Pán minister, pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, ja by som sa na začiatku chcela vyjadriť k tým zariadeniam starostlivosti o deti do troch rokov v zmysle tej bezbariérovosti, ku ktorej som sa nevyjadrila vo faktických poznámkach, tie, ktoré hovoril pán Mihál. Napriek tomu, že ja by som, samozrejme, uvítala, keby sme už konečne mali všetky budovy bezbariérové a všetky zariadenia bezbariérové, teda hlavne tie inštitúcie, či už...
Pán minister, pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, ja by som sa na začiatku chcela vyjadriť k tým zariadeniam starostlivosti o deti do troch rokov v zmysle tej bezbariérovosti, ku ktorej som sa nevyjadrila vo faktických poznámkach, tie, ktoré hovoril pán Mihál. Napriek tomu, že ja by som, samozrejme, uvítala, keby sme už konečne mali všetky budovy bezbariérové a všetky zariadenia bezbariérové, teda hlavne tie inštitúcie, či už školské zariadenia, alebo teda úrady, napriek tomu tu vidím jeden malý problém.
A ten problém je ten, že bezbariérovosť sa u nás nerieši systematicky a my nemáme, my nemáme žiadnu inštitúciu, ktorá sa tomu venuje a potom to tak aj vyzerá. Ja vám môžem hovoriť každý deň, s čím sa stretávam a čo akým spôsobom je, v úvodzovkách, bezbariérové. Z toho dôvodu si myslím, že prikazovať takýmto zariadeniam, aby debarierizovali svoje už existujúce zariadenia, ktoré vlastne ani s tým dopredu nepočítali, že takúto podmienku budú musieť spĺňať, je trošku, trošku obmedzujúce a je to niečo, ako, aj to, a to je jedno, že či sú to, či sú to zariadenia, ktoré sú ako podnikateľské subjekty, či sú to nejaké eseročky alebo fyzické osoby podnikajúce, alebo či sú to nejaké neziskové organizácie, všetkým to spôsobí problém. A jednoducho pri zakladaní takéhoto zariadenia, keď s tým raz nepočítali, tak ani tie priestory také nehľadali.
Druhá vec je, že keby sa aj chceli presťahovať a keby chceli si nájsť nejaké priestory, môžem vám povedať, ja každý deň prosím, či už kolegov, alebo akékoľvek aj inštitúcie, aj neraz som bola na školeniach, vždy prosím všetkých, hľadajte bezbariérové priestory. Myslíte si, že nejaké nájdu? Nenájdu. Preto ja by som, teda ešte okrem toho, že, alebo teda, kde vidím ten problém, prečo tie bezbariérové objekty vôbec nemáme, je ten, že my nemáme odborníkov. My nemáme odborníkov na bezbariérovosť, my nemáme odborníkov, my nemáme dostatočný počet projektantov a my nemáme kontrolné mechanizmy, ktoré by toto hodnotili. Takže ja vôbec netuším, akým spôsobom sa budú hodnotiť potom tieto zariadenia z pohľadu bezbariérovosti a kto ich bude hodnotiť, keď skúsenosť je taká, že pri akýchkoľvek objektoch po kolaudácii sa zabudne na akúkoľvek bezbariérovosť a ona sa jednoducho zruší, pokiaľ sa dá.
Preto vás možno, pán minister, vyzývam tak trochu, že hľadajte možno cestu spolupráce s ďalšími ministerstvami, ako tej bezbariérovosti pomôcť. A preto možno by sa mi zdalo rozumnejšie, keby aj tá účinnosť alebo keby ten termín, kedy už naozaj musia byť debarierizované aj tie jasle, aby bol reálny. Lebo obávam sa, že zas nám tu vznikne plno pseudobezbariérových zariadení.
