3. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, chcem oceniť, naozaj ste jedným z tých rečníkov v tomto parlamente, ktorý má dar tej politickej krasoreči, a veľmi sa mi páčia mnohé formulky, ktoré často používate. To, že veci musia mať aj obsah aj formu, prípadne opozitá, že sa treba ponáhľať pomaly.
Avšak v tomto prípade sa mi zdá, ako by ste si tak trošku nechávali zadné dvierka. Ako keby ten hlavný odkaz vášho príhovoru bol, že KDH je za záchranu, ale musí sa to robiť správne. A tým pádom si nechávate otvorené tie zadné dvierka, že keď nebodaj o pár mesiacov, nebodaj by padlo euro a ešte by nám aj zostali obrovské záväzky z trvalého eurovalu, tak sa budete môcť vyhovoriť, že no ale veď my sme hovorili, že sa to musí robiť správne.
Podobným spôsobom si pamätám, že KDH hlasovalo, myslím, aj o slovenskej ústave, keď ste hlasovali, že my hlasujeme proti tomuto zneniu slovenskej ústavy.
Čiže môžete opäť tak vajatať, že my sme neboli proti ústave, len proti tomuto zneniu, ale chcem vás upozorniť, že toto hlasovanie bude jedným zrejme z najdrahších v histórii slovenského parlamentu. Toto hlasovanie rozhodne o záväzkoch voči päť, za, v hodnote 5,7 mld. eur.
Toto hlasovanie, ak sa rozhodnete hlasovať za alebo proti, už jednoducho nebudete mať možnosť nejakým spôsobom robiť slovný slalom a vyhovárať sa, že ste to chceli robiť inak. A preto chcem apelovať na vás, aby ste si naozaj veľmi dobre rozmysleli, úplne jednoznačne, či budete hlasovať za alebo proti vstupu Slovenska do trvalého eurovalu.
Ďakujem.

Pán poslanec Blaha.

Pán podpredseda parlamentu, iba krátka poznámka k tej časti, kde ste hovorili o tom, aby sa posilnila kontrola ESM-ka v pléne. Ja som v zásade ani nemal s týmto problém, aj keď si myslím, že už v rámci eurovýboru je možné tieto veci diskutovať aj na základe dnešnej právnej úpravy. A myslím si, že v rámci eurovýboru sú tie diskusie vecnejšie.
Tie vaše príklady Fínska a Rakúska, treba si to zvážiť politologicky. Nedá sa len tak vyťahovať tie príklady, len ako sa vám páči, lebo aj Fínsko a Rakúsko má inú politickú tradíciu. Došli k tomuto kompromisu preto, vo Fínsku napríklad, že majú veľmi širokú koalíciu a že tam majú tradíciu menšinových vlád a tradíciu úplne inej politickej kultúry.
Z hľadiska Rakúska, takisto je tam veľmi silná participácia a požiadavka zo Strany zelených, ktorí, ktorých potrebujú dve vládne strany. Čiže tam sú rôzne politické reálie a tie treba vždy zohľadniť, lebo potom to vyzerá, ako keby ste teraz chceli všetko, všetko riadiť podľa fínskeho a rakúskeho vzoru, čomu by som sa nebránil, to by sme tu mali veľmi dobrý sociálny štát.
Ale prakticky. Prakticky sa mi zdá, že by sme dospeli k čomu. V pléne by sme diskutovali o týchto veciach, v poriadku, ale aj tak by sa odhlasovalo, je tam silný predpoklad, to stanovisko vlády, a jediné, k čomu by sme dospeli je, že by sa znova postavil Richard Sulík, ktorý sa bude stavať vždy k tejto téme, lebo to marketingovo potrebuje, a začal by tu pred kamerami kádrovať Barrosa, Schulza a tieto svoje demagógie, by pokračoval pri každom možnom návrhu.
Čiže vlastne jediný praktický výsledok je, že by ste tu dali priestor Richardovi Sulíkovi na to, aby sa zviditeľňoval týmto svojím nejapným spôsobom, a to mi príde ako dosť zbytočné, aby sme tieto gestá robili.
Ďakujem.

Pán podpredseda, budete reagovať?
Nech sa páči.

