Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Uvádzajúci uvádza bod

21.6.2018 o 15:49 hod.

Ján Budaj

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 12.9.2018 11:50 - 11:52 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Ja si predovšetkým myslím, že si treba oceniť vznik Československej republiky ako jedného z míľnikov vývoja slobodného a demokratického Slovenska. A pre budúcnosť štátnym sviatkom vždy to budem podporovať.
Na druhej strane priznanie sa ku dvojdňovému odstupu, to znamená k 30. novembru, októbri 1918, je poctivé a je aj historické a predovšetkým signalizuje niečo veľmi významné, že tento štát sa síce tvoril v exile, ale nemohol vzniknúť bez súhlasu zástupcov politickej komunity. Upieranie významu alebo znižovanie významu martinského, Martinskej deklarácie a martinského stretnutia spravidla v minulosti smerovali k starej demagógii, že Slováci nemali politickú vôľu, lebo nemali politický národ, nemali žiadnu stopu politickej vôle. Samozrejme, že táto ideológia bola kontraproduktívna, zamotávala aj dejiny prvej republiky, ktoré sa nevedeli vysporiadať s existenciou viacerých štátotvorných rozhodnutí vrátane tých, ktoré sa urobili ešte v exile a ktoré definovali Českú - pomlčka - slovenskú republiku a ktoré definovali národné orgány pre Slovákov. Čiže v tejto diskusii sa obnažujú aj rezíduá rôznych starých zvyškov, zvyškov ideologickej propagandy, ktorá už, samozrejme, nemá zmysel. Čo má zmysel, je, uctiť si vznik Československej republiky a pre mňa dôležitý míľnik zrelosti slovenských reprezentantov, ktorí sa k nej prihlásili, teda k štátu, ako spresnil... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 11.9.2018 18:10 - 18:16 hod.

Ján Budaj
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11.9.2018 16:53 - 16:54 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Keby sme zachádzali, pán Antal, do diskusie, ako to funguje v jednotlivých veľkostiach tých obcí a miest, tak by sme naozaj usporiadali konferenciu. Ja vám garantujem, že v Bratislave OLO padá pod ťarchou separovaného zberu až doposiaľ a že až doposiaľ to naozaj je. Čím viacej separuje, tým má väčšie, väčšie mínusy, väčšie straty. Čiže ten systém nezaberal a tak isto nefungoval dobre v Bratislave množstevný zber. Iná situácia je v menších obciach, v menších mestách a skutočne vec, (ruch v sále) vidím, že som vás nezaujal týmto, touto svojou reakciou. Vec je na pováženie, lebo Slovensko má veľký rozptyl. Má obce s niekoľko desiatkami obyvateľov a má veľké aglomerácie, sídliskové aglomerácie, ktoré ich problémy s tým odpadovým hospodárstvom sú priepastne odlišné. Verím tomu, že vy vo vašej obci ste starosta obce, že máte na to istý názor, ale ten rozptyl problémov je veľký. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 11.9.2018 16:46 - 16:51 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, pán minister, kolegyne a kolegovia, máme tu ďalší environmentálny zákon. Ako predkladateľ otvorene povedal, jeho cieľom je znevýhodnenie skládkovania. No áno, znevýhodnenie skládkovania od nás požaduje aj Európska únia. Podotýkam, že tak aj ako aj predošlé často zákony u nás, životného prostredia, sa zjavujú až po kritike z Európskej únie. My si svoje poklady nevážime, až keď nás napomenú. V tomto prípade ide o poklady, samozrejme, znovu spodných vôd a ďalších prírodnín, ktoré sú poškodzované masovým skládkovaním, ktoré je na Slovensku jedno z najväčších v Európskej únii.
Prečo nemáme dostatočné, dostatočnú separáciu? Pretože celá oblasť odpadového hospodárstva je presiaknutá často neférovými vzťahmi, korupciou, ba až mafiánskymi vzťahmi, ako sme nedávno videli aj tu v hlavnom meste v známej kauze nelegálnych skládok. Nemáme, nemáme v tom dobrý systém aj vďaka tomu, že obce nedostávali žiadne zvýhodnenia ani žiadne dotácie na to, aby cieľavedome a vopred riešili problematiku. Jednoducho skládkovanie sa im javilo najlacnejšie a tak sa zakladali skládky. Keď občania protestovali, ako to bola Pezinská skládka, tak práve mnohé strany súčasnej vládnej koalície fandili tomu a naozaj kauza končila po ťažkých peripetiách.
