Videokanál poslanca

Tak ešte raz ďakujem za slovo. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, výška súčasného platu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky je podľa aktuálnej legislatívy viazaná na priemernú nominálnu mesačnú mzdu zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Podľa predloženého návrhu zákona by sa po novom plat poslancov, ako aj ďalších ústavných činiteľov odvodzoval od výšky aktuálnej minimálnej mzdy v Slovenskej republike. Poslanecký plat by teda nebol stanovený ako trojnásobok priemernej mzdy v národnom hospodárstve, ale ako trojnásobok minimálnej mzdy v Slovenskej republike. Podobne by od minimálnej mzdy záviseli aj paušálne náhrady poslancov.
Predkladaná novela zákona zároveň ruší aj vyplácanie odstupného pre poslancov, ktorým zaniká výkon ich poslaneckého mandátu. Podľa súčasnej legislatívy totiž patrí poslancovi po zániku jeho mandátu plat vo výške dvoch až troch mesiacov v závislosti od času výkonu poslaneckého mandátu. Každý poslanec si musí byť vedomý toho, že poslanecké miesto je časovo ohraničená pozícia na dobu určitú, a preto nárok na odstúpenie, na odstupné nie je opodstatnený.
Naviazanie poslaneckých platov na priemernú mzdu v národnom hospodárstve považujeme za neprimerané. Oficiálne uvádzaná priemerná mzda na Slovensku totiž neodzrkadľuje reálne platobné pomery väčšiny bežných ľudí. Hoci oficiálne uvádzaná priemerná nominálna mesačná mzda dosahovala podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvé tri kvartály kalendárneho roka 2018 výšku 984 eur, v skutočnosti približne 60 % zamestnancov zarábalo menej ako uvádzanú priemernú mzdu.
Vyššia hodnota vypočítanej priemernej mzdy je spôsobená nadpriemerne vysokými zárobkami malého počtu ľudí, napríklad aj vysokými zárobkami poslancov a tiež vysokými zárobkami iných ústavných činiteľov. Vysoké rozdiely v platoch vedú k zvyšovaniu sociálnej nerovnosti a k čoraz väčšej biede ľudí zarábajúcich minimálnu mzdu v porovnaní s ľuďmi zarábajúcimi nadpriemerne.
Jedným z dôvodov na predloženie tejto novely je aj negatívny vývoj dlhu Slovenskej republiky. Podľa schváleného vládneho návrhu štátneho rozpočtu na rok 2019 sa očakáva, že celkový hotovostný dlh Slovenskej republiky prekročí 45 miliárd eur. Každý obyvateľ Slovenska tak okrem svojich súkromných dlhov bude dlhovať v prepočte ďalších viac ako 8 270 eur. Zodpovednosť za tento stav nesú v rozhodujúcej miere práve poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky a ďalší vedúci ústavní činitelia, ktorí dopustili, aby dlh Slovenska vzrástol do takejto extrémnej výšky. Súčasná výška vrátane paušálnych náhrad pre poslanca s trvalým pobytom mimo Bratislavy predstavuje 3 577 eur. Tento plat poberajú poslanci od roku 2011, pričom za celé obdobie prišlo len k jedinému symbolickému zvýšeniu platov o jedno euro v roku 2018. Od roku 2019 však príde k rozmrazeniu a skokovému zvýšeniu platov poslancov približne o tisíc eur. Takéto radikálne zvýšenie platu považujeme zo strany poslancov Národnej rady Slovenskej republiky za arogantné a nesolidárne vo vzťahu k bežným a priemerne zarábajúcim ľuďom.
Správne nastavená minimálna mzda udržiava životnú úroveň obyvateľstva nad úrovňou existenčného minima a motivuje ľudí uprednostniť prácu pred rôznymi sociálnymi príjmami. Vytváranie podmienok pre zvyšovanie minimálnej mzdy na takúto úroveň by teda malo byť nielen prioritou poslancov Národnej rady, ale aj vlády Slovenskej republiky a ostatných ústavných činiteľov. Naviazanie poslaneckých platov na minimálnu mzdu bude zároveň predstavovať prejav pokory a úcty voči ľuďom, ktorí sú nútení živiť svoje rodiny z minimálnej mzdy. Najvyšší ústavní činitelia tým prejavia symbolické gesto, že sú ochotní podieľať sa na obnovení a ozdravení slovenského hospodárstva a že sú ochotní začať šetriť od seba.
