Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

4. 4. 2017 o 17:29 hod.

PhDr.

Soňa Gaborčáková

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 4. 4. 2017 17:29 - 17:45 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Tak ja trošku objasním problematiku v denných stacionároch a teda možno poviem genézu, prečo vznikli, kde sa uberali a možno takú zástupnú úlohu ministerstva pri tejto problematike.
Denné stacionáre, ich pôvodná myšlienka a filozofia bola, že ide o preventívny nástroj práve podpory rodiny, ktorá sa stará o ťažko zdravotne postihnutého člena domácnosti. Cieľom bolo vlastne udržať čo najvyšší možný stupeň schopnosti, ako telesný, tak aj duševný, u toho konkrétneho rodinného člena tak, aby tá rodina sa dokázala o neho starať v domácom prostredí čo najdlhšie. Práve tento typ sociálnej služby mal podporovať rodinu na komunitnom princípe. To znamená, že ak vy zabezpečíte počas dňa na niekoľko hodín starostlivosť o takého člena rodiny, tak odľahčí sa rodina a tým pádom ho nemusíte presúvať do pobytových foriem starostlivosti, ktoré sú jednak pre štát drahé a na druhej strane sa narúšajú väzby medzi konkrétnou rodinou a teda tým členom.
Ja chcem povedať, že jedna vec je zneužívanie denných stacionárov, ktoré teda vznikali, druhá vec je možno aj dôvod, prečo v posledných rokoch tie stacionáre nám vystúpili číslami. Práve v roku 2016 a 2017 ich bolo najviac, ale treba si pomenovať aj východiskovú situáciu. V roku 2015 bolo opatrovaných v domácom prostredí cca 58-tisíc ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, z toho v stacionároch, to znamená, že týmto ľuďom počas dňa pomohli stacionáre, v počte 3 167 miest. To znamená, veľmi malý pomer k tomu, koľko ľudí je v domácom prostredí.
Ak máte v domácom prostredí 58-tisíc a v stacionároch máte 3-tisíc, je jasné, že, a ak sa nepomôže takejto rodine, tak o rok, dva, do troch rokov predpokladáme my odborníci, že sa dostanú do pobytových foriem, pretože rodina to nezvládne. Čiže východisko bolo nielen z toho, že tie stacionáre naberali obrátky od roku 2012 postupne viac a viac a možno ministerstvo alebo možno aj úradníci mali za to, že ide o zneužívanie. Tam si treba povedať aj ďalšiu vec, že v roku 2016 nám prišlo do systému vyše 2-tisíc ľudí nad 80 rokov. A tí ľudia sa museli niekde premietnuť, a to bolo hlavne v starostlivosti na tom komunitnom princípe. To znamená, že v tých denných stacionároch sa nám začali objavovať aj ľudia, ktorých už teda tá rodina nezvládala, alebo počas dňa už bola tak za tie roky vyčerpaná, že prísunom takého veľkého množstva ľudí nad 80 rokov sa enormne zvýšil počet ľudí v denných stacionároch.
Čiže na jednej strane sa to prisudzuje zneužívaniu, na druhej strane je potrebné povedať, že do systému pristúpilo 2-tisíc ľudí, ktorí potrebovali pomoc práve na komunitnom princípe, lebo ináč by museli ísť do klasických pobytových zariadení, ako zariadenie pre seniorov alebo zariadenia opatrovateľskej služby, ktoré, ako hovorila aj kolegyňa Jurinová, sú pod obrovským tlakom, lebo taktiež za posledné tri roky sa tam dostali ľudia, ktorí majú ťažké diagnózy, to znamená, sú v bdelej kóme, alebo ľudia, ktorí sú ležiaci, a v minulosti to bola nejaká štvorka, stupeň odkázanosti a teraz je tam, väčšina, šestka. To znamená, tie denné stacionáre naozaj začali sanovať ten veľký príval tých ľudí a nešlo len o zneužívanie stacionárov ako takých, ale o tlak tých rodín, aby vydržali ešte čo najdlhšie v tom domácom prostredí.
Na základe toho, samozrejme, je možné aj odôvodniť, že v posledných rokoch nám stúpa aj počet detí s vrodenou vadou. Pokiaľ v roku 1995 sme mali na tisíc zdravo narodených detí 24 detí s vrodenou chybou, v roku 2015 sme už mali na tisíc zdravo narodených detí 36 detí so zdravotným znevýhodnením. To znamená, tlak na stacionáre prichádza nielen z pohľadu seniorov, ale aj detí so zdravotným znevýhodnením.
Ďalšia skupina, ktorá sa nám objavovala v stacionároch, boli deti, ktoré ukončili povinnú školskú dochádzku v rámci špeciálneho školstva a ostali doma. A ak tá mama chcela ostať psychicky v poriadku, tak musela nejakým spôsobom riešiť situáciu tým, že dala aspoň na štyri hodiny denne to dieťa do denného stacionára.
Sú to tri veci, ktoré naozaj ovplyvnili nárast počtu ľudí, ktorí chceli byť umiestnení v denných stacionároch. Čiže nešlo len o konkrétne zneužívanie tejto služby, ale naozaj objektívne sa nám zvýšil počet detí so zdravotným znevýhodnením, seniori a deti, ktoré ukončili špeciálne školstvo a nemohli sa uplatniť na trhu práce ani v chránených dielňach.