Je dôležité si povedať, že ak sa nemá skládkovať, nie je možné žiadať, aby naveky všetko niesli na bedrách iba občania, lebo, samozrejme, čo sa stane? Zvýši sa poplatok. Zvýši sa poplatok za odpad, ktorý v mnohých miestach a mestách Slovenskej republiky nie je vôbec malý a nie je pod dostatočnou kontrolou. Celý tento systém volá po kontrole a volá po veľmi razantnom boji s korupciou. V tomto prípade pán minister navrhuje zákon, v ktorom peniaze poputujú sčasti do Environmentálneho fondu, potom sa možno budú vracať niektorým obciam podľa nejakých pravidiel, ale budú sa vracať aj niektorým podnikateľom.
Znovu volám po tom, aby sa spolu s týmto zákonom a mnohými podobnými zákonmi, ktoré sa pokúšajú riešiť zlé, zle systémovo nastavené vzťahy, aby sa pridávala akási doložka antikorupčných opatrení, pretože samotný tento zákon môže byť znovu vodou na mlyn pre neférové rozdávanie peňazí a pre redistribúciu tzv. svojim ľuďom, politicky vybratým ľuďom alebo politicky vybratým podnikateľom.
Verím, že predkladateľ nemá tento úmysel, ale bez antikorupčných opatrení, sa obávam, že aj tento zákon, aj táto nová, nový systém distribúcie peňazí sa neobíde bez škandálov a kompromitácie nedlho po tom, čo vstúpi do platnosti. Zásadná myšlienka, o ktorú nás už dlhé roky žiada Európska únia, aby sme urobili opatrenia na zníženie skládkovania. Zásadná myšlienka sa ale neobíde bez celého súboru ďalších opatrení. To znamená súboru zameraného na obchod, aby sa neprodukovalo toľko obalových odpadov a iných odpadov, ktorými sú zahlcované domácnosti a celá spotrebná sféra, aby naozaj bolo zvýhodňované separovanie, lebo doteraz je to tak, že čím viac sa v obci separuje, alebo v meste, tým je to všetko drahšie. Samozrejme. Drvivá väčšina toho separovaného odpadu zvyšuje náklady, nedá sa predať a zvyšuje náklady. Aspoň tak zatiaľ náš systém funguje. Sú aj systémy a krajiny, ktorých odpadové hospodárstvo po separovaní bohate zarába, ale, žiaľ, my toho zatiaľ schopní nie sme a tam znovu sa vraciam k známej téme: korupcia, neférové konanie, zvýhodňovanie politických alebo kšeftárskych klientov. Preto tento zákon potrebuje mnoho bratov, bratrancov a kolegov, s ktorými by snáď sa celá táto spleť vzťahov dostala na lepšiu úroveň.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11.9.2018 16:33 - 16:35 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem. K týmto poznámkam iba toľko, že znovu treba zdôrazniť, že už je desať minút po dvanástej, nie päť minút. Až oblasť Šamorína je kontaminovaná, je kontaminované hlboko do vnútrozemia, spodné vody na juhozápade Slovenska. Uvidíte, onedlho budú zverejnené rôzne vedecké poznatky, preto aj zaoberajú sa tým ľudia. A treba zdôrazniť, že v oblasti životného prostredia je zákonmi s dobrými úmyslami dláždená naša doterajšia cesta do pekla. Desiatky, vodný zákon, taký zákon, na všetko máme zákony, ale sa nevymáhajú, neplatia, sú formálne. A to hrozí aj tomuto zákonu lex Žitný ostrov. Preto som sa aj prihlásil, aby som povedal, máme šancu, vy máte šancu, lebo vládnete, neurobiť to znovu rovnako, že formálny zákon s dobrým úmyslom nebude vymáhaný a bude jedno z ďalších placnutí veslom do vody Žitného ostrova, ale pod tou vodou sa ďalej budú zbierať škodlivé látky, lebo doteraz žiadne naše zákony nespôsobili, že by sa v podzemí Žitného ostrova nezvyšovala miera kontaminácie.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 11.9.2018 16:25 - 16:30 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne a kolegovia, lex Žitný ostrov, ako sa mu publicisticky hovorí, nie je novým, nie je novou témou v našej snemovni. Už na jar kolegovia z opozície viacerí predkladali upozornenia a predkladali návrhy zákonov na ochranu vodohospodárskej oblasti Žitný ostrov. Táto téma bola trestuhodne zanedbaná. Územie znečistené toxickými pesticídami, zvyškami ropných rezíduí z ropných havárií. Desiatky rokov dlžíme našim deťom a vnukom starostlivosť o najväčší vodný poklad Slovenska. Už som to tu viackrát zdôraznil, ale zopakujem to znovu, lebo je škoda to neopakovať. Je mojou povinnosťou to opakovať. Máme, keď nerátame zdravie a dobrý rozum nášho obyvateľstva, len dva obnoviteľné prírodné zdroje - naše lesy a vodu.
