Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

24. 5. 2018 o 18:59 hod.

Mgr.

Natália Milanová

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 24. 5. 2018 18:59 - 19:00 hod.

Natália Milanová
Ja som s takou malou dušičkou čakala, že čo budem počuť a musím sa priznať, že ďakujem vám veľmi pekne, povzbudilo ma to, a áno, to je asi tak všetko. Prepáčte, ja už nevládzem, mám dole dieťa a už bežím za ním, tak som taká trošku roztržitá, pardon.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 24. 5. 2018 18:47 - 18:58 hod.

Natália Milanová Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážené kolegyne, kolegovia, ja sa priznám, že môj prejav bude z trošku iného súdka, hoci agrorezort ako taký mi nie je celkom vzdialený, nemám problém priznať, že mám bieleho koňa, takého, ktorý má 4 nohy a žerie seno, ale nie som naň odborníčka, preto aj môj príhovor bude trošku iný ako boli všetky tie, ktoré sme doteraz počuli.
Jedno slovenské porekadlo hovorí: Pôda sa mení na zlato v rukách múdrych. Pri pohľade na súčasné dianie v agrorezorte sa zdá, že to neplatí. Dnes sa síce mení pôda na zlato, lenže v rukách tých, ktorí majú správne známosti, poprípade majú v kešeni dostatok kešu ako by povedal pán poslanec Kaliňák. To, čo sa deje na Slovensku s pôdou, sa dialo už aj v dávnej minulosti, nazýva sa to stredovek. Ak si niekto myslí, že stredovek skončil, tak môžem citovať slová známej kapely Lucie "středověk neskončil, středověk trvá", minimálne v našom agrorezorte. Všetci dobre vieme, že pôda je zdroj nenahraditeľnej hodnoty a náš najcennejší zdroj obživy. V minulosti bol predmetom lénnych vzťahov. Dnes je taktiež predmetom lénnych vzťahov a okrem toho je navyše predmetom špinavých biznisov.
No, kým v stredoveku pôdu panovník venoval svojmu vazalovi, dnes štát venuje pôdu svojim Vadalom. Teraz mi dovoľte krátky exkurz spred 1000 rokov. Chartský biskup Fulberg pred 1000 rokmi napísal Viliamovi, vojvodovi Akvínskemu toto: Vazalovou povinnosťou je, aby nijako neohrozoval právnu integritu pána, má byť diskrétny, čo sa týka informácií o pánovi, ktoré by mohli byť nebezpečné, aby ho nedehonestoval, aby ho nejako neobmedzoval v jeho neobmedzoval v jeho držbe a právach, toto sa mi teraz veľmi páči, aby pánovi neznemožňoval možné a bol mu nápomocný v uskutočňovaní jeho cieľov. Ak sa vazal bude riadiť týmito princípmi, je hodný léna. Vazal má potom povinnosť podporovať svojimi činmi blaho a prospech svojho pána. Nepripomína vám to niečo? Nezdá sa vám, že za tých 1000 rokov sme sa akosi nepohli ďalej? Slovensko v narábaní s pôdou sa zdá akoby ani celkom nie. Teraz je panovníkom štátna vrchnosť a rozdáva léna, aby si aj prostredníctvom nej zabezpečila svojich ľudí a poslušnosť.
Povedzme si iba zopár príkladov takých posledných, o ktorých sme si mohli prečítať alebo pozrieť si v televízii. Tomáš Drucker získa za výhodnú cenu pôvodne štátne pozemky zo Slovenského pozemkového fondu. Mohli by sme povedať, že ako správny vazal, zoberie potom ministerstvo vnútra, z ktorého neskôr teda odíde a keď z neho odíde, tak potom vazalsky mlčí. Aj Jurajovi Blanárovi sa zázračne podarilo zbohatnúť, alebo teda môže sa mu to podariť, taktiež na štátnych, bývalých štátnych pozemkoch z Slovenského pozemkového fondu. Veľký Slavkov tu už spomínaný bol, k tomu sa ani vyjadrovať nebudem. Ľudia na východe Slovenska už dávno pochopili, že tam stredovek ešte stále trvá. Možno aj preto, možno to nie je úplne celkom náhoda, že pani Rošková je prezývaná grófka alebo barónka, ľudia vidia, že štát, ministerstvo, Pôdohospodárska platobná agentúra, Slovenský pozemkový fond sa k nim stavia ako k nevoľníkom. Kým tí iní sú vyvolení. A ešte tu si dovolím takú jednu paradoxnú vec povedať. Kým ľudia okolo Roberta Fica, ktorý má inak problém nájsť si bývanie, bohatnú na obchode s pôdou a s realitami, či stávajú sa barónmi alebo grófkami, tak samotný Robert Fico aj napriek panovníctvu je úplne bez pôdy. Pripomína mi to taký historický príbeh Jána Bezzemka, ktorý taktiež dalo by sa povedať bez zeme skončil, aj bez svojich práv, o ktoré sám vlastnou vinou prišiel.
Nuž, nepísaní králi politických strán si rovnako ako korunovaný králi v stredoveku potrebujú získať vernosť a oddanosť určitých ľudí. Doba je predsa ťažká, nikdy neviete z ktorej strany útok príde. Verní zabezpečia ľudí potom na ďalších stupňoch, na ministerstvách, na úradoch, všade tam, kde sa môžu rozdávať léna. Potom stačí kráľom napríklad už len zdvihnúť telefón a taký rybníček, ktorý by si inak museli platiť zo svojho, si hravo zaplatia z eurofondov. Alebo iný príklad. Dlhé roky sa venujem jazdeckému športu, možno vám hovorí niečo meno Slavomír Magál. Je to človek, ktorý v agrorezorte čerpal dotácie už teda v minulosti a čerpal ich na penzión alebo teda pestovanie šampiňónov, ktoré sa nikdy nekonali. Alebo sa potom tieto naše milé agrodotácie v rámci zlepšovania asi európskych vzťahov rozdávajú talianskym podnikateľom, či rozsiahla pôda sa predáva alebo prenajíma Dánom. No veď čo čestná farmárska Slovač by ju asi nevedela tak obhospodarovať ako títo naši zahraniční experti. No chvalabohu, že nevedela, aspoň sa tam nemusia vyháňa ľudia nejakými cepmi.
Skrátka a ešte raz to povie, stredovek v agrorezorte neskončil. Nielen pri rozdávaní pôdy a získavaní...
===== no, veď čo, čestná farmárska Slovač by ju asi nevedela tak obhospodarovať ako títo naši zahraniční experti. No chvalabohu, že nevedela, aspoň sa tam nemusia vyháňať ľudia nejakými cepmi. Skrátka a ešte raz to poviem, stredovek v agrorezorte neskončil. Nielen pri rozdávaní pôdy a získavaní vazalov, pani ministerka, prosím, vysvetlite mi, ako je možné, že na niektorých sekciách pôdohospodárskej platobnej agentúry, pracujú ako v stredoveku a dotácie spracovávajú ručne iba na papieroch. Netýka sa to sekcie priamych platieb. Ja keď som to počula, tak som to v prvom momente celkom dobre nepochopila lebo znamená to čo, že tie počítače tam majú na to, aby hrali na nich Soliter? Myslím, že v dnešnej dobe počítače už zohrávajú a softvéry, oveľa väčšiu úlohu a mali by sa na to aj využívať. Jediné, čo mi z toho vyšlo je, že možno nechcete, aby ten systém fungoval, lebo ako náhle by existoval softvér, systém by bol prehľadný, tak by aj všetky tie zmluvy, ktoré sú teraz niekde ukryté medzi štósmi papierov, nikto nevypátra. V prípade, ak už je to v systéme, dajú sa aspoň jednoduchšie vypátrať.
Pani ministerka, ste súčasťou tohto stredovekého vazalského systému až príliš dlho, aby ste sa mohli tváriť, že neviete, čo sa vo vašom rezorte deje. Ste súčasťou tohto systému aj ste už niečo urobili, ale neurobili ste toľko, aby sa veci zmenili výrazne k lepšiemu. Aby sa to zmenilo všetko v prospech drobných farmárov, ktorí vás zo svojich daní platia preto, aby ste im pomáhali. Moderný štát je tu na to, aby pomáhal malým a slabým. No, váš agrorezort zaspal v stredoveku, mám pôdu, mám moc. V dávnom stredoveku si ale pôdu vážili. My, s ňou dnes hazardujeme. V dávnom stredoveku išli verní vazali do boja s rizikom, že zomrú. Dnes idú vazali do boja taktiež a taktiež s rizikom, akurát s tým rozdielom, že je to riziko maximálneho zisku. Franklin Roosevelt kedysi povedal: "Národ, ktorý ničí pôdu, ničí seba.". My si ju žiaľ, prostredníctvom aj tých kšeftov aj tých všetkých káuz, ktoré sa tu deje, ničíme. Chudáci naši predkovia, čo na nej stáročia dreli, nehovoriac o drobných roľníkoch, ktorí sa na nej pokúšajú drieť doteraz. Ak vám na slovenskej pôde aspoň trošku záleží, možno by bolo dobré sa zamyslieť nad tým, či by nebolo načase, odvolať pána Juraja Kožucha z riadenia pôdohospodárskej platobnej agentúry. Vyzerá to totiž tak, že jeho kožuch je príliš hrubý na to, aby kšeftovaniu zabránil a navyše, je dosť možné, že je aj plný bĺch.
Nebudem vám radiť, čo máte robiť, to viete najlepšie sama, len pre inšpiráciu si dovolím uviesť niekoľko príkladov zo sveta, kde v stredoveku už nežijú. Iba pred mesiacom odstúpila britská ministerka vnútra lebo jej rezort urobil administratívnu chybu a tisícom prisťahovalcom hrozila deportácia, administratívna chyba. Lotyšský minister zdravotníctva Guntis Belévics zložil funkciu potom ako ho pristihli, že si vybavil prednostné ošetrenie u lekára mimo poradníka. Koncom roka 2013 podal demisiu poľský minister dopravy Slavomír Novak potom, čo vyšetrovanie prokuratúry preukázalo, že minister vo svojom majetkovom priznaní neuviedol drahé náramkové hodinky. Tých príkladov je viacero, máme ich aj na Slovensku, spomeniem bývalého ministra kultúry Rudolfa Chmela, ktorý odišiel z vlády na vlastnú žiadosť, vysvetlil to tým, že kultúru nedokázal dostať medzi priority štátu, alebo napr. Juraj Liška oznámil svoj odchod po páde armádneho lietadla, s ktorým skutočne nemal čo dočinenia. Alebo môže spomenúť, je tu pán bývalý minister kultúry Marek Maďarič, ktorý odstúpil po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice.
Na záver dodám už len toľko, ja vás obdivujem pre dve veci, medzi nami ženami. Prvou sú vaše vlasy, také by som chcela, to by som chcela, ale druhou je fakt, že tu sedíte a obhajujete seba a rezort, v ktorom momentálne sú kauzy, ktoré sú neobhájiteľné, a to by som teda nechcela. Ďakujem vám veľmi pekne.
(Potlesk.).
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 24. 5. 2018 18:47 - 18:58 hod.

