Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

1.2.2017 o 11:30 hod.

PhDr.

Soňa Gaborčáková

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 1.2.2017 11:50 - 11:51 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Takže na pána Pčolinského. Keby to bola pravda, tak by som sa tešila, lebo východné Slovensko by sa nevyľudňovalo. Takže radšej budem možno mať zlý názor na veci, ale ľudia tam ostanú, nepôjdu preč. A toto je pre mňa dôležité. Jednoducho sa pozerať na veci v pravde. Ja sa vždy riadim tým, že pravda oslobodzuje, a čo to stojí, to stojí, vždy som bojovala za tie veci tak, ako som si myslela. A ja si myslím, že niekedy tým, že sa obviňujeme, neriešime tie pravé veci alebo sa možno aj bojíme pomenovať tých pravých vecí. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 1.2.2017 11:30 - 11:46 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Takže budem pokračovať. Hovorila som o chránených dielňach a o problémoch, ktoré... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Poprosím o kľud v rokovacej sále.

Gaborčáková, Soňa, poslankyňa NR SR
... aj naša dielňa s čím bojuje práve pre ľudí s duševnými chorobami a pre teda hlavne schizofrenikov, ktorých teraz naozaj máme pomerne dosť medzi nami, lebo je to diagnóza, ktorá má svoje spúšťače, má svoje odôvodnenie pri naozaj stresoch, ktoré táto doba prináša. A práve týchto ľudí nie je možné podľa zákona zamestnať, keďže naozaj my ako zamestnávateľ, my patríme pod charitu, tak jednoducho nemáme peniaze ako zaplatiť toho človeka, ktorý má schizofréniu alebo teda duševnú chorobu, lebo ak nám úrad práce zníži príspevok podľa toho, koľko hodín ten duševne chorý teda pracuje, tak nás to núti k tomu, aby sme brali ľudí s diagnózami, ktoré sú ľahšie a ktoré pomerne sa môžu zamestnať aj na chránenom pracovisku, nemusia pracovať v chránenej dielni.
Ďalšiu takú skúsenosť, osobnú, v inkluzívnom zamestnávaní, je práve tá dĺžka. Ja rozumiem zo strany úradov práce, že veľa chránených dielní funguje v rámci európskych fondov a potrebujú mať určitý čas, lebo je tam veľa papierovačiek, aby si teda stanovili určitú lehotu. Ale zase u poskytovateľov alebo teda u zriaďovateľov chránených dielní nastane problém, ja to poviem, ako je to opäť u nás. U nás na charite je to tak, že v podstate reálne sme dostávali už aj predtým, keď nebolo uzákonené do 60 dní, sme dostávali peniaze na preplatenie tých ľudí kvartálne, to znamená za tri mesiace. Ak by sme neboli zložkou grécko-katolíckej charity, tak by sme museli po skončení projektu švajčiarskeho finančného mechanizmu chránenú dielňu zatvoriť, lebo pre charitu, alebo teda pre Dom sv. Anny, v ktorých som bola dlhé roky teda riaditeľka, a teraz som odborná garantka, tak bolo neudržateľné, aby sme mali na platy tých ľudí. Takže charita to v rámci kvartálu zatiahla, ale teraz ak sa bude ten, zase tie dni pokračovať, obávam sa, že charita povie dosť, máme aj iné sociálne služby a teda je nám to ľúto, ale tú chránenú dielňu nebudeme môcť udržať.
Takže naozaj ja avizujem, že možno zlikvidujeme, možno aj takých ľudí, ktorí to robia zo srdca, lebo my to robíme popri sociálnych službách, máme zriadenú chránenú dielňu, aby sme vlastne tým ľuďom, ktorí sú v najvyššom stupni, zabezpečili prácu a skvalitnenie života človeka so zdravotným znevýhodnením. A práve to preplácanie toho finančného príspevku môže byť pre nás, ak sa bude posúvať, likvidačné.
Ak naozaj máme problémy s chránenými dielňami, treba to kontrolovať. A ja si myslím, že vinníkov nájdeme, ale naozaj ak má byť tento inštitút v legislatíve, mali by sme sa pozerať na to tak, aby sme, naopak, tých ľudí, ktorí majú získanú invaliditu, napríklad formou duševnej choroby, alebo teda nejakou aj inou chorobou, aj onkologickej je tam pomerne dosť, kedy tiež sa opäť vracia nádor, atď., aby sme ich dostali do pracovného procesu. Lebo tie ataky sa tam naozaj znižujú, ten človek sa dostáva na tú psychiatrickú hospitalizáciu neskôr a v podstate tá práca mu zachraňuje život. A pokiaľ naozaj to chceme mať len v legislatíve a pozerať na to len legislatívne, že to máme, možno naozaj zlikvidujeme chránené dielne, ktoré sú poctivé, a myslím, že aj našu.
No ďalšou problematikou, na ktorú som nestihla reagovať vo faktickej poznámke, keďže tu mám pána ministra, tak si to opäť dovolím predniesť. Ja som skôr myslela na tých rodičov, ktorí poberajú rodičovský príspevok, aj keď sa im narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením a do 6 rokov vlastne oni nemôžu ísť na príspevok za opatrovanie. My keď budeme zdvíhať príspevok za opatrovanie, ale rodičia vlastne oni ho budú mať ako u zdravých detí, tam vznikne tá anomália. A to môžeme riešiť len tým, že tá mama pôjde do práce a teda nebude závislá od toho, že ten rodičák bude iný pre mamu alebo otca, ktorí ostanú so zdravotne znevýhodneným dieťaťom doma, alebo to musíme riešiť iným spôsobom. Lebo ak pôjde o opatrovanie tak, ako ste vraveli, postupne vyššie, tam budú mať najviac problémy práve rodinky, kde strašne sa ešte bojuje, o tom, ako ďalej, ešte nemajú mnohí do 6 rokov ani stanovené diagnózy hlavné. A preto si myslím, že ublížime tým najzraniteľnejším rodinám. Čiže ja som skôr, možno sme sa nepochopili, skôr som myslela na to, hej, že do 6 rokov naozaj oni budú poberať rodičák, ako keď mamka sa stará o zdravé dieťa alebo otec, ale oni majú naozaj mimoriadne výdavky, no a potom už by prešiel automaticky na to opatrovanie.
