Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie

5.2.2019 o 11:53 hod.

Mgr. PaedDr.

Martina Šimkovičová

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie 5.2.2019 11:53 - 11:53 hod.

Martina Šimkovičová
Ja som veľmi rada za názor pána kolegu Pčolinského a pána Kollára a za podporu zo strany SME RODINA tejto novele zákona. Týmto apelujem aj na ostatných kolegov a kolegyne, keďže ide naozaj o najlepší záujem našich slovenských detí, aby ste podporili tento návrh zákona.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 5.2.2019 11:33 - 11:34 hod.

Martina Šimkovičová Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predseda, za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, najlepší záujem dieťaťa je hlavným kritériom a so zreteľom na jeho povahu a závažnosť môže prevážiť nad záujmom rodičov. Tak rozhodol aj Európsky súd pre ľudské práva v prípade Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku.
Ako som už spomínala v úvode a pre vysvetlenie, únosové rodičovské veci znamenajú napríklad to, keď slovenské dieťa jeden z rodičov z cudziny premiestni na územie Slovenskej republiky a rodič, ktorý je v cudzine, podá návrh, aby slovenský súd rozhodol o navrátení dieťaťa. Podľa slovenského procesného práva a Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí v konaní o návrat dieťaťa do cudziny sa musí rozhodnúť bezodkladne najneskôr do šiestich týždňov odo dňa začatia konania.
Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí však pozná prípady, keď súd môže odmietnuť návrat dieťaťa. Je to možno aj v prípade, ak existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie, čl. 13 ods. 1 písm. b) dohovoru. Problém je mnohokrát v tom, že toto musí rodič preukázať dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v cudzine. To je v krajine, odkiaľ dieťa premiestnil s cieľom nájsť útočisko vo svojej domovine, to je v Slovenskej republike. Bremeno dokázať existenciu vážneho nebezpečenstva, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, má rodič, väčšinou Slovák, ktorý dieťa previezol do Slovenskej republiky.
Dokázať tieto skutočnosti pre rodiča, ktorý hľadá pre dieťa útočisko na Slovensku, je častokrát nemožné. Dôvody sú viaceré. V krajine, odkiaľ dieťa zobrali, je často trestné stíhaný a nemôže sa preto vrátiť do krajiny po zabezpečenie si dôkazov. Musí konať často sprostredkovane a korešpondenčne. Je viac ako nemožné zabezpečiť dôkazy v lehote šiestich týždňov. Často sú to nosné dôkazy na obranu dieťaťa, napríklad o tom, že dieťa bolo svedkom násilia na rodičovi, v podstate únoscovi, ktorý pre nečinnosť miestnych cudzích orgánov ako jediné východisko vidí útek s dieťaťom do krajiny pôvodu. Stačí si pre lepší obraz spomenúť na film režiséra Briana Gilberta nakrútený podľa skutočného príbehu Bez dcéry neodídem.
Ešte ťažšia situácia je v prípadoch, keď jeden z rodičov pochádza z krajiny, ktorá má v porovnaní so Slovenskom diametrálne odlišnú mentalitu, kultúru, zvyky alebo právny systém. Veľká vzdialenosť krajín a predovšetkým odlišnosť civilizácií neraz spôsobujú, že pre slovenského rodiča je priam až nemožné získať a včas zabezpečiť dokumenty a dôkazy vylučujúce tvrdenia druhého rodiča o právnych skutočnostiach pochádzajúcich z krajiny, odkiaľ malo byť dieťa neoprávnene premiestnené. Z praxe uvádzam príklad, kedy sa toto rodičovi podarilo až po desiatich mesiacoch od rozhodnutia súdu, ktoré bolo už v tom čase právoplatné.
Aby som to zhrnula, následkom je, že skutočnosti existujúce v čase rozhodovania súdu spôsobilé vylúčiť skupinu dôkazov predkladaných rodičom cudzincom, ktoré preukazujú vznik oprávneného pobytu dieťaťa, ako napríklad existencia dohody o zverení dieťaťa tomuto rodičovi alebo existenciu rodičovskej dohody ako takej, nie je možné v čase rozhodovania súdu jednoducho zabezpečiť. Musíme si uvedomiť, že cudzie súdy v porovnaní s našimi slovenskými nevyšetrujú pobyt rodiča a ani sa nestarajú o to, aby mu návrh druhého rodiča doručili. Následkom týchto krokov oprávneného rodiča, teda toho, ktorý ostal vo svojej krajine, v tomto prípade na Slovensku, nastáva situácia, kedy sa povinný rodič s maloletým dieťaťom jednoducho nemôže vrátiť do krajiny obvyklého pobytu dieťaťa, pretože ešte na letisku by bol zadržaný políciou, išiel by do výkonu väzby, no a maloleté dieťa by bolo od rodiča, na ktoré je naviazané, násilne odlúčené a odovzdané do starostlivosti druhého rodiča.
