8. schôdza

Ďakujem pekne. Ďakujem za matematicko-historické okienko, dozvedeli sme sa toľko z histórie, čo som sa možno ani na základnej škole v dejepise nedozvedel, ale zabúdate na jednu vec... (Reakcia z pléna.) Prosím vás, nevyrušujte ma, dobre, ak máte problém, môžte mi to vonku porozprávať, dobre? Ak na to nemáte, tak buďte ticho!
Prosím vás, takže spomínali ste tu Katyň, spomínali ste tu Gruzínsko. Samozrejme, ja sa nezastávam ani Ruska, ani USA, ja žijem na Slovensku, ja som Slovák, čiže mňa tieto veci nejako až tak nezaujímajú. Ale zabudli ste na jednu vec, prosím vás, ja si myslím, že asi najväčšia tragédia nie je ani to Gruzínsko, ani Katyň, ani Afganistan a podobné zločiny, ale nezabúdajme na zločin, ktorý bol spáchaný v Hirošime a Nagasaki, ktorý priniesol strašne veľa obetí a nielen v ten daný moment, ale postihlo to aj ďalšie generácie. Takže takýmto veciam sa vyvarujme, lebo naozaj konflikt takýchto dvoch veľmocí môže vyústiť do ešte väčšieho problému.
Ďakujem.

Ďakujem všetkým, ktorí reagovali, čiastočne si vystavili svedectvo, ale budem sa venovať len v rámci časových možností niečomu.
Tí vojaci naši ani iní nie sú odpísaní. Tam sú vojaci 23 krajín, sú tam okrem iného aj tí americkí vojaci a musím vás ubezpečiť, že ak by boli títo vojaci napadnutí, tak bude masovo odpísaná druhá strana. A tá to vie, a preto ich nenapadne. Tej je to presne jasné, tak ako je jasné Kim Čong-unovi, že útok na Južnú Kóreu je jeho zánik. A preto si to netrúfne. Tak ako si iránski ajatolláhovia vo snoch mokrých predstavujú zánik štátu Izrael, ale vedia, že ich útok na štát Izrael napriek tomu, čo hovoria, by pre nich znamenal vymazávanie, a preto ho neurobia. A je to, s čím som začal, si vis pacem para bellum.
A pokiaľ ide o to, že sa tu reagovalo i o poslancovi Mazurekovi, samozrejme, pán predsedajúci nemusí všetky tie pindy počúvať, ale ja som sa o ňom ani slovíčkom nezmienil. Takže keď ste tu tak minule vychovávali predsedu, ako má rovnako merať, tak toto bola ukážka blbosti, kde ste prešli čiaru a hovorili ste o niečom, čoho som sa ani zmienkou nedotkol.
A, samozrejme, ak tu ešte vytiahneme starého Hallsteina a Hirošimu, tak sem môžme vložiť všetko. Ale nie o tom bola reč. A akokoľvek sme na opačných brehoch, akokoľvek mi budete poukazovať na to, ako Spojené štáty boli spojencom Sovietskeho zväzu. Boli. Ako povedal sir Winston, proti čertovi sa spojím aj s diablom. Ale presne vedeli, s kým sa museli spojiť.

Vďaka, pán predsedajúci. Pán minister, dovoľte pár slov k tým úmyslom a prehreškom, ktoré sa tu pripisujú Aliancii. Ja viem, že tým nikoho nepresvedčím, sme tu už vyše dvoch hodín a necítim žiadny názorový posun na žiadnej strane, ale pozerajú si nás ľudia na internete, čítajú naše prejavy a ja nechcem, aby títo ľudia si odniesli z tejto diskusie len tie invektívy, to nálepkovanie, názor proti názoru. Chcem fakt túto diskusiu vrátiť späť do reality a do ríše faktov.
Odznelo tu, že Aliancia od začiatku nerobí nič iné, len provokuje Rusko, že ho obkľučuje a že by dokonca možno Rusko aj rada napadla, lebo túži po rope, území, neviem o čom. Tak tu sú fakty.