Ďakujem. Ďakujem pekne, asi by som mal. Ďakujem pekne. Pozrite, nechcem do hĺbky, lebo som asi dosť povedal, ale my sme vstúpili do Únie, ktorá mala svoje dejiny, respektíve stav, a ten môžeme vylepšovať, alebo zhoršovať. Súčasťou toho stavu sa stalo euro, ktoré prišlo pred naším vstupom do Únie, a môžeme ho kritizovať, môžeme ho hodnotiť, ale zároveň je to naša mena, a preto všetko, čo vylepšuje tento stav alebo do budúcnosti znamená zdravšiu Európu, zdravšie Slovensko, je rozumné podporiť. Nie je to len o Grécku, nie je to o jednotlivých častiach tohoto priestoru, ale skôr o celku a našej mene.
Ja by som chcel povedať pánovi Chrenovi, že euro nepadne, možno vypadnú niektoré štáty, možno sa to bude zložito vyvíjať, ale je dôležité, aby sme boli súčasťou toho zdravšieho, už či budúceho alebo súčasného spoločenstva. Ja by som skôr protiotázkou povedal: Cena za neintegráciu Slovenska by bola enormná, skôr veľmi zložitá, nielen ekonomicky, ale aj politicky. Za nás hovoria skutky, preto sme tu ako hnutie 22 rokov, od zápasu o slobodu cez európsku perspektívu až po konsolidáciu, ktorá znamená spravodlivejšie a solidárnejšie Slovensko. Odmietli sme populizmus, či zľava, či sprava, a tak ho odmietame aj dnes. Ústavu rešpektovať alebo oslavovať. Rešpektovali sme ju, opakujem, od začiatku. Mali sme alternatívne pohľady, dokonca alternatívne znenie, ale tí, ktorí mali vtedajšiu moc, ich odmietali. Som presvedčený, že mnohé z tých návrhov sú aj dnes potrebné a budeme ich prinášať.
K poslednému. Áno, pán Blaha, naša tradícia je krátka, ale je naša, rodí sa, je stredoeurópska, preto pohľad do Rakúska nie je vzdialený. Potrebujeme pravidlá, ktoré, nieže jeden, čo tu hovorí, ale celá spoločnosť bude mať vo vedomí a aj vo svedomí, či pomôcť, ako pomôcť, ako Slovensko. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Podľa § 28 rokovacieho poriadku požiadala o slovo podpredsedníčka Národnej rady Erika Jurinová.
Nech sa páči, pani podpredsedníčka.
Kolegovia, poprosím, aby sme sa navzájom počúvali. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi trochu odľahčiť túto diskusiu. Je až neuveriteľné, ako sa takzvaná hospodárska kríza, ktorá vypukla ešte v roku 2008, stala bežnou súčasťou nášho parlamentného života. Kto by si možno práve v roku 2008 bol povedal, že Národná rada bude v priebehu pár rokov reálne diskutovať o dopadoch možného rozpadu eura či vytváraní obrích stabilizačných mechanizmov pre Európu. Bez ohľadu na to, že Slovensko a Slováci súčasnú situáciu nespôsobili a počas krízového obdobia sa správali zodpovedne, vyžaduje sa od nás ďalšie ťažké rozhodnutie, možno najdôležitejšie, aké tento parlament prijme. V plnej miere chápem vážnosť situácie. Nestáva sa tak často, aby rozhodnutia, ktoré učiníme v tomto parlamente, boli súčasťou riešení, ktoré majú európske, ba až globálne dosahy. O to však musí byť väčšia naša rozvaha pri tomto rozhodovaní.
Je toto ozajstné riešenie problémov? Priniesla vláda a obhajcovia ESM dostatok argumentov, ktoré by nás presvedčili, že má zmysel na seba zobrať záväzok, ktorý je nevypovedateľný a môže Slovensko poslať do dlhového prepadliska? Naše rozhodnutie nesmie byť výstrelom do prázdna, drahým vedrom, ktorým po troške vylievame vodu na potápajúcej sa lodi s deravým dnom. A v žiadnom prípade to nesmie byť plnením nejakej domácej úlohy, ktorú sme dostali z Bruselu.
Opakujem, tento parlament môže rozhodnúť o pristúpení či nepristúpení k tejto dohode jedine na základe odborných argumentov, berúc do úvahy jedine záujem občana tejto krajiny. Opakujem, navrhovatelia tohto opatrenia ma zatiaľ z tohto pohľadu nepresvedčili.
