Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Vystúpenie s faktickou poznámkou

21. 6. 2017 o 18:16 hod.

Ján Budaj

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21. 6. 2017 18:16 - 18:16 hod.

Ján Budaj
Ďakujem pekne. Tak nedá sa pánovi Paškovi neodpovedať, lebo on ako naozaj je tuná známy obdivom k liberálnej demokracii, si zažartoval veľmi vtipne. Ja myslím, že návrh zákona, o ktorom sa tu rokovalo, bude mať na ÚPN presne tie liberalizačné účinky ako každá iná poprava. Čiže popravený sa bude cítiť o hlavu ľahší a bude sa cítiť tak slobodnejšie.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 21. 6. 2017 18:00 - 18:11 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Dámy a páni, pán predseda, chcem hovoriť o súčasne dvoch témach, lebo sa nám prelínajú. Jednou témou je štandardná správa pána predsedu, ktorá síce z neznámych dôvodov nebola, nebola prijatá, teda mne neznámych dôvodov, zrejme politických, nie vecných, nebola prijatá na príslušnom výbore, ale podľa zbežného pohľadu aj podrobnejšieho pohľadu obsahuje celkom úctyhodný výčet aktivít Ústavu pamäti národa za minulý rok. Osobne si ja na tých aktivitách veľmi cením vedeckú prácu, cením si zahraničné vzťahy, ktoré pod súčasným vedením ÚPN značné rozšírilo. A osobne sa zúčastňujem Festivalu slobody, ktorý býva na výročie Novembra a ktorý Ústav pamäti národa za tie roky zdokonalil na jednu reprezentatívnu akciu, ktorá sa rozšírila ďaleko za múry úradu, do škôl, do kín, medzi mladých ľudí a študentov.
Zároveň ale tento rok je špecifický preto, zdá sa, že zápas o pravdu o minulosti prebieha oveľa intenzívnejšie než kedykoľvek od vzniku inštitúcie ÚPN. Nepamätám si obdobie, kedy by súčasne hrozilo spochybňovanie pravdy o minulosti aj zo strany pravicového extrémizmu a tak isto aj zo strany pohrobkov komunistického režimu. ÚPN ale za tie roky, ktoré uplynuli, získal na autorite a chcem poďakovať aj jeho súčasnému vedeniu, preto aj napríklad v reprezentácii inštitúcie ÚPN zoči-voči známemu oligarchovi zo susedného štátu sa choval tak, ako sa inštitúcia, ktorá proste obhajuje faktické historické dokumenty, chovať má.
Neviem posúdiť, či práve tento incident, ktorý sledovala aj tlač v Českej republike, či práve ten spôsobil to, že sa zápas o minulosť stal do istej miery déja vu, pretože to, že by sa malo účelovo meniť zákon pred vypršaním mandátu predsedu správnej rady, je niečo, s čím sme už v tomto období nerátali. Myslel som, že je to naozaj vec, ktorá pominula spolu s vládou HZDS. Vtedy bolo dosť častým, že sa účelovo menili zákony, aby sa jednoducho odstránila nejaká osoba. Dokonca spomínam si, aj riaditeľ sa odstraňoval aj dvakrát za jedno volebné obdobie, lebo jednoducho, jednoducho nevyhovoval vtedajšej moci.
Na tejto schôdzi sa už personálie riešili, bol to riaditeľ RTVS. Nech už máme na to, ako tá voľba dopadla, akýkoľvek názor, treba povedať, riadne bol dokončený mandát riaditeľa RTVS. Niečo hovorí aj to, že prvýkrát vôbec odkedy, odkedy máme verejnoprávne médiá, ale aspoň bol dokončený. A jasné, že pokiaľ sa riaditeľ RTVS volí v parlamente, tak politici sa nezhodnú na predstave, kto by to mal byť, a legitímne sa zvolilo podľa mojej mienky aj absolútne korektne to, čo sa zvolilo.
Teraz ale sme tu pred chvíľou schvaľovali zákon, ktorý mení pravidlá ÚPN. A všetci vieme, ako tu sedíme, že je robený na mieru toho, aby súčasný predseda, ktorý má dobré výsledky podľa zahraničných pozorovateľov aj podľa tej správy, mohol byť odstránený. Komentár k týmto udalostiam by mohol zabrať hodiny, ale, ako vieme, rokovací poriadok dávno už neumožňuje ísť do hĺbky a ísť do minulosti, mohol by som rozprávať o tom naozaj pomerne dlho. Bol som jeden z predkladateľov toho zákona, hlasoval som zaňho, potom ho vrátil prezident Rudolf Schuster a znovu sme ho prehlasovali. Mal som so zakladateľom ÚPN aj rôzne polemiky o tom, ako užíval zákon o ÚPN. To ale všetko by patrilo skôr na nejaký seminár.