Ako inak vnímať túto situáciu ako tak, že týmto by návrat do krajiny obvyklého pobytu vystavil dieťa fyzickej alebo duševnej ujme? Samozrejme, že hrozí, že by dieťa priviedol do neznesiteľnej situácie v súlade s článkom 13b Haagskeho dohovoru, čo predstavuje presne ten dôvod, pre ktorý súd návrat dieťaťa nariadiť nemusí.
Ďalej tiež v praxi často nastáva situácia, kedy po vydaní rozhodnutia rodič zorganizuje únos a násilné odobratie maloletého dieťaťa. V uplynulej dobe boli medializované také prípady, že oprávnený rodič sa rozhodol zobrať výkon rozhodnutia do vlastných rúk. Po dramatickom únose dieťaťa zo školského zariadenia počas vyučovania za použitia násilia a hrubej sily utiekol s maloletým do zahraničia, kde chcel s dieťaťom zotrvať a žiť bez prítomnosti druhého rodiča napriek tomu, že maloletý práve s tým druhým rodičom žil po celý svoj život. Po zalarmovaní miestnej polície povinným bol maloletý do rozhodnutia úradov dočasne umiestnený v zariadení pre maloletých v zahraničí a následne prevezený a zverený do ústavnej starostlivosti na Slovensku. Tieto udalosti, dlhodobé odlúčenie maloletého od rodiča a od známeho prostredia, v ktorom žil, ako aj vystavovanie ho útrapám a fyzickému násiliu počas celého únosu zo strany oprávneného, zanechali na dieťati, samozrejme, stopy, ktoré môžu pretrvávať dodnes.
V inom prípade zase oprávnený zorganizoval únos a násilné odobratie maloletých detí od rodiča takým spôsobom, že zorganizoval akciu s dvomi autami so šiestimi cudzincami, ktorí sa pokúsili uniesť maloleté deti proti ich vôli z územia Slovenskej republiky do zahraničia. Rodičom poverené osoby voči týmto maloletým deťom aj voči iným prítomným deťom použili hrubé násilie a stalo sa aj, že v školskom areáli sa strhla bitka medzi deťmi a medzi únoscami. Oprávnený rodič celý incident sledoval z okna auta a čakal, kým mu únoscovia odovzdajú jeho deti. Po naložení ich do auta čakajúci rodič vlastné dieťa udrel takou silou do tváre, že dieťa stratilo vedomie. Táto situácia nastala po vyhlásení rozhodnutia ešte pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia.
Aby som sa ale vrátila k lehote, o ktorej som hovorila predtým, táto prax, s ktorou som konfrontovaná z listov niekoľkých slovenských rodičov, ukazuje, že niekedy sa rodič dostane k dôkazom neskôr. Teda v čase, keď už slovenský súd rozhodol o tom, že dieťa sa má navrátiť do cudziny. V rukách má rodič často jasné a hmatateľné dôkazy, ktoré keby stihol predložiť v lehote šiestich týždňov, tak by súd nerozhodol o navrátení dieťaťa, ale, práve naopak, by rozhodol, že dieťa sa nemá vrátiť z dôvodu vážneho nebezpečenstva v krajine pôvodu.
Celú situáciu rodičom sťažuje aj to, že slovenské súdy využívajú voči rodičom ustanovenia § 131 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, ktorý znie: "Súd v lehote troch dní od začatia konania uloží uznesením tomu, kto podľa navrhovateľa právo porušuje, aby sa v lehote siedmich dní od doručenia uznesenia k veci písomne vyjadril a ak s návrhom nesúhlasí, pripojil k vyjadreniu listinné dôkazy, ktorých sa dovoláva, prípadne označil iné dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení a uviedol, či sa vzdáva práva účasti na pojednávaní." To v praxi znamená, že rodič má nie šesť týždňov, ale, žiaľ, niekedy len pár dní na to, aby zabezpečil dôkazy o existencii vážneho nebezpečenstva, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme.
Najväčší problém je, že Civilný mimosporový poriadok vylučuje možnosť, aby rodič podal v danej veci žalobu na obnovu konania, a to aj napriek tomu, že rodič už má v ruke presvedčivé dôkazy. A to je dôvod predkladania tejto novely zákona. Pritom obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok má úlohu odstrániť nedostatky v zistení skutkového stavu veci alebo nedodržaní niektorých procesných podmienok. Inštitút obnovy konania umožňuje prekonať prekážku rozhodnutia vo veci. Predsa konania v tzv. únosových veciach sú špecifické svojou povahou, ako aj priebehom, kedy sa v nich vykonáva riadne dokazovanie, účastníci konania sú predvolávaní na pojednávanie za účelom ich výsluchu, súd spravidla realizuje výsluch maloletého dieťaťa. Súd si zabezpečuje aj potrebné listinné a iné dôkazy z dôvodu zistenia skutočného stavu vecí a vyzýva účastníkov konania, aby doložili ďalšie dôkazy, ktoré im môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.