Žitný ostrov je schopný - neviem, či ste si to niekedy uvedomili - zásobovať celé Slovensko, pretože má kapacitu 13 miliónov občanov. Milióny domácností sú schopné žiť z tejto kvalitnej pitnej vody, ktorá sa prírodným zázrakom, lebo tzv. vnútrozemská delta, ktorá vznikla pri prerazení horstva a vytvorila sa vlastne od Hainburgu a od Devína smerom ďalej po prúde Dunaja, je unikátnym prírodným útvarom, ktorého v štrkových podložiach sa skrýva táto neuveriteľná zásoba prakticky okamžite použiteľnej vody, ktorá sa s malými úpravami stáva pitnou vodou. Každý štát by si uvedomoval, že toto je vzácnejšie než ropa, lebo ako vidíte, ropu vieme nahradiť minimálne v tom, že vozidlá, aj iné teda stroje sú schopné fungovať aj ako elektro, elektrozariadenia, nepotrebujú proste fosílne palivá, ale vodu ešte nikto ničím nenahradil a bez vody nie je možný život a nie je možná kvalita života.
Slovensko v prípade, že by si zničilo, a my sme na krok od toho, že by si zničilo túto zásobáreň pitnej vody, tak zničí ekonomickú podstatu Slovenskej republiky na celé generácie. Podotýkam, že naozaj to, čo sme tam - nehovorím, samozrejme, že to spôsobila súčasná vláda, to je ťarcha mnohých vlád, najmä za bývalého režimu - to, čo tam už bolo vypustené, sa rozkladá len veľmi, veľmi pomaly. Dnes toxický mrak, ktorý od Bratislavy sa posúva na Žitný ostrov, ohrozuje existenciu mnohých obcí a ohrozuje pitnú vodu v studniach, ktoré tam obyvatelia majú a z ktorých buď aj pijú alebo nimi prinajmenej zavlažujú svoje záhrady a zásobujú svoju živočíšnu výrobu.
Táto pokladnica zdravej pitnej vody nebude automaticky vyliečená prijatím tohoto zákona, ale napriek tomu, že som opozičný politik, kvitujem, že zákon je v snemovni. Mrzí ma, že nebol hneď prvým krokom tejto vlády, lebo všetky vlády, aj táto, od počiatku by si mali byť vedomé tohoto environmentálneho dlhu, že tu sú tisícky environmentálnych záťaží a desiatky, možno stovky z nich ohrozujú práve územie tohto nášho vodného pokladu, ktorý leží pri Dunaji na území Žitného ostrova.
Verím, že po tomto sa bude razantne pokračovať aj v odstraňovaní skládok, či už teda tých kvázi legálnych, lebo mnohé z nich boli vlastne uložené s vedomím, je to absurdné, ale s vedomím oficiálnych orgánov a samozrejme aj nelegálnych skládok. Máme tu aj také zákony, ktoré sa zaoberajú aj touto tematikou.
