Videokanál poslanca

Tak ešte raz ďakujem, pán predseda, za slovo. Dovolím si doplniť niekoľko informácií k tejto téme. Je mi trošku ľúto, že v podstate prezentujeme tento návrh podľa môjho názoru apolitického charakteru a zdá sa, že by mohol byť aj všeobecne prijateľný, pred takýmto poloprázdnym plénom. Ale napriek tomu verím tomu, že sa dobrá správa o tom, že táto zmena môže byť všeobecne prospešná, bude niesť najmä koaličnými lavicami, nakoľko tieto v tejto chvíli viac-menej zívajú prázdnotou.
A prečo to hovorím? Súvisí to samozrejme aj s tým, že máme tu konkrétny príklad, alebo niekoľko konkrétnych príkladov, kedy sa naozaj tento problém na Slovensku vyskytol. Máme tu niekoľko príkladov, kedy sa politický inštitút referenda a petičného práva zneužil. A ja si dovolím za všetky spomenúť jeden. Mám na mysli napríklad petíciu ohlásenú ešte v júni 2016, ak si dobre pamätám, kolegami zo strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko o vystúpení Slovenskej republiky z Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. Je to ich svätým právom mať takúto iniciatívu, je to ich svätým právom mať takýto bod programu vo svojom politickom programe, ale pravda je aj taká, že pokiaľ zbierajú takéto petičné podpisy, a dnes je všeobecne známe, že ich nenazbierali dosť, tak sa potom veľmi otvorene rozprávajme aj o tom, že v roku 2016 to začali realizovať na základe určitej eufórie, ktorá vznikla vystúpením alebo teda referendom o vystúpení Veľkej Británie z Európskej únie, tzv. brexite, kedy viaceré antisystémové radikálne, fašistické, neonacistické, neomarxistické, a tak ďalej a tak ďalej, strany naprieč Európou začali nad touto myšlienkou ako rozbiť Európsku úniu uvažovať a teda spúšťali podobné iniciatívy. No a za ten čas, ako ste si iste všimli, uplynuli už takmer tri roky a stále sa petície oficiálne zbiera. Napriek teda tomu, že sme sa z úst predsedu tejto politickej strany tento víkend dozvedeli, že možno to už s tým vystúpením Slovenska z Európskej únie nie je až také aktuálne. A možnože je naozaj dobré prehodnotiť túto myšlienku a bavme sa už len o vystúpení zo Severoatlantickej aliancie, ktorú zároveň zakaždým títo poslanci majú potrebu počastovať aj rôznymi inými radikálnymi výrazmi.
A o toto sa nám práve jedná, aby ak samotní autori petície napríklad zmenia názor, nehovoriac už o množstvách občanov, ktorí dnes na príklade Veľkej Británie vidia, že vystupovať z Európskej únie možno vôbec nemusí byť až taký dobrý nápad a už tobôž nie v prípade relatívne malej 5,5- miliónovej krajinky, keď si ju porovnáme so 67-miliónovou Veľkou Britániou, ktorá sa stálym členom Bezpečnostnej rady OSN, jadrovou veľmocou, jednou z najväčších armád sveta a tak ďalej a tak ďalej, piatou najväčšou krajinou, pokiaľ ide o svetový obchod, a tak ďalej. Takže zdá sa, že niektorí už pookriali, niektorí precitli, ale podpisy pod petíciu platia. A toto vnímame ako problém.
Preto som otvorený rozprávať sa otvorene aj o tom, ako dlho má takáto petícia byť zbieraná. Nemusí to byť nami navrhnutých šesť mesiacov, v rámci druhého a tretieho čítania si viem predstaviť, že dôjde k zmene v rámci tejto lehoty, pokiaľ prídu kolegovia, alebo kolegyne s nejakým pozmeňujúcim návrhom, ktorý by to dokázal upraviť. Ale bavme sa konkrétne o tom, že naozaj tento príklad hovorí za všetky, že tu máme politické zneužitie petičného práva a máme tu aj snahu o zneužitie referendovej demokracie, tak ako ju na Slovensku poznáme. Práve na nie možno celkom sväté účely, aspoň prinajmenšom z môjho politického pohľadu. A ak sa teda tri roky zbierajú takého petičné podpisy a možno sa budú zbierať ďalšie tri, päť, desať rokov, tak to nikto z nás pravdepodobne v tejto sále nemôže považovať za správne.