Považujem za dôležité zdôrazniť, že konanie o žalobe na obnovu konania je vždy dvojstupňové. V prvom štádiu súd, ktorý pojednával vec v prvej inštancii, rozhoduje o povolení obnovy konania. Podstata spočíva v tom, že súd sa zaoberá iba otázkou, či povolí alebo nepovolí obnovu konania, teda či sú splnené zákonné podmienky. Výlučne v prípade, ak súd rozhodne o povolení obnovy konania, konanie sa dostáva do druhého štádia, v ktorom spravidla rovnaký sudca znova prejedná vec s prihliadnutím na veci, ktoré vyšli najavo v pôvodnom konaní, ako aj s prihliadnutím na nové skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy, ktoré navrhovateľ nemohol bez vlastnej viny uplatniť v pôvodnom znení a sú spôsobilé privodiť mu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, resp. vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní.
Povolením obnovy konania sa rozhoduje, sa rozhodnutie oslabuje výlučne o vlastnosť vykonateľnosti, pričom súd návrh prejedná v rozsahu navrhovanom navrhovateľom a môže znova rozhodnúť. Inštitút teda nie je možné nejakým spôsobom zneužiť v tomto ani v žiadnom inom konaní. Návrh sa spravidla dostáva k sudcovi, ktorý o veci rozhodoval v prvej inštancii, a on potom posúdi, či dôkaz je tak zásadný, že je spôsobilý privodiť lepší výsledok vo veci.
Súd po komplexnom vyhodnotení všetkých dôkazov teda môže dospieť k dvojakým záverom, buď pôvodné rozhodnutie potvrdí ako vecne správne a návrh na obnovu konania zamietne, čím účinky z pôvodného rozhodnutia ostávajú zachované, alebo vydá nové rozhodnutie vo veci, ktoré môže byť opätovne napadnuté riadnym opravným prostriedkom, to je odvolaním.
Ďalšie podnety, ktoré dostávam z praxe, poukazujú na toto: Podľa nariadenia Brusel IIa platí, že súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate, tzv. undertakings alebo safe harbor order, čl. 11 ods. 4 nariadenia Brusel IIa, ide o typické opatrenia, ktoré poznajú právne poriadky krajín common law, spočívajúce v dohode alebo v garanciách zo strany žiadateľa o vrátenie dieťaťa. Do úvahy prichádza napríklad sľub žiadateľa so späťvzatím trestného oznámenia na únoscu dieťaťa alebo prísľub prokuratúry so stiahnutím zatýkacieho rozkazu na únoscu s cieľom umožniť návrat dieťaťa v sprievode s únoscom. Ďalej ide napríklad o prísľub žiadateľa zabezpečiť ubytovanie pre dieťa aj pre únoscu, prípadne ich výživu či ponechanie dieťaťa v osobnej starostlivosti únoscu do rozhodnutia súdu o opatrovníckom práve.
Prax ukazuje, že po návrate do krajiny pôvodu dieťaťa sa primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate nevykonávajú a neplnia. To znamená, že to, čo sľúbil jeden z rodičov, cudzinec, už neplatí. Napríklad rodič cudzinec už v krajine pôvodu nezoberie trestné oznámenie späť alebo nezabezpečí ubytovanie pre dieťa tak, ako sľúbil. Takto klamaný rodič, Slovák, sa už nemôže domáhať revízie slovenského rozhodnutia a to preto, že Civilný mimosporový poriadok vylučuje možnosť použitia obnovy konania.
Som toho názoru, že v prípade, že by zákonodarca nepovolil žalobu na obnovu konania v návratových konaniach, postupoval by asymetricky, v priamom rozpore so spravodlivým súdnym konaním a vážne by zasiahol do práv účastníkov konania a najmä do práv maloletého dieťaťa, nakoľko ani sám súd nemôže vopred predpokladať situáciu, ktorá nastane po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nehovoriac o možných nedostatkoch v priebehu konania vo veci samej.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, s nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.
Návrh zákona nezakladá vplyvy na verejné financie, návrh zákona nebude mať vplyvy na podnikateľské prostredie, sociálne vplyvy ani vplyv na životné prostredie, informatizáciu spoločnosti a na služby verejnej správy pre občana.
Vážení kolegovia, prosím vás o podporu tohto návrhu zákona. Je to návrh zákona v prospech našich slovenských detí. Všetky detailné informácie ohľadom tohto návrhu zákona nájdete v dôvodovej správe.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 5.2.2019 11:24 - 11:25 hod.