Všetci vieme, že zadlžovanie európskych ekonomík bolo problémom, koreňom problémov, ktoré momentálne riešime. Trhy postupne stratili vieru v schopnosť niektorých krajín splácať svoje záväzky. Z toho pohľadu sa mi zdá zvláštne, že namiesto toho, aby sme poctivo riešili základné problémy niektorých ekonomík a celkové naštartovanie rastu, nalievame do týchto krajín ďalšie prostriedky. Čo však zabezpečí, že Portugalsko, Grécko, nebodaj Taliansko nebudú opakovane žiadať prostriedky z tohto mechanizmu? Stačí sa možno pozrieť na poslednú pomoc španielskym bankám, kde do krajiny natieklo niekoľko desiatok miliárd bez nejakých väčších požiadaviek na reformy a týždeň po pomoci je jasne vidno, že táto snaha a peniaze boli vynaložené úplne zbytočne. A prosím, nechápte ma zle. V plnej miere rešpektujem princíp solidarity. Sama vnímam obrovský prínos, ktorý Európska únia mala pre Slovensko. To však neznamená, že musím so všetkým automaticky súhlasiť len preto, že to presadzujú niektorí v Bruseli.
V ESM nevidím ani štipku solidarity. Je to pre mňa prinajmenšom dobre mienený nástroj, ktorý povedie k prehlbovaniu problémov, a nie k ich riešeniu. A to so solidaritou nemá naozaj nič spoločné. Nezabúdajme ani na to, že v pondelok Robert Fico poslal opozičným stranám svoj konsolidačný balíček. Slovenským občanom a firmám musíme z vrecák vyťahovať ďalšie peniaze. Obávam sa, že na ministerstve financií budú musieť čoskoro rozmýšľať nad ďalším balíčkom, ktorý bude plátať dieru po eurách, ktoré pošleme do krachujúcich krajín a bánk, pokiaľ pristúpime k tejto zmluve. Uvedomujeme si, že my už, že už teraz sú naše verejné financie zdecimované. Od občanov tejto krajiny požadujeme ďalšie obety a my v tejto situácii pomaly až s radosťou ideme skočiť do tak závažného zväzku? Pätnásť dní po vstupe tejto zmluvy do platnosti bude Slovensko nútené poslať 130 mil. euro do Luxemburgu. Stotridsať miliónov euro by sme vedeli bez problémov využiť napríklad na zlepšenie sociálnej starostlivosti, kde tieto peniaze bolestivo chýbajú.
Predneste, prosím vás, argumenty, ktoré nás naozaj presvedčia, že tieto peniaze nejdú do čiernej diery. Problémom je však aj samotné nastavenie mechanizmov ESM, nielen jeho ekonomická filozofia. Pristupujeme k zmluve, ktorá je nevypovedateľná. Staneme sa súčasťou systému, na ktorého chod budeme mať minimálny vplyv. Predkladatelia zdôrazňujú, že výška našich záväzkov v celkovom európskom balíčku bude minimálna a tomu má zodpovedať aj náš vplyv. To je pochopiteľné. To je však zlý pohľad. Rovnako by sme sa mali pozrieť aj na výšku našich záväzkov vzhľadom na naše verejné financie. Z toho pohľadu to už nie je až taká malá suma.
Preto nechápem, že ak by sme už aj pripustili pristúpenie, pristúpenie k tomuto mechanizmu, prečo to máme robiť za tak nevýhodných podmienok?
V súvislosti s týmto návrhom sledujem aj dlhšiu tendenciu riešiť problémy Európskej únie presúvaním väčších právomocí na centrum. Vymýšľame nové mechanizmy a pravidlá namiesto toho, aby sme dodržiavali a vynucovali tie, čo sme mali. Nie je ESM súčasťou toho istého príbehu? Čo ak nebude fungovať? Budeme schvaľovať rozpočty na centrálnej úrovni? Budú slovenskí občania ručiť za dlhy iných krajín? Kde sa zastavia tieto návrhy na ďalšie centralizované riešenie problémov Európskej únie?
Samozrejme, že všetky tieto potenciálne, potencionálne opatrenia a celková budúcnosť Európy si zaslúžia poctivú diskusiu. Ale zdôrazňujem slovo poctivú. Momentálna situácia vyzerá skôr tak, že nám, zákonodarcom národných parlamentov a občanov členských krajín, sú všetky opatrenia, ako je ESM, predkladané za pochodu a s tým, že o nich nemôžeme dlho diskutovať a premýšľať, lebo situácia je kritická, veľmi zlá.
Tento týždeň som mala možnosť rozprávať sa s jedným renomovaným slovenským ekonómom, zástancom eurovalu, ktorý sám priznal, že ESM, a je to naozaj ekonóm, ESM je preňho viac otázkou geopolitiky než ekonómie. Aj tu chápem celkom potrebu dobrých vzťahov s jadrom Európskej únie a špeciálne Nemeckom. Z pohľadu našej hospodárskej previazanosti s Nemeckom sa mi zdá, že podporenie či nepodporenie eurovalu nič nezmení, hospodárske väzby tu ostanú. A reálne, ak príjmeme tento nefunkčný mechanizmus, ktorý nič nevyrieši, dopady na geopolitickú situáciu môžu byť mnohonásobne horšie.