Preto prichádzame s touto zmenou, verím že systémovou. Je to súčasť toho balíka, o ktorom som rozprával na predchádzajúcej schôdzi, keď tu bola snaha o sfunkčnenie referenda, ku ktorému sa aj my hlásime, akurát že máme predstavu, že treba začať týmito drobnými systémovými krokmi, aby sa referendová demokracia nezneužívala a aby naozaj malá menšina občanov nerozhodla v nejakej veľmi rizikovej otázke o veľkej väčšine občanov.
Takže toto je prvý z takýchto návrhov. Určite ich máme pripravených podstatne viac. A ja verím tomu, že toto je ten prvý a najprijateľnejší, na ktorom sa dokážeme v rámci pléna všetci zhodnúť. Takže vopred budem rád za vašu podporu. A keď vás táto problematika zaujíma a chcete si o nej naštudovať trošičku viac, rád by som dal do vašej pozornosti už zmieňovanú publikáciu Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, konkrétne Parlamentného inštitútu, evidenčné č. je to 83/19 a volá sa to Lehoty podpisovej petície a kvórum platnosti referenda v Chorvátsku, Írsku a vo Švajčiarsku. Tieto krajiny sme vytipovali ako tie, kde naozaj referendová demokracia má svoje pevné miesto. A práve napríklad také Chorvátsko, ktoré nám historicky, kultúrne aj počtom obyvateľov je veľmi blízke, nám môže slúžiť ako zaujímavý príklad a ten si dovolím tu na záver môjho vystúpenia uviesť.
V Chorvátsku, milé dámy, vážení páni, totižto sa môže zbierať petícia pod referendum alebo teda za vypísanie referenda len dva týždne. My navrhujeme šesť mesiacov. Čiže ak v Chorvátsku sú schopní to niektorí zvládnuť za dva týždne, čo je považujem za veľmi krátku lehotu, ale mali sme tam niekoľko podobných iniciatív, tak nevidím dôvod na to, aby sme to my nezvládli za šesť mesiacov. Pričom, ako hovorím, som otvorený diskutovať na tému rozšírenia tejto lehoty, pokiaľ sa naozaj najmä občianske iniciatívy budú cítiť týmto nejakým spôsobom ukrátené, ak budú potrebovať, aby táto lehota bola dlhšia. V tejto súvislosti sme veľmi ochotní načúvať najmä na to, aby sa v tých šiestich mesiacoch alebo v nejakom inom časovom období udiali napríklad voľby. Pretože mnohé petičné iniciatívy sa dejú práve bezprostredne v súvislosti s voľbami, pretože počas nich sa pomerne jednoducho dajú petičné podpisy zbierať. Čo ja kvitujem a uznávam a rešpektujem, že je to správna a múdra iniciatíva. Takže my sa zase nebránime ani týmto zmenám. Sme ochotní načúvať a pevne verím, že k takejto diskusii dôjde v rámci druhého čítania a vopred vám ďakujem všetkým za podporu tohto návrhu zákona.

Ďakujem pekne, pán predseda. Čo sa týka sobášenia, keď ešte sa vrátim k tej predchádzajúcej téme, tak túto sobotu sa mi podarilo tri takéto páry oddať. Ak by niekto mal seriózny záujem z kolegýň poslankýň alebo kolegov poslancov, alebo z vašej rodiny, v Banskej Bystrici som vždy k dispozícii.
