Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, napriek tomu, že pán premiér tu v tejto chvíli nie je, budem sa prihovárať aj jemu.
Pán premiér, chce to naozaj veľkú dávku odvahy postaviť sa na miesto doterajšieho premiéra za takýchto okolností. Očakávania sú totiž veľmi veľké. No kto vám bude dnes ešte veriť, že ste schopný zostaviť lepšiu vládu, keď celý proces je rýchlejší ako posledná riadna schôdza? A to som si myslela, že toto sa prekonať nedá.
Hovoríte o pokore, s akou prijímate funkciu, ale skopírované programové vyhlásenie vlády je iba výsmech, lebo dva roky v živote jednej krajiny je dlhá doba a niektoré veci sa predsa len zmenili. Navyše ako bývalý minister školstva tým dávate žiakom a študentom signál, že plagiátorstvo je úplne normálne. Neurobili ste si prvú domácu úlohu a vy máte ešte trúfalosť pýtať sa opozície, pýtať si od opozície dobrú známku.
Hneď na začiatok musím skonštatovať, že ja si nemôžem dovoliť kopírovať moje vystúpenie z roku 2016 k starému programovému vyhláseniu, tak ako ste to urobili vy, aj keď moje vtedajšie vystúpenie by bolo oveľa aktuálnejšie ako vaše programové vyhlásenie vlády, pretože z toho, o čom som vtedy rozprávala, sa toho veľa nezmenilo. Dôvod, prečo to nemôžem odcitovať celé, je rokovací poriadok, ktorý sa zmenil a ja mám dnes už len polovicu času, hoci problémy ľudí so zdravotným postihnutím sa spolovice ani náhodou nevyriešili. V mnohých prípadoch sa, naopak, iba prehlbujú.
Dosť sa čudujem hlavne novým ministrom, že im rovnako nezáleží na tom, aby v programovom vyhlásení bol aj ich rukopis, že prijali nadiktovanú hru. Ako sa môžu v takom krátkom čase stotožniť s dokumentom, ktorý ich má sprevádzať celé ďalšie obdobie? Väčšia časť volebného obdobia je za nami. Rozsah nového programového vyhlásenia vlády je stále rovnaký. Nebolo by dôstojnejšie, keby bol polovičný s oveľa reálnejšími cieľmi?
Pán premiér, keď ste taký rýchly a chcete za dva roky stihnúť to, čo sa malo stihnúť za štyri, predpokladám, že sa chcete obklopovať hlavne svižnými ľuďmi. Nerozumiem potom, prečo akceptujete na poste ministra práce človeka, ktorý tieto kritériá nespĺňa. Veď napríklad rozhodnutie odňať licenciu subjektu, ktorý porušil pravidlá, trvalo aspoň jeden a pol roka. Akákoľvek avizovaná zmena trvá minimálne dva až tri roky. Napríklad avizované zmeny zákonov pre sociálne služby alebo kompenzácie. Vláda sa zaviazala riešiť aj problematiku odmeňovania pracovníkov v sociálnych službách. Prešli dva roky a ešte stále tu tento problém máme.
Aj realizácia zákonov potrebuje svoj čas, tak napríklad teraz avizované zvýšenie opatrovateľských príspevkov sa bude naťahovať ďalšie dva roky. A taký proces deinštitucionalizácie, kde národný program je schválený už v roku 2011, nielenže ešte nezačal poriadne, ale deinštitucionalizácia sa dostala do slepej uličky, a to len preto, že sa tomuto procesu nevenuje náležitá pozornosť. Hoci aj programové vyhlásenie hovorí, že vláda si uvedomuje dôležitosť kvalitných a efektívnych sociálnych služieb a bude pokračovať v podpore procesu deinštitucionalizácie sociálnych služieb.
V minulých dňoch sme tu mali komisára pre ľudské práva Rady Európy Nilsa Muižnieksa, a tak si dovolím citovať z jeho správy ešte z roku 2015, že proces deinštitucionalizácie napreduje len veľmi pomaly u nás, pričom v súčasnosti pozostáva iba z niekoľkých, teda v tom čase pozostával iba z niekoľkých pilotných projektov, ktoré sa dotýkali len veľmi malého počtu zariadení a osôb so zdravotným postihnutím. Komisár už vtedy zopakoval, že izolovanie osôb so zdravotným postihnutím zachováva ich stigmatizáciu a marginalizáciu a je porušením práva týchto osôb na nezávislý spôsob života v spoločnosti, ktorý je zaručený v čl. 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Je nanajvýš žiaduce, aby orgány Slovenskej republiky urýchlili proces deinštitucionalizácie s aktívnym zapojením osôb so zdravotným postihnutím a organizácií zastupujúcich tieto osoby. No v máji minulého roku zaslali organizácie, ktoré sa o deinštitucionalizáciu snažia, znepokojujúci list na Úrad vlády, že sa nič nedeje. Že síce máme dokumenty v oblasti transformácie a deinštitucionalizácie v Slovenskej republike, no tie nie sú v súlade s tým, čo sa deje v praktickom živote. Rovnako sa stotožnili ešte vlani po dvoch rokoch, že, á, stotožnili sa so záverečnými odporúčaniami výboru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím k východiskovej správe Slovenskej republiky o napĺňaní dohovoru, kde sa uvádza, že výbor je hlboko znepokojený vysokým počtom inštitucionalizovaných osôb so zdravotným postihnutím, najmä žien so zdravotným postihnutím, tým, že vývin procesu deinštitucionalizácie je príliš pomalý a čiastkový.
