Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Moment. Ďakujem za slovo. V úvode môjho príspevku mi dovoľte za seba osobne, ale aj za klub SaS skonštatovať, že, samozrejme, podporujeme predložený návrh zákona z dielne skupiny poslancov týkajúci sa zmeny financovania RTVS. Zároveň sa však domnievame a chcem z tohto miesta upozorniť na fakt, že situácia vo financovaní a najmä v hospodárení RTVS je oveľa, oveľa zložitejšia, ako si všetci vôbec dokážeme predstaviť, a súčasný návrh preto považujeme len za jeden z množstva nevyhnutných krokov, ktoré by podľa nášho názoru bolo potrebné, ktoré by boli potrebné na reformu RTVS.
Sme totiž presvedčení, že je potrebné rozpliesť množstvo otázok a množstvo najmä vzťahov, aby sa na konci celého procesu z RTVS stala inštitúcia naozaj verejnoprávna, nezávislá od politických tlakov, ale predovšetkým spravujúca verejné financie naozaj efektívne, transparentne a účelne. Musím z tohto miesta zopakovať a opäť pripomenúť, že rovnaký zákon navrhnutý stranou SaS parlament už raz schválil, ale vládna moc SMER – SD ho vzápätí zrušila. A prečo sa tak asi stalo, bude ešte predmetom môjho príspevku aj v rozprave k voľbe riaditeľa RTVS, ktorá nás ešte čaká.
Teraz mám na predkladateľov zákona ale takú otázku, ktorú si kladiem, a to je, ako sme prišli na číslo 0,15 % z HDP, minimálne 100 mil. eur. Ja predpokladám, že tou odpoveďou bude, že je to nejaké zvykové právo, lebo historicky sa zhruba toľko v RTVS doteraz ročne vždy míňalo. Ale myslím si, že by bolo konečne načase preskúmať, či je táto suma vôbec oprávnená a z čoho vôbec historicky vzišla. Lebo vieme, že financie zhruba v tejto výške prichádzajú do RTVS z dvoch zdrojov, a to z koncesionárskych poplatkov a zo zmluvy so štátom, to je chronicky známe. A cieľom vášho návrhu vlastne zákona je zrušenie týchto dvoch súčasných príjmov RTVS a ich nahradenie novým príjmom, ktorý by bol každoročne poskytovaný z rozpočtu, pričom sa presne a jasne teda určuje ten mechanizmus výpočtu jeho výšky. A píšete v dôvodovej správe, vy ste ako predkladateľ uviedli to, čo SaS od začiatku a opakovane tvrdíme, že koncesionárske poplatky sú fakticky len ďalšou daňou, navyše nesystémovou, pretože je viazaná nie na vlastníctvo prijímača, ale doslova na vlastníctvo spomínanej zástrčky. Ja len pripomeniem, že tento paškvil, ľudovo nazývaný zástrčkový zákon, vznikol v hlave ministra za SMER – sociálnu demokraciu.
Ale pokračujem ďalej. Ak niekto tvrdí, že RTVS je vďaka koncesiám, spôsobom financovania, týmto spôsobom financovania viac nezávislá a transparentná, tak si myslím, že pravý opak je pravdou. Ale myslím si, že pravdou je aj to, že ani len tou samotnou zmenou financovania, ktorú celkom správne navrhuje aj predkladaná novela zákona, sa takou nestane. Myslím si, že je smutným faktom, že po krátkom oživení v rokoch 2010 až 2012 sa celková pozornosť verejnosti aj politických strán od diania v RTVS a v kultúre všeobecne odvrátila, akoby v rezorte kultúry pod vedením ministra Maďariča na rozdiel od ostatných ministerstiev bolo všetko v absolútnom poriadku. Ale pozrime sa teraz na fakty.
Ako vyplýva z rozpočtu RTVS na rok 2017, počíta s už spomínanými príjmami vo výške cirka 100 mil., 101 mil. eur, z čoho približne 75 mil. eur pochádza z koncesionárskych poplatkov a zvyšok zo zmluvy so štátom. Keď sa pozrieme na výdavkovú časť, tak z tej vyplýva, že rozpočet sa chystá byť spotrebovaný napríklad aj takto: na mzdy 30 mil. eur a na platby do externého prostredia v roku 2017 33 mil. eur. V porovnaní s rokom 2016 sú mzdy zhruba na tej istej úrovni a platby do externého prostredia sa o niečo znížili, v minulom roku to bolo 40 mil. eur.
Takže tu sa práve zastavím na chvíľku pri tom fakte, nad ktorým rozmýšľam, a chcem vás poprosiť, aby ste porozmýšľali spolu so mnou. RTVS má podľa mojich informácií v súčasnosti okolo 1 400 zamestnancov. A ak sú moje informácie správne, tak súkromná televízia Markíza napríklad v počte zamestnancov osciluje medzi 250 až 400 z dôvodu, že si časť vysielania produkuje vo vlastnej réžii, a to všetko, podotýkam, bez jediného centu štátneho príspevku. Preto si kladiem otázku, kto sú vlastne tí mnohopočetní zamestnanci RTVS, keď z rozpočtu je jasné, že teda gro vlastnej tvorby RTVS sa realizuje prostredníctvom externých subdodávok.
Ďalej treba spomenúť, že vznik tzv. zmluvy so štátom, ktorú pán Viskupič niekoľkokrát nazval diabolská, bol odôvodňovaný nutnosťou podporiť domácu tvorbu. Avšak okrem toho, ako bolo správne aj povedané, tak nie je vždy jasné, koľko presne si ten-ktorý riaditeľ na ministerstve vylobuje a ako pekne vládnu garnitúru poprosí, ale oveľa diabolskejšia je podľa mňa iná vec, a to je tá, že prakticky neexistuje kontrola jej plnenia. Jediná kontrola, o ktorej viem, že bola vykonaná, tak to bolo za vlády Ivety Radičovej, ale táto po zmene vlády nebola dotiahnutá. Nie je jasné, čo presne sa s jej výsledkami na ministerstve udialo, a nemám vedomosť o tom, že by sa niekde objavili výsledky z tejto kontroly, resp. z akejkoľvek prípadnej ďalšej kontroly plnenia zmluvy so štátom zo strany ministerstva, ktoré to má mať v náplni práce. Takže odvtedy akoby stále visia vo vzduchu odôvodnené pochybnosti o spôsobe schvaľovania projektov financovaných z RTVS.
Ako už bolo naznačené mojím predrečníkom, tá samotná zmluva je taký paškvil, že o financovaní pôvodnej tvorby sa z nej nedozvieme prakticky nič, odporúčam si ju prečítať. Ono tie peniaze na pôvodnú tvorbu sa potom miešajú v jednom vreci z rôznych zdrojov a ich dôkladná kontrola by preto bola viac ako potrebná. Toto dvojzdrojové financovanie teda dovoľuje manažmentu RTVS s podporou ministerstva kultúry dlhé roky až do dnešného dňa tajiť procesy s výberom koproducentov a to aj takých, s ktorými sa celú históriu ich tzv. podnikania vlečie tieň podozrení na bezbrehé rozhadzovanie peňazí a podvádzanie, počínajúc napríklad filmom Jánošík a končiac rozdávaním trafík pre moderátorov mítingu strany SMER.
Myslím, že doterajší riaditelia RTVS ani pán minister s touto praxou nič neurobili a pokračuje sa v nej naďalej. S touto situáciou, rovnako ako aj s návrhom zákona, ktorý práve prejednávame, súvisí teda aj plač ministra Maďariča unisono so súčasným, ale aj bývalými riaditeľmi RTVS nad nutnosťou zvyšovania koncesionárskych poplatkov. Podobne falošne mi znejú aj hlasy z producentského prostredia, ktoré adorujú súčasný stav. Obávam sa, že je to len preto, že sa im možno len podarilo napojiť nejakým spôsobom na dobrý zdroj príjmov a majú možnosť zúčastniť sa výhodného ryžovania.
Pre ilustráciu ešte uvádzam, že z nezáujmu verejnosti alebo z tohto dôvodu, že verejnosť sa príliš nezaujíma, ale aj politici vo všeobecnosti sa popri všetkých kauzách, ktoré sa v našej spoločnosti riešia, tak sa o kultúru na Slovensku vlastne príliš nezaujímame, tak sa v RTVS a v slovenskej kultúre vyskytujú, vyskytli a vyskytujú také excesy ako výroba filmového diela so schválenými rozpočtami v hodnote desiatok miliónov eur, ktoré by aj HBO závidelo, ale ktoré verejnosť nikdy nevidela ani neuvidí, hoci sa na nich možno podieľala z vlastných daní. Myslím si, že aj piešťanské cétečko by zbledlo závisťou pri tom, ako hladko všetko v tomto rezorte oproti ostatným rezortom pomerne nepovšimnutom prechádza.
Na záver teda ešte raz: Súhlasíme so zmenou spôsobu financovania RTVS, je to naša dlhodobá agenda, ale vo svetle dlhodobého diania máme za to, že bude potrebné riešiť nielen zdroje jej financovania, ale najmä ich, oprávnenú výšku ich míňania, ich používania. Vo fungovaní RTVS je preto nevyhnutná nielen celková zmena finančných mechanizmov, ale najmä mechanizmov ich kontroly zo strany ministerstva. Inými slovami, otázka výšky príspevku, ktorým by bola RTVS financovaná zo štátneho rozpočtu, by sa podľa nášho názoru mala upraviť až podľa skutočných potrieb verejnoprávneho média a nie podľa zvykového práva, poprípade nejakého nekvalifikovaného odhadu. Ak máme stanoviť nejaké percento HDP, ktorým by sa RTVS mala financovať, tak jeho stanovenie by som si vedela predstaviť po, napríklad po komplexnom audite finančných tokov v tomto prostredí a podľa mňa potom by sme mali volať na prvom mieste. To by však bola zrejme téma až do druhého čítania. Takže, samozrejme, v prvom čítaní podporíme návrh v tom znení, v akom je predložený.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán minister, vážená pani predsedajúca, kolegovia, kolegyne, na celej tejto veci sa mi nepáčia dve veci. Hlavne sa mi nepáči ten princíp, že tu teraz jednak ad hoc lepíme nejaké paragrafy vytrhnuté z kontextu a ideme ich napasovať na stavebné konanie doslova na hrane s ústavou, všetko sa to deje napochytre a iba preto, že súčasná vládna garnitúra ľuďom niečo sľúbila, čo nedokázala splniť. Ale o vyvlastňovaní a aj o zrýchlenom procese sa dostatočne vyjadrili moji predrečníci, či už v prvom čítaní, alebo aj teraz.
Sústredím sa na tú druhú vec, ktorá má trápi, a síce, že robíme niečo, o čom vôbec nemáme istotu, že to naozaj potrebujeme. Ja vám kladiem, pán minister, otázku a prosím vás, aby ste mi na ňu odpovedali, ako je to možné, že staviame takéto veľké stavby, nielen obchvat, kvôli ktorému tu musíme teraz narýchlo schvaľovať nejaké pochybné paragrafy. Kto povedal, že práve táto stavba má mať prioritu pred ostatnými stavbami, že to majú byť práve diaľnice a obchvaty v zásobníku investičných projektov, ktoré by pomohli dopravnej situácii na Slovensku? Viackrát tu odznelo, že odborná obec nie je presvedčená, že obchvatom sa dopravná situácia v Bratislave výrazne zlepší. Takže ak mi; moja otázka znie, na základe akej koncepcie sa s takýmito stavbami vôbec začalo.
Ak máte, pán minister, na jazyku odpoveď, že predsa máme národný strategický plán rozvoja dopravy do roku 2030, tak vás musím upozorniť na to, že je to bezzubý materiál do šuflíka, urobený iba preto, aby sme splnili ex ante kondicionalitu, teda bezvýhradnú podmienku Bruselu na to, aby nám vôbec neboli odopreté eurofondy na celú prioritu dopravy. Je bezzubý a čisto formálny preto, lebo mu chýba vykonávacia časť a tá mu musí chýbať, pretože sa nemá na čo napojiť, lebo logicky by mala totiž korešpondovať s regionálnymi plánovacími dokumentmi, dopravnými generelmi, a najmä plánmi udržateľnej mobility spracovanými na úrovni samosprávnych krajov a krajských miest. Vo vašej vlastnej metodike, ktorú na ich vypracovanie, teda na vypracovanie plánov udržateľnej mobility, vaše ministerstvo vypracovalo na konci roku 2015, sa uvádza nutnosť prepojenia regionálnych plánov udržateľnej mobility a národnej stratégie dopravy a to najmä v otázke zberu a analýzy dát, ale aj v otázke stanovenia cieľov a opatrení, ktoré sa zase logicky majú pretavovať do nejakého zásobníka projektov a investícií. Odporúčam schému podľa odporúčaní Jasper na strane 39 tejto metodiky.
A tiež sa vás pýtam, pán minister, kde sú podľa vás tieto dokumenty, tieto plány udržateľnej mobility, tzv. PUM-y, o ktoré sa mala opierať národná stratégia rozvoja dopravy. Viete to? Vy možno nie, vy ste relatívne krátko ministrom a nemusíte vedieť všetko, ale my všetci, ktorí v krajských mestách a v samosprávnych krajoch čakáme na tie slávne eurofondy ako na zmilovanie božie a z ktorých by mali byť mestám a krajom preplatené aj tieto plány udržateľnej mobility, tak my to vieme veľmi dobre. Nie sú nikde, neexistujú, teda konkrétne v Trenčianskom samosprávnom kraji sa ešte len teraz možno začínajú obstarávať, ako keby sa tam niekde čakalo na nejaký pokyn alebo čo, lebo predbežné ponuky vlastne ešte ani nemáme. Ale čo je paradox, tak tie, ktoré si dalo urobiť na vypracovanie takéhoto plánu udržateľnej mobility krajské mesto Trenčín, podľa mojej poslednej informácie to urobilo teraz nedávno, dalo si takéto predbežné ponuky urobiť, vypracovať piatim firmám a skúste si tipnúť, koľko sa vyšplhala priemerná ponuka. Je to 920-tisíc euro. Perličkou je, že štyri z tých oslovených firiem boli tie, ktoré mestu odporučilo ministerstvo pôdohospodárstva, resp. preň vypracovávali benchmark, podľa ktorého na začiatku procesu sami odporučili polovičnú sumu. 920-tisíc euro za jeden strategický dokument pre krajské mesto! A môžete hádať, ktoré tie firmy to boli. Ak hádate, tak hádate správne, boli to Deloitte a im podobní.
Ja viem, že toto maslo zhodou okolností teraz nepadá na vašu hlavu, lebo riadiacim orgánom pre túto časť eurofondov, z ktorých mali byť platené takzvané PUM-y, tie plány udržateľnej mobility, je ministerstvo pôdohospodárstva. Evidentne však vo vláde nevie ľavá ruka, čo robí pravá. Každý rezort si tam robí svoje, len aby sa čerpalo. Takže ako som hovorila aj pri prvom čítaní k tomuto návrhu, v tejto krajine nie je podstatným robiť logické trvalo udržateľné riešenia pre rozvoj regiónov, pre mestá a kraje a nebodaj pre ľudí, nie je tu podstatným robiť veci zmysluplne. Podstatným je čerpať, čerpať a čerpať, urobiť všetko preto, aby to v danom rezorte bolo čo najviac, je jedno, či sú to eurofondy, alebo štátne peniaze z daní občanov, toto je mantra tejto banánovej vlády – prečerpať. Preinvestovať, čo najviac to ide, aj za cenu porušovania ústavy, aj za cenu vyvlastňovania pozemkov, stoj čo stoj, bezbreho, obludne a bez obalu alebo aj do alobalu.
Neviem, či vás má potešiť fakt, že situácia sa opakuje naprieč ministerstvami, a teda nie ste v tom sám, ale je fakt aj to, že na vašom ministerstve sú konkrétni ľudia, ktorí sú súčasťou chobotnice, ktorá si svojimi chápadlami privlastňuje a vyciciava všetko, čo sa ešte dá. Je to obludné a je načase volať po zodpovednosti a žiadať hlavy aj na vašom ministerstve.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, vážený pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma určil za spravodajkyňu k návrhu predkladaného zákona o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby. V súlade s rokovacím poriadkom podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií a zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z rokovacieho poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokoval Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Pre mňa je až neuveriteľné, ako môže príprava veľkých projektov, veľkých dopravných projektov typu obchvat Bratislavy, ale aj iných dopravných stavieb veselo bežať napriek tomu, že nikto netuší, načo ich vôbec potrebujeme. Strihanie pások je zrejme lákavá politická disciplína, nech sa deje stoj čo stoj.
Ja sa chcem pozrieť na tento problém trošku z iného uhla pohľadu a to sú eurofondy. Vieme, že celosvetovým trendom dnes je prechod od áut k iným, voči prírode šetrnejším druhom dopravy. Obdivujeme to v dobre fungujúcich mestách plných mestských električiek, trolejbusov, ekobusov alebo cyklistov typu Kodaň a podobne. A ako je známe, Európska únia už dávno podporuje takéto snahy a napríklad aj Bratislava vďaka tomu v roku 2013 získala nemalé prostriedky na nákup trolejbusov a trolejových vedení, ako aj električiek s novými dráhami presahujúcimi aj Dunaj, aby občania, skrátka, zamieňali dopravu z áut na kvalitnejšiu hromadnú dopravu. Napriek tomu a napriek tejto masívnej sume do verejnej dopravy, ktorú sme teda prečerpali, napríklad konkrétne v území Bratislavy v minulom programovacom období, tak zrazu štát plánuje v tom istom území vybudovať obchvat pre autá, čo je podľa mňa nelogické, akoby ľavá ruka nevedela, čo robí pravá, lebo je to v tom istom území. Do tej monštróznej stavby sa púšťame preto, alebo bez toho, aby sme vedeli, aké to bude mať vlastne dopady na územný rozvoj hlavného mesta a jeho okolia.
Chcem povedať, že bavíme sa tu síce o vyvlastňovaní pozemkov, ale táto téma čerpania eurofondov je podľa mňa úplne kľúčová, pretože nič z toho, čo sa robí pri plánovaní takýchto veľkých stavieb typu napríklad aj stavby v okolí Bratislavy a diaľnic a podobne, tak takéto rozhodnutia pre mňa nemajú oporu v žiadnej komplexnej národnej dopravnej stratégii, pričom tá je podmienkou. Aký-taký národný koncepčný materiál síce vznikol. Bolo to napochytre, prakticky nedávno, koncom roka, respektíve v úvode tohto roka. Napriek tomu, že projekt obchvatu alebo projekt teda týchto veľkých stavieb cestných je už dávno rozbehnutý, tie projekty bežia, ale dokument s názvom Strategický plán rozvoja dopravy do roku 2030 bol schválený, ako som povedala, až zhruba niekedy na prelome minulého a tohto roka. Ale, bohužiaľ, nič podstatné on nerieši, lebo chýba v ňom tá najdôležitejšia, to jest vykonávacia časť. Bez toho sa stavby, cestné stavby, ale ani nákup trolejbusov alebo stavby prípadných záchytných parkovísk, integrovaných zastávok verejnej dopravy a podobne nedajú vierohodne obhájiť. Tie dokumenty, ktoré by mali byť podkladom pre tvorbu takéhoto národného koncepčného plánu, dokumentu, odborníci poznajú pod pojmami ako generally dopravy, regionálne dopravné generally, plány udržateľnej mobility a tak ďalej. A tieto stále vypracované nie sú. A do konca tohto roka, predpokladám, že ani nebudú. Nedávno som sa na to pýtala na zastupiteľstve v našom Trenčianskom samosprávnom kraji a tam som sa dozvedela, že sa ešte len ide ako obstarávať, že sa ide vyhlásiť obstarávanie. No ja predpokladám, že je to podobné aj v ostatných samosprávnych krajoch. Pričom ale tá výzva na vyhotovenie takýchto dokumentov je v operačnom programe IROP už od konca minulého roku vyhlásená. A ak vám poviem cenu, za ktorú teda by sa to malo obstarávať, ktorá teraz lieta vo vzduchu ako benchmark, tak nebudete sa stíhať čudovať. Je to rádovo do proste miliónov eur za spracovanie týchto strategických dokumentov.
Takže to prijatie strategického dokumentu, národného strategického dokumentu síce zrealizované bolo, ale sa s ním veľmi kvaltovalo, ale nie preto, že by sme sa s ním naozaj chceli riadiť, ako tu už viackrát bolo povedané a ako by kázal zdravý rozum, ale najmä preto, lebo koniec roka bol posledným možným termínom, ktorý nám Európska únia dala ako podmienku na jeho predloženie v známych ex ante kondicionalitách. Ak by sme tak neurobili, tak by hrozilo, že Európska únia by nám ani z týchto fondov nemusela preplatiť na oblasť dopravy vôbec nič a možno aj z tých minulých by sme museli ešte niečo vracať. Takže ten dokument sme síce s odretými ušami schválili, máme ho. Ale ako som povedala, je úplne bezzubý, formálny, chýba mu vykonávacia časť, neopiera sa o potrebné vstupy z regiónov a z hľadiska využitia eurofondov na takéto dokumenty, podľa môjho názoru, tu doslova ľavá ruka nevie, čo robí pravá.
Takže ja neviem, dokedy ešte Brusel bude Slovensku tolerovať takéto nie schopné a neúčelné riadenie európskych fondov v tomto programovacom období. A ako vieme, v minulom období výrazne stratila trpezlivosť a výsledkom sú stámilióny eur, ktoré musíme vracať, respektíve, ktoré nám Brusel nepreplatí, a náš štátny rozpočet za ne tvrdo zaplatí.
Príklad za všetky uvediem opäť z môjho rodného mesta z Trenčína, kde teda za modernizáciu železničnej trate, mimochodom s katastrofálnymi dodacími lehotami, kde práce meškajú o dva roky a úradníkom vo vláde je celé mesto Trenčín a jeho občania úplne ukradnuté, že sa tam brodíme v blate proste už niekoľko rokov, tak za tento spackaný tender teda tu lieta suma 245 mil. eur. Takže následky, ktoré takéto konanie a úplne nezodpovedné manažovanie európskych peňazí prináša, však túto vládu zrejme vôbec netrápi. Kamufluje, zahmlieva a prispôsobuje si podmienky čerpania sama sebe.
A čo na tom, že tu po nás zostanú proste megalomanské križovatky, obchvaty ako pomníky hanby na sto rokov, na ktoré sa v konečnom dôsledku asi poskladáme všetci? Čo tam po zmysluplnosti, trvalej udržateľnosti, po nejakých cyklistoch či po snahách o ekologickú verejnú, nebodaj, integrovanú dopravu, o cieľavedomý rozvoj tejto krajiny? Kto vlastne povedal, že bratislavský obchvat je dôležitejší než napríklad prešovský alebo možno trenčiansky, nitriansky? Hlavné je, aby sa tu a teraz čo najskôr preinvestovalo čo najviac peňazí a minulo sa čo najviac asfaltu a cementu, ideálne na nejakých lukratívnych pozemkoch, hoci aj vyvlastnených v zrýchlenom konaní, ak to nejde inak.
Tých príkladov nezmyselného, rizikového a podozrivého rozhadzovania peňazí, či už z eurofondov alebo zo štátnej kasy, nájdeme habadej po celom Slovensku. Sú to verejné tajomstvá. Nejde tu o zmysluplnosť tých stavieb, nejde tu o koncepčnosť, o stavanie ciest podľa zdravého rozumu a v záujme skutočného rozvoja regiónov, nebodaj, ani o systém Hodnota za peniaze. Ide tu o to, aby sa čerpalo. Čerpať, čerpať, čerpať, ak sa podarí, tak popri tom ešte možno strihať pásky. Vidíme, že ani to sa veľmi nedarí, ale toto je hlavná mantra všetkého konania, ktoré sa týka čerpania eurofondov na Slovensku, ale aj veškerej ďalšej investičnej činnosti za verejné peniaze.
Takže pre mňa práve toto je ten hlavný dôvod, prečo sme sa ocitli na nelichotivom druhom mieste v rebríčku najskorumpovanejších krajín Európy, ktorý koncom minulého roka zverejnilo Svetové ekonomické fórum ako súčasť správy o globálnej konkurencieschopnosti. Pred nami v ňom bolo už len Moldavsko. Je to smutný obraz o tom, akým spôsobom sa tuto čerpajú eurofondy, akým spôsobom sa investuje.
Ďakujem za pozornosť.

Áno, ďakujem, pán minister. Ja mám pocit, že možno došlo k nedorozumeniu, ale ja som nepočula odpoveď na tú otázku, ktorú sme kládli. Lebo gro tej otázky nebolo vysvetliť, akým spôsobom prešli vlastne tieto komunikácie pod správu samospráv, ale gro otázky bolo, že či ministerstvo podniká alebo vôbec začalo nejaké kroky alebo či sa začalo zaoberať tou otázkou, že koľkých ciest napríklad sa to týka, akým spôsobom sa dá k tomu prispôsobiť legislatíva. Pretože toto je obrovský problém, ktorý sa týka množstva obcí v samosprávnych krajov, aj krajov, aj iných samospráv, teda pod správu ktorých tieto komunikácie jednotlivé patria. Lebo je množstvo proste situácií, kedy starosta sa musí starať o cestu, o nejakú miestnu komunikáciu, ktorá v zásade je na cudzích pozemkoch. Čiže podľa zákona o obecnom zriadení mu ukladá povinnosť, aby teda zabezpečil dostupnosť pre občanov. Čiže už len to, že odhŕňa na tejto komunikácií sneh, že ju nejakým spôsobom udržuje a že nemá dosah na to, ako si ju vysporiadať teda bez toho, aby, že by samozrejme mal zaplatiť množstvo peňazí za geometrické plány, lebo to je otázka, že kto to zafinancuje. Jednoducho je to obrovský balík problémov, na ktorý sme upozornili aj pri včerajšom prerokovaní zákona o pozemkových úpravách, a kde sme teda upozornili na to, že táto téma sa týka aj komunikácií.
Takže moja otázka bola, že či vôbec ministerstvo podniká nejaké kroky, či sa týmto vôbec zaoberá, či má napríklad zmapované, akého množstva úsekov alebo koľkých kilometrov takýchto ciest sa to týka, prípadne aký by to malo dosah na štátny rozpočet a tak ďalej. Čiže akým spôsobom ministerstvo pristupuje k tomuto veľmi závažnému problému, ktorý sa len podľa informácií, ktoré mám ja v Trenčianskom kraji, napríklad môže týkať možno až tretina obcí. Je to naozaj veľké množstvo obcí a veľké množstvo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán poslanec Fecko. Samozrejme, tých zdedených krívd je obrovské množstvo, preto som v závere hovorila o tom komplexnom pohľade aj čo sa týka možno pohľadu na dokončenie fiškálnej decentralizácie, pretože štát prehodil obrovské množstvo kompetencií na obce, mestá, samosprávy, ale bez patričného finančného krytia, čo vlastne dedíme až doteraz. A zlý spôsob financovania samospráv vedie často k neriešiteľným situáciám v ich každodennom živote, kedy naozaj teda sú doslova jednou nohou v base, ľudovo povedané, keď sa starajú o cesty, ktorými musia zabezpečiť dostupnosť obyvateľom. Ale tie cesty možno nemajú vysporiadané majetky a tým pádom vlastne by sa nemali starať o majetok cudzí. Ale často týmto starostom by nebolo potrebné vlastniť tie pozemky, resp. vysporiadať to vlastníctvo. Im by možno stačilo iba zriadenie vecného bremena, aby vôbec mali právny vzťah k tým objektom.
A pán poslanec Simon, tak, samozrejme, súhlasím vo všetkom, čo ste povedali. To, že predkladáme pozmeňujúci návrh alebo že teda čiastkovo riešime jeden návrh zákona, tak možno v tejto situácii umožňuje nám vôbec otvoriť túto diskusiu. A je veľmi dobré, že v rámci teda tejto diskusie tu padli tieto rôzne návrhy a námety, ktoré by bolo potrebné potom riešiť, samozrejme, v celom komplexnom balíku legislatívnych opatrení. Ale možno to nie je v silách opozičných poslancov. Ale každopádne dobre, že tieto témy sú tu a že ich vnímame ako pálčivé naprieč možno politickým spektrom ako v koalícii, tak aj v opozícii.

Ďakujem pekne, takže pokúsim sa nadviazať na pretrhnutú niť môjho vystúpenia, ktoré bolo prerušené kvôli hlasovaniu. V mojom predchádzajúcom vstupe som hovorila o tom, že problematika, ktorou sa zaoberá predmetný návrh, je veľmi komplexná, spomenula som na príklady z praxe v obciach, a to v mnohých obciach na Slovensku, ako sme zistili, kde starostovia obcí sú postavení pred vážny problém nevysporiadaných pozemkov najmä teda pod cestnými komunikáciami.
Ako moji predrečníci správne povedali, tých nevysporiadaných je omnoho, omnoho viac. Týka sa vlastne mnohých verejnoprospešných stavieb. Boli tu spomenuté cintoríny, infraštruktúra, hospodárske dvory. Ale vravím, ja hovorím najmä o pozemných komunikáciách, kde sú často prípady, kde teleso cesty, ktoré existuje fyzicky v teréne, často nie je ani zapísané na liste vlastníctva alebo ak je, tak pozemky pod týmto telesom cesty sú nevysporiadané.
Na konci môjho vystúpenia som sa oprela o vystúpenie pána poslanca Simona, ktoré som veľmi pochválila, pretože on vlastne načrtáva problematiku z toho uhla pohľadu, že sa to týka množstva legislatívnych opatrení, ktorých by sa tieto veci mali dotýkať. A hovoril, že ak by sme mali túto problematiku vyriešiť komplexne, tak by sme naozaj museli zabŕdnuť do veľkého balíka legislatívnych opatrení, ktorý by bol potrebný vytvoriť, a zasadil sa o to alebo dal návrh, aby tento predložený návrh bol stiahnutý a vrátený na dopracovanie, s čím sa teda veľmi stotožňujem a ako som vtipne povedala, že až mi je ľúto, že sme tento pozmeňovací návrh nepodali my. Ale podali sme iný pozmeňovací návrh, ktorý naozaj by možno riešil aspoň teda tie cesty. Aj keď si uvedomujeme, že z opozičnej poslaneckej lavice sa naozaj táto problematika komplexne uchopiť nedá, preto by som uvítala, ak by sme sa tejto téme mohli venovať do budúcna.
A tá téma je naozaj tak široká, že buď teda štát nech vykryje náklady mestám, obciam a teda starostom na vysporiadanie vlastníckych vzťahov, pretože ak by to mali urobiť, tak by museli vynaložiť obrovské prostriedky napríklad len na geometrické plány, čo je z hľadiska ich rozpočtov nereálne. Alebo potom riešme komplexnú otázku daňového systému na Slovensku, nech sa upraví, ja neviem, daňový systém vrátane prerozdeľovania podielových daní pre samosprávy. Je to, samozrejme, už systémová vec. Súvisí s fiškálnou decentralizáciou a téma by bola oveľa, oveľa komplexnejšia.
Ale mám informáciu, že štúdia OECD z roku 2014 hovorí, že zo všetkých krajín OECD máme najväčší potenciál na hospodársky rast, ktorý by sme mohli docieliť práve opatreniami fiškálnej decentralizácie, ktorá u nás nebola dotiahnutá do konca. Takže súhlasím, aby sa tento zákon stiahol a vrátil na prepracovanie. Ale vravím, my sme podali teda iný pozmeňovací návrh a týmto by som chcela teda sa prihovoriť, aby ste ho podporili. A zároveň by som chcela pána spravodajcu poprosiť, aby nedal o ňom hlasovať v zrýchlenom konaní, ale aby ponechal 48-hodinovú zákonnú lehotu na to, aby mali poslanci dostatok času sa s ním oboznámiť a náš pozmeňujúci návrh si preštudovať.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ja tak isto vystúpim len veľmi krátko, aby sme to stihli ešte do hlasovania.
Vyslovujem svoj súhlas so všetkými predrečníkmi, že sme zabŕdli do naozaj veľmi citlivej a roky neriešenej témy, a tak isto oceňujem, že sa do tejto témy vôbec púšťame. Ale ako spolupredkladateľku pozmeňujúceho návrhu ma zaujíma najmä teda usporiadanie pozemkového vlastníctva pod cestami, pod cestami druhej a tretej triedy, ako aj miestnymi komunikáciami, ktoré sú v správe miest a obcí. A tento môj návrh sa opiera alebo náš návrh sa opiera o poznatky z praxe, ktoré som získala od starostov obcí konkrétne v mojom kraji, ktorým neporiadok s pozemkami pod cestami spôsobuje naozaj množstvo problémov v ich každodennom živote.
Ide o to, že najmä obce, ktoré majú tzv. laznický alebo kopaničiarsky charakter, ktoré sú často rozťahané po priľahlých kopcoch, majú častokrát množstvo kilometrov ciest, o ktoré sa musia starať, avšak množstvo z tých ciest je pozemkovo nevysporiadaných a tých kombinácií, ako k tejto situácii teda dochádza, ďakujem, je niekoľko. Buď, buď to teleso cesty bolo skolaudované a nachádza sa na liste vlastníctva, avšak pozemky pod tou cestou patria mnohým vlastníkom. Dokonca v jednom prípade som sa stretla, že na nejakom úseku cesty je až 150 vlastníkov, s ktorými by obec musela vysporiadať pozemkové záležitosti, alebo takéto teleso stavby cesty vlastne častokrát na liste vlastníctva ani vôbec nie je. Čiže tak ako hovoril pán Simon, že existuje množstvo stavieb, ktoré nie sú zlegalizované, tak pridajme k tomu aj množstvo ciest, ktoré nie sú zlegalizované.
Na tieto veci častokrát prichádzajú starostovia náhodou, keď si napríklad mladá rodina chce postaviť dom, chce požiadať o hypotéku, resp. kúpi dom v nejakej obci, ktorý tam už stojí, vedie k nemu cesta, chce si požiadať o hypotéku na jeho rekonštrukciu a v banke sa spýtajú: A vedie k tomu domu aj cesta, prístupová komunikácia? Povedia, že samozrejme, pretože tá cesta tam fyzicky je. Avšak keď sa pozrieme do katastra, tak tá cesta vôbec nie je zapísaná na liste vlastníctva. Čiže aj takéto situácie sa dejú a, samozrejme, že starostom obcí, a tých obcí je naozaj veľké množstvo, tipujem, že len v Trenčianskom kraji je takýchto lazníckych alebo kopaničiarskych obcí možno tretina, nemám to úplne presne zrátané, zo všetkých vyše 270 obcí. Tak starostovia jednoducho sa musia starať o tieto cesty preto, že častokrát tá komunikácia vedie k obydliu, ktorého obyvateľom je zo zákona ten starosta povinný zabezpečiť dostupnosť, ja neviem, k lekárovi, do zamestnania, do školy a tak ďalej. Čiže; v zásade ale keby povedal, že tak tá cesta konkrétna, ktorú som spomínala, má 150 vlastníkov a ja by som sa vlastne ako starosta o ňu ani nemal starať, nemal by som ju odhrabávať, posýpať atď., tak by vlastne túto dostupnosť tým občanom nezabezpečil. To sú naozaj dennodenné starosti, s ktorými sa borí množstvo, množstvo starostov a vysporiadaním pozemkov pod týmito cestami by sme im veľmi uľahčili situáciu.
Zároveň teda poviem, že veľmi súhlasím s tým, čo povedal pán poslanec Simon, že je to obrovský komplex problémov, ktorý nerobíme si nádej, že týmto jedným pozmeňovacím návrhom by sa vyriešil, teda konkrétne tieto cesty, ktoré dnes teraz spomínam. Je to veľký balík legislatívnych opatrení, ktorých by sa to následne dotklo, lebo nehovoríme len o usporiadaní pozemkového vlastníctva, samozrejme, dotýka sa to možno stavebného zákona, cestného zákona, zákona o katastri, zákony, ktoré sa týkajú dedičských konaní, ako to bolo spomenuté možno, zákon o obecnom zriadení, o rozpočtových pravidlách, lesný zákon, ale v neposlednom rade možno aj financovanie samospráv. A to je veľmi veľká téma, pretože ak by obce chceli všetky tieto pozemky vysporiadať, tak nesmieme zabúdať na to, že by potrebovali obrovské množstvo finančných prostriedkov, napríklad na vytvorenie geometrických plánov. Len pre jednu obec veľmi konkrétnu, ktorú poznám, ktorá má zhruba 40 kilometrov ciest a z toho vyše polovice neusporiadaných, tak vyčíslili, že takéto vysporiadanie a vytvorenie geometrických plánov by ich vyšlo možno na 100-tisíc eur, čo je pre malú obec alebo obec možno o veľkosti 2-tisíc obyvateľov veľmi veľká suma. Takže ak sa tu bavíme o tom, o komplexnosti tohto zákona, tak, samozrejme, veľmi sa mi páčil pozmeňovací návrh pána Simona, ktorý navrhuje vrátiť tento zákon na prepracovanie. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, chcem sa opýtať, či ešte budete dlho, lebo...

Kaščáková, Renáta, poslankyňa NR SR
Nie, už končím...

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Nech sa páči.

Kaščáková, Renáta, poslankyňa NR SR
Len poviem, že mi je až ľúto, že tento zákon, teda návrh pozmeňujúci sme nepodali my, ale teda určite sa prikloníme k jeho schváleniu. Pretože naozaj, teda je to komplex problémov, kde teda ide možno až o daňový systém. Buď teda štát... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa...

Kaščáková, Renáta, poslankyňa NR SR
... pardon, vykryje obciam; už končím, posledná veta.

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Viete čo, keď chcete, môžme prerušiť a potom budete pokračovať len.

Kaščáková, Renáta, poslankyňa NR SR
Dobre, tak...

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Už je tu taký hluk, že už ani ja nepočujem, čo hovoríte.

Kaščáková, Renáta, poslankyňa NR SR
Okej, tak dokončím to teda po hlasovaní. Ďakujem.

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Dobre. Takže pani poslankyňa bude mať ešte štyri minúty.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ešte pred hlasovaním pán predseda Národnej rady zvoláva poslanecké grémium. Teraz, ja som si myslel, že je tomu rozumieť, takže teraz hneď, keď chcete, včul.

(Prestávka.)

(Po prestávke.)

Ďakujem pánovi poslancovi Viskupičovi za jeho faktickú pripomienku. Áno, súhlasím, že v oblasti kultúry je množstvo otázok, ktoré by bolo potrebné možno aj otvoriť. Je to veľká agenda a možno je to otázka mediálneho centra, naozaj ako tá otázka "quo vadis, kultúra na Slovensku" je dobrá. Tie problémy s pôvodnou filmovou tvorbou naozaj si myslím, že začali niekde tam, ako som spomínala, pri privatizácii Koliby. Sú to ďalšie a ďalšie otázky, ktoré sa vynárajú napríklad s prípravou mediálneho centra a ďalšie iné otázky.
Takže ja budem, samozrejme, veľmi rada súčasťou takejto diskusie a predpokladám, že teda návrhom ani na podporu fondu alebo kultúry národnostných menšín poprípade inými návrhmi to končiť nebude, mám na mysli teda prebiehajúcu diskusiu o RTVS a podobne. Takže áno, súhlasím, treba rozvinúť naozaj širokú diskusiu na tému kultúra.

Ďakujem pekne. Vážený pán minister, vážená pani predsedajúca, kolegovia, kolegyne, ja by som rada pri tejto príležitosti trošku obrátila pozornosť aj na také súvisiace témy, pretože, samozrejme, s týmto samotným návrhom problém nemáme, ale chcem upozorniť na to, čo je podľa môjho názoru pri koprodukciách a pri vôbec produkcii filmovej a televíznej tvorby podstatné, a to je spôsob financovania či už RTVS, alebo spôsob financovania prostredníctvom Audiovizuálneho fondu.
A v tejto súvislosti a najmä teda v súvislosti s RTVS mám na mysli teda ten spôsob financovania, čo je podľa môjho názoru oveľa vážnejší problém, ako otázka samotného výberu riaditeľa, pred ktorou práve stojíme, pretože vieme, že ponad alebo popri tých koncesionárskych poplatkoch, z ktorých je RTVS financovaná väčšinovo a o ktorých teda prebieha už dlhé roky permanentná diskusia, tak sú ďalšie prostriedky vynakladané na pôvodnú tvorbu aj prostredníctvom osobitných zmlúv so štátom, ktoré podľa môjho názoru zadávajú veľký dôvod alebo obavu z, na netransparentnosť, najmä čo sa týka vyučtovávania projektov, ktoré sú cez tieto zmluvy financované prostredníctvom rôznych agentúr a produkčných firiem, ktoré sa teda často opakujú. V čase vlády Ivety Radičovej podľa mojich informácií boli aj začaté nejaké kontroly ich financovania, ale po opätovnom nástupe vlády Roberta Fica s pánom Maďaričom na čele kultúry, myslím, že sa nedotiahli tieto kontroly, neviem, možno ma upresníte, pán minister.
Ďalej vidím ako veľký problém, vlastne ako vlečúce sa neriešené problémy s financovaním vlastne koprodukciu alebo vôbec s nejakým vznikom nejakých nových diel, vidím tento problém tam, kde začala vlastne už privatizácia Koliby niekedy za čias Mečiara, vďaka čomu sme prišli o technické zázemie, o infraštruktúru pre natáčanie filmov, či už v pôvodnej produkcii, alebo v koprodukcii. A je známe, že významní koproducenti sa teda na Slovensko príliš nehrnú a kvôli nedostatočnej ponuke aj technického zázemia si vyberú radšej Česko, prípadné iné okolité krajiny.
No a čo sa týka takého Audiovizuálneho fondu, súvisí to trošku s témou, ktorú sme preberali pri predchádzajúcom návrhu zákona, lebo vlastne v návrhu na zriadenie Fondu na podporu kultúry národnostných menšín vlastne nájdeme také vpašované aj navýšenie, navýšenie podpory pre Audiovizuálny fond, respektíve aj pre Fond na podporu umenia. Neviem teda, či je to šťastné riešiť podporu tvorby a vôbec podporu kultúry, či už filmovej tvorby, alebo podpory kultúry ako takej, národnostných menšín alebo čohokoľvek iného prostredníctvom osobitných fondov, osobitne na to zriaďovaných fondov. Ja som to vlastne kritizovala alebo spomínala už pri programovom vyhlásení vlády aj pri vzniku Fondu na podporu umenia, že nepovažujem za veľmi šťastné zriaďovať proste na všetko nové a nové fondy, pretože to má vlastnú byrokraciu, vlastnú administratívu a tak ďalej, ale najmä, najmä si myslím, že to zadáva trošku priestor na ďalšiu takú netransparentnosť najmä pri kontrole čerpania dotácií takýmto spôsobom udeľovaným.
Preto napríklad, ak navyšujeme vlastne prostriedky venované na Audiovizuálny fond, tak tam by ma napríklad zaujímalo, že v ktorej konkrétnej položke k takémuto navýšeniu vôbec dôjde. Asi to bude zrejme podpora filmovej tvorby ako produkcii, pretože vieme, že vlastne podľa zákona o Audiovizuálnom fonde tak producenti a koproducenti na Slovensku môžu získať späť 20 % svojich nákladov v prípade, ak ide o produkciu za viac ako 2 mil. eur a niekde na to potrebujeme asi získať prostriedky. Neviem, možno ma pán minister upresní alebo odpovie na to. Nenašla som informáciu a v tejto súvislosti by ma to aj zaujímalo, koľko firiem o túto podporu už vlastne požiadalo, koľko ich bolo vyplatených a potom by bolo obzvlášť zaujímavé pozrieť sa na to, ako sa kontroluje aj predkladané vyúčtovanie takýchto nákladov, takýchto nákladov.
No takže v súvislosti s debatou, ktorá prebehla k predchádzajúcemu bodu, mám za to, že pri použití prostriedkov na podporu kultúry priamo z rozpočtu by bolo relatívne jednoduchšie aj transparentnejšie, než zriaďovať na to osobitné fondy, pretože obávam sa, že v prípade financovania rôznych projektov z prostriedkov fondov je verejná kontrola obmedzená, nakoľko tieto inštitúcie sa riadia väčšinou internými smernicami, a tak sa verejnosť len veľmi ťažko môže dozvedieť, aké náklady produkčných domov alebo agentúr sa vlastne dajú schovať do nákladov na filmovú produkciu, a teda čo všetko môže byť schvaľované ako oprávnený náklad, či sú to prenájmy priestorov alebo techniky, alebo či je to – vymyslím si – použitie helikoptér do akčných filmov a podobne.
Takže ak to mám zhrnúť, podporiť dohovor o filmovej koprodukcii z dielne Rady Európy je, samozrejme, nevyhnutné, vítané a aj potrebné, aby naša krajina mohla napredovať v otázke filmovej tvorby, ako už spomínal aj môj predrečník, ale zároveň ma pri pohľade na filmovú tvorbu a jej financovanie na Slovensku zaujíma množstvo ďalších otázok, ktoré som trošku naznačila a ktoré sa mi vynárajú najmä so spomínanou otázkou financovania RTVS alebo Audiovizuálneho fondu, a to je teda prednostne v oblasti kontroly vyúčtovania vynaložených verejných prostriedkov na dotácie ich poberateľmi. Takže tomu sa ale budem venovať osobitne, lebo to celkom k tomuto návrhu nepatrí, ale súvisí to s ním, a preto som považovala za potrebné sa o tom zmieniť. Ale svoje otázky by som prípadne na vás, pán minister, potom podala osobitne neskôr formou interpelácie alebo viacerých interpelácií.
Ďakujem za pozornosť.