Vážené kolegyne, kolegovia, táto rozprava ukazuje aj na to, akým spôsobom pristupujeme k diskusii o európskych témach. Robíme stále viac rozhodnutí, ktoré majú vážny dopad na život obyčajných ľudí. Diskutujeme tu pomaly o vytvorení Spojených štátoch európskych, a nikoho ani nenapadlo, či by možno nebolo dobré sa spýtať občanov, či s tým súhlasia. Očakáva sa od nás, že budeme viesť debatu o budúcnosti Európy, ale zabudli sme sa pozrieť cez naše plecia, či nás ešte niekto má záujem sledovať.
Som za to, aby Európa bola silná a prosperujúca. Som za to, aby Slovensko bolo v prvej lige. Nič z toho však v tomto návrhu nevidím. Európa potrebuje dobré riešenie svojich problémov, nie hocijaké riešenie. Nič z toho, čo doteraz odznelo, ma zatiaľ skutočne nepresvedčilo o tom, že vytvárame, že vytváranie ešte väčšieho záchranného balíčka bude niečím iným ako vytváraním ešte väčších problémov. Preto tento návrh nedokážem podporiť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, ako ďalší je do rozpravy prihlásený pán poslanec Beblavý. Je tu pán poslanec Beblavý?
Aha, nech sa páči.

Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vystúpiť v tejto rozprave. Pokúsim sa byť stručnejší ako moji predrečníci, ale o nič menej hutný. Skúsme dnes hovoriť o tomto veľmi komplikovanom probléme otvorene, jasne a bez žargónu, pretože tým, že je naozaj taký zložitý, stáva sa, že uniknú dôležité veci. Začnem tým, o čom dnes rokujeme a o čom dnes, naopak, nerokujeme. Nerokujeme dnes o Grécku, aj keby sa to tak mohlo zdať z časti diskusie, to, o čom dnes rokujeme, sa osudu Grécka týka len minimálne. Ja sám mám, aj som to verejne vyjadril, určité pochybnosti o tom, či grécka spoločnosť a grécky štát sú schopné sa dostať z pasce dlhov, nielen kvôli výške týchto dlhov, ale z toho hľadiska, z toho pohľadu, do akej miery sú schopní zabezpečiť fungujúcu ekonomiku a z nej následný výber daní. O tom však dnes hovorím, máme hovoriť len minimálne, lebo toho sa Európsky mechanizmus pre stabilitu týka len minimálne. Podstatnejšie pre našu debatu sú dva iné motívy.
Prvým je samotný euroval 2 alebo Európsky mechanizmus pre stabilitu. Je to naozaj cesta do otroctva, alebo je to slepá ulička, alebo je to naozaj nevyhnutné riešenie? Druhá otázka je, akú máme dnes víziu Európy. Pretože, a v tom by som chcel nadviazať na pána predsedu KDH Figeľa, toto je aj debata o Európe, akú Európu chceme, aké miesto v nej chceme a čo sme v prospech tejto vízie ochotní obetovať a čo už obetovať ochotní nie sme. Pokiaľ začneme s Európskym mechanizmom pre stabilitu, vráťme sa kúsok do histórie a pripomeňme si, že práve posledné veľké kataklizmy 20. storočia medzi rokmi '29 až '45 presvedčili vyspelé krajiny o potrebe vzniku Medzinárodného menového fondu. Tento fond existuje od roku '44, a napriek tomu, že dnes býva často spojený skôr s pravicovým videním sveta, treba si pripomenúť, že intelektuálnym otcom jeho vzniku bol John Maynard Keynes, ktorý, naopak, je vzývaný skôr na stredoľavej strane spektra.
Medzinárodný menový fond, ktorého do veľkej miery kópiou je Európsky mechanizmus pre stabilitu na európskej úrovni, je inštitúcia, ktorá funguje dnes už takmer 70 rokov. Funguje s významnými úspechmi aj s významnými neúspechmi. Nestal sa svetovou vládou, ani jej zárodkom, nezbankrotoval svoje členské štáty, ale ani nezachránil svet pred všetkými problémami. Je to len jeden z mnohých nástrojov, ktoré svet má nato, aby riešil určité typy problémov.