Mňa ešte viac znepokojili vyjadrenia ministra Richtera. Na výbore pre sociálne veci k programovému vyhláseniu vlády v piatok, kde on potvrdil iba tento pokračujúci trend a napríklad na otázku, kedy sa posunieme viac v procese implementácie dohovoru, lebo táto správa mala aj ďalšie odporúčania nielen o deinštitucionalizácii, odpovedal protiotázkou: „A je s tým nejaký problém? Veď bude ďalšia správa a potom sa uvidí." Len aby ste vedeli, pán premiér, deinštitucionalizácia je v dôsledku nekonania ministerstva práce teraz aj váš problém, a keď nič iné, aspoň ste vo vašom programovom vyhlásení mohli zmeniť boldom priority.
Keď som už otvorila otázku dohovoru, tak tu máme jeden veľký a neriešený problém v otázke odstraňovania bariér, teda v zabezpečovaní prístupnosti, čo je jeden kľúčový problém pri implementácii dohovoru. Za celé dlhé roky nebola vypracovaná stratégia na ich odstraňovanie. Chýba nám legislatíva, ktorá by nastavila kontrolné mechanizmy, a aj preto nám tu vyrastajú stavby, ktoré vôbec nespĺňajú kritériá bezbariérovosti. Keď nie sú kontrolné mechanizmy, ani stavební odborníci nemajú záujem vzdelávať sa v tejto oblasti a výsledok je katastrofálny. Musia sa opravovať bezbariérové úpravy, ktoré nie sú až také bezbariérové.
O financiách na odstraňovanie bariér sa tu nerozpráva nikto. V rozpočte ťažko nájdete položku, ktorá je určená na systematické odstraňovanie bariér, a keď potrebujeme dať niečo do správy, tak sa rýchlo hľadajú, kde sa aké kroky na odstraňovanie bariér robili na jednotlivých ministerstvách. Zato veľmi často môžeme počuť túžbu ministerstva práce, aby sa už nemuseli dávať príspevky na úpravu bytu, domu, garáže a podobne, lebo chcú ušetriť. Tak skoro to nebude, lebo pre to nerobíte vôbec nič, pán minister. V tomto štáte nielenže nenájdete vhodné bezbariérové bývanie, za rok pribudnú tak dva-tri byty, ale ani tie už nespĺňajú podmienky a bez úprav si tam človek s ťažkým telesným postihnutím naozaj neporadí.
Aj Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím potrebuje svoj rozpočet, na jeho realizáciu tu máme Národný program rozvoja životných podmienok, ktorý rovnako nemá rozpočet a to je hlavný dôvod, prečo sa jednotlivé úlohy presúvajú neustále na ďalšie obdobie. Na ochranu našich práv tu máme jedine verejnú ochrankyňu práv a komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím, ktoré ale tiež často balansujú na finančnom podhodnotení ich fungovania a hlavne ich odporúčania nepadajú na úrodnú pôdu.
Ešte by som vybrala pár bodov z programového vyhlásenia vlády, a teda budem sa vyjadrovať výlučne len k sociálnej politike. Jedným z cieľov vlády je zabezpečiť sociálny rozvoj. Pre to je však kľúčová ekonomická sloboda. Môj kolega to tu už spomínal. Keď sa pozrieme na index ekonomickej slobody u nás, zistíme, že rast tohto indexu sa zastavil niekedy v roku 2006. Aká náhoda. Odvtedy tento index stagnuje a klesá.
Vláda vo svojom programovom vyhlásení hovorí: „Nástroje sociálnej pomoci a sociálnej podpory vníma vláda ako piliere boja proti spoločenskému vylúčeniu a odstraňovania nerovnosti.“ No je to iba fráza, pretože hneď v ďalšiom (správne "ďalšom") odseku píše, teda vlastne v tom istom odseku v inej vete: „Bude dôsledne sledovať efektívnosť a uplatňovať spravodlivosť pri všetkých formách sociálnej pomoci a podpory, aby neumožňovala ich zneužívanie na úkor ostatných.“
Chcem zdôrazniť, že v tomto prvom odseku sa hovorí o zneužívaní. Sociálna vláda sa vyhráža trestaním sociálne slabších. Nehovorím, že netreba kontrolovať, či sa sociálna pomoc dostáva na správne miesta, ale toto má byť súčasťou programového vyhlásenia vlády?
Aby toho nebolo málo, ďalej je ešte tučným, je tam máločo zvýraznené v sociálnej politike tučným, ale je tam napríklad aj sprísnenie podmienok pri poskytovaní sociálnych dávok pre osoby odmietajúce pracovať. To máme v čase, keď sa minister každý mesiac chváli znižovaním nezamestnanosti.
Ďalej vláda sľubuje vykonávať adresné sociálne opatrenia zamerané najmä na ľudí, ktorí pomoc štátu skutočne potrebujú. Asi aj preto sa tu objavuje čoraz viac ľudí, konkrétnych ľudí, adresných ľudí, ktorí očividne takúto pomoc potrebujú, no štát sa k nim obracia chrbtom. Mnohí z tohoto systému vypadávajú aj napriek tomu, že je očividné, že pomoc potrebujú, a rýchlo. Naopak, tento sociálny systém im často berie ilúzie a prehodnocuje ich nároky a ministerstvo si svoje chyby nepriznáva, naopak, iba obhajuje svoje konanie. Majú síce v programovom vyhlásení vlády napísané, že sa chystá optimalizácia adresnosti peňažných príspevkov, no už to tu raz odznelo, neberú sa do úvahy názory tých, ktorých pán minister považuje za partnerov, teda neziskové organizácie. Už o pár dní uvidíme, ako si ministerstvo dokáže alebo nedokáže osvojiť pripomienky k zákonu o kompenzáciách. Zatiaľ nedokázalo ministerstvo prijať ani návrhy, ktoré nemajú žiadny vplyv na rozpočet alebo mali vplyv na rozpočet len veľmi malý, zato by veľmi výrazne pomohli ľuďom, ktorí sú na túto pomoc odkázaní.
