Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predseda, predsedajúci. Len chcem reagovať na to, čo hovoril pán kolega, pán poslanec Senko.
Naozaj tento návrh reaguje hlavne na rozpravu, ktorá vznikla v ústavnoprávnom výbore a ktorá vznikla aj medzi dotknutými organizáciami a umelcami. A myslím si, že aj opoziční poslanci v tejto chvíli môžu mi dať za pravdu, že práve o tomto návrhu sme hovorili a hlavne na ústavnoprávnom výbore.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne a veľmi úprimne za tú debatu, ktorá tuná bola o tejto problematike. Ďakujem pani Milanovej, pani Kaščákovej, pani Zimenovej, pánovi Grendelovi, pánovi Petrákovi.
Dámy a páni, celý ten problém je v tom, ten klinec po hlavičke udrel pán Petrák a pán Grendel. To si treba toto úplne povedať veľmi na rovinu. Tie umelecké školy, ony sú len tri vysoké školy umelecké, ony sú len tri, viacej ich nemáte. Tie, ktoré vychovávajú umelcov v tom konečnom dôsledku, to sú tie tri školy, ktoré vlastne zabezpečujú výtvarníkov, hudobníkov, divadelníkov a všetko, čo s touto problematikou súvisí na najvyššej úrovni. Preto hovoríme o týchto troch vysokých školách bez toho, aby sme o iných školách hovorili s nejakým dešpektom, ale to sú často pedagogické školy, ktoré majú iný záujem vo svojej, aj vo svojich preambulách.
To, o čom hovoril pán poslanec Grendel, je to, je ten praktický život tých vysokých škôl preto, lebo tie vysoké školy sú samozrejme financované z ministerstva školstva, ale to je pedagogická činnosť. Potom je tu množstvo aktivít súvisiace s tým výkonom študentstva v rámci výtvarníkov, divadelníkov, filmárov, muzikantov, ktoré už sa nedajú platiť z týchto finančných prostriedkov. Pán Grendel hovoril o divadelníkoch, ja spomeniem výtvarníkov, napríklad. Výtvarníci na to, aby skončili školu, potrebujú určitý počet výstav v každom ročníku. A to sú tie áčkové, béčkové, céčkové výstavné priestory, ktoré sú takýmto spôsobom ohodnotené celospoločensky, hej. Oni nemôžu použiť žiadne finančné prostriedky, títo študenti, na to, aby si napríklad zaplatili prenájom, dopravu a všetko možné. To neni len o tom, namaľovať obraz. Ten obraz musí niekde vystaviť. Obraz, ktorý nie je vystavený, je mŕtvy obraz, v podstate neexistuje. Oni nemajú akým spôsobom vydolovať v súčasnom zákone tie peniaze z umeleckých škôl. No tak, čo sa stane? To sú všetko veci, ktoré si oni financujú sami. Ten prenájom priestorov, dopravu, atď., atď., resp. sponzorsky, ale toto nejak moc nefunguje.