Tu dnes by sa patrilo iba zhodnotiť správu. Ja chcem stále veriť, že nie poslednú správu súčasného predsedu správnej rady, a chcem veriť a apelujem na vás, aby ste nerobili zásah do zákona. Zákon o ÚPN rátal s tým, že predseda správnej rady nevyhovie každému, je to mimoriadne citlivá inštitúcia a práve preto, ako aj podobne iné verejnoprávne inštitúcie, aj tento ústav má presne definované, kedy môže byť riaditeľ odvolaný. Všetci vieme, že takáto príčina nenastala.
Zvážte, nechcem to vôbec dramatizovať ani preháňať nejak, ale apelujem, zvážte, či k tomuto kroku pristúpite. Doposiaľ sa takáto operácia nikdy nerobila na ÚPN. Keď sme už dokázali zniesť, že riaditeľ RTVS dokončil mandát, dokončila mandát pani ombudsmanka a nebudila vždy sympatie u určitej časti politickej scény, ale dokončila svoj mandát ako v každom štandardnom štáte, apelujem, aby sme v tomto prípade nepúšťali naspäť zápach z 90. rokov, kedy sa zákony, ktoré mali garantovať riaditeľom alebo predstaviteľom verejnoprávnych inštitúcií nezávislosť, brutálne lámali cez koleno len preto, aby im ukázali, že žiadnu nezávislosť nemajú a keď sa znepáčia, tak pôjdu preč.
Na záver chcem pánovi riaditeľovi poďakovať za jeho prácu aj za minulý rok. Chcem sa mu poďakovať aj za to, že myslí na to, že tento rok bude 30. výročie, resp. jeho zamestnanci, myslím, že je tam taká mladá skupina, ktorá sa tým zapodieva, že tento rok bude 30. výročie vydania Bratislavy nahlas. Je to publikácia, ktorá mala svoju, mala svoj význam v našej ceste za slobodou a je tiež pozoruhodné, že Národná rada v minulom volebnom období ju v istom zmysle cenila alebo vyzdvihla.
Ďakujem, že ÚPN pripravuje medzinárodnú konferenciu, očakávam, že Festival slobody pripravíte, pán predseda, rovnako kvalitne ako každý rok. Tam už určite musíte mať teraz rozbehnuté práce, lebo po lete už by bolo neskoro.
A chcem tiež zdôrazniť to, čo sa patrí povedať. Je chyba, že chýba stále ešte Múzeum zločinov komunizmu, je chyba, že ÚPN nemá stále sídlo, v ktorom by také múzeum možno mohlo byť, ale nemuselo. Podstatné je, aby ÚPN nekočovalo a aby to bola inštitúcia, ktorá aj tým sídlom naznačuje, že sa dá spoľahnúť na jej účinkovanie a vedeckú a výskumnú prácu.
Už tu spomenul pán Dostál ilustratívne, ako málo pracovníkov má ÚPN. Samozrejme, my sme republika, ktorá do tej sebareflexie veľa neinvestuje. Týka sa to aj Historického ústavu SAV, vieme všeobecne, aká je, ako málo peňazí sa dostáva u nás práve do oblastí sebareflexie, historiografie, spoznávania, analyzovania svojej vlastnej cesty. Chcel by som popriať ÚPN, aby raz mohlo byť aspoň niekoľkonásobné a aby posunulo výskum tým pádom aj zdrojových materiálov tam, kde dávno mal byť.
Som rád, že môžeme mať ÚPN napriek rozporom, ktoré okolo neho sú. Verím, že budeme môcť mať, keď znovu pripomeniem aj ten 21. jún, keď to už spravil aj jeden z rečníkov predo mnou, že raz budeme môcť mať aj tento deň označený za pamätný. Chcem na to apelovať, aj to je súčasť pamäti národa, rovnako ako pamätný deň 21. augusta, kedy nás zradne prepadli okupačné vojská. To všetko je veľmi potrebné práve v tejto dobe.
A skončím tým, čím som aj začínal, kedy akoby problém minulosti a to, že spoločnosť ešte celkom neuzavrela mnohé kapitoly z tej kapitoly a ony žijú popri sebe rôzne naratívy, čo toto je za republiku, prečo máme tú republiku a na akom základe stojí republika a žijú tie naratívy popri sebe. Je to jednak dôkaz toho, že žijeme v slobode, na druhej strane každá taká doba, kde sa vytiahnu pochybnosti o samotnej demokracii a kde sa zjavujú politické strany, ktoré sú protisystémové a ktoré hovoria o úplne zrušení základov štátu, každá takáto doba by mala byť pre Národnú radu veľmi závažnou a nemala by byť dobou, v ktorej rozbijeme aj tie základy, ktoré sa podarilo vytvoriť. Jedna z takých inštitúcií pre tú pamäť národa, keď už sme to takto nazvali, je aj inštitúcia ÚPN... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Pán Budaj, prepáčte...