Čiže ešte druhú problematiku, ktorú som chcela otvoriť, keď ste tu vy, je táto a obávam sa, že práve rodina so zdravotným znevýhodnením do 6 rokov je absolútne, úplne riziková, pretože tam, ako som hovorila, hrozia rozvody, hrozia, že nenastaví sa dobre systém starostlivosti o to dieťa, chodia od Šavla do Pavla, nikto ich nevie koordinovať, my máme len sľub, len včasnej intervencie, nemáme centrá včasnej intervencie. A jednoducho tam ja už teraz avizujem, že pokiaľ to nepodchytíme do tých 6 rokov, aj ten vývin toho dieťaťa, tak potom to už len je možné kompenzovať alebo nejakým spôsobom vyrovnávať, ale ten rozvoj a to napredovanie môžeme urobiť do tých šiestich, tak do siedmich rokov veku života dieťaťa.
Vrátim sa teda k zamestnanosti. Keďže sama pochádzam z východného Slovenska, tak si dovolím povedať, že som sa zamýšľala nad tým, že práve všetky zákony, ktoré ministerstvo prijíma ohľadne zamestnanosti, by mali naozaj riešiť zamestnanosť v regiónoch, kde je to akútne. A ja naozaj tak v pravde, v pravde som nad tým uvažovala a hľadala som proste nejaké objektívne informácie na to, aby som sa zamýšľala, že či naozaj pomáhame zaostalým regiónom, lebo od roku 2002 vlastne dávame stimuly a reálne východné Slovensko vyzerá tak, ako vyzerá, že ľudia sa nám vyľudňujú z týchto oblastí. No a potom s tými mladými nezamestnanými na Slovensku a s ľuďmi, ktorí už od začiatku buď nevedia nájsť prácu, odchádzajú do zahraničia, alebo teda možno majú také mylné predstavy o tom, že hneď, neviem, koľko budú zarábať, ale na druhej strane, či ich máme naozaj podchytených. Treba si naliať čistého vína. A nie preto, že teda ide len o nejakú bezhlavú kritiku toho, že teda len preto, že som opozičná musím niečo povedať, preto, že teda som z fachu, som sociálny pracovník a teda venujem sa problematike 18, 19 rokov a som východniarka, musím sa zamyslieť aj nad tým, aká skutočnosť od roku 2002 je v podstate so Slovenskom a s vyľudňovaním a s mladými ľuďmi.
A teraz sa to budem snažiť už len prečítať, lebo teda mám už len 8 minút. Najvyššiu nezamestnanosť má Prešovský kraj. Presne to bolo za minulý rok 13,91. Môžme sa tam baviť o percentách hore-dole, ale práve z tohto regiónu odišlo za prácou do zahraničia najviac ľudí. To znamená 40 700 ľudí. Najviac odišlo zo Sniny, Humenného, Medzilaboriec. Najmenej odchádza z Komárna, Senca, Malaciek, Pezinka, Kysuckého Nového Mesta. Tam to relatívne máme pod kontrolou.
V roku 2015 bolo evidovaných na úradoch práce 51 982 mladých ľudí do 24 rokov. Z toho aktivačné opatrenia trhu práce využívalo z tých ľudí 6,16 %, čo predstavovalo 3 200 uchádzačov o zamestnanie. Pomerne málo mladých ľudí bolo vtedy teda zaradených do aktívnej formy trhu práce. V roku 2016 ich bolo v evidencii už 38 983, ako povedal pán minister, že sme boli skokanom. Ja len naozaj chcem povedať, aby sme nehovorili možno o tomto čísle, ak to nie je evidovaná nezamestnanosť, či to nie je evidovaná nezamestnanosť. Ale nie je to možno celková nezamestnanosť, možno sme viac mladých ľudí dali práve na aktivačné opatrenia. To znamená, že sme ich dali na absolventskú prax, na dobrovoľnícku činnosť alebo na iné aktivačné práce a toto číslo mohlo vyskočiť aj preto.
Ja viem, že to je problém celej Európy. Preto hovorím, že možnože ani sa netreba hanbiť, aj keď je tam väčšie číslo. Jednoducho len si treba potom zadať kritériá ako ďalej s tými mladými ľuďmi. Možnože je vystavený na vás tlak, ale to neznamená, že nebudeme si nalievať čistého vína, koľko naozaj reálne tých mladých ľudí je. Aj keď sme skokanmi roka, že sme ich mohli dať cez eurofondy alebo cez iné veci teda mimo trošku tej celkovej evidencie nezamestnanosti, ale jednoducho musíme ich riešiť.
Investičné stimuly v rokoch 2002 a 2016, ktoré si prerozdelilo 148 subjektov, a činili 1,65 miliardy eur. Tieto sú adresované alebo teda mali by byť adresované na podporu menej rozvinutých regiónov alebo teda aby zapríčinili pohyb ekonomiky štátu. Priemerný náklad na jedno prisľúbené miesto nás teda stál 30-tisíc euro. Okresy s nadpriemernou nezamestnanosťou, čiže ktorých miera nezamestnanosti v okrese je v prvom kvartáli daného roka vyššia ako celoslovenský priemer, sa dostala v rokoch 2012 a 2016, ony dostali len štvrtinu finančného objemu a tretinu plánovaných miest oproti okresom s podpriemernou nezamestnanosťou. To znamená, že najväčší objem investícií dostal Trnavský kraj, ktorý má dneska aj veľmi nízku nezamestnanosť, ale paradoxne tieto stimuly najmenej dostal Prešovský kraj. Medzi jednotlivými investíciami však panujú značné rozdiely. Napríklad, 18 investícií malo schválený stimul viac ako 50-tisíc eur na jedno pracovné miesto, 16 firiem dostalo 2 stimuly a 6 firiem, pardon, dokonca až 3 stimuly.
Dlhodobá nezamestnanosť je hlavne problémom východného Slovenska. Podiel dlhodobo nezamestnaných z celkového počtu nezamestnaných v Prešovskom kraji je 56,6 percenta. Toľko ľudí z celkového počtu nezamestnaných je dlhodobo nezamestnaných v Prešovskom kraji. To znamená, zo 64 496 ľudí 56 % máme v Prešovskom kraji dlhodobo nezamestnaných. V Košickom kraji je to 57,8 % z 55 610 uchádzačov o zamestnanie. A lepšie na tom nie je ani Banskobystrický kraj s podielom 57,1 % zo 48 043 uchádzačov o zamestnanie. Hovorím z minulého roku.