My dnes máme súhlasiť alebo nesúhlasiť s takýmto nástrojom pre Európu. Potrebujeme takýto nástroj? Nestačí napríklad Medzinárodný menový fond, ako SDKÚ kedysi navrhovala pri Grécku? Bohužiaľ, vzhľadom na to, čo sa udialo za posledné tri roky, nepostačuje. Grécko sa dalo ešte riešiť v kontexte Medzinárodného menového fondu. Európa sa už v kontexte Medzinárodného menového fondu riešiť nedá, a to z toho jednoduchého dôvodu, že veľkosť európskych problémov dnes presahuje možnosti Medzinárodného menového fondu. Medzinárodný menový fond jednoducho nemá toľko peňazí a jeho členské štáty, ktorými sú krajiny od Burkiny Faso a Čínskej ľudovej republiky až po Spojené štáty americké, ale aj európske krajiny, nemajú dôvod dnes spoločne sa celosvetovo zložiť na riešenie európskych problémov. Na ne sa musíme zložiť, ak chceme, spoločne. Otázka je, či chceme? Z tohto pohľadu postoj SDKÚ už bol prezentovaný pánom poslancom Štefancom a ten postoj je pozitívny. My si myslíme, že vznik Európskeho mechanizmu pre stabilitu zmysel má. Nebudem opakovať aj jeho argumenty, ale dovoľte mi možno k nim pár pridať. Prvý a základný argument, ktorý tu zatiaľ zaznieva málo, je to, že pri vzniku Európskeho mechanizmu pre stabilitu sa podarilo dosiahnuť jeden cieľ, ktorý si Slovenská republika oficiálne určila a ktorý, naopak, v dočasnom eurovale neexistoval. Napriek tomu sme ho ratifikovali, pretože vtedy ani existovať nemohol. A to je naozaj možnosť takzvaného haircut-u, teda znižovania hodnoty súkromných dlhov. Od vzniku Európskeho mechanizmu pre stabilitu budú záväzky, dlhy členských štátov tohto mechanizmu obsahovať aj klauzulu, ktorá v prípade krachu bude umožňovať legálnym a organizovaným spôsobom z nich škrtať. Povedané ľudským jazykom, keďže som sľúbil hovoriť bez žargónu, je to takzvaný riadený bankrot. Teda to, že veritelia budú strácať, ak krajina nebude schopná splácať, ale budú súkromní veritelia a budú strácať, ale spôsobom, ktorý bude organizovaný, kolektívny a bude, mala by byť snaha, aby nebol chaotický. Toto bola základná podmienka Slovenskej republiky pri vyjednávaní tohto mechanizmu. Nemyslíme si, že sme si ju vyjednali sami. Samozrejme, bola to základná podmienka aj krajín ako Nemecko a iných krajín takzvaného severu a v Európskom mechanizme pre stabilitu to je. To znamená, to, čo sme dlho kritizovali na týchto typoch pomoci, teda to, že neobsahujú možnosť práve riadeného bankrotu, je v tomto mechanizme vyriešené. Otázka je, ako bude tento mechanizmus použitý? Druhá otázka, ktorá tu zaznela, je finančný záväzok. Päť celá osem miliardy je maximálny finančný záväzok, ktorý Slovensko do tohto môže vložiť, ak bude opakovane vyzvané. To znamená, že nie je to ničím nekončiaci rad záväzkov. Je to jasne definovaná suma. Z toho aj na začiatku sa splatia tie malé percentá, zvyšok by sa mal vložiť, len ak to bude nevyhnutné, s týmto horným stropom. Je to suma obrovská. Myslím si, že každý, kto sa tvári, že je to suma, ktorá je maličká alebo pre Slovensko nepodstatná, by nehovoril pravdu. Ale takisto to nie je ani suma nezvládnuteľná. Je to približne 8 percent nášho HDP dnes. Čo je, treba povedať, zvýšenie dlhu, ktoré nám zabezpečila vláda Roberta Fica za jediný rok svojej existencie v roku 2009. To znamená, keby sa celý euroval 2 rovno nevrátil, ani z neho cent, čo je takmer nemožné, tak je to asi náklad na jeden rok fungovania  predbývalej vlády. Takisto je to menej ako polovica štrukturálnych fondov, ktoré na Slovensku pretečú za sedem rokov jedného programovacieho obdobia. A je to takisto zlomok toho, čo by Slovensko stála akákoľvek významná európska recesia, ktorá by nasledovala po rozpade eurozóny. To