Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, je dobré, že vystupujem po kolegovi Jurzycovi, lebo môžem začať príhodou, ktorú mi pred mnohými rokmi rozprával, že keď bol asi pred dvadsiatimi piatimi rokmi podpredsedom Protimonopolného úradu, bolo to za druhej Mečiarovej vlády, tak na porade ekonomických ministrov obhajoval určitý materiál, ktorý tam bol z oblasti protimonopolnej politiky, súťažnej politiky a k tomuto materiálu vystúpil kriticky určitý minister, ktorý tej téme vôbec nerozumel, ani sa jej nemal prečo venovať, napríklad minister životného prostredia. No a Eugen Jurzyca vysvetľoval zapálene, tak ako aj dneska, odborne s faktami, medzinárodnými štúdiami a porovnaniami a na to sa prihlásil druhý minister, rovnako v tejto oblasti nekompetentný, a zase teda ten návrh skritizoval. A Eugen chcel teda druhýkrát začať zasvätene a fundovane vysvetľovať a vtedajší predseda alebo šéf porady ekonomických ministrov, podpredseda vlády, minister financií Sergej Kozlík ho zastavil a povedal, že: "Pán Jurzyca, načo chcete vystupovať? Neviete, že už dvaja ministri to povedali?"
A celá táto diskusia o tých kúpeľoch vo väčšej miere je úplne to isté, však každému, kto sa v tom vyzná, je jasné, že ten návrh je úplná ekonomická hlúposť. Ale nie preto tu o ňom, riešime ho, že je to nejaké zmysluplné racionálne opatrenie, ktoré niečo dosiahne, ale jednoducho riešime to, že Andrej Danko má nejaké podlžnosti voči svojim kamarátom a sponzorom, zároveň chce pôsobiť aj na voličov ako vlastenec, minister financií má úlohu minimalizovať škody týchto jeho túžob na štátny rozpočet a výsledok týchto dvoch síl ako vo vektorovom súčte sa stretáva v tomto návrhu. Stretáva sa teda spôsobom, ktorý je pomerne humorný, lebo naozaj, ako tu kolega Heger podrobne vysvetlil, nebudem to opakovať, tá zľava, alebo daňová úľava teda presnejšie, na kúpeľníctvo je tak miniatúrna v našom daňovom systéme, že nemá akýkoľvek motivačný ani iný zmysel, ale zároveň teda umožní všetkým zúčastneným si odfajknúť splnenie záväzku z programového vyhlásenia vlády s minimálnymi nákladmi pre štátnu kasu.
Ja možno by som len širšie dodal, že v krajine, kde máme štandardnú daň 19 %, teda daňovú sadzbu príjmu fyzických osôb, akékoľvek tieto typy úľav takmer nemajú zmysel, pretože, ako už bolo povedané, človek, ktorú tú úľavu využije, získa 19 % z toho, čo zaplatí. To znamená, že to je strašne slabé na motiváciu. Daňové úľavy tohto typu sa považujú, sa používajú v krajinách, kde bežné daňové sadzby alebo sadzby pre strednú, vyššiu vrstvu sú 35, 40, 45, 50 %, lebo v tej chvíli začína motivačný efekt toho, že aha, dám na dobročinnosť, dám na kúpele, dám na niečo a vlastne štát mi z toho platí skoro polovicu, tak asi, asi to má zmysel. Dávať daňové úľavy pri 19-percentnej sadzbe je nezmysel na čokoľvek, úprimne povedané. Systém to komplikuje, motivácie to nemení a štát to až tak veľa nestojí.
Takže preto aj minister financií tu dnes tak pokojne sedí. On, ako zdôraznil aj počas koaličnej krízy, on žiadnu koaličnú krízu s predsedom Dankom nemá, určite aj kvôli tomu, že tu máme toto ustanovenie v tejto novele, a myslím, že mu to stojí za tie náklady, ktoré, ktoré to bude, bude mať.
To je asi všetko podľa mňa, čo k tým kúpeľom treba povedať. A tým nijako, Eugen, nechcem zhadzovať tvoju aj faktograficky aj intelektuálne veľmi impresívnu prezentáciu, aj vo vzťahu k zaostávajúcim regiónom, aj zmyslu týchto všetkých, len, len naozaj úprimne, priateľsky mám pocit, že ani po dvadsiatich piatich rokoch od tej druhej Mečiarovej vlády si sa ešte nepoučil a stále zotrvávaš na faktoch a argumentoch a odborných pohľadoch, hoci tie pri najmä vládach, v ktorých fungujú tieto typy strán, nemajú veľký účinok.
Druhý bod, ku ktorému by som si dovolil povedať niečo, je návrh, ktorý naopak je z dielne pána ministra naozaj, a to je návrh na zmenu hypoték. A to je zase klasický príklad toho, ako populizmus a nekoordinovanosť politík vedú k tomu, že nerobíme dobré riešenie a robíme riešenie, ktoré je poloprázdne, poloplné, záleží na pohľade, dovoľte mi vysvetliť.
My máme systém, ktorý zaviedla prvá Ficova vláda, že dotujeme hypotéky mladým ľuďom, že ak banka im to trochu zadotuje, štát im to trochu zadotuje tiež. Čo sa v praxi stalo, bolo, že ako klesali úroky, banky dokázali tento systém natiahnuť na škripec tak, že ony nedotujú ľudí reálne vôbec, ale štát dotuje ich cez tú dotáciu. To znamená, že naše daňové peniaze reálne dneska dotujú zisky bánk, čo je teda dosť hrozná veta, ale je to súčasná pravda.
Bola teda otázka, čo s tým? Dalo by sa argumentovať, že za súčasných rekordne nízkych úrokových sadzieb pre mladých ľudí tiež by možno sa celá tá podpora mohla zrušiť, ak by - a tu je, kde ľavá ruka, sa nedohodne s pravou - ak by Národná banka zároveň neutiahla podmienky udeľovania hypotekárnych úverov spôsobom, ktorý je pre tých mladých znevýhodňujúci. Máme dneska situáciu, kde Národná banka urobila reguláciu o tom, že sa majú ťažšie poskytovať hypotéky. Ja s tou reguláciou súhlasím, ale upozorňoval som aj pri jej prijímaní, aj som rokoval s Národnou bankou neúspešne, že tie podmienky sú nastavené ako kebyže pre všetkých rovnako, ale ten spôsob je práve pre mladých ľudí nevýhodný, pretože mladí ľudia majú ešte nízke platy, keďže platy potom rastú s praxou, nemajú nasporené a tým pádom tie podmienky, ktoré sú pre 35-ročného človeka alebo 40-ročného človeka v pohode z tej istej spoločenskej vrstvy, sú pre 25-ročného, môžu byť často nesplniteľné.
Preto som navrhoval Národnej banke, aby v súlade s praxou v niektorých iných krajinách dala tým mladým o niečo mäkšie podmienky, lebo ono by to reálne bol ten istý efekt v skutočnosti. Národná banka to odmietla, tým pádom dneska máme utiahnuté hypotéky, čo je v princípe v poriadku, ale ony sú utiahnuté pre všetkých rovnako, čo znamená, že pre mladých sú až príliš priškrcujúce. Tým pádom má ale logiku pre tých mladých začať alebo teda pokračovať v ich dotovaní, čo ale uznáte hádam všetci, že nie je ideálna situácia, že najprv štát jednou rukou priškrtí a potom tam posiela peniaze, aby to priškrtenie uvoľnil. To je situácia, ktorú máme dnes a ktorú budeme mať aj po tejto novele, a musím povedať, že pán minister ma nejak nepodporil v snahe presvedčiť Národnú banku, aby nerobila to "B", lebo keby ho urobila, možno on mohol zrušiť kompletne to celé "A" a ešte aj ušetriť, ešte aj ušetriť peniaze.
Keď už na to ale ideme, tak potom musím povedať, že kriticky vnímam to, že štát preklápa tú podporu od podpory bánk na podporu ľuďom, čo je správne, ale robí to spôsobom, kde na tom chce ušetriť. A to vzhľadom na to, ako pán minister dovolil uškrtiť tých mladých Národnej banke, nie je správne, pretože si myslím, že ak maximálna podpora podľa nového systému bude nižšia ako priemerná podpora podľa starého systému, tak to asi nie je v poriadku, netreba k tomu asi viac povedať.
Preto si myslím, že by sme mali rokovať buď o tom, či si predsa len ešte nesadnúť s Národnou bankou, aby sme ten celý systém vyčistili, alebo ak teda to nie je na programe dňa koalície, tak potom by tá podpora mala byť výrazne štedrejšia.
Na záver mi dovoľte povedať, že ja súhlasím s Eugenom aj v tom, že namiesto diskusií o tom, že či dať rýchlejšie odpisovanie kúpeľníkom, chovateľom vysokohorských kôz alebo majiteľom stánkov s kebabom, by sme mali hľadať riešenia, ktoré pomôžu proinvestičným opatreniam v celej ekonomike, pretože nie je úlohou štátu riešiť, či majú byť zvýhodnenejší chovatelia kôz, alebo, alebo chovatelia niečoho iného. No a z tohto pohľadu by som aj vám, pán minister, aj kolegom z parlamentu chcel dať do pozornosti estónsky model zdaňovania príjmov právnických osôb, ktorý je veľmi v tomto jednoduchý a podľa mňa zároveň v súlade s prioritami, ktoré my dnes všetci deklarujeme.
Estónsky systém hovorí, že zisk sa zdaňuje vo firme až vtedy, keď sa z firmy vyťahuje. To znamená, že ak jeho majiteľ ho vo firme ponechá a používa, povedzme, na ďalšie investície, tak nie je zdaňovaný a zdaňovaný je až v situácii, keď sa vyťahuje, či teda dividendami, úverom alebo nejakým iným spôsobom, však účtovníci poznajú tých trikov kopec. Čo to znamená, je, že v tej chvíli by ste, pán minister, nemuseli chodiť s novelami pre kúpeľníkov, chovateľov kôz a pre ďalšie, ale jednoducho mali by ste jeden proinvestičný systém pre všetkých. Zároveň treba rozpočtovo povedať, že Estónci tento systém zaviedli počas svojej ekonomickej krízy zhruba pred skoro dvadsiatimi rokmi, osemnástimi rokmi a jednorazovo prvý rok im aj výrazne klesol príjem z tejto dane, ale od ďalšieho roku im začal stúpať a už v treťom roku prekonal ten predchádzajúci výnos a odvtedy už len stúpa. To znamená, že na rozdiel od mnohých iných rozumných a populárnych opatrení, nie je to dokonca ani opatrenie s negatívnym účinkom, resp. ten negatívny účinok je pomerne krátkodobý, a ja sa chcem spýtať, že kedy inokedy zaviesť takýto typ opatrenia, na ktorom by sme mohli zhodnúť, že je ekonomicky prospešné, ak nie teda v časoch rastu, ktorý umožňuje znášať tieto krátkodobé náklady reforiem?