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21. 6. 2017 11:54 - 11:55 hod.

Ján Budaj
Ďakujem a oceňujem, že kolega s jemu vlastnou triezvosťou pripomenul tie základné odborné limity a to je napríklad stanovisko Rady pre rozpočtovú bezpečnosť, ktorá hovorí o dlhu ako o veľkom. Takisto tie fakty, že sme stále v oblasti sankčného pásma Európskej únie. Myslím si, že prijímanie dlhov a ešte aj s odôvodnením, že keď prestane sypať z Európskej únie, tak si budeme požičiavať, je skutočne vyvesenie vývesky smer Grécko.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 21. 6. 2017 10:46 - 10:54 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predsedajúci.
No, správa; na rozdiel od vystúpenia včera generálneho prokurátora vystúpenie pána Kováčika nebolo také inšpirujúce. On sa snaží upokojovať. Pripomínam, že včera generálny prokurátor vyslovil niektoré vety, ktoré keby sa citovali, tak by sa dali použiť trošku ako naozaj varovné a až, až zúfalé výkriky človeka, ktorý si tu včera kládol otázky, či to takto môže ísť ďalej. Poukazoval na mnohé zlyhávania celého justičného systému, vyšetrovania, bol veľmi ostrý k súdom.
Dnes ako keby sa úplne zmenil pohľad na Slovensko. Správa špeciálneho prokurátora je síce pomerne rozsiahla, má veľa detailov, ale je upokojujúca, jediné konkrétne, čo som v nej našiel, je, že žiada o desať prokurátorov posilniť prokuratúru, a verím, že je to oprávnená žiadosť.
Hlavný problém je, že pán prokurátor Kováčik je, zdá sa mi, v takej slepej uličke a je cítiť z neho istú rezignáciu. Viem si predstaviť, za aké, pod akými tlakmi tento človek celé roky pracuje. Zrejme jeho psychika je veľmi odolná, a preto si ho mocní muži tohoto štátu opakovane vyberali do tejto chúlostivej pozície. On by mal byť tým Giovannim Falcone, tým prokurátorom, ktorý pôjde aj proti mafiám, či sú politické, alebo tie klasické, človekom, ktorý bude dvíhať slogan "padni, komu padni". Tým Giovannim Falcone by mal byť aj preto, lebo, jednoducho povedané, Bašternák, Gorila, únos, vražda Remiáša, vražda Gauliedera, ale aj kauza Šatan, aj keď mám načrieť do minulosti, alebo nahrávka už spomínaná hlasu podobného pánovi Ficovi. Neustále, skoro dennodenné informácie o podozrení z úplatkov, či sa chytíte eurofondov, alebo regionálnej a komunálnej sféry.
Na rozdiel od mojich predrečníkov oceňujem, že sleduje špeciálna prokuratúra aj túto sféru, lebo som aj komunálny poslanec a ja nepochybujem, že v tejto oblasti je obrovská práca pred nami, nepochybujem o tom, že komunálna sféra splanela, že títo politici, ktorých sú desaťtisíce, poslanci komunálnej sféry, regionálnej sféry, keď vidia, že tam hore sa ešte nezačalo zametať, tak majú istotu, že kým to k nim príde, tak toho sa nedožijú.
Čo považujem za najnešťastnejšie a teraz, pán Kováčik, to nechcem, nechcem byť, nebol, som tu celé tie roky, čo vy ste Kováčik, nebol som poslancom, čo vy ste nie Kováčik, ale špeciálny prokurátor, a to ste už naozaj veľmi dlho. A viacerí kolegovia vyzdvihujú, že ste tam vstúpili s veľkým entuziazmom, no ale táto správa hovorí, že ten entuziazmus vám okolnosti nedovolili premeniť na silné, veľké činy, veľké výsledky a že iste ste aj vy osobne sklamaný, že sa vaše meno a vaša tvár stáva napríklad pre mladých študentov synonymom nehybnosti, synonymom ochrany korupcie na najvyšších miestach.
Neviem celkom posúdiť, že čo sa vo vás odohráva, či sa predsa len odhodláte k tomu, aby ste vzniesli obvinenia tam, kde sa to očakáva, tam, kde to je namieste, alebo napokon sa rozhodnete z celej veci vycúvať aspoň s akou-takou cťou, alebo urobíte tú najhoršiu vec, že proste budete potichu čakať na vypršanie mandátu.