Hovoríme teda veľa o internej mobilite. Ja len chcem upozorňovať aj na skutočnosť, ktorú už vydal aj Štatistický úrad, upozorňuje aj INFOSTAT, že Slovensko sa nám vyľudňuje. Odchádzajú ľudia za prácou z východného Slovenska a severovýchod Slovenska už je v štádiu, kde v určitých miestach máme len starých ľudí, o ktorých sa nebude mať kto postarať. Mladé rodiny odchádzajú za prácou preč, prvé možno do mesta, lebo ich to motivuje, lebo fakt príde akože ten príspevok za dochádzkou za prácu a odchádzajú na západné Slovensko, kde sú tie firmy ťažiskové, ktoré dostali stimuly, ale tá rodina ostáva tam. Tak postupne keď vidia, že môžu ísť do Rakúska, odchádzajú až do Rakúska, ale odchádzajú celé rodiny. Preto naozaj faktom je, že sa presúvajú východ a stred na západ a teda mení sa aj charakter krajiny a životné podmienky ľuďom.
Odišlo za prácou už 161 749 Slovákov. Rodiny prestávajú fungovať spolu, následne sa vzťahy ochladia, prichádzajú rozvody, v lepšom prípade nám sa vyľudňuje, čiže prechádzajú z východného Slovenska na západ, kde sú lepšie podmienky, a v podstate nám sa nebude mať kto starať práve na severovýchode Slovenska alebo v tých krajných častiach východného Slovenska o starých ľudí. Naozaj nás čaká demografia, ktorá je neoblomná.
A ja si myslím, že treba si dať pozor aj na to, ako stanovíme minimálnu mzdu v regiónoch, ktoré sú teda zaostalé. Ale už mám málo času, čiže skúsim to povedať potom, sa prihlásim ešte na desať minút, aby som možno povedala aj o tom. Ja viem, že to nie je malý problém, ale možno pár impulzov na to, aby sme teda možno rozštartovali také reálne veci. Netreba sa báť, že máme, že sú tlaky, treba to začať naozaj riešiť.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 1.2.2017 10:57 - 11:00 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Keďže mám len tri minúty do jedenástej, tak možno by som len objasnila tú takú skúsenosť s tými chránenými dielňami. Ja viem, že vždy je argumentom k zamestnanosti, že sa zneužívajú chránené dielne a že teda musíme aj niečo robiť, aby teda neboli zneužívané. Ale ja, skutočne my sme mali projekt švajčiarskeho finančného mechanizmu, kde sme si chceli naozaj pripraviť ľudí s ťažkým stupňom odkázanosti, ale ľudí na druhej strane so zdravým intelektom, aby boli teda ešte zamestnaní. Ale naozaj sa nám potvrdilo to, že pokiaľ ten človek je v chránenom zamestnávaní, hlavne s duševnou chorobou, to znamená, že je to z schizofrénie alebo z ťažkej depresie, ktoré dneska patria k chorobám, ktoré naviac Sociálna poisťovňa hodnotí ako príčinu invalidity, tak tieto diagnózy v podstate boli tak, že oni nedokázali 8 hodín pracovať. Nedokázali ani štyri. My sme mu dali, napríklad na 4 hodiny denne tú schizofreničku pracovať, jednu aj druhú, ale ona si myslela, že to zvládne, ale potom začali také ataky, že sa jej vrátili opäť tie bludy a dostala sa do toho stavu. To znamená, opäť sme museli znížiť ten počet hodín, ale keďže, viete, ten príspevok potom bol krátený podľa toho, už keď nám skončil projekt, ten príspevok bol krátený, tým pádom vlastne sme nevedeli, jak jej povedať, že keď skončí ten projekt, tak my vás musíme prepustiť, lebo nám to fakt finančne nevychádzalo, hej. A nemali sme peniaze ako teda to dodotovať.
Ja naozaj upozorňujem, že práve pre ľudí s duševnými chorobami a ľudí so schizofréniou je dôležité, aby sme sa pozerali na to, že ak skrátime ten príspevok podľa toho, koľko pracujú v tej chránenej dielni, tak tlačí to vlastne poctivých možno fakt zamestnávateľov v tých chránených dielňach brať možno s nižším stupňom, ktorí relatívne sa môžu podľa mňa zamestnať aj na voľnom trhu práce v rámci chráneného pracoviska, nemusí to byť chránená dielňa. Práve tá chránená dielňa, vidím práve tých ľudí nad 70 percent. Ale už je jedenásť, takže ja asi prestanem, lebo už je tu aj hluk a budem pokračovať neskôr.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 1.2.2017 10:49 - 10:51 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Ja by som chcela len potvrdiť, že zníženie príspevku podľa toho, koľko ten zdravotne znevýhodnený a teda invalid pracuje v chránenej dielni, nám urobil v našej dielni to, že sme prestali zamestnávať schizofrenikov. My sme skúšali nastavovať ten čas prvé dve hodiny, potom sme mu navýšili na tri, štyri, päť, ale problém bol v tom, že ak sme ho trošku viac zaťažili ako dve, tri hodinky, tak dostával častejšie atak a musel byť hospitalizovaný na psychiatrických ambulanciách alebo teda celkovo hospitalizovaný. A preto, lebo sme mali projekt, tak sme si to mohli dovoliť, prišli sme k tomu, že práve tým, že sa znížil ten príspevok, sme boli vlastne po projekte tlačení k tomu, aby sme práve schizofrenikov nebrali do teda chránenej dielne, lebo jednoducho ich výkon bol dvojhodinový, tam sme dostali znížený príspevok, ale reálne keď mal urobiť prácu, tak jednoducho jeho produktivita práce nebola taká, aby sme boli prežiteľní. A vzhľadom na to vlastne sa prikláňam k tomu, aby sme zvažovali hlavne u tých, ktorí sú nad 70 %, aby sme im dali ten priestor nie podľa hodín, ale aby naozaj ostali na tom trhu práce a teda v tej chránenej dielní.
Taktiež preplácanie vlastne toho kvartálu. Teraz je to tak, že v podstate tie peniaze nám prepláca úrad práce za tri mesiace a ak by sme neboli pod hlavičkou charity, tak už teraz, keď je tá doba 30 dní na vybavenie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 1.2.2017 10:13 - 10:15 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Mne sa páčila tá veta, ako ste povedali, že zodpovednosť je na mieste. Každopádne si myslím, že toto by mal byť cieľ aj rodiny, aj štátu.