Martina Šimkovičová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky predkladám poslanecký návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z Civilný mimosporový poriadok.
Civilný mimosporový poriadok vylučuje možnosť, aby rodič podal vo veci, ktorá je veľmi dôležitá, vo veci, kde ide o deti, o najlepší záujem dieťaťa, žalobu na obnovu konania. Hlavnou myšlienkou návrhu zákona je, aby sa do nášho právneho poriadku vniesol princíp najlepšieho záujmu dieťaťa v tzv. únosových rodičovských veciach, a teda aby bolo možné v týchto citlivých záležitostiach podať žalobu na obnovu konania. Únosové rodičovské veci znamenajú napríklad to, keď slovenské dieťa jeden z rodičov z cudziny premiestni na územie Slovenskej republiky a rodič, ktorý je v cudzine, podá návrh, aby slovenský súd rozhodol o navrátení dieťaťa.
Vysvetlenie k tejto novele a podrobnejšie informácie podám v rozprave, do ktorej sa hlásim, pán podpredseda, ako prvá. Zatiaľ ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 25.6.2018 17:24 - 17:24 hod.

Martina Šimkovičová
Prosím opraviť hlasovanie, bod 86 (1032), som hlasovala "za", zariadenie ukazovalo "zdržala sa". Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 14.2.2018 17:05 - 17:06 hod.

Martina Šimkovičová Zobrazit prepis
Ja chcem povedať, že tento návrh podporím. Myslím si, že má svoj význam a nesie v sebe istú dávku efektivity. Desaťročné funkčné obdobie je zrejme dostatočné na to, aby riaditeľ ponúkol vo svojej práci to najlepšie, čo vie. Tento návrh zákona hovorí o tom, že je transparentný a demokratický, pokiaľ ide o plán pri voľbe riaditeľa školy. To znamená, že ten súčasný riaditeľ školy môže opäť vstúpiť do toho, aby mohol ďalších desať rokov pôsobiť ako riaditeľ, ale bude musieť svoju funkciu obhájiť.
Takže v tomto prípade máte môj súhlas.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 13.12.2017 9:58 - 10:00 hod.