To, že v správe napríklad nájdu poslanci, že bolo odsúdených 20 ľudí za zneužívanie právomocí verejného činiteľa, je očividným dôkazom, že toto, žiaľ, nie je skutočný obraz Slovenska. Slovensko a jeho politický život a jeho verejní činitelia, ak by mali iba 20 prehreškov, tak by sme boli už to slovenské Švajčiarsko. Nie, proste nejde to a nie je to podľa mojej mienky v tom, že vám chýba desať prokurátorov. Kľúčové, načo môžte vystačiť aj sami, lebo uvedomme si, že koľko nám vzniklo, pán Kováčik, iniciatív a občianskych skupín, ktoré sa rôznymi formami snažia vyplieť z tej našej záhradky, z toho Slovenska korupciu, ktoré sa snažia poukazovať na trestnú činnosť ekonomického charakteru, s eurofondami a tak ďalej a tak ďalej, na predražovanie zákazok, na zlé hospodárenie v komunálnej sfére. To všetko vzniká odspodu práve preto, že zhora neboli činy. Či to je; pri pohľade však hodnotiť také dlhé pôsobenie, ako vy ste v úrade, si vonkoncom netrúfam, či to je tak alebo onak pri dlhodobom hodnotení.
Faktom je, že v tejto chvíli Slovensko potrebuje celkom iný prístup k likvidácii korupcie na najvyšších miestach. Skutočne to, čo jeden politik povedal, že tam žiadna korupcia nie je, vy dokumentujete v tejto správe, nikto ale, obávam sa, že ani z vašich, ani z radov koalície, takémuto tvrdeniu veriť nemôže. Takže obraciam sa na vás aj ja, tak ako iní kolegovia s výzvou, aby ste odstúpili z funkcie.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 20. 6. 2017 15:13 - 15:14 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem, no to vtipnejšie už bolo povedané, naozaj pán podpredseda sa uťal, ale aj majster sa utne, diskutoval k inej téme. O pánovi Rezníkovi už nie je reč, to máte pod strechou.
Chápem, že ste tak vyskočili absolútne, lebo SMER akože vedie vojnu s extrémizmom, a vždy, keď by sa prezradilo, že vlastne si vychádzajú v ústrety, tak vás to hrozne naštve. Ale fakt je ten, že nikto v rámci opozície a koalície si tak nevychádza v ústrety ako vaše dve strany, čiže SMER a ĽSNS, pán Kotleba. Pripomeniem kľúčové hlasovania, kedy išlo o zmenu ústavy, vy práve s touto stranou formujete ústavný poriadok, napríklad pokiaľ ide o druhé kolo voľby župana VÚC, a dnes zase formujete budúcnosť verejnoprávnych médií.
Ja si myslím, že strana pána Kotlebu tu i tam podporuje rôzne návrhy, to je úplne samozrejmé, toto sú ale míľniky, pri ktorých, pri ktorých sa nečudujte, že si to všimnú aj poslanci opozície, aj verejnosť. ĽSNS - Kotleba a strana SMER si robia vzájomne služby.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 19. 6. 2017 10:51 - 10:53 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Chcem poďakovať pani Jurinovej, že celé tie mesiace sledovala aj prácu ombudsmanky, aj celé tie zauzlené prípady okolo zariadení sociálnej starostlivosti. Ale chcem k tomu dodať, že celá tá situácia odzrkadľuje neschopnosť tejto koalície vymaniť sa konečne z 90. rokov. Lebo všetko, aj to, čo teraz pani Jurinová povedala, potvrdzuje, že aj tam platil fenomén "náš človek".
Ja si pamätám tie 90. roky, kedy tento tzv. sociálny kapitál, čiže styky, známosti a politická legitimácia, ktorý za bývalého režimu bol vlastne tým hlavným kapitálom, nerozhodovali schopnosti ani financie, dôležitejšie boli styky, preukaz, známosti, konexie. Keď tento systém vzťahov sa preniesol aj do 90. rokov, bolo to, bohužiaľ, daň za obrovské množstvo nomenklatúry a obrovské množstvo a dlhé trvanie totalitného systému vlády jednej strany, ktorá všade dosadzovala "našich ľudí". Ak ale sme v novom storočí, v 21. storočí a vidíme tieto príznaky obrany "nášho človeka", raz v podobe Bašternáka, inokedy v podobe zdanlivo malého prípadu nejakého zariadenia, tak narážame na bariéru ďalšieho postupu.