Takže toto je tá pomoc, ktorá by v rámci takýchto aktivít, v rámci takýchto aktivít mala pomôcť. V rámci, ja neviem, divadelných fakúlt sú to festivaly rôzne, ktoré, áno, je možnosť si pýtať dotáciu, ale tak isto je možnosť túto dotáciu nedostať. A tie festivaly sa každoročne opakujú a nie všetci v tých komisiách sú, povedzme si otvorene, v obraze, čo je potrebou vysokých škôl tohto umeleckého typu. Aj z tejto debaty vyplynula istá predstava o inom financovaní. Áno, ja som si tam dovolil dať tých zástupcov vysokých škôl len kvôli tomu, aby informovali o tých jednotlivých projektoch, lebo tak to, povedzme si otvorene, nie je to nároková položka, aj tam je to tak formulované, formulované v tomto. Nie je nároková položka pre každú vysokú školu, že teda na každý projekt tá vysoká škola dostane finančné prostriedky. A to obmedzenie, ktoré je tam, opäť budeme sa baviť, ak teda to prejde do toho druhého čítania, budeme sa baviť o tých nie 800-tisícoch, ale o tých 400- až 800-tisícoch podľa toho, ako to ministerstvo kultúry bude disponované, čo sa týka finančných prostriedkov. Ale aby tieto školy na tú svoju činnosť dostali, mali zabezpečenú, mali zabezpečené nejaké finančné prostriedky, aspoň minimálne finančné prostriedky na tieto projekty a tie projekty sú známe dva roky dopredu. Niekde tri roky dopredu. Aké budú napríklad, čo sa týka festivalov, čo sa týka výstav, čo sa týka koncertov a tak ďalej a tak ďalej. To je tá činnosť, kde sa tie školy podľa môjho názoru, keďže už sú súčasťou istého verejno-kultúrneho života, či už mesta, VÚC-ky alebo teda časti, kde teda pôsobia, už sa správajú ako, nazvime to verejnoprávne inštitúcie. Samozrejme, že je to verejno-prístupné, verejnosti prístupné, veď na tom je to založené, čo hovorila pani poslankyňa Milanová. Pochopiteľne, tá verejnosť chodí aj na tieto výstavy, chodí aj na festivaly, chodí aj na koncerty, len tam ide len čiste o to financovanie. Aby tuná bolo zabezpečené aspoň trošku tých finančných prostriedkov na to. Oni aj tak, tí študenti, si budú musieť tie peniaze dozháňať na tie projekty, pokiaľ budú chcieť mať napríklad, keď niekto je taký výborný, že bude chcieť, že bude môcť napríklad vystavovať v národnej galérii, dostane tam priestor. Všetci povedia áno, si skvelý, poď! Lenže to musí niekto zaplatiť a zvyčajne to platí ten študent, ak sa mu takéto niečo podarí v nejakom tom výstavnom priestore.
Čiže ďakujem veľmi pekne ešte raz za túto plodnú diskusiu, plodnú rozpravu, ktorá tuná bola. Ja sa budem snažiť tie veci všetky dovysvetľovať aj na výbore, pokiaľ sa budeme ešte o tom baviť, pokiaľ to prejde do druhého čítania, samozrejme. Prosím vás o podporu tohto zákona. Ešte raz ďakujem veľmi pekne. Je to, viete, niektoré veci sa zo zákona dajú, niektoré veci sa zo zákona nedajú. A toto je taká, trošku z tej umeleckej oblasti aj taká legislatívna čierna diera. A toto vlastne, tento, tento návrh, novela, neviem, ako to nazveme, by malo zabezpečiť, že by sme tú čiernu dieru v rámci týchto vysokých umeleckých škôl aspoň trošku zaplátali.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, dovoľte, aby som upriamil vašu pozornosť na návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 434 o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Spolupredkladatelia sú pán Glváč, pán Petrák, pán Faič, pán Číž a pani Smolíková. Len v krátkosti dovoľte, aby som na úvod odcitoval z dôvodovej správy tohto návrhu.
Cieľom navrhovanej úpravy je zavedenie stabilnej, systémovej a vyvážanej podpory umeleckej tvorby a kultúrnych aktivít študentov verejných vysokých škôl, ktoré v rámci svojej hlavnej činnosti a svojho poslania realizujú tvorivú umeleckú činnosť. V súčasnosti ide o Vysokú školu múzických umení v Bratislave, Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave a Akadémiu umení v Banskej Bystrici.