znamená, riziká sú výrazné, sumy sú obrovské, ale aj alternatívy sú ešte väčšie. Zároveň tu nezaznelo zatiaľ, aspoň, hoci som sa snažil pozorne počúvať, som nezachytil fakt, že Slovensko naozaj má dnes na výber. Slovensko nemusí ratifikovať Európsky mechanizmus pre stabilitu a nevstúpiť do neho. Nezablokuje tým vznik tohto mechanizmu. Tento mechanizmus vyžaduje na svoj vznik nie 100 percent, ale menej. A keďže my sme štát malý, tak bez nás môže vzniknúť. Napríklad bez Nemecka by vzniknúť nemohol, ak si to správne pamätám. Čo by boli ale dôsledky tohoto kroku, ktorý môžme dnes, zajtra slobodne vykonať, ak tak dospejeme k tomu záveru. Dôsledky by boli dva. Prvý je, že, samozrejme, by sme stratili nárok na akúkoľvek pomoc z tohto mechanizmu v budúcnosti. To znamená, stratili by sme nárok na európsku pomoc v prípade, že Slovensko by potrebovalo finančnú pomoc, a zároveň by sme vyslali určitý zásadný geopolitický signál o tom, kam chceme patriť a kam patriť nechceme a na čom sme ochotní podieľať a na čom sa ochotní podieľať nechceme. Tento signál by sme nevyslali Grékom, ani Španielom, ani Talianom, dokonca ani Portugalcom. Tento signál by sme vyslali Nemcom, Rakúšanom, Fínom, Holanďanom a všetkým ostatným, ktorí reálne túto pomoc platia. Pokiaľ hovoríme o tom, že čo by sa stalo, keby sme nemali na túto pomoc nárok? Videli sme aj v uplynulých rokoch, že vlny svetového finančného oceánu sú pomerne prudké. Väčšinou sa v nich potápajú slabé lode, ale niekedy sa v nich potopia aj lode silnejšie, ak je búrka veľmi prudká. Nie je možné tvrdiť na základe historickej skúsenosti, že štáty, ktoré sú zdravé hospodársky a zodpovedne hospodária, nikdy žiadnu pomoc nepotrebujú. Ak tomu neveríte, pozrite sa do Estónska. Estónsko nemalo žiadny verejný dlh takmer do roku 2008, napriek tomu svetová hospodárska kríza ho takmer zničila a bez bilaterálne organizovanej pomoci škandinávskej by Estónsko pravdepodobne skolabovalo. Dnes sa Estónsku opäť darí. Estónsko malo, samozrejme, odvahu aj na veľmi bolestivé reformy, čo je bod, ku ktorému sa vrátim. Ale aj silná loď, najmä ak je malá, môže byť pochovaná svetovým finančným oceánom. To znamená, aj keby pokračovala zodpovedná vláda, nie je vôbec zaručené, že Slovensko by nemuselo nikdy takúto pomoc potrebovať. Ak bude pokračovať, ak by napríklad bola bývala pokračovala prvá vláda Roberta Fica, je dosť možné, že by sme tú pomoc potrebovali veľmi rýchlo. A je možné, že ju ešte v budúcnosti potrebovať budeme. Preto si myslím, že samo osebe nie je vhodné sa toho vzdávať. Osobitne v prípade, ak naše individuálne vyčlenenie z eurozóny by bol absolútny signál na špekulatívny útok proti tejto krajine. To znamená, nehovoríme o rok, o dva, o tri, hovoríme o dnes. Ak Slovensko by povedalo, že nechce byť súčasťou ESM, v tej chvíli by sa pravdepodobne stalo prvotným cieľom všetkých špekulantov, ktorí by stavili na to, že táto krajina bude vytlačená aj z eurozóny. A to pomerne rýchlo. A nebude schopná splácať svoje dlhy. Ak mi neveríte, pozrite sa späť do októbra, novembra, decembra minulého roku, keď zrazu pod vplyvom diania v Európe vyschli financovania dlhov krajín ako Slovensko alebo Slovinsko a na niekoľko veľmi dramatizujúcich týždňov tu hrozilo, že Slovensko môže defaultovať v priebehu niekoľkých mesiacov. Na to, aby sme toto vedeli riešiť, by nám dokonca nestačilo okamžité zníženie deficitu verejných financií na nulu, čo samo osebe by bolo veľmi, veľmi bolestivé. Pretože my musíme aj takzvane prerolovať existujúci dlh. Len tento rok, ak si pamätám správne, je to 8 mld. eur, ktoré by sme museli prerolovať, aj keby sme rovno dneska hospodárili vyrovnane. Ak by nám ich