Predložená novela zákona bude mať pozitívny vplyv na štátny rozpočet. Predpokladaná úspora len na samotných mzdových nákladoch poslancov bude za jedno volebné obdobie predstavovať približne 14 miliónov eur a na paušálnych náhradách ďalších 7 miliónov eur. K ďalším výrazným úsporám príde vďaka racionalizácii platov členov vlády a ďalších ústavných činiteľov, ktorých plat sa vypočítava v závislosti od platu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.
Na záver by som chcel požiadať ctené plénum o podporu nášho návrhu zákona, aby sme ho mohli prerokovať v druhom čítaní. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, páni poslanci, poslanci za poslanecký klub Ľudovej strany Naše Slovensko Marian Kotleba, Milan Uhrík a Martin Beluský predkladajú do Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 120/´93 o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov.
Zo znenia navrhovanej úpravy je zrejmý jej účel, ktorý vysvetlím v rozprave, do ktorej sa zároveň hlásim ako prvý.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja len doplním predkladateľa pána poslanca Milana Uhríka s konkrétnymi číslami, pretože ten súčasný zákon, tak ako je už schválený a v akej verzii príde do účinnosti, znamená to v praxi to, že ak človek v tej najlepšej alternatíve, to znamená človek, ktorý zarába 1,3-násobok priemernej mzdy, čo je dnes okolo 1 300 eur v hrubom a 972 eur v čistom, tak takýto človek by si musel odkladať štvrtinu svojho čistého platu na to, aby dokázal za ten rok získať tú maximálnu štátnu prémiu, to znamená 70 eur. To znamená, že on by si musel štvrtinu svojho platu odkladať, aby dostal v podstate 5,80 eur mesačne.
Ak niekto zarába napríklad minimálnu mzdu, to je 480 eur v hrubom, asi 403 eur v čistom, tak by si musel odkladať až 60 % svojej mzdy na to, aby dokázal dostať zase za ten rok tú maximálnu štátnu prémiu, teda tých 70 eur. Keď zoberieme taký tretí príklad, niečo medzi, to znamená, že niekto zarába nejakých 800 eur v hrubom mesačne, to je asi okolo 621 eur v čistom, tak ten by si musel odkladať 40 % svojej mzdy, aby dokázal dostať za rok tú maximálnu ročnú prémiu 70 eur.
Tieto čísla, si myslím, že každému je jasné, že je to absolútne nereálne na to, aby niekto si odkladal také obrovské množstvo, takýto veľký podiel zo svojej čistej mesačnej mzdy na to, aby dostal 5,80 eur od štátu mesačne. My preto prichádzame s takýmto alternatívnym návrhom, ktorý v podstate dokáže človeku, ktorý zarába tých 1 300 eur a odkladal by si napríklad 200 eur mesačne, čo je absolútne reálna výška, tak by si dokázal našetriť za rok 240 eur ročne, čo už je atraktívnejšie. A myslíme si, že takýmto spôsobom by sme znovu prilákali ľudí, aby si sporili na bývanie.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo ešte raz. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súčasnosti podľa zákona č. 446/2008 sú zariadenia sociálnych služieb povinné viesť tzv. poradovníky čakateľov na poskytovanie sociálnych služieb, pričom zákon ustanovuje iba povinnosť určiť podmienky vedenia takýchto poradovníkov a zverejniť iba tieto podmienky, nie samotný poradovník. V súčasnosti to teda znamená, že zverejňovanie informácií o voľných miestach v jednotlivých zariadeniach sociálnych služieb je závislé na vôli zriaďovateľa alebo samotného zariadenia sociálnych služieb. Vo väčšine prípadov majú občania čakajúci na umiestnenie do týchto zariadení z verejne dostupných zdrojov k dispozícii len útržkovitú informáciu o tom, v akom poradí na zozname čakateľov sa aktuálne nachádzajú. Väčšina zariadení nezverejňuje poradovníky čakateľov buď vôbec, alebo zverejňujú len súhrnné informácie o celkovom počte čakateľov pre vybrané druhy sociálnych služieb. Pokiaľ chce čakateľ informáciu o svojom poradí zistiť, musí sa informovať priamo v zariadení, kde mu jeho aktuálne poradie oznámia.