Takže to len možno ako alternatívu na zvažovanie teda k tomu, aby sme naozaj neriešili jeden rok to, že utiahneme odpisy developerom, teraz ich uvoľníme kúpeľníkom a možno o tri mesiace zase prídeme na to, že okrem elerningu aj tí chovatelia kôz by si zaslúžili nejakú tú odpisovú podporu.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne kolegovi Hegerovi. Mal samozrejme pravdu v tom, čo povedal. Ja by som možnože ešte doplnil, že pokiaľ ide o transparentnosť prostriedkov, verejných financií, že napríklad na Ukrajine, ktorú tradične nepovažujeme za nejaký vzor v oblasti transparentnosti verejných financií, majú zákon, podľa ktorého všetky transakcie zo štátnej pokladnice sú na internete. Okrem tých, ktoré samozrejme sa týkajú fyzických osôb, teda dávky, dôchodky a podobne, tam samozrejme je to anonymizované, ale všetky ostatné sú zverejňované normálne výpisy. My sme išli pomerne ďaleko tým smerom, lebo ak si vezmeme zverejňovanie zmlúv a faktúra objednávok, tak to je do veľkej miery to isté, ale nie úplne to isté, pretože práve ak niečo nie je cez faktúru, objednávku alebo je to v nejakom takom režime, vie sa to tomu vyhnúť. Takže je to na zváženie, či to ešte nepotiahnuť ďalej.
Ale možno za ešte dôležitejšie považujem to, čo sa aj teraz debatuje, a to je otázka možnosti skontrolovania alebo, by som povedal, napadnutia utajovania. Lebo máme príklad aj tuto z rezortu financií, kde zmluvy Finančnej správy so spoločnosťou, myslím, že sa volá Alexis, sa utajovali a teda tie zmluvy boli uzatvárané úplne mimo režimu verejného obstarávania. Navyše za veľmi takých pofidérnych okolností. Ja opäť musím oceniť, že keď som to napísal ministrovi financií, tak vyriešil to, že sme k tým zmluvám mali prístup, ale teda za utajovaného režimu, takže človek si ich nemohol žiadnym spôsobom, s nimi ďalej pracovať, ale aspoň ich mohol vidieť. A práve preto, že som ich videl, viem, že v tých zmluvách nebol žiadny dôvod ich utajovať a bol to naozaj obranný krok Finančnej správy. A myslím v tom zmysle, že tam neboli žiadne autorské práva alebo tajné skutočnosti a že to bola skôr snaha utajiť určitý biznis, čo sa aj podarilo, keďže médiá, novinári nikdy nemohli tento biznis rozoberať. Takže mali by sme mať mechanizmus, ktorým takéto svojvoľné utajovanie by sme vedeli napadnúť a zrušiť, a mnohých krajinách existuje, u nás zatiaľ nie. Takže toto je určité téma, ktorá sa samozrejme sa netýka len verejných financií, ale aj v oblasti verejných financií sme videli, že by bola potrebná.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona. Na úvod by som chcel zdôrazniť, že je prirodzené, keď vystúpenia opozičného poslanca sú skôr kritické a poukazujú na slabiny každého toho návrhu a snažia sa ho prípadne vylepšiť alebo vysvetliť, prečo ho nie je možné podporiť. A ale o to je príjemnejšie, je, keď môžem vládny návrh zákona už v prvom čítaní podporiť.
Minulý rok v septembri, vlastne už je tomu teraz presne rok, som predložil pozmeňovací návrh k vládnemu návrhu tiež z dielne pána ministra, kde som navrhoval, aby sa zverejňovali nadmerné odpočty DPH nad 50-tisíc eur. Ten dôvod, prečo som to vtedy navrhoval a prečo to dodnes považujem za veľmi dobrú a dôležitú myšlienku, bol, že na Slovensku máme za ostatných 20 rokov skúsenosť, že akokoľvek nedokonalá je naša aj demokracia, aj naše spravovanie, tak práve zvýšená transparentnosť a verejná kontrola sú jednou z tých vecí, ktorá najlepšie funguje. Funguje aj preventívne, keď ľudia vedia, že niekde ich niekto, že niečo je na webe, niečo možno skontrolovať, niečo možno zistiť, tak sa chovajú inak, ale funguje aj represívne, teda že keď už niekto podvádza alebo sa chová neeticky, prípadne nezákonne, tak je oveľa ľahšie ho odhaliť. Videli sme to pri povinnom zverejňovaní zmlúv, ktoré bolo v čase svojho schválenia v podstate takmer unikátom v rámci vyspelého sveta. Videli sme to aj v rámci iných krokov. A ja som preto navrhoval, aby sme zverejňovali aj nadmerné odpočty DPH. Ten dôvod, navrhoval som vtedy hranicu 50-tisíc eur, bol ten, že podvody s nadmernými odpočtami DPH sú samozrejme koncentrované pri väčších sumách, koniec koncov v slávnej kauze Bašternák ide o milióny, takže sa mi zdalo, že je to primeraná hranica medzi tým, aby na jednej strane sme nezaťažovali Finančnú správu s obrovským množstvom zverejňovaných dát, prípadne nezverejňovali drobných živnostníkov, ktorí, povedzme, majú, exportujú alebo robia nejaké iné činnosti, pri ktorých dosiahnu nadmerný odpočet, a zároveň, aby sme postihli v podstate každý významnejší podvod. Zároveň som, samozrejme, zdôrazňoval, že tak ako pri zverejňovaní zmlúv, ani pri zverejňovaní nadmerných odpočtov nie každé zverejnenie indikuje podvod. Preto zverejňujeme všetky zmluvy vo verejnom sektore, že nie každá zmluva vo verejnom sektore, chvalabohu, je podvodná, ale práve to, že ich máme všetky pred sebou, na jednej strane berie z ich zverejňovania stigmu, pretože všetci vedia, že to, že je zmluva zverejnená, je zákonná povinnosť, nie nejaký dôkaz toho, že je v nej niečo zlé, a zároveň to umožňuje tomu, kto ich chce skontrolovať, si každú z nich pozrieť, prípadne ich aj systémovo porovnávať.
Tak isto zverejňujeme všetky účtovné závierky všetkých firiem, nie len tých, čo sú podozrivé alebo nejakým spôsobom zvláštne, a opäť nám to umožňuje ich lepšie analyzovať a porovnávať. Preto som navrhoval všetky nadmerné odpočty aj s vedomím, že len malé percento týchto odpočtov je podvodných odpočtov, ale práve zverejňovanie všetkých umožní aj nezávislým analytikom, aj komerčným, aj nekomerčným mimovládnym organizáciám, ale aj nejakým iným podnikateľom si robiť vlastné metodiky k tomu, na základe čoho budú identifikovať rizikové subjekty a rizikové transakcie.
Pán minister Kažimír vtedy tento návrh odmietol s tým, že nie je v princípe proti nemu, ale že ho, v tejto podobe ho nevie podporiť, keďže chystá komplexnejšiu zmenu daňového tajomstva, a zároveň vyslovil vôľu sa týmito návrhmi v diskusii v tejto následnej novele zaoberať. Samozrejme, to je vyjadrenie také, by som povedal, kulantné a často len znamená to, že člen vlády nechce populárny alebo dobre vyargumentovaný návrh úplne zostreliť, ale zároveň nechce ho podporiť, tak povie, že nie je to zlé, ale treba ešte diskutovať, a dúfa, že ho tým zahrabe. V tomto prípade musím konštatovať, že to tak nebolo. O niekoľko mesiacov prišla pozvánka z ministerstva financií na rokovanie na rôznych úrovniach, od riaditeľa odboru, riaditeľky sekcie až po štátnu tajomníčku aj samotného ministra, kde v rámci tej zmeny, ktorú minister avizoval, sa naozaj diskutovalo o tejto zmene. Tie diskusie boli ťažké, nemôžem povedať, že bolo nejaké nadšenie z tohto návrhu, osobitne na určitých úrovniach skôr administratívneho aparátu, ale ako vidíte v tom znení zákona, ktorý pred sebou máte, ten návrh sa tam nakoniec dostal. To znamená, že vládny návrh zákona obsahuje podľa môjho názoru jednu z najrevolučnejších zmien z hľadiska zverejňovania informácií, akú tu máme od zverejňovania zmlúv, pretože všetky, teda v tomto prípade ako by, minister, všetky nadmerné odpočty, v mojom návrhu všetky väčšie nadmerné odpočty, už budú podliehať verejnej kontrole.
Bude to znamenať, napríklad to, čoho sme boli svedkami v minulých rokoch, keď sa začali zverejňovať niektoré daňové údaje, že médiá a analytici typu FinStatu v nich našli aj zvláštnosti, ktoré si ani Finančná správa ani nevšimla. To znamená, že máme potom zistenia, ktoré môžu tlačiť na lepšiu verejnú kontrolu. Bude tam aj ten preventívny účinok, ktorý som spomínal, a to všetko v oblasti, kde nás podľa analýz najviac fiškálna topánka tlačí, teda najväčšie daňové úniky máme v DPH, tá medzera je v obrovskej výške, hoci sa ju podarilo mierne znížiť a aj sú tam najväčšie možné ďalšie výnosy z obmedzovania podvodov.
Preto mi dovoľte jednak oceniť teda to, že minister financií to, tento návrh do novely zaradil, oceňujem že prešiel teda vládou, tým pádom predpokladám, že bude mať podporu koaličných poslancov a bude touto snemovňou aj definitívne schválený. A po tej zmene s hypotékami, ktorú sme tiež v spolupráci s ministrom Kažimírom v minulom volebnom období urobili, je to pre mňa taký druhý príklad toho, že aj v pomerne ostrom politickom súboji vieme urobiť aj významné zmeny, ak je na nich dohoda. Ja samozrejme vnímam, aj ako politik, aj to, že vládna koalícia je po kauze Bašternák pod tlakom a má aj politickú motiváciu takéto zmeny prijímať, ale na tom nie je žiadna hanba. Zmeny sa prijímajú z rôznych dôvodov a v politike aj z politických. Preto mi dovoľte tento návrh podporiť a aj teda oceniť to, že nám bol takto predložený a veľmi rád som, že uplynul len rok, odkedy som s tým návrhom prišiel do bodu, keď ho parlament aj reálne bude schvaľovať, hoci z pera vládnej novely.