Martina Šimkovičová Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo. Pri tejto novele zákona mám – podobne ako pri jasličkovom zákone – pocit, že nejde o službu deťom, ale skôr o biznis pre dospelých. To, že je nedostatok miest v predškolských zariadeniach, v materských škôlkach, tak to všetci veľmi dobre vieme a vieme aj to, že túto situáciu treba riešiť. To posledné ale, čo by sme mali urobiť, je, aby sme starostlivosť o predškolské deti dali do rúk laikov.
Nikde som v tomto vašom návrhu nenašla informáciu o povinnej odbornej spôsobilosti opatrovateľov v takýchto skupinách. Zdá sa, že jediným kritériom je, aby zamestnanci v takomto zariadení dovŕšili vek 18 rokov a boli bezúhonní, čo je pri najlepšej viere v prípade starostlivosti o predškolské deti naozaj žalostne málo. Zriaďovateľ skupiny si vypracuje plán starostlivosti výchovy a vzdelávania a toto otvára obrovské možnosti pre rôzne nebezpečné ideológie. Prečo nie je plán starostlivosti, výchovy a vzdelávania štandardný a štátom schválený, tak ako je to v prípade štátnych zariadení?
V našom školstve, v našom školskom systéme v súčasnosti najlepšie fungujú predškolské, štátne predškolské zariadenia a myslím si, že mnohé štáty nám štátne škôlky aj závidia. Starostlivosť v nich je naozaj na vysokej úrovni. Myslím si, že aj štát v tejto situácii musí konať a bola by som najradšej, aby v tejto situácii konal štát urýchlene.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11.5.2017 16:24 - 16:25 hod.

Martina Šimkovičová
Ďakujem, pani kolegyňa. Asi sa trošku mýlite, lebo mám o tomto vedomosť, pretože naozaj sa stretávam s týmito ľuďmi, a keďže som surdopédiu aj študovala, tak som bola aj v praxi. Práveže naopak, dávam možnosť voľby a myslím si, že každý prípad nepočujúceho a nedoslýchavého dieťaťa alebo dieťaťa s aparátom by mal byť posudzovaný in-divi-duál-ne. Takže skôr naopak, dávam možnosť voľby. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 11.5.2017 16:15 - 16:21 hod.