Od momentu, kedy zanikol Sovietsky zväz, sa Aliancia systematicky snažila o partnerstvo s Moskvou. Rusku bola ponúknutá možnosť a prezident Putin ju prijal, že bude môcť sedieť a sa môže zúčastniť ako plnoprávny, rovnoprávny člen na rokovaní Aliancie v rámci tzv. Rady NATO a Rusko. Zhodou okolností tí, čo boli v Aliancii, dokonca títo traja ľudia, čo stoja pred vami, vedia z vlastnej skúsenosti, v NATO sa sedí podľa abecedy, Slovensko ide hneď po Rusku, čiže veľvyslanec Gruško sedával v tých čias presne po mojej pravici, tak ako moji kolegovia sedeli po boku svojich ruských kolegov. Čiže toto nie sú nejaké čítania z literatúry, toto vieme z vlastnej skúsenosti. Spoločné rokovania boli realitou vzťahov NATO – Rusko do roku 2014, len to často nepočujete, lebo sa to nehodí do toho naratívu, do tej storky o agresívnom NATO a utláčanom Rusku.
Tu je fakt číslo dva. Táto spolupráca nebola len fasáda alebo nejaké prázdne PR, priniesla reálne výsledky. Do roku 2014 mala Aliancia celkom rušnú výmenu spravodajských informácií o al-Káide, o Islamskom štáte, vyvíjala spoločne s Ruskom systém detekcie zbraní a výbušnín v lietadlách alebo v batožine v lietadlách. Dokonca v deň anexie Krymu sme plánovali spoločnú vojenskú operáciu Aliancia a Rusko. Mala to byť operácia na odstránenie chemických zbraní zo Sýrie vtedy v čase, keď ten sýrsky režim kolaboval.
Takže ešte raz: Nie provokovanie, ale táto spolupráca bola realita vzťahov s Ruskom do roku 2014. A vieme to opäť, tí, čo tu stojíme pred vami, nie z nejakého čítania akademickej literatúry, z vlastnej skúsenosti. Zastupovali sme v tom čase Slovensko v Aliancii.
Tu je fakt číslo tri. Od prvého momentu rozšírenia Aliancie do strednej Európy v roku 1999 spojenci úplne cielene a vedome nevyslali žiadne jednotky do bývalých komunistických krajín. Moskva šíri teóriu o obkľučovaní Ruska, ale to fakticky nesedí a nikdy nesedelo okrem iného preto, lebo, opakujem, tých prvých 15 rokov po rozšírení do strednej Európy neboli žiadne spojenecké jednotky v strednej Európe. A neboli tam jednoducho preto, lebo Aliancia nikdy nemala v úmysle agresiu voči Rusku a chcela s ním zmysluplné partnerstvo, samozrejme, posilnenie prítomnosti na východe, hoci sa to Poľsku, Pobaltiu, krajinám na Pobaltí ani nepáčilo, ale posilnenie prítomnosti v ich krajinách bolo vtedy vnímané ako niečo, čo by ohrozilo možnosť spolupráce. Čiže žiadne obkľučovanie, ale, opakujem, nulová prítomnosť spojeneckých vojsk medzi rokmi 1999 až do roku 2014, bolo to realitou v momente anexie Krymu.
Takže, prosím, môžme sa tu baviť o tom, ako ten vzťah s Ruskom správne nastaviť, lebo fakt nie je dobrý a tie chyby sú na oboch stranách, ale, prosím, držme sa pri tom faktov a neprekrúcajme históriu.
To, čo stalo v roku 2014, ten moment, kedy sa toto všetko zmenilo a, samozrejme, skončilo, bola anexia Krymu a vyslanie vojsk na Donbas, aby sa pomohlo separatistom odtrhnúť ďalší kus Ukrajiny od Kyjeva. Stalo sa to necelých šesť rokov po podobnej agresii voči Gruzínsku. Tomu roku 2014 tiež – a toto je dôležité z perspektívy Pobaltia a Poľska – predchádzalo niekoľko rokov, kedy ruské vojská nacvičovali podobný útok aj na spojencov. A teraz nechcem špekulovať, prečo sa prezident Putin rozhodol obrátiť chrbtom spolupráci s Alianciou po takmer 15 rokoch. A opäť, určite sú veci, ktoré by sme aj my spojenci v tom spätnom pohľade asi urobili inak, ale, bohužiaľ, faktom je, že Rusko, nie Aliancia, sa rozhodlo tak, ako sa rozhodlo.