Ide o problém, ktorý teda má svoje objektívne dôvody, a nemôžme sa domnievať, že sa vyrieši tak, že sprísnime alebo odstrihneme stacionáre úplne zo systému sociálnych služieb. Lebo čo nastane? Pokiaľ my nepodporujeme rodinu, ktorá má ťažko zdravotne postihnutého člena, buď to seniora, alebo dieťa, tak sa nám navýšia finančné prostriedky v pobytových službách. Už teraz avizujú zariadenia pre seniorov a zariadenia opatrovateľských služieb, že majú tam ťažké stavy, že nemajú voľné kapacity na prijatie, a vznikne nám naozaj kolaps systému v tom, že my nenecháme tých ľudí v rodinnom prostredí a len počas dňa im dáme lacnejšiu službu, ktorá je lacnejšia, teda z ekonomického pohľadu zo strany štátu, ale, naopak, my ich necháme vyšťaviť sa, lebo ostane naozaj len málo stacionárov. A tým, že tá rodina bude vyčerpaná a povie, že už jednoducho nedokáže zvládnuť ten nápor, tak ich posunie do pobytových, a tam len uvidíme, koľko stojí teda, koľko stoja sociálne služby a v akých rozsahoch.
Ja chcem povedať, že len za rok 2015 máme 1 278 329 ľudí, ktorý poberá starobný dôchodok, invalidný dôchodok aj dôchodok v mladosti. Sú to informácie zo Sociálne poisťovne. To je riziková skupina, ktorú ak nebudeme riešiť na komunitnom princípe, to znamená, cez denné stacionáre, dostane sa nám naozaj hlbšie do peňaženky, lebo sa nám títo ľudia postupne ocitnú v pobytových službách.
Keďže legislatíva, ktorá bola prijatá vládnymi poslancami na poslednej schôdzi zapríčinila to, že finančný prostriedok sa nebude vyplácať na klienta, ale na miesto, urobí väčšiu záťaž teda na konkrétneho poskytovateľa a on, pokiaľ teraz poskytoval službu desiatim klientom, zoberie si do stavov pätnásť klientov, aby dostal ten istý príspevok ako doteraz. Pretože samozrejme, že ide o ľudí chronicky chorých, lebo spravidla to využívajú deti so zdravotným znevýhodnením, ľudia s päťkou, šestkou odkázanosťou. Pokiaľ tam boli dvojky, tie už nám zo systému vypadli, tak stane sa to, že ten poskytovateľ zoberie namiesto desať pätnásť alebo dvadsať, takže kvalitnú službu nedostaneme, čo sme chceli poriešiť týmto zákonom, zrušíme si komunitný princíp starostlivosti, kedy je najlacnejšie pre štát, aby bol v rodinnom prostredí. To znamená, predraží sa systém starostlivosti o ťažko zdravotne postihnutých ľudí a vznikne tlak na pobytovky.
My preto navrhujeme, aby v pôvodne prijatej novele, minulý mesiac bola schválená, 80 hodín, aby ten konkrétny človek chodil do zariadenia, my navrhujeme 60. Podľa odborných činností, ktoré má denný stacionár poskytovať, je potrebné, aby sa poskytovala táto činnosť pre konkrétneho klienta 60 hodín, aby nám nechradol, aby nám nešiel s odkázanosťou dole. Lebo pokiaľ vy tú službu budete dávať pätnástim a budú si chodiť, jeden deň príde, druhý deň nepríde, potom príde iný klient, len aby ste dostali ten istý príspevok ako poskytovateľ, tak nedostanú také odborné služby, aby ich udržali v tom pásme odkázanosti ako doteraz. Preto nám budú chradnúť a dostanú sa nám ďalej. Navrhujeme, aby teda išli sme na tých 60 hodín mesačne. Myslíme si, že nenútilo by to poskytovateľov prijímať viac klientov. Tí by dostali kvalitnejšiu službu a myslím si, že by sme predišli aj zneužívaniu. Lebo keď šesťdesiat hodín má ísť mesačne do denného stacionára, tak nie je to zneužitá služba, ale naozaj sa dajú tie odborné činnosti nastaviť na to, aby za tých šesťdesiat hodín vám ten človek neklesol na nižšiu úroveň.
Taktiež navrhujeme, že pokiaľ v tých stacionároch môžu byť aj tretí a štvrtý stupeň odkázanosti, tak v podstate by sme mohli znížiť počet na počet zamestnancov na klientov, lebo ináč je starať sa o päťku a šestku, stupeň odkázanosti, kde by sme ponechali, tak ako to ministerstvo navrhlo, šesť klientov na jedného zamestnanca, ale pokiaľ máte trojku a štvorku a tí ľudia chodia, zbytočne je to postavené ako tlak na poskytovateľa, a tam navrhujeme naozaj deväť klientov.
