhávaniu týchto úverov, a to v dobrých hospodárskych časoch.
Ja chcem veľmi oceniť to, že pán guvernér, alebo teda banková rada na to v tej správe upozorňujú, koniec koncov citoval som to z tej správy, nie je to nijak ukryté. Dokonca aj chcem oceniť, že stručne o tom pán guvernér hovoril aj v úvodnom slove. To znamená, že Národná banka k tomuto problému nepristupuje, by som povedal, s hlavou zahrabanou v piesku, ale ho veľmi jasne identifikuje a to chcem oceniť.
Čo mi však chýba, je to, že toto nie je problém, ktorý je možné riešiť len na úrovni Národnej banky Slovenska. Národná banka Slovenska má síce dohľad nad finančným trhom, a preto môže aj upravovať niektoré predpisy, ktoré sa týkajú bánk, ale ako vieme aj z iných krajín, keď raz sa začnú nafukovať takéto úverové bubliny, len samotná akcia regulátorov centrálnych bánk na to nestačí a je potrebná aj širšia spolupráca iných štátnych orgánov, v tom to býva najmä ministerstva financií a čiastočne, keďže sa tam týka tá téma, aj ministerstva spravodlivosti, aj keď to až sekundárne. Preto, aby o štyri, päť rokov sme tu opäť, pardon (rečník kýchol), prepáčte, aby sme tu o štyri až päť rokov opäť nemuseli riešiť to, že nám ďalšie státisíce ľudí dlhujú viac peňazí, než môžu niekedy vrátiť, že prišli niektorí o bývanie, niektorí o iné svoje majetky, že ich budeme potrebovať znovu cez osobný bankrot a podobné kroky riešiť, chcel by som, aby sme sa týmto problémom vážnejšie zaoberali už dnes.
A preto mi dovoľte predniesť návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k Správe o stave a vývoji finančného trhu za rok 2016, kde navrhujem, aby Národná rada požiadala vládu Slovenskej republiky, aby v súčinnosti s Národnou bankou Slovenska predložila Národnej rade Slovenskej republiky Správu o stave zlyhaných spotrebiteľských úverov vytvárajúcich riziko vzniku dlhových a následných exekučných problémov, a to spolu s opatreniami alebo návrhmi opatrení, ktoré vláda Slovenskej republiky a Národná banka Slovenska prijali alebo chcú prijať s cieľom zabránenia nepriaznivej situácii na trhu spotrebiteľských úverov s termínom 13. júna 2017.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 18. 5. 2017 16:57 - 17:13 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne všetkým kolegom za vystúpenie. Ospravedlňujem sa, že vystupujem tretíkrát, ale keďže naozaj zaznelo toho veľa, asi je slušné na to reagovať.
Keďže najviac hovorili v tomto druhom kole kolegovia zo SaS, tak asi primárne budem musieť reagovať na to, lebo SMER, ako som teda, sa nemýlim, už viac-menej nereagoval, okrem jednej faktickej poznámky. Ale, samozrejme, budem reagovať aj na pána Krajniaka, aj keď myslím, že už tu medzitým nie je, ale predsa len zo slušnosti sa patrí.
Takže ku kolegom z SaS. Ja úplne rešpektujem právo každej nielen strany, ale aj politika si robiť svoju politickú, ideovú líniu, hovoriť to, čo považuje za užitočné, alebo aj niekedy to, čo považuje za populárne, alebo niekedy aj oboje, takže nijakým spôsobom si nedovolím spochybniť, samozrejme, aj toto právo aj u vás, ale priznám sa, že absolútne nerozumiem tejto politickej stratégii, ktorú ste tu dnes predviedli. Lebo si myslím, že ak si myslíte, že to vaše voličské jadro, o ktorom si myslíte, že ho tvoria najmä podnikatelia, že im ulahodíte tým, že budete až nezmyselne sa púšťať do čohokoľvek, čo môže pomôcť na trhu práce, a tým, že ukážete, ale že vaše srdcia bijú len za nich, podľa mňa to nie je správna politická stratégia. Ale ako som už povedal, rešpektujem právo každého, dokonca aj právo na samovražedné postupy.
Napriek tomu dovoľte mi začať tam, kde súhlasím. Pán kolega Ivan, ktorý mal posledný príspevok, mal dlhé vystúpenie, v ktorom podľa mňa pomerne pekne hovoril o tom, ako zaregulované a preregulované je niekedy slovenské hospodárstvo a ako by bolo dobré ho čo najviac odľahčovať v rámci možností. Musím sa priznať, že ja v tom s ním súhlasím, čo bol napríklad dôvod, prečo som niekedy, myslím, v máji hlasoval za takmer všetky zákony z balíka SaS, ak si pamätám, bolo ich 44, opravte ma, mali ste taký balík. Myslím, že bolo 44 zákonov, ktoré sa snažili rušiť regulácie, a to dokonca aj v prípade zákona, ktorý, musím povedať, že bol vecne pomerne smiešny, lebo rušil napríklad povinnosť, myslím, že to bolo v krčmách alebo kde, mať na stene jeden papier, ktorý tam už všetci majú. Takže jediný deregulačný efekt toho by bolo, že ten papier, ktorý už si vytlačili a zalepili, by mohli strhnúť, ale rozumel som tomu, že chceme pomôcť podnikateľskému prostrediu, chceme pomôcť podnikateľom, a preto som vám za to všetko zahlasoval.
Priznám sa, čomu už nie celkom rozumiem, je, je potom tá absolútne taká až obstinantná snaha oponovať všetkému, čo by mohlo pomôcť, naopak, zamestnancom a pracujúcim.