Preto treba, pán minister, vyvinúť sústredné úsilie na to, aby sa od tejto chvíle skutočne začala ochraňovať, to čo nie je naozaj otázkou rozmaru niekoho, kto má dobrý vzťah k prírode, a ten, kto nemá dobrý vzťah k prírode, sa na to môže vykašľať. Ochrana pitnej vody na Žitnom ostrove je existenčnou otázkou Slovenskej republiky a je otázkou ochrany nášho najväčšieho prírodného bohatstva, ktoré na Slovensku máme.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 21.6.2018 16:37 - 16:38 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Dámy a páni, cítim pozitívnu energiu aj z vyjadrenia predstaviteľov koalície. Cítim, že si uvedomujú zodpovednosť. Skutočne, posuňme zákon do druhého čítania a ak ho chce niekto urobiť ešte podrobnejším alebo zasiahnuť širšie, má to možnosť urobiť pozmeňujúcim návrhom.
Oslovujem osobne pána Antala, ktorý sa tak vyjadril, že má také predstavy. Podporte teda to, aby sme ich mohli spoločne odhlasovať.
Ďakujem ešte raz všetkým, ktorí sa vyjadrili. Boli to veľmi vecné a apelatívne prejavy. Myslím, že po odbornej stránke je vec už dávno úplne jasná. Prekonajme akékoľvek zábrany a poďme pomôcť slovenským lesom, tak ako to naši voliči očakávajú.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 21.6.2018 15:49 - 16:01 hod.

Ján Budaj
 

Uvádzajúci uvádza bod 21.6.2018 13:00 - 13:03 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Oceňujem, že pán predsedajúci pochopil materinské povinnosti. Naozaj mám len krátku, krátke spomenutie by som ho nazval, lebo som si uvedomil aj vďaka tejto nie síce bohatej, ale zaujímavej rozprave, že normalizácia v nás vskutku vypestovala patologickú logiku. Bola to logika zlomených sŕdc, zlomených občanov. Stratili sme nádeje, že za života, nášho života sa dočkáme slobody, stratili sme nádeje, že sa dočkajú tí, čo „naleteli" v roku ´68 a verili, že sa dočkajú nejakej satisfakcie. Boli za hlupákov tí, ktorí verili, tí, čo mali nádej. Dodnes na Slovensku práve preto tak dobre sa darí tej najodpornejšej burine, ktorá v občianskom živote je, a to je cynická skepsa a vypočítavosť. Kto je cynik a vypočítavý, tomu to vlastne vtedy vyšlo. Kto opľul toho Dubčeka, nemal problém zaprieť Pána Boha a zaprieť aj nos medzi očami, ak z toho kvapla funkcia, peniaze, pozície, byty, pozemky, všetko rozdával štát, všetci sme boli zamestnanci a svojím spôsobom aj otroci štátu.
Škála sebaklamov, vážené kolegyne a kolegovia, ktorá nám z tamtých rokov zostala, je nekonečná a vôbec, keďže som sľúbil, že budem hovoriť krátko, sa tu nedá ani len spomenúť. Ten výpočet fejkov, áno, fejky boli aj vtedy, pravdaže. Pravdaže o Palachovi sa hovorilo, že si myslel, že to je studený oheň. Mohol by som tu hodiny rozprávať, aké manipulácie sa používali, aj keď nebol internet a neboli sociálne siete. Jeden z alibistických sebaklamov sú aj reči o tej rozdelenej sfére vplyvu a rozdelené sféry vplyvu isteže boli po druhej svetovej vojne, sú aj po studenej vojne, boli vždy v Európe, aj na svete a aj vždy budú. To ale neponižuje, ale naopak vyzdvihuje hrdinstvo tých, ktorí 21. augusta išli proti týmto sféram vplyvu a bez nich by potom nebol nikdy možný november ´89, nikdy by tí Sovieti bez týchto, povedzte im zúfalcov, ktorí neuznávajú sféry vplyvu, áno, maďarskí revolucionári v ´56. neuznávali sféry vplyvu, čínski študenti, ktorí vyšli na námestie Tchien-an-men, neuznávali sféry vplyvu. Nie, vážení, všetci títo hrdinovia vedeli, že im nikto nepríde na pomoc, že veľmoci znášajú status quo, pretože sú tu jadrové zbrane.