Tie stacionáre navrhujeme zmeniť podľa toho, pre akú cieľovú skupinu teda poskytujú svoje služby. Je rozdiel poskytovať sociálnu službu v dennom stacionári dieťaťu a iné seniorovi. Pokiaľ máte dieťa, tak aj tie terapie, aby ho udržali v jeho rozvojovom pásme, musia byť nastavené úplne ináč, biofeedback a podobné metódy, kde udržujete mozog, ako u seniora, a preto potrebuje ten poskytovateľ aj teda vyšší príspevok. A hlavne chcem povedať, že ide hlavne o deti s piatym a šiestym stupňom odkázanosti. A preto navrhujeme, aby zo 180 euro, čo denné stacionáre dostávanú finančný príspevok, to išlo na 280, čo je o 100 eur mesačne viac. Ale na druhej strane, ak tam máte deti, aby naozaj dostali tú kvalitu, ktorú majú dostať, je potrebné zaplatiť aj ten odborný personál, aj tie odborné terapie, ktoré sú nastavené v prospech práve detí, kedy sa ešte rozvíjajú, ešte môžte u nich vydupať tú najvyššiu možnú úroveň. Týchto stacionároch je možno len jedna tretina z tých všetkých, ktoré existujú na Slovensku, a nešlo by o finančnú čiastku, ktorá by bola likvidačná. A preto si myslíme, že investovať do toho znamená pre náš štát to, že to bude lacnejšie, lebo ak ten rodič nezvládne starostlivosť o to dieťa, pošle ho do pobytovej formy, ktorá bude pre štát naozaj drahá, a jednoducho si to nemôžme dovoliť. A tie citové väzby na tú rodinu sa úplne strácajú. Prvé je to týždenná forma a nakoniec ostanú na celoročných pobytoch, kde sa stráca tá pointa, prečo tie stacionáre majú pomáhať tej pôvodnej rodine.
Nielen zvýšiť príspevok za opatrovanie, ale naozaj podporiť služby na komunitnom princípe. A dnes ich máme, len denné centrum, to sú bývalé kluby dôchodcov a denné stacionáre a nič iné pre seniorov nefunguje. Pre deti je to ešte domov sociálnych služieb pre ambulantnú formu starostlivosti. A pokiaľ chceme, aby čo najdlhšie ostali v rodine, musí to byť kombinácia – príspevok za opatrovanie a ambulantné služby. A tým pádom nám ten človek ostane čo najdlhšie v rodine a bude to najlacnejšie pre štát.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 4. 4. 2017 16:04 - 16:15 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Tiež v prvom rade chcem poďakovať kolegyni, že teda otvorila túto problematiku. Možno len tak v skratke a tiež možno z vlastných skúseností chcem povedať, ako sme sa trápili, keď sme začali s našimi deťmi chodievať von z Domu sv. Anny, tak boli rôzne pohľady na nás. Ten svet bol ešte viac nepripravený, ako je teraz. Musím povedať, že je čo dorábať, ale na druhej strane ak si predstavím devätnásť rokov dozadu a ako tu bolo, tak zase nemôžeme povedať, že sa nič neurobilo, lebo myslím si, že záleží aj od ľudí, od takého logického a zdravého sedliackeho rozumu, kde vedia použiť tie peniaze tak, že naozaj ten prístup sa stáva bezbariérovým. Tiež to rozdelím možno do takých štyroch oblastí.
Prvá oblasť je školstvo. Tiež musím povedať, keďže realizujeme službu včasnej intervencie, ktorá sa poskytuje pre rodinu, kde sa narodilo dieťatko so zdravotným znevýhodnením do 7. roku veku života, ľudia a teda rodičia majú problém s integráciou detí. Keď chcú ísť na základnú školu, tak v prvom rade si nevyberajú školu, ktorá možno je lepšia alebo dostupnejšia pri ich bydlisku, ale kvôli tomu, že teda či je alebo nie je bezbariérový prístup. Musím povedať, že naozaj tie školy majú veľmi obmedzenú dostupnosť. A čím je vlastne mestečko možno menšie, tým je to horšie.
A chcem sa naozaj podeliť aj so skúsenosťou, kde na jednej strane sú schodolezy v tých školách, na druhej strane nemaj certifikát na to, aby fungovali, a tým pádom naozaj tie deti sú len v jednej časti budovy, budove a teda aj v jednej triede. A ako si hovorila, kolegyňa, vlastne sú tam niekoľko rokov a mnohokrát je paradoxom to, že sa nedostanú takmer nikdy do úplne iných častí tej školy, ktorú navštevujú deväť rokov. Takže toto je naozaj realita, ktorá je, a s tým by sme mali určite niečo v rámci školstva robiť. Lebo pokiaľ sa hlásime k možnostiam integrácie detí so zdravotným znevýhodnením, či už bol návrh pre hluchonemé deti, ale aj pre iné hendikepované deti, v prvom rade je základné a kľúčové mať bezbariérový prístup. Ak teda, ak toto nie je zabezpečené, tie deti sú odkázané vzdelávať sa v špeciálnom školstve. Možno niekedy stačia úplne lacné záležitosti, ako sú lyžiny, len ich je potrené správne dať na tie schody a pýtať sa tých ľudí, ktorí sú hendikepovaní, akým spôsobom im o pomôže. A nie montovať schodolezy, ktoré v konečnom dôsledku nejdú. A na základe toho vlastne to dieťa nemôže byť integrované do konkrétnej školy. Niekedy to nie je naozaj o peniazoch, ale o zdravom sedliackom rozume a o tom, aby sme sa radili s ľuďmi, ktorí celý život si nesú ten svoj kríž na chrbte, alebo teda s ich rodinnými príslušníkmi.