V praxi to znamená, že ak váš rodič alebo napríklad vaše dieťa potrebuje umiestniť v zariadení sociálnych služieb, kde nie je momentálne voľná kapacita, zaradí sa do poradovníka čakateľov a musí čakať, kým nepríde na rad. Fakt, že tieto poradovníky sú iba internou záležitosťou každého zariadenia, dáva veľký priestor na pretláčanie čakateľov na prvé miesta podľa známostí alebo na základe kupovania si týchto miest, za korupcie. Potom rodiny, ktoré si to môžu dovoliť, si u napríklad riaditeľa kúpia vyššie miesto, a tí, ktorí sú na poradovníku už dlhšiu dobu, sú nútení čakať ešte dlhšie, ako by mali.
Preto v rámci transparentnosti poskytovania sociálnych služieb a takisto v rámci prevencie pred korupciou a klientelizmom navrhujeme zaviesť povinné zverejňovanie poradovníkov čakateľov na poskytovanie sociálnej služby pre všetky verejné zariadenia sociálnych služieb, ako aj neverejné zariadenia sociálnych služieb, ktoré poberajú financie na sociálne služby z prostriedkov verejného rozpočtu.
Poradovníky musia byť zverejnené na viditeľnom mieste na webovej stránke zariadenia, zvlášť pre každé stredisko, druh a formu sociálnej služby. Toto riešenie už v praxi je aplikované a to v Banskobystrickom samosprávnom kraji, kde v čase županovania Mariana Kotlebu Banskobystrický samosprávny kraj vydal metodický pokyn, ktorým prikázal všetkým zariadeniam takéto poradovníky zverejňovať, a dodnes to aj funguje.
Od tohto návrhu si sľubujeme vyššiu transparentnosť, nulovú korupciu a hlavne vyššiu spokojnosť klientov v zariadení sociálnych služieb, teda tých, ktorí naši pomoc potrebujú najviac.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov predkladajú do Národnej rady Slovenskej republiky poslanci za politickú stranu Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko Marian Kotleba, Martin Beluský, Milan Uhrík, Jana Nehézová a Stanislav Drobný.
Cieľom tohto legislatívneho návrhu je zabezpečiť povinné zverejňovanie poradovníkov čakateľov na umiestnenie v zariadeniach sociálnych služieb. Povinnosť zverejňovať poradovníky sa bude týkať aj vyšších územných celkov, ktoré budú zverejňovať poradovníky všetkých zariadení na území kraja. Občania čakajúci na umiestnenie do zariadenia sociálnych služieb budú mať tak vždy aktuálny prehľad, v akom poradí sa nachádzajú. Zverejňovanie poradovníkov čakateľov zároveň výrazne zredukuje možnosť nespravodlivého uprednostňovania vybraných čakateľov, či už kvôli korupcii, alebo kvôli známostiam.
Predložený materiál nemá dopad na štátny rozpočet, má pozitívny vplyv na informovanosť občanov a pozitívny vplyv na zvýšenie transparentnosti verejných služieb poskytovaných občanom.