Natália Milanová Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážené kolegyne, kolegovia, ja sa priznám, že môj prejav bude z trošku iného súdka, hoci agrorezort ako taký mi nie je celkom vzdialený, nemám problém priznať, že mám bieleho koňa, takého, ktorý má 4 nohy a žerie seno, ale nie som naň odborníčka, preto aj môj príhovor bude trošku iný ako boli všetky tie, ktoré sme doteraz počuli.
Jedno slovenské porekadlo hovorí: Pôda sa mení na zlato v rukách múdrych. Pri pohľade na súčasné dianie v agrorezorte sa zdá, že to neplatí. Dnes sa síce mení pôda na zlato, lenže v rukách tých, ktorí majú správne známosti, poprípade majú v kešeni dostatok kešu ako by povedal pán poslanec Kaliňák. To, čo sa deje na Slovensku s pôdou, sa dialo už aj v dávnej minulosti, nazýva sa to stredovek. Ak si niekto myslí, že stredovek skončil, tak môžem citovať slová známej kapely Lucie "středověk neskončil, středověk trvá", minimálne v našom agrorezorte. Všetci dobre vieme, že pôda je zdroj nenahraditeľnej hodnoty a náš najcennejší zdroj obživy. V minulosti bol predmetom lénnych vzťahov. Dnes je taktiež predmetom lénnych vzťahov a okrem toho je navyše predmetom špinavých biznisov.
No, kým v stredoveku pôdu panovník venoval svojmu vazalovi, dnes štát venuje pôdu svojim Vadalom. Teraz mi dovoľte krátky exkurz spred 1000 rokov. Chartský biskup Fulberg pred 1000 rokmi napísal Viliamovi, vojvodovi Akvínskemu toto: Vazalovou povinnosťou je, aby nijako neohrozoval právnu integritu pána, má byť diskrétny, čo sa týka informácií o pánovi, ktoré by mohli byť nebezpečné, aby ho nedehonestoval, aby ho nejako neobmedzoval v jeho neobmedzoval v jeho držbe a právach, toto sa mi teraz veľmi páči, aby pánovi neznemožňoval možné a bol mu nápomocný v uskutočňovaní jeho cieľov. Ak sa vazal bude riadiť týmito princípmi, je hodný léna. Vazal má potom povinnosť podporovať svojimi činmi blaho a prospech svojho pána. Nepripomína vám to niečo? Nezdá sa vám, že za tých 1000 rokov sme sa akosi nepohli ďalej? Slovensko v narábaní s pôdou sa zdá akoby ani celkom nie. Teraz je panovníkom štátna vrchnosť a rozdáva léna, aby si aj prostredníctvom nej zabezpečila svojich ľudí a poslušnosť.
Povedzme si iba zopár príkladov takých posledných, o ktorých sme si mohli prečítať alebo pozrieť si v televízii. Tomáš Drucker získa za výhodnú cenu pôvodne štátne pozemky zo Slovenského pozemkového fondu. Mohli by sme povedať, že ako správny vazal, zoberie potom ministerstvo vnútra, z ktorého neskôr teda odíde a keď z neho odíde, tak potom vazalsky mlčí. Aj Jurajovi Blanárovi sa zázračne podarilo zbohatnúť, alebo teda môže sa mu to podariť, taktiež na štátnych, bývalých štátnych pozemkoch z Slovenského pozemkového fondu. Veľký Slavkov tu už spomínaný bol, k tomu sa ani vyjadrovať nebudem. Ľudia na východe Slovenska už dávno pochopili, že tam stredovek ešte stále trvá. Možno aj preto, možno to nie je úplne celkom náhoda, že pani Rošková je prezývaná grófka alebo barónka, ľudia vidia, že štát, ministerstvo, Pôdohospodárska platobná agentúra, Slovenský pozemkový fond sa k nim stavia ako k nevoľníkom. Kým tí iní sú vyvolení. A ešte tu si dovolím takú jednu paradoxnú vec povedať. Kým ľudia okolo Roberta Fica, ktorý má inak problém nájsť si bývanie, bohatnú na obchode s pôdou a s realitami, či stávajú sa barónmi alebo grófkami, tak samotný Robert Fico aj napriek panovníctvu je úplne bez pôdy. Pripomína mi to taký historický príbeh Jána Bezzemka, ktorý taktiež dalo by sa povedať bez zeme skončil, aj bez svojich práv, o ktoré sám vlastnou vinou prišiel.
Nuž, nepísaní králi politických strán si rovnako ako korunovaný králi v stredoveku potrebujú získať vernosť a oddanosť určitých ľudí. Doba je predsa ťažká, nikdy neviete z ktorej strany útok príde. Verní zabezpečia ľudí potom na ďalších stupňoch, na ministerstvách, na úradoch, všade tam, kde sa môžu rozdávať léna. Potom stačí kráľom napríklad už len zdvihnúť telefón a taký rybníček, ktorý by si inak museli platiť zo svojho, si hravo zaplatia z eurofondov. Alebo iný príklad. Dlhé roky sa venujem jazdeckému športu, možno vám hovorí niečo meno Slavomír Magál. Je to človek, ktorý v agrorezorte čerpal dotácie už teda v minulosti a čerpal ich na penzión alebo teda pestovanie šampiňónov, ktoré sa nikdy nekonali. Alebo sa potom tieto naše milé agrodotácie v rámci zlepšovania asi európskych vzťahov rozdávajú talianskym podnikateľom, či rozsiahla pôda sa predáva alebo prenajíma Dánom. No veď čo čestná farmárska Slovač by ju asi nevedela tak obhospodarovať ako títo naši zahraniční experti. No chvalabohu, že nevedela, aspoň sa tam nemusia vyháňa ľudia nejakými cepmi.
Skrátka a ešte raz to povie, stredovek v agrorezorte neskončil. Nielen pri rozdávaní pôdy a získavaní...
===== no, veď čo, čestná farmárska Slovač by ju asi nevedela tak obhospodarovať ako títo naši zahraniční experti. No chvalabohu, že nevedela, aspoň sa tam nemusia vyháňať ľudia nejakými cepmi. Skrátka a ešte raz to poviem, stredovek v agrorezorte neskončil. Nielen pri rozdávaní pôdy a získavaní vazalov, pani ministerka, prosím, vysvetlite mi, ako je možné, že na niektorých sekciách pôdohospodárskej platobnej agentúry, pracujú ako v stredoveku a dotácie spracovávajú ručne iba na papieroch. Netýka sa to sekcie priamych platieb. Ja keď som to počula, tak som to v prvom momente celkom dobre nepochopila lebo znamená to čo, že tie počítače tam majú na to, aby hrali na nich Soliter? Myslím, že v dnešnej dobe počítače už zohrávajú a softvéry, oveľa väčšiu úlohu a mali by sa na to aj využívať. Jediné, čo mi z toho vyšlo je, že možno nechcete, aby ten systém fungoval, lebo ako náhle by existoval softvér, systém by bol prehľadný, tak by aj všetky tie zmluvy, ktoré sú teraz niekde ukryté medzi štósmi papierov, nikto nevypátra. V prípade, ak už je to v systéme, dajú sa aspoň jednoduchšie vypátrať.
Pani ministerka, ste súčasťou tohto stredovekého vazalského systému až príliš dlho, aby ste sa mohli tváriť, že neviete, čo sa vo vašom rezorte deje. Ste súčasťou tohto systému aj ste už niečo urobili, ale neurobili ste toľko, aby sa veci zmenili výrazne k lepšiemu. Aby sa to zmenilo všetko v prospech drobných farmárov, ktorí vás zo svojich daní platia preto, aby ste im pomáhali. Moderný štát je tu na to, aby pomáhal malým a slabým. No, váš agrorezort zaspal v stredoveku, mám pôdu, mám moc. V dávnom stredoveku si ale pôdu vážili. My, s ňou dnes hazardujeme. V dávnom stredoveku išli verní vazali do boja s rizikom, že zomrú. Dnes idú vazali do boja taktiež a taktiež s rizikom, akurát s tým rozdielom, že je to riziko maximálneho zisku. Franklin Roosevelt kedysi povedal: "Národ, ktorý ničí pôdu, ničí seba.". My si ju žiaľ, prostredníctvom aj tých kšeftov aj tých všetkých káuz, ktoré sa tu deje, ničíme. Chudáci naši predkovia, čo na nej stáročia dreli, nehovoriac o drobných roľníkoch, ktorí sa na nej pokúšajú drieť doteraz. Ak vám na slovenskej pôde aspoň trošku záleží, možno by bolo dobré sa zamyslieť nad tým, či by nebolo načase, odvolať pána Juraja Kožucha z riadenia pôdohospodárskej platobnej agentúry. Vyzerá to totiž tak, že jeho kožuch je príliš hrubý na to, aby kšeftovaniu zabránil a navyše, je dosť možné, že je aj plný bĺch.
Nebudem vám radiť, čo máte robiť, to viete najlepšie sama, len pre inšpiráciu si dovolím uviesť niekoľko príkladov zo sveta, kde v stredoveku už nežijú. Iba pred mesiacom odstúpila britská ministerka vnútra lebo jej rezort urobil administratívnu chybu a tisícom prisťahovalcom hrozila deportácia, administratívna chyba. Lotyšský minister zdravotníctva Guntis Belévics zložil funkciu potom ako ho pristihli, že si vybavil prednostné ošetrenie u lekára mimo poradníka. Koncom roka 2013 podal demisiu poľský minister dopravy Slavomír Novak potom, čo vyšetrovanie prokuratúry preukázalo, že minister vo svojom majetkovom priznaní neuviedol drahé náramkové hodinky. Tých príkladov je viacero, máme ich aj na Slovensku, spomeniem bývalého ministra kultúry Rudolfa Chmela, ktorý odišiel z vlády na vlastnú žiadosť, vysvetlil to tým, že kultúru nedokázal dostať medzi priority štátu, alebo napr. Juraj Liška oznámil svoj odchod po páde armádneho lietadla, s ktorým skutočne nemal čo dočinenia. Alebo môže spomenúť, je tu pán bývalý minister kultúry Marek Maďarič, ktorý odstúpil po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice.
Na záver dodám už len toľko, ja vás obdivujem pre dve veci, medzi nami ženami. Prvou sú vaše vlasy, také by som chcela, to by som chcela, ale druhou je fakt, že tu sedíte a obhajujete seba a rezort, v ktorom momentálne sú kauzy, ktoré sú neobhájiteľné, a to by som teda nechcela. Ďakujem vám veľmi pekne.
(Potlesk.).
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 24. 5. 2018 11:40 - 11:41 hod.