Vy ste, pán Ivan, povedali na konci, a ja to podpisujem plne, že dobre bude vtedy, keď firmy budú súťažiť o zamestnancov a z tej súťaže vzíde to lepšie odmeňovanie. Ja s vami presne súhlasím, preto tento návrh neobsahuje nič o tom, že by sme nariaďovali mzdy, zvyšovali mzdy, minimálnu mzdu zdvojnásobovali a niečo podobné, pretože ja si tiež myslím, že mzdy musia vzísť primárne zo súťaže na trhu práce. To je v trhovej ekonomike asi ten najlepší. My, samozrejme, tú súťaž vždy nejak regulujeme. Väčšina štátov má minimálnu mzdu zákonom, niekde kolektívnou zmluvou, máme, máme mnohé iné zákony, ktoré limitujú veci na trhu práce, lebo ten zamestnanec je často v slabšej pozícii, ale nakoniec máte pravdu, je to aj o tej súťaži.
No ale zmyslom celého tohto návrhu je práve tú súťaž štruktúrovať lepšie, stransparentniť trh práce. To znamená, to je absolútne protrhové opatrenie. Môžte s tým nesúhlasiť, ja vám to neberiem, ale mýliť si ho s nejakými Ficovými populistickými zvyšovaniami minimálnej mzdy, ku ktorému sa dostanem o chvíľku, podľa mňa ukazuje až ultrapravicovú úchylku. Takže ak hneď vy ste povedali, že by ste čakali, že tento zákon presadí Ľuboš Blaha, myslím, že by sa urazil, lebo to je naozaj dosť ďaleko od jeho vkusu, tak ja musím povedať, že tento postup, ktorý vy práve predvádzate, je napravo od Džingischána. To nie je nejaká stredopravá, dokonca už ani pravicová politika, to je jednoducho obsedantný pohľad na vec, že čokoľvek, čo nie je, by som povedal, že čokoľvek, čo nie je len v prospech úzkej vrstvy ľudí, musí byť zlé a my to musíme odmietnuť, resp. čokoľvek, čo niečo upravuje a dotýka sa to zamestnancov, zamestnávateľov, musí byť zlé, lebo my len chceme, aby zamestnávatelia si robili, čo chcú, aj tí dobrí, aj tí neškrupulózni. Toľko, toľko k tomu.
Teraz, obávam sa, pani Janka Cigániková, kolegyňa, že buď si ten zákon nečítala, alebo si nepočúvala rozpravu, lebo v ňom sa nehovorí nič o zverejňovaní miezd. V ňom sa hovorí len to, že v pracovnej ponuke, ktorá je inzerovaná, musí byť zverejnená minimálna ponúkaná mzda, ktorá potom musí byť aj minimálne dodržaná. Čo to má spoločné s tým, že si tvoja suseda bude gúgliť, koľko si zarobila, celkom nechápem, aj keď v tvojom prípade si to tá suseda môže gúliť, lebo ty si firemná vlastníčka, a na Finstate si to môže nájsť a voči tomu, dúfam, neprotestuješ, takže konkrétne v tvojom prípade už to tak aj dneska je. Ale súhlasím, že asi nechceme zverejňovať len mzdy zamestnancov, ale mzdy zamestnancov sa ani zverejňovať nebudú podľa tohto návrhu. Takže, takže toľko k tomu.
A keďže pani Kiššová aj pán Ivan sa pýtali tú istú vec, pozerám, neni tu pán Danko, ukážem vám (rečník zobral do rúk názorný materiál, ukazujúc ho plénu), áno, takto to môže vyzerať na tom bilborde, ktorý momentálne má McDonald, je tam ponuka 800 eur a je to tam, zmestí sa to tam. Verte mi, môžte si to ísť pozrieť. (Reakcia z pléna.) Už, dobre, už som schoval a môžme ísť ďalej. (Potlesk.)
Pokiaľ ide o... (Reakcie z pléna.) Trest ešte len príde, ale od... (Ruch v sále.) Ale teraz, teraz poďme ďalej.
Ja si kolegov zo SaS veľmi vážim za to... A stihol som. Dobre. Vyzerá, že pán predseda nevidel.
Ale teraz, teraz naozaj poďme vecne. Ja si kolegov z SaS veľmi vážim za to, že naozaj konzistentne tlačia na zlepšenie fungovania tejto ekonomiky, lebo to je naozaj to, čo potrebujeme, a v tom s vami budem vždy rád spolupracovať a hovorím, preto som aj hlasoval za drvivú väčšinu vašich antiregulačných návrhov, pretože vo väčšine prípadov dávajú zmysel. Niektoré sú možno príliš, ale vo väčšine, podľa mňa máte dobrý úmysel a dokonca aj dobrú realizáciu. Len netreba byť zaslepený. To je podľa mňa to, čo by som ja si dovolil na konci odporúčať k SaS.
Ale aby sme sa, aby sme nehovorili len o SaS, dovoľte mi ešte povedať niečo aj k pánovi Krajniakovi a trošku aj k SMER-u, k tej poznámke, ktorú hovoril aj pán poslanec Kéry a k celkovému postoju SMER-u. Áno, znížiť dane, ale osobitne znížiť dane a odvody z práce je riešenie, ktorým by mohol, ale aj mal prispieť štát. Verím, že na tom, naopak, ako sme sa dneska nezhodli, sa s kolegami zo SaS zhodneme, pretože to je naozaj to, čo by k tomu štát mohol urobiť.