Ďalej sa pán minister veľmi rád chváli zvyšovaním príspevku na opatrovanie, nezabudol to spomenúť aj na výbore. Áno, opatrovatelia už veľmi dlho čakajú na zvýšenie príspevku, ale nezabudnite, pán minister, že vy im budete len splácať to, čo ste im mali dať už dávno, pretože títo ľudia žijú naozaj z veľmi nízkych dávok a vy im to ešte teraz budete len splácať a aj to ste sa rozhodli rozdeliť na viac období.
Ďalej. "Zintenzívni úsilie o začlenenie na pracovný trh ľudí so zdravotným postihnutím najmä podporou identifikácie pracovných príležitostí." Ak sa za úsilie považuje napríklad vlani vyhlásená výzva na podporu zamestnávania mladých ľudí do 29 rokov, najmä tých, ktorí nie sú zamestnaní ani nie sú v procese vzdelávania alebo odbornej prípravy vrátane mladých ľudí ohrozených sociálnym vylúčením, do ktorej, do tejto výzvy sa prihlásili dva subjekty, pričom oba uvažovali z projektu vycúvať, tak je to veľmi zlá vizitka. Alebo ak máte pocit, že svedectvá ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí mi píšu, že sa v tejto spoločnosti cítia ako nuly, lebo sa nevedia zamestnať, že sú vymyslené?
V starom aj novom programovom vyhlásení máme, že sa zefektívni systém viaczdrojového financovania sociálnych služieb. O tom sme sa práve presvedčili. Ministerstvo práce bude na ambulantné služby, resp. už teraz prispieva menej, ale na papieri zabezpečili, že majú byť financované z iných zdrojov, čo sú obce a mestá, čo sa však, samozrejme, nerobí. Preto sa dnes denné stacionáre potýkajú s existenčnými problémami. Rovnako ma znepokojuje vyjadrenie ministra Richtera z výboru v piatok, kedy sľubuje nové podmienky pre denné stacionáre, ale až v roku 2019. Lenže ony sú už na pokraji fungovania už teraz v dôsledku nesystémových opatrení ministerstva a riešiť to treba hneď a ešte za rok 2018, pán minister.
"Vláda zapojí reprezentatívne organizácie do monitorovania Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím," aj toto sa dá dočítať v programovom vyhlásení, ale vláda ani nezabezpečila, aby reprezentatívne organizácie vznikli. Hoci som sa na to ministra pýtala na hodine otázok už v roku 2016, už vtedy povedal, že keď bude vôľa, možno do konca roka sa o tom môžeme baviť, ale nestalo sa tak. Dnes je táto otázka stále otvorená a odpoveď z piatka na túto moju otázku na výbore, on považuje za, všetky organizácie, s ktorými rokuje, za reprezentatívne. Áno, lebo jemu táto situácia vyhovuje taká, aká je, keď organizácie živoria a nemajú dostatočnú silu sa brániť.
Za najväčší problém ministerstva ja považujem komunikáciu. Ministerstvo je, si žije vo svojom svete izolovanom od reality. Nepočúvajú partnerov, ktorých si vybrali, neprijímajú ich riešenia. Nevedia komunikovať s inými ministerstvami, pritom na ministerstve riešia mnoho tém, ktoré sú nadrezortné, a jednotlivé problémy musia riešiť prierezovo. Napríklad už spomínané odstraňovanie bariér.
Odstraňovanie bariér sa považuje za problém ministerstva práce, lebo zastrešuje ľudí so zdravotným postihnutím, ale je to hlavne ministerstvo dopravy, ktoré má kľúčovú úlohu v otázkach legislatívy. No pokiaľ ministerstvo práce nebude robiť dostatočné kroky, aby tam vznikla komunikácia, ministerstvo dopravy tento problém riešiť nebude.
Mám tu ešte niekoľko vecí, ktoré, samozrejme, z dôvodu krátkosti času už nestihnem odprezentovať. Ale, pán premiér, pýtam sa, prečo na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny máme ministra, ktorý nechráni záujmy nikoho? Nechráni záujmy ľudí odkázaných na pomoc, či už detí, zdravotne postihnutých či matiek, ale nechráni záujmy ani zamestnancov, ktorí pre neho pracujú. Takýto minister nerobí opatrenia, aby začleňoval ľudí do spoločnosti a zabezpečil tak sociálnu udržateľnosť, naopak, jeho opatrenia sociálne vylúčenie prehlbujú.
Pán premiér, tento minister už dvakrát čelil odvolávaniu a raz bol k nemu veľmi blízko. Pán premiér, ľudia takéhoto ministra nechcú a my takého ministra nepodporíme, a preto vláda našu dôveru mať nebude.

Ďakujem. Ja by som len chcela doplniť, že naozaj osobná asistencia je zárobková činnosť. To znamená, ľudia sa ňou môžu aj živiť. Je to zárobková činnosť, ktorá nie je uskutočňovaná na základe pracovno-právneho vzťahu. To znamená, ak osobný asistent má byť ohodnotený dostatočne a ak má byť na úrovni zamestnanca, ktorý má minimálnu mzdu, tak by mal zarobiť podľa mojich výpočtov minimálne 4 eurá a 7 centov. To znamená, že ešte stále dávate málo, by som povedala. Určite tento návrh zákona podporíme, pretože ani za 4 eurá nebudú ľudia chcieť vykonávať pracovnú asistenciu, ale bude aspoň na úrovni minimálnej mzdy.
A tiež chcem pripomenúť, že osobná asistencia pred mnohými rokmi, pred mnohými, to je asi pred 10 rokmi, bola na úrovni takmer dvojnásobku minimálnej mzdy. Dnes je na úrovni minimálnej mzdy. To znamená, že ide prudko dole. A naozaj o túto prácu už nebudú mať záujem nikde, tak ako to bolo povedané. Aj práve preto, že sú s tým spojené ďalšie administratívne veci, ako je registrácia na daňovom úrade, ako je zabezpečenie. Alebo čo v čase, keď asistenciu nevykonávam, nemám žiadny príjem? A toto bežní ľudia, ktorí potrebujú z niečoho žiť, akceptovať nebudú.