Martina Šimkovičová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi začať úryvkom z dôvodnej správy. "Vo vzdelávacom procese u nepočujúcich detí je primárne využívaná ich posunková reč, ktorá je ich prvotným komunikačným prostriedkom. Ich materinskou rečou. Dôkazom nesprávnej aplikácie zákona o posunkovej reči nepočujúcich je katastrofálny dopad na ich vzdelávanie, keďže boli nepočujúce deti ako tzv. sluchovo postihnuté preradené zo špeciálnych škôl a následne integrované do štandardných tried, teda medzi deti počujúce. V týchto nových podmienkach už nie je nepočujúcim deťom umožnené vzdelanie adekvátne ich zdravotnému postihnutiu tak, ako to vyžadujú dokumenty OSN a iné dokumenty o právach dieťaťa na vzdelanie." Toto je veľmi dôležité a plne sa s tým stotožňujem, pretože považujem snahy súčasných samozvaných odborníkov na problematiku sluchovo postihnutých aj z radov poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí razia teórie o nie integrácii, ale doslova inklúzii takýchto detí, za až absurdné.
Opäť sa nikto neopýtal samotných recipientov takejto pomoci, či si ju vôbec aj želajú. Pretože ja osobne poznám niekoľko rodín, kde je sluchovo postihnuté dieťa, a mala som niekoľko rozhovorov aj s pedagógmi zo špeciálnych škôl a z týchto jasne vyplynulo, že drvivá väčšina sluchovo postihnutých si neželá navštevovať bežnú základnú školu a ak sa tak aj stane, tak veľmi často príde k návratu do špeciálnej školy. Zdravý kolektív ich totiž vyčleňuje a necítia sa v ňom tieto deti komfortne. Ale na to, aby človek zistil pravdu, by musel počúvať, a to je schopnosť, ktorú dnes mnohí, ktorí rozhodujú, žiaľ, nemajú. Na všetko sa pozerajú len cez svoju vlastnú optiku a v snahe pomôcť narobia niekedy naozaj viac škody ako úžitku.
Sluchovo postihnutí potrebujú mnoho vecí a určite aj pomoc finančnú, pomoc od štátu a pomoc vo vzdelávaní. Inklúzia nie je pre sluchovo postihnutých riešenie. Jediné riešenie je zabezpečiť im kvalitné špeciálne vzdelávanie a v prípade, že majú ambície a schopnosti zaradiť sa do normálnej školy, zabezpečiť im to, čo potrebujú, nie však masovo a radikálne. Napríklad v prípade vysokej školy zabezpečiť im tlmočníka. Rovnako sa to týka aj detí na nižšom stupni vzdelávania. Nepotrebujú asistenta v zmysle, v akom asistentov my dnes vnímame, ale skôr doučovateľa, špeciálneho pedagóga, logopéda, tlmočníka, prípadne niekoho, kto im zapíše hovorené slovo. Peniaze vynaložené na rôznych asistentov pre inkludovaných sluchovo postihnutých by mali byť využité na zlepšenie podmienok v špeciálnych školách, kde by sa správne takíto žiaci rozdelili podľa špecifika ich postihnutia.
Ďalším dôsledkom tých súčasných snáh o integráciu je odliv žiakov zo špeciálnych škôl pre sluchovo postihnutých, no a potom následné finančné problémy takýchto škôl.
Častokrát sú v pomoci ľuďom so sluchovým postihnutím aktívne neziskové organizácie. Ak im tieto neziskové organizácie chcú naozaj pomôcť, nemali by poskytovať pomoc podľa svojich predstáv, pretože tie väčšinou začínajú a končia pri snahe o spomínanú inklúziu, čo podľa mňa naozaj nie je riešenie. Mali by sa snažiť o zriadenie komunitných centier, teda kombinované, chránené dielne, chránené bývanie, kde by sa títo vedeli uplatniť a žiť ako my ostatní, teda aspoň do takej miery, ako sa dá.
V súčasnosti je uplatňovanie sluchovo postihnutých v normálnom živote a pracovných procesoch naozaj veľmi slabé. A pritom by mohli byť pre spoločnosť naozaj veľkým prínosom. Zdravý človek si len veľmi ťažko uvedomí, s akými problémami sa sluchovo postihnutí potýkajú. Faktom je, že štát im neposkytuje financie na zabezpečenie tlmočníka ani tlmočníka samotného. Sluchovo postihnutí si tieto služby zabezpečujú sami. Toto funguje živelne. Musia sa spoliehať na ochotu príbuzných a priateľov, ktorí vedia posunkovať. Ak potrebujú napríklad ísť niečo vybaviť na úrad, dostať sa oficiálne k tlmočníkovi je tak zdĺhavé a komplikované a niekedy až nemožné. Ak chceme veci meniť k lepšiemu, musíme v prvom rade poznať skutočný skutkový stav problematiky. Tlmočenie častokrát zabezpečujú pedagógovia vo svojom voľnom čase po vyučovaní. Samozrejme, bez nároku na odmenu. Sú bez zmluvy.
No a záverom by som povedala, že posunkovanie u takto postihnutých treba podporovať a nie ho potláčať a vytesňovať. Pre mnohých z nich je to skutočne jediný prostriedok ich dorozumievania. Odsúvanie ich jediného komunikačného prostriedku, ale snahami o ich striktnú integráciu sa len prehĺbi ich odsúvanie na okraj spoločnosti, ich osamotenosť a prehĺbi to ich pocit, že v podstate nepatria nikam.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 7.4.2017 11:18 - 11:19 hod.

Martina Šimkovičová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Podľa mňa je to veľmi dobrý návrh. Ja osobne poznám konkrétne prípady. Absolútne sa stotožňujem aj s tým, že onkologický pacient v priebehu liečby musí byť stopercentne chránený. Musí byť chránená jeho imunita a vieme, že na Slovensku žije množstvo sociálne slabých rodín, kde sa niekto potýka alebo teda člen takejto rodiny sa potýka s ťažkou chorobou. A títo ľudia nemajú inú možnosť prepravy a skutočne sú odkázaní na to, aby chodili hromadnou dopravou.
A preto otázka znie, kto prepravu zabezpečí, kde sa na to zoberú finančné zdroje a či každá sociálne slabá rodina dostane podporu na kúpu osobného motorového vozidla. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 7.4.2017 9:40 - 9:40 hod.

Martina Šimkovičová
Ďakujem za slovo. Ja by som sa vrátila k predkladanému návrhu zákona, podľa mňa, a to hovorím nielen ako matka troch detí, že ide o naozaj dobrú vec. Je naozaj strašné, ak sa naše ženy dožívajú v plnom zdraví iba 55 rokov.To teda vyplýva z údajov Eurostatu, to je naozaj veľmi smutný údaj, a preto si myslím, aby sme nezvyšovali na Slovensku vek odchodu do dôchodku, ale naopak, aby sme hľadali možnosti ako ho znížiť. Ďakujem.
Skryt prepis
 
  • << First
  • 1
  • Last >>