Je pravdou, že tá bezbariérová škola slúži aj zdravým deťom, a to hlavne, ak majú nejakú, získaný, nejakú chorobu z úrazu. Môj syn si dvakrát minulého roku zlomil tú istú nohu a naozaj som zistila, že polroka nemohol chodiť na obedy. V podstate deti ho vyčlenili, lebo tým, že nebol s nimi v kontakte, tak postupne chodili na krúžky, chodili na obedy spolu a môj syn vlastne bol tak pomimo a nakoniec úplne ho dali nabok, až pokiaľ teda naozaj tú nohu nerozchodil. A to bol len rok. A čo, čo tie deti, ktoré naozaj celý život sú pripútané na ten vozík? A preto, možno len taký základný prístup, aby sa dostali k obedu a spoločne obedovali aj s inými deťmi, je veľmi dôležité, lebo dostávajú sa do centra diania.
Druhá oblasť je kultúra. Ja som vlastne prednášala na jednom seminári bezbariérovosť v prístupnosti múzeí a hradov. Napísala som takú príručku, ako sa majú vlastne správať k ľuďom s autizmom a s mentálnym postihnutím, ak teda prichádzajú do ich priestorov. A samotní tí kasteláni mi vraveli, že je to naozaj niečo praktické a že mnohokrát nevedeli, akým spôsobom urobiť prednášku, ako sa kontaktovať s tými ľuďmi. A možno ten strach mal za dôsledok, že teda tie vstupy pre týchto ľudí tak často nerobievali. Takže naozaj možno zase nie drahá záležitosť, možno skúsenosti praktikov, ktoré sa spíšu, dajú sa do nejakej príručky, a pomôže to ľuďom, ktorí teda robia v jednotlivých profesiách.
Tretia oblasť je zdravotníctvo. Ja potvrdzujem aj, aj zo skúseností rodičov, ktorí majú u nás zverené deti, že problémom sú hlavne ambulancie, také základné, ako je zubár alebo obvodný lekár. Mnohokrát viem, že aj naši klienti museli ísť niekoľko desiatok kilometrov do iného mesta, hoci sme okresné mesto, lebo v podstate zubár nebol v priestoroch, ktoré sú bezbariérové, a vlastne naši klienti sa nemali ako ošetriť. Problém je, že mnohokrát v tých, ktoré boli uspôsobené, ich zase uspávali, čo tiež nie je dobré, lebo sa ubíja, mozgové bunky a oni veci potom často zabúdajú. Takže naozaj možno taká základná vec, ako je vyšetrenie u zubára, môže spôsobiť, ak potrebujete mať len preventívne prehliadky alebo potrebujete ošetriť zub a oni vás dávajú vždy do narkózy, to, že tie deti idú mentálne opäť dozadu.
Takže potvrdzujem, tie ambulancie sú problém. Myslím si, že aj na to by sa malo pozrieť zdravotníctvo, pretože gynekológ, zubár a praktický lekár sú lekári, ktorí naozaj pravidelne poskytujú zdravotnú starostlivosť, nie je to niečo ojedinelé. A, samozrejme, hovorím aj o iných špecialistoch. Ale títo sú alfa a omega, kde aj my potrebujeme častejšie tú starostlivosť ako u iných lekároch.
Takou osobitnou skupinou sú onkologické ambulancie, kde ten človek je v treťom alebo štvrtom štádiu onkologického ochorenia a teda je prepustený z liečby, chodí buď na onkoliečbu, a ak je to v nejakých priestoroch, kde teda dostupnosť je bariérová, je problém, že ten človek je krehký, je ako blato a ešte ho musia ťahať do nejakých vyšších a bariérových priestorov. A ten človek sám v sebe prežíva jednu bolesť toho utrpenia z tej onkologickej choroby a druhú, ako ho musíte manipulovať, aby ste ho dostali na vyššie poschodie. Takže naozaj mali by sme aj zvážiť, že ak máme nejaké špecializované ambulancie, kde máme krehkých pacientov, kde máme trpiacich ľudí, aby sme prispôsobovali aj tú zdravotnícku starostlivosť práve v prospech takýchto ľudí.
Štvrtú oblasť, sú obce a mestá, a to sú obrubníky vysoké a bariérové WC verejné. Takže toto asi toľko.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie 24. 3. 2017 11:47 - 11:53 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predseda, za slovo. Milí kolegovia, kolegyne, predkladatelia, keďže zdravotne znevýhodneným deťom a mladým ľuďom sa venujem dlhé roky a desaťročia, tak by som možno aj ja povedala svoj názor teda na predkladaný návrh zákona.
Každopádne si myslím, že pohnútka predkladateľov bola správna a je správna. Ja som v nej vyčítala to, že chceli vlastne pomôcť skôr deťom, ktoré sa vzdelávajú v bežných základných školách a preto otvorili ten zákon. Len tá problematika je tak ťažká, že myslím si, že by narobila viac problémov v znení, ktoré ste teda spracovali, ako úžitku. A poviem prečo.