Práva detí majú tisíc iných problémov, v rómskych rodinách, v rodinách postihnutých ľudí. Práva detí na Slovensku si vyžadujú veľa pozornosti. Ale pokiaľ bude bariérou princíp, že stále fungujú 90. roky, tak sa budeme zaoberať a musíme sa zaoberať odstráne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 16. 6. 2017 11:05 - 11:06 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja plne podporujem aj pobúrenie, aj nesúhlas predrečníka kvôli tej takpovediac nákazlivej záväznosti kolektívnych zmlúv. Takto odborárske hnutie ani férový vzťah medzi zamestnancami a zamestnávateľmi nevytvoríme. Kolektívne zmluvy musia byť rokované vždy na špecifikátoch toho podniku a nemôžu sa prenášať akoby, ako som to nazval, ako nákazlivá choroba. Bol by som rád, keby pán Mihál ešte dopovedal aj pre divákov, ktorí to celé sledujú, kto je vlastne výrobcom reprezentatívnosti vyjednávačov. Myslím, že k tej celej informácii, ktorú podal, a kritike tohto návrhu aj tohto status quo ešte táto bodka patrí.
Skryt prepis
 

Vystúpenie 15. 6. 2017 15:39 - 15:40 hod.

Ján Budaj
Vy ste sa práve vymenili s vaším predchodcom, pán predsedajúci. Ja som informoval pána Hrnčiara, že chcel navrhnúť, aby snemovňa súhlasila s tým, že sa ten zákon presunie na septembrovú schôdzu.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 15. 6. 2017 15:38 - 15:38 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Iba jednou vetou, že ešte raz chcem apelovať aby sme v mene všetkých tých obetí im dali šancu, aby ich príbuzní videli, že ten dátum sa dostal do zoznamu pamätných dní. A pretože aj pre nich je to šanca, že majú pocit, že tí ľudia nezomreli zbytočne. V mene všetkých tých státisícov poškodených, ktorí dnes berú mizerné, mizerné, dôchodky, a ich bývalí likvidátori, tí, ktorí ich robili v prebierkových komisiách, ich likvidovali, tí sú dnes na tom oveľa lepšie. Žiadna spravodlivosť nebola nastolená. Podporte aspoň toto symbolické gesto, ktoré pripomína obidva dátumy.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 15. 6. 2017 15:03 - 15:24 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, s týmto návrhom som vás už raz oboznamoval, vraciam ho a budem ho vracať podobne, ako som to robil s amnestiami, lebo je to zákon o istom morálnom dlhu. Máme ten dlh voči obetiam okupácie, máme ten dlh aj voči budúcim generáciám, ktoré majú právo, aby sa, aby sa naše dejiny a náš príbeh, do ktorého v 20. storočí okupácia tzv. bratských socialistických štátov a potom odchod týchto vojsk po novembri ’89, do týchto dejín patrí. Patrí aj k postave Alexandra Dubčeka, ako som pripomenul včera pri schvaľovaní novinky, kedy vláda chce udeľovať 1. mája cenu Alexandra Dubčeka. Napokon táto cena získala podporu aj v opozičných radách, chcem veriť, že rovnako získa tento návrh podporu v radoch koaličných.
Ten rok ’68 poznačil nás všetkých a tí, čo sú mladší, sotva je tu až tak mladý poslanec, že by ho zas nepoznačil fakt, že sme sa tej okupácie zbavili. Tak ako sme sem Sovietov nepozývali, tak takisto nebolo automatické, že by chceli odísť. Bol to výsledok úsilia, tlaku, medzinárodných okolností, v neposlednom rade aj zásluha Alexandra Dubčeka, ktorý v tých mesiacoch bol predsedom Federálneho zhromaždenia a absolvoval aj osobné rokovanie s Michailom Sergejevičom Gorbačovom na tému odchod zhruba 160-, podľa niektorých údajov trochu menej príslušníkov armády, ktorí tvorili tzv. strednú skupinu vojsk.
Účelom novely je zaradenie dvoch pamätných dní, vám ako poslancom to nemusím zdôrazňovať, že neznamená to voľné dni a neznamená to tým pádom ani žiadne náklady na štátny rozpočet. Jeden deň je 21. august, Deň obetí okupácie Československa v roku 1968 a druhým dňom je 21. jún, Deň odchodu okupačných vojsk Sovietskej armády z Československa v roku 1991. Týmito dvomi dátumami je vymedzených 23 rokov okupácie Československa, čo bola jedna z najtemnejších etáp československej histórie, ak nerátame vojnové, vojnové časy, kedy Československo vlastne zaniklo, tak táto normalizácia je považovaná za temnú etapu, pretože prišlo k masovému exodu vyše 200-tisíc emigrantov, ktorí, pre ktorý exod prišlo Slovensko a, samozrejme, aj Morava a české kraje o množstvo mladých, nadaných a schopných ľudí. Niektorí sa potom po nadobudnutí slobody vrátili, ale okupácia, ktorá trvá viac než 20 rokov, spravidla spôsobuje, že tie generácie si už začnú a založia život niekde inde. Česko a Slovensko museli začínať po roku 1990 bez týchto ľudí a myslím si, že to bolo cítiť.