niekto nepožičal, znamenalo by to, že by sme museli znížiť veľkosť tohto štátu, rádovo povedané, niekde na polovicu. To jednoducho, je to určite možné, ale je to určite aj krok, proti ktorému by ešte aj to, čo sa dnes deje v Grécku, bola úplná polahoda. Dovoľte mi ale ísť k tomu rozhodovaniu, k eurovalu, čo je ďalší bod. Rozhodovať o eurovale síce má v princípe jednohlasne, ale vo výnimočných prípadoch stačí 85-percentná väčšina. A v tom má pán Sulík úplnú pravdu, že výnimočné situácie sa v Európe stávajú nie až tak výnimočne, najmä počas takejto krízy. Takže musíme sa zmieriť s tým a zobrať do úvahy to, že bude rozhodovať 85-percentná väčšina. To je, myslím si, treba férovo povedať, 85-percentná väčšina, na jej zablokovanie nestačí Slovensko. Slovensko má, ako vieme, jedno percento. Dokonca nestačia na to ani ostatné malé štáty. Keby sme rovno spočítali Holandsko, Fínsko, Rakúsko, Slovensko, tak stále je to menej ako 10 percent. Si to z hlavy pamätám. To znamená, jediný z tých, nazvime to z tej severskej koalície, kto by na to stačil, sú Nemci. Bez Nemcov nie je možné aktivovať Európsky mechanizmus pre stabilitu, s Nemcami je možné ho aktivovať, ak sa na tom dohodne s ostatnými, nazvime to južanskými krajinami a Francúzskom. To vedie, samozrejme, aj k rizikám. Dnes sa Nemci chovajú veľmi zodpovedne. Posledné roky možno niekedy až príliš tvrdo a obava počas tejto vlády, že by súhlasili s niečím, čo by bolo vrcholne nezodpovedné, je nižšia. Ale, samozrejme, vlády sa menia. Nevieme, kto bude vládnuť Nemecku po roku 2013, nevieme, kto bude vládnuť o 5 rokov, o 10 rokov. Takže toto riziko tu je. Priznám sa však, že toto riziko dnes nepovažujem za najzávažnejšie. Za závažnejšie považujem riziko, že ani schválený a fungujúci Európsky stabilizačný mechanizmus nemusí stačiť. A to, ak sa Európa nevzchopí a nedotiahne reformy. Predstavte si situáciu, ak budeme ďalej, naozaj vznikne ESM, bude sa dokonca aj škrtať. Bude sa škrtať veľmi razantne, tak ako sa dnes v mnohých krajinách škrtá, a nedokážeme oživiť ekonomiku, Španieli nedokážu zreformovať svoj trh práce, Gréci nedokážu vytvoriť situáciu, kde sa podnikateľom oplatí podnikať a zamestnávať ľudí. Portugalci nedokážu zvýšiť kvalifikovanosť svojej pracovnej sily a jej konkurencieschopnosť. A takto by sa dalo ísť ďalej a ďalej, tak naozaj, ani Európsky mechanizmus pre stabilitu nedokáže zabezpečiť rast. Nedokáže zabezpečiť to, že sa z tej dlhovej pasce vymaníme. A to je niečo, čo, čo tu je prítomné a to je riziko, ktorého si musíme byť vedomí a s ním pracovať. Otázka však je, aké sú dnes reálne alternatívy, ktoré sú na, na stole a k nim, s nimi by som chcel skončiť. V skutočnosti máme dnes len dve alternatívy. Jedna je Európa centralizovaná, s jedným rozhodovacím miestom, niekto ju nazýva superštát, môžme ju nazvať aj inak. Ale je to alternatíva, kde Európa sa riadi väčšinovým rozhodovaním a väčšinovým rozhodovaním v Bruseli. Druhou alternatívou je Európa národných štátov a zároveň Európa jasných pravidiel a obmedzení. Hovoríme tu aj o tretej Európe, Európe, kde si každý robí, čo chce, a nesie za to plné dôsledky. Táto Európa však už dnes možná nie je a neexistuje. To znamená, ak niekto si myslí, že môže zastaviť tento vlak a z neho vystúpiť, tak môže, ale potom vystupuje aj z eurozóny a vystupuje z celkovo, z nášho, z našej účasti na európskom projekte. To si treba povedať. Z tohto pohľadu si osobne myslím, že najväčšia tragédia našej diskusie o Európskom stabilizačnom mechanizme je tá, že tábor, ktorý chce budovať proti, alebo nie je nadšený superštátom, ale chce bojovať za Európu národných štátov jasných pravidiel, sa vnútorne rozštiepuje a