Natália Milanová
Ja ďakujem veľmi pekne Martinovi Feckovi za vystúpenie a chcela by som uviesť na pravú mieru vec, ktorá bola spomenutí v kontexte s pánom Bugárom, ide o nedorozumenie diskutovali sme s Martinom na tému Slovenského pozemkového fondu. Veľmi ma mrzí, že pán Bugár tu momentálne nie je lebo aj si myslím, že by bolo hodno sa ospravedlniť z mojej strany za toto, ďakujem veľmi pekne len toľko som chcela.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 15. 5. 2018 16:24 - 16:26 hod.

Natália Milanová
pracovísk a zabezpečovania reštaurátorských prác. Poznámka pod čiarou k odkazu 8 znie: "§ 21 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Po druhé. V čl. II sa vypúšťa doterajší bod 6. Doterajšie body sa primerane prečíslujú. Ďakujem vám veľmi pekne. To je všetko z mojej strany.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 15. 5. 2018 16:07 - 16:24 hod.

Natália Milanová Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, pani ministerka, vážené panie poslankyne a páni poslanci, dovoľte mi predniesť pozmeňujúci návrh k tomuto vládnemu návrhu zákona, ktorý tak najprv zo širšia odôvodním a začnem aj problematikou samotných kultúrnych pamiatok a postoji štátu k ním. Tento vtip určite nepoznáte. V roku 2012 teda dva roky po dokončení diaľnice do Košíc príde premiér Robert Fico na tlačovku a vyhlási: "Rusovecký kaštieľ potrebujeme pre predsedníctvo v Európskej únii a bude opravený do roku 2016". V roku 2015 príde premiér na tlačovku a vyhlási: "Rusovecký kaštieľ opraviť nestíhame ale zostáva to našim cieľom, do roku 2017".V roku 2018 príde premiér na tlačovku a radšej už nepovie nič. Nie je to veľmi vtipné však? No ani nemá byť prečo, lebo žiaľ taká je realita a realita je ešte horšia. všetci dobre vieme, že rusovecký kaštieľ je v dezolátnom stave a o jeho interiéri sa starajú ľudia, ktorí s odbornými reštaurátorskými prácami nemajú do činenia, keď interiéri drevená oškrabávajú lopatami. To je iba naj okatejší prípad toho, ako sa štát pod vedením SMER-u nevie postarať o naše kultúrne pamiatke. Neviem si predstaviť, že Francúzi by si nechali spráchnivieť svoj Versailles. Jemu je to totižto úplne jedno. Ľudovít Štúr, to je ten pán, ktorý spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom založili spolu prvú Slovenskú národnú radu povedal: "Človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomostí historických o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých". Nie toto nie je nedeľná chvíľka poézie, spomínam to preto, že s pravou časťou bezvýhradne súhlasím a tá druhá časť sa okrem toho, že s ňou bezvýhradne súhlasím dotýka tiež predkladaného návrhu zákona. Historicky.
===== človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomostí historických o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých. Nie, toto nie je nedeľná chvíľka poézie. Spomínam to preto, že s prvou častou bezvýhradne súhlasím a tá druhá časť sa, okrem toho, že s ňou súhlasím tiež, dotýka aj predkladaného návrhu.
Historická vedomosť sa nadobúda aj prostredníctvom kultúrnych pamiatok. A ak nechceme byť hromádka koží otrockých, čo určite nechceme, mali by sme k tejto forme kultúrneho dedičstva pristupovať s úctou, rešpektom a vážnosťou, starať sa o ňu najlepšie ako vieme, aby podávala svedectvo aj budúcim generáciám.
Ale u nás je to presne naopak. Jedna tretina našich pamiatok je v dezolátnom stave a najhoršie sú na tom tie vo vlastníctve štátu. Na jednej strane sa teším, že prichádza novela, ktorá by mala predchádzať tomu, aby zo Slovenska bol odvezený ďalší Bernini, poprípade dosiaľ neodhadnutý Michelangelo. Na druhej strane nemožno prehliadnuť závažný fakt, že súčasťou tejto novely je čl. II a bod 6, ktorý má s vývozom a dovozom predmetov kultúrnej hodnoty spoločné asi toľko ako novorodenec s algoritmami. Tento článok rieši zabezpečenie reštaurátorských prác pri obnove pamiatok. Možno by si niekto povedal, že je to vynikajúci nápad. Až na toto, že tento článok to rieši diletantským, ak nie až hulvátskym spôsobom, ktorý je na hrane ústavy.
Dovoľte mi exkurz do roku 2015, keď parlament novelu zákona o ochrane pamiatkového fondu č. 376/2015 schválil. Mimochodom až po tom, čo ju prezident svojím vetom vrátil do parlamentu. Touto novelou a konkrétne ustanovením § 33 ods. 7 písm. a) sa zásadným spôsobom zasiahlo do právneho postavenia reštaurátorov tým, že od 1. 1. 2016 reštaurovanie národných kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov popri reštaurátoroch môžu vykonávať aj ďalšie subjekty. Jedným zo subjektov sa stal aj Pamiatkových úrad, a to prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí spĺňajú kvalifikačné predpoklady. Teda buď majú vysokú školu aspoň II. stupňa v študijnom programe reštaurovanie alebo stačí bakalár v odbore reštaurovanie a k tomu tri roky praxe, alebo stačí iba maturita z odboru konzervátorstva a reštaurátorstva a najmenej päť rokov odbornej praxe.
Predtým než sa toto ustanovenie stalo platným mohli reštaurátorskú činnosť na národných kultúrnych pamiatkach vykonávať výlučne certifikovaní reštaurátori. Tí musia byť živnostníci a členmi Komory reštaurátorov. Členom sa však nestane len tak hocikto. Človek musí mať vysokú školu v odbore umelecké reštaurovanie, po skončení vysokej školy musí absolvovať povinnú trojročnú reštaurátorskú prax a úspešne prejsť skúškami pred skúšobným senátom Komory reštaurátorov. Zjednodušene sa to dá prirovnať k advokátom, čo je asi nám všetkým bližšie. Aj advokáti musia mať právnické vzdelanie, niekoľkoročnú koncipientsku prax a Slovenská advokátska komora ich pred prijatím poriadne preskúša a až potom môže pôsobiť ako samostatní advokáti pred súdom.
Od začiatku roka 2016 však reštaurovať môžu zamestnanci Pamiatkového úradu. Na prvý pohľad dobre. Pardon. Počkajte, áno. Od roku 2016 môžu reštaurovať aj zamestnanci pamiatkového, to už som povedala. Nie, nie, žiadne iný napíšu. Týmto zamestnancom stačí aj stredoškolské vzdelanie bez akýchkoľvek skúšok. To je ako keby absolvent obchodnej akadémie, ktorý pracuje na nejakej sekcii na ministerstve spravodlivosti, mohol začať chodiť na súdy ako advokát alebo aby 23-ročný nejaký zdravotnícky laborant s päťročnou praxou operoval srdce vášho blízkeho. Boli by ste pokojní? No ja nie. A to nie je všetko. Samotné ministerstvo kultúry vo svojej stratégii na obnovu pamiatok na rok 2017 - 2020, a to pani ministerka určite vie, vie, že pamiatkové úrady majú problém udržať si kvalitných ľudí aspoň so základným odborným vzdelaním, lebo priamo v tom materiáli, dovoľte mi zacitovať, sa píše: Náročnosť vykonávanej práce, špecifikum odbornej teoretickej a praktickej prípravy a uplatňovanie pri ochrane pamiatkového fondu nie je dostatočne finančne ohodnotená. Tieto sa niektoré ďalšie nedostatky zapríčiňujú zvýšenú fluktuáciu na odborných úsekoch pamiatkového úradu a jednotlivých krajských pamiatkových úradov, ktorá pri pomerne nízkom počte odborných zamestnancov a špecializácii odboru vytvára ťažkosti pri komplexnom zabezpečovaní úloh v oblasti ochrany pamiatkového fondu.
V princípe ministerstvo kultúry priznáva, že je vlastne zázrak, že na pamiatkových úradoch vôbec nejakí odborníci pracujú. Ak vôbec. A teraz do tejto personálnej mizérie príde návrh, aby tí istí ľudia , o ktorých nemajú valnú mienku ani na ministerstve, mohli bez kontroly reštaurovať národné kultúrne pamiatky. Aký má teda zmysel, aby Pamiatkový úrad, ktorý má zrejme problémy s odbornými pracovníkmi, zabezpečoval aj reštaurátorské služby, teda vysoko odborné služby. Ako sa správne pýta otec Šebek vo filme Pelíšky: Komu tím prospějete? Druhé straně? Druhým závažným, ba až ústavným problémom je fakt, že reštaurátori, to znamená regulovaní podnikatelia musia mať najvyššie vzdelávanie, roky praxe, odborné skúšky, podstupujú riziká spojené s prácou na vlastnú zodpovednosť, míňajú vlastné prostriedky, platia si všetky odvody, musia platiť aj za využívanie archívu Pamiatkového úradu. Tak títo reštaurátori po novom zápasia na trhu so zamestnancami štátnej inštitúcie, teda Pamiatkového úradu.