Okupácia, hovorme najprv o tom prvom dátume, začala v noci z 20. na 21. augusta, ale stala sa globálnou udalosťou a Alexander Dubček v tú noc sa stal globálnou celebritou, s ktorou sympatizovalo, súcitilo alebo solidarizovalo milióny, ak nie miliardy ľudí na planéte. Každý videl, že malá, malý štát v strede Európy sa pokúsil mierovou cestou o vlastnú demokratickú cestu a že násilný vojenský zásah tento pokus mal ukončiť. Pozemný sled okupačných vojsk, ktoré nás v tú noc obsadili, tvorilo 30 divízii Sovietskej armády, 3 divízie poľskej armády, 1 motostrelecká divízia maďarskej armády, 1 bulharský motostrelecký pluk a niekoľko desiatok špecialistov z NDR. Súhrnné počty vojsk sa odhadujú na viac ako pol milióna vojakov, približne 6 300 tankov a obrnených transportérov, 2 000 diel a 950 lietadiel. Vojenské jednotky Maďarska, Bulharska, Poľska, NDR potom opustili naše územie okolo 4. novembra 1968, sovietske sily však zostali v počte 150-tisíc osôb.
Hoci komunistické vtedajšie vedenie štátu odmietalo aj okupáciu, ale vyzývalo aj k pokojnému znášaniu ozbrojeného prepadu, predsa len na mnohých miestach našej krajiny sa neozbrojení občania postavili do cesty okupačným tankom, prebiehali početné demonštrácie a na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niektorých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej dôsledkom boli obete na ľudských životoch. V prvých týždňoch okupácie v dôsledku streľby do bezbranných ľudí, v dôsledku dopravných nehôd spôsobených bezohľadnosťou vojenských vodičov tankov a z dôvodu kriminálnych činov okupačných vojsk pripravili tieto okupačné jednotky o život najmenej 135 občanov, z toho nasledovných 40 občanov, teda v dôvodovej správe uvádzam 40 občanov, ktorých zahynulo tie prvé dni na území Slovenska.
Keď si pozriete v dôvodovej správe ten zoznam, nechcem vás obťažovať jeho prečítaním, hoci každé to meno by si to zaslúžilo, vidíte, že najčastejšie je smrteľné zranenie streľbou, ale veľa je naozaj aj náraz sovietskeho vozidla do osobného auta, náraz do vozidla MHD, najrôznejšie príčiny a nehody, pre ktoré títo ľudia prišli o život, tu v Bratislave Peter Legner napríklad, zastrelený na bratislavskom námestí SNP a známa a dodnes pripomínaná obeť je spomínaná aj na tabuli, ktorá je na univerzite Komenského, bola to Danka Košanová. Rodičia oboch týchto obetí potom a mal som tú česť ich na tú tribúnu pozvať, prišli v novembri ’89, dočkať sa aspoň symbolickej satisfakcie, kedy verejnosť, ktorá sa tam zhromaždila, im vyjadrila svoju podporu. Ďalšie desiatky ale ľudí a často aj malých detí, ktorí sa okupačným vojskám iba priplietli pod guľku alebo pod vojenské vozidlo, už nikto nevzkriesi. Stovky bolo zranených, zmrzačených, títo ľudia nesmeli nikdy sa dožadovať satisfakcie počas normalizácie, akékoľvek obete okupačných vojsk boli tabuizované.
V období od 1. januára ’69 do 21. júna ’91, keď okupačné vojská odišli, zomrelo ďalších 267 Čechov a Slovákov, tisíce občanov utrpeli zranenia pri ďalších a ďalších nehodách. Každý rok okupácie sa sovietski vojaci dopustili rádovo desiatok prípadov znásilnení. Podrobnejšie aj o týchto prípadoch znásilnení sa dočítate v knihe Toman - Pejčoch, v historickej analýze okupácie od týchto dvoch historikov, napr. na str. 81, je práve sú údaje o znásilneniach. Už spomínaná emigračná vlna znamenala, že v prvý rok medzi rokom ’68 a ’69, teda bezprostredne po okupácii, Československo prišlo o 70-tisíc občanov a v období následnej tzv. normalizácie, utekalo ilegálne z Československa priemerne 5-tisíc občanov ročne. Za celú dobu teda okolo 200-tisíc exulantov. Treba povedať, že známa Srholcova brána slobody nesie mená tých stoviek ľudí, prevažne veľmi mladých ľudí, ktorí zahynuli priamo na železnej opone, ktorá sa spustila a na ktorej a ktorej obete pripomína táto brána slobody.