A teraz za týchto okolností neposilniť spojeneckú prítomnosť v strednej Európe by bolo nielen nezodpovedné, ale hlavne zlé pre záujmy nás, pre záujmy Slovenska. Poľsko a krajiny Pobaltia mali reálny dôvod obávať sa o vlastnú bezpečnosť, tie príčiny som pomenoval, a požiadali o pomoc. Opakujem, dve iné bývalé krajiny Sovietskeho zväzu už boli napadnuté a ruské vojská na ich hranici nacvičovali niečo podobného. Nevyslyšať ich za daných okolností by išlo proti všetkým princípom Aliancie, že keď je niekto napadnutý alebo keď má niekto vážnu obavu, že môže byť napadnutý, tak mu treba pomôcť. Nie rozmýšľanie, dumať, ale konať.
A Slovensko ako krajina, ktorej bezpečnosť je takisto postavená práve na tomto princípe solidarity všetci za jedného, jeden za všetkých, má extra silný dôvod dotknutým krajinám pomôcť. Pretože ak raz prestane platiť, že si v NATO pomáhame navzájom, tak práve my ako relatívne menšia krajina na okraji toho západného sveta by sme na to v konečnom dôsledku doplatili. Preto ma dnešný návrh pána ministra Naďa na predĺženie nášho pôsobenia moju podporu.
Nebolo to jednoduché rozhodnutie vyslať ich tam, nebolo bez následkov, ako opakujem, pochovalo určite na nejaký čas možnosť tej spolupráce s Ruskom, ale spojenci naozaj vyčerpali všetky alternatívy, konali v reakcii na Moskvu a konali zodpovedne. Naši vojaci a vojačky v Pobaltí si zaslúžia našu vďaku a našu podporu. (Potlesk.)

Vážený pán poslanec Valášek, no, držme sa faktov. Vy ste vo svojom vystúpení povedali, že do roku 1999 neboli v strednej Európe žiadne jednotky NATO. A tie desaťtisíce amerických vojakov v Nemeckej spolkovej republike boli čo? To neboli vojaci jednotiek NATO? To boli ufóni? To boli proste nejakí vojaci bez príslušnosti k NATO? Čiže poprosím vás napraviť toto tvrdenie, lebo jednoducho však vieme o tom veľmi dobre, že nielen samotné členské štáty NATO, ale najmä Spojené štáty americké mali od skončenia druhej svetovej vojny desaťtisíce vojakov po rôznych základniach v celej západnej a strednej Európe.
A jedno také, takú logickú myšlienku z vášho, z vášho vystúpenia by som poprosil vysvetliť. Vy ste povedali, že Ruská federácia neprijala teda tú pozvánku na spoluprácu s NATO a že teda musela tá Severoatlantická aliancia zmeniť prístup. Čiže vašimi, vašimi slovami povedané, keď niekto neprijme pozvánku do nejakého spoločenstva, tak je hneď nepriateľ. Je hneď nepriateľ a musíme proti nemu sa pripravovať na vojenský zásah? Tak to máme pochopiť? Tak potom, viete, potom darmo tu vaši kolegovia sa snažia to maskovať, že v podstate nejde o nejaké vojnové štvanie, keď vy potom ako starý, starý NATO-úradník vystúpite a poviete na rovinu, že kto nie je s nami, toho musíme zničiť a vybavená vec.