O to viac nás to zaväzuje, ešte raz to zopakujem, priznať sa k vlastnému príbehu, prestať sa pred ním skrývať a naučiť sa byť hrdý na to, na čo hrdí byť máme.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 21.6.2018 12:27 - 12:47 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Kolegyne a kolegovia, stojím tu opakovane s návrhom, aby sa dva dni v kalendári označili ako pamätné dni. Neznamená to teda štátny sviatok, ale pamätný deň. Týmito dňami majú byť deň našej okupácie, ktorá sa udiala 21. augusta 1968 a deň, kedy sme sa zbavili posledných okupačných jednotiek, za ktorý sa zvykne považovať 21. jún 1990.
Kolegyne a kolegovia, pred sebou máte dôvodovú správu, v ktorej je rozsiahle uvedený aj počet obetí tejto okupácie, aj počet vyhnancov, ktorých vlna potom odniesla zo Slovenska a z Československa obrovský počet schopných, ambicióznych a čestných ľudí, ktorí odmietali znášať pookupačný režim. Je tam uvedené aj všetko to, čo zostane navždy zapísané, tie krvavé stopy v našich mestách a obciach, kde na uliciach zostali mŕtvi alebo zmrzačení ľudia. Samozrejme to najťažšie, tá obrovská trauma, kedy sa z nádejí celonárodných, že sa režim podarí humanizovať, stalo obrovské sklamanie, ktoré postupne prerastalo aj do sklamania zo samých seba, nie už iba z politických elít. Tieto dôsledky nesieme dodnes. Sú skryté, ale stále prítomné v postoji slovenského občianstva k vrchnosti, v postoji k politickej práci, k angažovanosti sa za veci verejné, ktorou hrabeme len pomalými krôčikmi znovu a znovu padajúc a znovu a znovu sa usilujúc, aby sme dokázali na Slovensku získať ľudí pre to, že sa majú starať o veci verejné a že majú obnovovať a neustále usilovať o dôveru v inštitúcie štátu, demokratického štátu.
Kolegyne a kolegovia, naozaj pri toľkom predkladaní nebudem čítať dôvodovú správu, ako som povedal, máte ju pred sebou a dovolím si, alebo aj cítim povinnosť trochu objasniť svoju tvrdošijnosť, že znovu pred vás predstupujem s týmto návrhom, aby sa do zoznamu pamätných dní zapísali dátumy 21. august a 21. jún.
Tým mojím vysvetlením hlavným je, že ako patriot sa týmto spôsobom snažím o pozdvihnutie týchto dvoch udalostí na piedestál určitej verejnej pozornosti, udalostí, na ktoré môžeme, ba dokonca musíme pamätať a byť hrdí. Ide tu o udržanie národnej pamäte a kontextu s tou časťou slovenskej identity a slovenského príbehu, ktorá je obdivuhodná. Na pohľad už desaťročia žijeme v nových pomeroch, preč je sovietsky režim, máme demokratickú ústavu, dokonca máme demokratický štát. Nazvať okupáciu z 21. augusta ´68 okupáciou už dávno nie je trestné. Tí, ktorí boli za to poťahovaní, väznení alebo vyhadzovaní z práce, na to už môžu iba spomínať. Okupáciu v dobe po Nežnej revolúcii dokonca verejne oľutovali aj sovietski predstavitelia a neskôr aj predstavitelia Ruskej federácie a ďalších štyroch štátov, ktorých vojaci sa museli onej sovietskej akcie zúčastniť.
Alexander Dubček, hlavná tvár roku ´68 smel vyjsť už dávno zo svojho domáceho väzenia. Zo zahraničia sa smeli vrátiť a vrátili sa mnohí zo státisícov utečencov. Alexander Dubček sa dokonca vrátil aj do politiky, dosiahol opäť vysoké ústavné postavenie. Na miestach, kde padli naši ľudia pod guľkami či pod pásmi okupačných tankov, sa zjavili pamätné tabule. Rok okupácie, rok ´68 je od nás už polstoročie a predsa slovenský parlament na rozdiel napríklad od Ruskej dumy, alebo od parlamentov bývalých okupantov neprijal k tejto udalosti žiadne meritórne vyjadrenie, prinajmenej nie také, ktoré by sa zapísalo aspoň nejakým trvalým písmom do ďalšieho budovania pamäte národa.