Ale teraz k tomu, kvôli čomu som sem prišiel za tento rečnícky pult. Dovolím si vás, ctené plénum, oboznámiť s návrhom zákona, ktorý sme pripravili spoločne s kolegyňou Zuzanou Zimenovou a kolegom Milanom Laurenčíkom. No a cieľom nášho návrhu zákona je zaviesť jedno veľmi dôležité a podľa nášho aj užitočné pravidlo, podľa ktorého budú podpisy na podpisových hárkoch pod petíciou, ktorá žiada vyhlásenie referenta v určitej otázke, použiteľná len po dobu šiestich mesiacov od začiatku zbierania podpisov s tým, že v rámci tejto lehoty musia byť petičné hárky odovzdané príslušnému orgánu verejnej moci, inak stratia platnosť. Na bežné petície sa toto obmedzenie vzťahovať nebude.
Súčasná úprava totiž nezohľadňuje časové súvislosti výkonu petičného práva, čo vo väzbe na ústavnú povinnosť prezidenta vypísať referendum pri splnení zákonných podmienok umožňuje zbierať podpisy aj niekoľko rokov, čo sme na Slovensku už viackrát zažili, dokonca aj desaťročie. Pričom takto odovzdané petičné hárky už logicky obsahujú množstvo možno aj mŕtvych osôb, alebo aj žijúcich osôb, ktoré mohli medzitým zmeniť názor. Príliš dlhé zbieranie nevylučuje postupné pripisovanie mŕtvych osôb pod petíciu s nepravým podpisom bez možnosti kontrolujúcich orgánov neprávosť podpisu dokázať. Aj toto je jeden z problémov, ktorému sa v minulosti pri konkrétnych praktických prípadoch čelilo. Takto vyzbierané podpisy neodrážajú akútnu spoločenskú potrebu vypísania daného referenda a je dôvodné sa domnievať, že často slúži len na mediálnu prezentáciu organizátorov petície. Nehovoriac o finančných prostriedkoch vynaložených na organizáciu referenta za týchto okolností, ktoré by sme mohli využiť na prospešnejšie účely.
A teda vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme stanoviť časový limit použiteľnosti petičných hárkov na šesť mesiacov od začiatku zbierania podpisov pod petíciu s tým, že v rámci tejto lehoty musia byť petičné hárky odovzdané príslušnému orgánu verejnej moci, ako som už spomínal, v opačnom prípade teda stratia platnosť.
Benevolentnosť, ako ju máme nastavenú v momentálnej legislatívnej podobe, vyžaduje sprísnenie vo viacerých oblastiach tak, aby tento inštitút skutočne plnil svoj pôvodný zámer a nebol dlhé mesiace či roky doslova že politický zneužívaný.
V tejto súvislosti len dodám, že sme dali vypracovať štúdiu Parlamentného inštitútu, ktorý porovnáva viaceré krajiny, ako to majú nastavené a zrealizované vo svojom ústavnom a legislatívnom poriadku oni a rád o tom budem informovať potom v rozprave. Tak isto som pripravený diskutovať o tej lehote šiestich mesiacov. Môžme sa rozprávať o zúžení tejto lehoty, alebo aj rozšírení, podľa toho, ako to budeme politicky cítiť, prípadne tak ako budeme mať pocit, že by to bolo najsprávnejšie. Pretože aj o tejto lehote je potrebné viesť nielen odbornú, ale samozrejme aj politickú diskusiu.
Pre úplnosť treba dodať, že návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými predpismi, ako aj medzinárodnými zmluvami, inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, a, samozrejme, ako aj s právom Európskej únie.
Návrh zákona nebude mať negatívny vplyv na verejné financie, nebude mať negatívny vplyv na podnikateľské prostredie, ani negatívny sociálny vplyv či vplyv na životné prostredie a informatizáciu spoločnosti.
V tejto chvíli som skončil, pokiaľ ide o predstavenie návrhu, a hlásim sa do rozpravy ako prvý.

Dobre, ďakujem pekne za faktické poznámky kolegom.
Pán predseda Blaha, ja som v šoku, keď označíte výbor pre európske záležitosti a rokovacie miesto, kde sa teraz stretávame, za svoju miestnosť. To by som si aj z pozície podpredsedu vyprosil a ja budem určite žiadať o oficiálne vysvetlenie, že prečo sa takto stalo.