Ďakujem.

Veronika, na margo tvojej poznámky, áno, ja chcem zdôrazniť, že mne záleží na tom, aby naozaj predovšetkým služby a zariadenia, ktoré sú určené pre ľudí so zdravotným postihnutím, boli bezbariérové. Naozaj mi na tom nesmierne záleží, ale roky sa táto podmienka ignorovala, máme tu množstvo zariadení, ktoré sú dokonca bariérové, nieže sú prispôsobené, sú bariérové, a odstrániť všetky tieto bariéry, ktoré sa roky ignorovali, nie je vôbec jednoduché. A tak sa to nedá robiť systémom, že: hurá, teraz si to odstráňte! Pretože naozaj to stojí financie, ktoré sa v rozpočte nevyčleňujú. Nemáme odborníkov, nemáme stavebných odborníkov, ktorí sa tomu venujú, nemáme proste prakticky nič. Takže začnime to riešiť pekne po poriadku a všade. A môžme zabezpečiť to, aby sa to riešilo systémovo a predovšetkým pri nových objektoch.
Ja chcem zdôrazniť, že čo sa týka služieb, pre mňa je doteraz nepochopiteľné, že v mnohých zariadeniach sa nepoužívajú mnohé pomôcky, ktoré by mohli zľahčiť prácu pracovníkov, zamestnancov, ktorí zdvíhajú ťažkých ľudí. Máme rôzne zdviháky, vozíky a naozaj pomôcky, ktoré uľahčujú ten spôsob. A takéto veci nikto nerieši a nemyslí ani na tých zamestnancov, ktorí pracujú za minimálnu mzdu. Takže, takže zaoberajme sa aj týmito vecami a nielen zdôrazňujme, že ja nebojujem za bezbariérovosť. Ja za ňu bojujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja opäť svoj príspevok tak ako včera budem otvárať so slovami, že jediným bodom, ktorý by sa naozaj mal v súčasnej situácii v Národnej rade prerokovávať, sú predčasné voľby. No my si nechceme zakrývať oči ani pred tým, čo sa tu doteraz dialo, a preto musíme prichádzať aj s takouto novelou zákona.
Už rok a pol s kolegyňou sledujeme osud denných stacionárov a situácia sa stále iba zhoršuje. Je až neuveriteľné, ako veľmi sa ministerstvo zahráva s osudmi ľudí, ktorí sa dostali do nezávideniahodnej situácie, ale chcem pripomenúť, zväčša nie vlastnou vinou, pretože majú zdravotné postihnutie, pretože jednoducho zostarli a potrebujú našu pozornosť.
Čo sa týka denných stacionárov, ja by som chcela pripomenúť to, ako celý tento proces za možno rok a pol, dva roky prebiehal. Ministerstvo najprv nalievalo tisíce euro na činnosť stacionárov bez akejkoľvek kontroly, pretože oni tvrdili, že dali kompetencie VÚC a nemôžu riešiť teda všetko. Potom sa však čudujú, že sa peniaze zneužívali. Nuž, z cudzieho krv netečie a keďže VÚC mali tú kompetenciu stacionáre zriaďovať, ale financovať ich nemuseli, tak sa im otvárali veľmi ľahko. Jednoducho niektorí boli šikovní a túto možnosť využili. V tejto krajine nič nezvyčajné.
Ja nevyčítam vôbec zriaďovateľom, že to robili. Ja vyčítam ministerstvu, že toto dopustilo, pretože ministerstvo týmto odstriháva od prostriedkov hlavne tie stacionáre, ktoré fungovali poctivo a čestne a ktorí svoju činnosť vykonávali z presvedčenia a naozaj pre ľudí.
Ministerstvo práce začalo pred rokom vykonávať kontroly. Oni to, ako to už aj kolegyňa spomínala, oni to nazývali monitoring, pretože si len zisťovali situáciu, aká je a naozaj kontrolovali podmienky, ktoré nespadali do ich kompetencie. Problém však je, že keď aj takýto monitoring vykonávali, bolo by od nich veľmi zodpovedné, keby tým stacionárom, ktoré tú činnosť vykonávajú poctivo, dali aspoň vedieť, že to tak robia. Lenže stacionáre žili celé mesiace v strachu, že či niečo neporušujú a že čo sa vlastne deje, keďže nedostávali žiadnu odpoveď. Keď som sa na to pýtala na ministerstve práce, tak mi povedali, tak sa ma opýtali protiotázkou: a dotáciu dostali? Takže stacionáre zistili len na základe toho, že dostali dotáciu, že vlastne nič neporušujú.
Minister Richter aj na výbore ako výsledok tohto monitoringu použil jeho obľúbený a hoci otrepaný príklad, že denný stacionár nespĺňal priestorové požiadavky. Len sa chválil tým, ako dopadol zle monitoring. Ale koho je to vizitka? Prečo sa tieto kontroly, teda, pardon, monitoring, nevykonávali už skôr? A pravidelne? Pán minister by na tomto mieste mal byť radšej ticho a hľadať skutočnú príčinu, prečo denné stacionáre situáciu zneužívajú, ak také teda sú. Aj v tejto téme, ako kolegyňa opäť spomínala, rezonovala hlavne téma bezbariérovosti, respektíve či tie stacionáre spĺňajú podmienky, alebo nespĺňajú. Minister mi včera v záverečnom slove bez možnosti reakcie opäť vyčítal, že ja nechcem bezbariérovosť v jasliach. Problém je v tom, že ja bezbariérovosť chcem riešiť celkovo a on chce riešiť bezbariérovosť len v jasliach. Inak by sa bezbariérovosť dostala aj do zákona o sociálnych podnikoch, lenže takúto zmienku som tam tiež nikde nenašla. Miesto toho, aby pán minister otvoril diskusiu na túto tému napríklad s ministerstvom dopravy, ktorý to má v kompetencií a ktorý to môže riešiť, rieši to len takýmto čiastočným spôsobom vo forme zákonov a len na papieri, pretože reálne to dodržiavať nikto nebude. Minister má na to spôsob, ako to môže urobiť, pretože na ministerstve práce existuje odbor, už samostatný odbor, ktorý sa venuje problematike Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. A práve toto by mal byť, tam by mal byť priestor na to, aby sa otvárala diskusia o tom, ako má bezbariérovosť vyzerať. Lenže samotné ministerstvo nevie komunikovať s ministerstvom dopravy. A tak si myslím, že tak ako sa teraz zatvárajú denné stacionáre, tak už onedlho budeme zatvárať jasle, pretože nebudú schopné naplniť túto požiadavku a ani nebudú vedieť ako.