Ďakujem. Pán poslanec Valášek, vy tu stále, ako aj vaši predrečníci, kolegovia, ako aj pán minister, stále sa tu omieľa tá, tá poučka o tom, že ako Rusko súčasné anektovalo Krym a že to bol jeden zlomový moment, hej. A ja sa chcem spýtať teda, keď už sa bavíme o tej anexii Krymu, tak viete mi povedať, kedy sa vlastne Krym stal súčasťou Ukrajiny, hej, teda tej Ukrajiny, ktorej mal Krym zobrať Rusko a komu patril Krym pred tým, než sa stal súčasťou Ukrajiny a akým spôsobom sa stal súčasťou Ukrajiny alebo teda tej Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky? Lebo aj na tom spôsobe, či to bolo demokratické, nedemokratické, jednoducho ak sa chceme baviť o týchto veciach, či to bolo spravodlivé, nespravodlivé, či to bola anexia, alebo nebola anexia zo strany Ruska, tak by sme mali poznať históriu. Takže ja len chcem vedieť, že či tú históriu poznáte alebo nie. Tak poprosím vás odpovedať na tieto moje otázky aspoň nejako rámcovo.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Pán poslanec Valášek, nedovolím si súhlasiť s vaším tvrdením, že Ruská federácia anektovala Krym. Podľa môjho názoru a podľa názorov iných ľudí jednoducho len Krym sa prinavrátil tam, kde historicky, geograficky a politicky patril, patrí a dúfam, že aj patriť bude. Ukrajinci, Rusi, ale aj krymskí Tatári slobodne hlasovali v referende o tom, akým spôsobom bude ich krajina fungovať, pod záštitou Ruskej federácie alebo pod záštitou Ukrajiny. (Reakcie z pléna.) Masová väčšina týchto obyvateľov sa rozhodla, že jednoducho partnerstvo s Ruskou federáciou a návrat do politického vplyvu Ruskej federácie je nieže nevyhnutný, ale jednoducho si to prajú obyvatelia tejto krajiny, ktorá má určitú autonómiu v Ruskej federácii, sú s týmto názorom úplne stotožnení. Čiže naozaj by som to nepredpokladal, že niekto, kto tak vehementne podporuje NATO, tým nemyslím veľmi vás, ale sú tu iní pracanti, ktorí pre to NATO srdečne a veľmi ťažko pracujú, nebudú mať asi na to iný názor, ale jednoducho tu ide o obyvateľov tohto územia a títo obyvatelia sú s daným stavom úplne stotožnení a maximálne spokojní.
Ďakujem pekne.

Vďaka, vďaka, budem stručný a vecný. Pán poslanec Kotleba sa pýtal, čo vojská v Nemecku. Hovoril som úplne jasne o vojskách v strednej Európe. Nemecko je západnou Európou. Faktom je, že krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy, tie, ktoré, samozrejme, ležia v strednej Európe, nemali žiadne spojenecké vojská, žiadnu spojeneckú prítomnosť na vlastnom území od roku ´99 až do anexie Krymu. K tej anexii sa dostanem.
Otázka, či automaticky každý, kto odmietne ponuku na spoluprácu, je nepriateľom. Samozrejme, nie je, ani som to tak nepovedal. Tí, čo počúvali pozorne, počuli, že dôvodom, prečo sú tam tie vojská vyslané, nie je preto, že Rusko odmietlo spoluprácu, ale preto, že dalo svojim krajinám, svojim susedom, Poľsku a Pobaltiu, dobrý dôvod obávať sa o vlastnú bezpečnosť a my sme ich potrebovali posilniť. Čiže nie odmietnutie spolupráce, ale kroky Ruska voči Pobaltiu a voči Poľsku boli dôvodom na ich obavy a na našu reakciu.
A na záver veľmi rýchle k tej anexii, k tej histórii. História, samozrejme, to bola rétorická otázka. Všetci vieme, že niekedy od roku 1960, kedy to bolo šesť, ak sa nemýlim, ešte za Chruščova bolo na niekoľko dekád Ukrajina, pardon, Krym súčasťou Ruska, potom bol dlho súčasťou Ukrajiny. Pripomínam, že predtým bol niekoľko storočí územím, ktoré obývali Tatári. Takže pozor, veľký pozor, hlavne v týždeň, kedy oslavujeme sté výročie Trianonu, s týmto účelovým vyberaním si toho momentu v histórii, do ktorého sa chcete vrátiť. Lebo sa nám veľmi rýchle môže stať, že my si povieme, že chceme tú históriu previnúť späť len do roku 1966 a ono sa nám to prehupne až niekedy o pár storočí naspäť. A obzvlášť my, obzvlášť my s našou pohnutou históriou a s našou relatívne krátkou históriou štátnosti by sme si mali dávať obrovský bacha na to, aby sa dodržiaval ten princíp v Európe, že hranice, tak ako stoja, sú sväté, nedotknuteľné, pretože my budeme prví, ktorí doplatia na to, až sa tento princíp raz začne mirnix-dirnix porušovať. (Potlesk.)