Dvadsiaty prvý august nie je v zozname pamätných dní, akoby si táto životy viacerých slovenských generácií zasahujúca udalosť nezaslúžila toto miesto, nezaslúžila byť pamätnou udalosťou. Akoby si toto miesto v našej súčasnej pamäti a pamäti našich detí nemali zaslúžiť ani stovky obetí na životoch, státisíce prenasledovaných, z ktorých pookupačný režim urobil občanov druhej kategórie, ani tie už spomenuté masy zahraničných Slovákov, z ktorých urobila emigrantov práve okupácia a obnovenie totality, ktoré nasledovalo.
Podobne sa, kolegyne a kolegovia, chováme aj k dátumu odchodu okupačných vojsk. Tieto vojská, tie boli tou palicou, či možno skôr sekerou, čo visela nad našimi hlavami, pretože tieto vojská tu boli na to, aby garantovali nadvládu ideológie a totalitného z Moskvy dovezeného systému. Moskva si nás cez tieto vojská podrobila, zobrala nám, zobrala nám slobodu, zakazovali nám vieru, zastrašovali a vyhnali státisíce ľudí z domovov. Nedovolili nám inú existenciu, než byť provinciou provincie, podrobeným a porobeným národom, o ktorého existencii vlastne svet ani nemal vedieť. A to sa im celé tie roky aj darilo. Zbavenie sa okupácie a nadobudnutie nezávislosti od cudzej násilnej moci, to je podstata slobodného štátu a nevyhnutná podmienka každej štátnej zvrchovanosti nad svojím územím zákonmi a nad svojím vlastne spoločenským príbehom, nad tou cestou spoločnosti odniekiaľ niekam. A preto býva zbavenie sa okupantov v každom národe nieže pamätným dňom, ale tým najvýznamnejším sviatkom, štátnym sviatkom. Vynára sa mi v tejto chvíli slovo "niepodleglosci", to bolo magické a je dodnes a navždy bude zrejme v Poľsku svätým slovom, pretože "niepodloglosci", oni vedia, že tu v strednej Európe nie je niečím samozrejmým, nie je niečím bežným, ale je vzácnym a spravidla krvou vykúpeným víťazstvom. Ale u nás zabúdame nie iba na okupáciu, ale aj na deň našej "niepodloglosci", deň ukončenia okupácie, za ktorý sa považuje 21. jún.
V ten 21. jún teda opustili naše východné hranice posledné vojenské transporty, ale kolegyne a kolegovia, to nebolo, to nebol odchod vojsk, o ktorom by sa boli dobrovoľne rozhodli Sovieti. To ani zďaleka. Ako jeden z účastníkov vtedajších udalostí to môžem rôznymi príkladmi a svedectvami dosvedčiť. Nešlo to samé od seba. Odchod nebol motivovaný vôľou Sovietov, ale naším dlhoročným úsilím. To víťazstvo a obnovenie nezávislosti nevzišlo len zo známych masových protestov a generálneho štrajku v roku 1989, ale bolo výsledkom obetí a nezlomnosti tisícov pred nami, tisícov politických väzňov prenasledovaných pre vieru, pre politický postoj, alebo proste pre túžbu po slobode a odpor voči totalite. Tisíce, desaťtisíce, státisíce obetí. To bol základ, na ktorom stála odvaha ľudí v novembri ´89 a ktorý bol tou silou, ktorá vyhnala odtiaľto okupačné vojská. To je základ, na ktorom stojí slovenská štátnosť. Na týchto obetiach, na tejto vytrvalosti, na tejto túžbe po slobode a demokracii. A predsa tu v Národnej rade trpíme teda amnéziou, akoby sme chceli dobrovoľne zabudnúť tento príbeh.