Keď hovoríte o tom, že tu je nejaká lživá alebo iná propagandistická mimovládka, ako ste to označili, tak pre vašu pozornosť, asi ste si neprečítali tú pozvánku dostatočne dôsledne, je tam jeden vystupujúci z tejto lživej a neviem ešte akej mimovládky podľa vás, ale potom tam máme kolegu z ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí a z Úradu vlády Slovenskej republiky. To znamená, z inštitúcií, ktoré sú súčasťou momentálne, alebo pod vedením vašej vládnej koalície. Takže, prosím, čítajte s porozumením aspoň pozvánky, keď už nič iné. A skutočne ak takto mienite pristupovať ku konštruktívnej diskusii, po ktorej tu veľmi voláte, alebo že sa tu potom nedá niečo vyvetrať, tak to potom svedčí o tom, akým spôsobom uvažujete a akým spôsobom potom aj vediete výbor pre európske záležitosti, čo mi je úprimne ľúto, lebo aj o tom sme tu dnes mali rokovať.
A ak vy nerozlišujete medzi tým, keď sa niekto pokloní, hoc aj ruským vojakom, našim osloboditeľom, a potom sa niekto klania človeku, ktorý proti nám vedie hybridnú vojnu, tak to mi je vás ešte viacej ľúto. Lebo o tom ten rozdiel bol, o ktorom som hovoril ja. A keď už spomínate tých osloboditeľov a Červenú armádu, skúste trošku doštudovať históriu, ako to bolo napríklad s osloboditeľmi, ktorí nechali do tla vyhorieť Varšavu a nechali tam Nemcov vraždiť našich slovanských bratov Poliakov, keď sa postavili v najväčšom povstaní druhej svetovej vojny. A potom sa môžme baviť o tom, ako to s tým oslobodzovaním a potom s totalitou, kto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pán minister, tak trošku mi je ľúto, že sa táto diskusia o vami prezentovaných dokumentoch zvrhla aj do toho, na čo my sme tu v Národnej rade zvyknutí, vy asi menej, keďže nemáte to šťastie alebo možno to nešťastie byť tu s nami pravidelne. Ale predsa len dovolím si zareagovať ešte v rámci tejto ústnej rozpravy na niekoľko vecí, na ktoré som nemal možnosť reagovať vo faktických poznámkach na viacerých predrečníkov v tejto rozprave, ale na to, čo odznelo v niektorých faktických poznámkach.
Začal by som možno tým, že za normálnych okolností by som sa naozaj tešil, že toľkí občania Slovenskej republiky a zároveň aj poslanci Národnej rady majú záujem diskutovať o zahraničnej politike. To by bolo vo veľkej miere v poriadku, pokiaľ by táto diskusia bola vecná, postavená na základe faktov a argumentov. Ona je ale podstatne viac emocionálna a ako sme sa rozprávali aj dnes na obede, pán minister, tak mám pocit, že tie emócie začínajú prevládať natoľko, že prehlušujú všetky tie fakty, argumenty a možno aj reálne čísla, ktoré máme k dispozícii, a tí z nás, ktorí vieme čítať s porozumením a dostávame aj "ticky" z ministerstva, tak si vieme naštudovať, ako sa veci reálne majú a nezneužívame rôzne témy na politické a predvolebné účely. Skúsim možno pár takých konkrétnych príkladov.
My už sme si zvykli, že práve v rámci takzvaných, a to by som rád zdôraznil, alternatívnych médií, ktoré ja podstatne radšej označujem za propagandistické a šíriace klamstvá, poloklamstvá a propagandu iných štátov, máme pomerne pravidelne možnosť čítať o tom, ako niekto straší. Straší o vojne, o tom, ako je veľmi blízko, prípadne klame, zavádza, do istej mieri prekrúca fakty podľa toho, ako to ten-ktorý redaktor potrebuje, potom sa tak trošku zabudne zvyčajne podpísať, čo je taká tradícia v rámci týchto webov. A nakoniec, keď sa príde na to, ako bohapusto dotyčný alebo dotyčná klame, tak začne kričať, že si nectíme iný názor a začne sa odvolávať na slobodu slova. To je taká tradícia. Len netreba zabúdať, že práve režimy, ktoré títo nešťastníci obhajujú, fašistický, komunistický a ktovie ešte aký -istický, boli tie, ktoré ako prvé čo mohli zrušiť, zrušili slobodu slova. To je veľmi zaujímavé.