Netreba veľa, celkom stačí sedliacky rozum a prímes zmyslu pre spravodlivosť, vyjde nám, že je to skrátka hlúposť. Prečo by mali národné kultúrne pamiatky reštaurovať zamestnanci orgánu štátnej správy, ktorí na rozdiel od reštaurátorov - podnikateľov nemusia byť ani poriadne odborne spôsobilí, nenesú na sebe bremeno zodpovednosti a navyše za prostriedky štátneho rozpočtu. A povedzme si na rovinu, nie je tu priestor na to, aby Pamiatkový úrad na reštaurátorské práce využíval aj osoby, ktoré nemajú vyštudovanú ani strednú odbornú školu v odbore konzervátorstvo alebo reštaurátorstvo. Alebo ju vyštudovanú ani mať nemôžu, ako v prípade reštaurovania maliarskych či sochárskych diel. Veď kto to skontroluje? Samotný Pamiatkový úrad? Kde máme záruku, že Pamiatkový úrad vyberá naozaj odborníkov. No, minimálne v zákone nikde.
Tretím, najzávažnejším nedostatkom je to, že Pamiatkový úrad dostal na základe tejto novely právo podnikať v reštaurátorstve. A tým sa uskutočnil celosvetovo unikátny jav, keď Slovenská republika bude jediným členským štátom EÚ, ktorý v štáte s trhovo riadeným hospodárstvom zavedie bez legitímneho dôvodu hospodársku súťaž nie medzi podnikateľmi, ale medzi podnikateľmi a orgánom štátnej správy. Dokonca na tomto trhu pôsobí nie hocijaký orgán štátnej správy, ale taký, čo na tomto trhu vykonáva štátnu správu.
Pamiatkový úrad je totiž správnym orgánom, ktorý v druhom stupni rozhoduje vo všetkých správnych konaniach na úseku ochrany pamiatkového fondu a vydáva rozhodnutia o všetkých stupňoch reštaurovania národnej kultúrnej pamiatky a ktorý vykonáva štátny dohľad a udeľuje pokuty. Alebo inak. jeden zamestnanec toho pamiatkového úradu vytvorí návrh na reštaurovanie, druhý v správnom konaní ten návrh schváli, povolí ho, tretí zamestnanec vykoná reštaurovanie, štvrtý ho vyúčtuje a piaty v rámci štátneho dohľadu ten stav národnej kultúrnej pamiatky odobrí. A teraz opäť jedna otázka za milión na stole Úradu vlády. Tak ak pamiatkový úradu pokazí nejakú opravu pamiatky, tak si vyrúbi pokutu sám sebe? No, zdá sa mi to byť tak trošku konflikt záujmov.
Pamiatkový úrad v rámci rozhodovacej právomoc rozhoduje o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských pamiatkových úradov, ako aj preskúmava ich právoplatné rozhodnutia mimo odvolacieho konania. V kontexte reštaurovania má táto rozhodovacia právomoc mimoriadny význam pre podnikateľskú činnosť reštaurátorov. Vlastník môže národnú kultúru pamiatku reštaurovať až na základe právoplatného rozhodnutia a schválení návrhu na reštaurovanie. Návrh na reštaurovanie vypracúva reštaurátor. V tomto správnom konaní sa rozhoduje či návrh na reštaurovanie vypracovaný reštaurátorom sa schváli a podľa neho reštaurátor následne zrealizuje to svoje reštaurovanie alebo sa jeho návrh zamietne.
V rámci kontrolnej právomoci kontroluje výkon štátneho pamiatkového dohľadu na stavom kultúrnej pamiatky realizovaným krajskými pamiatkovými úradmi, a to aj počas realizácie reštaurovania zo strany reštaurátora. V rámci neho je oprávnený ukladať príkazy nielen vlastníkovi národnej kultúrnej pamiatky, ale aj reštaurátorovi. Potom je tu ešte rozhodovacia právomoc. Tá spôsobuje, že Pamiatkový úrad má aj sankčnú právomoc. Môže teda sankcionovať reštaurátora.
V krátkosti som zhrnula nedostatky, ktoré so sebou novela priniesla. Ale skúsme si predstaviť modelovú situáciu. Možno pre niektorých aj takú situáciu bežných dní. Predstavte si, že vlastníte malú kúriu. Ste pri peniazoch, rozhodli ste sa ju teda zrekonštruovať, lebo ste osvietení. Spomedzi reštaurátorov si vyberiete člena Komory reštaurátorov Jozefa H, dajme tomu. Ten vám vypracuje návrh na reštaurovanie. Radostne ho teda doručíte na Pamiatkový úrad a čakáte, kedy vám ho schvália. Problém je, že Pamiatkový úrad návrh neschváli. Niečo sa mu skrátka na ňom nepozdáva. A tak ho nevydá rok, dva. Kúria chátra, lebo trváte na svojom reštaurátorovi a chcete špičku a nie teda niekoho cudzieho. Zatiaľ, čo váš kamarát Rudo, ktorý zadal zákazku priamo Pamiatkovému úradu, vrátane návrhu na reštaurovanie svojej kúrie, veselo napreduje a z pôvodnej kúrie sa pomaly, ale iste stáva minidisneyland. Povedzme si pravdu, v prípade Hradu Vígľaš sa podaril celkom aj maxidisneyland. Len veľmi ťažko bude úradník Pamiatkového úradu rozhodovať o záujme svojho zamestnávateľa negatívne. A keby aj svedomie mal a návrh by zamietol, Pamiatkový úrad má vždy priestor, aby si nejako poradil. Takýto postup naším pamiatkam určite nepomáha rásť do krásy.
Nečudujem sa, že 2. 11. 2016 poslanci Národnej rady podali na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade niektorých ustanovení zákona č. 376/2015 Z. z. s ústavou, pričom jedno z ustanovení, ktoré napadli, je práve ustanovenie § 33 ods. 7 písm. a). Napadli ho pre rozpor s čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky, čo je právo podnikať, a s čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konanie ešte nie je ukončené, tak ako povedala moja kolegyňka Renáta Kasčáková. Ak súd tomuto návrhu poslancov Národnej rady vyhovie a pozastaví účinnosť § 33 ods. 7 písm. a) zákona o ochrane pamiatkového fondu, Pamiatkový úrad už nebude mať oprávnenie vykonávať podnikateľskú činnosť v oblasti reštaurovania národných kultúrnych pamiatok. V dôsledku toho a na základe ustanovenia § 21 ods. 3 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov si Pamiatkový úrad nebude môcť zriadiť rozpočtovú alebo príspevkovú organizáciu na výkon podnikateľskej činnosti v oblasti reštaurovania pamiatok. Fakt, že v novele, ktorú máme teraz na pretrase, je čl. 2 ods. 6 v preformulovanej podobe znamená, že vláde sa nechce čakať na verdikt Ústavného súdu, ktorý by mohol pozastaviť účinnosť novely zákona č. 376/2015. Chce sa preto stoj čo stoj poistiť a zabezpečiť pre Pamiatkový úrad možnosť vykonávať reštaurátorské služby. Prečo? Asi na záver len zopakujem otázku: Komu tím prospějete?
Preto mi dovoľte teraz prečítať pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankyňa Národnej rady, asi poprosím o zastavenie času, idem čítať pozmeňujúci a doplňujúci návrh, poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Natálie Milanovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 207/2009 Z. z. o podmienkach vývozu a dovozu predmetu kultúrnej hodnoty a o doplnení zákona č. 651/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 38/2014 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 207/2009 Z. z. o podmienkach vývozu a dovozu predmetu kultúrnej hodnoty a o doplnení zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 38/2014 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony sa mení a dopĺňa takto:
1. V čl. II doterajší bod 2 znie: ,,§ 10 sa dopĺňa odsekom 3, ktorý znie: ,,(3) Pamiatkový úrad môže zriadiť právnickú osobu podľa osobitného predpisu na vykonávanie činností podľa ods. 2 písm. j) až l), okrem budovania reštaurátorských pracovísk a zabezpečovania reštaurátorských prác.".". Poznámka pod čiarou k odkazu 8 znie: ,, § 21 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.".
2. V čl. II sa vypúšťa doterajší bod 6.
=====
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 15. 5. 2018 16:07 - 16:24 hod.

Natália Milanová Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, pani ministerka, vážené panie poslankyne a páni poslanci, dovoľte mi predniesť pozmeňujúci návrh k tomuto vládnemu návrhu zákona, ktorý tak najprv zo širšia odôvodním a začnem aj problematikou samotných kultúrnych pamiatok a postoji štátu k ním. Tento vtip určite nepoznáte. V roku 2012 teda dva roky po dokončení diaľnice do Košíc príde premiér Robert Fico na tlačovku a vyhlási: "Rusovecký kaštieľ potrebujeme pre predsedníctvo v Európskej únii a bude opravený do roku 2016". V roku 2015 príde premiér na tlačovku a vyhlási: "Rusovecký kaštieľ opraviť nestíhame ale zostáva to našim cieľom, do roku 2017".V roku 2018 príde premiér na tlačovku a radšej už nepovie nič. Nie je to veľmi vtipné však? No ani nemá byť prečo, lebo žiaľ taká je realita a realita je ešte horšia. všetci dobre vieme, že rusovecký kaštieľ je v dezolátnom stave a o jeho interiéri sa starajú ľudia, ktorí s odbornými reštaurátorskými prácami nemajú do činenia, keď interiéri drevená oškrabávajú lopatami. To je iba naj okatejší prípad toho, ako sa štát pod vedením SMER-u nevie postarať o naše kultúrne pamiatke. Neviem si predstaviť, že Francúzi by si nechali spráchnivieť svoj Versailles. Jemu je to totižto úplne jedno. Ľudovít Štúr, to je ten pán, ktorý spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom založili spolu prvú Slovenskú národnú radu povedal: "Človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomostí historických o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých". Nie toto nie je nedeľná chvíľka poézie, spomínam to preto, že s pravou časťou bezvýhradne súhlasím a tá druhá časť sa okrem toho, že s ňou bezvýhradne súhlasím dotýka tiež predkladaného návrhu zákona. Historicky.
===== človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomostí historických o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých. Nie, toto nie je nedeľná chvíľka poézie. Spomínam to preto, že s prvou častou bezvýhradne súhlasím a tá druhá časť sa, okrem toho, že s ňou súhlasím tiež, dotýka aj predkladaného návrhu.
Historická vedomosť sa nadobúda aj prostredníctvom kultúrnych pamiatok. A ak nechceme byť hromádka koží otrockých, čo určite nechceme, mali by sme k tejto forme kultúrneho dedičstva pristupovať s úctou, rešpektom a vážnosťou, starať sa o ňu najlepšie ako vieme, aby podávala svedectvo aj budúcim generáciám.
Ale u nás je to presne naopak. Jedna tretina našich pamiatok je v dezolátnom stave a najhoršie sú na tom tie vo vlastníctve štátu. Na jednej strane sa teším, že prichádza novela, ktorá by mala predchádzať tomu, aby zo Slovenska bol odvezený ďalší Bernini, poprípade dosiaľ neodhadnutý Michelangelo. Na druhej strane nemožno prehliadnuť závažný fakt, že súčasťou tejto novely je čl. II a bod 6, ktorý má s vývozom a dovozom predmetov kultúrnej hodnoty spoločné asi toľko ako novorodenec s algoritmami. Tento článok rieši zabezpečenie reštaurátorských prác pri obnove pamiatok. Možno by si niekto povedal, že je to vynikajúci nápad. Až na toto, že tento článok to rieši diletantským, ak nie až hulvátskym spôsobom, ktorý je na hrane ústavy.
Dovoľte mi exkurz do roku 2015, keď parlament novelu zákona o ochrane pamiatkového fondu č. 376/2015 schválil. Mimochodom až po tom, čo ju prezident svojím vetom vrátil do parlamentu. Touto novelou a konkrétne ustanovením § 33 ods. 7 písm. a) sa zásadným spôsobom zasiahlo do právneho postavenia reštaurátorov tým, že od 1. 1. 2016 reštaurovanie národných kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov popri reštaurátoroch môžu vykonávať aj ďalšie subjekty. Jedným zo subjektov sa stal aj Pamiatkových úrad, a to prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí spĺňajú kvalifikačné predpoklady. Teda buď majú vysokú školu aspoň II. stupňa v študijnom programe reštaurovanie alebo stačí bakalár v odbore reštaurovanie a k tomu tri roky praxe, alebo stačí iba maturita z odboru konzervátorstva a reštaurátorstva a najmenej päť rokov odbornej praxe.
Predtým než sa toto ustanovenie stalo platným mohli reštaurátorskú činnosť na národných kultúrnych pamiatkach vykonávať výlučne certifikovaní reštaurátori. Tí musia byť živnostníci a členmi Komory reštaurátorov. Členom sa však nestane len tak hocikto. Človek musí mať vysokú školu v odbore umelecké reštaurovanie, po skončení vysokej školy musí absolvovať povinnú trojročnú reštaurátorskú prax a úspešne prejsť skúškami pred skúšobným senátom Komory reštaurátorov. Zjednodušene sa to dá prirovnať k advokátom, čo je asi nám všetkým bližšie. Aj advokáti musia mať právnické vzdelanie, niekoľkoročnú koncipientsku prax a Slovenská advokátska komora ich pred prijatím poriadne preskúša a až potom môže pôsobiť ako samostatní advokáti pred súdom.
Od začiatku roka 2016 však reštaurovať môžu zamestnanci Pamiatkového úradu. Na prvý pohľad dobre. Pardon. Počkajte, áno. Od roku 2016 môžu reštaurovať aj zamestnanci pamiatkového, to už som povedala. Nie, nie, žiadne iný napíšu. Týmto zamestnancom stačí aj stredoškolské vzdelanie bez akýchkoľvek skúšok. To je ako keby absolvent obchodnej akadémie, ktorý pracuje na nejakej sekcii na ministerstve spravodlivosti, mohol začať chodiť na súdy ako advokát alebo aby 23-ročný nejaký zdravotnícky laborant s päťročnou praxou operoval srdce vášho blízkeho. Boli by ste pokojní? No ja nie. A to nie je všetko. Samotné ministerstvo kultúry vo svojej stratégii na obnovu pamiatok na rok 2017 - 2020, a to pani ministerka určite vie, vie, že pamiatkové úrady majú problém udržať si kvalitných ľudí aspoň so základným odborným vzdelaním, lebo priamo v tom materiáli, dovoľte mi zacitovať, sa píše: Náročnosť vykonávanej práce, špecifikum odbornej teoretickej a praktickej prípravy a uplatňovanie pri ochrane pamiatkového fondu nie je dostatočne finančne ohodnotená. Tieto sa niektoré ďalšie nedostatky zapríčiňujú zvýšenú fluktuáciu na odborných úsekoch pamiatkového úradu a jednotlivých krajských pamiatkových úradov, ktorá pri pomerne nízkom počte odborných zamestnancov a špecializácii odboru vytvára ťažkosti pri komplexnom zabezpečovaní úloh v oblasti ochrany pamiatkového fondu.
V princípe ministerstvo kultúry priznáva, že je vlastne zázrak, že na pamiatkových úradoch vôbec nejakí odborníci pracujú. Ak vôbec. A teraz do tejto personálnej mizérie príde návrh, aby tí istí ľudia , o ktorých nemajú valnú mienku ani na ministerstve, mohli bez kontroly reštaurovať národné kultúrne pamiatky. Aký má teda zmysel, aby Pamiatkový úrad, ktorý má zrejme problémy s odbornými pracovníkmi, zabezpečoval aj reštaurátorské služby, teda vysoko odborné služby. Ako sa správne pýta otec Šebek vo filme Pelíšky: Komu tím prospějete? Druhé straně? Druhým závažným, ba až ústavným problémom je fakt, že reštaurátori, to znamená regulovaní podnikatelia musia mať najvyššie vzdelávanie, roky praxe, odborné skúšky, podstupujú riziká spojené s prácou na vlastnú zodpovednosť, míňajú vlastné prostriedky, platia si všetky odvody, musia platiť aj za využívanie archívu Pamiatkového úradu. Tak títo reštaurátori po novom zápasia na trhu so zamestnancami štátnej inštitúcie, teda Pamiatkového úradu.