Popritom nám ešte druhý, pozitívnu menšiu a trošku aj menej pozitívnu vec, a to je tzv. záväzné stanoviská daňových úradov, to je úplne iná téma, ale tiež je riešená v tejto novele. Pred niekoľkými rokmi sa v zákone schválilo to, že daňovníci si môžu vyžiadať od daňovej správy záväzné stanovisko k nejakej otázke, ktorým je potom tá daňová správa viazaná. To je teoreticky veľmi dôležitá vec, pretože tým pádom by sa zásadne znížila neistota občanov alebo teda podnikateľov vo väzbe na nejakú daňovú otázku, nemuseli by sa diať daňové kontroly, že im zrazu príde a povie niečo iné po piatich rokoch a dá im pokutu. Preto som to považoval aj považujem za vynikajúci nápad. A to dokonca za taký, ktorý by stál za to rozširovať aj do iných oblastí, pretože samozrejme sú aj iné regulačné orgány štátnej správy, ktorých sa podnikatelia, občania boja, pretože nevedia dopredu, ako rozhodnú v nejakej veci. A keď sa, ako mi povedal riaditeľ jednej veľkej potravinárskej siete, povedal mi, že, viete, my sa vieme vysporiadať s takmer akýmkoľvek rozhodnutím, ak ho poznáme dopredu, ale my keď voláme často na hygienu alebo na veterinu alebo aj na daňovú správu a pýtame sa na nejakú z týchto vecí, tak vždy dostaneme odpoveď, urobte to, ako chcete a my vám to potom skontrolujeme. Takže tomuto, keby sme sa vedeli vyhnúť, tak by nám to stálo za to.
Mne sa preto páčil, to, že tento mechanizmus existuje, a začal som sa zaoberať možnosťou jeho rozširovania a v rámci toho sme zistili aj jeho využívanosť. A tá zlá správa je, že tá využívanosť tohto mechanizmu je v zásade nulová dneska. A ten dôvod je najmä ten, že v obave zo zneužívania nastavil zákonodarca ceny, obrovské ceny za tieto stanoviská, ony sa líšia, ale sú v podstate tisícoch eur, dokonca by som povedal, že blízko až 10-tisíc eur v určitých prípadoch, čo, samozrejme, je potom pre podnikateľov takmer nepoužiteľné, lebo málokedy má niekto takú otázku, ktorá mu stojí až za také peniaze.
Preto sme sa obrátili tiež na ministra financií s tým, či by sa s týmto, nebolo možné viesť dialóg o tom, že by sa aj toto zmenilo, nielen kvôli tým daňovým stanoviskám, ale naozaj aby to mohlo slúžiť aj ako určitý precedens, ktorý by som možno rozšíril potom do ďalších oblastí regulácií podnikania. No a chcem oceniť, že minister financií znížil tie poplatky a znížil ich na 50 %, čo je dosť, ale na druhej strane keďže ten pôvodný poplatok je obrovský, tak aj ten znížený je stále veľmi veľký. Tam je viacero úrovní, ale, povedzme, išlo to zo 6-tisíc na 3-tisíc, to stále nie je veľmi reálne pre väčšinu podnikateľov. Takže obávam sa, že na jednej strane rozumiem opatrnosti ministra v tom, že zase nechce byť zaplavený, ale vzhľadom na to, že doteraz to dopadlo úplne opačne, že podnikatelia si ani ako keby nepípli s tými otázkami, tak by som apeloval na to, aby sme to trochu riskli, že predsa len ešte v druhom čítaní predpokladám, že koaličným návrhom, nijak by mi to nevadilo, by sa tá hranica ešte trošku posunula dole, aby sa ten nástroj reálne začal využívať, lebo naozaj by mohol slúžiť ako vynikajúci precedens aj pri iné témy, ale kým ho nevyskúšame, tak ho nevieme ďalej rozširovať. Napriek tomu ho chcem oceniť, naozaj, že minister financií veľmi rýchlo, lebo my sme o tom hovorili len pred pár mesiacmi a v tejto novele už ten návrh je a bez toho, aby bolo na to treba verejne tlačiť, je to naozaj, myslím si, že v dobrej vôle, zo snahy to sfunkčniť, takže chcem to oceniť a dúfam, že sa nám podarí ho naozaj sfunkčniť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda. V rámci môjho procedurálneho návrhu žiadam, aby sa do programu tejto schôdze zaradil bod programu – Informácia vlády Slovenskej republiky o termíne a spôsobe odstránenia neústavného charakteru súčasného odmeňovania vo verejnom sektore, v rámci ktorého požiadame vládu Slovenskej republiky o takúto informáciu, kde vláda by nás informovala, ako a kedy konečne zabezpečí to, aby sa aj vo verejnom sektore poskytoval minimálny štandard odmeňovania v súlade so Zákonníkom práce. Ďakujem pekne.

Ďakujem. Ďakujem pekne za záverečné slovo. Kolega Mihál vysvetlil skoro všetko, čo som ja nestihol, takže dovoľte mi len možno ešte pánovi poslancovi Krajniakovi doplniť, že pokiaľ sa niektorá zdravotná poisťovňa stotožní s vašou argumentáciou, tak jej nič nebude brániť, aby fajčenie odmeňovala zľavou, ale ja myslím, že sa to nebude diať, pretože tie zdravotnícke dáta ukazujú, že to predplatenie celkom nie je tak, ako vy hovoríte. Ale ten zákon je rámcový práve v tom, že on necháva na zdravotné poisťovne to, aby si vybrali, ktoré veci chcú odmeňovať, a jediné, čo tam je povedané, je, že nesmú to byť veci, ktoré sú nejakým spôsobom diskriminačné alebo mimo kontrolu toho poistenca. To je jedna vec.
Druhá vec je, že čo by to reálne robilo so zdravotným poisťovacím trhom a aký je to rozdiel oproti dnešku, to sa pýtala aj pani poslankyňa Šebová. Dnes je to výslovne zakázané, poskytovať plnenia poistencom najmä vo vzťahu k prepoisťovaniu. To znamená, že v tomto by sa tá situácia výrazne zmenila, lebo to, čo my navrhujeme, má zmysel len vtedy, ak sa poistenci podľa toho môžu správať. Načo vám niekto bude dávať zľavu, keď vy ani, vy ani nebudete môcť podľa nej sa rozhodnúť? Nuž preto my navrhujeme v tom zákone, aby poisťovňa musela ohlásiť ten systém zliav a dať si ho schváliť včas predtým, než do 30. septembra je vždy deadline na prepoistenie sa od ďalšieho roku. To znamená, poisťovne budú musieť vždy vyhlásiť, že toto je náš záväzok na ďalší rok, podľa neho sa poistenec môže rozhodnúť, ak, samozrejme, môže sa rozhodovať podľa čohokoľvek iného, nemusí sa rozhodovať len podľa zľavy a potom to poisťovňa bude musieť aj dodržať. Je tam daná jedna jediná výnimka, že ak poisťovňa je v nútenej správe, tak tie záväzky padajú, lebo, samozrejme, krachujúcej poisťovni nemôžme prikázať alebo nemalo by zmysel, aby ešte aj vyplácala tieto zľavy, ale to je jediná, jediná poistka. Takže toto ešte možno je dôležité vysvetliť.
A pokiaľ ide o tú, stav poisťovní, no to, čo si myslíme, že by sa v praxi stalo, je, že by to umožnilo poisťovniam naozaj začať už - tým, čo sú - agresívnejšie súťažiť o poistencov a zároveň by to umožnilo aj príchod nových poisťovní. Čo je, priznám sa, čo je niečo, čo ja považujem za veľmi dôležité pre vývoj zdravotného trhu, pretože my dnes máme situáciu, kde s výnimkou malej Union poisťovne máme v podstate súťaž v zdravotníctve Penty a štátu. Tá súťaž je, samozrejme, nielen v poisťovníctve, ona je na úrovni nemocníc, polikliník, lekární a niektorí ďalší a to ja považujem za veľmi nezdravé, hoci obom častiam tohto duopolu to vyhovuje. Štátu, alebo teda ani štátu ako takému, ale niektorým skupinám v pozadí dnešnej moci to vyhovuje, pretože v podstate nie je na nich až taký konkurenčný tlak a môžu si z toho zdravotníctva odsávať peniaze. Pente to, naopak, vyhovuje, lebo pokiaľ súťaží len so štátom, tak aj so zaviazanými nohami zarobí v tom zdravotníctve, pretože ten štát je veľmi neschopný konkurent, resp. tie skupiny, ktoré v jeho mene dneska to štátne zdravotníctvo riadia.
Robert Fico nám tu dlhé roky sľuboval alebo hovoril, že jediné riešenie tohto, aby to všetko znovu vlastnil štát. Po prvé, aj keby štát rovno znovu vlastnil poisťovňu, tak zvyšok zdravotníctva nebude vlastniť. A ako aj dneska vidíme, najväčšie peniaze sa zo zdravotníctva odlievajú cez úplne iné časti, reťazce, ako sú poisťovne, takže to ani nie je pravda. Ale najmä to, čo my vidíme, že ako je štát vrátane samotnej štátnej zdravotnej poisťovne brutálne náchylný ju nechať rozkradnúť a v podstate zničiť, ako to vidíme v súčasnosti vo Všeobecnej zdravotnej. Preto my si myslíme, že monopol nie je dobrý, ale ani tento duopol nie je dobrý. A tento náš návrh by umožnil to, aby niekto mohol prísť, čo môže už, samozrejme, oficiálne aj dneska, ale mal aj reálny nástroj, ako získať poistencov lepšími a lacnejšími službami, tým pádom by pre Pentu a štát mohla reálne vzniknúť tretia alebo aj štvrtá, aj piata súťažná noha, ktorá by zásadne zmenila situáciu na dnešnom trhu. Z tohto pohľadu ten zákon by mohol mať potenciálne veľmi významné vplyvy aj na štruktúru trhu zdravotného poistenia, na to, čo sa v ňom bude diať.
Jedna z vecí, čo si dovolím ešte povedať o tých rovnakých podmienkach, je, že my dnes máme a my to aj navrhujeme ponechať, systém prerozdeľovania zdravotného poistenia medzi poistencami, ktorý berie do úvahy náročnosť každého poistenca. To znamená, že bez ohľadu na to, koľko novorodencov, dôchodcov a iných skupín má poisťovňa a koľko má, naopak, ekonomicky aktívnych poistencov, tie peniaze sa reálne dneska na, myslím, 90 % alebo 85 % zlejú a potom sa prerozdelia podľa náročnosti poistenca. To znamená, že poisťovne majú dneska absolútne rovnakú štartovaciu čiaru v tomto zmysle a to my aj navrhujeme, samozrejme, zachovať.
Ešte raz mi dovoľte požiadať o podporu tohto zákona, aj keď poviem veľmi otvorene, že, samozrejme, takýto návrh, vieme, že má malú šancu prejsť ako poslanecký návrh, napriek tomu, že sme ho konzultovali aj s poisťovňami, aj s ministerstvom zdravotníctva, ale pociťovali sme naozaj za potrebné otvoriť tú diskusiu. Lebo minister zdravotníctva ohlásil, že sa chystá do tejto snemovne so zákonom, ktorým chce obmedziť zisk zdravotných poisťovní a viazať ho na nejaké ukazovatele. Ja sa priznám, že podľa mňa až sem počujem ten smiech z Digital Parku, ako opäť štátni úradníci ministerstva zdravotníctva sa pokúsia obabrať Pentu tým, že jej nastavia nejaké prísne kritériá, ktoré ona bude spĺňať. Ja sa priznám, že máme zatiaľ dlhoročnú skúsenosť s tým, čo sa stane, keď sa snaží obabrať Penta štát a štát sa snaží obabrať Pentu a skončí to zatiaľ vždy tak, že štát obabral Pentu, pardon, že Penta obabrala štát, nikdy nie naopak.