A takýmto pracovným metódam tu čelíme už niekoľko rokov, veľmi intenzívne od roku 2014. Čuduj sa svete, kde sa zrazu zobrali toľkí obhajcovia všeslovanskej vzájomnosti, o ktorej som tu pred chvíľočkou rozprával, kde sa zrazu zobrali toľkí obhajcovia expanzívnej politiky Ruskej federácie, keď sa snažia obhájiť neobhájiteľné, ako je bezprecedentné zabratie územia nášho susedného štátu a financovanie, personálne, ale aj materiálne, vojny napríklad v rámci Donecka a Luhanska, ako sme tomu svedkami v súčasnosti.
Keď už teda hovoríme o Ruskej federácii, pán spravodajca tu spomínal, že rusofóbia je nebezpečná pre Slovenskú republiku. Áno. My všetci by sme si priali, aby sme s Ruskou federáciou opäť komunikovali ako priatelia a partneri na úrovni napríklad Severoatlantickej aliancie, v rámci Rady Európy, ktorá tu bola x-krát spomínaná. Všetci by sme si priali, aby Ruská federácia bola opäť súčasťou napríklad G8, ktorá sa medzitým zmenila na G7, všetci by sme si priali, aby aj Európska únia omnoho aktívnejšie komunikovala s Ruskou federáciou, aby Ruská federácia bola naším dobrým a dôveryhodným obchodným partnerom. Je to v záujme nás všetkých, vrátane Ruskej federácie. Nikto z nás sa nemôže tešiť z toho, že sú zavedené sankcie voči tejto krajine, pretože nás to poškodzuje, rovnako na strane Ruskej federácie, ako aj na strane Európskej únie. Toto sú nespochybniteľné fakty. Ale zároveň treba dodať, že na priateľstvo treba dvoch. A ak tu naozaj sa niekto tvári, že sa absolútne nič nestalo tým, že sa zabralo územie cudzieho štátu, a ako som spomínal, že sa tu financuje vojna na území tohto štátu, doposiaľ s desiatkami tisíc mŕtvych, alebo keď chceme, s tisíckami aspoň, tak tu máme nejaký problém, na ktorý jednoducho musíme reagovať. Čiže nie rusofóbia, ale bezbrehá rusofília, ktorá si nevšíma tieto fakty, je nebezpečná pre Slovenskú republiku.
A ja vám aj poviem prečo. Opäť raz sme sa to už trošičku, toho trošičku dotkli aj v rámci diskusie, ktorú sme mali na obede s pánom ministrom. O rok tu máme 100. výročie Trianonu.
Dámy a páni, akiste tí z vás, ktorí sledujete trošku históriu, a tí z vás, ktorí trošičku rozumiete geopolitike, viete, že to určite nezostane bez povšimnutia. A máme v Maďarsku dnes sily, ktoré stále volajú po revízii Trianonu. A ak dneska obhajujeme taký fakt, ako je obsadenie územia cudzieho štátu, tak ideme proti záujmom vlastného štátu. To by sme mali tiež všetci veľmi dobre vedieť. A mrzí ma, že si to aj mnohí v tejto sále neuvedomujú.
Dozvedeli sme sa v dnešnej diskusii, že Ruská federácia je garantom svetového mieru. Áno, do istej miery by sa s tým dalo súhlasiť, ak by to nebola práve Ruská federácia, ktorá napríklad na území Slovenskej republiky a celej Európskej únie už dávno vlastne vojnu vedie. Hybridnú vojnu.
A, dámy a páni, nech sa páči, vo štvrtok o dvanástej v Zahraničnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky sa o tom dozvieme viacej. Budem veľmi rád, keď prídete. Akurát som sa dopočul, že výbor pre európske záležitosti nám zrušil miestnosť, rád by som vedel, že prečo, ale tuším odpoveď. Nájdeme si inú a budeme debatovať, pretože je to veľmi, veľmi vážna téma.