A, pán poslanec Kéry aj pán poslanec Krajniak, naozaj sme dneska v situácii, ja už som to povedal, musím to zopakovať, kde pri minimálnej, zvyšovaní minimálnej mzdy štát vezme 58 centov z každého eura navýšenia minimálnej mzdy. To nie je nielenže správne, to už nie je ani morálne a na tom by ste naozaj mali niečo zmeniť, to je prvý bod. Ale druhý bod je, že ešte nemorálnejšie je to, že keď tú istú minimálnu mzdu a tie minimálne mzdové nároky, ktoré uplatňujete na súkromný sektor, vy sami vo verejnom sektore neuplatňujete, a keď dneska najnižšie tabuľkové platy vo verejnej správe začínajú na 275 eur pri minimálnej mzde 435 eur. Vaši predstavitelia už dlhú dobu hovoria o tom, že to zmenia a že to upravia, ale ako sa hovorí po česky, "skutek utek". Pán minister Richter to naposledy sľúbil priamo v televíznej relácii O päť minút dvanásť so mnou, ešte začiatkom apríla, povedal, že do konca apríla to bude. Keď sa ho na to dnes moja kolegyňa spýtala, že čo sa s tým sľubom stalo, tak na ňu zaútočil, že to nesľúbil on ani vláda, ale to vlastne sľúbili sociálni partneri na Hospodárskej rade vlády, že niečo, s niečím prídu. No tak sociálni partneri vlády neriešia zákon o odmeňovaní vo verejnom sektore, ten rieši vláda. Je fakt, že ho má na starosti Úrad vlády dneska, už nie ministerstvo práce, ale vedúci Úradu vlády sem nechodí, chodí sem minister práce, takže toho sme sa na to pýtali.
A takýchto premeškaných sľubov už bolo veľa. Ak štát chce naozaj vyššie mzdy pre všetkých, základná vec, ktorú pre to môže urobiť, je začať slušne platiť svojich vlastných ľudí. A teraz budem taký ultrasaskár, je absolútne nefér voči zamestnávateľom súkromným im tlačiť zvyšovanie minimálnej mzdy a všetky možné iné tlaky a nedodržiavať to sám, sám. To je absolútne aj nemorálne, aj nesprávne a dokonca, myslím si, že aj protiústavné. Takže to je, to je voči tomu.
A posledná vec ešte. Včera sme mali, pardon, nie včera, predvčerom sme organizovali jednu konferenciu o mzdách s kolegom Mihálom, kde sme mali viacerých odborníkov a jedna špičková odborníčka, ktorá spolupracuje naprieč politickým spektrom, pani Kahancová tam ukazovala presné analýzy vývoja miezd od krízy na Slovensku v rôznych sektoroch, kde ukázala, že to prudké navyšovanie minimálnej mzdy, ktoré vy ste presadili v posledných rokoch, naozaj zvýšilo mzdy na tom dolnom konci úplne. To znamená, že ten najchudobnejší z najchudobnejších vďaka tomu má väčšiu mzdu dneska. Ale ona rovnako presvedčivo ukázala, že zhruba od takého dvadsiateho až tridsiateho percentilu, teda pre 80 % zvyšných ľudí to už vplyv nemalo. To znamená, minimálna mzda je nástroj, ktorým naozaj môžte riešiť tých najchudobnejších, ak ekonomika na to má, pričom na také skokové zvyšovanie, ako chcete teraz, už si myslím aj dokonca ani ja, že asi nemá, ale aj tak to nepomôže iným ako tomu spodnému, spodnej skupinke, tomu, kto zarába dneska 550, 600, 650 euro, tomu už to nepomôže, to je tupý nástroj. Tomu naozaj pomôžu len veci, ako sú lepšie mzdy vo verejnom sektore, ktoré budú tlačiť na trh práce, alebo aj napríklad zverejňovaním inzerátov Mzda.
Na záver mi dovoľte už len ku kolegovi Krajniakovi povedať, že on tu predniesol niečo, čo by sme mohli nazvať teória ekonomického nacionalizmu. To znamená, že náš skutočný nepriateľ sú tie veľké nadnárodné korporácie a my slovenskí podnikatelia a slovenskí zamestnanci by sme sa mali proti nim spojiť. No, ja nemám byť prečo obhajcom žiadnej nadnárodnej korporácie, ak sa nemýlim, nikdy som pre žiadnu nepracoval, ani cez penzijné fondy ju nevlastnil, hoci netuším, kam moja dôchodková správcovská spoločnosť posiela aj moje úspory. Ale musím vám povedať, pán Krajniak, že otvárate jednu kapitolu, ktorú sme tu už raz mali a z ktorej sme sa museli poučiť.
V roku ´94 ešte vtedajšia dočasná Moravčíkova vláda chcela v medzinárodnej súťaži predať niektoré veľké štátne podniky a Vladimír Mečiar vtedy rozpútal absolútnu protikampaň proti tomu a hovoril, že je to rozpredávanie rodinného striebra. SNS vtedy mala, myslím, že aj tie slávne bilbordy "Svoje nedáme, cudzie nechceme". A ono to zafungovalo. Vladimír Mečiar a SNS vyhrali voľby spolu aj teda s robotníkmi a zostavili vládu. Národ si naozaj povedal, že radšej nech to majú tí naši. Národ sa potom musel poučiť, pretože o štyri roky neskôr zistil, že naši znamenajú VSŽ-tku na kolenách, naši znamenajú pozatvárané rôzne kúpele a iné, naši znamenajú kompletne rozkradnutú slovenskú ekonomiku po tých štyroch rokoch. Pretože to nedostali do rúk väčšinou ľudia, ktorí na to majú, dostali to ľudia, ktorí boli blízki Vladimírovi Mečiarovi. O tri-štyri roky národ zvolil už inú vládu a tá vláda následne, keď už musela niečo predávať, robila to naozaj už v tých medzinárodných tendroch a dneska naše bankovníctvo dominantne vlastnia cudzie banky. Takže na rozdiel od 90. rokov už nie sme svedkami toho, že musíme draho zachraňovať banky za miliardy korún vtedajších. Je to fakt.