Preto podľa mňa jediné, čo tu pomôže, je súťaž, tak ako nám pomohlo pri iných oblastiach, že keď začala byť skutočná súťaž, ktorej sa nedalo uniknúť, tak to skrotilo tie silné duopoly, oligopoly, niekedy až monopoly. A, naopak, tieto pokusy štátu zadefinovať, že môžte si zarobiť peniaze, ak dosiahnete takýto benchmark a neviem čo všetko, skončil vždy tak, že skupiny ako Penta obehli štyrikrát štát a ten už len pozeral, čo sa s jeho peniazmi, resp. s našimi peniazmi deje.
Preto my sme tento návrh podali aj preto, aby bolo jasné, že máme na výber, že nemusíme len ísť touto síce permanentne populárnou, ale v skutočnosti prázdnou cestou regulovania zisku zdravotných poisťovní, my mu ho vieme zaregulovať najúčinnejšie súťažou, tak ako sa nám to začína dariť s bankami pri hypotékach a si myslím, že sa nám to môže podariť aj v zdravotných poisťovniach.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi uviesť tento návrh zákona, ktorý predkladáme s kolegom Jozefom Mihálom.
Tento zákon reaguje na situáciu, ktorá v slovenskom zdravotníctve existuje od roku 2006 a ktorá bola a je oprávneným predmetom kritiky zľava aj sprava. A to je taký nedorobok alebo polotvar nášho systému zdravotného poistenia. My máme na Slovensku dnes systém zdravotného poistenia, kde majú zdravotné poisťovne medzi sebou súťažiť o klienta, o poistenca a v jeho mene objednávať zdravotnú starostlivosť. Tento systém je jeden z možných, keď sa pozrieme po krajinách Európy, je v mnohých krajinách takýto systém, v mnohých krajinách je aj systém jedného platiteľa, jednej poisťovne alebo nejakého štátneho orgánu, ktorý, ktorý platí. Čo však je na Slovensku špecifické a nie je správne, je, že my máme pluralitu, ale nevytvorili sme žiadne podmienky, aby táto pluralita mala zmysel. Zdravotné poisťovne síce sa môžu a majú biť o klientov, ale nemôžu tým klientom nič významné ponúknuť, pretože všetky majú zákonom predpísané rovnaké služby, to znamená to, čoby ekonómovia nazvali produkt, a zároveň všetkým musia platiť klienti rovnaké peniaze. To znamená, že predstavte si nejakú inú súťaž, kde môžte predávať len jeden tovar alebo službu a za ten si môžete pýtať len danú sumu peňazí. No aká súťaž potom môže nastať?
Potom vzniká oprávnená výčitka, najmä zľava, že takýto systém vlastne má všetky administratívne náklady a komplikácie pluralitného systému, keďže si musíme živiť tri poisťovne, dneska teoreticky aj desať, keby tu prišli ďalšie, ale nemá výhody pluralitného systému.
No na tento fakt reagovali dosiaľ ľavicoví a pravicoví politici nasledovne. Ľavicoví politici ako reprezentovaní najmä predsedom, súčasným predsedom vlády, reagovali na tento fakt návrhom na zrušenie plurality, to znamená na to, aby sa vyvlastnili súkromné poisťovne a zostala jedna štátna. Tento návrh hoci bol vo významnej časti obyvateľstva populárny, nikdy nebol zrealizovaný ani jednou vládou Roberta Fica, a to jednoducho preto, že okrem toho, že ho veľká časť aj odmietala, bol, teda rozdelil spoločnosť, tak aj najmä preto, že by bol legislatívne neuveriteľne komplikovaný a pre krajinu finančne veľmi drahý a v konečnom dôsledku aj rizikový. Pretože by bolo treba všetky poisťovne vyvlastniť, čo v súlade s ústavou aj medzinárodnými pravidlami znamená, že by bolo treba ich majiteľov, v podstate im zaplatiť primeranú náhradu, o ktorú by sa potom navyše ešte aj neskôr mohli, o jej výšku, súdiť. To znamená, tento prvý návrh nebol nikdy zrealizovaný.
Druhý návrh bol zakázať poisťovniam vytvárať zisk. O to sa pokúsila prvá vláda Roberta Fica, potom a dodnes z toho plynú Slovenskej republike arbitráže, ktoré ešte stále nie sú vyriešené, hoci sme ich na niektorých inštanciách aj prehrali. Problémom tohto návrhu však okrem jeho finančných rizík je aj to, že on nerieši podstatu problému. Po prvé preto, že zdravotné poisťovne, najmä tie súkromné, ak chcú si ten zisk, vždy vedeli a vedia nejakým spôsobom vytiahnuť aj inak, ak ho majú, a zároveň aj v tom, že nerieši on tú administratívnu nákladnosť. Čo máme z toho, že zdravotné poisťovne by nemohli formálne vytvárať zisk, ak by ďalej bežal ten dnešný systém, kde sú tri poisťovne, tri administratívne aparáty a zároveň rovnaký produkt a rovnaká cena?
Preto návrhy Roberta Fica som vždy považoval za čisté populistické reči, ktoré teda nikdy neboli zrealizované, ale mnohým ľuďom sa páčili, najmä preto, že oprávnene kritizovali tú dnešnú situáciu, ktorú, ako som spomenul, nie je ani ryba, ani rak a prináša náklady plurality bez výhod plurality a súťaže.
Pravicoví, pravicové postoje donedávna boli reprezentované niečím, čo je sympatickejšie a logickejšie a stále podľa môjho názoru deravé, a to bol návrh alebo je návrh, aby sa to, čo dnes platí človek do zdravotného poistenia, považoval za akýsi základný balík, ktorý naozaj v ňom súťaž ani nemá byť veľká, ale aby teda ľudia začali v oveľa väčšej miere platiť si cez individuálne pripoistenie do zdravotníctva a aby zdravotné poisťovne súťažili najmä na tom individuálnom pripoistení. To je taký postoj, ktorý povedzme Rudolf Zajac, ale aj mnohí ďalší ekonómovia pravicovej politiky presadzujú od toho roku 2006 aj skôr.
Z môjho pohľadu má ten návrh dva problémy. Prvý je, že ja si nemyslím, že je len pravicové chcieť od ľudí, aby do niečoho platili ešte viac peňazí, čo už dnes dobre nefunguje. Existuje všeobecná zhoda, že naše zdravotníctvo je pomerne neefektívne, odhady medzinárodných inštitúcií o tom, že aká je diera alebo zbytočné minuté peniaze v slovenskom zdravotníctve len v porovnaní s okolitými krajinami sú asi 800 mil. eur. Teda asi 1 % HDP vyhadzujeme do vzduchu v zdravotníctve. Povedať za tých okolností ľuďom, že lepšie bude vtedy, keď zaplatia všetko, čo platia dnes, a ešte budú platiť viac individuálnym pripoistením a v tom je zmysel súťaže medzi zdravotnými poisťovňami, je podľa môjho názoru zbytočné, teda nesprávne. A zároveň ani toto nie je argument za pluralitu, lebo ak by sme tento argument zobrali vážne, tak potom stačí naozaj ten Ficov návrh jednej zdravotnej poisťovne pre to základné poistenie a povedzme nech tie poisťovne súťažia len o ten zvyšok.
Takže preto ten doterajší ľavicový aj pravicový postup sa mne nezdá správny. A teraz otázka je, že či vieme dať návrh, ktorý toto zmení. My s kolegom Mihálom po niekoľkomesačnej práci si myslíme, že vieme, a ten návrh spočíva v tom, aby sme zaviedli do zdravotného poistenia cenovú konkurenciu v tom základnom poistení. Teda inými slovami, my nechceme zmeniť to, že poisťovne nesúťažia v produkte, chceme, aby každá poisťovňa musela ponúkať za naše poistenie ten základný balík, ktorý tu dneska je zákonom zadefinovaný, ale chceme, aby mohli súťažiť v cene. Inými slovami, aby mohli ľuďom ponúkať nižšiu cenu za túto službu a aby aj podľa toho sa mohli ľudia rozhodovať. To je základná myšlienka.
Teraz dovoľte mi najprv popísať jej, ako ju chceme presadiť v praxi, a potom vysvetliť, čo by to prinieslo nad rámec nejakých konkrétnych úspor pre občanov. U nás je systém zdravotného poistenia postavený na tom, že každý ekonomicky aktívny človek platí percento zo svojho príjmu, teda je to 14 % zamestnávateľ, zamestnanec spolu, a ekonomicky neaktívne osoby sú väčšinou poistenci štátu, dôchodci, deti, ženy na materskej, nezamestnaní a za tých platí štát fixnú sumu. Keďže teda platí, a to postenie tým pádom nemá žiadny vzťah k reálnym nákladom na toho poistenca. To znamená, zdravotné poistenie u nás nie je v tomto zmysle skutočným poistením, je skôr určitou daňou kombinovanou so štátnou dotáciou. Už sú tu dlhodobo návrhy o tom, že prejsť na holandský a iný systém tzv. nominálneho poistenia, kde ľudia začnú naozaj platiť podobné sumy ako skutočné poistné, ale z môjho pohľadu táto zmena by bola neuveriteľne komplikovaná, pre ľudí s nižšími príjmami veľmi drahá a jej výnosy, jej prínosy by boli relatívne obmedzené, preto toto tiež nenavrhujeme.
Otázka je ale, ako za takých okolností, keď vlastne zdravotné poistenie do veľkej miery daňou umožniť súťažiť na cene. Naším riešením je ponúkať tzv. zľavu na poistnom. To znamená, že poistné sa odvedie štandardne podľa doterajších predpisov, nič sa nemusí meniť, žiadne komplikované zmeny nemusia nastať. Jeho prerozdelenie podľa tzv. rizikových faktorov poistenca tiež prebehne podľa doterajšieho systému, ale poisťovňa bude môcť poistencovi sľúbiť, a teda potom neskôr bude aj povinná vyplatiť, že mu dá zľavu, teda že mu spätne vrátia peniaze, tak ako to už dneska poznáme aj v obchodoch, keď niekto, keď vám povedia, že vám vrátia povedzme 2 % z ceny nákupu, tak nie je to oveľa zložitejšia, ale v skutočnosti veľmi podobné. To by umožnilo poisťovni povedať, že my napríklad našim poistencom ponúkame zľavu 30 euro na budúci rok a každý, kto bude u nás poistený, ju na konci roka aj dostane od nás späť. To je bod jedna.
Bod dva, a ten je rovnako dôležitý, je však, že sme sa pokúsili nielen umožniť súťaž, lebo toto už by bola súťaž, poisťovne by mohli súťažiť o to, kto ponúkne väčšiu zľavu, ale chceli sme tú súťaž zaviesť spôsobom, ktorý pomôže znížiť náklady na zdravotnú starostlivosť a zlepší zdravotný stav obyvateľstva. A to je z môjho pohľadu rovnako dôležitý, resp. možno ešte o niečo dôležitejší cieľ. A to navrhujeme tým spôsobom, že poisťovne nebudú môcť ponúkať alebo nebudú musieť ponúkať len jednu zľavu pre všetkých rovnakú, ale budú môcť ponúkať rôzne zľavy v nadväznosti na to, čo daný človek poistenec robí pre svoj zdravotný stav. Nebude mu môcť ponúkať zľavy viažuce sa na diskriminačné faktory, to znamená, zľava nemôže byť viazaná na vek, pohlavie alebo nejakú preexistujúcu zdravotnú situáciu a môže byť viazaný na to, čo poistenec pre seba robí. Preto, aby poisťovne toto nemohli zneužívať, navyše navrhujeme, aby takéto návrhy musel odsúhlasiť Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, teda aby nemohli ony si robiť úplne, čo chcú.
Čo by bol efekt tohto návrhu, a tu sa dostávam k jeho jadru, je to, že poisťovne by mohli začať ľudí motivovať k zdravšiemu správaniu. Pre občanov, pre médiá je jednoduchšie to vzťahovať najmä na také ľahšie predstaviteľné veci, ako je, ja neviem, nadmerná konzumácia alkoholu alebo dodržiavanie liečebného režimu základného. Takže keď sme to predstavovali, aj o tom sa najviac písalo, ale z môjho pohľadu rovnako dôležité, možno ešte dôležitejšie, je možnosť poisťovní začať skutočne dobre manažovať pacientov s chronickými ochoreniami. Pretože to, čo vieme, je, že pri mnohých chronických a dlhodobých ochoreniach je pre úspešnú liečbu úplne kľúčové to, ako pacient sa správa. Nie ani tak lieky, ktoré dostáva, nie ani tak drahé intervencie, ale to, či dodržiava určitý režim, to, či možno niektoré lieky berie pravidelne v dostatočných intervaloch, či zdravo žije, či chodí a tak ďalej atď., či sa napríklad zbaví obezity a podobne. To, čo by tento systém umožňoval, je začať zdravotným poisteniam motivovať pacientov k tomu, aby dodržiavali liečebný režim, zdravšie žili, manažovali dobre svoju chorobu. Čo by na jednej strane znamenalo, že tento pacient by potom platil menej, dostal by zľavu, mal by výhodu a zároveň aj poisťovňa a slovenské zdravotné poistenie by platili menej a často by na tom ušetrili ešte oveľa viac, ako by tomu poistencovi zaplatili. Výsledkom by teda bola situácia, kde ľudia budú zdravší, zdravotné poistenie ušetrí a ľudia dostanú o niečo viac peňazí.
To je budúcnosť, ktorú dneska realizujú a snažia sa realizovať v rôznych zdravotných systémoch na svete, nielen v Spojených štátoch, ale aj v niektorých európskych krajinách, zaviesť nejaký systém lepšieho manažmentu pacienta, osobitne povedzme na chronické choroby, a tento náš návrh by to umožnil konečne zaviesť aj na Slovensku. Preto si myslíme, že tento návrh hoci je malý v tom zmysle, že by nepriniesol okamžité obrovské zľavy ani okamžité státisícové presuny medzi poisťovňami, má potenciál postaviť konečne slovenský systém zdravotného poistenia z hlavy na nohy, dať do neho súťaž, dať do neho možnosť právnych motivácií, zároveň ale s primárnou štátnou reguláciou a s posunom vpred pre celý systém.
Toľko z mojej strany a dovolím si vás týmto požiadať o podporu pre tento návrh. Ďakujem.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem pekne. Ďakujem pánovi kolegovi Mihálovi za jeho doplňujúcu informáciu. Dovoľte mi možno ešte v reakcii na neho rozšíriť trošku ten argument, že ak naším cieľom je dnes, aby sme sa udržateľne posúvali k lepšiemu životu, tak majú v tom svoje postavenie aj zamestnávatelia, aj zástupcovia zamestnancov. Ten problém, ktorý tu naozaj máme a máme ho tu dlho, je v tom, že nemáme alebo nemali sme, už začíname mať, odbory, ktoré by naozaj vznikali zdola. Máme odbory, ktoré nám vznikli zhora. To isté, tú istú situáciu sme mali aj medzi zamestnávateľmi, tí z vás, ktorí majú dlhšiu pamäť, vedia, že po revolúcii tu vznikla Asociácia združení zamestnávateľských, ktorá bola do veľkej miery vystavaná zhora a tiež bola často bližšia vláde ako hájeniu záujmov zamestnávateľov, potom sa vytvorila konkurenčná Republiková únia zamestnávateľov a tá vytvorila nejak aj zdravú súťaž, potom AZZ sa výrazne zmenila. A dnes si dovolím povedať, že obe reprezentujú záujmy zamestnávateľov, s ktorými niekedy súhlasím, niekedy nie, ale robia to dobre.
To znamená, že aj v oblasti zastupovania zamestnancov to, čo potrebujeme, je súťaž, potrebujeme odborárov, ktorí naozaj zastupujú čo najväčší počet ľudí a ktorí si to musia odmakať. A v tomto ešte skúsim zaujať na záver opäť pána predsedu Národnej rady, že tak ako on presadzuje, aby politické strany museli byť v čo najväčšej miere zakorenené medzi ľuďmi, aj keď to zatiaľ robí návrhmi, ktoré k tomu v skutočnosti nesmerujú a v mnohom sa skôr podobajú tomu, čo presadzuje pán minister Richter v tomto zákone voči odborom, tak tá myšlienka tlačiť tých, čo nás zastupujú, či sú to odborári, zástupcovia zamestnávateľov alebo politické strany, k tomu, aby skutočne niekoho zastupovali a mali tam prítomnosť, je podľa mňa veľmi dobrá.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážený pán minister, dovoľte mi doplniť vystúpenie môjho kolegu pána Mihála k tomuto zákonu v záujme hutnosti debaty. Ja nebudem opakovať jeho argumenty, s ktorými sa plne stotožňujem, ale dovoľte mi jeho taký hodnotový argument doplniť aj prakticky, pretože si myslím, že to je možno niečo, čo nám v tej diskusii pomôcť, a hovoriť dnes o tom, čo tento zákon robí-nerobí a ako v podstate, ak prejde, bude škodiť nielen Slovensku, ale dokonca aj pracujúcich a odborovým zväzom.
Dá sa povedať s veľkou mierou istoty, že tento zákon nijak významne nepomôže pracujúcim v Slovenskej republike, ako to vieme, pretože ten právny stav, ktorý sa pán minister snaží zaviesť v bledomodrom, tu fungoval aj počas prvej Ficovej vlády, aj počas druhej Ficovej vlády, kým Ústavný súd teda nezrušil tento zákon ako protiústavný, a nezaznamenali sme v tej dobe žiadnu výraznejšiu pomoc tohto zákona pre pracujúcich. Tento zákon naozaj slúži len na to, aby určitá časť odborárskych, tradičných odborárskych bosov mala kladivo na vydieranie určitej časti zamestnávateľov, ale bez akéhokoľvek významnejšieho vplyvu na či už mzdy, alebo iné pracovnoprávne podmienky v jednotlivých odvetviach. To je prvý bod.
Druhý bod. Tento navrhovaný zákon je pravdepodobne v rozpore s ústavou, pretože, ako už bolo spomenuté, je kozmetickým návr..., je v podstate návratom k tomu, čo tu platilo predtým, než to zrušil Ústavný súd, len s kozmetickou zmenou. V čom spočíva tá kozmetická zmena? Dovoľte mi to ešte raz zopakovať.
Podľa tohto návrhu sa jednoducho nazve reprezentatívnou kolektívnou zmluvou akákoľvek kolektívna zmluva, ktorú uzavre nejaká organizácia zamestnávateľov pôsobiaca v danom odvetví s akýmikoľvek odbormi. Jedinou podmienkou je, aby v tom istom odvetví nepôsobila väčšia zamestnávateľská organizácia. Pokiaľ tam nepôsobí väčšia zamestnávateľská organizácia, ktorá by uzavrela svoju dohodu, tak v podstate môže jeden zamestnávateľ s jedným odborom uzavrieť s troma ľuďmi združenými v jednej odborovej organizácii, uzavrieť kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa a následne ju rozširovať, na koho sa oni rozhodnú, že v tom odvetví sa im zachce.
Minister sa snaží riešiť tú technickú stránku, že to nebude robené výnosom ministerstva, ale technicky inak. Ale tá obsahová podstata zostáva úplne rovnaká.
Ale prejdime od technických vecí zákona k tej samotnej podstate, a to je, že tento zákon ničí odbory. Ničí odbory, pretože ich nenúti sa vyvíjať a skutočne pracovať a získavať autoritu v rámci ekonomiky. Opäť nehovorím teoreticky. Máme za sebou 27, o chvíľku to bude 28 rokov od pádu komunizmu a za ten čas slovenské odbory umierajú skoro najrýchlejšie na európskom kontinente. Ešte v roku 1993, keď sa osamostatnila Slovenská republika, mali slovenské odbory 1,5 mil. členov. V tejto chvíli majú oficiálne okolo 300-tisíc členov, ale, teda aktívnych, ale existujú pomerne závažné pochybnosti o tom, či toto číslo nie je nejakým spôsobom nadnesené, ale keby bolo rovno pravdivé, tak je to úpadok v podstate vo výške 80 % za necelých 24 rokov. Keby sa takto zmenšila akákoľvek iná organizácia, tak buď už skrachuje, alebo prechádza krízovou správou.
Slovenské odbory takouto krízovou situáciou prechádzajú, ale dokážu to zakrývať doma z dvoch dôvodov. Jeden dôvod je ten, že cez majetok zdedený z Revolučného odborového hnutia si dokážu zabezpečiť základné finančné pokrytie svojho fungovania, ktoré teda iné mimovládne organizácie nedostali a nemajú, a opäť je to taký danajský dar, pretože to nenúti odbory žiť z členských príspevkov svojich členov, čo znamená, že odbory nie sú nútené a nie sú závislé od svojich aktívnych, reálne platiacich členov. Druhý dôvod je to, že Konfederácia odborových zväzov uzavrela strategické spojenectvo so stranou SMER, ktoré ja rešpektuje, len teda dôsledok je to, že Konfederácia odborových zväzov presadzuje svoj cieľ najmä politickou cestou a to ďalej oslabuje jej autoritu a jej prítomnosť v konkrétnych podnikoch, pracoviskách a u konkrétnych pracujúcich. Inými slovami, sme svedkami situácie, keď odborové hnutie na Slovensku prežíva pomaly - pomaly? - aj pomerne rýchlo upadá člensky a nie je nútené nič s tým urobiť kvôli kombinácii teda zdedeného majetku a politického prepojenia so stranou SMER. Z hľadiska záujmov Slovenska a odborového hnutia to však nie je nič pozitívne, pretože my ako krajina odbory potrebujeme, ale potrebujeme odbory, ktoré fungujú a ktoré sú, naozaj odrážajú boj záujmov svojich členov.