Kolegyne a kolegovia, v čom to je, že sa takto zriekame pamäti na okupáciu a jej skončenie? Už tretíkrát predkladám tento návrh a stále je problém, v zákulisí mi niektorí aj do očí povedia, nie, nechceme, nechceme spomínať na tieto dátumy. Skutočne som nad tým rozmýšľal, aký dôvod je vlastne. Nie je známy vlastne žiaden iný národ, ktorý by sa zbavil okupantov a nechcel by si to pripomínať. Navyše si spomeňme, že aj ten samotný 21. august, veď vtedajšie Československo a v ňom aj Slovák Alexander Dubček sa v tomto okamihu vyniesli do globálnej pozornosti. Boli to tie 60. roky, boli prvé roky, kedy už existovali satelitné prenosy, kedy existovala na celom svete televízia a jedna z prvých dejinných udalostí, ktorú videl naozaj celý svet, bola okupácia Československa. To bola globálna udalosť 20. storočia porovnateľná s udalosťami vojnových udalostí v roku ´45. Ako to, že práve my, ktorí sme jej boli aktéri a národ, z ktorého boli obete tohoto, tejto okupácie, národ, ktorý si potom vyvzdoroval aj odchod okupačných vojsk, nemá nieže štátny sviatok, ale ani len pamätný deň?
Dnes uznáva celý svet, že československý pokus a jeho utopenie v krvi a v represáliách bol v 20. storočí dejinným prelomom pre celé ľudstvo, nielen pre Československo. A to v tom zmysle, že ním sa skončili ilúzie mnohých ľudí, že sovietsky systém je reformovateľný a humanizovateľný, že tento systém môže mať, ako sa vtedy hovorilo, ľudskú tvár. Moskva pred svetom nepotupila nás neozbrojených ľudí na ulici, potupila okupáciou predovšetkým samu seba. Československo okupáciou vskutku začalo morálne vyprázdnenie sovietskej vízie, začali roky stagnácie sovietskeho systému, ktorého umieráčik udrel zhodou okolností opäť tu v udalostiach roku 1989.
Vážené kolegyne a kolegovia, prečo si nepripomíname tento príbeh? Do istej miery sa, obávam sa, bojíme minulosti. Po okupácii totiž nastala tzv. normalizácia. Jej vrcholom boli masové previerky. Na tomto mieste asi by bolo treba povedať, čo to boli previerky, lebo už nás môžu počúvať nie iba tí, ktorí si to pamätajú. Naozaj previerky bola nebývalá udalosť v celkových ľudských dejinách. Režim, ktorý mal ašpiráciu byť totalitný, si trúfol po prvýkrát, neurobil to ani v 50. rokoch, neurobili to ani feudálne režimy, si trúfol urobiť celoľudovú masovú ponižujúcu akciu, kedy muži a ženy, živitelia rodín predstupovali pred politické komisie zriadené na rôznych miestach, najmä v podnikoch, závodoch, všade, kde pracovali a museli pred týmito previerkovými komisiami podstúpiť neuveriteľné poníženie. Museli odpovedať na ideologické otázky, na základe ktorých mohla byť zničená ich osobná existencia a existencia ich detí, ak by nezodpovedali tak, ako si to režim želal. Museli a žiadalo sa to od nich, aby klamali verejne a ponižujúco, aby vyhlásili, že okupácia nebola okupáciou, aleže bola bratskou pomocou. Všetci tí, ktorí tam predstupovali, vedeli, že okupačné vojská neboli pozvané. Všetci do jedného to vedeli. Neraz v previerkovej komisii sedel aj ten, čo podpísal tie isté vyhlásenia proti okupácii, než nešťastník alebo nešťastníčka, ktorí stáli pred ním, žmolili nejak v rukách pripravené odpovede, až znovu boli zaskočení. Si vyrovnaný s náboženskou otázkou? Si schopný vyhlásiť, že okupácia bola bratskou pomocou? A podobné a podobné otázky.
Žiaden diktátor nikdy perfídnejším spôsobom a masovejším spôsobom nedonútil svojich poddaných podstúpiť akúsi lobotómiu, akúsi kolektívnu sebažertvu, kedy v mene toho, aby si tí ľudia uchránili aspoň holú existenciu, aby sa aj nestali občanmi druhej kategórie, prijali hru na lož, na dvojitú morálku. Celému národu sa ponúklo, môžeš si myslieť, čo chceš, dokonca doma kľudne nadávaj na režim. My chceme, aby si mal dvojitú morálku, aby si nám tu odprisahal, že režimu veríš, že ho miluješ a že si ateista a kľudne, denne predsa ľudia aj vtedy chodili do kostolov, ten režim vedel, že je to všetko dvojitá pravda, že on od tých ľudí žiada iba lož. Ale moc tohoto poníženia bola obrovská.