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister obrany, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja skúsim možno trošku iný pohľad. Najprv, pán minister, na výbore, si myslím, že bola k tomu síce akčná, ale slušná diskusia. Každý sme na úplne inej strany barikády. Vy máte svoje záujmy, svoje videnie. Ja sa nikdy nestotožním s NATO ako so zločineckou a teroristickou organizáciou.
Ale chcem povedať, že ma trošku mrzí ten tón, ktorý táto diskusia nabrala po tom, ako... (reakcia navrhovateľa). Áno, len ma to mrzí, že v tomto bode, kde ide o vážne zahraničnopolitické otázky, sa to zužuje na nejaké osobné animozity, útoky a obviňovania, ktoré proste sa potom aj ukážu v mnohých prípadoch ako nie celkom pravdivé. A preto by som chcel povedať, že, vážené kolegyne, kolegovia, bez ohľadu na to, aké argumenty tu padajú a kto s kým má napätý vzťah a kto s kým je viac-menej v pohode, ideme hlasovať o materiáli, ktorého výsledkom bude časovo neobmedzené vyslanie, časovo neobmedzené vyslanie príslušníkov ozbrojených síl Slovenskej republiky pod velenie NATO do pobaltských štátov, časovo neobmedzené vyslanie slovenských vojakov pre operáciu Severoatlantickej aliancie tesne na hraniciach Ruskej federácie. Ideme hlasovať o tom, že dávame našim vojakom pod spoločným velením dôstojníkov NATO vlastne časovo neobmedzenú úlohu podieľať sa – a je to aj v materiáli priamo napísané – podieľať sa na odstrašovaní Ruskej federácie.
To znamená, priamo v materiáli je napísané, že cieľom našich vojakov je pomáhať zastrašiť Ruskú federáciu, stať sa súčasťou tých armád, ktoré tam spoločným dielom alebo ktorých spoločným dielom má byť výsledok a ten, alebo ten výsledok, že teda Ruská federácia má mať obavy z toho, aké silné to NATO na jej hraniciach je.
V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť myšlienku, že my nemôžme predsa porovnávať veľkosť, nazvem to, expedičných nejakých zborov s veľkosťou armády na vnútorných hraniciach akéhokoľvek štátu. Veď každý štát má právo mať na svojich hraniciach takú armádu, akú uzná za vhodné, akú si vie uživiť, akú si vie zaplatiť. A je to úplne jedno, aká veľká tá armáda je. Nie je to argument na to, aby sme tam posielali niekde na nejaké hranice štátov, ktoré nám nijako neublížili, aby sme tam posielali akúkoľvek súčasť ozbrojených síl, akúkoľvek veľkú slovenskú jednotku.
A keď ste pozorne počúvali aj túto súčasnú diskusiu, ktorá tu prebieha v pléne Národnej rady, tak v podstate nezaznel žiadny rukolapný dôvod na to, aby sme sa podieľali príslušníkmi ozbrojených síl Slovenskej republiky na tej ničím nevyprovokovanej provokácii Ruskej federácie. Naozaj je to úplne zbytočné, úplne zbytočné sa až tak hlboko vtláčať do priazne veliacich štruktúr NATO a ukazovať, že áno, aj so Slovenskom môžte počítať, aj my tam ideme tých vojakov obetovať. Hlavne dnes, v tomto čase, kolegyne, kolegovia, keď počúvame o tom, že vláda nemohla viac pomôcť ľuďom v súvislosti s projektom COVID-19, že, áno, mnohí ľudia, mnohé firmy prídu ešte ďalej v tom, v tých dopadoch prídu o zamestnanie, prídu o prácu, prídu o mzdy, o výplaty, a vláda chcela pomôcť, ale nemala dostatok peňazí a nie vždy všetko sa dalo spraviť. A dnes ideme hlasovať o časovo neobmedzenom vyslaní ruských vojakov bez ohľadu na finančnú náročnosť. Bez ohľadu na finančnú náročnosť. A ja sa pýtam, či nebolo múdrejšie a rozumnejšie radšej tie peniaze dať možno nejakým ďalším živnostníkom alebo možno nejakým ďalším rodinám na pomoc a tí ľudia by reálne videli, že tá vláda im pomôže, že im pomáha. Lebo kým tam pošleme tých vojakov, či to bude 152 alebo 50, alebo tisíc, to je jedno, tak nejako tým ľuďom sa život nezlepší. A nezlepší sa ani život v tých pobaltských krajinách, nezlepší sa nič. Jediné, čo tým dosiahneme, bude to, že sa jednoducho ukážeme v priazni tých, tých veliteľských štruktúr alebo mocenských štruktúr Severoatlantickej aliancie.
A ja sa pýtam, či nám to za to stojí. Či nám to naozaj za to stojí. Dnes, keď ľudia, mnohí ľudia s neistotou pozerajú do budúcna. Dnes, keď idete po uliciach, ktoré kedysi žili, a každá druhá prevádzka je zatvorená. Dnes, keď mnohí, mnohí škrtajú aj svoje rodinné výdavky len preto, lebo nevedia, či prácu, ktorú majú, budú mať ešte aj budúci mesiac. A my namiesto toho, aby sme hľadali spôsoby, ako týmto ľuďom pomôcť, ako naozaj dať to maximum, ktoré vláda dať môže, tak my im v tejto situácii ideme posielať 150 ruských vojakov na časovo neobmedzený výlet do Pobaltia len kvôli tomu, že NATO si to želá. (Reakcia navrhovateľa.) Pardon, slovenských vojakov. A, a je to o to závažnejšie, že už to nebude len nejaká pešia, pešia jednotka. Už to budú vojaci, ktorí budú sprevádzaní veľmi významným kontingentom techniky. Bojovej techniky, nie sanitiek. Nie sanitiek ani nejakej spojárskej techniky, ale bojovej techniky. Samohybných húfnic a inej bojovej techniky. To znamená, budú tam normálne bojové jednotky, ťažko, ťažko vyzbrojené, mechanizované. A ja sa pýtam, či toto je dnes naozaj prioritou Slovenskej republiky, či toto je prioritou vlády, ktorú aj vy koaliční poslanci podporujete. Čiže toto naozaj, s týmto ste boli zvolení do Národnej rady, aby toto ste v takýchto ťažkých chvíľach presadzovali.
Náš poslanec Miro Urban je primár interného oddelenia vojenskej nemocnice v Ružomberku. Keby vám porozprával o tých ťažkých problémoch, o problémoch, ktoré tá nemocnica má v oblasti prípravy na tú pandémiu COVID, o tom, ako, ako stavali z kontajnerov urgentný príjem. Však pán minister obrany o tom musí veľmi dobre vedieť. Z kontajnerov urgentný príjem. Choďte sa tam pozrieť. Tak na to peniaze nie sú, na to peniaze nie sú, ale na to, aby sme dali milióny eur na vyslanie vojakov do Pobaltia, na to sa tie peniaze proste nájdu.
A ja teraz bez ohľadu na politické tričko, vážené poslankyne, vážení poslanci, sa len pýtam, či naozaj je to tak nutné a či naozaj je nutné ten mandát dávať na časovo neobmedzený priestor. Pýtal som sa aj pána ministra na výbore, že prečo to neurobíte na rok, prečo to neurobíte do konca roka. Ale na časovo neobmedzený priestor, ako keby sme reálne boli v nejakej, v nejakej vojne. My v tej vojne, chvalabohu, nie sme, len ja sa veľmi bojím, že práve takýmito krokmi, takýmito krokmi zo strany NATO bude to napätie eskalovať, bude sa stupňovať úplne zbytočne až do chvíle, keď naozaj k nejakému konfliktu dôjde. A potom sa budeme môcť, musieť, nieže môcť, musieť všetci pýtať, čo sa vlastne stalo. Čo sa stalo a či naozaj to bolo múdre a strategické podieľať sa na tých silách tzv. odstrašenia. Lebo veď prečo by ste niekoho odstrašovali, prečo by ste niekoho zastrašovali, ak nemáte záujem ísť s nimi do, s ním do nejakého ozbrojeného konfliktu?
Čiže ja vás chcem, vážené poslankyne, vážení poslanci, aj vás, pán minister, poprosiť prehodnotiť tento materiál. Ja viem, že politicky ste už možno mnohí rozhodnutí, ale normálne z racionálneho hľadiska, z hľadiska zodpovednosti voči občanom, ktorí dnes naozaj mnohí ťažko žijú, prehodnotiť tento materiál, porozmýšľať na tým, či je potrebné tam poslať až toľko vojakov s až tak veľkým balíkom techniky, objemom techniky a na tak dlhú dobu.
Zároveň si dovolím pripomenúť, že v minulom volebnom období, keď sa hlasovalo o podobnom vyslaní vojakov, v podstate skoro o tom istom, len rozdiel bol v technike a v tom mandáte, tak celý poslanecký klub SME RODINA hlasoval proti. Takže ja dúfam, že toto hodnotové nastavenie poslancov pána predsedu Kollára vydrží a že sa ani teraz nenechajú zatiahnuť do týchto hier, ktorých cieľom naozaj nie je nič iné, len, len stupňovať napätie s Ruskou federáciou.
Poprosím vás ešte raz, poslanci, poslankyne, ak to nie je vašou úplne prioritou, prehodnoťte svoj hlas, nepodieľajte sa na hlasovaní o tejto veci, ak už nemôžte hlasovať proti, ale hlavne pozrime sa na to, že dnes potrebujeme riešiť úplne iné problémy.
Ďakujem všetkým veľmi pekne.

Pán poslanec Kotleba, no nestáva sa to často, ale musím v niečom vám dať za pravdu. Povedali ste, každý štát má právo mať na svojom území takú armádu, akú chce. Vy ste to síce povedali na margo Ruska, keď sa tu porovnávalo, že koľko v tom regióne má Rusko vojakov, že je to mnohonásobne viac, ako sú spojenci, ktorí sú umiestnení na území pobaltských štátov a Poľska. Niekoľkonásobne, mnohonásobne viac. A povedali ste, že každý štát má právo mať na svojom území takú armádu, akú chce. Áno, platí to pre Rusko, ale rovnako to platí aj pre Litvu, Lotyšsko, Estónsko a Poľsko. Aj tieto krajiny majú právo mať na svojom území takú armádu, akú chcú. A pokiaľ chcú mať na svojom území v záujme svojej bezpečnosti armády alebo príslušníkov ozbrojených síl svojich spojencov zo Severoatlantickej aliancie, tak na to majú právo. My tam nejdeme ich okupovať, my tam nejdeme proti vôli vlád a parlamentov tých krajín. My tam ideme preto, lebo oni sa budú cítiť bezpečnejšie, alebo sme tam preto, lebo oni sa cítia bezpečnejšie, keď sú tam aj vojaci ich spojencov, aj keď iba v takom symbolickom počte.
Takže áno, výnimočne s vami súhlasím. Každý štát má právo mať na svojom území takú armádu, akú chce.

Pán poslanec Kotleba, pobaltské krajiny, ale aj teda poľský národ má, chvalabohu, veľmi dobrú historickú pamäť a pamätajú si, čo Rusko narobilo na ich území počas bývalej histórie. A áno, my sme ich spojenci a žiadajú nás o pomoc. Žiadajú nás o pomoc a my im chceme vyhovieť, pretože raz možno tú istú pomoc budeme potrebovať aj my. Kde ruský medveď nespí, ruský medveď je stále hladný, tak ako si odhryzol Abcházsko, Osetsko, tak ako si odhryzol Donbas, ako si odhryzol Krym, možno bude pokračovať ďalej, nevieme, za pár rokov bude možno za Kyjevom, možno bude pár rokov, pár, pár kilometrov za našou východnou hranicou a budeme žiadať my pobaltské krajiny o takúto istú pomoc, aby sa ruský medveď neblížil k našim hraniciam viac a nemali sme z toho stres. Len toľko.