Tiež chcem ešte pripomenúť, že pred tým, ako vôbec začalo a vôbec ako nastala prvýkrát zmena zákona pred rokom, čo sa týka zákona o sociálnych službách, prvá novela, ktorá bola prijatá takto pred rokom alebo teda bola účinná takto pred rokom, už pred tým sa dá zo štatistík zistiť, že Prešovský kraj, ktorý mal výrazný nárast denných stacionárov v posledných rokoch, ten počet im klesol ešte v roku 2016. Tam bol veľký počet stacionárov zatvorených, to znamená, že už vtedy pravdepodobne po prijatí, a to je 57, a to je naozaj veľké číslo, ako mi tu kolegyňa našepkáva. A to bolo už stačilo to prijatím tej vyhlášky ministerstva zdravotníctva, aby sa tak udialo. To znamená, že už tá novela spôsobovala denným stacionárom obrovský problém, nehovoriac o tom, že táto druhá ich už načisto likviduje.
Ďalší problém vidím v tom, akým spôsobom ministerstvo práce chcelo vstupovať do vyhlášky ministerstva zdravotníctva a tam tú komunikáciu hľadalo a dokonca si vynucovalo, aby sa tá vyhláška zmenila v zmysle, aby denné stacionáre nemali žiadne prechodné obdobie na prispôsobenie sa novým podmienkam. A tak sa aj stalo.
Ministerstvo práce funguje naozaj veľmi neefektívne, pretože okrem toho, že prijalo túto novelu zákona na konci roka v decembri, tak už v novembri rozposielalo denným stacionárom a iným zariadeniam list, v ktorom poslalo pokyny, ako sa bude postupovať podľa novely zákona, ktorá ešte vôbec nebola prijatá, pretože vedeli, že nemajú šancu sa na to reálne pripraviť. Rovnako tak sa mi zdá nesystémové, že sa v týchto dňoch uzatvára zmluva pre zariadenia sociálnych služieb, ktorá platí pre rok 2018 a platí od 1. januára. A je už marec a oni stále nemajú uzatvorené zmluvy. Týmto spôsobom úplne nelogicky postupuje ministerstvo na mnohých miestach, takýmto spôsobom postupuje aj pri kompenzáciách. Už roky sa mení suma mnohých príspevkov od 1. júla, ale keďže sa schvaľuje životné minimum v júni tesne pred koncom, tak nie je šanca sa na to pripraviť a príspevky sa doplácajú. Keďže už nemám čas, musím skončiť.
Ďakujem.

Ďakujem. Naozaj, Soňa, bolo to veľmi presne pomenované všetko. A ja by som chcela povedať, že každý jeden zodpovedný politik by si mal do svojho slovníka zaradiť slovné spojenie "sociálna a ekonomická udržateľnosť". Pretože ty si pomenovala, to boli desaťtisíce ľudí, ktorých systém nepokrýva a ktorí ešte len prídu na to, že vlastne sa v tom systéme nenachádzajú.
Okrem tých, ktorých si ty spomenula, ja som zisťovala, aké je sociálne zabezpečenie na Sociálnej poisťovni a teda okrem opatrovateľov, ktorí majú dôchodkové zabezpečenie, nemajú žiadny iný príjem, sme zistili okrem iného, že z tých ekonomicky aktívnych, z tých 30-tisíc je tam stále asi 10-tisíc, ktorí nie sú zaregistrovaní v Sociálnej poisťovni, pretože môžu mať možno iný druh príjmu, a Sociálna poisťovňa ich vyradila. Rovnako do tejto skupiny spadajú opatrovania, ktorí, ako Soňa spomínala, nedostávajú ani cent. A nielenže nedostávajú ani cent, ale nemajú žiadne sociálne zabezpečenie tým pádom. Čiže tá skupina tých ľudí sa nám zrazu zdvojnásobuje a títo ľudia na to prídu, až keď prídu do dôchodku a budú si kontrolovať odpracované roky. Takže treba si aj na toto dávať pozor. A preto opakujem ešte raz, sociálna a ekonomická udržateľnosť. Ďakujem.

Pani poslankyňa Vaľová, ja nebojkotujem, tak ako nebojkotujem túto schôdzu, tak nebojkotujem ani, ani výbor. Dôvod, prečo som tam nebola, sú práve bariéry. Či sa vám to páči, alebo nie, ale musím kalkulovať s tým, že presuny trvajú naozaj nehorázne veľa času v týchto, v týchto priestoroch, a tak jednoducho, bohužiaľ, musím niektoré veci nechávať. To sa stalo práve dnes.