Ak by sme chceli robiť principiálne zmeny, čo sa týka nepočujúcich, mali by sme prijať nový zákon o tzv. komunikačnom systéme nepočujúcich a hluchoslepých. Ako to je dnes? Dnes je zákon o posunkovej reči nepočujúcich. To znamená, filozoficky ak pozrieme na jeden a druhý prístup, už ten prvý prístup, zákon o posunkovej reči hovorí, že posunková reč je kľúčovým momentom pre to, aby sa títo ľudia, deti vzdelávali práve len v posunkovom jazyku. Ak by sme prijali nový zákon pre nepočujúcich, tak kľúčovými nástrojmi by bol komunikačný systém, kde by si nepočujúci vybral, čo je pre neho najvhodnejší nástroj. To znamená, ak chceme riešiť problematiku vzdelávania detí, na ktorú ste určite, ja cítim, že to bola nejaká srdcová záležitosť, chceli poukázať, skôr bolo vhodné, aby sa to riešilo v rámci zákona školského a teda, ak otvárame zákon, tak už by sme mali pozerať naňho s tou novou filozofiou a komunikovať v rámci systému komunikačného ako takého.
Naozaj je potrebné povedať, že problém je aj s kompenzačnými pomôckami. Je fajn, že je zaznamenané v návrhu zákona, že teda sa bude spolupracovať s ministerstvom práce, ale už kolega poukázal na to, že práve implantáty sú veľmi vhodnou alternatívou, ale pomerne dosť sa doplácajú. To znamená, že ak chceme riešiť problematiku nepočujúcich, musíme po prvé naozaj otvoriť nový zákon, kde nedáme ťažisko len na posunkovú reč, ale teda na komunikačný systém ako taký. Druhá vec, otvoriť kompenzačné pomôcky pre nepočujúcich a tretiu vec zabúdame, že teda máme aj hluchoslepých.
Zákon v rámci, nový zákon, ktorý navrhujem, aby bol spracovaný a teda vy ste vo vláde, by mal byť naozaj zákon o komunikačnom systéme, ale nielen pre nepočujúcich, ale aj hluchoslepých. Toto je štandard aj v Česku, najbližšom, ak by sme nehovorili o vzdialenejších a možno finančne lepšie zabezpečených krajinách, ale naozaj o tejto cieľovej skupine sa veľmi málo hovorí.
Čo sa týka vzdelávania, ja si myslím, že ten problém, ktorý ste chceli riešiť, by bolo vhodné v rámci právneho predpisu, ktorý by riešil náležitosti práve vzdelávania detí, ktorý, ja to poviem tak zľahčene, neodborne, majú možno ľahšie formy, teda diagnózy pre nepočujúcich a zrejme ste mali na mysli, aby tie školy sa ich nebáli prijímať do integrácie, ale to by som riešila v rámci predpisu, čo sa týka školských predpisov. Lebo ak teraz ste otvorili, to je pandorina skrinka. Tam je naozaj veľmi veľa vecí a iných prístupov a na to treba naozaj spoluprácu, ako opozície, aj koalície, lebo aj samotné občianske združenia na podporu nepočujúcich nemajú jednotné názory na tie veci a naozaj si myslím, že to môže skončiť fraškou s tým, že sa opäť pre týchto ľudí nič neurobí. Takže naozaj ak, ak teda poriešiť, to, čo sme hovorili v školách a v rámci tých detí, ktoré som tak cítila, že teda chcete zachrániť z toho školského systému. Tam skôr k tým právnym predpisom, ale ak naozaj chceme otvoriť terminológiu, ak chceme otvoriť úplne ináč filozofické zameranie zákona, tam je potrebné urobiť úplne nový zákon a nemôže ísť v tej podobe, čo teda sme dostali k dispozícii.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 23. 3. 2017 17:54 - 17:55 hod.

Soňa Gaborčáková
Ďakujem za faktické poznámky všetkých kolegov. Ja chcem povedať jedno, že pokiaľ nedáme finančné prostriedky pre národnostné menšiny, ony si ich nevedia zafinancovať samy, a preto nemôžu rozvíjať tú svoju kultúru. A ak nemôžu rozvíjať kultúru, nebude, to znamená z môjho pohľadu, že nechcete podporovať národnostné menšiny. Tí, ktorí nechcete prispievať na národnostné menšiny. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 23. 3. 2017 17:43 - 17:50 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Dobrý podvečer. Ďakujem za slovo. Pán minister, som rada, že ste povedali slová, ktoré ste povedali. Ja som pôvodne nechcela vystúpiť, lebo si myslím, že samozrejme, že teda v rámci kultúry Slovenska je aj kultúra národnostných menšín. Ja som vystúpila v prospech rusínskej kultúry a Rusnákov na Slovensku, a teda vystúpim a poviem, na čo sa peniaze využívajú aj v rámci tejto národnosti.
Čo sa týka podielu, prečo majú Rusíni menej, ide o, predpokladám, podiel počtu členov a na základe toho sa priraďujú percentá. Ak to nie je pravda, tak pán minister ma opraví. To znamená, že nerobia sa tie percentá z brucha, ale podľa určitého kľúča.
Určite by som prijala aj návrh, ktorý bude asi zrejme prezentovať môj kolega Viskupič, ktorý už spomínal, ako by sa možno dala práve táto problematika uchopiť koncepčnejšie. Ale každopádne chcem povedať, že naozaj kultúra národa je o národnostné menšiny bohatšia, a to, čo som hovorila pri mojom prvom vstupe o Rusínoch, je pravda. Deti, rusnácke deti prestávajú hovoriť rusínskym, rusnáckym nárečím, pretože ak neexistuje škola, ak neexistuje knižnica, nie je možné zachovať reč národnostných menšín aj po ďalšie generácie. A preto si myslím, že ma to naozaj uráža, ak padajú tu slová, že to nepatrí na, do rozpočtu teda Slovenska ako takého.