Temná moc tohoto poníženia drží ruky niektorých poslancov aj dnes. Tá temná moc nám bráni, tohoto poníženia nám bráni zaoberať sa pravdou o normalizácii, lebo keby sme sa ňou poctivo boli zaoberali po novembri ´89, mnohé z javov, ktoré dnes nás trápia, korupcia, stranícki nominanti, dávno by sme vedeli, že toto je to pravé dedičstvo normalizácie. Neskôr dostalo názov "Mečiarizmus". Dneska mu hovoríme, že to sú prvky mafie.
Vážení, všetko začalo vtedy, keď nás zmrazil dych, ktorý prichádzal z Kremľu. Mráz, ktorý prichádzal z Kremľu, kedy táto celonárodná lobotómia dostala do ľudí, že sa majú učiť život dvojitej morálky, kde pravda môže byť lož a lož môže byť pravda a kde režim od nich nežiada natoľko činy, ako žiada ich svedomie. Ich zdravý rozum a ich identitu, ich ľudskú, občiansku identitu. Ich hrdosť. Tú nám chceli zobrať. A mnohým zobrali. Ak ešte dnes sa toho bojíme, 50 rokov po okupácii, ak ešte dnes na nás leží temný mrak tohoto poníženia, zbavme sa ho.
Dokážeme to aj takým symbolickým gestom, kedy tieto dátumy, na ktoré môžeme byť hrdí, preto celý svet nás 21. augusta obdivoval, ako ľudia vzdorujú okupácii, ako nenásilnou formou dávajú najavo lojalitu so svojou republikou, ako žiadajú nezávislosť a slobodu. A rovnako dátum, kedy sme sa vďaka dlhoročnému úsiliu mnohých statočných žien a mužov dočkali toho, že okupácia skončila. Zapíšme tieto dni medzi pamätné preto, aby sa nemíňali rok čo rok bez povšimnutia. Ešte ten 21. august si novinári povšimnú, ale 21. jún ten sa vôbec nedostal do verejného vedomia, akoby sme naozaj nedokázali ten mrak hanby a poníženia rozptýliť a priznať sa k víťazstvám, ktoré, ktoré si zaslúžime a ktoré si hlavne zaslúžia tí, čo už medzi nami nie sú.
Uvedomme si, že nie je to len naša slobodná vôľa. Na nás sa pozerajú oči tých, ktorých ten bývalý režim umučil a pozabíjal, pozerajú sa na nás oči tých, ktorí museli odísť do zahraničia a ktorých sa životy pretrhli a celkom zmenili, pozerajú sa na nás jednoducho dejiny 20. storočia a my, od nás nechcú nič iné, len aby sme prestali žiť dvojitou pravdou, aby sme boli schopní si priznať, že sme prežili aj pády, ale sme sa z nich postavili a aby sme boli schopní sa priznať sami k sebe a k svojmu príbehu.
O tom je, dámy a páni, moje úsilie, ktoré vás otravuje, ktoré vás mnohých možno hnevá, ale to úsilie o prijatie týchto dvoch dátumov medzi pamätné dni má toto posolstvo a má tento zmysel. Preto vás znovu naliehavo prosím, aby ste pred očami tohoto príbehu a svojho vlastného príbehu, vašich vlastných príbehov, lebo ešte stále tu nie je väčšina dvadsiatnikov, čiže mnohí z vás zažili rok ´68, mnohí zažili ponižujúcu normalizáciu a drvivá väčšia z vás zažila okamihy obnovenia slobody, okamihy našej "niepodleglošči", okamihy, kedy okupačné vojská boli donútené zo slovenského územia odísť. Prosím preto a apelujem, aby ste nechali zapísať deň 21. august a deň 21. jún medzi pamätné dni Slovenskej republiky.
Ďakujem.
Skryt prepis