Význam dátumu 21. august si mimoriadne uvedomoval aj totalitný režim. Disidenti boli rok, čo rok zatýkaní tzv. preventívne, režim vytváral veľmi dôkladné opatrenia na to, aby zamedzil demonštráciám, zastrašil občanov, ktorí si chceli pripomínať buď okupáciu, alebo potom neskôr Jána Palacha, ktorého, ktorého obeť bola takou poslednou bodkou za nádejami rokov ’68, ’69. Treba povedať, že už prvý rok, a bol som toho aj osobne svedkom, sa v Prahe prelievala opäť krv, prvý rok, na prvé výročie okupácie, 21. augusta teda ’69, žiaľ, už našimi vojskami a našimi policajtami, ktorí rozohnali veľkú demonštráciu. Bolo to také brutálne, že potom najbližšia demonštrácia v takomto rozsahu sa naozaj uskutočnila až v roku ’89 počas tzv. Palachovho týždňa. Obrovské škody, ja považujem za najstrašnejšie tie morálne škody, škody vyhnaných najtalentovanejších ľudí, najslávnejší spisovatelia. Miloš Forman môže si napísať, samozrejme, do životopisu, že nositeľom Oskara a slávnym americkým filmárom sa stal práve a vďaka tomu, že emigroval z Československa, ale v skutočnosti my sme o tohto svetoslávneho, svetoznámeho autora prišli. Rovnako je to so spisovateľmi, mnohými novinármi, filozofmi. Generácia tzv. 68-čkárov bola ukrá..., tej bola ukradnutá šanca na poctivú kariéru, bez toho, že by zradili vlastné svedomie. Mnohí z nich boli poctiví ľavičiari odmietali sa zrieknuť socialistických ideálov, ktoré videli v pokuse Alexandra Dubčeka o reformu, o reformu socializmu, o socializmus s ľudskou tvárou. O to viac by som chcel veriť, že práve SMER nebude prekážkou, aby sa pripomínal, pripomínala okupácia a pripomínalo aj ukončenie okupácie.
Morálne škody spôsobené viac ako dve desaťročia trvajúcou okupáciou, nastolenou neslobodou a tzv. normalizáciou, sú nevyčísliteľné a padajú na nás doposiaľ. Takéto symbolické gestá, akým je priznanie, priznanie pamätných dní, to celkom nevyriešia, ale sú dôležitým medzníkom aj pre médiá, ktoré si v tie dni môžu rekapitulovať príbeh našich národov, ale hlavne sú kotvou pre mládež, ktorej minulosť, pochopiteľne, a my sme neboli iní, splýva a ťažko človek, keď má 17 alebo 20 rokov, rozlišuje význam púnskych vojen od povedzme udalostí 20. storočia. Práve na to slúžia podobné gestá, práve na to musia dbať politickí lídri, aby mladé generácie vedeli prikladať vážnosť a prioritu takým osobnostiam, ako je Alexander Dubček, takým tragickým chvíľam, ako bol 21. august ’68 aj takým pozitívnym chvíľam akým bol 21. jún ’91, že napriek tomu, že sme malý početne malý národ, vyvzdorovali sme si slobodu a dočkali sme sa, že posledný sovietsky generál v tento deň opustil Čiernu nad Tisou a my sme obnovili svoju národnú zvrchovanosť nad naším územím.
V roku 1983 sa, ešte pripomeniem ešte túto etapu, bol veľmi dôležitý zlom v tej našej neslobode, preto aj Sovieti sa vtedy rozhodli umiestniť na našom území dokonca raketovú brigádu, ktorá bola vyzbrojená nosičmi jadrových zbraní OTR-22 Temp-S známymi publicisticky ako SS-12. Je kuriózne, tu v Bratislave si to môžte pozrieť na Devínskej Kobyle, kde sú dodnes silá týchto raketových zbraní, je kuriózne, ako mi povedali vojenskí odborníci, že práve odtiaľto z Bratislavy miesili, mierili rakety na Brusel, dnešné hlavné mesto Európskej únie, sídlo politických orgánov Európskej únie. Našťastie prvýkrát v európskych dejinách sa stalo, že zhromaždené zbrane neboli použité, vodcovia na obidvoch stranách boli dosť múdri na to, aby, aby zabránili likvidácii, likvidácii Európy. Napokon 26. 2. 1990 bola v Moskve podpísaná ministrami zahraničných vecí zmluva medzi vládami našej federácie a Sovietskeho zväzu o odchode sovietskych vojsk.
V konci potom, preto aj ten odchod prebiehal po častiach, v posledných dňoch naše územie opustilo 73 500 vojakov, 39-tisíc ich rodinných príslušníkov, 1 220 sovietskych tankov, 2 500 bojových vozidiel pechoty a obrnených transportérov, 105 lietadiel, 175 vrtuľníkov a 95-tisíc ton munície. Ako rozumiete iste z tohto výpočtu, skutočne to bola obrovská armáda, žiaľ, zanechala nám mnohé environmentálne záťaže a dlhy, ktoré, ktoré nie sú dodnes vyriešené. Posledný transport so sovietskymi vojakmi bol vypravený z Milovíc v Čechách 19. júna a o dva dni neskôr, teda 21. júna prekročil tento posledný vojenský transport východnú hranicu Slovenska.
Vážené kolegyne a kolegovia, táto etapa je etapa slovenského úspechu. Tak ako sme boli nevinní, nevinne prepadnutí, ako sme prinášali obete v roku 1968, tak môžme, môžme s hrdosťou poukázať aj na ten 21. jún ’91, kedy bez násilia, žiadneho toho vojaka nikto nenapadol, a bez akejkoľvek pomsty sme sa s týmito vojskami rozlúčili. Slovensko odvtedy má na svojom území len tie vojská, ktoré schváli toto zhromaždenie a ktoré majú legitimitu, legitimitu slovenského parlamentu a slovenskej vlády.
Celú etapu by sme mohli uzavrieť, etapu, ktorú budú ešte roky skúmať historici, etapu, ktorej bolesti rodín, ktoré prišli o svojich blízkych alebo ktoré podnes trpia tým, že napr. ich príbuzní boli v normalizácii vyradení z práce, prišli potom nielen o svoju, o svoje povolanie, ale často dnes trpia biedou, pretože nikto ich neodškodnil, v rámci čistiek v Československu, ktoré sa odohrávali pod nátlakom okupačných vojsk, naozaj neboli, neboli dobrovoľným aktom, boli vynúteným aktom, počas týchto čistiek, len na Slovensku išlo o 600-tisíc ľudí, ktorí prišli o svoje profesie, a spravidla to boli profesie, ktoré, a odborníci, ktorí počas normalizácie chýbali, aj za to sa československý vývoj potom uberal aj v hospodárskej, ale najmä kultúrno-politickej oblasti, zlým a upadajúcim smerom.
Pomôžte, vážené kolegyne a kolegovia, aby parlament dal to, čo môže dať týmto ľuďom a čo môže dať tejto minulosti. Bodku a zmienku do zoznamu pamätných dní. Nebudem kritizovať, čo všetko máme v pamätných dňoch, niektoré sú naozaj možno aj prekvapivé, keď si pozriete, môžte si každý otvoriť na internete, máme v tých pamätných dňoch rôzne dôvody. Chcem veriť, že vždy to bol silný, silný dôvod, aj keď niekedy je tam povedzme nehoda alebo udalosť, ktorá bola naozaj len momentálna, toto je epocha, o ktorej hovorím. To je historická epocha, ktorá sformovala našu vôľu po štátnosti a slobode v roku 1989.
Nebyť zážitku v roku ’89, v roku ’68, a ja za najcennejší ten zážitok považujem, práve tých zhruba desať dní po okupácii, kedy už tu ani neboli komunisti, tí boli unesení, nefungovali inštitúcie a ľudia prvýkrát možno zažili, že prevzali vládu do vlastných rúk. Slobodne vysielal rozhlas, slobodne vychádzali noviny a nazývali veci pravými menami. Tých desať dní zmenilo mnohých ľudí, ja určite patrím tiež k tej generácii, ktorá na tento zážitok slobody nikdy nezabudla a ktorá s týmto zážitkom slobody čakala a zápasila až do novembra ’89.
Chcem veriť, že aj príbuzní obetí a vrátane Alexandra Dubčeka, ktorý bol vlastne disidentom č. 1 v celom tom období, o ktorom hovoríme, tých 23 rokov medzi okupáciou a odchodom sovietskych vojsk, všetci títo by vám vyslovili svoje ďakujem. A ja, samozrejme, ďakujem za vašu pozornosť a chcem vás poprosiť o podporu zápisu týchto pamätných dní do nášho kalendára.
Vďaka. (Potlesk.)
Skryt prepis