Dotačná forma takejto podpory založená na selektívnom princípe zároveň prináša prirodzenú kvalitatívnu súťaž medzi jednotlivými projektami študentov v rámci ich štúdia akreditovaných umeleckých študijných programov v študijných odboroch ako výtvarné umenie, dizajn, hudobné umenie, divadelné umenie, tanečné umenie, filmové umenie a multimédiá. Napriek skutočnosti, že študentské projekty je dnes možné podporiť aj prostredníctvom Audiovizuálneho fondu, resp. Fondu na podporu umenia, chýba osobitná samostatná platforma dotačnej podpory takýchto projektov. Nakoľko zriadením a prevádzkou umeleckých verejných vysokých škôl štát realizuje verejný záujem na takomto type vysokoškolského vzdelania, ako bezprostredne potrebné sa javí aj štátom garantované zabezpečenie dostatočných finančných prostriedkov na realizáciu umeleckých aktivít študentov, ktorá je nevyhnutná pre ich vzdelávanie a osobitný umelecký rozvoj. Z tohto dôvodu je dotačný systém Ministerstva kultúry Slovenskej republiky najvhodnejšou platformou na realizáciu uvedeného zámeru. Žiadateľmi o dotácie budú priamo umelecké verejné vysoké školy.
Veľmi krátko toľko na úvod. Ak by ste boli dobrí, samozrejme otázky v zmysle tohto námetu som samozrejme povinný a ochotný veľmi vám zodpovedať. Ďakujem pekne za pozornosť a prosím o podporu do druhého čítania tohto návrhu zákona. V prípade, že by boli nejaké nezrovnalosti v tomto smere ohľadne paragrafových znení, samozrejme budeme radi riešiť v druhom čítaní. Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
V prvom rade, pán Dostál, prestaňte nekorektne politicky vydierať. A teraz k veci. Anonym je svinstvo. Neviem, či sa na tom dohodneme. Neviem si predstaviť, že ja by som niekedy poslal na niekoho anonym. Vy možno áno. Pre mňa je anonym čosi, čo sa ako nedá absolútne zdôvodniť. Je to proste svinstvo. Ja vám poviem jeden príklad občiansky, prečo si myslím, že je to svinstvo, a prečo si myslím, že je tento návrh dobrý, hoci anonymy sa ďalej budú vyšetrovať, ale pokiaľ to niekto uzná za vhodné, viete?
Ja vám poviem inú vec, úplne občiansku. Predstavte si, že príde na mňa anonym, že som vykradol banku. Vykradol som banku, hej? Je na mňa trestné oznámenie, polícia ma prešetruje, vyšetruje, mám nejakú rodinu, mám nejaké deti. Pol roka sa to točí okolo mňa, som podozrivý, točím sa v médiách, nemôžem ísť na ulicu, preto lebo takto na mňa ukazujú prstom. Po pol roku sa ukáže, že je to omyl, proste že sa ten skutok nestal. Koho ja, ako sa mám brániť, koho ja mám žalovať za poškodenie dobrého mena? Moje, mojich detí, mojej rodiny? Takto to na mne zostane ako placka. Nepomôže mi nikto, len preto, že nejaký, kto ten, áno, kto tie anonymy uznáva, napríklad vy, na mňa podal anonymné udanie za to, že som vykradol banku, lebo si chce so mnou niečo vyriešiť, povedzme politicky. Viete si to predstaviť? Pre toto je tento zákon dôležitý, aby existoval, práve kvôli takým ľuďom ako vy, ktorí takéto anonymy obhajujú. To je všetko.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predseda. Ja tu vôbec nechcem nejakú konfrontačnú atmosféru v tejto chvíli vyvolávať, ale ani nechcem s vami polemizovať, pán poslanec, o tom, čo ste hovorili. Mne vadí v tejto chvíli principiálna, principiálna jedna vec, preto lebo ste niekoľkokrát použili vo svojom vystúpení slovo "pán prezident". No mne tu vadí principiálne z hľadiska súčasnosti iná vec. Pán prezident je podozrivý z nedodržiavania zákonov. Hovorí o tom aj opozícia, aj koalícia, píše sa o tom v médiách. Vracia zákonu, vracia zákony parlamentu, kde o nich rozhodla kvalifikovaná väčšina, no a prezident vlastne podozrivý z nedodržiavania zákonov posudzuje ich zákonnosť alebo nezákonnosť. Toto mi jednoducho vadí a dosť ťažko sa mi v tejto chvíli k tomu vyjadruje preto, lebo už ten samotný princíp, že nám súčasný pán prezident vracia zákony, mi vadí.