K tomu, čo ste povedali, že ste predložili 21 pozmeňujúcich návrhov, to je ďalší problém, ktorý, ktorý považujem, teda považujem toto za problém, že tie, s tými návrhmi som sa ešte nemala šancu zoznámiť, keďže sa dávajú tak narýchlo, a máme o nich už hlasovať. Myslíte si, že je v silách človeka, ktorý proste príde na výbor a jednoducho o nich. o nich zahlasuje? Možnože budú dobré, ale keby ste mali seriózny záujem spolupracovať, tak nám ich pošlete aj dopredu a necháte nám ich spripomienkovať. Len v rámci dobrej vôle. Ale to vy asi nikdy mať nebudete.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, vážený pán minister, napriek tomu, že sme sa dostali do bodu, tak ako to povedala moja kolegyňa, kedy jediným bodom, ktorý by sa mal v súčasnosti v Národnej rade prerokovávať, sú predčasné voľby, nemôžeme sa nečinne prizerať a nechať bez povšimnutia prechádzať zákony, ktoré sa týkajú ľudí. Takýmto zákonom je aj zákon o sociálnej ekonomike a sociálnom podnikaní.
Hneď na začiatok by som chcela povedať, že nápad ako taký určite vítam, ale predovšetkým budeme sledovať do budúcnosti aj hlavne, ako sa bude aplikovať v praxi. Sociálna ekonomika totižto na Slovensku je stále málo rozvinutý sektor hospodárstva, a teda legislatívu riešime až teraz napriek tomu, že v Európe sa rieši už od roku 2003.
Mám pocit, že hlavným motívom je stále zamestnávanie napríklad dlhodobo nezamestnaných alebo marginalizovaných skupín obyvateľstva, ale netreba však zabúdať, že sú tu aj iné typy podnikov, ktoré, ktoré zákon rozlišuje, a to sú napríklad podniky sociálneho bývania. K tomuto sa ešte o pár minút vrátim v súvislosti s mojím pozmeňujúcim návrhom.
Treba si stále opakovať, že hlavným poslaním sociálnej ekonomiky je napĺňať istý spoločenský cieľ, nie maximalizovať zisk. A preto by bolo fajn, keby sa aj tento typ ekonomiky rozšíril u nás aspoň na úroveň 5 % všetkých zamestnaných, keďže v minulosti bol hlboko, hlboko pod touto hranicou.
Napríklad iba každá druhá osoba so zdravotným postihnutím v Európe, v Európskej únii má prácu v porovnaní so 70 % ľudí, ktorí nemajú zdravotné postihnutie. Na Slovensku je to oveľa, oveľa horšie. Právna norma v krajinách Európskej únie je odlišná, čo mnohokrát komplikuje situáciu spoločnostiam, ktoré chcú pôsobiť na medzinárodnej úrovni. Uvidíme, ako sa tento náš zákon, teda tento zákon, ktorý máme my tu, uchytí, uchytí u nás. (Prerušenie vystupujúcej predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec Hrnko, poprosím vás.

Shahzad, Silvia, poslankyňa NR SR
Chcem pripomenúť, že aj my tu máme napríklad veľkú skupinu mladých ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí rovnako ako ostatní chcú nachádzať svoje príležitosti, a práve toto by mohla byť šanca aj pre nich. Rovnako potrebujú si zabezpečiť bývanie a potrebujú aj iné služby. Chudoba a sociálne vylúčenie sú súčasťou každodenného života mnohých ľudí so zdravotným postihnutím.
Opäť pripomínam, ešte raz a asi to zopakujem ešte viackrát, že treba myslieť na tento cieľ, nie na zisk. Pri zamestnávaní osôb so zdravotným postihnutím treba napríklad rátať s tým, že takáto osoba môže mať obdobia, kedy sa jej zhorší zdravotný stav, a teda môže vykonávať prácu buď len čiastočne, alebo, alebo dlhodobo nie, a teda vypadáva z pracovného procesu, ale neznamená to, že sa nechce vrátiť.
Už súčasná podpora chránených dielní a chránených pracovísk s týmto vôbec nepočíta. Akákoľvek podpora sa kráti vždy, keď osoba so zdravotným postihnutím je PN, na dovolenke alebo mimo, nedostávajú sa, teda nie, nie sú príspevky na pracovného asistenta v takýchto situáciách a toto považujem za problém. Nie je to správny prístup. Bola by som nerada, keby takto skončili aj sociálne podniky. Ak sa tu hovorí o nejakej podpore, mala by existovať práve na základe cieľa, a či ten sociálny podnik je schopný plniť cieľ, akým spôsobom, to by malo ostať na tomto podniku.
Zamestnávanie akýchkoľvek znevýhodnených skupín by nemal byť boj ani pre zamestnancov, ani pre zamestnávateľov. Zamestnávanie takýchto skupín totižto vždy prináša isté riziko a ten môže byť spojený úplne špecificky. Môže byť, o ktorom, ktorý nevieme ani teraz ešte identifikovať, a preto, preto naozaj pripomínam, že malo by to byť predovšetkým na tom sociálnom podniku, ako sa s daným problémom vysporiada. A to môže byť veková štruktúra, môže to byť regionálny problém, môže to byť čokoľvek. A teda preto opakujem znovu, dôležitý je cieľ.
Pán minister tu pred chvíľou spomínal, že je pripravená aj nová schéma na podporu sociálnych podnikov, a teda pripomínam už to, čo som povedala minule, že dúfam, že to neznamená len presun finančných prostriedkov z inej oblasti. V tomto prípade, sa obávame, že by mohli sa stať nepohodlné chránené dielne a chránené pracoviská v tej podobe, ako ich poznáme dnes, pokiaľ teda nebudú sociálnymi podnikmi, lebo ministerstvo už dlhodobo hovorí, že je potrebné zamestnávanie ľudí so zdravotným postihnutím na otvorenom trhu práce, čo sú teda vlastne napríklad aj sociálne podniky. Problém je však, však v tom, v tom, že tie podmienky na to ešte úplne vytvorené nie sú a ten prechod až taký hladký nie je.