Ďakujem za slovo, viac uvediem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky. Na úvod by som chcel povedať, že nie sú to len poslanci Ľudovej strany Naše Slovensko, ktorí vystupujú proti prijatiu tejto definície, ale je to aj množstvo organizácií a odborníkov z rôznych oblastí ako napríklad sociológovia a politológovia, publicisti, vedeckí pracovníci, umelci, právnici, redaktori alebo aktivisti, ktorí sa na Slovensku postavili proti tejto definícii antisemitizmu. Všetci sa podpísali pod iniciatívu, ktorá medzi hlavné dôvody uvádza napríklad to, že táto definícia antisemitizmu je pracovný dokument, od ktorého upustila aj samotná organizácia, ktorá ho iniciovala, to znamená Európske stredisko pre monitorovanie rasizmu a xenofóbie. Je to nezáväzný text, ktorý Národná rada Slovenskej republiky nie je povinná prijať. Je to vágna a mätúca formulácia, ktorá nespĺňa náležitosti definície.
V uznesení ide o nesprávne zamieňanie definície s dodatočným textom, s nejasnými ilustračnými príkladmi, je tam nepresný a zavádzajúci preklad anglického textu do slovenského jazyka, je to krok, ktorý obmedzí informovanie o dianí v Izraeli a Palestíne, je to deklarácia, ktorej zneužívanie kritizujú odborníci, ako aj židovské organizácie a organizácie etnických menšín, vrátane spoluautora pôvodného textu. Je to nepotrebná iniciatíva, ktorá zasahuje do našej legislatívy, ktorá už túto oblasť upravuje. Mnohí to vnímajú aj ako snahu vlády iného štátu cez zásah do právneho systému Slovenskej republiky obmedziť kritikov, jej nedemokratických postupov, ale hlavne je to kontroverzný dokument obmedzujúci slobodu slova občanov, ktorý je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ako aj s právnymi dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Vaša definícia antisemitizmu, pán predseda Danko, po vašom pozmeňujúcom návrhu obsahuje 11 možných ilustračných príkladov antisemitizmu, ktoré iba preloženým, ktoré sú iba preloženým pomocným materiálom schválenej definície nebol účastníkmi štátmi aliancie IHRA schválený ako definícia antisemitizmu tak, ako to bolo aj vo vašom pôvodnom návrhu.
Aj uplatňovanie týchto príkladov môže byť popri ochrane občanov židovského pôvodu či vierovyznania zneužívané na umožňovanie medzinárodnej solidarity s židovskými obyvateľmi Izraela a Izraelom okupovaných území, aj znemožňovaním medzinárodnej advokácie za ich ľudské práva, na ktorej sa podieľajú jednotlivci a skupiny bez ohľadu na vierovyznanie či etnický pôvod, vrátane židovských jednotlivcov a skupín. Proti prijímaniu definície, doplnenej o 11 možných príkladov antisemitizmu, varuje vyše 40 židovských organizácií, podľa ktorých toto zamieňanie ohrozuje tak palestínsky zápas o slobodu, spravodlivosť a rovnosť, ako aj celosvetový boj proti antisemitizmu. Slúži tiež Izraelu, aby sa mohol vyhýbať zodpovednosti voči univerzálnym štandardom ľudských práv a medzinárodného práva.
Teraz by som sa bližšie vyjadril k dvom príkladom, ktoré sú v tejto definícii uvedené ako súčasť definície antisemitizmu. Príklad 7 hovorí: "Odopieranie práva židovského ľudu na sebaurčovanie, napríklad tvrdenie, že existencia štátu Izrael je prejavom rasistického úsilia." Pritom Izrael sám seba definuje ako židovský štát, teda na rasovom základe. Štát Izrael diskriminuje nežidovských občanov a nežidovských obyvateľov pod jeho jurisdikciou. Toto sú fakty, ktoré nemožno zameniť, nemôže zmeniť žiadnym uznesením. Ak teda takéto tvrdenie nevznikne na základe nenávisti k Židom, nemalo by byť označené za antisemistické, ale založené na faktoch. Toto uznesenie však nerozlišuje pri takomto tvrdení nenávisť k Židom a oprávnenú kritiku. Na základe navrhnutého uznesenia bude dochádzať k nezákonnému obmedzeniu slobody slova, čo by bolo porušením čl. 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktoré je zaviazaná dodržiavať aj Slovenská republika.