Viete dobre, že sa zaoberám chudobou dlhé roky a naozaj nikdy som nezarábala veľa peňazí, pretože som pracovala na charite. Pracovala som s ľuďmi, ktorí boli na hranici biedy, a ťahala som ich z bahna. Neviem, či niektorý z vás toto robil osemnásť rokov, čo som robila ja, ale to, že poviete, že národnostné menšiny nepotrebujú finančné prostriedky, lebo, ja neviem, nejakým spôsobom nepatria do kultúry Slovenska, ma naozaj vytočilo. Vytočili ste ma, a preto som sa postavila aj za tento pult.
Chcem povedať, že Andy Warhol, ktorý je naozaj známy na celom svete, mal, bol syn rusínskej matky, a keďže naozaj tá mama mu dala do vienka kultúru rusínsku, naozaj to vzácne múzeum, ktoré má Slovensko, je vďaka tomu, že tento človek, hoci bol naozaj vo výborných finančných pomeroch v Amerike, dokázal túto kultúru a to bohatstvo priniesť napriek tomu na Slovensko, lebo si vážil svoje korene. A možnože by ani vôbec nemyslel na Slovensko ako také, ale urobil to. Preto je veľmi dôležité naozaj podporovať národnostné menšiny a ísť možno koncepčnejšie ešte smerom, ako to ukotviť tak, aby možnože sme naozaj nefungovali na nejakých fondoch, aby to nebolo korupčné, aby, ja neviem, neboli nejaké otázniky za tým, ako, čo, aký počet a tak ďalej. Ale druhá vec je vytrhovať možno naozaj tie veci z kontextu.
Chcem povedať, že teda je potrebné v rámci rusínskej kultúry vytvoriť systém tzv. ľudového čítania, tzv. halierovú literatúru. Aj tam pôjdu peniaze. Nemôžme sa opierať len o odbornú literatúru, lebo naozaj tie rusínske deti a kultúra Rusínov sa vytráca z ľudového slova. Preto to potrebuje mať blízko či v rozprávkach, či v tom, čo dennodenne sa s tým stretávajú. To znamená, vytvoriť systém ľudového čítania.
Ďalej je to živé rusínske slovo. Dnes je to iba, znie z rozhlasu. Možno by bolo dobré dobudovať personál, vybaviť tých redaktorov tak, aby mohli chodiť do tých konkrétnych dedín na severovýchode Slovenska, do dedín, ktoré vymierajú, aby ukázali skutočný život Rusínov a možno naozaj takých, jak ste hovorili, že sú na krajíčku chudoby a nikto tam o nich ani nezakopne, prinášali správy o živote Rusínov, o ich problémoch, o tom, čo oni vnímajú ako problém, nie my politici. A za tie peniaze mohli ísť priamo do terénu.
Kde nie je škola, tam nie je knižnica, a teda naozaj sa ľudia častokrát nemôžu stretávať s literatúrou, ktorú by si možno aj tí ľudia prečítali, rozprávky a podobne. Niet ľudovej kultúry. Niet. Máme dve múzeá. Možno by stálo za to, je to s rovnakou tematikou, možno by vyhovovalo jedno a skôr sa presunúť práve do propagácie do terénu a tam šíriť ľudovú kultúru rusínskej menšiny.
Ďalej. Určite by som zaviedla trošku viac kurzy rusínskeho jazyka. Mnohokrát práve v Amerike fungujú kurzy rusínskeho jazyka a na Slovensku veľmi ojedinele. To znamená, že nemajú prístup k tomu, aby možno sa naučili nárečie svojich predkov. A preto si myslím, že toto nie je zbytočná vec. Možno naozaj dá sa to zastrešiť aj iným spôsobom. Treba dať hlavy dohromady, aby sme urobili nejakú koncepciu, ale každopádne chcem povedať, že rusínska národnosť tvorí, je treťou najpočetnejšou menšinou v Slovenskej republike. Rusínsky jazyk uvádza ako materinský 55-tisíc ľudí. To znamená, že nejde o ojedinelý úkaz, a preto budem hájiť záujmy rusínskej menšiny.
Slava Isusu Christu! (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 22. 3. 2017 17:50 - 17:51 hod.

Soňa Gaborčáková
Ďakujem za slovo. Pán kolega spomenul rezervy na financie. Ja som sa pozerala, že v rámci podpory rodiny sa rozpočtuje na rok 2017 prídavok na dieťa, rodičovský príspevok, príspevok na starostlivosť nižší je rozpočtovaný ako na rok 2016. Čiže naozaj investujeme do toho menej ako v roku 2016, čo svedčí aj vlastne o počte poberateľov, a preto by sa mal vytvoriť priestor práve pre tie rodiny, ktoré to naozaj potrebujú.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 22. 3. 2017 17:36 - 17:40 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Možno pár podnetov práve k pozmeňovaciemu návrhu a možno argumenty, ako rozmýšľame.