To, že to nie je ideálna hospodárska stratégia, v tom s vami súhlasím, v tom, že by sme mali mať krok B, napríklad rozmýšľať, ako to, čo sa naši manažéri, naši ľudia naučili v týchto veľkých firmách na to, aby si mohli zakladať svoje vlastné firmy, na to, aby sa nám posilňoval domácky aspekt ekonomiky, o tom sa určite bavme, lebo podľa mňa to je dobrá a dôležitá téma. A snažiť sa Slovensko vrátiť do doby ekonomického nacionalizmu a tváriť sa, že lepší je Rezeš ako KIA a lepší Soták ako Volkswagen, no ja s tým nesúhlasím. Ja si myslím, že najlepší je ten, kto zamestnáva slovenských ľudí a dáva im dôstojnú mzdu. Najvyššia mzda robotníkov v slovenskom hospodárstve je, viete kde? Je vo Volkswagene Slovensko. Je tam mzda robotníkov bez príplatkov 1 800 euro mesačne, vo Volkswagene v Bratislave. Dokonca vo Volskwagene majú robotníci také mzdy, že ako mi povedal šéf ich odborov, keď robia aj nočné a zmeny, tak spadajú pod Ficovu milionársku daň. Teda robotníci vo Volkswagene sú Ficovi milionári, to len aby sme si pripomenuli, že kto sú, kto sú podľa akože ľavicovej vlády dneska u nás milionári. Ale takto sa majú robotníci vo Volkswagene.
A preto to rozdeľovanie, že spojme sa proti cudzím, ja považujem nielen hodnotovo za zlé, ale aj za vecne nesprávne. Spojme sa proti tým, ktorí chcú slovenskú pracovnú silu zneužívať, nedodržiavajú zákony, okrádajú ju alebo nejakým iným spôsobom sa chovajú nesprávne. Ale treba si povedať, že takí ľudia sa s rovnakou pravdepodobnosťou volajú John ako Janko, a preto rozlišovať ich podľa ich príslušnosti je absolútne nemiestne. Toľko na záver.
A dovoľte mi ešte raz vás požiadať o podporu tohto zákona, aj keď aj jedna, aj druhá politická strana, ktoré tu majú, myslím, v tejto chvíli najviac mandátov, sa už vyjadrili.
Možno k jednému, lebo to tu zaznelo viackrát, to už bude naozaj posledné. Bolo tu, viackrát padlo obvinenie, že je to vlastne len veľmi dobre vymyslená reklamná kampaň na novú politickú stranu, ktorú s Jozefom Mihálom a s ďalšími kolegami sme ohlásili. Ja by som asi mal to nejak ticho podporiť, lebo v politike vraj dobre funguje, keď človek je považovaný za nejakého takého mága, majstra, ktorý to ťahá, tie nitky, a všetko to má takto dobre premyslené, marketingovo. Ale pravda je omnoho jednoduchšia, a to je to, že tento návrh práve bol opakom. Tento návrh bol takou drobnosťou, ktorú sme mali pripravenú a popri nej sme mali pripravenú aj inú podľa môjho vtedajšieho názoru politicky oveľa zaujímavejšiu vec a chceli sme ich predložiť obidve, ale nakoniec z veľmi drobných technických dôvodov túto politicky zaujímavú vec sme predložiť nemohli. A priznám sa, že keď sme toto predkladali, ešte som si hovoril, že ohlásili sme teraz tú stranu a dávame len takúto maličkú, aj keď peknú drobnosť, či z toho nebudú nejaké mediálne problémy, že neprichádzame s nejakou väčšou bombou, keď už sme s tým, keď už sme to ohlásili.
To, že z toho bude také čoro-moro, a to, že jedni to budú pokladať pomaly za koniec kapitalizmu, ako ho poznáme, tuto kolegovia v strede, tak to mi úprimne nenapadlo. Ja som, naopak, myslel, že ešte toto hádam aj tú SaS-ku na to nakriatneme, lebo to je také jemné protrhové opatrenie, ktoré má v sebe nejakú reguláciu, ale naozaj smerom k vylepšovaniu trhu, nie k jeho obmedzovaniu. (Reakcia z pléna.) Však Jožo, Jožo, Jožo povedal.
No. Sú také hypotézy, že ono to práve súvisí s tým, že neni väčšej nenávisti ako medzi bratmi a že keby tam Jožo nebol podpísaný, že by možno vaše stanovisko nebolo až také tvrdé (reakcie z pléna), ale to už, to už nechám, to už nechám na vás. V každom prípade som prekvapený, že to vyvolalo až taký záujem a polemiku na všetkých stranách a považoval som to naozaj skôr za také technokratické opatrenie, aj keď, aj keď smerujúce k dobrému cieľu. Ukázalo sa však, že je to opatrenie, ktoré aj pomerne silne rezonovalo u ľudí, rezonovalo silno aj u časti politikov. Výsledkom je aj to, že asi naozaj v tejto chvíli nie je, nie je priechodný z našeho pera, ale ja by som veľmi rád hľadal cestu, ako ho presadiť. Hovoril som o tom aj so všetkými koaličnými stranami, ale zdá sa, že je to ako keby priveľmi zaujímavý kúsok na to, aby mohol byť ponechaný opozícii.
Tak, kolegovia, napriek tomu vás chcem poprosiť, podporte ho do druhého čítania.
Ďakujem. Dovidenia.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 18. 5. 2017 16:18 - 16:20 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, začnem od konca.
Pán poslanec Dostál, milý Ondrej, ja som sa to už pokúsil vysvetliť, že tá zmena Zákonníka práce bola práve legislatívnotechnická snaha vystužiť potom to použitie v inom zákone. Poviem úprimne, myslím, že si absolvent práva, aj keď taký skôr celoživotného vzdelávania, takže teraz to vnímam, že využívaš svoju vzdelávaciu prevahu nado mnou, lebo ja právnik nie som, na to mám svojich ľudí. Ale pokiaľ mi to teda vysvetľovali, tak dali tam do toho Zákonníka práce to splnomocnenie práve preto, aby to bolo legislatívne čisté. Ale priznám sa, že netrúfam si až na tejto úrovni legislatívnej techniky s tebou diskutovať, takže beriem, že si to vyhral na body.