Príklad č. 10 hovorí o prirovnávaní súčasnej izraelskej politiky k politike nacistom. "Znaky fašizmu alebo nacizmu sa dnes v sionistickom štáte Izrael zdajú byť jasnejšie ako v minulosti a je to fakt, ktorý nikto, okrem nevedomého alebo zaujatého človeka, nemôže poprieť." Toto nie je moje tvrdenie, to je tvrdenie profesora Asada Abdula Rahmana. Príkladom je plán s etnickými čistkami, ktoré navrhol člen Knesetu pre židovskú domácu stranu Bezalel Smotrich, ktorý navrhuje zaviesť izraelskú suverenitu v celom regióne okupovaného západného brehu Jordánu, zintenzívniť židovské kolónie, rozpustiť Palestínsku národnú autoritu a prinútiť Palestínčanov, aby emigrovali mimo historickej Palestíny, inak budú čeliť silnej vojenskej reakcii. Tu sa javí skutočná tvár izraelskej okupačnej vlády a extrémnej pravice na úkor palestínskeho práva, čím zakladajú fašistický režim. Rovnako je aj v zákone definovaný židovský nacionalizmus, ktorý definuje Izrael ako židovský štát, to znamená, že uprednostňuje židovstvo štátu pred jeho demokraciou.
Izraelský spisovateľ Zeev Sternhell povedal: "Nepotrebujeme právnu kultúru, aby sme pochopili, že ak má ľud právo na sebaurčenie, toto právo je vyhradené všetkým ľuďom." Pokračuje v tom, že: "Ak my Izraelčania máme ľudské práva, nemáme žiadne právo zbaviť ich Palestínčanov len preto, že majú boj alebo vojnu o rozdelenie krajiny. Izraelská demokracia je už v pokročilom štádiu blednutia a rezintengrácie. Kolónie jasne zbavujú Palestínčanov ich práva. Izrael v súčasnosti vytvára prostredie vhodné pre extrémizmus a širokú oblasť činností a extrémnu pravicu a základňu pre fašistické a polonacistické hnutia."
Doktor Ofer Cassif, lektor politických vied na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme, vyvolal veľký hnev, keď prirovnal izraelské vnútroštátne právo s nacistickými zákonmi Hitlera. V prednáške povedal, že: "Izraelské rasistické zákony zakazujú Arabom žiť v konkrétnych oblastiach a podobajú sa zákonom v dobách Hitlera." Podobne tu istú tému napísal ľavicový spisovateľ Gideon Levin. "Noví nacisti? Máme takých veľa. Sú to produkty Izraela, noví hebrejsky hovoriaci nacisti, izraelská verzia." Ďalej dodal, že "izraelská pravica nie je nový nacizmus, ale na jeho okrajoch rastú tisíce nových nacistických kvetov, ktoré sa nikto nehodlá odstrániť".
S odvolaním sa na znenie navrhovaného uznesenia, ak by bolo prijaté, by bolo napríklad možné učiniť absurdné obvinenia z antisemitizmu aj voči významným izraelským osobnostiam. Bývalá ministerka Šulamit Aloni, bývalý minister Jusi Sarit, bývalý generálny prokurátor Michael Ben-Yair, viceprezident izraelskej akadémie vied David Harel, známy izraelský televízny moderátor Assaf Harel, či bývalý izraelský veľvyslanec Alon Liel, všetci z nich označili izraelskú politiku voči Palestínčanom za naplňujúcu charakteristiky apartheidu, teda rasistického režimu.