Ako som spomínala, rovnako vítam, že sa do zákona dostalo nielen zamestnávanie, ale aj služby, napríklad podniky sociálneho bývania. Sociálny podnik bývania je podnik, ktorý, ktorého pozitívnym sociálnym vplyvom je zabezpečovanie spoločensky prospešného nájomného bývania. Už v tomto zákone je definované, že podmienkou, oprávnenými osobami, teda na..., do týchto podnikov sú fyzické osoby, ktoré tvoria domácnosť, a ich mesačný príjem neprevyšuje štvornásobok sumy životného minima.
Tu chcem pripomenúť, že táto požiadavka sa mi zdá veľmi tvrdá, a preto dávam pozmeňujúci, tvrdá z pohľadu osôb so zdravotným postihnutím, preto dávam pozmeňujúci návrh a navrhujem zvýšiť na osemnásobok životného minima. A hneď vysvetlím aj prečo.
Ak jednotlivec alebo rodina prekročí príjem, domácnosť prekročí príjem štvornásobku životného minima, čo, čo v reči napríklad jednotlivca znamená, ak má minimálny alebo priemerný dôchodok okolo 350 eur a minimálnu mzdu, čo už je viac ako 400 eur, už v tejto chvíli je na hranici štvornásobku životného minima. Ľudia so zdravotným postihnutím sú demotivovaní hľadať si prácu. Ak sa v súčasných podmienkach k bývaniu dostanú, už nikdy sa ho nepustia. Neexistuje, že bezbariérové byty, teda ešte chcem zdôrazniť, že rozprávame sa o osobách so zdravotným postihnutím, ktoré sú odkázané na bezbariérové bývanie. Takéto byty špeciálneho určenia, ktoré sa označujú ako bezbariérové, sa neuvoľňujú tak ľahko. Problém je práve tento príjem. Jednoducho tie rodiny už potom nemajú kam ísť. Trh s bezbariérovými bytmi neexistuje. Častokrát jediné možnosti sú momentálne obecné nájomné byty, ktoré ešte aký-taký bezbariérový byt majú. Ale komerčné bývanie bezbariérové bývanie nepozná. Mám to potvrdené z niekoľkých zdrojov a aj myslím si, že ani cez Asociáciu realitných kancelárií alebo podobných inštitúcií by ste nijakým spôsobom takéto bývanie nezískali. Preto považujem za dôležité, aby sa táto hranica nastavila tak, aby zodpovedala súčasným podmienkam. Pokiaľ sa tieto podmienky nezmenia, nie je šanca, aby sa situácia pre ľudí so zdravotným postihnutím v tomto zmysle zlepšila.
Dovoľte mi teda na záver prečítať pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Silvie Shahzad k vládnemu návrhu zákona o sociálnej ekonomike a sociálnych podnikoch a o zmene a o doplnení niektorých zákonov.
Vládny návrh zákona o sociálnej ekonomike a sociálnych podnikoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa mení a dopĺňa takto:
V čl. I § 13 ods. 3 sa v prvej vete sa na konci bodka nahrádza bodkočiarkou a pripájajú sa tieto slová:
„ak je členom domácnosti osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá je odkázaná na bývanie v bezbariérovom byte, osemnásobok sumy životného minima.“
Poznámka pod čiarou k odkazu 42 znie: „Vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie.“
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, vážený pán minister, ja sa tiež úprimne teším, že máme tu takýto návrh zákona, ktorý by možno mohol zlepšiť podmienky mnohým, tak ako sú popísané, znevýhodneným a zraniteľným skupinám obyvateľov v tejto krajine, pretože naozaj nie sú to len dlhodobo nezamestnaní, ktorí sa ocitajú v nezávideniahodných situáciách, ale sú to, samozrejme, aj zdravotne postihnutí, ale sú to aj ďalší ľudia, ktorí u nás už spadajú často pod hranicu chudoby. Sú to napríklad aj ľudia, ktorí žijú sami. Sú to jednotlivci, takže, ktorí majú problém nejakým spôsobom sa finančne zabezpečiť. A pre toto je prínosom pre naozaj pre širokú skupinu ľudí.
Pri tomto návrhu zákona, keď som si ho čítala, tak som si hneď predstavila príklad, ktorý uvádzal pán na seminári, príklad z Belgicka, kde takisto tento systém funguje, a teda pozerali sme naozaj s otvorenými očami, čo všetko sa s tým dá dosiahnuť a aké všelijaké služby sa pomocou sociálnych podnikov dajú zabezpečiť. A teda boli zameraní predovšetkým na služby, ktoré napríklad nikto robiť nechce, to sú rôzne opravy spotrebičov, možno bicyklov, a ktoré proste si ťažko hľadajú skupiny podnikateľov, ktoré by sa im venovali. Čiže aj na toto by mohli sociálne podniky slúžiť.
Keďže už pani podpredsedníčka tu spomínala napríklad sociálne podniky na bývanie, ja by som v tejto chvíli chcela upozorniť na to, že naozaj ten štvornásobok životného minima, ktorý ona spomínala, je pre, napríklad pre osoby so zdravotným postihnutím veľmi nízky, nízka hranica, respektíve keď teraz práve v týchto dňoch prebieha jedna veľká mediálna kauza o tom, ako vozičkári prišli o peniaze aj o byt, a to nielen preto, že si nedávali pozor. Oni si naozaj pozor dávali, ale preto, že tá situácia je tak zúfala s tými bytmi, keď si otvoríte články, v ktorom sa o tom písalo, ako im realitná kancelária chcela hľadať náhradné bývanie, ktoré im bude hradiť, tak ich našla presne nula. A to je tá realita, preto by tieto sociálne podniky napríklad na bývanie vôbec, čo sa týka zdravotne postihnutých, nemali mať žiadnu hranicu, pretože tie podmienky máme takto nastavené momentálne.
Ďalej sa spomínalo, že v tých sociálnych podnikoch pracujú naozaj odborníci, ktorí teda s tými pracovnými, teda s tými skupinami znevýhodnenými alebo zraniteľnými pracujú. Čiže treba si dávať pozor aj na to, aby naozaj tam v nich tí odborníci pracovať mohli a aby sa teda tie zdroje na tých odborníkov našli.
Ako kvetnato tu o sociálnych podnikoch rozprával pán Blaha. Ja by som veľmi si želala, aby to takto fungovalo, ale pretože vieme, že ako mnoho vecí u nás funguje alebo nefunguje, a to ja sa nebudem už vracať k prípadom alebo teda k projektom pani Tomanovej alebo teda za čias pani Tomanovej, ale napríklad oveľa neskôr, keď sa zmenili priority vlády a peniaze sa len presunuli niekam inam, aby sa toto isté nestalo aj sociálnym podnikom, že nejakým spôsobom sa na ne vyčlenia financie a zrazu sa zmenia priority a ostanú nám zo zákona len paragrafy, ktoré budú nepoužiteľné.
V tomto prípade je tam taká stať, že podpora v širšom priestore. Budem veľmi rada, keď sa dopracujeme až sem, pretože neviem, v akom horizonte by mali naplno sociálne podniky fungovať. Ale napríklad už aj spomínané servisné poukážky, ak som to ja dobre zachytila, tak je to pomerne nákladná záležitosť a neviem si dosť dobre predstaviť, kto, akým spôsobom to bude fungovať, kto to bude zabezpečovať, respektíve akí ľudia, či sa budú na to najímať ďalší zamestnanci alebo kto, akým spôsobom toto celé prebehne. Lebo v opačnom prípade opäť tento nástroj by mohol ostať len na papieri. Takýchto nástrojov máme v zákonoch niekoľko. Sú to agentúry osobnej asistencie, agentúry podporovaného zamestnávania, to tu opakujem už niekoľkokrát. Niektoré zákony by sa mali vyhodnocovať aj z toho hľadiska, ako sa napĺňajú a či neostali, neostal len dobrý nápad na papieri.
Keď sa bavíme o tom, že môže nastať zmena situácie, teraz ja sa budem asi chvíľku obávať, či s príchodom sociálnych podnikov nenastane situácia, že nám začnú zanikať chránené pracoviská, chránené dielne, pretože v podstate aj tie sociálne podniky budú sa na sociálne podniky, na registrované sociálne podniky transformovať existujúce podniky a firmy možno. To znamená, že aj chránené dielne, chránené pracoviská, možno sa od toho očakáva a obávam sa, aby sa potom nejaké zdroje ďalšie nehľadali v iných rozpočtových položkách, ktoré doteraz fungujú.
Poslednú vec, ktorú by som chcela spomenúť, je bezbariérovosť. Pán minister mi tu často vyčíta, že teda kritizujem, že jasle, že som proti tomu, aby bola bezbariérovosť v jasliach. Ale o sociálnych podnikoch neviem nič. A naopak, sociálne podniky by mali slúžiť, je tam samostatná skupina, zdravotne postihnutí ľudia, v zákone spomenutá. Akým spôsobom toto bude zabezpečené? Pretože podľa toho, čo tu máme, a podľa toho, akým spôsobom momentálne aj prebieha opäť, akým spôsobom sa zabezpečuje bezbariérovosť, teda fyzická, fyzické odstraňovanie bariér a hlavne akým spôsobom sa toto kontroluje, nikam sme sa stále nepohli. A ja sa obávam, že aj tie sociálne podniky opäť týmto ľuďom slúžiť nebudú.
Takže chcela by som veriť, že tento nástroj pomôže ľuďom, ktorí sú odkázaní na pomoc, a teda napríklad aj ľuďom so zdravotným postihnutím. Ale, ako tu už povedal pred chvíľou pán Dostál, obávam sa, že to dopadne tak ako vždy.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Ja súhlasím, kolegyňa, že u nás už tí, ktorí napríklad z východu chceli za prácou odísť, odišli, a tí, ktorí naozaj sú viazaní na svoj domov, tak jednoducho odísť nechcú. A my sme tu mali príliš veľa pokusov na pracovnú mobilitu, príliš veľa pokusov takých, by som povedala, len symbolických a jednoducho nemyslím si, že ľudia teraz uveria nejakým ďalším príspevkom na pracovnú mobilitu.
Rovnako by sa mala zmeniť aj bytová politika v prvom rade, pretože naozaj my pokiaľ sme naučení, prevažná väčšina si kupovať byty do súkromného vlastníctva a nemáme tu žiadnu možnosť nájomného bývania, tak jednoducho nikto sa nikam sťahovať nebude. Skúste si prenajať byt niekde, zistíte tie vzťahy sú veľmi komplikované. Vlastníkom bytov vadí, že máte rodinu, že máte zviera, že máte, že ste fajčiar, že ste ktokoľvek. Že proste máme príliš citové väzby k majetkom, a jednoducho pokiaľ sa nezmení táto vec, tak žiadne ďalšie príspevky na mobilitu a podobné veci nepomôžu.
Ďakujem pekne.

Ja v každom prípade vítam akúkoľvek diskusiu, a teda verím, že práve my sme ju tu začali aj o tej posudkovej činnosti. A verím, že sa prenesie už aj na iné pôdy, pretože naozaj určite sa ukáže, že to hodnotenie a zjednocovanie posudkovej činnosti je veľmi ťažká téma a budú na ňu veľmi, veľmi rozličné názory, a preto bude tá debata veľmi dlhá. Takže už by bolo načase, keďže je to, myslím, napísané aj v programovom vyhlásení vlády, že sa bude zjednocovať posudková činnosť, tak už by bolo načase, aby sa tá debata začala.
V každom prípade verím, že tento náš návrh zákona podporíte. Ďakujem pekne.