Ďakujem pekne. Ja by som chcel poprosiť všetkých členov výboru pre kultúru a médiá o krátke stretnutie v patričnej našej miestnosti. Jedná sa o informáciu ohľadne poslaneckých prieskumov, len ohľadne istej výmeny informácií. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. No, Martin, v prvom rade žiadne fauly. O toto tuná naozaj nejde. A toto keď si nepostrehol, to ma veľmi mrzí, lebo si to mohol postrehnúť, máš na to, aby si to postrehol a si to nechcel postrehnúť. To je ten tvoj veľmi vážny problém.
Toto tu je, dámy a páni, toto tu nie je proti niekomu, o čom sa tuná bavíme. To je za niečo. Ja len hovorím o tom, že s istými právomocami musí prísť aj istá zodpovednosť. Tu sa dostávame v tomto zákone k tomu, že tu má ktosi obrovské právomoci, mám na mysli ten zbor voliteľov, samozrejme, a nemá žiadnu zodpovednosť. A už samotný výber toho zboru voliteľov, sám, povedal pán poslanec Poliačik, že keď budú štyria, niekto musí rozhodnúť. No kto asi rozhodne? No pochopiteľne predseda rady, hej? Rozhodne. Rada rozhodne a stále to bude musieť byť jeden z tých štyroch. Proste je v tom návrhu zákona, v rámci tej filozofie je veľmi veľa neznámych, veľmi veľa riskantných neznámych, s ktorými zrazu bude musieť to vedenie televízie hrať a bude mať takého riaditeľa, akého nechce, nerozumie si s ním, preto lebo ten riaditeľ bude zvolený niekým, kto tak isto tej televízii vôbec nerozumie. To je pravda, to si treba, to si treba povedať jednoznačne. Neexistuje zbor voliteľov, nech by bol akýmkoľvek demokratickým spôsobom zvolený, aby poznal mediálne prostredie, do ktorého volí jeho najvyššieho šéfa s tými množstvami právomocí, ktoré ten šéf má. Tak už skutočne ako nehrajme sa na demokraciu.

Vážený pán predseda Národnej rady, vážení predkladatelia tohto návrhu, pán exminister Maďarič, pán Poliačik, dámy a páni, ja si dovolím bez kadejakých exkurzov vrátiť sa k podstate tohto návrhu zákona a paradoxne v podstate k filozofii tohto návrhu zákona tým, že spomeniem si na istú situáciu spred štyroch rokov, ktorá sa týkala voľby generálneho riaditeľa Národného divadla, ktorá sa niekoľkokrát opakovala a vždy to nejak tak s tým generálnym riaditeľom nevychádzalo. Bol tam dva roky, bol tam rok a pol, boli tam rôzne problémy. Ešte dávnejšie išlo o novostavbu Slovenského národného divadla, kde sa menili štruktúry opery, baletu, činohry, kde vznikali rôzne a rôzne situácie, na ktorý ten riaditeľ jednoducho nebol pripravený. Vtedy sme s pánom exministrom kultúry mali jeden rozhovor, veľmi korektný a možno pán Maďarič si na to spomenie, kde sme hovorili, ako sa, ako docieliť túto voľbu, aby aj tí, ktorí sa za ňu postavia, boli zodpovední. Dovtedy existovala tá voľba takým spôsobom, že vznikla takzvaná, pri každej voľbe takzvaná konkurzná komisia. A tá konkurzná komisia bola zložená z rôznych ľudí... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Poprosím kľud v sále. Nech sa páči.

Jarjabek, Dušan, poslanec NR SR
Ďakujem pekne. Napríklad v tej konkurznej komisii bol, boli tam rôzne osobnosti spoločenského, kultúrneho, spoločenského života, kultúrneho života. Napríklad tam boli, a nespochybniteľné osobnosti, napríklad hlavný architekt mesta Bratislavy, rôzni iní ľudia, ktorí volili generálneho riaditeľa Národného divadla. Zvolili generálneho riaditeľa Národného divadla. Minister, hoci táto komisia má len odporúčací charakter, vtedy zo zákona, minister kultúry vzhľadom na tie osobnosti, ktoré navrhovali na základe toho konkurzu, ktorý bol neuveriteľne objektívny, kde sa toho riaditeľa pýtali na všetko možné, on odpovedal veľmi presne. Všetko v tej teoretickej rovine fungovalo fantasticky, až prišlo k praktickému pôsobeniu generálneho riaditeľa a my sme toho generálneho riaditeľa niekoľkokrát museli meniť preto, lebo to Národné divadlo kolabovalo. Kolabovalo po stránke finančnej, po stránke samotnej prevádzky, ktorá je nesmierne náročná v tom Národnom divadle. Hovorím, je to trojsúborové divadlo, ale tá konkurzná komisia toho riaditeľa odporúčala ministrovi. Minister nikdy nepovedal nie a vždy vymenoval toho riaditeľa, ktorého tá konkurzná komisia menovala.
Konkurzná komisia, samozrejme, po vymenovaní generálneho riaditeľa zanikla. Dnes už nikto nevie, koľko rôznych konkurzných komisií sa bez zodpovednosti prihlásilo k menovaniu tých všetkých generálnych riaditeľov, ktorí tými generálnymi riaditeľmi boli a dovolím si povedať z hľadiska pohľadu dneška veľmi neúspešne. Prelom nastal pri generálnom riaditeľovi Novej scény, kde tento mechanizmus minister kultúry nepoužil a sám prevzal zodpovednosť za riaditeľa, za generálneho riaditeľa Novej scény. Preto to divadlo dnes dlhodobo funguje, preto je s ním zrejme aj nejaká spokojnosť v rámci toho kultúrno-spoločenského života na Slovensku a kultúrno-spoločenského života Bratislavy a priamu zodpovednosť za tohto generálneho riaditeľa má minister kultúry, lebo sa priamo vymenovaním bez konkurznej komisie, bez teda tej falošnej demokracie a toho falošného náznaku toho nejakého všechcenia a tej dohody toho všechcenia, minister kultúry zobral za toto priamu zodpovednosť.
Marek, iste si na ten rozhovor spomínaš, ktorý sme mali, kde sme sa o tom veľmi otvorene rozprávali. Preto dnes ma tak trošku prekvapuje tento návrh zákona, a ja vôbec nespochybňujem, kto ho s kým predkladá, vôbec mi nejde o to, či je to koalično-opozičný alebo opozično-koaličný návrh. Ja skôr by som sa, ja skôr by som sa pristavil pri tomto návrhu z hľadiska tej skúsenosti, ktorú určite pán poslanec Maďarič s tým mediálnym prostredím obrovskú má. A pristavil by som sa pri tom aj z toho dôvodu preto, lebo je to vlastne čosi proti tej jeho filozofii, o ktorej sme hovorili pred tými štyrmi rokmi a dúfam, že ozaj toto nespochybní, lebo ten rozhovor naozaj prebehol medzi štyrmi očami na ministerstve kultúry vtedy a bavili sme sa o tom a úplne korektne a priateľsky a nechcem spochybňovať ani teraz tie korektné vzťahy, ktoré spolu máme, bez toho, aby sme teda mali rôzne názory na iné veci. My sme sa nezhodli ani v rámci tlačového zákona. Ja som chcel a presadzoval som na základe teda istých skúseností tlačovú radu. Pán vtedajší minister kultúry Maďarič tú tlačovú radu nechcel. Zase mal pre to svoje dôvody. Čiže toto nie je otázka, otázka nejakého, nejakého súperenia, božechráň, politického. Toto je otázka v rámci vymieňania si skúseností z hľadiska prežitého a tým nadobudnutej istej filozofie. A tuná podľa môjho názoru sa tá filozofia predkladateľa pána poslanca Maďariča zmenila.
A teraz k tomu, k tomu samotnému návrhu zákona, o ktorom som hovoril pred, v tej faktickej poznámke. A to je ten, to je ten pre mňa, pre mňa needi..., needintif... (reakcia navrhovateľa), ako hovorí pán kolega Poliačik, neidentifikovateľný (povedané so smiechom) zbor voliteľov, lebo tento zbor voliteľov je jednorazová inštitúcia bez priamej zodpovednosti. Ten zbor voliteľov po vymenovaní generálneho riaditeľa zanikne. Zanikne a viac už o ňom nikto nebude počuť.
A teraz hovoríme o tom, že ako keby ten zbor voliteľov obsiahol celé to spoločenské spektrum. No ja sa (povedané so smiechom) pýtam znovu, čo som začal v tej faktickej poznámke. Prezident Slovenskej rektorskej komisie. No iste persóna nesmierne vážená, všetkými rešpektovaná, len čo on vie o tom mediálnom prostredí? Na základe čoho sa bude rozhodovať? Na základe akých rád a koho? Hej? A ten je, ten je jediný, hej? Ten, ako to je v podstate bez, bez problémov, ten je jediný. Toho netreba vyberať. Jeden zástupca cirkvi a náboženských spoločností. Ktorý? Kto ho bude vyberať? Kto posúdi, že tento je ten najlepší a tento najviac pozná to mediálne prostredie? Ďalej, prezident Slovenského olympijského výboru. Pri všetkej úcte, opäť persóna nesmierne rešpektovaná, určite vie o športe asi najviac zo všetkých tých ľudí, ktorí v tej komisii sedia, len to nie je všetko. Ďalej, predseda Združenia miest a obcí. Opäť ten istý problém. Jeden člen navrhnutý reprezentatívnymi združeniami zamestnávateľov podľa osobitného predpisu. Dobre. Máme to nejakým spôsobom definované. Jeden člen za oblasť ochrany záujmov osôb so zdravotným postihnutím. Kto o tom zase rozhodne, že je to ten, že je to ten najkompetentnejší v rámci danej oblasti, že je to skutočne ten, ktorý je najlepší z tých ostatných navrhovaných a ten rozhodne o tom, že tam bude sedieť v tej komisii voliteľov a ten povie svoj názor na riaditeľa, že tento?
Nejaký riaditeľ sa takýmto spôsobom stane, bude vymenovaný. Opäť zbor voliteľov zanikne. O pol roka si ani nespomenieme, kto bol v zbore voliteľov, preto, lebo to je orgán bez zodpovednosti, aj v tomto zákone, bez zodpovednosti, ten orgán proste nebude, ale je to ten najdemokratickejší spôsob, ako objať to široké spektrum spoločnosti.
Dámy a páni, toto je falošná demokracia. Toto je naozaj falošná demokracia a tá falošnosť z toho, z toho bude pozerať po tom pol roku, po tých siedmych, ôsmich mesiacoch fungovania riaditeľa a keď s ním začnú byť problémy a keď tá rada ho bude musieť rešpektovať, preto, lebo to odvolanie riaditeľa to vôbec nie je jednoduché z tohto zákona. To nie je také jednoduché, že riaditeľ bude odvolaný na základe tých kritérií, ktoré sú tu napísané. To, a okrem toho, už vtedy, keď ho tá rada bude odvolávať, to bude to politické hľadisko? Ako sa to bude všade v tejto rozdelenej spoločnosti potom, potom pranierovať? Proste toto všetko, čo je tu napísané, ja jednoducho úprimne, bez urážky, ja tomu neverím, pán poslanec, že toto myslíš vážne po tých debatách, ktoré sme spolu mali, ja tomu neverím jednoducho. Ja si skôr myslím, a moja posledná veta bude a otázka na predkladateľa: navrhol by si, pán poslanec, tento návrh tak, ako tuná leží a beží, aj vtedy, keby bol zvolený riaditeľ Mika za riaditeľa RTVS?
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja budem pokračovať, ak dovolíte tam, kde skončil pán poslanec Farkašovský a budem hovoriť, ja o tom budem hovoriť viacej ako v rozprave, ale ja sa chcem len spýtať. Skutočne ten zbor voliteľov, a to nie je len, nie je len ten navrhnutý člen, o ktorom hovoril pán poslanec Farkašovský, to je napríklad prezident Slovenskej rektorskej konferencie, to je prezident Slovenského olympijského výboru, predseda Združenia miest a obcí, jeden člen navrhnutý reprezentant Združenia zamestnávateľov podľa osobitného predpisu, jeden člen za oblasť ochrany záujmov osôb so zdravotným postihnutím. Prosím vás pekne, pri všetkej úcte k týmto ľuďom, aj k ich postaveniu, čo títo ľudia majú spoločného s RTVS? Ako oni poznajú to prostredie, v ktorom tá RTVS existuje a má existovať? Okrem toho je to len dočasný orgán, ktorý vlastne takýmto spôsobom posunie zvoleného generálneho riaditeľa na základe kritérií, ktoré títo ľudia majú z toho nepoznania mediálneho priestoru a ten človek, a s týmto človekom bude musieť ďalej tá Rada RTVS komunikovať, pracovať, a pritom ten orgán, ktorý vznikne, ten orgán toho zboru voliteľov už vlastne nebude existovať a nebude mať žiadnu zodpovednosť za toho generálneho riaditeľa, ktorého navrhol Rade RTVS. Tejto filozofii ja celkom nerozumiem a budem sa na to, samozrejme, predkladateľov pýtať aj vo svojom vystúpení. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. No, ja sa chcem poďakovať za tento exkurz pánovi poslancovi Čížovi už aj z toho dôvodu, že je to dosť ťažká téma preto, lebo nie je jednoduché hovoriť o istých vnútorných princípoch istých ľudí, prečo boli za alebo prečo boli proti tomuto štátu. Jedno je fakt, že v tomto parlamente stále sedia ľudia pamätníci, ktorí si pamätajú, a sedia tu ľudia, ktorí evidentne boli proti samostatnosti slovenskej. A nech sa teraz skrývajú za čokoľvek, oni ešte nemohli vedieť, aká tá Slovenská republika bude, a už proti nej boli. Hej? Takže toto nie je dôsledok toho, čo bolo po roku ´93, to je dôsledok ich myslenia spred roka ´93. Proste je to jednoducho tak. A netreba to skrývať za nejaké, za nejaké excesy, ktoré potom v roku ´93 sa vyskytli.
Je to ich osobná trauma. My sme si, my sme sa s tými ľuďmi zžili, rešpektujeme ich, len problém týchto ľudí je taký, že oni sa nezžili s nami, ktorí sme túto republiku chceli, a stále majú akési výčitky svedomia v zmysle vyviňovať sa z toho, lebo je to fakt. Ja som veľmi rád, že možno príde ten čas, keď aj takíto ľudia sa v tejto republike budú cítiť dobre.
A pripomína mi to otázku novostavby Slovenského národného divadla. Tiež proti nej mnohí bojovali, bojovali, bojovali a ja som teraz veľmi rád, že do tej novostavby Slovenského národného divadla chodia ľudia, ktorí to divadlo nechceli, ktorí bojovali proti dokončeniu Slovenského národného divadla, novostavby Slovenského národného divadla, a predsa tam teraz chodia na predstavenia a cítia sa v tom divadle veľmi dobre a tie predstavenia chvália, lebo tie predstavenia sú naozaj niektoré veľmi dobré, a už nikto nehovorí o tom, či to Národné divadlo chceli, alebo nechceli. A tak je to aj s republikou.