Podobne by sa na základe uznesenia bolo možné nálepkou antisemitizmu nespravodlivo diskreditovať medzinárodne uznávané osoby, akými sú nositelia Nobelovej ceny za mier, bývalý prezident USA Jimmy Carter a juhoafrický arcibiskup Desmond Tutu, kontroverzný britský politik Sir Alan Duncan, profesor práva a reportér OSN John Dugard, či poslankyňa kongresu USA Betty McCollum, pretože aj oni označili izraelskú politiku za podobnú apartheidu. Za potenciálne apartheidnú ju označili aj bývalí izraelskí premiéri David Ben Gurion, Jicchak Rabin, Ehud Barak, Ehud Olmert a bývalý minister zahraničia USA John Kerry. Že Izrael voči Palestínčanom v súčasnosti praktizuje politiku apartheidu, si podľa prieskumu z roku 2012 myslí až 58 (%) izraelských Židov. Bývalý izraelský premiér a minister obrany Ehud Barak dokonca v rozhovore pre izraelskú televíziu Channel 10, v Channel 10 v roku 2016 povedal, že: "Izrael je nakazený zárodkom fašizmu a vo svete už nezostali žiadni seriózni vodcovia, ktorí by verili izraelskej vláde."
Váš desiaty príklad, teda prirovnávanie súčasnej izraelskej politiky k politike nacistov, nemôže predpovedať budúcnosť a ani vy a ani nikto nemôže vedieť, aká bude izraelská politika v budúcnosti. Je taktiež každého osobnou vecou, k čomu bude politiku akéhokoľvek štátu porovnávať, máme predsa slobodu slova. Pritom v príklade jedenásť sa píše, že antisemitizmus je napríklad aj považovanie Židov za kolektívne zodpovedných za konanie štátu Izrael, čím vlastne sám naznačujete, že so súčasným konaním štátu Izrael nie je niečo v poriadku.
Na záver chcem povedať, že snaha Izraela presadzovať dokument IHRA v krajinách Európskej únie, ktorej výsledkom je aj predkladaný návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, je však zneužitím témy antisemitizmu na politické ciele krajiny, nacionalistickej a čoraz nedemokratickejšej vlády premiéra Netanjahua. Návrh uznesenia popri prezentovaní potreby ochrany slovenských Židov pred prejavmi nenávisti zavádza nástroj na špeciálnu ochranu štátu Izrael pred oprávnenou kritikou, ako nemá žiaden iný štát, pritom umožňuje umlčiavať aj kritické hlasy z radov samotných Židov, ktorých má údajne chrániť. Je dôležité zdôrazniť, že kritika Izraela vychádza z medzinárodne uznávaných štandardov ľudských práv.
Preto vyzývam všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, aby boli proti prijatiu takéhoto uznesenia.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma určil za spravodajcu k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov, tlač 1163.
V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona. Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo. Ja len v rýchlosti chcem zhrnúť rozpravu. V rozprave boli použité teda argumenty iba v prospech návrhu tohto zákona, teda až na faktickú pána Osuského, pričom argument, že nútiť očkovať seba alebo naše deti pod hrozbou pokuty je v rozpore so základnými ľudskými právami, je sám o sebe dostatočne silný na to, aby sa aj na Slovensku rovnako ako v ďalších 18 štátoch Európskej únie očkovalo dobrovoľne. To znamená iba tých, ktorí s tým vyjadrili súhlas. Každý, kto má z chorôb ako záškrt, čierny kašeľ, osýpky alebo besnota strach, nech sám seba a svoje deti zaočkuje, a každý, kto z akéhokoľvek dôvodu nechce sám seba alebo svoje deti zaočkovať, nech nie je tým nútený či už formou nátlaku alebo pod hrozbou pokuty. Ešte raz chcem požiadať o podporu nášho návrhu zákona ctené plénum. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Podľa platného zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je očkovanie nielen formálne povinné, ale aj sankcionovateľné pomerne vysokými pokutami.
Podľa § 56 ods. 2 druhej vety tohto zákona za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331 eur. V súčasnosti sa v zmysle vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, v znení neskorších predpisov vykonávajú tri povinné očkovania, a to:
Povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určitý vek, a to proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam, osýpkam, mumpsu a ružienke.
Po druhé. Povinné očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz, proti tuberkulóze, vírusovému zápalu pečene typu B, tetanu, besnote, chrípke, pneumokokovým invazívnym infekciám, vírusovému zápalu pečene typu A a meningokokovým infekciám.