Ja skôr chcem možno uviesť pozornosť pána ministra aj na rodičovský príspevok, ktorý sa poskytuje rodičom, ktorí majú zdravotne znevýhodnené dieťa, lebo je to tiež teda, je to možné do šiestich rokov a po šiestich rokoch už by mohol ísť na príspevok za opatrovanie. Ale naozaj oni majú mimoriadne výdavky v starostlivosti. A mnohokrát sa práve stáva, že ten otec odchádza za prácou, tá mama ostáva práve v tých najhorších vývinových obdobiach toho dieťaťa doma s ním, majú málo peňazí, čiže otec je vždy menej a menej doma, tak aby prežili, stojí to veľmi veľa peňazí, čo sa týka tých liečebných rehabilitácií. A preto ja dávam do pozornosti aj to, ako by sme vedeli pomôcť práve tomu obdobiu, kedy tá mama aj po troch rokoch by mohla nastúpiť do práce, aby ten príjem rodiny sa zvýšil. A keďže má zdravotne znevýhodnené dieťa, tak by ho mohla dávať buď do teda ambulantnej formy starostlivosti, alebo teda do tých jasieľ, ktoré navrhnete. Ale to treba naozaj. Ak nezvýšime ten rodičovský príspevok, ale už máme na to určité typy služieb, aby sme popracovali na tom, aby ostávali doma. Lebo ony už sú potom celý čas ďaleko od práce, aj tie matky a ten príjem je nízky. Hovorím, dôsledok je rozvody a tak ďalej, aby sme nad touto skutočnosťou možno sa zamysleli.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 31.1.2017 16:53 - 16:54 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo. Naozaj chcela som upozorniť aj na problematiku, na..., ktorá sa zužuje len na zneužívanie v stacionároch. A ja si nemyslím, že naši seniori si zaslúžia to, aby sme to zužovali na to, že zneužívajú nejaké sociálne služby.
My ako ľudia, ktorí naozaj vedú tento štát, sa musíme zaoberať tým, že naozaj ide húfne veľký počet ľudí, ktorí sa nám dostávajú do starostlivosti. A ja už mám dnes štatistiky hospitalizácií ľudí nad 63 rokov za predošlé roky, a kde porovnateľne naozaj sú čoraz viac ľudí hospitalizovaných. Čiže toto je len kvapka v mori, čo nás čaká vyriešiť v tomto štáte. A naozaj musíme dať všetci hlavy dohromady, či pravica, či ľavica, aby sme tým starkým naozaj pomohli.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 31.1.2017 16:43 - 16:52 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Ja si beriem slovo teda aj k tej druhej časti zákona, o ktorom hovorila aj kolegyňa Jurinová, kde sme opomenuli trošku stacionáre a zamerali sme sa naozaj na jasličkový zákon. Aj tie stacionáre predchádzali určité debaty, či teda ich zobrať alebo nezobrať pod správu ministerstva. Ja si, naopak, myslím, že samo ministerstvo videlo, že teda samosprávy nie sú veľmi činné a že je potrebné niečo s tými seniormi robiť. A teda zobralo si to pod svoju gesciu, čo ako myšlienku zase filozoficky musím uznať, že bolo dobré aj z môjho pohľadu, keď, keď to preberali.
Druhá vec je, že my celkovo vnímame tých seniorov a tie sociálne služby len cez určité typy. A to, že nám vyskočili napríklad, že sa zneužívajú stacionáre, je výsledok toho, že tie, do tých stacionárov alebo do tých zariadení sociálnych služieb, kde sa poskytuje starostlivosť pre seniorov, sa nezaraďujú ľudia podľa odkázanosti presne nastavenej. To znamená, ak máte, ja neviem, denný stacionár, tak môžte mať tam teraz podľa nového od III. stupňa, ale mohli ste mať aj od II. stupňa, ale mohli ste tam mať aj človeka, ktorý je na VI. stupni odkázanosti. To znamená, prakticky to vyzeralo tak, že ak bola obec väčšia, tak dobre, pustili sa do toho, že urobili denné stacionáre, ale mali tam tak miešanú, tak miešanú skupinu tých seniorov, že boli tam aj ľudia, ktorí si v pohode prešli a možno vypili kávu, ale mohli tam byť aj ľudia, ktorí naozaj potrebovali celodennú starostlivosť, lebo ich dcéra so zaťom pracovali, a to znamená, že nič nablízku iné nebolo, napr. zariadenie pre seniorov alebo špecializované zariadenie, a preto do tých stacionárov zaraďovali aj ľudí s vyšším stupňom odkázanosti.
Čo sa stane teraz? Teraz ideme likvidovať práve tých, ktorí to zneužívali, ktorí tam možno prišli na kávu. Ale je to problém nastavenia zákona, že my sme nepovedali, že nemá to byť od II. stupňa, že čisto v stacionároch majú byť len ľudia s III. stupňom odkázanosti a majú tam byť odvtedy dovtedy. A nie teraz, ak sa nám ukázalo pár prípadov, kde sa zneužívajú stacionáre, sme húfne začali robiť také reštrikcie, že vlastne naozaj aj tie dedinky, kde sú tí ľudia so VI. stupňom odkázanosti, lebo nebudú do najbližšieho okresného mesta voziť tých seniorov počas dňa, tak ich zlikvidujeme, lebo nastavíme také podmienky, že jednoducho nebude to môcť obec udržať. Takže ja len zase chcem poukázať na rovnaký princíp, ako hovorím pri jasličkovom zákone.
Je veľmi dôležité vždy dopredu si pomenovať, čo chceme tým, tou-ktorou sociálnou službou dosiahnuť. Ak sme chceli niekedy, ja neviem, kluby dôchodcov zmeny zmeniť na denné stacionáre, mali sme si to pomenovať. Bude tam taký druh, taký typ seniorov. Čiže vieme si predstaviť, čo by potrebovali takí seniori, a bude to aj menej zaplatené. Ale nie, tam dáme aj VI, aj IV, aj V, lebo v podstate tam môže ísť aj taký, a potom keď vidíme, že to zneužíva pre tých kávičkárov, tak zrušíme komplet všetkých, aj tých, ktorí, ktorí z tej dedinky nemajú čas alebo nemá ich kto odviesť do toho najbližšieho okresného mesta. Čiže naozaj buďme veľmi citliví pri tom, keď stanovujeme typ sociálnej služby. Buďme naozaj profesionálni v tom, čo myslíme konkrétne, zadefinujeme si tie veci a nebude sa stávať to, že sa tie služby budú zneužívať.
Problém celkovo seniorov je, že sa nám začína prelínať rôzne typy sociálnych služieb a už takmer v každej sociálnej službe, ktorá je zameraná na seniorov, sa nám objavujú ťažké stavy. Napríklad niekedy boli v zariadení pre seniorov takí dôchodcovia, ktorí boli naozaj vitálni a chodili. Ale už aj tí vitálni, ktorí tam napríklad už dnes sú 15 rokov, chradnú na zdraví, lebo to je normálna vec s tými rokmi. A dostávajú sa nám do štádia, kedy sa odkázanosť znižuje. To znamená, že majú úplne iné potreby tí seniori ako pred 15 rokmi, keď nastúpili do tých zariadení pre seniorov. Preto tí poskytovatelia sociálnych služieb teraz bojkotujú, že naozaj potrebujú zvýšený príspevok. Nie preto, že chcú na tom zarobiť, nie preto. Preto, že jednoducho sa im mení cieľová skupina, o ktorú sa starajú. Tí starkí sa nám dostali o 15 rokov zdravotne, mentálne úplne inde a na základe toho potrebuje ten poskytovateľ proste podporu zo strany štátu. A preto sme dávali vlastne aj pozmeňovák na to, aby práve zariadenia pre seniorov a ZOS-ky, opatrovateľské služby boli teda mimoriadne aspoň na tento rok, pokiaľ nezačne platiť nová novelizácia zákona o sociálnych službách, podporené, lebo je naozaj dokázateľné, aj to si môže ministerstvo vyžiadať, akú odkázanosť majú v tých ZPS-kách. Je to naozaj nejaká trojka, ktorá tam ani nemá čo robiť? Naozaj sú tam ľudia, ktorí potrebujú pomoc inej fyzickej osoby, lebo potom ich život je nedôstojný, potom majú dekubity, lebo ošetrovateľská starostlivosť sa neposkytuje v zariadení sociálnych služieb?
V zákone o sociálnych službách je ošetrovateľská starostlivosť postavená tak, že v určitých typoch sociálnych služieb ju môžte, ale nemusíte poskytovať. To znamená, ak ju neposkytnú tomu človeku v tých zariadeniach sociálnych služieb, znamená, že neporušili zákon. A pritom sa zhoršuje stav toho konkrétneho človeka. Ale on má inde, v najvyššom doklade nášho štátu, v ústave, zakotvené ochranu zdravia. To znamená, ak naozaj neprepojíme systém sociálno-zdravotnej starostlivosti u seniorov, my môžeme nachádzať zneužívanie sociálnych služieb, ako sme to nastavili práve v denných stacionároch, na každom type sociálnych služieb.
My musíme urobiť poriadok. My už ošetrovateľské úkony máme, deväť. Ale nám treba komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť. Aby nám tí ľudia, tí seniori, neprichádzali na oddelenie dlhodobej starostlivosti, kde možno zomrú a kde možno nezomrú. Alebo budeme nastavovať ťažké peniaze zdravotnej starostlivosti, lebo nezvládame základnú komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť v zariadení sociálnych služieb. To je problém. Nie je problém to, že to niekto zneužíva. Na to sú kontrolné mechanizmy, na to je právomoc každého, každej inštitúcie, ktorá má príslušnosť a ktorá má kontrolovať vykonateľnosť tých odborných činností, ktorá sa má tam diať. Ale problém je v tom, že si zase, sme si zadefinovali, čo sa tam má poskytovať a čo sa neposkytuje. Lebo nepozeráme na to prierezovo. Veď ten starý človek potrebuje tak opateru, ako potrebuje zdravotnú starostlivosť k svojmu životu. A nie je možné oddeliť. Keď je človek na veľkom utrpení a leží na, na posteli, aby my sme mu povedali, tak viete čo, my nemáme peniaze na sestry, lebo ony sú v nejakom stupni, a my na to nemáme peniaze, tak musí mu stačiť opatrovateľka, ktorá nemá právomoc podávať lieky alebo teda dávkovať lieky. Nevie monitorovať stav, kedy je to horúčka z diagnózy a kedy je to následne už zhoršený stav, kde ten človek sa nám môže dostať do vigilika, do stavu vigilika.
Toto je problém, že dnešné sociálne služby nefungujú tak, ako by mali, a stoja nás strašné veľké peniaze. Takže treba urobiť v tom poriadok a viaczdrojové financovanie.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 31.1.2017 16:36 - 16:38 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Ja, naopak, chcem možno aj tak pochváliť pána primátora, že teda naozaj videl takú komplexnosť v tom, že, že sa rozhodol aj tie jasle otvoriť, lebo málokto z tých starostov a primátorov má takúto odvahu, ale ja vidím skôr problém v tom, ja rozumiem, ako rozmýšľate, ako kontinuálne, a vám je to jedno odkiaľ, lebo vy pozeráte ako na samosprávu ako na takú.
Ale ak naozaj ja vidím genézu, ako tie sociálne služby vznikajú a kde vedú a jak sa tá kvalita mení, preto hovorím, že nie je to správne zaradiť medzi sociálne služby, ja by som to fakt skôr videla a aj sám ste hovoril o všetkých stupňoch vzdelávania, že máte, tak ste začali vlastne vašu rozpravu, čiže vy ste hovorili skôr v tej filozofii školstva, nie vo filozofii sociálnych vecí. A ja vám poviem tak, že naozaj táto služba môže dať priestor matkám, ktoré majú prvé dieťa ťažko zdravotne postihnuté, a budete mať v tých jasliach dieťa 7-ročné a deti do troch rokov. A verte tomu, že každá tá matka, ktorá má zdravotne ťažko postihnuté dieťa, by chcela mať v bežnej škôlke alebo v jasliach to dieťa. To znamená, že môže sa vám stať, že budete mať tie deti do troch rokov a následne tam budete mať zdravé telesne postihnuté dievča, len na vozíku, ale intelektom v poriadku, a to je naozaj veľký problém potom, čo sa týka ustrážiť kvality pre poskytovanú službu.
Ja preto hovorím, že nie je správna tá forma, kde sa to zvolilo. Ja vás obdivujem, že máte tie jasle.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 31.1.2017 15:36 - 15:55 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Dnes som sa vyjadrovala aj na sociálnom výbore, kde vidím problém v poskytovaní sociálnych služieb ako takých. Vidím, že ide šnúra sociálnych služieb, ktoré, ako kolegyňa vravela, majú nevykonateľnosť. To znamená, služba včasnej intervencie je služba, ktorá sa poskytuje rodine, kde sa nachádza dieťatko so zdravotným znevýhodnením. Potrebovali sme vyriešiť to, aby sme istým spôsobom rodine pomohli, ale nevyriešili sme to ako v iných krajinách centrom včasnej intervencie, ktorá rieši rehabilitáciu liečebnú, ktorá rieši logopedickú starostlivosť, ktorá rieši špeciálnu pedagogickú starostlivosť a následne sociálnu starostlivosť. Dali sme to len do zákona o sociálnych službách, kde sme sa zamerali len na sociálny aspekt daných rodín. To znamená, všetko ostatné, ako problémy s liečebnou rehabitáciou, s integráciou detí do základných škôl a následne problémy, ktoré práve centrá včasnej intervencie práve realizujú v terénne pri konkrétnej rodine, sme do zákona nedostali.
Preto dnes je realita taká, že služba včasnej intervencie, aj keď ju niekto vykonáva v rámci Slovenskej republiky, nemôže napríklad namieste vykonávať logopedickú starostlivosť, keďže príspevok je na sociálnu službu a tam, a tam to nie je na odbornú činnosť, napr. logopedickú starostlivosť. Čiže vy neviete, z čoho máte zaplatiť toho konkrétneho pracovníka. Toto sa udialo aj v domovoch sociálnych služieb pre deti.
V minulosti sme mali domovy sociálnych služieb pre deti a pre dospelých. My sme to zrušili, nechali sme len pre dospelých a deti, tie celoročné, ale s odkázanosťou, keďže v DSS-kách boli deti, ktoré mali 6. stupeň odkázanosti, to znamená, boli zdravotné ťažko postihnuté, sa dostali kdesi do medzipriestoru. To znamená, buď ich musíte zaradiť do detského domova, alebo do hospicu. Nič iné medzi tým neexistuje. To znamená, nemajú rodičov, lebo sa ich vzdali, sú ťažko zdravotne postihnuté a buď niekto skonštatuje, že teda je to dieťa, ktoré asi zomrie, tak ho dáte do hospicu, a keďže ona tam ešte žije a hospic môže poskytovať starostlivosť len určité obdobie, tak buď ho dáte do detského domova, ale tam nie je zdravotná starostlivosť, len zase je to sociálna služba. Čiže sú to ďalšie problémy, kde sme my vyňali službu, ktorá teraz chýba, a opäť, ak ideme odkontrolovať napríklad DSS-ka pre deti na celoročný pobyt, kde je odkázanosť, tak jednoducho ich kontrola je v detských domovoch, kde nie je zdravotná starostlivosť alebo v hospicoch. To znamená, sú mimo. Toto isté urobíme s jasličkovým zákonom. To znamená, my sa vždy, len čiastkovo riešime veci. Nepodchytíme to, čo je už možno v iných krajinách normálne, že to dáme do komplexu, ale opäť, potrebovali sme nejako poriešiť situáciu, kde chceme zosúlaďovať pracovný život, a teda život rodiny, ale nepoložili sme si základnú otázku. Ideme riešiť zosúladenie pracovného života, aby tá mamka mohla pracovať, alebo ideme riešiť to, že v systéme nevieme, kam máme zaradiť deti, ktoré majú tri roky, ktoré ešte nemajú tri roky, a my sme teraz vyriešili tú situáciu asi tak, že chceme riešiť síce zamestnanosť matky, ale, ale nedali sme to pod gesciu zamestnanosti ako aktivačného nástroja na trh práce, ale dali sme to pod sociálne služby, ktoré majú riešiť naozaj nejakú patológiu, buď nepriaznivý stav, alebo nejaké, nejakú kompenzáciu niečoho. Ale tá rodina ako taká nie je chorá. My nepotrebujeme riešiť nejakú nepriaznivú situáciu v tej rodine. My len chceme dať tej matke priestor, ak chce, aby išla do práce. Ale my sme to zaradili opäť do kategórie sociálnych služieb, kde už, hovorím, teraz máme problém v DSS-kách, máme problém so včasnou intervenciou a budeme mať problém aj práve s tým, že to zase zaradíme, kde to nepatrí, a poviem prečo.
Financovanie je riešené tak, že nebude obligatórne. To znamená, mesto, obec alebo vyšší územný celok môže, ale nemusí prispievať na takýto typ zariadenia. To znamená, že toto je precedens v sociálnych službách. Každý typ sociálnej služby, ktorý máte nastavený, je vždy zaradený s príslušnosťou, buď ho má pod sebou obec, alebo má vyšší územný celok a tak ďalej. Hej? Toto zase nebude mať gazdu. Hej? Nebude mať gazdu, pretože môžu a nemusia. Zase bude problém v tom, kto to zafinancuje, občania sa budú pýtať, však to je samospráva, keď škôlka je tam, tak prečo tam nemôže byť jasle a tak ďalej a úbohý rodič sa stráca v tom, kde to je zaradená, pod akými, pod aké ministerstvo. Proste ďalší podľa mňa nesprávny krok, hoci rozumiem tomu, že bol obrovský tlak na ministra, aby nejakým spôsobom tieto veci poriešil, ale ja by som sa nedala zvalcovať tým a určite by som to nedala do, do teda do typu sociálnej služby, pretože už len to, že ma rieši sociálna služba, nepriaznivý stav, ako by sme predikovali, že tá rodina je v nejakom nepriaznivom stave.
Ďalej. Chceli sme riešiť kvalitu poskytovania služieb. Preto na to slúžia odborné činnosti, ktoré máte v rámci tohto zákona, tohto typu sociálne služby zaradené. Tam dávame výchovu, úkony bežnej starostlivosti o dieťa a sociálnu rehabitáciu. To znamená, tí ktorí doteraz poskytovali obdobné služby pre deti do troch rokov, robili skôr vo filozofii školského systému. Teraz sa budem musieť preorientovať na odborné činnosti, ktoré majú zabezpečiť kvalitu a ktoré má odsledovať vlastne ministerstvo, či to robia, tie odborné činnosti, a oni sú opäť, napríklad tá sociálna rehabitácia je zameraná na niečo, kedy vyrovnávame niečo. To znamená, niečo, niečo vieme, že je pozadu, a my to ideme zrovnávať alebo aspoň nechávať v tom stave, aké to je. Čiže ako keby sme opäť z toho dieťaťa robili dieťa, ktoré nie je úplne zdravé. Celkovo, celkovo tam zaraďujeme aj deti, ktoré sú s nepriaznivým zdravotným stavom, to znamená dieťatko s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré môže byť taktiež zaradené do tejto sociálnej služby.
Problém je v tom, že tá sociálna rehabitácia pre takéto dieťa, keď vám príde do jasieľ, normálne tam budú môcť byť deti do troch rokov, ale ak tam príde dieťa so zdravotným znevýhodnením, ono tam môže byť do 7 rokov veku života. To teraz tá legislatíva umožňuje. Problém je v tom, že tá sociálna rehabitácia je v rámci, hneď jak vám tam vstúpi to dieťa so zdravotným znevýhodnením, by malo dostať posúdenie odkázanosti, aby oni vedeli nastaviť sociálnu rehabitáciu tak, ako ho majú dohliadať, a sociálna rehabitácia je v jeho zmysle napríklad naučiť ho čítať, písať v Braillovom písme alebo zaučiť ho v pomôcke, ktorú potrebuje, a tak ďalej a tak ďalej. To znamená, neviem si dobre predstaviť, ako to bude, ako to budú vlastne oni prepájať, lebo toto náš zákon o sociálnych službách, naozaj hovorí o tom, ak tam bude takéto dieťa, že v zmysle tohto zákona je sociálnou rehabitáciou to, čo vám vravím. To je ďalšia vec.
Výchova. Výchova v rámci sociálnych služieb je celkovo v zariadení dočasnej starostlivosti pre dieťa a taktiež je v domove sociálnych služieb s ambulantnou formou starostlivosti a teraz v tretej službe, to bude, to budú teda v tomto zariadení v starostlivosti pre deti do 3 rokov veku. Tá výchova vôbec nie je upravená v rámci zákona o sociálnych služieb tak, aby sme mali kontrolný mechanizmus na to, aby to výchovné pôsobenie zohľadňovalo vývin, čo sa týka výchovného pôsobenia na to dieťa. Už teraz to nie je. To znamená, ja garantujem, že nijaký kontrolór nedokáže v rámci sociálnych služieb povedať, či ja správne alebo nesprávne realizujem výchovu ku konkrétnemu klientovi. My sme to dali v rámci kvality, že chceme skvalitniť starostlivosť o deti do 3 rokov, čo absolútne už teraz nefunguje. Kde to ešte, aby sme hovorili o nejakej kvalite.
Ďalej sú to obslužné činnosti. Ako hovorila kolegyňa Jurinová, sú to činnosti, ktoré sa, ktoré, ktoré vlastne riešia viac-menej človeka, ktorý má nejaké znevýhodnenie. Na základe tých činností v podstate sa určuje odkázanosť človeka na pomoc inej osoby. A preto ak, ak ten rodič, niečo sa stane v tej, v tých jasliach v rámci tých obslužných činností, dajme tomu úkony sebaobsluhy, tak vy máte presne vymenované, čo náš zákon myslí tými úkonmi. To znamená, že ak sa bude sťažovať na to, či ho správne prebalili alebo neprebalili, môžte, môžte to robiť len na základe toho, čo robíte u človeka, ktorý je odkázaný. To znamená, ten, ktorý sa nevie pohnúť, ako ho prebalíte, a to je úplne iný rozdiel. Či to dieťa spolupracuje pri tom a vy ho hneď učíte, aby sa odvykalo od tej plienky, alebo naozaj ide o odkázaného človeka, ktorého prebalíte.
Čiže naozaj bolo by vhodné, aby príloha bola originálne pripravená na to, čo myslíme pod úkonmi bežnej starostlivosti o dieťa tak, aby sme mali filozoficky nastavené v hlave, že ide o zdravé dieťa, nie o zdravotne znevýhodnenú osobu. Hej? To je, to je veľký rozdiel.
Ďalej. Musí byť oproti napríklad škôlke rozdiel v tom, že bude musieť byť upravený, upravený zmluvou. To znamená, medzi poskytovateľom sociálnej služby a medzi klientom, to znamená prijímateľom, musí byť zmluva. Tá zmluva má svoje podmienky. Ona má podmienky pre všetky sociálne služby. Tam sa zaraďuje proste, odkedy dokedy v akom rozsahu bude poskytovaná služba. Aj tu vidím problém, že ak bude stanovené, lebo to musíte mať na verejne dostupnom mieste, odkedy dokedy, a ak naozaj tie zariadenia v minulosti, ktoré poskytovali takúto službu, boli aj v inom čase a nebudú tam, a teda budú ešte predlžovať ten čas, na ktorý oni majú stanovené to v zmluve, tak jednoducho obávam sa, že keď sa v tom čase niečo stane, bude problém pre poskytovateľa sociálnych služieb, že nedodržal ten rozsah tej služby tak, ako sa dohodol.
Ďalším problémom podľa môjho názoru bude, že budú musieť rodičia zdokladovať príjem. Sociálna, sociálna služba a podmienky sociálnych služieb nám hovoria o tom, že pokiaľ poskytujeme službu sociálnu, tak ten človek, ktorý nemá príjem, musí to, musí to zdokladovať spoluposudzovaná osoba. To znamená, v prípade detičiek do troch rokov sú to ich rodičia. Áno, len v prípade, ak ide o úhradu, ktorú ten rodič bude platiť v plnej výške, jak keby ani od štátu nedostával príspevok na starostlivosť, až vtedy nedáva podklad k tomu, že budú vyžadovať v podstate príjem jedného aj druhého rodiča na to, aby bola zabezpečená ochrana príjmu. To filozoficky úplne uteká od školského systému a od toho, že teda hovoríme, že následne by mohol ísť do škôlky. Taktiež štandardy kvality sú veľmi ťažké veci, na ktoré sa niekoľko rokov zariadenia sociálnych služieb pripravujú. Sú to materiálne podmienky, ďalej sú to procedurálne podmienky, potom sú to podmienky v dodržiavaní ľudských práv a slobôd, ktoré tieto zariadenia tým, že budú zaradené do systému sociálnych služieb, budú bezpodmienečne musieť dodržiavať, a ak sa, ak sa pozriem na cieľovú skupinu, ak sa pozriem na odborné činnosti, ktoré majú vykonávať, bude to obrovský problém nejako ukotviť, uchopiť, žeby naozaj tie deti na jednej strane dostali to, čo je správne a dobré, a na druhej strane aj ten poskytovateľ dodržal právny rámec, ktorý mu sociálne služby teda dávajú.
Čo sa týka možno času, ak bude dieťa dlhodobe choré alebo tá mama má ešte jedno dieťa a nechá si to dieťa doma, my to máme v ambulantnej forme, aj teraz tento zákon to ešte utvrdil, že ak stacionár využíva starý človek len určitý počet hodín, tak nezaplatia mu plný príspevok. To znamená, ja sa teraz pýtam, ak ide o ambulantnú formu a ak to dieťa nebude v tých jasliach, normálne v sociálnych službách je to tak, že vám stiahnu peniaze za to, v školskom systéme nie. Ak vám dieťa maróduje, vy dostanete normatív na to dieťa. Ale pokiaľ ten poskytovateľ nebude mať to dieťa, on jednoducho ten príspevok by nemal dostať. Lebo ak dostane, ja sa pýtam, prečo ho nedostane aj domov sociálnych služieb pre deti, prečo ho nedostane aj iná sociálna služba, napr. denný stacionár. Vytvoríte precedens. To znamená jedni áno, druhí nie za určitý počet hodín. Takže ak sa nebude využívať, poskytovateľ nebude mať príspevok. Ak to bude tak ako u všetkých, ak urobíte výnimku, bude, bude to precedens.
Naozaj osobne si myslím, že je potrebné urobiť poriadok celkovo v sociálnych službách, ale nielen s odkázanosťou ako takou. Tam treba zmeniť celé posudzovanie, na základe toho si stanovíme, naozaj čo bude VI. stupeň odkázanosti. Nemôžu to byť len kozmetické zmeny, že dáme, ja neviem, za šestku odkázanosť takú a takú sumu. Musíme sa naozaj pozerať na to, aby sme z kontextu nevytrhovali to, že my urobíme službu včasnej intervencie, ale vôbec to v konečnom dôsledku nepomôže rodine v komplexnej starostlivosti o to dieťa, ale naozaj to vytancujú ľudia na bále, pretože centrá včasnej intervencie tak, ako sa, ako sa reálne majú robiť a robia vo svete, sú vytancované u nás cez rôzne nadácie a tak ďalej a suplujú vlastne to, čo by, čo my sme chceli asi vyriešiť tou službou včasnej intervencie, ktorá je veľmi úzko zameraná len na opäť len niečo z tej rodiny. To znamená, naozaj integrácia detí a tak ďalej a tak ďalej, sú to, sú to deti, sú to deti, ktoré naozaj potrebujú sociálne služby, a naozaj si bereme priestor pre zdravé deti, ktoré do tohto systému podľa mňa neplatia.
Mali sme radšej popracovať na materských centrách, na jasných pravidlách, možno ak máme tam nejaké anomálie, a na druhej strane, dala by som motiváciu zamestnávateľom, aby, ak tie ženy sa chcú vrátiť ešte predtým, dokiaľ dieťatko nenadobudne tri roky, nech majú určitý, určitý príspevok, ako teraz je to príspevok na starostlivosť, a vytvoria také pracovné kútiky alebo niečo, aby tá žena mohla mať flexibilný ten úväzok, to znamená štyri hodiny, tri hodiny a tak ďalej. Je aj s tým dieťatkom, aj to dieťatko je v rámci zamestnávateľa.
Ak naozaj chceme vyriešiť zosúladenie, skôr by som išla po tej stránke zamestnávania, ale ak chceme vyriešiť deti do troch rokov, robila by som to úplne ináč a nadviazala by som na celkom dobrú skúsenosť tých materských centier. Takže ja naozaj hodnotím jedine pozitívne možno, že sa to začalo diskutovať, ale absolútne nemôžem súhlasiť s tým, že vznikne ďalšia sociálna služba, ktorá bude len naoko fungovať, lebo v konečnom dôsledku nebudeme vedieť zmerať kvalitu poskytovanej služby.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 7.12.2016 11:45 - 11:50 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Tak dnes už bolo pomerne dosť povedané. Trend vývoja na Slovensku zrejme z veľkej časti záleží na nás všetkých. Či sme praví, či sme ľaví, je potrebné sa zamyslieť nad tým, že na 100 detí dnes pripadá 88 dôchodcov. A to je už číslo, ktoré stojí za zamyslenie.
Čo sa týka nášho hnutia, tak si uvedomujeme, že je potrebné vytvoriť súbor zákonov. A prečo ich predkladáme a budeme predkladať, je, aby sa na jednej strane zlepšila kvalita života tých ľudí, na druhej strane aby sa naozaj zvrátil ten demografický, tá demografická krivka, ktorá v súčasnosti Slovensko vedie až možno k takej krajnosti, že raz bude ten náš aj tak slovenský národ, ktorý je malý, veľmi maličký, a bude problém s celkovom, celkovo finančným udržať, udržať túto krajinu pohromade. Samozrejme nehovorím o desiat..., o desať rokov, o dvadsať rokov, hovorím o niekoľko desiatok rokov, kedy sa môže stať, že slovenský národ bude mať problém. Okrem ekonomických dôsledkov, keďže sa venujem dlhodobej starostlivosti, a kde naozaj hrozia, už teraz vlastne je problém v I. dôchodkovom pilieri, okrem týchto ekonomických dôsledkoch, a to dlhodobej starostlivosti o starých ľudí a odkázaných, narastá ďalší problém. Stáva sa nám, že ľudia sa nám presídľujú z určitej časti Slovenska, už dnes existujú miesta na Slovensku, spravidla je to severovýchod Slovenska, kde žijú už len starí ľudia, o ktorých sa tam nemá kto postarať. To znamená, mladí odchádzajú za prácou buď do iných regiónov Slovenska, alebo teda mimo krajinu ako takú. Z toho dôvodu vzniká nový fenomén, ktorý už neráta s nejakou solidaritou medzi generácie, ale, naopak, tlačí na štát, aby sa o týchto starých ľudí postaral. Dnes je prírastok obyvateľstva už len v 36 okresoch Slovenska zo 79 okresoch. V roku 2035 by mali pribudnúť obyvatelia už iba v desiatich okresoch. To znamená, že naozaj ten trend je nastavený zle, a preto musíme pripraviť súbor zákonov, ktoré nebudú prioritou jedného ministerstva, ako hovorila kolegyňa, ministerstva práce, sociálnych vecí, rodiny, ale budú súčasťou oblasti rôzne, rôznych ministerstiev, aby sme zabezpečili také podmienky, aby sa rodina sama rozhodla, že to dieťa chce prijať, aj tretie dieťa, aj štvrté, nie 1,2, ako je to teraz.
Od začiatku volebného obdobia naše hnutie ponúkalo zákony práve cez prierez ministerstiev. Ja poviem príklad. Išlo o vlastne predĺženie materskej dovolenky z 34 na 52 týždne, a taktiež aby sa zvýšila výška vymeriavacieho základu pre výpočet.
Čo sme chceli tým dosiahnuť? Aby sa mamka rozhodla prijať prvé dieťatko, keď má ešte nižší, keď má ešte nižší vek, lebo čím rodí tá rodička neskôr, tak jednak má zdravotné komplikácie, jednak je s tým problém, že sa rozhodne pre tretie dieťa, a to už vlastne nerieši tú demografickú krivku. Ak hovorím o tej prierezovosti, chcem povedať, že zároveň sme navrhli zákon, tzv. laznícky, ktorý by mohol pomôcť práve mladým ľuďom, ktorí sa opätovne dostanú do možno časti, kde je vysídľovanie, a dokáže tá mladá generácia zapustiť svoje korene a začne medzigeneračná vlastne výmena starostlivosti o týchto seniorov.
Preto si myslím, že tento návrh zákona, ktorý teraz predkladáme, je súčasťou takých, takého kľúčového obdobia pre naše hnutie a to je obdobie rodiny do troch, do troch rokov veku života, ale následne budeme predkladať aj ďalšie zákony, kde budeme zohľadňovať vývoj rodiny ako takej.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis