Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Vystúpenie s faktickou poznámkou

21. 6. 2017 o 17:08 hod.

Mgr.

Zuzana Zimenová

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21. 6. 2017 17:08 - 17:09 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Chcem sa aj ja z tohto miesta poďakovať pánovi riaditeľovi za obsažnú správu a za všetky činnosti, ktoré naozaj tento úrad vykonával. Nedá mi v podstate nezopakovať aj to, čo hovorila pani kolegyňa Jurinová a Blahová. Obe sme členkami, teda všetky tri sme členkami výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, kde sme túto správu prerokúvali a mňa opakovane udivuje postoj vládnych poslancov, ktorí odmietli čo i len prijať túto správu na vedomie. A ja sa domnievam rovnako ako Erika Jurinová, že niet najmenšieho dôvodu nevziať túto správu na vedomie, pretože všetky činnosti, ktoré mal tento úrad vykonávať, ich vykonával zodpovedne a kvalitne. A rovnako sa domnievam, že všetky snahy o demontáž tohto úradu alebo jeho kompetencií, tak ako sú nastavené, sú nebezpečné.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 19. 6. 2017 16:39 - 16:41 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem pekne pánovi poslancovi Petrákovi za jeho slová a doplnenia aj môjho príspevku. Určite máte pravdu v tom a ja s vami súhlasím, že z tohto naozaj nemáme robiť politiku. Len faktom je, že ja som nepožadovala v tejto chvíli navýšenie balíka. Ja som požadovala, aby sa v novele zákona, ktorá má platiť na niekoľko rokov zase do budúcna, aby sa táto oblasť stala nárokovateľnou, čo však samozrejme so sebou pochopiteľne nesie aj opatrenia na kontrolu. Veď to, samozrejme, na toto tu ministerstvo máme, avšak tá nárokovateľnosť, a to si myslím naďalej a trvám na tom, je jednoducho nevyhnutná, aby sa už v tom systéme objavila. To, že to má spoločne s tým nasledovať aj systém opatrení a porovnávaní tých jednotlivých nárokov, tak to je samozrejmé. Lenže na to tu máme ten rys, o ktorom sme sa dozvedeli na školskom výbore, že zatiaľ na toto nie je uspôsobený. Čiže to sú ďalšie kroky, ktoré treba urobiť, ale tá nárokovateľnosť tam jednoducho patrí, to za tým si stojím.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 19. 6. 2017 12:39 - 12:51 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, páni poslanci, pani poslankyne. Počas svojho krátkeho pôsobenia v parlamente som vo viacerých príspevkoch v rozprave aj na hodine otázok odborne argumentovala, prečo je nevyhnutné zabezpečiť potrebný podporný servis v špeciálnych aj bežných základných a stredných školách pre učiteľov a žiakov. Odbornými argumentami som podporila aj svoj vlastný návrh novely zákona o financovaní vzdelávania v marci, ktorý mohol túto tristnú situáciu s nedostatkom podporného personálu v školách aspoň trochu zmierniť, pretože vďaka nemu by mohlo vojsť do systému viac ľudí, ktorí by mohli poskytovať deťom v školách asistenciu a pomoc pri učení sa. Žiaľ, poslanci vládnej koalície vtedy zmietli tento návrh zo stola. Dnes je zjavné prečo. Vláda nemá záujem vytvoriť transparentný a nárokovateľný systém zabezpečenia potrebného počtu asistentov v školách.
Rovnaká požiadavka zaznela už vo februári k tomuto aktuálnemu vládnemu návrhu zákona, o ktorom rokujeme dnes. Hromadnú pripomienku som vtedy spoluorganizovala s kolegom Ondrejom Dostálom a s Platformou rodičov detí so zdravotným znevýhodnením. Na rozporovom konaní ostala táto naša požiadavka neakceptovaná a tak je tomu až dodnes. O tomto všetkom som hovorila minulý týždeň v rámci prvého čítania návrhu zákona. Keďže sa mi zatiaľ nepodarilo dosiahnuť, aby si tieto argumenty vláda osvojila a v ich duchu vykonala korekcie v systéme financovania asistentov, je logické, že v rámci druhého čítania využívam poslednú možnosť a spolu s kolegom Ondrejom Dostálom predkladám pozmeňujúci návrh, ktorým sa opätovne usilujem docieliť, aby boli asistenti učiteľa v školách nárokovateľní. Navrhujeme, aby si viac školy nemuseli na asistentov pýtať peniaze v podobe výnimočného opatrenia, ale aby asistentov dostali učitelia a žiaci k dispozícii vždy, keď na to majú oprávnený nárok.
Namiesto odborných argumentov vám teraz radšej predstavím pár konkrétnych príbehov skutočných rodín, pre ktoré je nedostatok asistentov v školách vážnym a často až neriešiteľným problémom. Mená a konkrétne školy z týchto, z ktorých tieto informácie pochádzajú, sú mi známe, no neuvádzam ich z dôvodu zachovania anonymity. V každom prípade však ide o skutočné príbehy skutočných ľudí, čo, dúfam, nebude nik v tejto sále spochybňovať, ako to zvyknú robiť predstavitelia vlády na hodine otázok, keď im kladiem otázky v mene občanov.
Matka prváka na špeciálnej základnej škole, kde je v triede ďalších päť detí s viacnásobným postihnutím a iba jeden asistent, hovorí o tom, že dieťa bolo doteraz vzdelávané doma a pracovalo sa s ním systémom jeden na jedného, pretože nenašli žiadnu špeciálnu škôlku, ktorá by bola ochotná v predškolskom veku ho vzdelávať. Napriek tomu, vďaka intenzívnej podpore rodičov a odborníkov, ktorí si platili týchto odborníkov z vlastného vrecka, dieťa napredovalo vďaka týmto rodičom vo vývoji. V súčasnosti je však pre špeciálnu školu príťažou, javí sa ako problémové a hrozí mu vylúčenie, pretože pri jednom asistentovi na päť detí sa mu pani učiteľka nemôže individuálne venovať, a tak jeho vývin začína stagnovať.
Otec nehovoriaceho dieťaťa sa na mňa obrátil s prosbou o pomoc v situácii, kedy jeho dieťa navštevuje opäť špeciálnu školu, avšak v triede podľa učiteliek príliš vyrušuje a hrozí, že ho zo školy budú musieť tiež vylúčiť. Problém je v tom, že chlapec nemá k dispozícii styčnú osobu, o ktorú by sa oprel a cez ktorú by sa naučil komunikovať s kolektívom. V triede tejto špeciálnej školy má učiteľka šesť detí s rôznym druhom a stupňom postihnutia a žiadneho asistenta.
Ďalšia matka zo Žiliny volala s plačom, že jej dieťa kvôli nedostatku asistentov nechcú zobrať popoludní do školského klubu a ona nevie, ako to má riešiť, keďže v súčasnosti musí riešiť okrem zdravotného znevýhodnenia jej dieťaťa aj seba, nakoľko je onkologickou pacientkou.
Matka z Košíc volala, že je synovi nechcú dávať v špeciálnej škole piť, aby s ním nemuseli chodiť na toaletu, lebo je veľký a oni nemajú k dispozícii toľko asistentov, tak nech mu radšej doma dávajú naspäť plienky.
Umiestnenie ďalšieho dieťaťa s ADHD a poruchou sociálneho kontaktu je tiež nemožné bez asistenta. Dieťa má normointelekt, ale pre jeho neposednosť a zlý sociálny kontakt ho presúvajú z bežnej základnej školy späť do škôlky, lebo bez asistenta je nezvládnuteľné. Vie pritom čítať a počítať a tak rodičia návrat do škôlky kvôli nedostatku asistentov v bežnej základnej škole pokladajú za nezmysel a pre dieťa za zbytočný krok späť.
Ďalšie dve mamičky to vyriešili s vedením školy tak, že si našli asistentku a tú si platia samé z rodinných rozpočtov. No napriek tomu sa pýtajú, či nie je možné riešiť to systémovo, aby sa nemuseli skladať na niečo, čo iné deti v prípade šťastnej náhody dostávajú v iných školách zadarmo.
Na východe bol zase vylúčený chlapec s ľahkou mozgovou disfunkciou z bežnej školy, pretože stále vyrušoval tým spôsobom, že sa vo zvýšenej miere na hodinách pýtal, on totiž slabšie počul. Ak by bol v triede asistent, mohol by pomôcť nielen jemu, ale aj ďalším jeho dvom spolužiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Žiaľ, v triede asistent nie je.
Na záver chcem poďakovať Platforme rodičov so zdravotným znevýhodnením za pomoc pri zbieraní tých kazuistík, ktoré som teraz uviedla, a rovnako uviesť zhrnutie, ktoré mi k týmto príbehom poslala zástupkyňa platformy. Citujem: "Rodičia sa cítia ako pingpongové loptičky medzi štátom a riaditeľmi škôl. Ani špeciálne školy nemajú potrebný počet asistentov a nevedia našim deťom poskytnúť potrebnú odbornú pomoc pri učení sa. Pri integrácii detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v bežných školách tieto zas nevedia vytvárať pre naše deti podmienky prostredníctvom individuálneho vzdelávacieho programu, pretože im rovnako chýbajú dostatočne vzdelaní asistenti, učitelia. Školy tiež nevedia zabezpečiť požiadavky na úpravu podmienok, obsahu, foriem, metód a prístupov vo výchove a vzdelávaní, ktoré vyplývajú zo zdravotného znevýhodnenia našich detí."
Aj v mene týchto rodičov predkladáme spolu s Ondrejom Dostálom pozmeňujúci návrh, po ktorom mi dovoľte prečítať ešte druhý pozmeňujúci návrh, ktorý predkladám spoločne s kolegyňou Simonou Petrík. Skôr, než prečítam znenie oboch návrhov, dovoľte mi predstaviť pár slovami ten druhý návrh.
Každá materská škola zriadená obcou či mestom je financovaná z troch zdrojov, ktoré vymedzuje zákon. Prvým zdrojom je školné, ktoré platia všetci rodičia, okrem rodičov päťročných predškolákov. Druhým zdrojom sú financie na prevádzku prideľované z podielových daní na všetky deti navštevujúce materskú školu. Tretí a jediný účelovo viazaný zdroj na nákup učebných pomôcok je práve štátny príspevok na predškolákov, teda na vzdelávanie päťročných detí. Ministerstvo školstva sa teraz ide vzdať tej regulácie, na čo možno tento jediný účelovo viazaný príspevok použiť. Domnievame sa, že ak sa ministerstvo vzdá povinnosti určiť jeho účel, bude to hrubá chyba, pretože je zodpovedné za vytváranie podmienok na rovnosť príležitostí a rovný prístup k vzdelaniu všetkých detí. Ak si túto úlohu ministerstvo nebude plniť, stane sa podľa učiteľov združených v Slovenskej komore učiteľov z ministerstva školstva v oblasti predškolského vzdelávania ministerstvo kúrenia a svietenia v budovách materských škôl. Vypustením účelu bude možné štátny príspevok na predškolákov využiť aj na prevádzkové náklady, o čom má rozhodnúť zriaďovateľ rozpísaním týchto financií v rozpočte. Reálna prax potom bude taká, že väčšina zriaďovateľov síce tento príspevok materským školám pridelí, ale budú sa môcť z neho hradiť aj prevádzkové náklady a o túto čiastku budú môcť dať obce z podielových daní do rozpočtu materskej školy o rovnakú sumu na prevádzkové náklady menej. Riaditelia materských škôl tak budú nútení použiť príspevok od štátu, pôvodne určený len na pomôcky, na elektrinu či plyn. Materské školy sa tak môžu dostať do situácie, keď nebudú schopné uskutočniť zákonom stanovené povinnosti vyplývajúce zo štátneho vzdelávacieho programu. Deti tým prídu o kvalitné zabezpečenie predškolskej prípravy a rozvíjanie predpokladov pre školskú pripravenosť, čo je základom pre úspešný štart do ich ďalšieho vzdelávania. V prípade schválenia takéhoto návrhu sa zabezpečenie výchovy a vzdelávania v materských školách môže stať úplne závislé od podpory rodičov a pedagógov. Pozmeňujúcim návrhom sa preto zavádza také znenie predmetného novelizačného bodu, ktoré pôvodne navrhovalo samo ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu. Účelová viazanosť by sa mohla rozšíriť na všetky deti navštevujúce materské školy.
Dovoľte mi teraz prečítať oba pozmeňujúce návrhy. Pozmeňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Zuzany Zimenovej a Ondreja Dostála k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 611.
V čl. I v bode 13 v § 4a ods. 1 sa slová "môže prideliť" nahrádzajú slovom "pridelí".
Dovoľte mi prečítať teraz druhý pozmeňujúci návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Zuzany Zimenovej a Simony Petrík k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Prvý bod k čl. I k doterajšiemu bodu 24. V čl. I doterajší bod 24 znie: "V § 6b ods. 5 úvodnej vety sa vypúšťajú slová "ktoré majú jeden rok pred plnením povinnej školskej dochádzky,"."
Druhý bod. V čl. I doterajšom bode 47 v § 8b ods. 1 písm. c) za 11. bod vkladá nový 12. bod, ktorý znie: "12. Finančných prostriedkov pridelených prostredníctvom príspevku na výchovu a vzdelávanie detí materských škôl na kalendárny rok alebo na nový školský rok pre jednotlivé materské školy v zriaďovateľskej pôsobnosti zriaďovateľa podľa § 6b ods. 5,"."
Doterajší 12. a 13. bod v § 8b ods. 1 písm. c) sa označuje ako 13. a 14. bod.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 19. 6. 2017 11:10 - 11:26 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, pani komisárka, kolegovia poslanci, kolegyne poslankyne. V mojom príspevku sa chcem venovať najme hodnoteniu tej časti správy, ktorá sa zaoberá monitoringom dodržiavania práv detí v resocializačných zariadeniach.
Zisťovanie stavu ochrany a dodržiavania práv detí vo vybraných resocializačných strediskách pre deti uskutočnila komisárka pre deti z vlastnej iniciatívy, ako aj na základe uznesenia č. 22 výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. Monitoring sa zrealizoval medzi chovancami resocializačných zariadení dotazníkovou metódou. Na základe odpovedí, ktoré som na svoje otázky ohľadom spôsobu vypĺňania dotazníkov od pani komisárky získala na zasadnutí výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, musím konštatovať, že dotazníky boli v resocializačných zaradeniach vyplnené veľmi povrchne a že pri vypĺňaní nebol vytvorený dostatočný priestor na vysvetlenie všetkých otázok ani priestor na ich skutočne slobodné zodpovedanie. Pani komisárka nám predstavila na výbore nasledovný postup: rozdanie dotazníkov, vyplnenie pod dozorom dospelej osoby, zozbieranie a následné vyhodnotenie, ktorého kľúčovým výstupom sú úhľadné farebné koláčiky. Predpokladám, že všetci vieme, o akých koláčikoch tu hovorím. Nemôžem ich tu totiž ukázať, pretože názorné ukážky v podobe grafov sú v tejto sále aj v 21. storočí zakázané. Budem ale predpokladať, že sme všetci správu čítali a všetci vieme, o akých grafoch hovorím.
Tento spomínaný postup vyplnenia dotazníkov je veľmi diskutabilný vzhľadom na tak citlivú tému, akou je dodržiavanie práv detí v zariadeniach, kde žijú deti v režime pripomínajúcom väzenie. Pokúsim sa vysvetliť prečo. Aby sa naozaj ukázalo, či deti v resocializačných zariadeniach skutočne, čo deti v resocializačných zariadeniach skutočne zažívajú, ako tieto zážitky vnímajú a aká je ich vnútorná škála pri hodnotení zažitých skúseností od vyslovene pozitívnych zážitkov až po tie negatívne, musel by prieskum oveľa hlbšie preniknúť pod povrch každodenného režimu v resocializačných zariadeniach. Otázky by sa museli chovancom klásť tak, aby čo najlepšie korešpondovali s tzv. kultúrou ich resocializačného zariadenia. Prieskum pani Tomanovej takouto hlbšou sondou do života detí v resocializačných zariadeniach rozhodne nie je. Otázky sú v dotazníkoch položené príliš všeobecne a abstraktne na to, aby sme z nich mohli naozaj vedieť, čo si deti myslia. Pri takto zle položených otázkach nemôžeme čakať, že sa respondenti skutočne otvoria a povedia svoj názor. Na takto zle položené otázky sa spravidla nedozvieme nič zásadné ani od dospelých, nieto ešte od detí. Navyše od detí, ktoré sa od rovesníkov vymykajú v mnohých smeroch a žijú v špecifickom prostredí.
Pokúsim sa vysvetliť, prečo je tak dôležité pri prieskume v resocializačných zariadeniach brať toto všetko na zreteľ. Pri realizácii prieskumu, ako aj pri jeho hodnotení si treba uvedomiť, že kolektív detí v týchto zariadeniach funguje v iných súvislostiach ako bežné detské kolektívy v školách, v centrách voľného času alebo v športových kluboch. Táto skutočnosť významne ovplyvňuje predstavy chovancov o tom, čo je bežné správanie detí a dospelých. To znamená, že ovplyvňuje aj ich predstavy o primeranej forme prevýchovy a o neprimeranom treste. Tento rozdiel vo vnímaní tzv. bežnej reality, ktorá v uzavretom reedukačnom zariadení rozhodne nie je bežná, sa premieta aj do rozdielnych foriem rovesníckeho správania, ktoré sa od bežných foriem v školách či v školských kluboch alebo v záujmových krúžkoch významne odlišujú. Inými slovami, deti v reedukačných centrách, ktoré žijú v obmedzujúcom režime týchto zariadení, majú spravidla iné predstavy o tom, čo je žiaduce a akceptovateľné, ako ich rovesníci, ktorí nie sú vytrhnutí z bežného detského prostredia.
Na ilustráciu uvediem niektoré markantné rozdiely. Dominujúcim prvkom organizácie života v prevýchovných zariadeniach je celodenný a celotýždenný režim. Tieto deti majú oveľa viac organizovaných činností a oveľa menej času pre seba ako iní rovesníci. Ďalším významným faktorom je sústavná prítomnosť dospelého. Je to pochopiteľné, keďže na tieto deti treba dávať zvýšený pozor. Avšak dôsledkom tejto zvýšenej kontroly je oveľa väčší priestor na vznik a fungovanie paralelných subkultúrnych organizácií života, do ktorých tieto deti pred všade prítomnou autoritou unikajú.
Podvolenie sa daným príkazom a zákazom je ďalší charakteristický prvok. V resocializačnom zariadení platia pevné pravidlá s takmer nulovou flexibilitou a s takmer nulovou toleranciou a zároveň s takmer nulovou šancou na diskusiu či obojstrannú dohodu. To na jednej strane deťom ponúka prehľadnú štruktúru fungovania a pocit bezpečia, no na druhej strane tieto mantinely do istej miery paralyzujú ich schopnosť samostatne sa rozhodovať, čo je správne a čo nie, ako aj konať na základe vnútorných rozhodnutí. Miera prepojenia s reálnym životom súvisí s organizačnou formou výchovnej skupiny, či ide o uzavretú, polootvorenú alebo otvorenú skupinu. V každom prípade je však sociálny kontakt s vonkajším svetom regulovaný. Z toho vyplýva, že regulovaná a veľmi obmedzená je aj možnosť dozvedieť sa niektoré informácie a v diskusii, či už s dospelými alebo s rovesníkmi, ich objektívne zhodnotiť. Totiž v reedukačnom centre je regulované ešte aj používanie osobných vecí. Takže ak hovorím, že deti majú obmedzený prístup k mnohým informáciám sveta za múrmi zariadenia, narážam tým na to, že informácie týkajúce sa práv detí, ktoré sú im často aj v bežnom rodinnom a v školskom prostredí neznáme, nemajú kde a ako deti v reedukačných centrách získať a nemajú s kým o nich diskutovať. Tzv. prevýchova je v týchto zariadeniach zo samotnej podstaty postavená skôr na prísnom vymedzení toho, čo sa smie a čo nie, a na obmedzení prístupu ku všetkému, čo s tzv. prevýchovou nesúvisí.
Všetky tieto odlišnosti vplývajú aj na spôsob komunikácie chovancov. V popredí sú u nich iné témy ako u iných rovesníkov a badateľná je zároveň absencia niektorých tém, ktoré iní rovesníci bežne riešia. Chovanci používajú spravidla iné výrazové prostriedky. Objavuje sa u nich špecifická terminológia, iné metafory, nové zvraty. Do tejto komunikácie sa zodpovedný výskumník, ktorý má záujem urobiť relevantný prieskum, musí najprv ponoriť, pochopiť ju a pri samotnom prieskume by ju mal vedieť šikovne využiť, keďže práve táto špecifická komunikácia je pre deti aktuálne žijúce v tomto uzavretom prostredí najzrozumiteľnejšia.
S uvedenými skutočnosťami súvisí aj ďalší typický prejav komunikácie detí v reedukačných zariadeniach a tým je zhoršenie úrovne bežnej komunikácie. V odbornej terminológii sa označuje pojmom obmedzený rečový kód. Obmedzený rečový kód znamená okrem iného aj obmedzenú schopnosť týchto detí narábať s abstraktnými pojmami. A tu sme pri koreni veci. Pred sebou máme správu, z ktorej vyplýva, že v prieskume boli deťom v resocializačných zariadeniach kladené dotazníkovou formou aj veľmi všeobecné, tzv. nevýpovedné otázky, pri ktorých opýtaní chovanci pravdepodobne vôbec nevedeli, na čo presne sa ich pýtajú. Deti, z ktorých, ako som už spomínala, majú mnohé obmedzenú schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, nemajú kontakt s vonkajším svetom a medzi sebou komunikujú takpovediac vlastným jazykom, mali odpovedať napríklad na takéto otázky: Poznáš pojem práva detí? Myslíš si, že sú v zariadení dodržiavané? Stretol si sa už so zlým zaobchádzaním?
Čo konkrétne si mali pod týmito otázkami chovanci predstaviť? A čo si vlastne pod týmito otázkami predstavovali samotní zostavovatelia dotazníka? Takto všeobecne sa v žiadnom poctivo robenom prieskume, ktorý má odhaliť skryté neprávosti a osobné traumy, nepýta poctivý a odborne podkutý výskumník ani dospelých respondentov, o ktorých by bolo možné predpokladať, že vďaka ukončenému vzdelaniu, osobnej skúsenosti a neobmedzenému prístupu k informáciám by už hádam mohli vedieť, na čo sa ich vlastne v dotazníku pýtajú. V žiadnom prípade však nie sú tieto otázky dobre položené, ak sa prieskum týka detí. Tobôž detí v resocializačnom zariadení, v ktorom žijú izolovane od vonkajšieho sveta a v ktorom sú ponorené do vlastnej subkultúry.
Zároveň by mal poctivý výskumník vziať do úvahy aj ďalšie skutočnosti, a to životné príbehy konkrétnych detí. Vzhľadom na zložitosť životnej situácie jednotlivých detí v diagnostických a resocializačných centrách je jednoducho nutné brať do úvahy pri akomkoľvek výskume či prieskume všetky skutočnosti, ktoré formovali ich názore a postoje ešte pred tým, ako sa do takéhoto zariadenia dostali. Jednoducho poctivý prieskum, ktorý sa týka práv detí, šikanovania a násilia musí brať do úvahy, čím všetkým si tieto deti vo svojom krátkom živote prešli, aké situácie zažili a ako v tejto súvislosti vnímajú svet okolo seba.
Na záver tejto mojej prvej výhrady týkajúcej sa nesprávne položených otázok si kladiem aj ja jednu otázku: neboli tieto otázky v dotazníkoch položené zámerne, diletantsky? Po prvé, nechce sa mi veriť, že úrad komisára pre deti skutočne obsadili až takí diletanti, ktorí si toto všetko iba neuvedomili. Ale priznávam, aj to je jedna z možností. V takom prípade sa ale rovno pýtam, či by nemala pani komisárka z úradu radšej sama odísť, nakoľko ide o ďalší príklad hrubej nekompetentnosti.
Pani komisárka pre deti sa však na výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny na moju otázku, či takýto nevydarený prieskum robili vôbec odborníci, vehementne zaštítila vysokou odbornosťou univerzitného pracoviska, ktorý jej tento prieskum pomohol realizovať. To ma vedie k druhej otázke. Naozaj sa nájdu v akademickej obci až takí diletanti? Nechce sa mi veriť, že takto odfláknutý prieskum vyšiel z prostredia vedy a výskumu, ale na Slovensku je potrebné aj túto druhú možnosť pripustiť. Avšak obe spomínané možnosti sú naozaj skôr nepravdepodobné. Pravdou bude najskôr to, že pani komisárka dala urobiť prieskumy v resocializačných zariadeniach zámerne zavádzajúco. Nie v najlepšom záujme detí, ale v záujme niektorých zariadení. Ak je to tak, je toto ešte vážnejší dôvod na to, aby úrad komisára pre deti čo najrýchlejšie opustila. Znamená to totiž, že pani Tomanová zámerne zneužila deti na vylepšenie imidžu resocializačných zariadení a to najmä jedného, konkrétne zariadenia Čistý deň.
K tomuto tvrdeniu ma doviedla aj druhá moja výhrada voči tomuto prieskumu. Už som spomínala, v čom je život chovancov v resocializačných zariadenia neštandardný v porovnaní s bežnými každodennými situáciami ich rovesníkov za múrmi týchto zariadení. Preto ak chce niekto reálne zistiť, či deti v týchto zariadeniach netrpia a či sú ich práva dodržiavané, nestačí mu jednoducho prísť, dať deťom vyplniť dotazník a odísť. Navyše, chovanci dotazníky vypĺňali za prítomnosti osoby, ktorá pre ne zosobňovala dohľad autority. Či už išlo o zamestnancov resocializačného zariadenia alebo o ľudí, ktorých si na monitoring najal úrad komisárky pre deti. Pýtam sa, do akej miery sa mohli deti slobodne vyjadriť v situácii, keď poriadne nerozumeli položeným otázkam a ešte k tomu nad nimi stál človek, ktorý má vplyv na udeľovanie odmien a trestov a ktorého v rámci takto nastavených pravidiel je výhodnejšie, ak aj nie potešiť správnou odpoveďou, tak rozhodne aspoň nenaštvať tou nesprávnou? Ak by poctivý výskumník naozaj chcel vedieť, čo si deti v týchto zariadeniach myslia, nevybavil by to jedným dotazníkom. Najprv by sa snažil získať si dôveru chovancov, opakovane by sa k nim vracal. Robil by s nimi aj hĺbkové kvalitatívne rozhovory a pozoroval by aj celkovú situáciu a klímu v danom zariadení.
A sme opäť pri výskumných metódach. Jeden dotazník na to, čo ním chcela pani Tomanová potvrdiť, jednoducho nestačí. Ak sa pani komisárka vo svojich tvrdeniach, že deťom je v resocializačných zariadeniach v podstate dobre, opiera iba o jeden takýto dotazník, je to z jej strany buď diletantské, alebo zámerne manipulatívne. Naozaj neviem, čo je horšie. S určitosťou však viem, že výsledky jej prieskumu v týchto zariadeniach nemajú žiadnu relevantnú hodnotu. Samotné percentuálne vyjadrenie takto ľahko spochybniteľných výsledkov, nech je aj uvedené v úhľadných farebných koláčikoch, nie je totiž dostatočné pre spoľahlivejšie interpretácie. Inými slovami, mňa osobne tento prieskum nepresvedčil o tom, že deti v resocializačných zariadeniach skutočne vedia, aké sú ich práva, že skutočne dokážu posúdiť primeranosť trestov a že dokážu samé od seba rozpoznať, čo je už za hranicou primeranosti. Nemôžem brať vážne fakt, že sa v prieskume v niektorých zariadeniach spokojnosť pomerne vyšplhala aj na 100 percent. U tínedžerov, ktorí sú v tomto veku obzvlášť kritickí? Zariadenie Čistý deň, plných 100 percent chovancov odpovedalo, že práva detí poznajú, že sú v zariadení práva detí dodržiavané, že majú prístup k informáciám, že sa majú komu posťažovať a že im je v zariadení k dispozícii osoba, na ktorú sa môžu absolútne spoľahnúť. Sto percent opýtaných sa v zariadení Čistý deň vyjadrilo, že majú vytvorené podmienky na prípravu do školy, hoci vieme, že mnohí počas pobytu v zariadení do školy vôbec nechodia a že sa môžu venovať činnostiam, ktoré ich bavia. Prosím vás pekne, takýto ideálny stav je ťažké dosiahnuť aj v mnohých úplne bežných rodinách, je ilúziou, že by mohol nastať na 100 percent v resocializačnom zariadení.
Vážení kolegovia, vážené kolegyne, na základe uvedených argumentov, ktoré sú len špičkou ľadovca vytvoreného z množstva ďalších, ktoré som nespomenula, ale ktoré spomenuli, ale možno ešte v ústnej rozprave spomenú ďalší moji kolegovia, vás žiadam, aby sme správu pani komisárky Viery Tomanovej nebrali na vedomie, ale aby sme ju dali prepracovať.
Ďakujem vám za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 19. 6. 2017 11:08 - 11:09 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Chcem sa poďakovať kolegyni, poslankyni Silvii Shahzad, že hovorila veľa o tom, čo v správe chýba. O chvíľu vystúpim s vlastným príspevkom, kde sa budem viac venovať tomu, čo som tam našla, ale rovnako tak ma trápi, že tam chýba strašne veľa vecí práve o nedodržiavaní práv detí v oblasti vzdelávania. Tak ako Silvia spomenula, deti so zdravotným postihnutím alebo zo sociálne vylúčeného spoločenstva, na ktoré, ktoré majú problémy, na ktoré nás upozorňovala pravidelne verejná ochrankyňa práv, mi v tejto správe zásadným spôsobom chýbajú.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 15. 6. 2017 19:02 - 19:02 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem ti, pán kolega, za to, ako si naozaj dôrazne upozornil na problém. Zdieľam s tebou toto znepokojenie, že sa to dlho nerieši a že je to naozaj vážny problém. Nezaprel si v sebe učiteľa, keď si nám na názornom príklade byrokratickej veže z papiera vysokej 14 metrov ozrejmil, ako vážny je tento problém. Veľmi sa mi to páčilo a rovnako zdieľam s tebou aj tvoj názor, že zabíjanie času a energie je skutočne vo vzdelávaní zločinom.
Ďakujem pekne. Len som chcela vyjadriť podporu.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 15. 6. 2017 11:38 - 11:39 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Ja by som chcela podporiť vystúpenie kolegu Ondreja Dostála, pretože ja osobne mám tiež skúsenosť s tým, že je veľmi nešťastným krokom, ak sa na Slovensku drobia obce namiesto toho, aby sa spájalo územie, na ktorom ľudia žijú a na ktorom sa spravujú veci verejné, do vyšších celkov, do nejakých väčších zoskupení. Ja sa dlhodobo venujem aj reforme vzdelávaniu, vzdelávania, ktorá ma priviedla celkom spontánne a prirodzene aj ku komunálnej reforme, k potrebe komunálnej reformy, takže teraz v tej faktickej nechcem o tom hovoriť zoširoka, ale, ale dovolím si povedať, že je veľa problémov aj pre takéto malé obce, ktoré súvisia s dobrou správou veci verejných, ja v tom plne podporujem Ondreja Dostála a som rovnakého názoru, že by sa obce nemali takýmto spôsobom drobiť a už vonkoncom nie, ak sú vedené takýmto jedným konkrétnym príkladom tie, tie novely zákonov.
A nechcem teraz handrkovať sa o počty, ale ja si nemyslím, že je automatickým pravidlom, že trojtisícová obec je už životaschopná, ja poznám veľa obcí, ktoré majú problémy napr. s užívaním škôl a podobne, to nie sú také jednoduché veci.
Takže len toľko som chcela povedať.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 13. 6. 2017 18:53 - 18:55 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda školského výboru pán poslanec Petrák, ja, nedám mi nereagovať, pretože rozumiem tomu, čo chcete povedať, že teda tie nároky stúpajú a že niekde v tom systéme asi nie je všetko v poriadku, keď nám stúpajú tak rapídne a prudko, ale ja sa zase pýtam, odkiaľ vieme, že tie nároky, ktoré vtedy naplnil pán minister Pellegrini, boli skutočné? Že naozaj to boli, nevieme to, pretože, pretože nemáme v tom systéme poriadok. Pretože stále ani RIS nefunguje tak, aby sme vedeli, koľko tých detí naozaj v tom systéme máme, aké špecifické potreby majú, to-ktoré dieťa, a akým spôsobom navrhuje tá-ktorá škola tieto potreby naplniť. Toto neexistuje.
Čiže pokiaľ si neurobí štát domácu úlohu, že toto bude mať na poriadku a bude mať prehľad, tak nemôžete hádzať loptičku na plecia tých rodičov a učiteľov, že teda oni majú tie nároky neoprávnené, alebo že teda prečo tak veľmi stúpajú. Kritériá áno, súhlasím s vami, treba urobiť kritériá a aj vďaka tomu, keby tie kritériá boli a ja som ich aj čítala, ako v tej Českej republike k tomu pristupujú, to nevyriešia všetko len asistenti. My nemáme v systéme inú možnosť, učitelia si pýtajú asistentov, lebo nevedia s tým pohnúť sami. My sme neurobili zmeny ani v obsahu vzdelávania, ani v organizácii, ani v mzdách tých učiteľov, ani v tých pedagogických tímoch, nerozšírili sme ich tak, aby sa mohli naplniť nové pozície normatívom.
Ja som prišla s návrhom, ktorý tu bol odmietaný a bol aspoň čiastočne nejakou úľavou na to, bol ten návrh na toto smerovaný, aby to neboli vždy iba asistenti tou najvyššou kvalifikáciou, ľudia s tou najvyššou kvalifikáciou, ktorí sú najdrahší, aby to mohli byť aj pomocní vychovávatelia, aby mohli byť dobrovoľníci, ale veď to mi vláda zmietla zo stola. Tak nerozprávajme tu o tom, že tu nie je vôľa na našej strane. My sa chceme dohodnúť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 13. 6. 2017 18:28 - 18:28 hod.

Zuzana Zimenová
Ďakujem pekne. Chcem len poďakovať Ondrejovi Dostálovi, ktorý priblížil celú tú situáciu, ktorú sme spoločne riešili už od februára. Naozaj to bola veľmi zvláštna situácia, keď to všetko stroskotalo nie na vecných pripomienkach, ale na financiách, ktoré vraj nie sú.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 13. 6. 2017 18:08 - 18:24 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, dovoľte mi vyjadriť sa vecne k návrhu zákona, a to najmä k výhradám, ktoré voči tomuto návrhu zákona mám nielen ja, ale aj ďalší kolegovia poslanci a najmä množstvo učiteľov a riaditeľov škôl, ako aj rodičov žiakov, ktorí sa v týchto školách vzdelávajú.
Návrh zákona obsahuje nesporne aj niekoľko pozitívnych zmien, ktoré uľahčia život školám. Tým sa však v tejto chvíli venovať nebudem, pretože tak, ako povedal pán kolega Gröhling, sú najmä technikáliami a sú dostatočne vysvetlené v dôvodovej správe.
Dovoľte mi, aby som sa vo svojom príspevku dotkla najmä problémov, ktoré sa v dôvodovej správe nenachádzajú, keďže ich návrh zákona vôbec nerieši, čo považujem za jeho závažný nedostatok.
Konkrétne sa chcem venovať téme asistentov učiteľa, resp. tomu, že ani touto novelou zákona nezískajú školy istotu, že ich žiadosti o zabezpečenie potrebnej podpory zo strany asistentov budú vybavené kladne vždy, keď budú oprávnené. Na zvýšenie počtu asistentov učiteľa v školách vraj totiž v tejto krajine nie sú peniaze. Ale čoby neboli. Keď prišiel v roku 2015 na ministerstvo školstva Peter Pellegrini, vtedy sa zázračne našli. Totiž bolo pred voľbami a nový minister prišiel do kresla preto, aby v jednofarebnej vláde Roberta Fica konkrétne rezortu školstva vylepšil image. Avšak rovnako ako dnes, ani vtedy v skutočnosti nešlo vláde o zabezpečenie potrieb detí so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami, ale iba o získanie politických bodov pred voľbami.
Dovolím si to tvrdiť na základe toho, ako dnes už koaličná vláda Roberta Fica rok po voľbách kašle na to, aké sú reálne potreby žiakov a učiteľov. Minister financií Peter Kažimír dokonca prednedávnom v tejto sále odkázal učiteľom a rodičom detí so špecifickými ťažkosťami v učení sa, že ich nároky na asistentov rastú ako huby po daždi a on jednoducho nedá peniaze na to, aby ich nemiestne vysoké požiadavky v plnej výške naplnil. V tejto súvislosti počuť z úst ministra financií často požiadavku, aby školy najprv skvalitnili výučbu, až potom nech pýtajú peniaze navyše.
Skutočnosť, že výučba môže byť v školách kvalitnejšia len vtedy, keď budú mať učitelia k dispozícii potrebný servis, koaličnej vláde zjavne uniká. Rovnako ako skutočnosť, že vzdelávacie výsledky žiakov sa zlepšia len vtedy, ak zmeníme tradičné nazeranie na kvalitu vzdelávania a začneme ju vnímať cez optiku kvalitného poskytovania vzdelávacej služby. Totiž len vtedy, keď si splní štát svoju povinnosť a zabezpečí podmienky na tzv. povinné vzdelávanie hodné modernej, vyspelej demokratickej krajiny, bude možné tlačiť žiakov aj učiteľov k lepším výsledkom. Bez toho, aby sa štát zhostil tejto povinnosti a urobil si domáce úlohy v oblasti naplnenia reálnych potrieb detí a učiteľov, jednoducho nemôže a nebude úroveň vzdelanosti na Slovensku stúpať.
Predseda vlády Robert Fico sa všade chváli, že sa dnes slovenskej ekonomike výnimočne darí a preto je čas zrýchliť aj tempo zvyšovania životnej úrovne ľudí. Rád by videl Slovensko v tzv. jadre Európskej únie, čo podľa neho znamená aj to, že by Slovensko malo dobehnúť krajiny tzv. jadra aj vo výške životnej úrovne. Predseda vlády doslova hovorí, že v súčasnosti sociálny rozmer jadra naberá na význame. A predseda vlády rád v poslednom čase hovorí aj o spôsobe, ako sa do tzv. jadra môžeme dostať. Tvrdí, že keďže sme na Slovensku prekročili historickú hranicu najvyššej zamestnanosti a čoskoro zdoláme aj historickú hranicu najnižšej nezamestnanosti, treba na Slovensku začať viac dbať na tzv. rovnováhu záujmov. Rovnováha záujmov podľa Roberta Fica znamená vyvažovanie na jednej strane trvalého záujmu o zvyšovanie atraktívnosti podnikateľského prostredia a úsilia o zvyšovanie atraktívnosti životných podmienok ľudí na strane druhej. Inými slovami, ak majú ľudia uveriť, že sa Slovensku darí a že sa im na Slovensku žije dobre, musia to pocítiť najmä sami na sebe. Potiaľ niet čo namietať.
Čo si však Robert Fico a jeho vláda v skutočnosti predstavujú pod zlepšením životnej úrovne ľudí? Zvýšenie nízkych miezd približne o jedno euro? Plné nákupné košíky domácich potravín? Nie je to trochu málo? V tomto bode sa môj pohľad na kvalitnú životnú úroveň ľudí zásadne rozchádza s pohľadom vlády Roberta Fica. Dovolím si upozorniť, že sociálny rozmer krajín tzv. jadra Európskej únie možno pozorovať najmä v oblasti kvality služieb, ktoré majú ľudia žijúci v týchto krajinách k dispozícii. Krajiny tzv. jadra majú neporovnateľne rozvinutejšie služby v oblasti vzdelávania, sociálnej a zdravotnej starostlivosti a najmä táto vysoká kvalita služieb zohráva významnú úlohu v tom, akú kvalitu prisudzujú ľudia životu v tej-ktorej krajine.
Pri zvyšovaní životnej úrovne nejde teda ani zďaleka ľuďom len o vyššie príjmy či benefity v podobe 13. alebo 14. platu. Pod zvyšovaním úrovne si aj mnohí obyvatelia Slovenska predstavujú napríklad kvalitné a dostupné služby včasnej intervencie pre rodiny s deťmi so zdravotným postihnutím či sociálne služby pre seniorov a kvalitnú a dostupnú zdravotnú starostlivosť. A áno, aj kvalitné a dostupné vzdelávacie služby vrátane podporných opatrení pre všetky deti, ktoré ich potrebujú na to, aby získali potrebné vzdelanie a zapojili sa v dospelosti do aktívneho života.
Vážený pán predseda vlády, pán minister školstva, pán minister financií, pán minister práce, sociálnych vecí a rodiny a ďalší členovia vlády, ak to myslíte vážne s nasmerovaním Slovenska do jadra Európskej únie, nemôžte myslieť vážne argument, že na Slovensku nie sú na služby v oblasti vzdelávania alebo sociálnych vecí a zdravotníctva peniaze. Konkrétne, že v novele návrhu zákona o financovaní vzdelávania nie sú peniaze na podporné služby, ktoré sú v krajinách tzv. jadra úplnou samozrejmosťou. Nebudem teraz argumentovať Rakúskom, Nemeckom alebo severskými krajinami, ale Českou republikou. Pred pár dňami som sa zúčastnila okrúhleho stola o inkluzívnom vzdelávaní s medzinárodnou účasťou. Okrúhly stôl organizovala Asociácia organizácie zdravotne postihnutých občanov v Slovenskej republike a so svojím príspevkom na ňom vystúpila aj zástupkyňa Národnej rady osôb so zdravotným postihnutím v Českej republike pani Dagmar Lanzová. Prezentovala nám dôležité body novely školského zákona, ktorá v tomto školskom roku vstúpila do platnosti v Českej republike. O túto prezentáciu by som sa s vami, ctení kolegovia, rada podelila, keby som ju mohla v pléne použiť, ale nemôžem kvôli nezmyselnému zákazu pre zákonodarcov používať názorné ukážky, preto aspoň v stručnosti zhrniem tie najzaujímavejšie informácie relevantné v súvislosti s navrhovanou novelou zákona o financovaní. Ukazujú totiž, že v Českej republike je od minulého roku štandardom to, o čom sa na Slovensku iba plano diskutuje ako o neslýchaných nárokoch učiteľov a rodičov.
V Českej republike žiaci so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami majú nárok na bezplatné poskytovanie podporných opatrení v škole. Mieru podpory určí na základe vyšetrenia žiaka školské poradenské zariadenie. Finančná podpora na priznané podporné opatrenia je nárokovateľná a to v zákonom určenej výške. Hradí ju ministerstvo školstva prostredníctvom krajských úradov. Medzi podporné opatrenia patria:
- individuálny vzdelávací plán vypracovaný danému žiakovi na mieru,
- úprava prostredia a pracovného miesta v triede,
- úprava organizácie výučby a rozvrhu,
- zredukovanie obsahu a výstupov vzdelávania,
- spôsob hodnotenia žiaka,
- špeciálne učebnice a učebné pomôcky,
- kompenzačné pomôcky, prípadne zabezpečenie alternatívnej komunikácie a v neposlednom rade
- personálna podpora v podobe asistenta pedagóga, prípadne ďalšieho odborného pracovníka. Myslí sa tým či už ďalší učiteľ alebo školský špeciálny pedagóg, školský psychológ alebo tlmočník do znakovej reči.
V minulosti aj v Českej republike chýbali finančné, materiálne a personálne podmienky pre školy, ktoré prejavili vôľu integrovať do vzdelávania žiakov so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami podobne, ako je tomu u nás dnes. Zatiaľ čo sa však Česká republika vydala na cestu inklúzie vo vzdelávaní, ktorú môžeme vnímať ako jasné priblíženie sa ku krajinám európskeho jadra, na Slovensku sme sa v tej minulosti aj vďaka tejto novele zákona zasekli.
Skutočnosť, že odmietnutie nárokovateľnosti potrebného počtu asistentov v školách nie je drobnosť ani rozmar, potvrdzuje množstvo pripomienok, ktoré sa k tomuto bodu v rámci medzirezortného pripomienkového konania nazbierali. Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím, Národná rada osôb so zdravotným postihnutím, Asociácia organizácie zdravotne postihnutých občanov, Asociácia súkromných škôl a školských zariadení, Asociácia výchovných poradcov, Slovenská komora učiteľov, nové školské odbory, europoslankyňa Jana Žitňanská, ako aj verejnosť podpísaná pod hromadnou pripomienkou, ktorú som iniciovala spoločne s kolegom Ondrejom Dostálom a platformou rodičov detí so zdravotne postihnutím, tí všetci sa v medzirezortnom pripomienkovom konaní dožadovali, aby sa konečne stali asistenti nárokovateľnou službou v systéme, nie výnimočným opatrením, na ktoré nikdy na Slovensku nie sú peniaze.
V pripomienkach sa napríklad uvádza, že právomoc ministerstva školstva rozhodnúť o pridelení, resp. o nepridelení finančných prostriedkov na zaplatenie potrebného asistenta učiteľa spôsobuje neistotu nielen pre riaditeľov základných a stredných škôl, ktorí rozhodujú o prijatí alebo neprijatí dieťaťa so zdravotným postihnutím, ale tým pádom aj pre rodičov a samotné deti.
Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím navrhovala dokonca zaviesť nárok na pridelenie asistenta aj pre školy súkromné a cirkevné. V podnetoch, ktoré k nej prichádzajú, sa totiž ukazuje, že rodičia často volia pre svoje dieťa cirkevnú alebo súkromnú školu, keď verejná škola v ich okolí nie je schopná zrealizovať primerané úpravy vo vzdelávaní pre ich dieťa so zdravotným znevýhodnením. Komisárka taktiež upozorňuje na to, že poskytovanie finančných prostriedkov iba žiakom so zdravotným postihnutím vo verejných školách je diskriminačné voči súkromným a cirkevným školám. Skutočnosť, že financie na zabezpečenie asistenta učiteľa nie sú nárokovateľné, ako aj diskriminácia súkromných a cirkevných škôl v tejto oblasti je podľa komisárky v zásadnom rozpore s článkom 24 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý ukladá štátu zabezpečiť, aby osoby so zdravotným postihnutím neboli na základe svojho zdravotného postihnutia vylúčené zo všeobecného systému povinného bezplatného vzdelávania v základných a stredných školách.
Odpoveď ministerstva na všetky tieto podnety znie, citujem: "Náklady na asistentov učiteľa sa financujú osobitne, nenormatívnym príspevkom na základe žiadosti zriaďovateľa školy. V súčasnosti ministerstvo nemá v rozpočte toľko finančných prostriedkov, aby vedelo poskytnúť finančné prostriedky každému žiadateľovi podľa jeho požiadaviek. Preto návrh, aby mali školy na zabezpečenie asistenta učiteľa nárok, nie je možné akceptovať."
V požiadavke zabezpečiť nárokovateľnosť asistentov v základných a stredných školách sa v rámci medzirezortného pripomienkového konania pridružili aj ďalšie podnety, ktoré ostali rovnako neakceptované. Napríklad návrhy na zabezpečenie dostatočného počtu asistentov aj v materských školách a v školských kluboch, či požiadavka zabezpečenia prístupnosti škôl a školských zariadení žiakom so zdravotným postihnutím, čo znamená nielen finančné zabezpečenie bezbariérového vstupu do školských budov, ale aj prístupnosti pri využívaní priestorov vo vnútri škôl. Učitelia združení v Slovenskej komore učiteľov taktiež navrhujú systematickejšie zabezpečovanie potrebného počtu špeciálnych pedagógov v školách, keďže v nich pribúdajú deti s rôznymi poruchami učenia a správania. Odpoveď ministerstva na túto požiadavku znie: "Finančné krytie pre zamestnanie odborných zamestnancov vrátane školských špeciálnych pedagógov je už v súčasnosti čiastočne zabezpečené v rozpočtoch škôl prostredníctvom zvýšených normatívov na žiaka so zdravotným znevýhodnením. Z takto pridelených finančných prostriedkov si môžu školy zamestnať aj odborných zamestnancov."
Všetci však veľmi dobre vieme, aké malé sú tieto finančné objemy určené na zaplatenie nadštandardu v podobe špeciálnych pedagógov či školských psychológov. Preto je úplne pochopiteľné a na mieste, ak učitelia žiadajú, aby aj tento odborný personál sa stal v školách nárokovateľným štandardom po vzore napríklad už spomínanej Českej republiky.
Na záver sa vrátim k vízii pána predsedu vlády Roberta Fica o tom, ako je potrebné zdvihnúť životnú úroveň na Slovensku. Dúfam, že niekedy naberie odvahu a pôjde o tom porozprávať nielen do TA3, ale aj učiteľom a rodinám detí so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami, ktorí dnes doslova na kolene plátajú niečo, čo sa v krajinách tzv. jadra Európskej únie nazýva kvalitnou službou pre občanov. Ako vidno z tohto vládneho návrhu zákona, budú to musieť ešte dlho plátať sami bez pomoci štátu, ktorý sa opäť zo svojich povinností snaží vyvliecť. Toto je odkaz, ktorý dáva ministerstvo školstva a celá vláda učiteľom, rodičom aj samotným žiakom. Takýto odkaz im dáva navyše v situácii, keď leží na stole ministra školstva reformná koncepcia Učiace sa Slovensko, v ktorej je jasne napísané, že základným predpokladom úspešnej reformy vzdelávania je naplnenie všetkých oprávnených potrieb žiakov a skvalitnenie podporného servisu pre učiteľov.
Na záver už len dodám, budeme sa usilovať opäť v druhom čítaní o zmeny v tomto zákone, aby sa tieto problémy vyriešili.
Ďakujem pekne za pozornosť.
Skryt prepis