A po tretie. Povinné očkovanie osôb, ktoré sú profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz, a to proti tuberkulóze, vírusovému zápalu pečene typu A a B, besnote, chrípke a kliešťovému zápalu mozgu.
Občania Slovenskej republiky sú pod hrozbou pokuty nútení podstupovať očkovanie a rovnako tak nechať očkovať svoje deti bez ohľadu na to, či s tým významným lekárskym zákrokom vyslovia súhlas alebo nie. Očkovanie je pritom vykonávané v drvivej väčšine prípadov na zdravých ľuďoch len ako prevencia, keď nie je bezprostredne ohrozený ich život a zdravie.
Vykonávanie lekárskych zákrokov bez informovaného súhlasu dotknutej osoby alebo jej zákonného zástupcu je pritom v rozpore so základnými ľudskými právami, a preto je porušením medzinárodného práva, ktorým je Slovenská republika viazaná. Konkrétne ide o čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne a o čl. 3 Charty základných práv Európskej únie a o body 4 a 5 Európskej charty práv pacientov.
Napríklad v čl. 5 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne sa vyslovene uvádza, že: „Zásah v oblasti zdravia sa môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka, bola informovaná a so zásahom vyjadrila súhlas.“ A podľa čl. 6 ods. 2 tohto dohovoru: „Na maloletom, ktorý podľa zákona nie je spôsobilý vyjadriť súhlas so zákrokom, sa môže zákrok vykonať jedine so súhlasom jeho zástupcu, inštitúcie alebo osoby, či orgánu ustanoveného zákonom.“
Skutočnosť, že očkovanie, tak ako aj ostatné lekárske zákroky, musí byť dobrovoľné, a teda ho nemožno vynucovať zákonom, uznávajú v mnohých štátoch Európskej únie i sveta.
Očkovanie je dobrovoľné v týchto krajinách Európskej únie: Nemecká spolková republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Španielske kráľovstvo, Rumunsko, Holandsko, Grécka republika, Portugalská republika, Švédske kráľovstvo, Rakúska republika, Dánske kráľovstvo, Fínska republika, Írsko, Litovská republika, Estónska republika, Cyperská republika, Luxemburské veľkovojvodstvo, Maltská republika a najnovšie aj Talianska republika na základe podnetu ministra vnútra Mattea Salviniho. V Belgickom kráľovstve i vo Francúzskej republike, Českej republike, Slovenskej republike a Chorvátskej republike sú síce niektoré očkovania povinné, ale je ich podstatne menej ako v Slovenskej republike. Horšie ako na Slovensku, kde je teda viac povinných očkovaní, je len Maďarsko, Bulharská republika a Lotyšská republika.
Mimo Európy nie je povinné napríklad v Kanade, Austrálii, Novom Zélande, Japonsku a v Spojených štátoch amerických sa dá odmietnuť z náboženských dôvodov v takmer všetkých štátoch, čiže tiež nie je očkovanie povinné.
Z týchto dôvodov nemožno nikomu, ani občanom Slovenskej republiky, upierať právo slobodne a bez nátlaku rozhodovať o tom, či podstúpia akýkoľvek lekársky zákrok. Existujú, samozrejme, aj iné argumenty, prečo očkovanie nemá byť povinné, ale už argumenty, ktoré som uviedol, sú dostatočne silné na to, aby všetci zákonodarcovia pochopili, že náš návrh zákona ničomu neodporuje a zosúladí našu legislatívu so základnými ľudskými právami.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prosím vás o podporu nášho návrhu zákona.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážené panie poslankyne, páni poslanci, návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, predkladajú do Národnej rady Slovenskej republiky poslanci Národnej rady za politickú stranu Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko Marian Kotleba, Rastislav Schlosár, Martin Beluský, Stanislav Drobný a Natália Grausová.
Cieľom legislatívneho návrhu je vytvoriť podmienky pre slobodné rozhodovanie sa občanov Slovenskej republiky o podstúpení lekárskeho zákroku očkovania a zároveň zosúladenia našej legislatívy so základnými ľudskými právami.
Viac o návrhu zákona poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.