A pokiaľ ide o to, čo povedal Jožo Rajtár. Jožo, priznám sa, väčšine tých metafor som nerozumel, takže neviem na ne reagovať, ale rozumel som tomu, čo si hovoril na začiatku, že ti tam chýba aj to rušenie regulácií. A musím sa priznať, že to považujem za veľmi dobrý bod. Ja by som povedal takto. Legislatívne je pomerne ťažké teraz akože kombinovať takéto veci, ale myslím, že tá myšlienka pracovať aj s tým, čo vieme skôr znížiť, obmedziť, zrušiť, myslím z hľadiska toho, čo sa deje, je podľa mňa dobrá a beriem ju od teba. Možno by som ja len doplnil to, že okrem rušenia regulácií podľa mňa je dôležité robiť aj lepšie a funkčnejšie regulácie, lebo keď sme zmenili spôsob regulovania hypoték, tak sme naštartovali súťaž na trhu a nebolo to, že by sme ich robili menej, ale jednoducho sme len ako keby postrčili ten existujúci stav, ale napriek tomu súhlasím s tebou, že na Slovensku je regulácií, aj nefunkčných, priveľa, takže určite je to, je to dobrá, je to dobrá pointa.
No a, Jani, pani Kiššová, myslím, že tá diskusia už bola veľmi dobrá a produktívna, aj keď sa nezhodneme, samozrejme, na tom výsledku.
Ja len poviem na záver, že naším cieľom bolo stransparentniť trh práce a jeho cenotvorbu, ale - a ja som to opakovane povedal - aj posilniť postavenie zamestnancov a to sa tým zákonom naozaj posilňuje, a preto sa dá očakávať aj to, že by vzrástli o niečo mzdy najmä v tých skupinách, ktorým by to najviac pomohlo.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 18. 5. 2017 15:56 - 16:12 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dovoľte mi reagovať na vystúpenia oboch rečníkov. Prihlásil som sa z toho dôvodu, že kolega Mihál, ktorý už je jediný prihlásený do rozpravy, bude vystupovať v prospech návrhu, takže k nemu asi nejak komentovať nebude treba. A teda chcel som aj, aby obidvaja kolegovia mali možnosť sa prípadne vyjadriť, ak ešte budú chcieť. Takže dovoľte mi vysvetliť možno viaceré veci k tomu, čo tu zazneli.
V prvom rade chcem zdôrazniť, že tento návrh a nápad nepochádza ani z mojej hlavy, ani z hlavy kolegu Mihála, to hovorím, nie aby som sa vyhováral, naopak, ja som veľmi hrdý, že sme ten návrh predložili, a zatiaľ tá diskusia ma nepresvedčila o inom, ale pretože toto naozaj nie je otázka nejakej intelektuálnej alebo inej márnivosti. Tento návrh pochádza od hnutia alebo, neviem, jak to nazvať, iniciatívy Pracujúca chudoba, ktorú zhodou okolností založil bývalý člen SaS, ale to je iná téma, a pochádza z Rakúska inšpirovaný, kde teda v legislatíve sú tieto veci ustanovené. Nás to zaujalo a zdalo sa nám to vhodné a verím, že to aj vhodné je a pokúsim sa vysvetliť prečo.
Začnem vystúpením pani Kiššovej. Pani Kiššová povedala pomerne veľa konkrétnych argumentov, ktoré sa dajú tým pádom aj na ne reagovať, takže sa im budem venovať trošku obsiahlejšie. V prvom rade ona hovorila, že nie je správne vyvolávať dojem, že podnikatelia sú tí zlí, ktorí ako chcú len ľuďom ubližovať. Ja s ňou úplne súhlasím, a preto sa nikdy ani taký dojem nesnažím vyvolať. Myslím si, že podnikatelia sú úplne rovnaká skupina ako všetky ostatné skupiny obyvateľstva v tom, že sú medzi aj hlúpi, aj múdri, aj dobrí, aj zlí, aj akékoľvek ľubovoľné slová nájdeme, a práve som aj v tom úvodnom vystúpení, na ktoré kolegyňa nereagovala, ale možno, myslím, neviem, či tu bola vtedy, myslím, že nebola, vysvetľoval, že práve ten, kto vyvoláva triednu vojnu, kde sa stavia proti sebe zamestnancov a zamestnávateľov, je ten, kto podľa mňa robí chybu, pretože takú triednu vojnu zamestnávatelia musia prehrať, keďže sú v menšine. A aj som tu citoval tvojho vlastného predsedu pána Richarda Sulíka, ktorý podľa mňa práve takú vojnu vyvoláva svojimi citátmi, kde hovorí o tom, že zamestnávateľ, ktorý dobrovoľne platí viac, je hlupák a filantrop a jedine bude platiť lepšie, viac, ak k tomu bude donútený, napríklad hrozbou odchodu zamestnancov. To sú práve podľa mňa výroky, ktoré vyvolávajú pocit, že pokiaľ tvrdá ruka buď trhu, alebo štátu nezasiahne, tak zamestnávateľ je prirodzený zdierač. Ja si to nemyslím a hovorím to ako dlhoročný zamestnávateľ, že to tak je.
Povedala si, Jana, že čo je zlé na tom, nechať sa dohodnúť? No nič. Ja s tebou úplne súhlasím. My chceme nechať sa dohodnúť, my len hovoríme o podmienkach ponuky. V tejto krajine a vo všetkých vyspelých krajinách je pomerne podrobne regulovaná napríklad reklama, ale to nebráni spotrebiteľovi ísť si potom kúpiť do obchodu. V tejto krajine je, pomerne sú prísne regulované a v mnohých iných všetkých vyspelých finančné služby, za akých okolností sú ponúkané a tak ďalej atď. To znamená, samotný fakt, že obídeme ponuku, ešte nehovorí nič o tom, že by sme nejakým spôsobom zakazovali zmluvnú voľnosť. Nech sa dohodnú. Nech sa dohodnú, len my chceme, aby zamestnanec bol lepšie informovaný a aby mal v tom tým mierne posilnené postavenie, v tom vyjednávaní.
Ďalšia otázka bola, že čo má robiť zamestnávateľ, ak hľadá viacero ľudí na viacero pozícií. No, povedzme povedal si, že 10 ľudí na štyri typy pozície. Na pomerne jednoduché, napríklad ku každej tej pozícii do zátvorky dať to rozpätie, to je, myslím si, že asi tá najjednoduchšia vec, čo sa dá spraviť, ale nechal by som na zamestnávateľa, čo spraví, ale naozaj tento typ argumentov už skôr pripomína potom snahu umelo niečo hľadať.
To isté platí aj o ďalšom argumente, že výsledkom môže byť aj nižšia mzda, lebo teda údajne na základe toho zamestnanec, ktorý by si inak zapýtal viac, akceptuje menej, lebo tým, že išiel na interview s takouto ponukou, už nejak prirodzene zakceptoval, že dostane menej. To bol, ak som to správne pochopil, tvoj argument. Priznám sa, že mu vôbec nerozumiem. Pretože zamestnanec, ktorý je rozhodnutý, že chce minimálne 1 200 eur, môže ísť na inzerát, ktorý povie, že ponúka sa minimálne 1 000 eur. Ak má napríklad pocit, že tam môžu ponúknuť aj viac a potom si to aj vypýtať, inak to neakceptovať. Oproti dnešnej situácii bude však vo výhode, že si bude môcť lepšie odhadnúť, ktoré zamestnania to ponúkajú a ktoré ponúkajú nižšiu ako jeho sumu a nebude musieť chodiť na tie inzeráty, kde tá vzdialenosť je podľa neho príliš veľká. Lebo, opakujem, tento zákon ponúka alebo vymedzuje len minimum, nie maximum. Ten, kto si chce na interview vypýtať viac, bude to môcť urobiť.
Hovoríš, že bude to vyvolávať veľmi zlé vzťahy vnútri zamestnávateľov, ak zamestnávateľ bude musieť niekoho konkrétneho preplatiť, keď ho bude chcieť získať, a zverejnenie vysokej tejto mzdy v tom inzeráte vyvolá veľmi zlú krv vo vnútri zamestnávateľa. No, filozoficky to, čo niekto volá zlú krv, by som ja nazval korektné zaobchádzanie s existujúcimi zamestnancami a priznám sa, že tiež tomu ako manažér som tomu často čelil a nemyslím si, že cesta je nutné v tom oklamávať svojich existujúcich zamestnancov, najmä ak sú dlhoroční lojálni ľudia v tíme, ale to je menej podstatné ako to, že tento zákon nič také nevynucuje.
Po prvé, zamestnávateľ, ak je naozaj v takejto situácii, tak skôr predpokladám, že použije buď služby headhunting agentúry, alebo inej formy, ktorá neobsahuje inzerát.
Po druhé, keby aj inzerát chcel z nejakého dôvodu použiť, tak bude môcť tam dať, nebude musieť dať až takú super vysokú sumu, ale dá túto minimálnu, ale povie, že je tam rozpätie a tak ďalej atď. Takže tých nástrojov má v ruke pomerne veľa.
Povedala si, že nie je na tom nič zlého, ak podnikatelia optimalizujú svoje náklady tým, že neplatia rovnaké sumy ľuďom, alebo teda nechcú platiť viac, ako musia, ako si ten zamestnanec vypýta. No súhlasím, ale rovnako je v poriadku, ak zamestnanci optimalizujú svoje výnosy a my im v tom chceme pomôcť tým, že budú mať k dispozícii viac informácií.
Povedala si, že neprekvapuje ťa, že 84 % ľudí je za tento návrh, lebo keby sme zaviedli zákon, že sa bude platiť 1 000 euro mesačne prémia, tak za to bude 100 % ľudí, resp. 100 % mínus samotní zamestnávatelia. No dovolím si oponovať. Po prvé súhlasím v tom, že samotná popularita návrhu nie je a nikdy nemôže byť tým najdôležitejším argumentom, a preto aj v našom návrhu jednak sme to nezisťovali vopred, zisťovali sme to až po jeho predložení, lebo nás to naozaj nezaujímalo, a aj pri jeho dnešnom uvádzaní to vždy uvádzam možno v treťom alebo štvrtom rade. Takže určite súhlasím s tým, že keby celá argumentácia bola alebo hlavná argumentácia na tomto mala stáť, že je to populárne, tak by som s tým nesúhlasil.
Ale je to zaujímavý argument, najmä ak zistíme aj podľa toho prieskumu, teda PAS-ka, teda nie my, ale PAS-ka, že rovnaký počet podnikateľov bol voči tomuto návrhu pozitívne naladený, ako negatívne naladený. To už hovorí niečo o tom, že to asi nie je problém toho, že by len zamestnancom sa to páčilo.
A spýtala si, súhlasíš, že treba sa spýtať tých, čo tomu rozumejú, personalistov, manažérov. Tak po prvé v priebehu procesu výberu ľudí podľa mňa rozumejú všetci v tom, že ho všetci niekedy absolvovali aj na jednej, aj na druhej strane, niektorí na oboch stranách a je podľa mňa prejavom neprípustného elitárstva tvrdiť, že mu rozumejú len tí, čo sú zamestnanci HR alebo personalizmu. Rozumie mu každý zamestnaný a pracujúci človek, ktorý sa o prácu uchádzal. Ale dovolím si ťa informovať, že keď sa minulý rok realizoval internetový prieskum o tejto zmene, tak 72 % personalistov s ním vyjadrilo súhlas. Takže to je len teda k tej skupine, o ktorú sa ty chceš opierať.
A v poslednom rade mi dovoľte uviesť, že zamestnávatelia už dneska niektorí to používajú a ako to vidíme aj teraz v čase, by som povedal, väčšieho boomu pracovného trhu, ten počet stúpa. Takže je pravda, že nejaké percento, myslím, že je to okolo 20 %, ale môžem sa mýliť, už to spontánne zhruba robí v ponukách práce, takže nejde o nejaký výnimočný jav. To aj naznačuje, že asi to nie je až tak problematické pre tých zamestnávateľov. Ale, áno, väčšina zamestnávateľov dnes uprednostňuje, buď si to neuvedomujú a neriešia to, alebo uprednostňujú stratégiu, kde si myslia, ako som to čítal aj v úvode svojho príspevku, keď som zákon uvádzal, že prečo neušetriť, keď môžem, a prečo nedotlačiť toho zamestnanca k niečomu, keď môžem. V tomto smere naozaj náš návrh posilňuje postavenie zamestnancov, a preto sa dá aj očakávať, že posilní mzdy, keď aj ako som uviedol v úvode, najväčšie posilnenie sa bude týkať tých, ktorí majú dnes najslabšie postavenie na trhu práce. To znamená žien, menšín, mladých ľudí a podobne a najmenej to asi pomôže asi ľuďom, ktorí už dnes majú vysoké platy a exkluzívne postavenie. Takže súhlasím, že ten dopad nebude úplne rovnomerný.
Pokiaľ ide o pána poslanca Kéryho, ďakujem mu za jeho vystúpenie v tom, že bolo pomerne vecné, aj keď občas si tam neodpustil nejaké také osobnejšie podkopávania, ale však sme v parlamente, je to v poriadku. Dovoľte mi však povedať, že ten argument, že nie je možné to podporiť, lebo je to podľa neho v nesprávnom zákone, je, špeciálne musím povedať, z predstaviteľa strany SMER taký celkom zaujímavý, lebo ak sa niektorá strana, by som povedal, nekafre s legislatívnou čistotou v tejto Národnej rade, tak je to strana SMER. Už len protizákonné používanie skrátených konaní, ktoré tu máme približne raz za mesiac, je toho najlepší dôkazom. To znamená, ja som ešte nezažil situáciu, keby by legislatívnotechnická diskusia odradila stranu SMER od toho, aby hlasovala za niečo, za čo skutočne hlasovať chce. Preto sa aj musím domnievať, že, a najmä, keďže v tom prípade ten argument navyše nie je úplne presný, že je ten motív iný, ale k tomu sa vrátim.
Pán poslanec hovorí, že chybou je dávať to do zákona o nelegálnej práci, je to treba dať do zákona o službách zamestnanosti. Musím povedať, že v zákone o nelegálnej práci je to preto, že je to zákon, ktorý definuje pojem ponuka práce a má o tom osobitný paragraf, preto v absencii osobitného zákona sa nám to zdalo ako legislatívne najlepšie miesto. Súhlasím, že optimálne miesto to nie je, lebo optimálne miesto v súčasnej legislatívne neexistuje, optimálne miesto v súčasnej legislatívne by bol osobitný predpis, teda zákon o ponukách práce. Keby sme tu však s takým zákonom prišli, myslím, že kolegovia, najmä zo SaS, by ma oprávnene vyhnali z tejto snemovne, pretože robiť kvôli takejto veci osobitný zákon by naozaj nebolo namieste, hoci legislatívne by to bolo najčistejšie, naozaj, ale vecne by to, aj symbolicky by to bola podľa mňa hlúposť. Takže v situácii, keď nechceme robiť osobitný predpis, tak vznikla otázka, kam to dať. Ani zákon o službách zamestnanosti na to nie je vhodný, ani tento zákon na to nie je vhodný, ale ani Zákonník práce na to nie je úplne vhodný a pokúsim sa vysvetliť prečo.
Zákon o službách zamestnanosti je primárne o službách zamestnanosti. To, že v jednom bode sa riešia niektoré antidiskriminačné ustanovenia ponúk práce, z neho ešte nerobí dobrý zákon na toto, lebo je to zákon o inom. A, pán poslanec, vy ste mi citovali úvodné ustanovenia zákona o nelegálnej práci, aby ste dokázali, že podľa vás to nie je vhodný. Ja by som teraz rovnako mohol citovať úvodné ustanovenia zákona o službách zamestnanosti a dokázať vám, že ani tam to neni vhodné podľa toho úvodného paragrafu. Máte pravdu v tom, že nie je to vhodné nikde, otázka je, kde je to najmenej nevhodné.
Pokiaľ ide o Zákonník práce, tam sme rozmýšľali, že to dať. To bolo prvé, čo nás napadlo, len Zákonník práce je po prvé zákon tzv. kódexového typu a tie ponuky práce tam práve definované nie sú, ani sa tam nepoužívajú. V celom Zákonníku práce nenájdete slovo ponuka práce v žiadnej forme. Preto sme zvolili to riešenie, ktoré, pán poslanec Dostál sa naňho pýtal, že dať tam odkaz, aby práve bolo jasné, že je oprávnený aj ten druhý zákon to definovať, ale dať tú samotnú ponuku tam, kde už je definovaná, to je v § 4 zákona o nelegálnej práci.
Preto si myslím, že to legislatívne riešenie je technicky úplne v poriadku, a považujem na ňom postaviť nejaké odmietnutie za nie úplne kóšer a zároveň chcem poďakovať pani kolegyni Kiššovej, že na rozdiel od kolegu Kéryho to odmietla otvorene. Proste nehrala tento typ hry, proste povedala, nesúhlasím, lebo toto, a to je podľa mňa fajn, ako nemusíme sa zhodnúť, na toto sme 150, a nie úplne sa, musím povedať, že som stotožnený s tým, že je to fajn, ale potom musím nájsť dôvod, aby vám som to nemohol podporiť.
Napriek tomu, a tam, pán poslanec, musím povedať, že v závere, neviem, či chtiac, alebo nechtiac, ste sa prezradili, alebo možno ste sa neprezradili, možno to naozaj bolo premyslené, vy ste vlastne pomenovali tú stratégiu vlády. Nie je možné, aby poslanec Mihál a Beblavý presadili tento zákon, nebodaj im to pomohlo politicky, preto tento zákon musí byť zamietnutý, a preto ako vládny zákon sem príde, lebo to je jediná politicky prijateľná forma pre vás. To je podľa mňa to skutočné posolstvo. A ak si myslíte, že je nepravdivé a ak si myslíte, že chcete ukázať, že to tak nie je, lenže naozaj máte vecný problém, tak vám tu namieste dávam verejnú ponuku, že som ochotný, a hovoril som o tom ráno ... (pozn. red.: rýchlo vyslovené) Mihálom, sme ochotní tento návrh stiahnuť a sme ochotní v spolupráci či už s vami, alebo s ministerstvom úplne v pohode dopracovať tak, aby ste s ním technicky boli spokojný a môžme ho aj predložiť spoločne, ja s tým nemám žiadny problém. A chcem sa vás ale spýtať, že či pre vás je to prijateľné. Lebo ja si myslím, že skutočná odpoveď, že to nie je prijateľné pre vás, lebo zákony môžu byť buď koaličné, alebo tu byť nemôžu. Toľko k tomu.
Posledná vec k pánovi kolegovi Kérymu, lebo on sám to teda otvoril, a to je otázka zníženia daňového, odvodového zaťaženia. No, pán kolega, ak máme situáciu, kde dnes z minimálnej mzdy, z každého eura zvýšenia minimálnej mzdy, ktoré zamestnávateľ zaplatí na cene práce, 58 centov odtečie do verejných rozpočtov a len 42 centov odtečie tomu človeku, tak to je podľa mňa zo strany štátu bohapusté zderstvo, to sa inak nedá nazvať. A to, že to tak je, nevyplýva žiadnym spôsobom od Boha, ale vyplýva to z toho, že vy kontinuálne nastavujete daňové, odvodové mechanizmy tak, že tie nízke príjmy sa čoraz viac odvodňujú. Je na to, a nielen nízke, ale aj tie stredné potom, ale to je teraz iná téma, to znamená, že tam naozaj je vážny problém, ktorý treba riešiť a jeho najlepšie riešenie podľa mňa by naozaj bolo to, čo sme navrhli s kolegom Mihálom, nie v tomto zákone, ale zatiaľ ako verejný návrh, aby nezdaniteľné minimum základu dane bolo na úrovni minimálnej mzdy očisteného o sociálne odvody a aby aj odvodová odpočítateľná položka zo zdravotných odvodov bola na úrovni minimálnej mzdy, pretože to by znamenalo, že človek, ktorý robí za minimálnu mzdu, by síce platil sociálne odvody a základné zdravotné odvody by sa platili zaňho tiež, aby, samozrejme, mal prístup k sociálnemu systému, ale štát by z jeho výplaty nezobral 58 %, ale oveľa, oveľa menej.
Zároveň ja chcem položiť konkrétnu otázku, či si myslím, že ak sa zníži daňové, odvodové zaťaženie práce, že ľuďom stúpnu čisté mzdy, áno, matematicky to tak nevyhnutne musí byť, pokiaľ si nemyslíte, že zamestnávatelia si zavolajú zamestnancov a dokážu ich prinútiť k tomu, aby si sami dobrovoľne znížili mzdu, ktorú majú v pracovnej zmluve uvedenú, čomu, myslím, neveríte a práve, ako ste sám pred chvíľou hovorili, dneska už, chvalabohu, nie sme na Slovensku v takom bode.
Zároveň na záver mi dovoľte povedať, že vy ste povedali veľmi pekne a jednoducho, že na Slovensku máme dva, sme mali dva problémy nezamestnanosť a výšku miezd a ste rád, že už máme len jeden, to je výška miezd. No, v krajine, ktorá má najvyššiu nezamestnanosť z Visegrádskej štvorky a ktorej nezamestnanosť je takmer dvojnásobok priemeru Visegrádskej štvorky, je to podľa mňa, ako povedal kedysi klasik, radosť mierne predčasná. Nezamestnanosť niekde okolo deviatich percent je veľmi vysoká nezamestnanosť a len o niečo vyššia viedla napríklad vo Francúzsku k tomu, že prezident Hollande povedal, že nemôže ani znovu kandidovať na prezidenta, lebo sa mu nepodarilo tú úroveň vo Francúzsku, ktorá je o niečo vyššia, ale nie významne, znížiť za svojho funkčného päťročného obdobia. To znamená, že za tých okolností by som ešte tú vojnu proti nezamestnanosti neuzatváral nejakým víťazstvom, lebo zatiaľ to môže byť trošku aj Pyrrhovo víťazstvo. Ja chápem v dobrom, čo ste chceli povedať, že tie mzdy už sú to, čo ľudia vnímajú, dneska viac, ale nezabúdajme aj na tých 300-tisíc ľudí, ktorí ešte stále prácu nemajú, hoci si ju hľadajú.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis