Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

21.6.2018 o 16:37 hod.

Ján Budaj

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 21.6.2018 16:37 - 16:38 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Dámy a páni, cítim pozitívnu energiu aj z vyjadrenia predstaviteľov koalície. Cítim, že si uvedomujú zodpovednosť. Skutočne, posuňme zákon do druhého čítania a ak ho chce niekto urobiť ešte podrobnejším alebo zasiahnuť širšie, má to možnosť urobiť pozmeňujúcim návrhom.
Oslovujem osobne pána Antala, ktorý sa tak vyjadril, že má také predstavy. Podporte teda to, aby sme ich mohli spoločne odhlasovať.
Ďakujem ešte raz všetkým, ktorí sa vyjadrili. Boli to veľmi vecné a apelatívne prejavy. Myslím, že po odbornej stránke je vec už dávno úplne jasná. Prekonajme akékoľvek zábrany a poďme pomôcť slovenským lesom, tak ako to naši voliči očakávajú.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 21.6.2018 15:49 - 16:01 hod.

Ján Budaj
 

Uvádzajúci uvádza bod 21.6.2018 13:00 - 13:03 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Oceňujem, že pán predsedajúci pochopil materinské povinnosti. Naozaj mám len krátku, krátke spomenutie by som ho nazval, lebo som si uvedomil aj vďaka tejto nie síce bohatej, ale zaujímavej rozprave, že normalizácia v nás vskutku vypestovala patologickú logiku. Bola to logika zlomených sŕdc, zlomených občanov. Stratili sme nádeje, že za života, nášho života, sa dočkáme slobody, stratili sme nádeje, že sa dočkajú tí čo, „naleteli" v roku ´68 a verili, že sa dočkajú nejakej satisfakcie. Boli za hlupákov, tí, ktorí verili, tí, čo mali nádej. Dodnes na Slovensku práve preto tak dobre sa darí tej najodpornejšej burine, ktorá v občianskom živote je, a to je cynická skepsa a vypočítavosť. Kto je cynik a vypočítavý, tomu to vlastne vtedy vyšlo. Kto opľul toho Dubčeka, nemal problém zaprieť Pána Boha a zaprieť aj nos medzi očami, ak z toho kvapla funkcia, peniaze, pozície, byty, pozemky, všetko rozdával štát, všetci sme boli zamestnanci a svojím spôsobom aj otroci štátu.
Škála sebaklamov, vážené kolegyne a kolegovia, ktorá s nám z tamtých rokov zostala, je nekonečná a vôbec, keďže som sľúbil, že budem hovoriť krátko, sa tu nedá ani len spomenúť. Ten výpočet fejkov, áno, fejky boli aj vtedy, pravdaže. Pravdaže o Palachovi sa hovorilo, že si myslel, že to je studený oheň. Mohol by som tu hodiny rozprávať, aké manipulácie sa používali, aj keď nebol internet a neboli sociálne siete. Jeden s alibistických sebaklamov sú aj reči o tej rozdelenej sfére vplyvu a rozdelené sféry vplyvu isteže boli po druhej svetovej vojne, sú aj po studenej vojne, boli vždy v Európe, aj na svete a aj vždy budú. To ale neponižuje, ale naopak vyzdvihuje hrdinstvo tých, ktorí 21. augusta išli proti týmto sféram vplyvu a bez nich by potom nebol nikdy možný november ´89, nikdy by tí sovieti bez týchto, povedzte im zúfalcov, ktorí neuznávajú sféry vplyvu. Áno, maďarskí revolucionári v ´56. neuznávali sféry vplyvu. Čínski študenti, ktorí vyšli na námestie Tchien-an-men, neuznávali sféry vplyvu. Nie, vážení, všetci títo hrdinovia vedeli, že im nikto nepríde na pomoc, že veľmoci znášajú status quo, pretože sú tu jadrové zbrane.
O to viac nás to zaväzuje, ešte raz to zopakujem, priznať sa k vlastnému príbehu, prestať sa pred ním skrývať a naučiť sa byť hrdý na to, na čo hrdí byť máme.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 21.6.2018 12:27 - 12:47 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Kolegyne a kolegovia, stojím tu opakovane s návrhom, aby sa dva dni v kalendári označili ako pamätné dni. Neznamená to teda štátny sviatok, ale pamätný deň. Týmito dňami majú byť deň našej okupácie, ktorá sa udiala 21. augusta 1968 a deň, kedy sme sa zbavili posledných okupačných jednotiek, za ktorý sa zvykne považovať 21. jún 1990.
Kolegyne a kolegovia, pred sebou máte dôvodovú správu, v ktorej je rozsiahle uvedený aj počet obetí tejto okupácie, aj počet vyhnancov, ktorých vlna potom odniesla zo Slovenska a z Československa obrovský počet schopných, ambicióznych a čestných ľudí, ktorí odmietali znášať pookupačný režim. Je tam uvedené aj všetko to, čo zostane navždy zapísané, tie krvavé stopy v našich mestách a obciach, kde na uliciach zostali mŕtvi alebo zmrzačení ľudia. Samozrejme to najťažšie, tá obrovská trauma, kedy sa z nádejí celonárodných, že sa režim podarí humanizovať, stalo obrovské sklamanie, ktoré postupne prerastalo aj do sklamania zo samých seba, nie už iba z politických elít. Tieto dôsledky nesieme dodnes. Sú skryté, ale stále prítomné v postoji slovenského občianstva k vrchnosti, v postoji k politickej práci, k angažovanosti sa za veci verejné, ktorou hrabeme len pomalými krôčikmi znovu a znovu padajúc a znovu a znovu sa usilujúc, aby sme dokázali na Slovensku získať ľudí preto, že sa majú starať o veci verejné a že majú obnovovať a neustále usilovať o dôveru v inštitúcie štátu, demokratického štátu.
Kolegyne a kolegovia, naozaj pri toľkom predkladaní nebudem čítať dôvodovú správu, ako som povedal, máte ju pred sebou a dovolím si, alebo aj cítim povinnosť trochu objasniť svoju tvrdošijnosť, že znovu pred vás predstupujem s týmto návrhom, aby sa do zoznamu pamätných dní zapísali dátumy 21. august a 21. jún.
Tým mojím vysvetlením hlavným je, že ako patriot sa týmto spôsobom snažím o pozdvihnutie týchto dvoch udalostí na piedestál určitej verejnej pozornosti, udalostí, na ktoré môžeme, ba dokonca musíme pamätať a byť hrdí. Ide tu o udržanie národnej pamäte a kontextu s tou časťou slovenskej identity a slovenského príbehu, ktorá je obdivuhodná. Na pohľad už desaťročia žijeme v nových pomeroch, preč je sovietsky režim máme demokratickú ústavu, dokonca máme demokratický štát. Nazvať okupáciu z 21. augusta ´68 okupáciou už dávno nie je trestné. Tí, ktorí boli za to poťahovaní, väznení alebo vyhadzovaní z práce, na to už môžu iba spomínať. Okupáciu v dobe po Nežnej revolúcii dokonca verejne oľutovali aj sovietski predstavitelia a neskôr aj predstavitelia Ruskej federácie a ďalších štyroch štátov, ktorých vojaci sa museli onej sovietskej akcie zúčastniť.
Alexander Dubček, hlavná tvár roku ´68 smel vyjsť už dávno zo svojho domáceho väzenia. Zo zahraničia sa smeli vrátiť a vrátili sa mnohí zo státisícov utečencov. Alexander Dubček sa dokonca vrátil aj do politiky, dosiahol opäť vysoké ústavné postavenie. Na miestach, kde padli naši ľudia pod guľkami či pod pásmi okupačných tankov, sa zjavili pamätné tabule. Rok okupácie, rok ´68 je od nás už polstoročie a predsa slovenský parlament na rozdiel napríklad od Ruskej dumy, alebo od parlamentov bývalých okupantov neprijal k tejto udalosti žiadne meritórne vyjadrenie, prinajmenej nie také, ktoré by sa zapísalo aspoň nejakým trvalým písmom do ďalšieho budovania pamäte národa.
Dvadsiaty prvý august nie je v zozname pamätných dní, akoby si táto životy viacerých slovenských generácií zasahujúca udalosť nezaslúžila toto miesto, nezaslúžila byť pamätnou udalosťou. Akoby si toto miesto v našej súčasnej pamäti a pamäti našich detí nemali zaslúžiť ani stovky obetí na životoch, státisíce prenasledovaných, z ktorých pookupačný režim urobil občanov druhej kategórie, ani tie už spomenuté masy zahraničných Slovákov, z ktorých urobila emigrantov práve okupácia a obnovenie totality, ktoré nasledovalo.
Podobne sa, kolegyne a kolegovia, chováme aj k dátumu odchodu okupačných vojsk. Tieto vojská, tie boli tou palicou či možno skôr sekerou, čo visela nad našimi hlavami, pretože tieto vojská tu boli na to, aby garantovali nadvládu ideológie a totalitného z Moskvy dovezeného systému. Moskva si nás cez tieto vojská podrobila, zobrala nám, zobrala nám slobodu, zakazovali nám vieru, zastrašovali a vyhnali státisíce ľudí z domovov. Nedovolili nám inú existenciu, než byť provinciou provincie. Podrobeným a porobeným národom, o ktorého existencii vlastne svet ani nemal vedieť. A to sa im celé tie roky aj darilo. Zbavenie sa okupácie a nadobudnutie nezávislosti od cudzej násilnej moci, to je podstata slobodného štátu a nevyhnutná podmienka každej štátnej zvrchovanosti nad svojím územím zákonmi a nad svojím vlastne spoločenským príbehom, nad tou cestou spoločnosti odniekiaľ niekam. A preto býva zbavenie sa okupantov v každom národe nieže pamätným dňom, ale tým najvýznamnejším sviatkom, štátnym sviatkom. Vynára sa mi v tejto chvíli slovo "niepodleglosci", to bolo magické a je dodnes a navždy bude zrejme v Poľsku svätým slovom, pretože "niepodloglosci", oni vedia že tu v strednej Európe nie je niečím samozrejmým, nie je niečím bežným, ale je vzácnym a spravidla krvou vykúpeným víťazstvom. Ale u nás zabúdame nie iba na okupáciu, ale aj na deň našej "niepodloglosci", deň ukončenia okupácie, za ktorý sa považuje 21. jún.
V ten 21. jún teda opustili naše východné hranice posledné vojenské transporty, ale kolegyne a kolegovia, to nebolo, to nebol odchod vojsk, o ktorom by sa boli dobrovoľne rozhodli Sovieti. To ani zďaleka. Ako jeden z účastníkov vtedajších udalostí to môžem rôznymi príkladmi a svedectvami dosvedčiť. Nešlo to samé od seba. Odchod nebol motivovaný vôľou Sovietov, ale naším dlhoročným úsilím. To víťazstvo a obnovenie nezávislosti nevzišlo len zo známych masových protestov a generálneho štrajku v roku 1989, ale bolo výsledkom obetí a nezlomnosti tisícov pred nami, tisícov politických väzňov prenasledovaných pre vieru, pre politický postoj, alebo proste pre túžbu po slobode a odpor voči totalite. Tisíce, desaťtisíce, státisíce obetí. To bol základ, na ktorom stála odvaha ľudí v novembri ´89 a ktorý bol tou silou, ktorá vyhnala odtiaľto okupačné vojská. To je základ, na ktorom stojí slovenská štátnosť. Na týchto obetiach, na tejto vytrvalosti, na tejto túžbe po slobode a demokracii. A predsa tu v Národnej rade trpíme teda amnéziou, akoby sme chceli dobrovoľne zabudnúť tento príbeh.
Kolegyne a kolegovia, v čom to je, že sa takto zriekame pamäti na okupáciu a jej skončenie. Už tretíkrát predkladám tento návrh a stále je problém, v zákulisí mi niektorí aj do očí povedia, nie, nechceme, nechceme spomínať na tieto dátumy. Skutočne som nad tým rozmýšľal, aký dôvod je vlastne. Nie je známy vlastne žiaden iný národ, ktorý by sa zbavil okupantov a nechcel by si to pripomínať. Navyše si spomeňme, že aj ten samotný 21. august, veď vtedajšie Československo a v ňom aj Slovák Alexander Dubček sa v tomto okamihu vyniesli do globálnej pozornosti. Boli to tie 60. roky, boli prvé roky, kedy už existovali satelitné prenosy, kedy existovala na celom svete televízia a jedna z prvých dejinných udalostí, ktorú videl naozaj celý svet, bola okupácia Československa. To bola globálna udalosť 20. storočia porovnateľná s udalosťami vojnových udalostí v roku ´45. Ako to, že práve my, ktorí sme jej boli aktéri a národ, z ktorého boli obete tohoto, tejto okupácie, národ ktorý si potom vyvzdoroval aj odchod okupačných vojsk, nemá nieže štátny sviatok, ale ani len pamätný deň?
Dnes uznáva celý svet, že československý pokus a jeho utopenie v krvi a v represáliách bol v 20. storočí dejinným prelomom pre celé ľudstvo, nielen pre Československo. A to v tom zmysle, že ním sa skončili ilúzie mnohých ľudí, že sovietsky systém je reformovateľný a humanizovateľný, že tento systém môže mať, ako sa vtedy hovorilo, ľudskú tvár. Moskva pred svetom nepotupila nás neozbrojených ľudí na ulici, potupila okupáciou predovšetkým samu seba. Československo okupáciou vskutku začalo morálne vyprázdnenie sovietskej vízie, začali roky stagnácie sovietskeho systému, ktorého umieráčik udrel zhodou okolností opäť tu v udalostiach roku 1989.
Vážené kolegyne a kolegovia, prečo si nepripomíname tento príbeh? Do istej miery sa, obávam sa, bojíme minulosti. Po okupácii totiž nastala tzv. normalizácia. Jej vrcholom boli masové previerky. Na tomto mieste asi by bolo treba povedať, čo to boli previerky, lebo už nás môžu počúvať nie iba tí, ktorí si to pamätajú. Naozaj previerky bola nebývalá udalosť v celkových ľudských dejinách. Režim, ktorý mal ašpiráciu byť totalitný, si trúfol po prvýkrát, neurobil to ani v 50. rokoch, neurobili to ani feudálne režimy...
===== (122.)
... treba povedať, čo to boli previerky, lebo už nás môžu počúvať nie iba tí, ktorí si to pamätajú. Naozaj previerky bola nebývalá udalosť v celkových ľudských dejinách. Režim, ktorý mal ašpiráciu byť totalitný, si trúfol po prvýkrát, neurobil to ani v 50. rokoch, neurobili to ani feudálne režimy, si trúfol urobiť celoľudovú masovú ponižujúcu akciu, kedy muži a ženy, živitelia rodín predstupovali pred politické komisie zriadené na rôznych miestach, najmä v podnikoch, závodoch, všade, kde pracovali a museli pred týmito previerkovými komisiami podstúpiť neuveriteľné poníženie. Museli odpovedať na ideologické otázky, na základe ktorých mohla byť zničená ich osobná existencia a existencia ich detí, ak by nezodpovedali tak, ako si to režim želal. Museli a žiadalo sa to od nich, aby klamali verejne a ponižujúco, aby vyhlásili, že okupácia nebola okupáciou, aleže bola bratskou pomocou. Všetci tí, ktorí tam predstupovali, vedeli, že okupačné vojská neboli pozvané. Všetci do jedného to vedeli. Neraz v previerkovej komisii sedel aj ten, čo podpísal tie isté vyhlásenia proti okupácii, než nešťastník alebo nešťastníčka, ktorí stáli pred ním, žmolili nejak v rukách pripravené odpovede, až znovu boli zaskočení. Si vyrovnaný s náboženskou otázkou? Si schopný vyhlásiť, že okupácia bola bratskou pomocou? A podobné a podobné otázky.
Žiaden diktátor nikdy perfídnejším spôsobom a masovejším spôsobom nedonútil svojich poddaných podstúpiť akúsi lobotómiu, akúsi kolektívnu sebažertvu, kedy v mene toho, aby si tí ľudia uchránili aspoň holú existenciu, aby sa aj nestali občanmi druhej kategórie, prijali hru na lož, na dvojitú morálku. Celému národu sa ponúklo, môžeš si myslieť, čo chceš, dokonca doma kľudne nadávaj na režim. My chceme, aby si mal dvojitú morálku, aby si nám tu odprisahal, že režimu veríš, že ho miluješ a že si ateista a kľudne, denne predsa ľudia aj vtedy chodili do kostolov, ten režim vedel, že je to všetko dvojitá pravda, že on od tých ľudí žiada iba lož. Ale moc tohoto poníženia bola obrovská.
Temná moc tohoto poníženia drží ruky niektorých poslancov aj dnes. Tá temná moc nám bráni, tohoto poníženia nám bráni zaoberať sa pravdou o normalizácii, lebo keby sme sa ňou poctivo boli zaoberali po novembri ´89, mnohé z javov, ktoré dnes nás trápia, korupcia, stranícki nominanti, dávno by sme vedeli, že toto je to pravé dedičstvo normalizácie. Neskôr dostalo názov Mečiarizmus. Dneska mu hovoríme, že to sú prvky mafie.
Vážení, všetko začali vtedy, keď nás zmrazil dych, ktorý prichádzal z Kremľu. Mráz, ktorý prichádzal z Kremľu, kedy táto celonárodná lobotómia dostala do ľudí, že sa majú učiť život dvojitej morálky. Kde pravda môže byť lož a lož môže byť pravda a kde režim od nich nežiada natoľko činy, ako žiada ich svedomie. Ich zdravý rozum a ich identitu, ich ľudskú, občiansku identitu. Ich hrdosť. Tú nám chceli zobrať. A mnohým zobrali. Ak ešte dnes sa toho bojíme, 50 rokov po okupácii, ak ešte dnes na nás leží temný mrak tohoto poníženia, zbavme sa ho.
Dokážeme to aj takým symbolickým gestom, kedy tieto dátumy, na ktoré môžeme byť hrdí, preto celý svet nás 21. augusta obdivoval, ako ľudia vzdorujú okupácii, ako nenásilnou formou dávajú najavo lojalitu so svojou republikou, ako žiadajú nezávislosť a slobodu. A rovnako dátum, kedy sme sa vďaka dlhoročnému úsiliu mnohých statočných žien a mužov dočkali toho, že okupácia skončila. Zapíšme tieto dni medzi pamätné preto, aby sa nemíňali rok čo rok bez povšimnutia. Ešte ten 21. august si novinári povšimnú, ale 21. jún ten sa vôbec nedostal do verejného vedomia, akoby sme naozaj nedokázali ten mrak hanby a poníženia rozptýliť a priznať sa k víťazstvám, ktoré, ktoré si zaslúžime a ktoré si hlavne zaslúžia tí, čo už medzi nami nie sú.
Uvedomme si, že nie je to len naša slobodná vôla. Na nás sa pozerajú oči tých, ktorých ten bývalý režim umučil a pozabíjal, pozerajú sa na nás oči tých, ktorí museli odísť do zahraničia a ktorých sa životy pretrhli a celkom zmenili, pozerajú sa na nás jednoducho dejiny 20. storočia a my, od nás nechcú nič iné, len aby sme prestali žiť dvojitou pravdou, aby sme boli schopní si priznať, že sme prežili aj pády, ale sme sa z nich postavili a aby sme boli schopní sa priznať sami k sebe a k svojmu príbehu.
O tom je, dámy a páni, moje úsilie, ktoré vás otravuje, ktoré vás mnohých možno hnevá, ale to úsilie o prijatie týchto dvoch dátumov medzi pamätné dni má toto posolstvo a má tento zmysel. Preto vás znovu naliehavo prosím, aby ste pred očami tohoto príbehu a svojho vlastného príbehu, vašich vlastných príbehov, lebo ešte stále tu nie je väčšina dvadsiatnikov, čiže mnohí z vás zažili rok ´68, mnohí zažili ponižujúcu normalizáciu a drvivá väčšia z vás zažila okamihy obnovenia slobody, okamihy našej "niepodleglošči", okamihy, kedy okupačné vojská boli donútené zo slovenského územia odísť. Prosím preto a apelujem, aby ste nechali zapísať deň 21. august a deň 21. jún medzi pamätné dni Slovenskej republiky.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 21.6.2018 12:27 - 12:47 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Kolegyne a kolegovia, stojím tu opakovane s návrhom, aby sa dva dni v kalendári označili ako pamätné dni. Neznamená to teda štátny sviatok, ale pamätný deň. Týmito dňami majú byť deň našej okupácie, ktorá sa udiala 21. augusta 1968 a deň, kedy sme sa zbavili posledných okupačných jednotiek, za ktorý sa zvykne považovať 21. jún 1990.
Kolegyne a kolegovia, pred sebou máte dôvodovú správu, v ktorej je rozsiahle uvedený aj počet obetí tejto okupácie, aj počet vyhnancov, ktorých vlna potom odniesla zo Slovenska a z Československa obrovský počet schopných, ambicióznych a čestných ľudí, ktorí odmietali znášať pookupačný režim. Je tam uvedené aj všetko to, čo zostane navždy zapísané, tie krvavé stopy v našich mestách a obciach, kde na uliciach zostali mŕtvi alebo zmrzačení ľudia. Samozrejme to najťažšie, tá obrovská trauma, kedy sa z nádejí celonárodných, že sa režim podarí humanizovať, stalo obrovské sklamanie, ktoré postupne prerastalo aj do sklamania zo samých seba, nie už iba z politických elít. Tieto dôsledky nesieme dodnes. Sú skryté, ale stále prítomné v postoji slovenského občianstva k vrchnosti, v postoji k politickej práci, k angažovanosti sa za veci verejné, ktorou hrabeme len pomalými krôčikmi znovu a znovu padajúc a znovu a znovu sa usilujúc, aby sme dokázali na Slovensku získať ľudí preto, že sa majú starať o veci verejné a že majú obnovovať a neustále usilovať o dôveru v inštitúcie štátu, demokratického štátu.
Kolegyne a kolegovia, naozaj pri toľkom predkladaní nebudem čítať dôvodovú správu, ako som povedal, máte ju pred sebou a dovolím si, alebo aj cítim povinnosť trochu objasniť svoju tvrdošijnosť, že znovu pred vás predstupujem s týmto návrhom, aby sa do zoznamu pamätných dní zapísali dátumy 21. august a 21. jún.
Tým mojím vysvetlením hlavným je, že ako patriot sa týmto spôsobom snažím o pozdvihnutie týchto dvoch udalostí na piedestál určitej verejnej pozornosti, udalostí, na ktoré môžeme, ba dokonca musíme pamätať a byť hrdí. Ide tu o udržanie národnej pamäte a kontextu s tou časťou slovenskej identity a slovenského príbehu, ktorá je obdivuhodná. Na pohľad už desaťročia žijeme v nových pomeroch, preč je sovietsky režim máme demokratickú ústavu, dokonca máme demokratický štát. Nazvať okupáciu z 21. augusta ´68 okupáciou už dávno nie je trestné. Tí, ktorí boli za to poťahovaní, väznení alebo vyhadzovaní z práce, na to už môžu iba spomínať. Okupáciu v dobe po Nežnej revolúcii dokonca verejne oľutovali aj sovietski predstavitelia a neskôr aj predstavitelia Ruskej federácie a ďalších štyroch štátov, ktorých vojaci sa museli onej sovietskej akcie zúčastniť.
Alexander Dubček, hlavná tvár roku ´68 smel vyjsť už dávno zo svojho domáceho väzenia. Zo zahraničia sa smeli vrátiť a vrátili sa mnohí zo státisícov utečencov. Alexander Dubček sa dokonca vrátil aj do politiky, dosiahol opäť vysoké ústavné postavenie. Na miestach, kde padli naši ľudia pod guľkami či pod pásmi okupačných tankov, sa zjavili pamätné tabule. Rok okupácie, rok ´68 je od nás už polstoročie a predsa slovenský parlament na rozdiel napríklad od Ruskej dumy, alebo od parlamentov bývalých okupantov neprijal k tejto udalosti žiadne meritórne vyjadrenie, prinajmenej nie také, ktoré by sa zapísalo aspoň nejakým trvalým písmom do ďalšieho budovania pamäte národa.
Dvadsiaty prvý august nie je v zozname pamätných dní, akoby si táto životy viacerých slovenských generácií zasahujúca udalosť nezaslúžila toto miesto, nezaslúžila byť pamätnou udalosťou. Akoby si toto miesto v našej súčasnej pamäti a pamäti našich detí nemali zaslúžiť ani stovky obetí na životoch, státisíce prenasledovaných, z ktorých pookupačný režim urobil občanov druhej kategórie, ani tie už spomenuté masy zahraničných Slovákov, z ktorých urobila emigrantov práve okupácia a obnovenie totality, ktoré nasledovalo.
Podobne sa, kolegyne a kolegovia, chováme aj k dátumu odchodu okupačných vojsk. Tieto vojská, tie boli tou palicou či možno skôr sekerou, čo visela nad našimi hlavami, pretože tieto vojská tu boli na to, aby garantovali nadvládu ideológie a totalitného z Moskvy dovezeného systému. Moskva si nás cez tieto vojská podrobila, zobrala nám, zobrala nám slobodu, zakazovali nám vieru, zastrašovali a vyhnali státisíce ľudí z domovov. Nedovolili nám inú existenciu, než byť provinciou provincie. Podrobeným a porobeným národom, o ktorého existencii vlastne svet ani nemal vedieť. A to sa im celé tie roky aj darilo. Zbavenie sa okupácie a nadobudnutie nezávislosti od cudzej násilnej moci, to je podstata slobodného štátu a nevyhnutná podmienka každej štátnej zvrchovanosti nad svojím územím zákonmi a nad svojím vlastne spoločenským príbehom, nad tou cestou spoločnosti odniekiaľ niekam. A preto býva zbavenie sa okupantov v každom národe nieže pamätným dňom, ale tým najvýznamnejším sviatkom, štátnym sviatkom. Vynára sa mi v tejto chvíli slovo "niepodleglosci", to bolo magické a je dodnes a navždy bude zrejme v Poľsku svätým slovom, pretože "niepodloglosci", oni vedia že tu v strednej Európe nie je niečím samozrejmým, nie je niečím bežným, ale je vzácnym a spravidla krvou vykúpeným víťazstvom. Ale u nás zabúdame nie iba na okupáciu, ale aj na deň našej "niepodloglosci", deň ukončenia okupácie, za ktorý sa považuje 21. jún.
V ten 21. jún teda opustili naše východné hranice posledné vojenské transporty, ale kolegyne a kolegovia, to nebolo, to nebol odchod vojsk, o ktorom by sa boli dobrovoľne rozhodli Sovieti. To ani zďaleka. Ako jeden z účastníkov vtedajších udalostí to môžem rôznymi príkladmi a svedectvami dosvedčiť. Nešlo to samé od seba. Odchod nebol motivovaný vôľou Sovietov, ale naším dlhoročným úsilím. To víťazstvo a obnovenie nezávislosti nevzišlo len zo známych masových protestov a generálneho štrajku v roku 1989, ale bolo výsledkom obetí a nezlomnosti tisícov pred nami, tisícov politických väzňov prenasledovaných pre vieru, pre politický postoj, alebo proste pre túžbu po slobode a odpor voči totalite. Tisíce, desaťtisíce, státisíce obetí. To bol základ, na ktorom stála odvaha ľudí v novembri ´89 a ktorý bol tou silou, ktorá vyhnala odtiaľto okupačné vojská. To je základ, na ktorom stojí slovenská štátnosť. Na týchto obetiach, na tejto vytrvalosti, na tejto túžbe po slobode a demokracii. A predsa tu v Národnej rade trpíme teda amnéziou, akoby sme chceli dobrovoľne zabudnúť tento príbeh.
Kolegyne a kolegovia, v čom to je, že sa takto zriekame pamäti na okupáciu a jej skončenie. Už tretíkrát predkladám tento návrh a stále je problém, v zákulisí mi niektorí aj do očí povedia, nie, nechceme, nechceme spomínať na tieto dátumy. Skutočne som nad tým rozmýšľal, aký dôvod je vlastne. Nie je známy vlastne žiaden iný národ, ktorý by sa zbavil okupantov a nechcel by si to pripomínať. Navyše si spomeňme, že aj ten samotný 21. august, veď vtedajšie Československo a v ňom aj Slovák Alexander Dubček sa v tomto okamihu vyniesli do globálnej pozornosti. Boli to tie 60. roky, boli prvé roky, kedy už existovali satelitné prenosy, kedy existovala na celom svete televízia a jedna z prvých dejinných udalostí, ktorú videl naozaj celý svet, bola okupácia Československa. To bola globálna udalosť 20. storočia porovnateľná s udalosťami vojnových udalostí v roku ´45. Ako to, že práve my, ktorí sme jej boli aktéri a národ, z ktorého boli obete tohoto, tejto okupácie, národ ktorý si potom vyvzdoroval aj odchod okupačných vojsk, nemá nieže štátny sviatok, ale ani len pamätný deň?
Dnes uznáva celý svet, že československý pokus a jeho utopenie v krvi a v represáliách bol v 20. storočí dejinným prelomom pre celé ľudstvo, nielen pre Československo. A to v tom zmysle, že ním sa skončili ilúzie mnohých ľudí, že sovietsky systém je reformovateľný a humanizovateľný, že tento systém môže mať, ako sa vtedy hovorilo, ľudskú tvár. Moskva pred svetom nepotupila nás neozbrojených ľudí na ulici, potupila okupáciou predovšetkým samu seba. Československo okupáciou vskutku začalo morálne vyprázdnenie sovietskej vízie, začali roky stagnácie sovietskeho systému, ktorého umieráčik udrel zhodou okolností opäť tu v udalostiach roku 1989.
Vážené kolegyne a kolegovia, prečo si nepripomíname tento príbeh? Do istej miery sa, obávam sa, bojíme minulosti. Po okupácii totiž nastala tzv. normalizácia. Jej vrcholom boli masové previerky. Na tomto mieste asi by bolo treba povedať, čo to boli previerky, lebo už nás môžu počúvať nie iba tí, ktorí si to pamätajú. Naozaj previerky bola nebývalá udalosť v celkových ľudských dejinách. Režim, ktorý mal ašpiráciu byť totalitný, si trúfol po prvýkrát, neurobil to ani v 50. rokoch, neurobili to ani feudálne režimy...
===== (122.)
... treba povedať, čo to boli previerky, lebo už nás môžu počúvať nie iba tí, ktorí si to pamätajú. Naozaj previerky bola nebývalá udalosť v celkových ľudských dejinách. Režim, ktorý mal ašpiráciu byť totalitný, si trúfol po prvýkrát, neurobil to ani v 50. rokoch, neurobili to ani feudálne režimy, si trúfol urobiť celoľudovú masovú ponižujúcu akciu, kedy muži a ženy, živitelia rodín predstupovali pred politické komisie zriadené na rôznych miestach, najmä v podnikoch, závodoch, všade, kde pracovali a museli pred týmito previerkovými komisiami podstúpiť neuveriteľné poníženie. Museli odpovedať na ideologické otázky, na základe ktorých mohla byť zničená ich osobná existencia a existencia ich detí, ak by nezodpovedali tak, ako si to režim želal. Museli a žiadalo sa to od nich, aby klamali verejne a ponižujúco, aby vyhlásili, že okupácia nebola okupáciou, aleže bola bratskou pomocou. Všetci tí, ktorí tam predstupovali, vedeli, že okupačné vojská neboli pozvané. Všetci do jedného to vedeli. Neraz v previerkovej komisii sedel aj ten, čo podpísal tie isté vyhlásenia proti okupácii, než nešťastník alebo nešťastníčka, ktorí stáli pred ním, žmolili nejak v rukách pripravené odpovede, až znovu boli zaskočení. Si vyrovnaný s náboženskou otázkou? Si schopný vyhlásiť, že okupácia bola bratskou pomocou? A podobné a podobné otázky.
Žiaden diktátor nikdy perfídnejším spôsobom a masovejším spôsobom nedonútil svojich poddaných podstúpiť akúsi lobotómiu, akúsi kolektívnu sebažertvu, kedy v mene toho, aby si tí ľudia uchránili aspoň holú existenciu, aby sa aj nestali občanmi druhej kategórie, prijali hru na lož, na dvojitú morálku. Celému národu sa ponúklo, môžeš si myslieť, čo chceš, dokonca doma kľudne nadávaj na režim. My chceme, aby si mal dvojitú morálku, aby si nám tu odprisahal, že režimu veríš, že ho miluješ a že si ateista a kľudne, denne predsa ľudia aj vtedy chodili do kostolov, ten režim vedel, že je to všetko dvojitá pravda, že on od tých ľudí žiada iba lož. Ale moc tohoto poníženia bola obrovská.
Temná moc tohoto poníženia drží ruky niektorých poslancov aj dnes. Tá temná moc nám bráni, tohoto poníženia nám bráni zaoberať sa pravdou o normalizácii, lebo keby sme sa ňou poctivo boli zaoberali po novembri ´89, mnohé z javov, ktoré dnes nás trápia, korupcia, stranícki nominanti, dávno by sme vedeli, že toto je to pravé dedičstvo normalizácie. Neskôr dostalo názov Mečiarizmus. Dneska mu hovoríme, že to sú prvky mafie.
Vážení, všetko začali vtedy, keď nás zmrazil dych, ktorý prichádzal z Kremľu. Mráz, ktorý prichádzal z Kremľu, kedy táto celonárodná lobotómia dostala do ľudí, že sa majú učiť život dvojitej morálky. Kde pravda môže byť lož a lož môže byť pravda a kde režim od nich nežiada natoľko činy, ako žiada ich svedomie. Ich zdravý rozum a ich identitu, ich ľudskú, občiansku identitu. Ich hrdosť. Tú nám chceli zobrať. A mnohým zobrali. Ak ešte dnes sa toho bojíme, 50 rokov po okupácii, ak ešte dnes na nás leží temný mrak tohoto poníženia, zbavme sa ho.
Dokážeme to aj takým symbolickým gestom, kedy tieto dátumy, na ktoré môžeme byť hrdí, preto celý svet nás 21. augusta obdivoval, ako ľudia vzdorujú okupácii, ako nenásilnou formou dávajú najavo lojalitu so svojou republikou, ako žiadajú nezávislosť a slobodu. A rovnako dátum, kedy sme sa vďaka dlhoročnému úsiliu mnohých statočných žien a mužov dočkali toho, že okupácia skončila. Zapíšme tieto dni medzi pamätné preto, aby sa nemíňali rok čo rok bez povšimnutia. Ešte ten 21. august si novinári povšimnú, ale 21. jún ten sa vôbec nedostal do verejného vedomia, akoby sme naozaj nedokázali ten mrak hanby a poníženia rozptýliť a priznať sa k víťazstvám, ktoré, ktoré si zaslúžime a ktoré si hlavne zaslúžia tí, čo už medzi nami nie sú.
Uvedomme si, že nie je to len naša slobodná vôla. Na nás sa pozerajú oči tých, ktorých ten bývalý režim umučil a pozabíjal, pozerajú sa na nás oči tých, ktorí museli odísť do zahraničia a ktorých sa životy pretrhli a celkom zmenili, pozerajú sa na nás jednoducho dejiny 20. storočia a my, od nás nechcú nič iné, len aby sme prestali žiť dvojitou pravdou, aby sme boli schopní si priznať, že sme prežili aj pády, ale sme sa z nich postavili a aby sme boli schopní sa priznať sami k sebe a k svojmu príbehu.
O tom je, dámy a páni, moje úsilie, ktoré vás otravuje, ktoré vás mnohých možno hnevá, ale to úsilie o prijatie týchto dvoch dátumov medzi pamätné dni má toto posolstvo a má tento zmysel. Preto vás znovu naliehavo prosím, aby ste pred očami tohoto príbehu a svojho vlastného príbehu, vašich vlastných príbehov, lebo ešte stále tu nie je väčšina dvadsiatnikov, čiže mnohí z vás zažili rok ´68, mnohí zažili ponižujúcu normalizáciu a drvivá väčšia z vás zažila okamihy obnovenia slobody, okamihy našej "niepodleglošči", okamihy, kedy okupačné vojská boli donútené zo slovenského územia odísť. Prosím preto a apelujem, aby ste nechali zapísať deň 21. august a deň 21. jún medzi pamätné dni Slovenskej republiky.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21.6.2018 10:56 - 10:58 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
K pánovi Maďaričovi, že ja ho absolútne chápem, veď to som aj vyjadril a myslím si, že áno, veď aj širší návrh zákona by bol len evolučnou zmenou. Veď nikto nevolá po zbúraní múrov televízie. Ale to, že to zreje k zásadnejším opatreniam, napríklad aj voči koncesionárskym poplatkom, voči financovaniu a kontrole televízie, je pochopiteľné. On mal čiastkový zákon, ktorý pripravoval ešte ako minister a z tej pozície táto korekcia bola celkom na mieste ovplyvnená ešte aj zážitkom z tej voľby riaditeľa. Ja to chápem.
Pánovi Farkašovskému, samozrejme, vy musíte vyčkávať na to, čo ako dopadne. Ja som, ste člen koalície, ja to úplne chápem. Ja tieto skúsenosti za tie roky mám dosť na to, aby som zhruba vedel, kam to smeruje a viem aj to, že nielen umelecká obec a nebagatelizujte nespokojnosť ani expertov a mienkotvorných ľudí a takisto ani ulice. Máte na uliciach traktory, s ktorými si neviete poradiť. V piatok máte demonštráciu. Choďte tam povedať, že je všetko v poriadku, aj v RTVS. Nie, ulica je naozaj tu a verejnosť sa nedá uspať, ani keď došlo teplé letné počasie. Verejnosť žiada zmenu.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 21.6.2018 10:43 - 10:53 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Dámy a páni, téma verejnoprávnej televízie je jedna zo zásadných tém slovenskej politiky, pretože spolu s tou našou všeobecnou demokraciou akoby, alebo s tými všeobecnými témami o demokracii akoby tvorili spojité nádoby. Naozaj keď máme trochu lepšie obdobie vo vývoji demokracie, trochu kľudnejšie a by som povedal civilizovanejšie, aj verejnoprávna televízia má šťastnejšie obdobie, dosahuje aj lepšiu sledovanosť, dosahuje lepšiu politickú a odbornú kvalitu, jej vysielanie a naopak, vice versa, v hlbokých 90. rokoch to bolo celkom inak.
Pokusy o štandardizáciu teda verejnoprávnej služby sú teda práve pre toto také staré, ako sú naše pokusy o štandardizáciu našej demokracie. Je to vlastne jedno a to isté. Keďže to trvá už také roky, tak tak trochu sme všetci odborníci na televíziu, ak to je podobne ako s futbalom, každý sa v tom programe vyzná. Predsa je to ale odborná, odborná otázka a je dosť ťažké nájsť a definovať diagnózu. To, že sme nespokojní je zjavne, zjavne odôvodnené a zjavne na mieste.
Totiž aj táto služba, aj táto verejná služba prechádza nejakým vývojom. Ja by som ho nazval, žiaľ, entropickým, čiže neustále sa dostávame do fázy, kde keď sa ohliadneme dozadu, tak síce sme inde, ale nie sme na tom lepšie. Spomeňte si, že najprv riaditelia samostatnej Slovenskej televízie po vzniku Slovenskej republiky bojovali s vlastným zápecníctvom, obmedzenosťou, naozaj neboli pripravení na to, že k nám vtrhol svet, že sa svet globalizoval, že verejné televízie a súkromné televízie sa ocitli v konkurencii. Túto svoju, toto svoje zápecníctvo a nepripravenosť často zakrývali patriotizmom, nacionalizmom alebo podobnými gestami, ale pravdupovediac, bola to nepripravenosť a zápecníctvo.
Potom sme tu mali éru, kedy sa transformoval národný majetok. Politici, ktorí vtedy vládli, potrebovali ochranu, potrebovali televíziu ako ochranný val, ktorý bude ľudí odvádzať od kritiky toho procesu a bude ich udržiavať, bude udržiavať politickú garnitúru pri moci.
Zdá sa ale, no a toto všetko nie sú veľmi radostné spomienky, pretože nesmeruje to a nesmerovalo to veľmi k dobrému koncu. Preto aj zatiaľ napriek chvíľam, keď tá televízia bola na tom lepšie, zdá sa, že tá entropia pokračuje a teraz sa dostala do fázy, ktoré je mimoriadne nepríjemná, lebo je dosť stabilná. A to je fáza, kedy už nie je takou dominantnou témou boja o televíziu stranícky, stranícka propaganda, pretože tie sociálne siete tu už tak zmnožili informovanosť, že televízia prestala byť dominantnou a monopolnou inštitúciou na tvorbu verejnej mienky.
O to viac tu ale hrozí, že tým dôvodom boja alebo dôvodom problémov Slovenskej televízie je korupčné prostredie. To je záverečná fáza entropie od najprv, od najprv nepripravenosti a zápecníctva cez potom stranícku slúžku, ktorá mala robiť doslova očividné stranícke služby, až po korupčné prostredie, v ktorého temných kútoch miznú verejné peniaze.
Áno, aj dnes sa RTVS stranícky tu i tam zneužíva, ale ako som už povedal, v ére sociálnych sietí už televízia a rozhlas nemajú ten monopol na informácie, aké mali v 90. rokoch. Kľúčovým zápasom pri televízii je, je a môžu byť pre mnohých kšefty.
Takže skúsme sa ale vrátiť k novelizácii pána Maďariča. Podľa môjho presvedčenia ide dobrým smerom, ale nemieri do čierneho. Kľúčové je odstrániť z RTVS, v tejto dobe si myslím, že je kľúčové bojovať v RTVS s korupčným prostredím. Kľúčové je stransparentnenie externých zmlúv a tak isto kľúčové je, aby za peniaze daňových poplatníkov dostávali, alebo koncesionárov dostávali kvalitu a dostávali naozaj verejnú službu. Nie iba lacnú náhradu v podobe zábaviek a rozptýlenia.
Ďalším dôležitým, dôležitou témou je definovať programy verejnej služby a odlíšiť ich od ostatných programov, ktoré dajme tomu môžu mať za zmysel to, že zvyšujú sledovanosť a diskutovať o ich pomere, v akom pomere dnes máme vôbec vo verejnoprávnej televízii programy verejnej služby s tou ostatnou vatou. A napokon považujem za veľmi dôležité nastoliť naozaj reálnu a každodennú kontrolu efektivity, ekonomickej efektivity, ale aj politickej nezávislosti.
Návrh pána Maďariča a kolegu poslanca Počiatka by bol, pardon, Poliačika, by bol úplne v poriadku v kontexte, v akom ho pán Maďarič pripravoval. Ja som rád, že nám to tu pripomenul. Čiže v tých jeho pokusoch, by som povedal, vytvoriť v SMER-e takú nejakú alternatívu, ak môžem parafrázovať, strany mierneho pokroku v medziach zákona. Tak my, samozrejme, vnímame všetci ako diváci, že on z tohoto neustupuje a ja mu osobne veľmi držím palce. Ale z pohľadu, viete, ľudí mimo tejto budovy, ktorých je neustále viac, ktorí odmietajú ten systém, v ktorom to smrdí korupciou, tí ľudia žiadajú hovoriť o hlbších zmenách.
A bodaj by aj nežiadali, keď RTVS pred našimi očami kolabuje personálne a stráca znovu nadstranícky charakter, pretože vidíme, že aj verejne sa opakujú stranícke tlaky a výzvy straníckych predstaviteľov vládnej koalície, aby im RTVS venovala priestor, alebo aby upravila svoje vysielanie podľa ich požiadaviek. Tak isto pred našimi očami zanikla investigatíva, čo je po vražde Kuciaka viac než zúfalý pohľad. Neviem, či si to vedenie televízie neuvedomuje, lebo tú investigatívu zrušilo, samozrejme, ešte pred vraždou Kuciaka, ale pri pohľade teraz od toho okamihu, keď sa tá vražda stala, tak je naozaj absurdné, že v krajine, ktorá je známa v Európe ako jedna z dvoch, kde v minulých, v minulých dvoch rokoch bola, sa udiala vražda novinára, a to investigatívneho novinára - napokon v obidvoch prípadoch to boli investigatívci -, že práve v takejto krajine médium verejnej služby nemá žiadnu investigatívnu reláciu a ani nemáme ani najmenšiu istotu, že ju bude mať v budúcnosti.
Dámy a páni, stav verejnej služby vykonávanej cez elektrické médiá odráža krízové javy verejnej služby vykonávanej cez iné inštitúcie štátu. Je to stále ten istý obraz. Priveľa skrytých vzťahov, ktoré sa už ustálili a vytvorili korupčné prostredie. Primálo kvality a primálo služby pre toho, kto to všetko platí. Aj RTVS je súčasťou tejto entropie a zároveň aj úpadku dôvery v inštitúcie. Aj voči RTVS sa dvíhajú už nie opozičné výhrady, to je najmenej, ale dvíha sa hnev ulice. Hnev ulice už nerozlišuje detaily, hnev ulice kričí proti systému. Vládnuci to povedzme ignorujú, ospravedlňujem sa (rečník reaguje na zvonenie svojho mobilného telefónu), vládnuci to povedzme ignorujú, to je, to je pochopiteľné, k tomu majú sklon všetci vládnuci, ale odkladanie zásadných reforiem v inštitúciách štátu a aktívny boj o obnovenie dôvery, zmysel vôbec týchto inštitúcií, by mal byť cieľom každej, každého rozumného politika aj vo vládnej koalícii.
Ja mám pocit, že pán Maďarič zrejme práve takto vníma situáciu a svojím spôsobom vyslal signál, že načúva tej kríze. Lenže toto nie je o drobných korekciách. Ľudia chcú skutočnú reformu a tá v tomto zákone, žiaľ, nie je.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 20.6.2018 10:19 - 10:21 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predsedajúci, za pochopenie. Chcem sa prihlásiť len kvôli tomu, aby som poďakoval pani Verešovej, že vyslovila ako za ústavných činiteľov ospravedlnenie. Je to kľúčové, aby na pôde Národnej rady zaznelo ospravedlnenie rodine a pozostalým po Henrym, pretože vskutku sa zapíše do príbehov slovenského zápasu s násilím.
My v posledných rokoch čelíme aj kvôli novším technológiám, ktoré umožňujú nebývalú demokratizáciu verejného diskurzu, čelíme aj obrovskej infekcii agresivity, že v tom verejnom diskurze, ktorý prebieha na sociálnych sieťach, sa veľmi ľahko darí šíriť tejto infekcii, agresivity, násilia, nenávisti. Národná rada je povinná sa voči tejto, tomuto nebezpečiu ohradiť a ja by som chcel veriť, že by mala stáť na čele úsilia o zmierlivú atmosféru v spoločnosti, toleranciu, slušnosť a znášanlivosť. Bez týchto sloganov a neustáleho obnovovania slušnosti a znášanlivosti sa totiž demokracia, pluralita stáva neznesiteľnou, nepríjemnou a nebude mať podporu.
Preto ako hlavný demokratický orgán Slovenska je našou povinnosťou, aby tu zaznelo ospravedlnenie pozostalým, aby tu zazneli jasné gestá solidarity so všetkými, ktorí bránia na ulici bezbranných, so všetkými, ktorí stoja na strane slušnosti.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 18.6.2018 15:15 - 15:17 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Plne súhlasím s pánom Dostálom že jedným z našich sebaklamov, ktorý stále obchádzame je falošný výklad zániku prvej ČSR a vzniku Tisovho režimu. Bol, ten vznik najmä pokiaľ hovoríme o vznik tohoto vojnového slovenského štátu bol vecou nemeckého diktátu. Iná vec je pán kolega rozpad prvej ČSR, ktorý začal kapituláciou československej resp. českej elity po Mníchovskej dohode. Dobrovoľnou abdikáciou prezidenta Beneša, jeho útekom z Československa. Nebol to veľmi slávny boj. Demobilizácia podotýkam vtedy aj časopis Slovák vyzval k mobilizácií a slovenskí branci a odvedenci nastúpili v celom rozsahu na obranu republiky. České politické elity a najmä prezident Beneš a jeho prostredie sa ale rozhodli kapitulovať. Ako som už spomínal nie sme tu poväčšine veľmi historici, ani medzi historikmi ešte nie to pri veľkého odstupu dlhé roky doktrinálnej výchovy aj samotných historikov komunistickej výchovy neviedli k veľkej objektivite ani v týchto otázkach česko - slovenských vzťahov a preto ja pristupujem aj k cudzím názorom, s ktorými nesúhlasím snažím sa s veľkou dávkou pokory.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 18.6.2018 15:03 - 15:10 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Dámy a páni, spravodajca chce skorej odísť, tak ma oslovil, aby som radšej ani nevystupoval. Po takýchto bravúrnych výkonoch jednej aj druhej strany sa to ani veľmi neoddá, ale cítim povinnosť povedať, že vznik ČSR je skutočne historickým zlomom a zaslúži si štátny sviatok. Hoci nie je vecné tvrdiť, že bez vzniku ČSR by slovenské etnikum zaniklo a nemalo už nikdy žiadnu šancu. To je demagógia. Tak isto nie je ani vecné tvrdiť, že prvá Československá republika vznikla z nejakej spoločnej vízie. Žiaľ, tá vízia bola odlišná. Dokazujú to všetky etapy nášho spolužitia od Clevelandskej cez Pittsburghskú dohodu, cez ten spomínaný október 1918, kedy vtedy a možno v šesťdesiatom ôsmom boli tie naše pozície najbližšie, ale zakaždým prišlo zo strany väčšiny, ktorú tvorilo české etnikum alebo česky hovoriace etnikum, k nedodržaniu vytvorených dohôd. No keď sa to stalo už tretíkrát, tak sa náš štát rozišiel. Českí politici mali pri vzniku Československej republiky iné plány než slovenská reprezentácia, či už teda tá, ktorá sa zišla v spomínanom Clevelande, v Pittsburghu alebo tá, ktorá sa zišla 30. októbra 1918. Aj to, že tieto politické plány a vízie boli odlišné spôsobilo potom na konci, pred vojnou, rozchod a zánik prvej ČSR. Spojenie po druhej svetovej vojne neobnovilo demokraciu, nenaplnilo dohody, ktoré politici urobili po Slovenskom národnom povstaní konkrétne, Košický vládny program alebo Pražskú dohodu a vytvorilo predpoklady k totalitnému režimu. Čiže o tretej šanci, ktorou bolo obnovenie demokracie, ktoré skončilo pokojným rozchodom, by som tu nechcel improvizovať. To sú ešte príliš horúce dejiny. Isté je, že príbeh úsilia o slovenskú samosprávu, o slovenské riadenie vecí verejných vlastnými rukami, vlastne zabral tento príbeh s rôznymi peripetiami, rozchodmi a obnovami vlastne celé 20. storočie. A dnes môžeme hrdo konštatovať, že sme úspešným politickým národom. To znamená nielen Slováci, ale aj menšiny, ktoré žijú na území Slovenska. Rovnako ako je úspešným politickým národom náš veľmi blízky, jazykovo blízky, aj politicky blízky český národ. Vznik Československej republiky prvej je v tomto príbehu prelomovou udalosťou a urobíme určite správne, ak sa pokúsime nájsť zhodu v tomto parlamente na tom, aby jeho vznik bol každoročne štátnym sviatkom nie jednorázovým, ale trvalým. Hoc je aj pravdou, že česká politika nebola...
===== je v tomto príbehu prelomovou udalosťou a urobíme určite správne, ak sa pokúsime nájsť zhodu v tomto parlamente na tom, aby jeho vznik bol každoročne štátnym sviatkom. Nie jednorazovým, ale trvalým. Hoc je aj pravdou, že česká politika nebola vždy k Slovensku láskavá že nás práve česká politika jej chyby aj konkrétne prezidenta Beneša zaviedli do náručia Stalina. Vieme si aj priznať, že slovenská politika o podmienkach autonómie podobne ako tá česká tiež pod vplyvom vonkajších okolností nás zaviedla do Hitlerovej náruče. Bol to proste ťažký príbeh, ťažké 20. storočie. Slováci nežili v kozme, žili len tu v Európe a mali veľké dilemy a mali veľké zlyhania, ale na závere toho je a mala by byť hrdosť na to čo sme spoločne s Čechmi dosiahli a mali by sme si tento prelom kedy sa už z etnika začal stavať politický národ a to je október či už 28 alebo 30 pripomínať. dodávam, že iste tým urobíme krok aj k tomu, aby aj česká politika tá súčasná docenila raz štátnym sviatkom niektoré z gest Slovenska v prospech spolupráce demokratickej spolupráce a demokratickej štátnosti ako je napríklad štátny sviatok 29. augusta, ktorý žiaľ česká politika si neuvedomuje, že je to štátny sviatok aj zásadného súhlasu s obnovením a s novým pokusom o spoločnú politickú budúcnosť obnovením Československa. Nech už ale česká strana sa rozhodne raz oceňovať alebo nikdy sa nerozhodne oceňovať slovenské gestá dobrej vôle, nevymažeme a nie je dôvod vymazávať október 1918 zo slovenského príbehu len za to, že nebol ten príbeh ideálny. V každom prípade Masarykova republika sa nespreneverila nikdy takým spôsobom občianskym právam ochrane svojich občanov ako to urobila žiaľ republika pod vedením prezidenta Tisu. Nie je dôvod ju považovať za zločineckú, nie je dôvod ju vymazávať z nášho komplikovaného a protirečivého ale úspešne završovaného príbehu. Prihováram sa preto aj ja za to, aby napriek tomu, že netlieskame všetkému čo česká politika priniesla Slovensku, aby sme nezabúdali na prelomový okamih októbra 1918 a na to, že zo zápasov a snov sa vtedy začala stávať postupne rodiaca sa politická realita a politický národ, ktorým Slováci ešte stále sa iba stávajú a ešte stále sú pred nami mnohé výzvy. Jedna z tých výziev je aj prijatie októbra 1918 za prelomovú udalosť a za udalosť hodnú štátneho sviatku. Ďakujem.
Skryt prepis