Ešte by som chcela povedať, že tá bezbariérovosť, čo sa týka týchto zariadení, je asi najmenej potrebná, že určite by bolo, určite sú dôležitejšie budovy, inštitúcie, ktoré tú bezbariérovosť potrebujú. Ale aj tak musím pripomenúť, že ona tá bezbariérovosť sa nerobí len kvôli deťom. Tie deti naozaj tam veľmi, s tým dieťaťom si poradíte, aj keď je ešte maličké, áno. Ale, samozrejme, je to aj kvôli rodičom.
Čiže áno, ja určite som za to, ale hlavne tlačme na tie nové, novovznikajúce zariadenia, aby tie už spĺňali požiadavky, ale aby ich naozaj spĺňali a aby ich aj dodržiavali. Samozrejme, môže sa stať, že aj zamestnanec je s nejakým zdravotným postihnutím a takisto môže pracovať. Čiže áno, myslíme aj na túto skupinu ľudí a myslíme aj na tieto možnosti. Takže toľko asi k tej, tejto bezbariérovosti.
No a ďalej by som sa chcela venovať denným stacionárom. Denné stacionáre sú jednou z foriem deinštitucionalizácie, ktoré majú za cieľ, majú podporovať komunitnú starostlivosť. Zámerom deinštitucionalizácie je vytvorenie a zabezpečenie podmienok pre nezávislý a slobodný život všetkých občanov odkázaných na pomoc spoločnosti v prirodzenom sociálnom prostredí komunity. Denný stacionár plní niekoľko úloh. Snaží sa o zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopností fyzickej osoby viesť samostatný život a na podporu jej začlenenia do spoločnosti. Zabezpečuje nevyhnutné podmienky na uspokojovanie základných životných potrieb fyzickej osoby. Hlavne chráni pred sociálnym vylúčením fyzickej osoby a rodiny, lebo často je to jediná možnosť, kam sa títo ľudia dostanú.
Ako je uvedené aj na stránke ministerstva, Slovenská republika sa pripojila k celosvetovému trendu systematického odstraňovania dôsledkov modelu inštitucionálnej izolácie a segregácie ľudí už v roku 2011. Teraz po piatich rokoch sme prišli na to, že nám pribúda zariadení denných stacionárov, a tak to treba zastaviť. Napriek tomu, že zoznamy čakateľov na umiestnenie do takýchto zariadení sú, ja vám môžem povedať, pani Vaľová, že mne, ja poznám zariadenia, navštívila som tie zariadenia, ktoré mi hovoria, že prijali by aj viacej tých ľudí a tí ľudia chcú ísť do tých zariadení, ale nemajú kam. Ich činnosť si môžte ísť kľudne pozrieť, ja vám dám aj kľudne kontakty.
Ako už kolegyňa povedala, v súčasnosti, ak teda mám dobrú informáciu, by malo byť registrovaných 320 verejných aj neverejných poskytovateľov takýchto služieb, teda denných stacionárov, z čoho 52 je verejných. A ako tu už bolo povedané, medzi tými jednotlivými krajmi je veľký rozdiel v počte. Kým v Trenčianskom kraji ich je sedem, v Prešovskom kraji až 155. Ale z toho mne osobne vyplýva, že chyba nebude v zákone, ale chyba bude niekde inde. Chyba bude pri posudzovaní a pri otváraní tých zariadení.
Znova sa hovorí stále len o zneužívaní a tieto pravidlá sú namierené proti zneužívaniu. Ja sa pýtam: Koľko zariadení, ktoré by mali zneužívať takéto, teda tento zákon, zákon o sociálnych službách, koľko takýchto zariadení ste, pán minister, zavreli? Myslím si, že znovu budú na to doplácať tie zariadenia, tak ako už povedala kolegyňa, ktoré chcú robiť poctivo sociálne služby.
Ale dotkla by som sa niektorých tých navrhovaných zmien. V niektorých sa budem trošku opakovať, ale nebudem to moc naťahovať. Je to ten stupeň odkázanosti fyzickej osoby, ktorý teraz už môže byť v denných stacionároch len od stupňa dva, teda tri, pardon. V dôvodovej správe je uvedené, že nie je možné pri stupni dva vykonávať činnosti, ako plánovať, viesť a hodnotiť za účasti prijímateľa sociálnej služby individuálny plán, ktorého súčasťou je aj program sociálnej rehabilitácie. Ja teda vítam, že priamo v zákone som našla, že takýmto ľuďom, ktorí teda už nebudú môcť využívať denné stacionáre, je, musí byť, samozrejme, bezodkladne doručené oznámenie o tom, že nebudú môcť využívať takéto zariadenie a že im bude poskytnuté základné sociálne poradenstvo o možnostiach poskytovania inej sociálnej služby, ako je napríklad denné centrum, domáca opatrovateľská služba. Ja sa len obávam, ako to už z praxe poznáme, že či túto informáciu nedostanú na poslednú chvíľu, lebo bežne sa stáva, že rozhodnutie príde tri dni pred skončením povedzme tejto služby. A teda, že či dostanú naozaj nejaké relevantné informácie o tom, kam a akým spôsobom, kde sa môžu uchádzať o nejakú inú službu.
Vzhľadom k individuálnym podmienkam a potrebám odkázanej osoby však nie je vždy vhodné poskytovanie inej sociálnej služby. Napríklad tá opatrovateľská služba spomínaná. A preto možno by mal zostať variant s tým denným stacionárom. Ja stále pripomínam, my sa nebavíme o zariadeniach, ktoré zneužívajú služby. Ja chápem, že to je problém. My nikto nechceme, aby sme tu mali zariadenia, ktoré sa proste priživujú na akýchkoľvek službách. Chcem tiež pripomenúť, že aj ten človek, ktorý potom nebude mať inú možnosť, môže vďaka tejto izolácii skončiť v nejakom úplne inom stupni odkázanosti len preto, že sa doslova zblázni doma.
Ďalším problémom, a teda z tých, to mám spätnú väzbu z denných stacionárov, je uzatváranie zmluvy s prijímateľom sociálnej služby na dobu alebo teda na čas minimálne 80 hodín mesačne, keď to zjednodušíme. Teda môžu aj, samozrejme, menej, ale v tom prípade nedostanú príspevok na tohto klienta, a teda pre tých klientov bude povinné, aby v tom zariadení trávili tak veľa času, ako sa len dá.
Ja v tomto nesúhlasím s vami, pani Vaľová, lebo vy ste povedali, že tam majú tráviť celý deň. Ale tie zariadenia sú určené aj pre tých, vy ste hovorili o tých relaxačných a že keď tam trávia celý deň, tak tam proste musia mať tie oddychové miestnosti. Ale tie zariadenia sú aj o tom, že sú tam ľudia, ktorí tam prídu na pár hodín a prídu tam na pár hodín preto, že jednoducho sú unavení, nevládzu, majú rôzne zdravotné obmedzenia a jednoducho im stačí tam byť pár hodín v takomto zariadení a 80 hodín je pre nich naozaj likvidačné. Navyše, tie zariadenia, ktoré som ja navštívila; ja vám ich hneď poviem, nebojte sa; navštevujú; sú na východe. Tie zariadenia, ktoré som navštívila, do týchto zariadení prichádzajú tí klienti aj desiatky kilometrov a naozaj im sa často stáva, že do dobrých zariadení sa klienti zvážajú nejakým spôsobom alebo proste ich dovážajú. A aj zhodou okolností teraz pred chvíľkou som čítala informáciu, že mamička vozí do, ja neviem, bolo to možno školské zariadenie alebo iné, ale tridsať kilometrov. A to je proste bežná situácia a to sa týka aj denných stacionárov.
Tieto, keď sa bavíme, vy stále chcete počuť odo mňa, že kde som bola. Ja som naozaj bola na východe, v Lučenci, v Rimavskej Sobote alebo teda tam v tých končinách. Možno že to neni ani východ úplný. To sú miesta, kde; alebo teda musíme brať do úvahy aj tie regionálne rozdiely. A tam, pokiaľ je tam klient, ktorý má zdravotné postihnutie alebo respektíve rodina sa stará o takúto osobu, takúto osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, väčšinou sú aj v ťažkej finančnej situácii, nemajú prácu, sú na opatrovateľských príspevkoch, sú na invalidných dôchodkoch, čiže oni si reálne nemajú z čoho platiť veľmi takéto služby a zvlášť ešte, keď musia dochádzať. Tak tie príspevky nemôžu byť nastavené ani nejak veľmi vysoko, respektíve tie úhrady, ktoré si oni musia platiť.
Ďalším problémom v týchto stacionároch... Problémom, no. Nechcem to nazvať úplne ako problém, lebo však je to, samozrejme, vítané, že tí pracovníci, ktorí, alebo tí zamestnanci, ktorí tam sú a pracujú s ľuďmi povedzme s mentálnym postihnutím, majú odborné vzdelanie, to je len plus a, samozrejme, sa to víta. Ale on, samozrejme, každý takýto zamestnanec má tak isto nejaké nároky a tieto počty a tá odborná zdatnosť tých zamestnancov tak isto môže byť v tomto prípade likvidačná, lebo zákon nijakým spôsobom nepočíta s tým, že sa bude príspevok pri takejto povinnosti zvyšovať.
O priestorových nárokoch tu už bolo povedané a ja by som preto vám chcela predstaviť ešte v rýchlosti len jeden konkrétny príklad denného stacionára. Ide o stacionár, ktorý má zhruba 30 klientov a tí klienti majú nasledujúce stupne odkázanosti: stupeň II dvaja klienti, stupeň III sedem klientov, stupeň IV šesť klientov, stupeň V jeden klient, stupeň VI štrnásť klientov. To znamená, takmer polovica je s najvyšším stupňom odkázanosti. Súčasný počet tohto zariadenia; súčasný počet zamestnancov tohto zariadenia je sedem zamestnancov, pričom sú tam tri celé úväzky. Z toho jeden bol hradený z národného projektu na deväť mesiacov v súčasnosti. A potom sú tam ďalšie štyri úväzky, ktoré sú na polovičný úväzok. Už pri takomto zložení im bude chýbať jeden úväzok. Majú, samozrejme, problém; s tým, že tie úväzky majú aj vďaka tomu, že majú aj chránené pracovisko. Už teraz majú problém, že z čoho budú platiť toho jedného zamestnanca, ktorý bol hradený z národného projektu. Čiže už ten jeden človek je teraz otázka a teraz, samozrejme, plus navyše ďalšieho človeka by mali zamestnať. Z toho dôvodu im môže vychádzať jedine to, že znížia kapacitu zariadenia. Samozrejme, povedali mi, že okrem toho, že teda, nieže chceli znížiť kapacitu zariadenia, ale chceli kapacitu zariadenia zvýšiť a snažili sa o to ešte za starých podmienok, lebo majú ďalších šesť klientov, ktorí čakajú do zariadenia. To sa im nepodarilo a teraz, zdá sa, budú musieť ešte niektorých aj uvoľniť okrem teda stupňa odkázanosti II, ktorý, tí dvaja klienti, ktorí tam sú, žiaľ, tam už chodiť nebudú môcť.
Novela zákona; teraz ešte pokračujem stále v tomto príklade; hovorí o povinnom počte hodín, teda koľko má klient stráviť v zariadení. Doteraz boli tie obmedzenia naozaj veľmi benevolentné. Bolo tam, v zákone bolo uvedené, že stačí prakticky jeden deň v mesiaci alebo jedenkrát za 30 dní, aby bol v zariadení a už vznikol nárok. Tak to si myslím, že to nie je problém tých zariadení, že to takto bolo nastavené. Ale, samozrejme, je to problém inde. Teraz sa to posunulo zase do úplne iného extrému.
V tomto zariadení napríklad bolo, chodia klienti do tohto zariadenia na štyri až šesť hodín denne, niektorí dva-tri dni v týždni na osem hodín. Niektorí menej, ako im to vyhovuje. Samozrejme, treba tam rátať s tým, že môžu byť chorí, je tam nejaké chrípkové obdobie alebo sa napríklad necítia dobre v lete, a teda vynechávajú, samozrejme, a radšej sa izolujú doma. A z týchto 30 klientov požiadavku 80 hodín v mesiaci spĺňa asi desať. Ostatní sú na menej hodín, ale u každého je to viac ako 40 hodín. Takúto mám spätnú väzbu z jedného konkrétneho zariadenia. Priznám sa, že keď som v tom zariadení bola, to zariadenie pôsobí v dvoch domoch, je tam, ja si myslím, že priestorovo je naozaj, tie podmienky musia spĺňať, lebo je tam, vyzerá, že tam je, teda ako úplne z laického pohľadu nie je to, ako to býva u nás zvykom alebo ako to možno spomínala pani kolegyňa, že niekde v reštaurácii si zriadia nejaký kút. Tak tu to vyzerá, že je miesta dosť, ale napriek tomu je vidno, že to zariadenie žije skromne, pretože na prevádzku už im veľa peňazí nezostáva a musia si hľadať neustále sponzorov, musia si riešiť všetko svojpomocne a musia hľadať rôzne iné alternatívy na to, aby vôbec mohli fungovať. Nehovoriac o vybavení, že keď tam prídete, tak sú vďační, ak im niekto daruje nábytok, lebo proste na to už jednoducho im neostávajú peniaze. A naozaj z tohto pohľadu sa im ťažko funguje.
Ako mi povedala pani riaditeľka tohto zariadenia, je naozaj pre nich problém, aby im zvyšovali tie platby, ktoré si musia za službu hradiť, lebo sú to ľudia, ktorí naozaj, matka sa tam stará, väčšinou sú to teda neúplné rodiny. Alebo teda nieže väčšinou, často sú to neúplné rodiny, matka sa stará o toho syna alebo dcéru a potom otec býva nezamestnaný, keďže je to tak, ako je, a preto sa teraz pýtajú, že čo vlastne majú robiť. Akým spôsobom majú ďalej, akým spôsobom majú ďalej fungovať a kde hľadať zdroje na fungovanie takéhoto zariadenia?
Pani Vaľová, ja by som vás poprosila, trošku menej to komentujte, lebo vás počujem.
A tak asi znovu ostane týmto, týmto; možno zamestnanci majú riešenie. Pôjdu a zoberú sa a pôjdu do Rakúska robiť opatrovateľov, ako to už býva zvykom, a zariadenie zanikne aj v tomto prípade.
A tak ja vás prosím zvážiť niektoré tie podmienky, možno čo sa týka tých hodín pre jedného prijímateľa, aby tie podmienky neboli také likvidačné. A tiež vás prosím, aby ste sa viac začali zaujímať naozaj o tie zariadenia, ktoré fungujú, aby ste sa pýtali, aby ste si naozaj hľadali tie. Veď máte zamestnancov, ktorí, ako hovoríte, tam idú nechať dušu, tak nech vám dávajú spätnú väzbu o tom, ktoré zariadenia sú naozaj fungujúce, ktoré si myslia, že sú fungujúce. Navštevujte ich, pýtajte sa ich a potom budete vedieť, že či tie podmienky, ktoré ste nastavili, sú správne alebo to treba nastaviť nejako inak.
Možno riešením by bolo v tomto prípade aj zaviesť rozdielnu sumu pri rozličnom stupni odkázanosti, pretože je rozdiel, či sa staráte o niekoho alebo či máte v zariadení niekoho, kto má naozaj ťažké zdravotné postihnutie, a teda zaberie čas možno jedného zamestnanca celého, alebo či ten človek reálne dokáže fungovať aj s tými šiestimi zamestnancami. Čiže aj toto je, aj toto by mohol byť kľúč, čím vyšší stupeň odkázanosti, tým vyšší príspevok na toho klienta.
To je z mojej strany všetko. Ďakujem pekne.
Skryt prepis