Netreba veľa, celkom stačí sedliacky rozum a prímes zmyslu pre spravodlivosť, vyjde nám, že je to skrátka hlúposť. Prečo by mali národné kultúrne pamiatky reštaurovať zamestnanci orgánu štátnej správy, ktorí na rozdiel od reštaurátorov - podnikateľov nemusia byť ani poriadne odborne spôsobilí, nenesú na sebe bremeno zodpovednosti a navyše za prostriedky štátneho rozpočtu. A povedzme si na rovinu, nie je tu priestor na to, aby Pamiatkový úrad na reštaurátorské práce využíval aj osoby, ktoré nemajú vyštudovanú ani strednú odbornú školu v odbore konzervátorstvo alebo reštaurátorstvo. Alebo ju vyštudovanú ani mať nemôžu, ako v prípade reštaurovania maliarskych či sochárskych diel. Veď kto to skontroluje? Samotný Pamiatkový úrad? Kde máme záruku, že Pamiatkový úrad vyberá naozaj odborníkov. No, minimálne v zákone nikde.
Tretím, najzávažnejším nedostatkom je to, že Pamiatkový úrad dostal na základe tejto novely právo podnikať v reštaurátorstve. A tým sa uskutočnil celosvetovo unikátny jav, keď Slovenská republika bude jediným členským štátom EÚ, ktorý v štáte s trhovo riadeným hospodárstvom zavedie bez legitímneho dôvodu hospodársku súťaž nie medzi podnikateľmi, ale medzi podnikateľmi a orgánom štátnej správy. Dokonca na tomto trhu pôsobí nie hocijaký orgán štátnej správy, ale taký, čo na tomto trhu vykonáva štátnu správu.
Pamiatkový úrad je totiž správnym orgánom, ktorý v druhom stupni rozhoduje vo všetkých správnych konaniach na úseku ochrany pamiatkového fondu a vydáva rozhodnutia o všetkých stupňoch reštaurovania národnej kultúrnej pamiatky a ktorý vykonáva štátny dohľad a udeľuje pokuty. Alebo inak. jeden zamestnanec toho pamiatkového úradu vytvorí návrh na reštaurovanie, druhý v správnom konaní ten návrh schváli, povolí ho, tretí zamestnanec vykoná reštaurovanie, štvrtý ho vyúčtuje a piaty v rámci štátneho dohľadu ten stav národnej kultúrnej pamiatky odobrí. A teraz opäť jedna otázka za milión na stole Úradu vlády. Tak ak pamiatkový úradu pokazí nejakú opravu pamiatky, tak si vyrúbi pokutu sám sebe? No, zdá sa mi to byť tak trošku konflikt záujmov.
Pamiatkový úrad v rámci rozhodovacej právomoc rozhoduje o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských pamiatkových úradov, ako aj preskúmava ich právoplatné rozhodnutia mimo odvolacieho konania. V kontexte reštaurovania má táto rozhodovacia právomoc mimoriadny význam pre podnikateľskú činnosť reštaurátorov. Vlastník môže národnú kultúru pamiatku reštaurovať až na základe právoplatného rozhodnutia a schválení návrhu na reštaurovanie. Návrh na reštaurovanie vypracúva reštaurátor. V tomto správnom konaní sa rozhoduje či návrh na reštaurovanie vypracovaný reštaurátorom sa schváli a podľa neho reštaurátor následne zrealizuje to svoje reštaurovanie alebo sa jeho návrh zamietne.
V rámci kontrolnej právomoci kontroluje výkon štátneho pamiatkového dohľadu na stavom kultúrnej pamiatky realizovaným krajskými pamiatkovými úradmi, a to aj počas realizácie reštaurovania zo strany reštaurátora. V rámci neho je oprávnený ukladať príkazy nielen vlastníkovi národnej kultúrnej pamiatky, ale aj reštaurátorovi. Potom je tu ešte rozhodovacia právomoc. Tá spôsobuje, že Pamiatkový úrad má aj sankčnú právomoc. Môže teda sankcionovať reštaurátora.
V krátkosti som zhrnula nedostatky, ktoré so sebou novela priniesla. Ale skúsme si predstaviť modelovú situáciu. Možno pre niektorých aj takú situáciu bežných dní. Predstavte si, že vlastníte malú kúriu. Ste pri peniazoch, rozhodli ste sa ju teda zrekonštruovať, lebo ste osvietení. Spomedzi reštaurátorov si vyberiete člena Komory reštaurátorov Jozefa H, dajme tomu. Ten vám vypracuje návrh na reštaurovanie. Radostne ho teda doručíte na Pamiatkový úrad a čakáte, kedy vám ho schvália. Problém je, že Pamiatkový úrad návrh neschváli. Niečo sa mu skrátka na ňom nepozdáva. A tak ho nevydá rok, dva. Kúria chátra, lebo trváte na svojom reštaurátorovi a chcete špičku a nie teda niekoho cudzieho. Zatiaľ, čo váš kamarát Rudo, ktorý zadal zákazku priamo Pamiatkovému úradu, vrátane návrhu na reštaurovanie svojej kúrie, veselo napreduje a z pôvodnej kúrie sa pomaly, ale iste stáva minidisneyland. Povedzme si pravdu, v prípade Hradu Vígľaš sa podaril celkom aj maxidisneyland. Len veľmi ťažko bude úradník Pamiatkového úradu rozhodovať o záujme svojho zamestnávateľa negatívne. A keby aj svedomie mal a návrh by zamietol, Pamiatkový úrad má vždy priestor, aby si nejako poradil. Takýto postup naším pamiatkam určite nepomáha rásť do krásy.
Nečudujem sa, že 2. 11. 2016 poslanci Národnej rady podali na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade niektorých ustanovení zákona č. 376/2015 Z. z. s ústavou, pričom jedno z ustanovení, ktoré napadli, je práve ustanovenie § 33 ods. 7 písm. a). Napadli ho pre rozpor s čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky, čo je právo podnikať, a s čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konanie ešte nie je ukončené, tak ako povedala moja kolegyňka Renáta Kasčáková. Ak súd tomuto návrhu poslancov Národnej rady vyhovie a pozastaví účinnosť § 33 ods. 7 písm. a) zákona o ochrane pamiatkového fondu, Pamiatkový úrad už nebude mať oprávnenie vykonávať podnikateľskú činnosť v oblasti reštaurovania národných kultúrnych pamiatok. V dôsledku toho a na základe ustanovenia § 21 ods. 3 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov si Pamiatkový úrad nebude môcť zriadiť rozpočtovú alebo príspevkovú organizáciu na výkon podnikateľskej činnosti v oblasti reštaurovania pamiatok. Fakt, že v novele, ktorú máme teraz na pretrase, je čl. 2 ods. 6 v preformulovanej podobe znamená, že vláde sa nechce čakať na verdikt Ústavného súdu, ktorý by mohol pozastaviť účinnosť novely zákona č. 376/2015. Chce sa preto stoj čo stoj poistiť a zabezpečiť pre Pamiatkový úrad možnosť vykonávať reštaurátorské služby. Prečo? Asi na záver len zopakujem otázku: Komu tím prospějete?
Preto mi dovoľte teraz prečítať pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankyňa Národnej rady, asi poprosím o zastavenie času, idem čítať pozmeňujúci a doplňujúci návrh, poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Natálie Milanovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 207/2009 Z. z. o podmienkach vývozu a dovozu predmetu kultúrnej hodnoty a o doplnení zákona č. 651/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 38/2014 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 207/2009 Z. z. o podmienkach vývozu a dovozu predmetu kultúrnej hodnoty a o doplnení zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 38/2014 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony sa mení a dopĺňa takto:
1. V čl. II doterajší bod 2 znie: ,,§ 10 sa dopĺňa odsekom 3, ktorý znie: ,,(3) Pamiatkový úrad môže zriadiť právnickú osobu podľa osobitného predpisu na vykonávanie činností podľa ods. 2 písm. j) až l), okrem budovania reštaurátorských pracovísk a zabezpečovania reštaurátorských prác.".". Poznámka pod čiarou k odkazu 8 znie: ,, § 21 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.".
2. V čl. II sa vypúšťa doterajší bod 6.
=====
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11. 5. 2018 10:49 - 10:50 hod.

Natália Milanová
Ja by som chcela všetkým veľmi poďakovať za pripomienky a ohradiť sa na vyjadrenia pána Kaliňáka. Môj manžel nepísal klamstvá, môj manžel je čestný človek. A jediné, čo v článku urobil, bolo, že citoval zdroj. Novinári vedia, že identita zdroja musí ostať zakrytá. Takže to, že ju neprezradil ďalej, len potvrdzuje to, že koná čestne stále. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 11. 5. 2018 10:32 - 10:42 hod.

Natália Milanová Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené poslankyne a páni poslanci, dovoľte, aby som sa vyjadrila k pozmeňujúcemu návrhu skupiny poslancov k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 300/2005 Trestný zákon (tlač 865). Skupina poslancov navrhuje, aby sa z Trestného zákona vypustil § 373 Trestného zákona, teda trestný čin ohovárania.
Možno poznáte ten vtip zo života. Stretnú sa všetky štyri kamarátky a nemajú sa o čom rozprávať. No lebo sa stretli všetky štyri. Nemajú totiž koho ohovárať. Keby sme mali brať trestný čin ohovárania vážne, tak potom hádam polovica Slovenska skončí vo väzení, a to mi určite minister spravodlivosti potvrdí, že na to nemáme kapacity.
George Orwell povedal: "Ak sloboda niečo znamená, tak je to právo povedať ľuďom, čo nechcú počuť." Sloboda a demokracia je spojená so slobodou prejavu, ktorú tu požíva každý z nás. Niekto ju využíva viac, iný menej.
Trestný čin ohovárania je tak v priamom rozpore s právom na slobodu prejavu, čo je základom každej demokratickej spoločnosti.
Priznám sa, že tento pozmeňujúci návrh sa ma osobne dotýka, pretože možno niektorí viete, možno nie, nie je to žiadnym tajomstvom, mojím manželom je Lukáš Milan, ktorý je novinár telom aj dušou a je to práve on, kto bol trestným rozkazom Okresného súdu Košice 2, neprávoplatne odsúdený na osemnásť mesiacov väzenia za údajné ohováranie bývalého predsedu Národnej rady Pavla Pašku, ktorý sedával tu, dva rady za mnou. Je mi veľmi ľúto, čo sa pánovi Paškovi stalo. Už slávny Solón pred dva a pol tisíc rokmi vyhlásil, že o mŕtvom len v dobrom, preto mi dovoľte, aby som sa ďalej k pánovi Paškovi osobne nevyjadrovala.
Článok 26 Ústavy Slovenskej republiky hovorí, že sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Odsek 2 ďalej hovorí, že každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom. Toto právo využil aj môj manžel, keď ako zamestnanec vydavateľstva napísal v roku 2015 článok o košickej zdravotníckej chobotnici, kde si skupina prepojená na už nebohého Pavla Pašku rozdelila vplyvné posty v rezorte zdravotníctva alebo si prihrali zázračne výhodné zmluvy ako dodávatelia do štátnych nemocníc.
Pri zbieraní informácií sa stretol aj s jedným košickým podnikateľom, ktorý mu porozprával o tom, ako si pán Paška vypýtal províziu za to, že ako nováčikovia budú môcť začať podnikať v zdravotníctve. Keď sa manžel pýtal, či s tým išli na políciu, tak sa ten mladý podnikateľ poťukal po čele. Na východe síce podľa bývalého premiéra nič nie je, ale ako všetci vieme, je tam možné všetko. Aj to, aby bežní ľudia boli bezbranní voči štátu. Čerstvý príbeh o agrodotáciách, kde polícia či prokuratúra naplno zlyhala, je toho najlepším dôkazom. A to netvrdím ja, ale sám generálny prokurátor Jaromír Čižnár. "Systém je prehnitý," povedal. Do tejto atmosféry, a aby som použila slová generálneho prokurátora, "prehnitého systému" presne zapadá aj expresný rozsudok košického súdu o ohováraní mojím manželom. Súd sa ani neobťažoval s dokazovaním či vypočutím svedkov. Navyše polícia počas vyšetrovania sa ani náznakom nezaujímala o to, či náhodou ten košický podnikateľ hovorí pravdu.
Pavla Pašku sa polícia ani nespýtala, či si ozaj nevypýtal províziu cez svoju spoločnosť KOMED, ktorá je jedným zamestnancom, s jedným zamestnancom mala státisícové zisky za akože konzultácie. Jediné, čo políciu a okresného prokurátora zaujímalo, bola identita toho podnikateľa. Polícia najprv prípad zastavila, lebo nešlo o trestný čin, no následne prípad vrátil košický prokurátor späť s dôrazným upozornením, aby policajt pokračoval vo vyšetrovaní, a tentoraz bol dôsledný. Na príkaz prokurátora urobila polícia množstvo dokazovania, ktoré absolútne nesúviselo s prípadom. Vypočúvala svedkov, ktorí k prípadu nemali čo povedať. Jednoducho povedané, boli vyhadzované peniaze daňových poplatníkov, lebo náš človek si to želal.
Každý rok polícia rieši zhruba stovku nových prípadov ohovárania. Kolíše to od 90 do 130 v závislosti od roka. Podľa oficiálnych štatistík ministerstva vnútra je úspešnosť objasnenia v posledných piatich rokoch okolo 15 až 20 percent. Zo sto vyšetrovaní sa páchateľ nájde v dobrom roku v dvadsiatich prípadoch ročne. A teraz otázka za milión na stole Úradu vlády. Viete, koľko prípadov odsúdili súdy za posledných päť rokov? Podľa štatistík ministerstva spravodlivosti jeden. Slovom jeden. Aj ten bol v roku 2012. Z päťsto vyšetrovaní iba jeden jediný prípad skončil právoplatným odsudzujúcim rozsudkom.
Pán bývalý minister vnútra Robert Kaliňák sa neustále sťažoval, že má málo policajtov, hoci ich máme najviac v Európskej únii v prepočte na obyvateľa. Možno ich máme málo práve preto, že sa venujú vyšetrovaniu nezmyselného trestného činu ohovárania, čo považujem za feudálny prežitok a výsadu diktatúr. Chceme si brať príklad z takého Thajska, kde za vtip o panovníkovi išiel novinár na tridsaťpäť rokov do väzenia? Hádam nie.
Slovensko patrí ku krajinám, ktoré tento inštitút bežne aplikujú, navyše náš Trestný poriadok stanovuje za ohováranie najvyššiu trestnú sadzbu spomedzi krajín Európskej únie, ktorá môže v krajných prípadoch dosiahnuť až trest odňatia slobody na tri až osem rokov. Môjho manžela odsúdil neprávoplatne košický súd na osemnásť mesiacov väzenia s trojročnou podmienkou a trojročným zákazom činnosti novinára. Súd sa stotožnil s prokurátorom, pánovi Pavlovi Paškovi údajne spôsobil ujmu. Akú? Nevedno. Ale podľa výpovede utrpela aj pani manželka. Prestala sa s ňou údajne rozprávať predavačka v obchode. A za toto má ísť človek do väzenia na rok a pol? Pritom v oveľa závažnejších prípadoch dostávajú obžalovaní oveľa miernejšie tresty. Po príklady nemusíme ísť ďaleko. Ak zostaneme v Košiciach a v rodine Paškovcov, tak traja bratia za zbitie ženy, objektívne ublíženie na zdraví a kopanie ju na zemi, dostali dvojročnú podmienku a tretí peňažný trest 500 eur.
Iný príklad. Ján Slota za pokus o podplácanie dostal 2-ročnú podmienku, podobne aj kardiochirurg Viliam Fischer dostal dva roky podmienečne za úplatky. To všetko sú trestné činy, ktoré sa aj objektívne dajú dokázať. Ale ohováranie? Podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona sa dopustí trestného činu ohovárania ten, kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy, alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu. Je nepravdivý údaj, keď si o inom myslím, že je to rozumom či chrbticou menej obdarený človek?
V druhom prípade už súdy povedali, že to ohováranie nie je. Ako sa dá dokázať, že človek si nemyslí to, čo si myslí? Možno aj práve preto z 500 prípadov skončil s odsudzujúcim rozsudkom jeden jediný prípad. Z toho vyplýva, že trestný čin ohovárania je v Trestnom zákone absolútne zbytočný a slúži iba na zastrašovanie. Trestné stíhanie sa má použiť až keď sa všetky iné spôsoby minú účinku. Občiansky zákonník však pozná ochranu osobnosti, ak sa niekto cíti dotknutý nevyberaným slovníkom iného človeka. Taký sudca Štefan Harabin túto možnosť doslova bohato využíva a pekne na nej zarába.
Vážené poslankyne, vážení poslanci, George Washington vyhlásil, že "ak zmizne sloboda prejavu, hlupáci a tí, čo sú ticho, nás budú viesť ako ovce na porážku". Demokracia potrebuje tých, čo sa neboja povedať pravdu a nesmú sa pritom báť, že za to skončia za mrežami. Zrušením trestného činu ohovárania sa tak pripojíme k západnej Európe, kde už dávno pochopili, že sloboda myslenia a prejavu sa nedá trestať väzením. To komunisti a fašisti zatvárali za slobodné rozmýšľanie.
Zrušenie trestného činu ohovárania zároveň bude mať pozitívny vplyv na štátny rozpočet a pomôže novej ministerke vnútra pani Denise Sakovej. Ročne bude mať k dispozícii sto policajtov, ktorí doteraz tento trestný čin zbytočne riešili, keďže iba jeden prípad z päťsto skončil odsúdením. Policajti sa tak budú môcť venovať zmysluplnejším veciam, ako je naháňanie ľudí za názor, hoci aj pre niekoho nepríjemný.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 13. 2. 2018 9:07 - 9:14 hod.

Natália Milanová Zobrazit prepis
Vážená pani predsedajúca, vážené poslankyne, vážení poslanci, ja by som sa chcela krátko vyjadriť k tomuto prerokovanému návrhu skupiny poslancov. Osobne som si tento návrh zákona nazvala ako rozprávkový nielen preto, že sa týka vysielania rozprávok, ale aj preto, že v rozprávkach väčšinou víťazí, nie väčšinou, ale vždy, dobro nad zlom a mávajú šťastné konce. V tomto prípade ohľadom tohto návrhu to bude zápas medzi koalíciou a opozíciou tak trošku, čo sú neštandardné rozprávkové sily, ale ten šťastný koniec nie je úplne vylúčený. Celkom by stačilo, aby kolegovia z koalície taktiež podporili tento návrh, lebo podľa mňa ide o absolútne apolitický návrh a je skutočne jedno, či ho predkladá ten alebo onen. Vlastne ma do určitej miery prekvapuje, že ho nepredkladá samotné ministerstvo kultúry. Ale o tom až o chvíľu.
Podľa platného zákona o štátnom jazyku sa všetky rozprávky vysielané v televízii pre deti do 12 rokov vrátane českých musia dabovať do slovenského jazyka. Ako vyštudovaná učiteľka by som zrejme mala kričať od radosti, že hurá, veď slovenčinu si nedáme, veď je taká ľúbezná, stačí, že naše deti používajú výrazy ako "hejtovať", "lajkovať", "šérovať". Už tie české slovíčka, to už by bola naozaj zase len nadpráca a nejakým spôsobom hyzdenie slovenského jazyka.
Ja to však nepoviem, lebo si to nemyslím a mám na to dva dôvody. Jeden je osobný, pretože som z generácie, ktorá na českom jazyku vyrastala. Pozerali sme české rozprávky, pozerali sme české filmy a čítali sme mnoho českých kníh. Keď sme potom prišli do Čiech za našou tetou Mášou, tak sme rozumeli všetkému, aj tomu, čo sme rozumieť vôbec nepotrebovali. Ale pravda je taká, že tá čeština nám otvorila nové obzory a to nielen jazykové.
Druhé hľadisko je legislatívne. Keď v kinách či na dévedéčkach, či najnovšie streamovacích službách, jednoducho v digitálnej videopožičovni u svojho káblového operátora môžme pokojne pustiť svojim deťom rozprávky v českom jazyku, pretože to povoľuje zákon o audiovízii, tak nerozumiem, prečo vlastne tu máme ten rozpor medzi dvoma zákonmi. Jeden zákon nám to používanie češtiny povoľuje a druhý ho zakazuje. To je jednoducho nezmysel, ktorý treba odstrániť. A to ma prekvapuje, že takýto rozpor si nevšimli na ministerstve kultúry.
Takto pred troma rokmi, bolo to niekedy vo februári, Národná rada schválila návrh zákona o audiovízii z dielne ministerstva kultúry. Tento zákon z roku 2015 umožnil kinám či prevádzkovateľom digitálnych videopožičovní vysielať české rozprávky v češtine. Toto znenie zákona vtedy schválilo 86 poslancov, z toho 80 poslancov bolo zo strany SMER. Ak by teda za rovnaké znenie zahlasovali všetci tí poslanci SMER-u, ktorí tu sedia aj v tomto volebnom období, tak zákon bez problémov bude schválený. Stačí iba rovnako hlasovať vlastne o tej istej veci.
Čo sa týka samotnej češtiny v rozprávkach pre deti, je skutočne naivné si myslieť, že keď zakážeme češtinu v televíznych programoch pre deti do 12 rokov, tak sa k nej deti nedostanú. Mnohí z vás sú tu rodičia. Musíte uznať, že dnes už tie deti na mobiloch alebo telefónoch alebo tých tabletoch fungujú oveľa lepšie ako my. Pozerajú si tam programy nielen v slovenčine, ale v češtine, v angličtine, jednoducho čo sa im ponúka, to všetko prijímajú plnými priehrštiami. Takže priznajme si, že tých pár českých slovíčok, najmä tých rozprávkových, ako je napríklad "chůva" alebo "padouch", alebo "rampouch", alebo čokoľvek, si myslím, že im skutočne v tom slovníku neublíži a môže im iba napomôcť.
Ako vyštudovaná slovenčinárka by som povedala, že tých pár rozprávok do roka v televízii určite slovenčine ani neuškodí a ani ju nezruinuje. A ako budúca mama budem rada, keď budem môcť so svojím dieťaťom, poprípade potom s viacerými ešte, sledovať tie rozprávky v televízii a v pôvodnom znení, pretože to sú rozprávky, ktoré majú svoje čaro a akonáhle sú predabované, tak to čaro sa jednoducho stráca. Preto sa tým pár rozprávkam v češtine nebráňme. Slovenčina tým rozhodne nezanikne. Ak u detí vytvoríme pozitívny vzťah aj k češtine, tak tým deťom otvoríme nové obzory aj vo vzdelaní. Či sa nám to páči, alebo nie, ale poznanie češtiny nám pomáha.
Tu by som sa ešte chcela pristaviť pri jednom paradoxe. Súčasné znenie zákona hovorí o tom, že audiovizuálne diela vhodné pre deti do 12 rokov sa musia aj z češtiny dabovať do slovenčiny. Tým v podstate hovoríme aj to, že deti do 12 rokov češtine nerozumejú, a preto im ju treba preložiť. Ten istý zákon však hovorí, že programy určené pre starších už dabovať netreba. To znamená, že dieťa sa dvanástimi narodeninami zázračne naučí po česky? Z noci do rána sa stane zázrak nejaký? V tomto som teda trošku skeptická. Takto to zrejme nefunguje, preto som za to, aby sme deťom nebránili počúvať a porozumieť českému jazyku. A nielen jemu. Ja by som bola najradšej, keby naše televízie nabrali odvahu a vysielali oveľa viac filmov v origináli s titulkami. V Škandinávii či v Holandsku dabing využívajú minimálne a všeobecne znalosť cudzích jazykov je oveľa, oveľa lepšia ako u nás na Slovensku.
Na jednej strane chceme od našich detí, aby ovládali cudzie jazyky, posielame ich na kadejaké zahraničné anglické školy súkromné, aby sa zdokonalili v angličtine, a na druhej strane naše deti nezmyselnými zákonmi chránime pred cudzími jazykmi. Mne to príde tak trošku ako schizofrénia, ktorú by sme mali z nášho právneho poriadku vymazať. Preto aj v mene predkladateľov by som chcela požiadať plénum, aby podporilo tento zákon a posunulo ho do druhého čítania, lebo naozaj to má zmysel.
A na úplný záver by som predsa chcela ešte vyzvať aj kolegov z poslaneckého klubu SMER, aby sa nebáli a zahlasovali rovnako ako pred troma rokmi.
Ďakujem, skončila som, pani predsedajúca.
Skryt prepis
 
  • << First
  • 1
  • Last >>