Aby som bol konkrétnejší. Vieme aj z našej skúsenosti, aj zo skúseností iných krajín, že pokiaľ sa vytratia reálne z ekonomiky odbory, tak, tie skutočné odbory, tak hájenie záujmov pracujúcich v podstate zostane na úroveň štátnych orgánov, či už sú to súdy, inšpektorát práce, úrady práce a iné štátne orgány. To znamená do všetkých sporov, ktoré vznikajú na pracovisku, do všetkých otázok sporov medzi manažérmi a zamestnancami, medzi majiteľmi a zamestnancami, buď nevstupuje nikto, alebo do nich vstupujú štátne orgány. Štátne orgány však nemajú právomoc definície hľadať nejaké vzájomne akceptovateľné riešenie. Ony len uplatňujú literu zákona.
To znamená, že ak štát nemá fungujúce odbory, tak na čoraz väčšom počte pracovísk buď vládne divoký západ, to je jedna možnosť, alebo tam štát zasahuje svojou pomerne tvrdou a veľmi neflexibilnou rukou. Pretože namiesto toho, aby sa dohodli konkrétni ľudia s konkrétnymi ľuďmi, ako im to najlepšie bude vyhovovať, tak, aby všetky strany boli spokojné, tak prichádza niekto z tretej strany a ten interpretuje, aplikuje zákon. Vzniká tak absolútna nepružnosť a tá potom vedie k tomu, že sa zákony ešte ďalej a ďalej komplikujú a extenzujú, aby vyriešili tieto situácie.
To nie je situácia unikátna len pre Slovensko. Poznáme ju aj z mnohým krajín v západnej Európe. Naopak, tam, kde sú skutočné odbory a autentické odbory najsilnejšie, ako je Švédsko, Nemecko, tak tam vidíme, naopak, to, že legislatíva, štátne orgány sú veľmi, veľmi jemne zasahujúce do pracovnoprávnych vzťahov a nechávajú oveľa viac na dohodu sociálnych partnerov.
Na Slovensku sme sa teda už prepracovali k modelu, kde do veľkej miery štát prevzal úlohu skutočného zasahovania do sociálnych vzťahov a do veľkej miery odbory fungujú len v tej miere, pokiaľ sa dokážu oprieť o túto silnú ruku štátu. Čo nie je dobré ani pre odbory, ani pre štát a nakoniec ani pre pracujúcich. Vidíme aj cestu von z tohto fenoménu. Vidíme, že v posledných rokoch v niektorých odvetviach vznikli odborové združenia alebo sa rozširujú, ktoré sa snažia naozaj postaviť svoje fungovanie na opieraní sa o hájenie záujmu členov a o to, že členom dokážu, že pre nich skutočne niečo dokážu zabezpečiť. Jeden príklad tu už bol spomenutý. Moderné odbory Volkswagen, môžem spomenúť aj Odborové združenie sestier a pôrodných asistentiek. Bez toho, aby som tieto odborové združenia chcel či už chváliť, alebo haniť, je vidno na ich fungovaní, že fungujú úplne inak ako tradičné odbory vo vzťahu toho, že im záleží na členstve, žijú z členstva a členského, žijú z autority, ktorú im to dáva, a na tých pracoviskách, kde sú prítomní, často sú schopní ale aj potom zabezpečiť vyššiu úroveň v záujme zamestnancov o odbory.
Naopak, tam, kde to nefunguje, máme situáciu, ja som tak náhodne vytiahol štatistiku odvetví, ktoré je na Slovensku jedno z najdynamickejších, a dovolil som si to vytiahnuť, keď som videl, že pán predseda Danko vedie schôdzu, lebo chcel som ho nejak zaujať, tak odvetvie, na ktorom on má pomerne veľký záujem, tzv. odvetvie HORECA, čo sú hotely, reštaurácie a cestovný ruch. Máme kúpeľníctvo, ako by som povedal, pomerne prominentnú prioritu SNS, ak sa nemýlim. Tak dovoľte mi, pán predseda, povedať, že v tomto odvetví je prítomnosť odborov podľa oficiálnych štatistík na úrovni 0,5 %. To znamená, že menej ako jedno percento, len každý dvestý zamestnanec v tomto odvetví je v odboroch, čo ukazuje, že odbory sú úplne neschopné vniknúť do tohto odvetvia a nejak reálne zastupovať zamestnancov. Podobné štatistiky som si našiel aj v odvetví, ktoré je menšie a dobre významné odvetvie už dneska na Slovensku, je odvetvie, ktoré je menšie, ale blízke srdcu zase môjho kolega Jozefa Mihála, a to je odvetvie športu a voľného času a tam je to 1 %. To znamená, že reálne v tých nových odvetviach, kde naozaj pribúdajú pracovné miesta v službách, odbory neboli schopné žiadnym spôsobom do nich vniknúť a nie sú schopné v nich pôsobiť a ani tento zákon tomu nepomôže. Pretože tento zákon umožňuje extenziu len tam, kde tie odbory už existujú a existujú aj nejaké zamestnávateľské združenia s nimi rokujúce.
Aby som sa na záver vrátil k tej podstatnej pointe. Podstatná pointa je, tento zákon tu už v inej podobe bol, pracujúcim nič nepriniesol. Ničí odbory tým, práveže ich nenúti skutočne pracovať, nenúti ich skutočne organizovať ľudí, ale dáva im veľmi jednoduchú možnosť, ako vydierať zamestnávateľov. Slovensko odbory potrebuje, potrebuje ich viac ako kedykoľvek predtým, ale potrebuje odbory prirodzené, odbory, ktoré žijú v každom podniku, tým pádom ho nemajú záujem zničiť a ani nejakým spôsobom dovydierať a majú záujem sa spravodlivo so zamestnávateľom podeliť o ovocie hospodárskeho úspechu. Tento zákon nijako neprispieva k tomu, aby sme sa v tejto veci posunuli. Naopak, posúvame sa úplne opačným smerom.
A zároveň, pán minister, po 11 rokoch tejto stratégie, ktorá nič nepomohla, pretože počet odborárov ďalej prudko klesá, je načase stratégiu zmeniť. A k tomu vás tu chcem vyzvať, aby ste zmenili sociálnu stratégiu tejto vlády, lebo aj v predchádzajúcom vystúpení ste veľa hovorili o sociálnom dialógu, čo znie vždy veľmi dobre, a sociálny dialóg má zmysel, keď sa naozaj deje s aktérmi, ktorí zastupujú tých ľudí a ktorí s nimi žijú a sú, by som povedal, sú zakorenení. A v angličtine existuje taký krásny výraz o takzvanom, alebo kde volajú také organizácie, ktoré toto nespravili, že umelý trávnik, že vyzerá to ako trávnik, vyzerá, že je to hlboko zakorenené, ale skutočne je to plast. A my potrebujeme odbory, ktoré sú tým skutočným trávnikom, ktorý je hlboko zakorenený v pôde. My nepotrebujeme umelé trávniky a tento zákon je len ďalší z krokov, ktorý preferuje plast a nepreferuje tú skutočnú vec.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, vážený pán podpredseda vlády, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona, ktorý, ako to už začína byť v tejto snemovni zvykom, že tie najdôležitejšie návrhy sa tešia tej najmenšej pozornosti a ja teda chcem jednak oceniť pána kolegu Čaploviča, že z vládnej koalície vystúpil aspoň on k tomuto mimoriadne dôležitému návrhu. V niečom aj s tým jeho vystúpením súhlasím, v niečom nie, ale to je, samozrejme, prirodzené. Mrzí ma, že ten záujem o tento zákon je pomerne nízky, pretože je to zákon, ktorý by mohol mať potenciál naozaj niečo v našej vede pohnúť. Na to si však musíme bližšie rozobrať aj jeho obsah, ale aj čo je jeho ciele a čo sú jeho možnosti.
O tomto zákone, o transformácii Slovenskej akadémii vied najmä, lebo týka sa to aj rezortných inštitúcií na verejné a výskumné inštitúcie, sa na Slovensku hovorí už dlhé roky. Je to inšpirované aj najmä Českou republikou a tamojšou transformáciou. Aby to prešlo, tak sa na účely, by som povedal, presadenia tohto zákona používajú za argumenty o tom, že aké rôzne výhody a možnosti tento zákon prinesie slovenskej vede.
To znamená, predtým, než sa dostanem ku konkrétnym otázkam v tomto texte zákona, dovoľte mi odpovedať na otázku, či naozaj od tohto zákona, ako ho dostávame, možno očakávať takúto zásadnú skokovú zmenu, ak nie v kvalite vedy Slovenskej akadémie vied, tak aspoň v prostredí, v ktorom sa Slovenská akadémia vied a ďalšie vedecké inštitúcie budú pohybovať. Veľmi často sa tí obhajcovia takýchto návrhov, alebo tí, ktorí ich podporujú a spredávajú, odvolávajú na skúsenosť práve Českej republiky, na skúsenosť Akadémie vied v Českej republike.
Zabúda sa na to, že my máme na Slovensku skúsenosť veľmi obdobnú, a to je skúsenosť s transformáciou slovenských vysokých škôl, ktoré pred pätnástimi rokmi prešli procesom, ktorý je veľmi podobný. Myslím si, že keď chceme uvažovať, čo tento zákon prinesie na Slovensku pre našu vedu, tak je viac na mieste sa pozrieť na to, čo priniesla transformácia vysokých škôl, lebo sa odohrala v rovnakom prostredí, aj zhruba s rovnakými finančnými dopadmi, a naopak si myslím, že pozerať sa na ten český príklad je skôr zavádzajúce, lebo ten český príklad jednak vychádza z úplne iného stavu vedy a jej kvality a posunu, ale aj z iného prostredia, najmä finančného a, by som povedal, aj z hľadiska prajnosti, či už verejných financií alebo vlády k vede, k základnému výskumu.
Za tých okolností musím povedať, že očakávať od tohto zákona nejakú zásadnú zmenu asi nie je na mieste, pretože my dnes nemáme na Slovensku prítomné nič z toho, čo v Českej republike bolo prítomné, teda jednak už pomerne vysoký úvodný stav, na ktorom sa dalo budovať. Naša veda, najmä teda pokiaľ hovoríme o akadémii vied, je po viac ako 25 rokoch finančných suchôt a nestability, nie je v stave, ktorý by sme, mohol nás napĺňať hrdosťou. To nie je ani tak kritika akadémie vied, ako teda tých, ktorí za túto situáciu, za tých 25 rokov zodpovedajú.
Ale čo je možno ešte dôležitejšie, je to, že pozrime sa, čo sa stalo s našimi vysokými školami po roku 2002. Po roku 2002 naše verejné vysoké školy, teda vtedy ešte neboli práve verejné, sa transformovali na verejné vysoké školy, ktoré sú tiež verejno-právnymi subjektami a dostali majetok, dostali do majetku predchádzajúci majetok štátu a zároveň bola zvýšená miera ich autonómie o nakladaní s týmto majetkom aj vo vnútornej ich správe. Bez toho, aby som tu teraz chcel otvárať obsiahlu diskusiu o stave našich vysokých škôl, tak si myslím, že odborníci sa zhodnú, že pätnásť rokov, a to je pomerne dlhé obdobie, po tom, čo sa to stalo, sa udiali dve veci.
Jedna vec je, že sa významne zlepšilo hospodárenie tých vysokých škôl s týmto majetkom. To znamená, že keď ho dostali do majetku a dostali väčšiu mieru autonómie, tak s ním nakladajú, aj so svojím hospodárením o niečo lepšie. Ak si spomínate, keď vysoké školy sa transformovali, tak väčšina z nich bola v strate, keď sa začali započítavať odpisy do ich hospodárenia a po niekoľkých rokoch to vysoké školy zvládli a v podstate dnes už v strate nie sú dlhodobo, dokážu tvoriť aj vlastné zdroje. To znamená, vidíme, že tá vyššia miera autonómie a prechod majetku do vlastníctva prispela k lepšiemu hospodáreniu, a to možno očakávať aj tu, hoci ako ukážem, ten očakávaný efekt je oveľa nižší z dôvodov, že ten zákon zväzuje verejným vysokým i verejným výskumným inštitúciám ruky spôsobom, ktoré verejné vysoké školy nepoznajú.
Ale čo je možno dôležitejšie, tá druhá zhoda, ktorá je medzi odborníkmi, je, že za ostatných pätnásť rokov nedošlo k významnému kvalitatívnemu posunu v obsahu toho, čo slovenské vysoké školy robia, preto ich aj riešime. A koniec-koncov aj dokument Učiace sa Slovensko, o ktorom teda máme diskutovať, pomenúva stav slovenského vysokého školstva skôr kriticky. Takisto dokument, ktorý pripravil ešte pán bývalý minister Čaplovič vtedy v roku 2013-2014, navrhoval pomerne rozsiahle množstvo zásadných zmien v tom, ako sú spravované a riadené a financované slovenské vysoké školy a aj teda medzinárodné porovnanie a názor verejnosti je pomerne kritický.
Čo tým chcem povedať, je teda, že aj keby sme robili rovnakú reformu so SAV-kou, ako sa urobila s verejnými vysokými školami, tak možno skôr očakávať teda mierne zlepšenie hospodárenia a nakladania s majetkom a nemožno očakávať nejaké iné zásadné zmeny v kvalite slovenskej vedy. Tie by totiž vyžadovali okrem zlepšenia financovania aj veľmi strategický prístup k zmene, k zmene kvality a by som povedal ambície či už riadiacich pracovníkov a, a najmä teda mladých vedcov. To je, to je ten všeobecný postoj, kde som chcel vysvetliť, prečo od tohto zákona si nemožno až tak veľa sľubovať a obávam sa, že všetci tí, ktorí si od neho veľmi veľa sľubujú, budú sklamaní, ale možno si od neho sľubovať mierny pokrok v oblasti ekonomickej správy výskumných inštitúcií.
Teraz mi dovoľte ale prejsť ku konkrétnym pripomienkam, lebo musím povedať, že na pomerne rozsiahly predpis, ktorý navyše prechádzal opakovaným pripomienkovaním diskusie, proste je to jeden z najpripravovanejších predpisov, aký tu máme za ostatné roky. Viackrát bol stiahnutý ešte aj z vlády, potom sa vracal, potom sa o ňom diskutovalo. Takže naozaj nejde o nejaký narýchlo ušitý predpis, ktorý včera na ministerstve vznikol. Tak na to je v ňom pomerne veľa minimálne otáznikov z môjho pohľadu. A podľa mňa treba na ne poukázať. Dovoľte mi teda byť konkrétny.
Prvá vec, ktorý ten predpis nerieši, hoci je veľmi významná, je otázka viacerých zakladateľov. Na jednej strane ten predpis hovorí o tom, že verejnú výskumnú inštitúciu môže založiť zakladateľ, teda jeden, buď akadémia vied alebo ministerstvo, potom však pripúšťa, že vlastne pri splynutí inštitúcií viacerých zakladateľov už môže mať viacerých zakladateľov, ale potom nerieši, čo v takej situácii ďalej, pretože podľa zákona zakladateľ má tie najvýznamnejšie právomoci a ak sa o ne majú deliť dve a viaceré inštitúcie, tak je v zákone, ktorý má inak asi štyridsať strán, nie je nijak upravené, ako sa to potom bude diať. Jedine je povedané, že majú uzatvoriť písomnú dohodu pri splynutí o tom, že prečo, ako to, ako to bude fungovať. To je z môjho pohľadu, musím povedať, dosť zásadný problém. Najmä preto to poviem, že mať inštitúcie s viacerými zakladateľmi by bolo práve dobré, lebo to by bolo prelínanie základného aplikovaného výskumu a možnosť aj zatiahnuť ďalších, ďalších aktérov, ak by napríklad akadémia vied sa mohla dohodnúť s ministerstvom alebo aj s iným ústredným orgánom na tom, že spolu niečo vytvoria. Bolo by to treba podporiť, ale práve v absencii legislatívneho rámca to je skôr nepravdepodobné. Takže táto kritika sa aj netýka toho, že bude vznikať chaos, ale skôr, že práve preto, že to nie je upravené, sa to ani nestane, čo je na škodu.
Druhý bod je, sa týka potom správy, kde pán poslanec Čaplovič kritizoval to množstvo orgánov, ktoré vnímal teda kriticky. Ja si myslím, že pri vhodnom oddelení tých funkcií to nemusí byť na škodu. V podstate snaží sa ten model nasledovať taký ten nemecký, nie ten anglosaský, kde v anglosaskom modeli býva jedna správna rada a u nás býva po nemeckom vzore vždy správna rada a potom je ešte dozorná rada, ktorá na ňu dozerá. Obidve možnosti sú možné. Ja nemám problém akceptovať tento návrh ministerstva, aby boli ako keby dva orgány.
Čo však vidím ako problematické, je, že keď už definujeme takto tie orgány, tak práve pri vedeckej rade nie je jasne definované, že či jej členovia majú byť na podklade vedeckej kvality, aby naozaj hodnotili vedecké výstupy, alebo to majú byť praktici. Lebo najprv sa hovorilo o tom, že to majú byť významní odborníci z oblastí, v ktorých inštitúcia pôsobí a potom sa hovorí, že ale tretina až polovica sú zástupcovia hospodárskej praxe alebo užívateľov výsledku výskumu. To je problém, ktorý vidíme už dneska a môže znieť teoreticky, že vedecké rady aj na vysokých školách často v skutočnosti nefungujú na princípe vedeckej excelencie, ale skôr na princípe zastupovania rôznych funkcionárov. A tým pádom by bolo dobré ustanoviť, že to má byť naozaj na princípe vedeckej excelencie, ak tu ideme napríklad hodnotiť individuálne vedeckých pracovníkov. Bez toho, aby sme sa niekoho dotýkali, ja si neviem predstaviť, ako nejaký praktik povedzme aj v oblasti chémie alebo ekonómie, niekto, kto robí v podniku, ja neviem, marketingového riaditeľa vo veľkej chemickej firme v Slovnafte, má teraz byť členom vedeckej rady, ktorá bude hodnotiť vedecké výsledky chemikov na ústave polymérov SAV. Proste to, to nie je jeho úloha. To znamená, že ak tam chceme tento externý prvok, tak naozaj je otázka, či v správnej rade, ako naznačoval pán poslanec Čaplovič, v dozornej rade, ale ak chceme vedeckú radu kvalitnú, mala by byť z kvalitných vedcov a to neznamená, že tí ostatní sú nejakí menej hodnotní.
Ďalšia otázka, ktorá tam je, je, že v podstate je tam v zákone ustanovená tá organizačná zložka, čo je v podstate ekvivalent fakúlt na univerzitách, že tiež, keď sa robila veľká reforma vedeckých škôl, vysokých škôl a fakulty sa búrili, že na univerzity prechádza kompetencia, tak sa urobil kompromis, že zo zákona dali určité kompetencie fakultám, hoci už nie sú právnické osoby. Tu sa v podstate skúša ten istý kompromis, že keď sa zlúčia viaceré ústavy do jedného, tak ako keby si nechajú nejakú formu identity. Ja tomu politicky rozumiem, len jedna vec, ktorá je veľmi zvláštna, je, že keďže tie organizačné zložky, tiež rozhoduje o nich zakladateľ, tak vlastne organizácia stratí kontrolu nad svojou vnútornou štruktúrou. To znamená, že keby sa aj všetci vedci v tom ústave dohodli, že si to chcú zorganizovať inak, tak podľa tohto návrhu to nebudú môcť urobiť, lebo vlastne zakladateľ, teda SAV ako celok, predsedníctvo, snem im to budú musieť odobriť, čo je z môjho pohľadu mimoriadne zvláštne, aby organizácia, ktorá je inak samosprávna, si nemohla ani vnútorne určiť štruktúru. Je to ako keby ministerstvo muselo schvaľovať Univerzite Komenského, že si zriadi alebo zruší nejakú fakultu. To si myslím, by vysoké školy neprijali a nie celkom by som to odporúčal ani tu.
Ďalším bodom, ktorý je dôležitý, je financovanie. A tu sa dostávam k tomu, čo už som naznačil, že pán poslanec Čaplovič hovoril o rizikách privatizácie, presunu nejakého nesprávneho nakladania s verejnými zdrojmi. Tie riziká určite vždy sú pri takejto zmene, lebo, samozrejme, najistejšie je, všetko aby zostalo štátne a zakázať s tým akékoľvek nakladanie. To znamená, že tie riziká sú. Ale otázka je o tej váhe tých rizík a ja musím povedať, že z môjho pohľadu zatiaľ skôr vidím riziká v tom, že ten, ten zákon je strašne zviazaný a v podstate tá zmena je viac rétorická ako skutočná a uvediem to aj príkladmi.
Napríklad tento zákon umožňuje, aby si verejná výskumná inštitúcia zobrala úver, ale limituje to na 60 % príjmov z minulého roku, čo už samo o sebe nie je veľa, lebo ak si vezmete, že máte ročný prevádzkový rozpočet a vy si môžete požičať na nejaký nový rozvojový program do 60 %, tak to už nie je až tak veľa a poviem, ale ono hovorí - okrem inštitucionálnych príjmov, čo je tá hlavná dotácia. To znamená, že v skutočnosti ona si bude môcť zobrať úver len do výšky 60 % tých podnikateľských alebo iných príjmov, čo je v podstate veľmi malá suma, takže poviem si, dve situácie. Jedna je, vysoká škola múzických umení mala pred niekoľkými rokmi problémy s budovou, prišla o ňu, nemala v podstate takmer kde byť a vtedy si zobrala úver. Z toho vyriešila svoju situáciu a úver postupne splatila. Nič také by, ak, ja neviem, ekonomické ústavy SAV podľa tohto zákona nemohli urobiť, lebo tá suma, ktorá im je umožnená, by im stačila možno na vybavenie štyroch posluchární, ale nie na to, aby reálne sa sami vyriešili, čo samozrejme obmedzuje tie riziká, že sa niekto aj preúveruje, ale v podstate potom je také ustanovenie zbytočné. Pokiaľ si budú môcť brať len také mini úvery, tak je otázka, či to má vôbec zmysel.
Jedna premárnená príležitosť v tomto zákone je naopak to, čo sa vo vysokých školách podarilo, že od roku 2001 a finálne 2002 sú vysoké školy financované podľa vzorca. Môžme o tom vzorci debatovať, on sa aj v čase mení, ale je o čom debatovať. Už to nie je o tom, že ako sa hovorí obľúbene, že demižónová politika, že kto si čo vybaví, ale je to o tom, že sú jasné pravidlá. A je právo v tomto prípade povedzme SAV alebo SOU-tu povedať, že my chceme financovať, niekto podľa publikácií, niekto podľa citácií, niekto podľa patentov, niekto podľa aj iných kritérií, ale aby tie kritériá boli.
A to, čo v tomto zákone chýba, je práve to, že ten zakladateľ má povinnosť najmä v prípade SAV takéto kritériá ustanoviť, to znamená, že ďalej sa ponecháva možnosť financovať v podstate historicky. Kto mal doteraz päť ľudí a 500-tisíc, nech ich má aj ďalej, kto mal doteraz milión, nech ho má aj ďalej. To znamená, že to, čo asi najviac ovplyvnilo verejné vysoké školy na Slovensku, teda jasné pravidlá pre ich fungovanie, tuto chýba a to je podľa mňa veľmi premárnená príležitosť, kde by sa takáto úloha mala dať. Samozrejme, tie pravidlá by nemal určovať štát. V tomto prípade nutne má ich určovať zakladateľ, ale, ale, ale je to, je to niečo, čo by, myslím si, veľmi pomohlo.
Takisto - vrátim sa ešte k tej téme samostatnosti tých inštitúcií - napríklad podľa tohto zákona nebude môcť verejná vysoká inštitúcia ani len predať garáž bez súhlasu ministerstva financií alebo vlády, pretože sa hovorí, že nad 25-tisíc bude vláda a do 25-tisíc je ministerstvo financií. To znamená, ak si vezmeme hodnotu garáže v Bratislave, tak na to, aby predala Slovenská akadémia vied garáž, bude potrebné súhlas vlády, pretože v Bratislave garáž stojí, verte mi, nad 25-tisíc.
Opäť je otázka, že či to je celkom to, čo chceme. A opakujem, chápem tie riziká, že len, len potom je otázka, či takúto obrovskú zmenu, ktorá je veľmi komplikovaná, ten zákon to pekne ilustruje, bude všetko treba, papiere nanovo zmeniť, kataster vyriešiť, majetky, bude to veľmi veľká formálna zmena, ktorá akadémiu v podstate zahltí na minimálne rok a potom sa nič nestane. To je, je otázka, že či je to, čo presne chceme, alebo či nechceme aspoň trošku tú väčšiu slobodu týmto inštitúciám dať a možno aj s nejakými inými kontrolnými mechanizmami, to je, samozrejme, na zváženie.
Toľko. Ešte, pardon, pozriem, či tu mám ešte jednu, aha, pardon, ešte som vedel, áno. To, čo som ešte chcel povedať na záver vecne, je, že tento zákon predpokladá automatickú transformáciu akadémie vied, čo ja chápem, ani to nenapádam ako princíp, len si teda treba uvedomiť, že tým pádom nebude priestor v rámci transformácie akadémie vied napríklad zvažovať, že čo má ísť do prioritného majetku a čo by nemuselo, lebo sa to udeje automaticky. Ale keďže napríklad ten prioritný majetok, ako sme ho ilustrovali, je potom veľmi zabetónovaný, tak to bude znamenať, že všetko, čo dneska akadémia vlastní, vrátane tých garáží zjednodušene, sa prenesie a potom už sa s tým nebude dať, dať hýbať. Hovorím, ja som posledný, kto by nejakým spôsobom strašne presadzoval, aby sa tu so štátnym majetkom alebo verejným narábalo halabala, ale zatiaľ ten zákon skôr má, opačným rizikom, že sa s ním nebude dať zaobchádzať vôbec a tie sny o tom, ako akadémia bude zakladať spoločné podniky, do ktorých bude vkladať nielen svoj know-how, ale možno aj nejaký, nejaký majetok, bohužiaľ, zostanú pri tomto zakladaní podľa mňa skôr na úrovni nejakých osamelých pilotov, než na úrovni nejakého systémového javu.
Posledná otázka, ktorá je systémová, preto ňou aj skončím, je, komu vlastne patrí akadémia vied? Lebo dnes tá akadémia vied je štátna inštitúcia a riadia ju vlastne orgány zvolené všetkými jej členmi. Tie jednotlivé ústavy akadémie nie sú ako keby autentické, samostatné osoby v tomto zmysle, lebo tá suverenita je v tom celku. Aj o tom možno diskutovať, či je to najlepší princíp. Nie je, ale historicky priniesol zatiaľ skôr stabilitu a, by som povedal, zachránil akadémiu pred možno určitými výkyvmi, ktoré by ju inak úplne zničili. A priniesol aj určitú zotrvačnosť, to treba tiež povedať, tak ako to vidíme aj na vysokých školách, že tam je, a samosprávnosti, má svoje výhody aj nevýhody, ale tu sa, tu vzniká nový fenomén, že vzniknú samostatné právnické osoby - verejné výskumné inštitúcie -, ktoré vlastne začnú fungovať samostatne.
A potom naozaj vzniká otázka, že prečo sa má, prečo všetky tieto inštitúcie majú vlastne byť vlastnené spoločne zamestnancami všetkých tých inštitúcií dokopy? Je to ako keby, predstavte si situáciu, keby verejné vysoké školy na Slovensku vlastnili kolektívne všetci učitelia všetkých verejných vysokých škôl a oni by napríklad volili nejaký strešný samosprávny orgán, ktorý by napríklad potom menoval rektor alebo určoval iné pravidlá. Je otázka, či by sme to považovali za vhodný model. Ale to je v podstate to, čo ideme urobiť pri akadémii vied, kde na jednej strane chceme dať tým inštitúciám samostatnosť, dávame im právnickú samostatnosť, tým VVI, dáme im možnosť hospodáriť s majetkom a tak ďalej, ale zároveň vo všetkých kľúčových veciach bude ďalej veľmi prísne manažovať tie centrálne orgány, ktoré si volia ako keby všetci spolu. Je dosť pravdepodobné, že to tiež dlhodobo bude obmedzovať možnosť profilácie a je tam naozaj otázka legitimity, že keď máme povedzme - ja poviem zo svojej oblasti -, keď máme, máme verejnú výskumnú inštitúciu v oblasti spoločenských vied alebo ekonomických vied, či naozaj nemá ona potom mať väčšiu samosprávnu pôsobnosť, ako povedzme tomu bolo aj doteraz.
Sú toto témy, ktoré by som povedal, že asi nenaplnia prvé stránky bulvárnych denníkov, ktoré tu dneska diskutujeme, ale sú naozaj pre našu budúcnosť pomerne dôležité a musím povedať, že mnohé z týchto otázok sa podľa mňa strácajú v takej tej základnej debate o tom, že transformovať akadémiu - netransformovať, pričom tam tá odpoveď je podľa mňa jednoznačná, že áno. Pre mňa skôr tá otázka je, že ako? A to aj, jak som pochopil vystúpenie pána poslanca Čaploviča a dovolím si povedať za seba, je, bolo aj zmyslom našich vystúpení.
Ja nie som súčasťou vládnej koalície, tak, samozrejme, môj hlas do, by som povedal, koaličného neba nedôjde, ale bolo by dobré ešte pred, naozaj v tom druhom čítaní zvážiť to, či sa ten zákon nedá vylepšiť. Teraz nie ani pravicovo ani ľavicovo, lebo v tomto prípade naozaj, myslím, že vidno z tej diskusie, že to skôr ide pri uvažovaní, ako dizajnovať takéto veci tak, aby nám pomohli, aby naozaj povedzme o päť, šesť rokov, keď sa možno budeme vracať k tomuto zákonu v nejaké teda serióznejšie zhodnotenie, aby sme mohli konštatovať, že naozaj posunul tú akadémiu aspoň o štyri kroky dopredu a samozrejme, vtedy je možné baviť sa o tom, ako ďalej.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne obidvom kolegom za faktické. Ale obávam sa, kolegovia, že vy ešte bojujete bitku pri Waterloo a my už sme v 21. storočí. Samozrejme, že to, že sme nebankovky obmedzili, sme všetci tu skoro za to hlasovali, čo sme tu vtedy sedeli. To, že štruktúra prešla pod Národnú banku, myslím, že sa tu podporovalo naprieč politickým spektrom. O tom ten môj príspevok nebol.
Môj príspevok bol o tom, že po Waterloo prišli nové bitky a tie nové bitky sú tu pred nami a Národná banka nám ich demonštruje v tej správe. A tie bitky sú, že sa nám tu odvíja nová dlhová bublina, ktorú samotná Národná banka identifikovala ako kombináciu veľmi dobrých ekonomických ukazovateľov s prudko rastúcimi jeho spotrebiteľskými úvermi, pri ktorých zároveň výrazne narastá miera zlyhávania.
A to, čo vám povie každý ekonóm, je, že ak v dobrých časoch narastá miera zlyhávania, tak si kopete jamu, do ktorej spadneme, akonáhle tá ekonomika trochu spomalí. O tom bol celý môj príspevok. Nie o tom, že či bolo super vytlačiť z trhu Pohotovosť. No jasné, ale čo už to nám dneska pomôže?
A preto aj tlačím a navrhol som, aby sme si dali osobitnú správu k tejto téme, aby sme tu o tom podiskutovali, lebo naozaj som tu zažil, a zažil som to ešte aj mimo politiky, ako sa o niektorých veciach proste nerozprávalo, lebo sa považuje presne takto za ľahké a potom sa to veľmi ťažko a dlhé roky a dodnes sme to nevykopali, by som povedal, tú loptu z dverí, lebo hoci sa veľa urobilo, ešte veľmi veľa zostáva.
Takže táto výzva je veľmi jednoduchá: poďme z toho robiť tému skôr, než z toho bude opäť stokilová guľa na našich krkoch, a poďme sa o tom baviť.
Musím povedať predsa len pánu predsedovi výboru, že v mojom vystúpení, myslím, že nebola ani veta politikárčenia alebo dokonca ani politizácie, že by som riešil niečo, nejakú zodpovednosť, kritiku vlády, niekoho. Len som chcel, a to naozaj aj po tých vašich príspevkoch trval, že poďme brať túto tému vážne skôr, než bude neskoro.
Ďakujem.