Takisto pán spravodajca hovoril o osloboditeľoch a že sa k nim správame v rámci nejakej ideologickej nenávisti. O čom to, prepánakráľa, tento človek rozpráva?! Pri všetkej úcte, pán predseda.
Ja som sa bol pokloniť našim osloboditeľom aj na Dukle, aj na Slavíne a poklonil som sa všetkým, Rusom, Ukrajincom, Arméncom, Gruzíncom, ale treba povedať aj ostatným iks národom, ktoré bojovali v Slovenskom národnom povstaní. Tí všetci sú zodpovední za našu slobodu. Toto nikto z nás nespochybňuje. Ale zase mi tu trošičku chýba aj to pomyselné B, ktoré taktne zamlčiavate, pravidelne vy, ako aj všetci tí, o ktorých som tu rozprával v súvislosti s tými takzvanými alternatívnymi médiami.
Oslobodenie? A čo potom tých zvyšných 40 rokov totality? Tam, kde vstúpila noha ruského vojaka, červenoarmejca, keď chceme, tak tam sa riešili záujmy diktátora a jedného z najväčšieho masového vraha všetkých dôb, ako hovorí klasik, Josifa Vissarionoviča Stalina. A toto sme si zažili aj v Československu. Takže áno, oslobodenie A, a potom zavádzanie totalitných praktík toho najhnusnejšieho charakteru, to je to B, ktoré tiež treba povedať, a netreba zabúdať ani na tých 23 rokov dočasného pobytu našich spojencov z Varšavskej zmluvy a potom konkrétne Sovietskeho zväzu na území Československa. Aj o tom sa akosi taktne mlčalo, keď sme mali minulý rok 50. výročie. Že áno? O tom alternatívne médiá akosi taktne zabudli informovať, keď už hovoríme o geopolitike.
Koľko Slovanov zomrelo v druhej svetovej vojne? Zase raz tí Slovania. Ale však to nikto nikdy nespochybňoval. Nikto nikdy nespochybňoval. Ale zároveň sa pýtam, ako som sa pýtal pred chvíľkou pána kolega Číža: Ukrajinci nie sú Slovania? Srbi, Chorváti nie sú Slovania? A napriek tomu proti sebe tieto národy dnes vedú bratovražednú vojnu. A prečo? No lebo niekto mal záujem o územie toho druhého. A toto vnímam ako pomerne zásadný problém, o ktorom sa tu opäť raz taktne mlčí, keď sa hovorí A a nepovie sa B.
Bol som tu obvinený, že hájim britské záujmy, ak teda pán poslanec Číž mal na mysli to, ako som aktívne vystúpil v súvislosti s kauzou Skripaľ, tak áno, má pravdu. Mám zásadný problém s tým, že Slovenská republika úplne odignorovala fakty, že sme sa nepripojili k našim spojencom a nakoniec sme aj tak vyhostili jedného ruského špióna, ktorý sa kryl diplomatickou imunitou. Ale neurobili sme to vtedy, keď sme to urobiť mali. A pre všetkých tých, ktorí teraz budú hovoriť o tom, ako sme sa veľmi správne zachovali, odporúčam do pozornosti prečítať si štúdie Belinkatu, ktorý presne popísal, ako to bolo s tými dovolenkármi a obdivovateľmi katedrál a kto za touto kauzou stojí. Nespochybniteľné fakty, ktoré sme vtedy akosi nechceli počúvať, keď na ne upozorňovali už naši britskí spojenci a priatelia.
Áno, tak ako povedal aj kolega Martin Poliačik, my nemáme problém kritizovať napríklad aj Donalda Trumpa za to, že vedie obchodnú vojnu, za to, ako sa správa ku klimatickým zmenám, čo ale neznamená, že nebudeme rozlišovať medzi tým, kto sú naši spojenci a čo je v absolútnom životnom záujme Slovenskej republiky.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Ja by som rád reagoval na niektoré výroky, ak dovolíte, pán poslanec. Spomínali ste vo vašom vystúpení, že my si spojencov nevyberáme. No, ja osobne som celkom odlišného názoru. Práveže spojencov si musíme vyberať a musíme si vyberať veľmi dôsledne a som presvedčený o tom, že sme tak urobili už v roku 2004, keď sme vstúpili do Severoatlantickej aliancie, Európskej únie a tým sme sa istým spôsobom zaviazali aj plniť určité záväzky. Okrem iného napríklad aj v súvislosti s tým, že budeme spoločne prispievať na kolektívnu obranu.
Čiže nie celkom som porozumel tomu, čo ste spomínali, že proti komu potrebuje Európa zbrojiť. No, ono je to aj o tom, že ak tu máme nejaké dohodnuté pravidlá a sami ich nedodržiavame, tak sme potom len čierni pasažieri. A takýto čierny pasažier, bohužiaľ, Slovenská republika dlhodobo práve v Severoatlantickej aliancii je. A toto je práve vec, o ktorej by sa malo ďaleko otvorenejšie hovoriť. Podstatne viac ako o tom, že za každých okolností sa tu musí niekomu naliepať nálepka na čelo, že tu obhajuje zahraničnú politiku Spojených štátoch amerických, ale toto je jeden hlboký omyl, ktorý zo strany SMER-u – sociálnej demokracie z poslaneckých lavíc počúvam pomerne pravidelne. My neobhajujeme zahraničnú politiku Spojených štátov amerických. My obhajujeme zahraničnú politiku Slovenskej republiky. A tu sa vraciam oblúkom k tomu, čo som povedal na začiatku. Zaviazali sme k tomu, že budeme spojencami v Severoatlantickej aliancii a v Európskej únii. O tom to celé je.
A keď ste spomínali tých Slovanov, ja by som sa rád opýtal: Ukrajinci nie sú Slovania? V Donecku a Luhansku nežili Slovania? Čo tých viac ako 10-tisíc mŕtvych od tej doby, odkedy Ruská federácia tam posiela dovolenkovať svojich vojakov. Nie sú Slovania Srbi a Chorváti, keď už sa teda rozprávame o slovanskej vzájomnosti a všeslovanských princípoch. Takže aj toto si treba uvedomiť, keď hodnotíme zahraničnú politiku z určitého uhla pohľadu.

Rád by som sa poďakoval kolegovi poslancovi Dostálovi za prednesenie tohto pozmeňujúceho návrhu. Považujem ho za mimoriadne dôležité práve kvôli tomu, že pomenoval o. i. jeden z dôležitých princípov právneho štátu, a teda ten, že občan môže robiť všetko to, čo mu zákon nezakazuje. A práve my nevidíme celkom zmysel v tom, aby tam bolo akékoľvek obmedzenie, aby tam boli akékoľvek výnimky. A ak sa teda rozprávame o tom, že tu majú byť dodržané určité ľudské práva a slobody, ktorými ste okrem iného zdôvodnili aj to, že tu rokujeme v skrátenom legislatívnom konaní o niečom, čo ste predtým pokazili, tak potom toto je presne princíp, na základe ktorého verím tomu, že občania akejkoľvek národnosti, akéhokoľvek národa na území Slovenskej republiky sa budú môcť cítiť ako tí, ktorých ľudské práva a slobody sú ctené.
Ďakujem pekne za podporu a verím, že to prejde širokou zhodou v rámci pléna.

Ďakujem. Ja som tu už niekoľkými faktickými poznámkami reagoval na to, kde sa stratil konsenzus v zahraničnej a európskej politike Slovenskej republiky. Tu sme mali viditeľný príklad kde konkrétne.
A ja, pán predseda, si dovolím tiež apelovať, ak teda hovoríte o programovom vyhlásení vlády a že ho teda vaši poslanci striktne dodržiavajú, začnime programovým vyhlásením vlády v bode Bezpečnostná obrana a stratégia Slovenskej republiky. Už dva roky tu márne čakáme, ako ju s radosťou aj opozícia podporí, pretože v tomto smere veríme, že dokáže existovať konsenzus. A ak je problém len to, že sú tam zmienky, aj to nepriame, o Ruskej federácii, tak potom sa tu asi bavíme o tom, že tu niekto skutočne nedodržiava zahraničnú politickú líniu Slovenskej republiky. A toto považujeme za problém.