Od roku 2011 do roku 2016 bol vyplácaný rodičovský príspevok priemerne 140-tisíc poberateľom. Prognózy hovoria, že od roku 2017 do roku 2020 to bude len o dve tisícky viac. To znamená, ide o obdobie deviatich rokov, kedy už vidieť, že nám klesá počet ľudí, ktorí sa rozhodnú mať dieťa, a za deväť rokov, keď áno, terajší tridsiatnici, štyridsiatnici pôjdu do dôchodku, počet ľudí, ktorí budú vyrábať na ich dôchodky, bude naozaj málo. A aby sa to nestávalo ďalšie roky, tak je už potrebné v tomto volebnom období nastaviť mechanizmus tak, aby sme trošku motivovali tých ľudí mať nie jedno dieťa, ale viac detí.
Práve u cieľovej skupiny, ktorej sme sa venovali práve v tomto pozmeňujúcom návrhu my, ide o rodinky, ako hovorila kolegyňa, asi cirka 25-tisíc detí, ktoré sa narodili do troch rokov v danej rodine. Prvýkrát sa im stáva taká kríza alebo krivda v tom, ak si žiadajú o vyplácanie materskej Sociálnou poisťovňou. A druhýkrát, keď nedostanú rodičák na to druhé dieťa. Vzhľadom k tomu, ako som hovorila, že za tých deväť rokov, do konca volebného obdobia, naozaj potrebujeme preštartovať ten, tú motiváciu mať tie deti, je potrebné zasanovať aj veci, ktoré nám možno v systéme zlyhávajú alebo teda možno sú demotivačné.
Ak chceme hovoriť možno o rodičáku, ja som hovorila aj pánovi ministrovi už na výbore, aby sme naozaj nezabudli na úpravu rodičovského príspevku pre dieťa so zdravotným znevýhodnením, teda pre poberateľku alebo poberateľa, ktorý sa stará o dieťa so zdravotným znevýhodnením, lebo ak budeme zvyšovať opatrovateľský príspevok, tak môže sa stať, že práve rodiny, ktoré majú takéto dieťa, budú poberať nižší rodičovský príspevok, ako keby mali nárok v prípade, že už budú mať po šiestich rokoch veku života.
To sú možno také postrehy k tomu, aby sme sa naozaj zamysleli nad tým, že pokiaľ sa nám v minulosti sme nemali problém, že rodiny mali dve aj tri deti, teraz naozaj je to jedno, 1,34, tuším teraz, aby sme už v tomto volebnom období, ja si myslím, že začali sme dobre tou materskou, ale aby sme začali rozmýšľať v tom zmysle, aby sme zasanovali už v existujúcom systéme priestor, kde by sme mohli naštartovať práve rast tej demografickej krivky opäť nahor, aby potom tí tridsiatnici a štyridsiatnici nemali neskôr problém s vyplácaním tých dôchodkov.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 22. 3. 2017 17:06 - 17:06 hod.

Soňa Gaborčáková
No dobre. Ďakujem za slovo. Žiadam uviesť do zápisu opravu hlasovania č. 13. Hlasovala som za.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 22. 3. 2017 16:02 - 16:03 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Automatický vstup mladých ľudí do systému dôchodkového poistenia je vlastne takým prvým krokom k prebratiu zodpovednosti mladého človeka za svoj život v budúcnosti. Vieme, že štát má už teraz problémy s I. pilierom a do budúcnosti je naozaj otázne, či v takej výške, ako sa teraz poskytujú dôchodky, budeme môcť to udržať. Práve preto je potrebné, aby tento vstup bol teda zautomatizovaný tak, ako to navrhujeme my. A naozaj je treba povedať, že čím dlhšie budú v tom systéme, tým viac budú mať možnosti zrealizovať ten svoj kvalitný dôchodkový odpočinok.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 22. 3. 2017 14:40 - 14:49 hod.

Soňa Gaborčáková Zobrazit prepis
Dobrý deň, pán minister, pán spravodajca, pani predsedajúca, keďže sme si vypočuli pomerne dosť dlhý, taký nefor; formálny teda prejav kolegyne, možnože by som povedala pár vecí, prečo som sa rozhodla teda ísť do toho pozmeňujúceho návrhu zákona. Lebo jednoducho ja sa veľmi teším, že pán minister si uvedomuje, my sme aj rozprávali viackrát na sociálnom výbore, že je potrebné podporiť rodinu ako takú rôznymi nástrojmi, ale aby to malo takú ucelenú podobu. Ja vidím práve predĺženie tej materskej v takých troch kľúčových momentoch.
A to je, po prvé, odmeníme ľudí, ktorí chcú pracovať. Jednoducho musí byť rozdiel aj v tomto systéme, ak nám rodič pracuje a ak nám rodič nepracuje. Musí byť medzi tým pomerne dosť veľký rozdiel, aby sa ľuďom na jednej strane oplatilo pracovať, aby sme naozaj neobsadzovali potom pracovné miesta Srbmi alebo inou národnosťou, ale našimi ľuďmi.
Ďalej je dôležité, taký druhý kľúčový moment, že teda naozaj tá pôrodnosť klesá a mám za to, že kedy to obdobie, kedy tá mama môže byť rok v tom plnom čistom príjme, tak sa rozhodne mať aj viac ako jedno dieťa.