trávi viac času vzájomným nadávaním alebo kritikou, ako tomu, aby jasne povedal, že si takúto Európu praje. A prečo to tak je, je naozaj pre mňa jedna z veľkých otázok, o ktorých by som rád s rôznymi kolegami aj debatoval. Dovoľte mi, možno ešte ku koncu spomenúť, prečo si myslím, že európsky superštát by nebol pre Slovensko najlepšie riešenie, napriek tomu, že osobne mám k Európskej únii veľmi pozitívny postoj. Prečo si myslím, že Európa pravidiel je lepšia? Pán predseda Figeľ to tu spomenul, nie je tu momentálne, že Európa pravidiel, Európa funguje vtedy, keď je to Európa pravidiel. Keď je to Európa diktátu väčšiny, tak nefunguje a hrozí jej rozpad, čo je pohľad, s ktorým sa stotožňujem. Navyše, Európa za nás nevie vyriešiť naše základné problémy. Európa nevie vyriešiť korupciu na Slovensku, Európa nevie zabezpečiť Slovensku ekonomickú prosperitu. Európa nám v tom vie pomôcť. Európa vie možno vyčistiť najväčšie excesy, ako sme videli aj v minulosti, ale prosperitu a slušný štát si musí každý vybudovať sám. O tom sa dnes aj denne presviedčajú aj občania bývalých východonemeckých štátov, do ktorých západní Nemci naliali sumu, proti ktorej tento euroval je smiešna suma. O tom sa presviedčajú aj Gréci, do ktorých Európa naliala veľa peňazí v minulosti zo štrukturálnych fondov a naozaj postavila veľmi pekné diaľnice. Ale zistilo sa, že dokonca ani to nestačí na fungovanie slušného prosperujúceho štátu. Preto euroval, tento euroval nie je dostatočnou, ale nevyhnutnou podmienkou cesty vpred. Ak naozaj nebudeme reformovať, nebudú aj ostatní reformovať, skončíme. To, čo sa dnes deje v Európe, a to si tu treba povedať, to tu nezaznelo, však nie je nejaká nekontrolovateľná kríza. Je to v skutočnosti poker medzi dvoma stranami, v ktorom sa hrá o budúcnosť Európy. A ten poker spočíva v tom, že jedna časť Európy hovorí druhej, musíte reformovať a my vám pomôžeme, ak budete reformovať, a druhá časť Európy hovorí, že dobre, tak reformujme, ale radšej pošlite tie peniaze najprv. A tento poker medzi tými, čo majú platiť, ale chcú reformy, a tými, čo potrebujú peniaze a k reformám majú rôznorodý postoj, je to, čoho sme svedkami posledných troch rokov. Ten poker môže dopadnúť aj veľmi tragicky, ale nemyslím si, že k nemu dnes máme alternatívu. Pretože len s peniazmi, alebo len bez peňazí sa nezaobídeme. Musíme naozaj Európu hospodársky zreformovať. A z pohľadu Slovenska, a tým by som naozaj skončil, si myslím, že nie je alternatíva k Európe a nie je alternatíva k Európskej únii. A tu si myslím, že dochádza tiež k jednému nedorozumeniu. My nie sme Veľká Británia, my nie sme dokonca ani Holandsko, ani Švédsko. My nie sme krajiny s históriou neutrality alebo svetovej dominancie, krajiny, ktoré nikdy neokupovali cudzie armády, ktoré nikdy nezažili, čo je to bankrot, alebo aspoň byť na jeho okraji. My sme krajina s inou históriou, v inom bode a s inými podmienkami. A pre takúto krajinu Európa je nielen viac prosperity, ale aj viac slobody. A preto si myslím, že alternatívou k tomu, čo tu dnes schvaľujeme, nie je silný národný štát, ktorý bude zodpovedný, ale je to nestabilita, prispôsobenie sa vždy veľkým, ale bez pravidiel, a oveľa menšia kontrola nad vlastným osudom. Preto ja si rozhodne volím Európu pravidiel, ktorú bude môcť Slovensko spoluutvárať. A takúto Európu dnes predstavuje aj Európsky stabilizačný mechanizmus vrátane všetkých svojich rizík.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Na vaše vystúpenie, pán poslanec, budú reagovať faktickými poznámkami pán poslanec Sulík, Blaha, pani poslankyňa Nicholsonová, pán poslanec Kollár. Končím možnosť sa prihlásiť.
Pán poslanec Sulík, nech sa páči.