Ďakujem. Ja len veľmi stručne. Podobne, ako v prípade pani predsedníčky zahraničného výboru, aj v tvojom prípade, Martin, keď si sa pýtal, čo také sa udialo od októbra 2017 a od toho známeho prehlásenia troch najvyšších ústavných činiteľov o jednoznačnej orientácii Slovenskej republiky. No udialo sa to, že v zmysle tej pomyselnej konzistentnosti, o ktorej tu niektorí koaliční poslanci rozprávajú, začíname fungovať v režime, kam vietor, tam plášť, pretože nám niektorým zásadne padajú preferencie. Že áno? A mám na mysli konkrétne Slovenskú národnú stranu a mám na mysli stranu SMER – sociálna demokracia, ktoré sa rozhodli za každých okolností ťažiť v tých vodách, kde momentálne plávajú predovšetkým radikáli a extrémisti, ktorí sa vyžívajú v neonacistickej symbolike. A z toho som veľmi smutný.

Ďakujem. Asi nie som jediný v tejto sále, kto si všimol ten zásadný rozdiel medzi predsedníčkou zahraničného výboru a predsedom výboru pre európske záležitosti, pokiaľ ide o rétoriku, ale aj schopnosť pomenovať niektoré veci. Tento zásadný rozdiel, bohužiaľ, vnímame v zahraničnej politike a európskej politike Slovenskej republiky už dlhšie obdobie. Prinajmenšom sa začal zásadným spôsobom prejavovať najmä po odchode expremiéra Roberta Fica z úradu. A mám obavu, že ak sme tu v minulosti hovorili o tom, že sa nám stráca zahraničnopolitický konsenzus, tu máme úplne jasný príklad, ako v tomto smere vyzerá vládna koalícia.
Ja by som vám rád pripomenul, milé kolegyne poslankyne a vážení kolegovia poslanci z tejto vládnej koalície, že ste sa tu pred tri a pol rokmi búchali do pŕs, že budete brázdou proti extrémizmu. Toho extrémizmu, ktorý tu má dnes 14-percentné preferencie. A keď sa pozrieme v širšom kontexte, tak 25 %, pokiaľ ide o prezidentské voľby. A toho extrémizmu, ktorý sme mali možnosť tu vidieť aj pri vystúpení kolegu poslanca Ľuboša Blahu, keď ako hovoril o konzistentnosti, ale zabúdal konzistentne pomenúvať jednotlivé javy zahraničnej politiky rovnako.

Ďakujem za slovo. Ľuboš, budem stručný, lebo ja sa ešte prihlásim aj do ústnej rozpravy. Na niektoré veci sa jednoducho nedá v dvoch minútach reagovať. Ale keď hovoríš o tom, že máme byť konzistentní a spomínal si únik mozgov. Tak opäť, vo Venezuele nie je únik mozgov? Neodchádzajú odtiaľ milióny ľudí práve kvôli tomu, že tam je jeden blázon so svojou suitou, ktorý to spôsobuje? Tak buďme konzistentní naozaj a pomenujme veci tak, ako sú, rovnako tam, ako aj niekde inde. A to isté sa týka, keď už spomínaš konzistentnosť, aj tých amerických základní. Tie ti vadia? Ale to, že tu máme 23-ročnú skúsenosť s okupáciou Československa, to ti už až tak veľmi nevadí, evidentne. Aspoň podľa tých statusov, ktoré som mal možnosť čítať. Hovoríš o Kosove. No nech sa páči, buďme konzistentní. Kosovo ti vadí, Krym už až taký problém nie je. A už vôbec nie Donbas a Azov, ktorý si tu spomínal. Tak buď konzistentný. O tomto sa tu celý čas rozprávame. Pretože presne takého prejavy slovenskej zahraničnej a európskej politike škodia.