Tretí moment, ktorý môže priniesť práve to, keď predĺžime materskú, je to ochranné obdobie. Dnes je, dnes sú mladé ženy ambiciózne a strašne sa boja stratiť tú pôvodnú pozíciu. Ak robia naozaj manažérky alebo majú aj dobrú prácu, boja sa, že budú teda po tom období preradené na iný typ práce. A takým sekundárnym, sekundárnou vecou, ak by sme prijali predĺženie materskej, by bolo aj to ochranné obdobie a aj tieto ženy by sa mohli rozhodnúť ísť teda do materských, možno nie do jednej, ale do dvoch, lebo vedeli by, že by mali zagarantované miesto, na ktorom pôsobili v predošlom období.
Dnes v modernej dobe mladé ženy rodia okolo tridsiatky, medzi 26 – 30 rokov, a teda majú priemerne odrobené 3 až 5 rokov. Ja si myslím, že tieto ženy, na tieto ženy musíme pozerať a podporiť zo strany štátu. Práve preto si myslím, že predĺženie materskej bude zo štátu takým pozitívnym prínosom k tomu, aby na jednej strane sme nemali neskôr ich problém, viete, dostať opäť do pracovného pomeru, kde zase musíme financovať rôzne aktivity, aby sme ich dostali naspäť, čiže nám to predlžuje, aby sme ich dostali na trh práce. Na druhej strane si zaslúžia, keď už dávajú do systému peniaze ešte pred pôrodom, čiže odvádzajú odvody, aby si naozaj to dieťatko užili.
Ako hovorila aj kolegyňa Remišová, ženy slovenské sú uspôsobené k tomu, že chcú ostať s tým dieťaťom doma, ale druhá vec je, že keď teda sa vydajú a, alebo chlapi sa oženia, tak spravidla si berú hypotéku. Tá hypotéka je práve v prvých rokoch pomerne dosť vysoká, preto sa nerozhodujú mať dieťa. Ale keby vedeli, že v podstate ten jeden rok dokážu potiahnuť z týchto peňazí, verím, že by to neostalo pri tom jednom dieťati a aj tí manželia by sa tak zodpovedne rozhodli k tomu, že budú mať aj druhé dieťa.
Naozaj je potrebné podporiť pracujúcich, ale ja chcem ešte povedať, že aj študujúcich rodičov. Doba sa mení, potrebujeme ľudí, ktorí sú vzdelaní, aby teda nám nezapadli prachom, aby sa nám nedostali do, medzi dlhodobo nezamestnaných, a preto je potrebné, aby sme aj študujúcich rodičov, buď už mužov, alebo ženy, podľa toho, kto by teda išiel na tú materskú, aby sme aj túto cieľovú skupinu začali riešiť. Trendom je, aby to prvé dieťa možno naozaj porodili už v čase, keď študujú, a naozaj ich podporiť v tom, veď aj cez aktívnu politiku trhu práce máme, že ak sa nám človek zaradí do rekvalifikácie alebo do nejakého vzdelávania, tak to posudzujeme ako od človeka, ktorý je aktívny v tom, že si chce raz nájsť prácu. Preto ten rovnaký princíp by som práve použila pri študujúcich rodičoch, a to je tiež veľký predpoklad, že tie ženy, pokiaľ už nám porodia napríklad po bakalárovi, tak by v podstate mohli mať za to, že teda študovali, už istým spôsobom tú materskú vyplácanú. Čiže to je taký ďalší podnet prečo.
K tomu druhému kľúčovému bodu, to som, ktorý, hovorím o tom, rozhodnúť sa, ďalšie dieťa, bude veľmi dôležité pre náš štát a vieme, že nám starne obyvateľstvo, dožíva sa nám vyššieho veku. V podstate možno na prvý pohľad nejakým trápnym predĺžením materskej nevyriešime to a to, ale na druhej strane snažím sa vám vysvetliť, aký dopad to má na rôzne časti v živote človeka.
Tretia vec je to ochranné obdobie, ktoré si myslím, že je kľúčové práve pre mužov a ženy. Ak by sa predĺžila tá materská na rok, tak si myslím, že aj muž, ktorý zarába spravidla viac ako tá žena, tak by sa mohol aj počas toho roka kľudne na pol roka povenovať tomu dieťaťu, lebo mnohokrát to vyzerá tak, že ten rodič, ktorý nie je na materskej dovolenke s tým dieťatkom, v podstate nevidí ani, ako vyrastá. Lebo ťahá a ťahá to financovanie tej rodiny a v podstate buď berie ešte jednu prácu, alebo je dlho v práci a v podstate aj keď je doma, nie je v zahraničí, tak častokrát ani nevidí, ako mu to dieťa odrastie.
Na jednej strane naozaj to môže vyzerať, že lebo vláda dala zvýšenie, tak my dáme predĺženie. Naozaj, má to svoje opodstatnenie. Keďže razíme líniu aj podpory rodiny ako takej, tak je to súčasť toho, že sa nám to odrazí do rôznych oblastí života a možno by nás to nestálo potom neskôr vo fáze, keď tá žena prichádza na trh práce alebo že ten otec si odvykne od tých detí alebo že tá matka bojuje s málo financiami. Možno dokážeme vyriešiť viacero problémov a možno takým na prvý pohľad možno drahým, alebo nepodstatným krokom, ale myslím si, že to je cesta. A musíme sa všetci nad tým zamyslieť, že je potrebné tieto koncepty už prekopať, zhodiť politické tričká a treba naozaj pomôcť rodičom, ktorí pracujú.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis