12. schôdza

Ďakujem pán predsedajúci.
Pani poslankyňa Kolíková, ďakujem za váš prejav. Veľmi vhodne ste zopakovali tie dôvody. Je ich veľa, viaceré ste vy spomenuli a vo mne zarezonovali tri poukazy na to, čo pokladám za najvýznamnejší dôvod pre odvolanie pani ministerky Šimkovičovej. Jednak je to tá reč o čisto slovenskej kultúre, že kultúra má byť iba slovenská a žiadna iná. Potom to vyvolávanie falošnej dilemy medzi tým, či treba podporu kultúrnych pamiatok alebo projekty, ktoré pomáhajú rozvíjať kultúru menšín. Poukázali ste vlastne na vzťah kultúry a slobody. Ja tu chcem pripomenúť, že toto, čo badám v krokoch pani ministerky, robili totalitné režimy. Robili to národní socialisti, keď rozprávali o takzvanej Entartete Kultur, o zdegenerovanej kultúre, ktorú chceli vymýtiť z nemeckého národa a robili to komunistickí cenzori. Tá oblasť, ktorú najprísnejšie strážili v komunistickej totalite, bola práve kultúra. Takže ja si myslím, že pani ministerka si zmýlila dobu. Ona by sa vynímala ako dobrá ministerka kultúry v nejakom totalitnom režime, ale nie v demokratickom Slovensku.
Pani ministerka by mala vedieť, že kultúra je prejav slobody ducha a ľudského ducha nemožno zotročiť. Bez slobody ducha niet demokracie, bez slobody ducha niet života. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ďakujem, pani kolegyňa Kolíková, za váš vecný a kultúry prejav bez osobných útokov. Pretože presne takto treba pristupovať k tým osobným útokom a opúšťaniu sa, ktoré tu predviedli podpredseda Blaha a podpredseda Danko. My vecne kritizujeme pani ministerku za je nekompetentnosť a neschopnosť. Chcem tiež pripomenúť tých 188-tisíc podpisov pod petíciu za jej odvolanie, ktorej jedinú reakciou, na ktorú sa zmohla, bolo trestné oznámenie, ktoré podala a ktoré polícia zamietla. My tu vecne kritizujeme jej slová a činy, my tu vecne kritizujeme jej urážlivú komunikáciu ktorá podnecuje nenávisť. My tu vecne kritizujeme to, ako homofóbne, transfóbne uráža ľudí. My tu kritizujeme to, ako nechápeme, že sa cíti dotknutá tvorbou slobodných umelcov. Snaží sa ovládať kultúru a keď sa jej to nepodarí, tak ju snaží likvidovať. Nie ju rozvíjať a podporovať. Podnecuje nenávisť voči LGBT+ ľuďom a to ju diskvalifikuje, pretože je to v rozpore s našou ústavou. Snaží sa kultúru ovládať cez fondy, zlikvidovať odborné rozhodovanie a chce ho nahradiť politickým rozhodovaním. Odvoláva kompetentných ľudí a na ich miesta dosadzuje svojich priateľov a sympatizantov. Obnovila spoluprácu s Ruskom a Bieloruskom, a to je naozaj najväčšia hanba, ktorej sa podľa môjho názoru dopustila zatiaľ.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Aj mne sa zdalo zvláštne, pani poslankyňa Kolíková, samozrejme, že v rozpore so zákonom, že ústavná činiteľka, ktorou bezpochyby pani ministerka je, má vlastný vysielací kanál. Ale dnes, možno to ušlo vašej pozornosti, v jednom z tých úvodných obranných prejavov som sa dozvedela, že pani ministerka môže mať svoj vlastný kanál, lebo je občianka. A teda má aj ústavné právo na slobodu prejavu a šírenie informácií. No priznám sa, ja som skutočne takú absurditu z úst iného ústavného činiteľa ešte nepočula. A teda ja túto situáciu rozvediem tak, aby bolo zjavné, ako je to absurdné. Podľa logiky tohto výkladu by všetci poslanci, keď skončia svoju prácu v parlamente, sa stali bežnými občanmi a pokojne by mohli podnikať, a bolo vy to v absolútnom poriadku. A ja sa budem pýtať príslušného výboru, pani poslankyňa Mesterová, akým spôsobom tento príslušný výbor na túto situáciu reagoval a položím aj otázku, či by mne ako opozičnej političke prešlo to isté. Všetko. (Potlesk.)

Ďakujem.
Pani kolegyňa Kolíková, povedali ste v rozprave, že kultúra je dobrá vtedy, keď ministra alebo ministerku nevidno. Ani neviete, akú pravdu ste povedali v historickom alebo v kontexte s minulosťou. Mali sme tu v rokoch 2020 až ´23 ministerku kultúry, ktorú nebolo vidieť ani počuť. Takže o jej existencii sme ani len netušili. Práve preto vyzerala slovenská kultúra tak ako bezprízorný prívesok na chvoste spoločnosti. Vtedajšia pani ministerka kultúry nevybojovala za kultúru a pre kultúru nič ani v pláne obnovy, ani jedno jediné euro. Práve preto za jej vlády, respektíve za jej účasti na vláde zavreli alternatívne médiá, ktoré sa vtedy opovážili kritizovať vládu. Vtedajšia pani ministerka mlčala a bola ticho aj vtedy, keď sa mala postaviť na ich stranu, na stranu slobody informácií a na stranu verejnosti, ktorej boli upreté práva na diskusiu, a rovnako aj práva na prístup k nestranným informáciám.
Takže ak vystúpite a dobre že vystúpite, nech sa páči, máte na to právo, ale určite treba merať rovnakým metrom vtedy aj dnes.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Necítim sa byť odborník na politiku kultúry a kultúru vo všeobecnosti. Ale s kultúrou som prišiel do styku pri tvorbe alebo písaniu mojej rigoróznej práce na tému Ochrana autorských práv a osobitosti odhaľovania kriminality, ktorá útočí na autorské práva. A práve reč pani Kolíkovej má primäla k tomu, aby som predsa len vo faktickej poznámke poznamenal niečo z tohto, čo som navnímal pri rozoberaní témy ochrana autorských práv.
Pani Kolíková hovorila, že umenie, umelci, tvorcovia nejakých hodnôt, v tomto prípade kultúrnych hodnôt, musia byť slobodní vo svojom rozmýšľaní, vo svojej tvorbe. Nemôžu byť viazaní žiadnymi doktrínami, žiadnymi ministerstvami, žiadnymi inými vnemami, lebo potom tá ich tvorba je ohraničená, je cielená, zameraná na nejaké presadzovanie niečoho, či už národného, nadnárodného alebo diktátorského. A zároveň stupeň úrovne demokracie v každom štáte sa dá merať aj tým, do akej miery je chránené toto autorského právo, ktoré sa slobodne prejavuje pri tvorbe umenia. Preto si myslím a som stotožnený so všetkými faktami, ktoré tu vymenovala pani poslankyňa Kolíková, ktoré vidím aj ja osobne ako dôvody k tomu, že sme túto schôdzu zvolali, som sa pod ten návrh podpísal a budem v tom duchu aj ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo a aj vám pani Kolíková za váš príhovor, vaše vystúpenie. Povedali ste, a to tak najviac mnou zarezonovalo, že kultúra prežije.
Áno, pre kultúru je toto také, hovorí sa, že je to iba obdobie. A kultúra prežije, pretože skutočná kultúra je divoká, je nespútaná, kreativita je neobmedzená, nedá sa nejak merať. Skutočné umenie nepozná ani hranice, ani limity. Takže áno, kultúra prežije, máte pravdu. A aj tá slovenská, ktorá nie je len slovenská, a to hovorím osobne. Ja nemám rád, keď niekto v tomto pléne vo vystúpeniach alebo vo faktických hovorí cez seba, lebo je to taká anecdotal evidence, ale urobím výnimku, pretože celý život som sa pohyboval v kultúrnom a mediálnom prostredí. Som tak trochu Petržalčan, tak trochu zo Žitného ostrova, tak trochu Srb, tak trochu Maďar a aj trávnice zo Spiša viem zaspievať, aj zarepovať H16-ku, aj Sládkoviča viem zarecitovať, aj toho Dúbravského viem oceniť. Takže hovorím to naozaj úprimne, autenticky, že mám z toho všetkého radosť. A doprial by som sú radosť naozaj každému a každej z tej zmiešanej kultúry, ktorá sa navzájom inšpiruje a inšpiruje všetkých ľudí, ktorí sa nechajú inšpirovať a ktorí si dovolia ten luxus nechať sa inšpirovať. A ono to vlastne nie je ani nejako extrémne náročné. Stačí mať len otvorenú hlavu. A to by som doprial slovenskej kultúre.

Ďakujem veľmi pekne za faktické poznámky, mňa veľmi mrzí, že tu takto vzájomne na seba reagujeme, s výnimkou pána poslanca Farkašovského a ďakujem, nezhodneme sa, ale vážim si, lebo o tom to je, tá debata v parlamente a o to viac ma zaráža, že pani ministerka namiesto toho, aby vstúpila do debaty, tak reaguje na naše vyjadrenia na telegrame a neviem, asi nevníma, že teraz toto je vážny akt odvolávania, a teda bolo by dobre, aby počúvala poslancov a reagovala na nich, môže sa prihlásiť s vlastným vystúpením, ale hádam nie je na mieste, aby svoje reakcie dávala na sociálne siete, a namiesto toho, aby využila ten priestor, ktorý tu v pléne má.
A toto vlastne tiež ukazuje, že je to proste nepochopenie demokracie. Nepochopenie tohto priestoru a vážnosti tejto situácie. O tomto je demokracia, áno, aj o tom, že ste odvolávaná, o tom je demokracia. A o tom, že keď chcete reagovať na naše vystúpenia, tak sa prihlásite a my môžme reagovať na vás. Je to nejaký základ aj slušnosti. Aj tolerancie k tej inej strane, ku ktorej nenáležíte a k opozícii. O tomto je demokracia a právny štát. O tomto je aj sloboda, že tak ako máte slobodu vy, tak ju majú slobodu aj iní. Jednoducho slobodu majú aj menšiny. A musíme ich rešpektovať. A vy ako ministerka kultúry máte byť schopná, si vypočuť aj názor iných. Máte byť schopná prijať aj umenie, ktorému nerozumiete. Máte byť schopná prijať kritiku, či ste, alebo nie ste na divadelnom predstavení. Toto znamená ministerka kultúry.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, každý národ, hoci stojí na akomkoľvek nízkom stupni vývinu, má svoju osobitú kultúru. To je fakt, ktorý poprieť nijakými inými teóriami nemožno. Národ, ktorý sa dopracoval vyššieho stupňa kultúry, môže síce hľadieť s istou ľútosťou na národ stojaci na nižšom stupni, no predsa u neho nemôže odtajiť isté kultúrne výdobytky. My Slováci si uvedomujeme, že sme národ síce malý, ale že máme svoju kultúru. Tento úvodný citát pochádza z fenomenálnej a dodnes dostatočne nedocenenej štúdie Jána Lajčiaka s názvom Slovensko a kultúra, ktorú tvoria jasnozrivé úvahy tohto luteránskeho farára, filológa a kulturológa o slovenskej povahe, spoločnosti, kultúre a umení spred viac ako sto rokov. Odporúčam ju každému tu prítomnému poslancovi, či komukoľvek, koho zaujíma vzťah Slovenska ku kultúre. Je totiž až zarážajúce, ako veľmi sú kultúrne problémy Slovákov na sklonku Rakúsko-Uhorska podobné tým dnešným. Za ostatných 30 rokov som sa k tejto eseji vracala mnohokrát a ostáva mi konštatovať, že problémy Slovenska a slovenskej kultúry sú očividne nadčasové. A to až natoľko, že sa v debate o kultúre a jej vzťahu k napredovaniu spoločnosti a tiež k verejným politikám, neustále vraciame do bodu nula.
Dnešná diskusia o odvolávaní pani ministerky Šimkovičovej je toho krásnou ukážkou. Žiaľ, no je, že na Slovensku sa nachodia ľudia, o ktorých môžem smelo povedať, že ich duševným športom je deštrukcia. Títo ľudia nemajúc rozhľad a vedeckú vytríbenosť, podrobení okamžitým dojmom, nie sú schopní objektívnym okom nahliadnuť do slovenského života, vystihnúť jeho cenu, ale zo svojho fantasticko-idealistického stanoviska popierajú všetko, čo sa na poli slovenskej kultúry vyprodukovalo. To vraví Ján Lajčiak a ja dodávam, áno, za ostatných 35 rokov nemalo Slovensko na ministrov kultúry veľké šťastie. Až na niekoľko výnimiek je porevolučný Panteón ministrov kultúry a ich politických výsledkov pomerne žalostnou prehliadkou politickej neschopnosti, ideologického zneužívania kultúry, marginalizácie, nekompetentnosti a chýbajúcej politickej kultúry. Kultúrna obec si viackrát musela hlasito vybojovať aspoň základné slobody a autonómiu a otvorene protestovať proti ideologicky motivovaným politickým zásahom. Málokedy prišiel rad na moderné kultúrne politiky, väčšinou na ne nebol čas, vôľa a peniaze. To, že ministerstvo kultúry je pri skladaní vlády väčšinou posledné v drafte a že býva odkladiskom pre ľudí a strany, ktorí potrebujú politickú trafiku, lebo, samozrejme, kultúre rozumie každý a niet tam čo pokaziť, malo za dôsledok, že slovenská kultúra, umenie a kreatívny priemysel sa na Slovensku rozvíjali väčšinu času skôr napriek verejným politikám ako vďaka nim.
Asi si vravíte, že po tom, čo minister Hudec chcel normalizovať kultúru, potom ako si minister Krajcer mýlil kultúru so šoubiznisom, či potom, ako sa ministerke Milanovej úspešne darilo tri roky schovávať pred verejnosťou kdesi v ilegalite, nemôžeme byť prekvapení akoukoľvek nomináciou. Bohužiaľ, štvrtá vláda Roberta Fica a jeho koaličný partner SNS nás menovaním pani Martiny Šimkovičovej na tento vládny post presvedčili o tom, že je možné kultúrou pohŕdať aj na úplne novej úrovni. Je málo európskych krajín, v ktorých by pani Šimkovičová sa mohla stať ministerkou kultúry. Nemá na to odbornosť, profesionálny kredit, potrebný prehľad, či akúkoľvek riadiacu skúsenosť, ktorá by ju naučila zvládať tento komplikovaný a zanedbaný rezort. A menovanie moderátorky, ktorú vyhodili z práce kvôli xenofóbii a ktorá sa pred menovaním do funkcie živila vysielaním konšpiračných televíznych formátov na internete do funkcie ministerky kultúry, by bolo vo väčšine civilizovaných európskych krajín v roku 2023 nepredstaviteľné.
Štvrtej vláde Roberta Fica to nijako nevadí, práve naopak, ako sme tu dnes počuli, sú na ňu hrdí. Bohužiaľ, výsledky jej pôsobenia hovoria samy za seba už po niekoľkých mesiacoch. Okrem nedostatku odbornosti a skúseností vidíme totiž nedostatok citlivosti, empatie a osobnej kultúry, ale najmä neschopnosť vnímať agendu ministerstva kultúry v jej širokých súvislostiach a rozmanitosti, či vôbec porozumieť tomu, čo je podstatou kultúry. Jej spôsob komunikácie, ktorý je nedôstojný a urážlivý voči mnohým a voči kultúre samotnej, dehonestuje tento vládny post a popiera samotnú podstatu kultúry, ktorou je rozmanitosť a mnohorakosť. A ako hovorí opäť geniálny Ján Lajčiak, falošné predstavy o kultúre môžu ďalej fatálne vplývať, tak na vývin individuálneho, ako aj sociálneho života. Ako často konajú ľudia vo svojom individuálnom živote pod kepienkom kultúry tie najnezmyselnejšie, skutočnej kultúre protiviace sa skutky.
A ako často vodcovia ľudu vo svojej zaslepenosti a nezorientovanosti o pojme kultúra do kultúrnej skazy vrhajú ľudí, ktorého vodcami a strážcami by mali byť.
Keď Robert Fico uvádzal do funkcie ministerku Šimkovičovú, hovoril o tom, že kultúra je dôležitá a že ministerstvo kultúry môže urobiť pre Slovensko viac, ako všetky ostatné ministerstvá dohromady. Nedá sa nesúhlasiť. Otázka je, akú misiu od ministerstva kultúry premiér očakáva. Pán premiér pri rôznych príležitostiach rád poučuje o slovenskej histórii. Zvykne v týchto prednáškach prejsť fascinujúcim elegantným oblúkom od Veľkomoravskej ríše priamo k meruôsmym rokom či SNP a túto naivistickú dejinnú maľbu rámcuje Cyrilom a Metodom. A tak asi tušíme, aká je tá misia, ktorú od ministerstva kultúry a pani Šimkovičovej očakáva.
Je to misia vyvolávania duchov falošného národného povedomia postaveného na manipulácii dejín, kultúra vytvárania gýčových slovenských symbolov a ikonografie v nádeji, že vznikne niečo, čo dá premiérovi do rúk ideológiu, ktorá pomohla nášmu maďarskému susedovi Orbánovi k jeho nedemokratickej demokracii. Falošný príbeh Slovenska, jarmočná mytológia, ktorá hovorí o nízkom sebavedomí, o ktorom tu hovoril aj pán predsedajúci, pochybných ambíciách a neschopnosti odstupu od samých seba. Naozaj, pán premiér? Naozaj, pani ministerka, ktorá práve odišla z tejto miestnosti? Škoda, niečo by sa možno dozvedela?
Títo zatuchnutí duchovia z najtmavších kútov slovenských dejín majú pomôcť tejto vláde udržať sa pri moci? Asi vás neprekvapí, že aj na to má Ján Lajčiak odpoveď. Pre kultúrny život národa je charakteristické, či má kultúrne povedomie, alebo nie. Národ stojaci na vysokom stupni kultúry, vedomý si svojej sily, týmto povedomím obdarovaný je k ďalším kultúrnym výdobytkom. Národ malý, neuvedomujúci si svoje sily, nevie si náležite oceniť ani to, čo má a čo by mu najvzácnejšie malo byť. Kultúrne povedomie vplýva prirodzene na celý národný charakter. Jednou z najvážnejších príčin toho, že sa na Slovensku stretáme s toľkými hnusnými prípadmi bezcharakternosti, je, že nieto dostatočne vyvinutého kultúrneho povedomia. Sme preto presvedčení, že Martina Šimkovičová by nemala naďalej ostať vo svojej funkcii, pretože kultúre škodí svojimi zámermi a výrokmi ohrozuje samotnú podstatu kultúry a demokratické pravidlá pri jej spravovaní a svojou osobou, aj vystupovaním je veľmi nedôstojnou a neakceptovateľnou čelnou reprezentantkou kultúry, ako sa sama nazýva. Dôvody sú popísané v odôvodnení k návrhu a spomínala ich tu už aj kolegyňa Plaváková, a dali by sa zhrnúť do troch okruhov.
Ten prvý z nich je, že namiesto vízie nám pani ministerka prezentuje len deštrukciu. Či už programové vyhlásenie vlády, alebo jej prezentácie, či už programových, alebo legislatívnych zámerov, jednoznačne ukazujú, že nemá žiadnu pozitívnu víziu pre rezort kultúry a že nemá ani potuchy o tom, aké skutočné problémy tento rezort a ľudia v ňom pracujúci majú. Nedozvedeli sme sa vôbec nič o jej plánoch pre napríklad transformáciu kultúrnej infraštruktúry, ktorá na svoju reformu čaká už celých 35 rokov. Nepočuli sme predstavu, ako chce pristupovať k rapídnym digitálnym zmenám, ktoré ovplyvňujú kultúrnu tvorbu. Ako chce riešiť kreatívny priemysel a ekonomický prínos kultúry? Ako chce zlepšovať podmienky pre ľudí, ktorí v kultúre pracujú, či ako chce zabezpečiť viaczdrojové financovanie alebo kultúrnu diplomaciu, či kultúrny branding.
Pani ministerka sa zúčastnila v Abú Dabí povestnej UNESCO konferencie, ktorej témou bolo vzdelávanie v kultúre. Kde je k tomu aspoň náznak politiky, k tejto téme? Nehovorí nám nič o tom, ako chce priniesť kultúru do každodenného života obyvateľov Slovenska, aby prispela k tomu lepšiemu, pokojnejšiemu a šťastnejšiemu životu ľudí na Slovensku, ktorý má vláda ako svoj hlavný cieľ. Pani ministerka, obraciam sa na ňu, ale teda je zrejme v bufete, ale hádam to tam počuje, z vašej analýzy slovenskej kultúry a plánov do budúcnosti sme sa dozvedeli iba to, že na Slovensku máme dve kultúry a možno viac, a že teda, samozrejme, kultúra slovenského ľudu má byť slovenská a žiadna iná, že toto je vaša vízia na ďalšie roky a že ste ju postavili na dôležitosti kultúrnych dedičstiev. Bohužiaľ, dozvedeli sme sa aj to, že síce plány pre rozvoj či budovanie nových vecí nemáte, ale za to máte zopár plánov na deštrukciu toho, čo sa v kultúre za posledné desaťročia podarilo napriek všetkému vybudovať. Nad všetkým žiaria najmä vaše plány v oblasti verejnoprávnych fondov a verejnoprávnych médií. Verejnoprávne fondy sú jedným z najväčších výdobytkov reforiem v oblasti kultúry za posledné desaťročie. Vznikali postupne od roku 2008 pre jednotlivé oblasti kultúry a ich podstatou je presunutie financovania a spravovania kultúry spod priameho politického vplyvu na nezávislé inštitúcie, v ktorých rozhodujú odborníci a nie politici. Na tomto princípe bol vytvorený Audiovizuálny fond a neskôr Fond na podporu umenia a Fond na podporu kultúry národnostných menšín. Ich dizajn a zákony, ktorými boli zriadené, vznikli na základe širokých konzultácií s kultúrnou obcou. Od čias svojho vzniku sa ich fungovanie vylaďovalo, zákony prešli viacerými novelizáciami a prax ukázala, že ich zriadenie spôsobilo rapídny rozvoj jednotlivých kultúrnych a kultúrno-priemyselných odvetví.
A teraz vás možno prekvapím, ale za všetky tieto fondy vďačíme vládam SMER-u. Všetky vznikli v období, kedy bol ministrom kultúry za SMER pán Marek Maďarič a hoci ich vznik bol výsledkom dlhodobých aktivít a požiadaviek kultúrnej obce, do histórie sa zapíšu ako jeden z najväčších výdobytkov kultúrnej politiky po roku ´89 počas vlád SMER-u. A predstavte si, že presne tieto fondy sa dnes ministerke kultúry Šimkovičovej a strane, ktorá ju nominovala, akosi nepozdávajú a chcú zásadným spôsobom vstupovať do ich fungovania. Návrh novely zákona o Fonde na podporu umenia, ktorý by sa dal skôr nazvať ako návrh na likvidáciu Fondu na podporu umenia, je síce poslanecký návrh, ale po legislatívnom galimatiáši, ktorým v tomto pléne prešiel, je úplne jasné, že aj napriek nesúhlasu koaličných partnerov je to práve ministerka kultúry, ktorá chce zasahovať do rozhodovacích mechanizmov fondov, čím de facto zruší ich verejnoprávnosť a nezávislosť. Nevadí napríklad pánovi premiérovi Ficovi, že ministerka z SNS likviduje niečo, čo sa mu za jeho predošlých vlád preukázateľne podarilo?
Nevadí mu, že si neomylne vybrala to najúspešnejšie a najlepšie fungujúce, čo v kultúre máme a chystá sa to zlikvidovať? Na budúci týždeň tu zrejme budeme rokovať o prvom zákone, ktorý vôbec ministerstvo kultúry v tomto volebnom období pripravilo, lebo tie ostatné celkom zbabelo forsíruje cez poslanecké návrhy.
Je to samozrejme zákon o STVR, ďalší fantastický zámer zničiť a položiť na kolená verejnú inštitúciu a predovšetkým jej generálneho riaditeľa. Chápem, že premiérovi sa môže zdať, že ministerka len plní jeho želania, v skutočnosti však ide o celkom zásadný odklon od Programového vyhlásenia vlády. Snaha o opätovné rozdelenie RTVS totiž veľmi rýchlo narazila na finančnú a operatívnu realitu, a tak museli na ministerstve rýchlo vymýšľať, ako inak by splnili zadanie ovládnuť verejnoprávne médiá vládnou mocou.
Najprv si vymysleli, že si zriadia STaR, novú televíziu a rozhlas, na ktoré prevedú kompletne tie staré, akurát bez generálneho riaditeľa a rady. Pri zverejnení tohto zámeru prišlo k zábavnému momentu, kedy bol zverejnený presne v deň, kedy Európsky parlament prijímal akt o slobode médií, s ktorým je tento návrh v príkrom rozpore. Aj nová verzia STVR, o ktorej budeme rokovať budúci týždeň, nesie všetky znaky lajdáckej legislatívnej práce, ale najmä čisto ideologických dôvodov na takzvanú reformu verejnoprávnych médií. Výsledkom tohto zákona budú opäť listy z Európskej komisie a infringementy, medzinárodná hanba a zmar.
Ale budeme mať krotkú štátnu televíziu Slovan, teda pardon, STVR, hlásnu trúbu vládnej propagandy. Ministerka Šimkovičová jednoducho nič nebuduje, ale naopak sa snaží zničiť všetko, čo sa za posledné desaťročia podarilo vybudovať iným. Ignoruje strategické dokumenty, ktoré na ministerstve existujú, ignoruje záväzné akčné plány, ktoré nikto nezrušil, prichádza so svojou ničiteľskou misiou nasledovaná hŕstkou neúspešných žiadateľov grantov a konšpirátorov, ktorí chcú vysielať vo verejnoprávnych médiách alternatívne tvary Zeme.
Ten druhý bod, ktorý, kde som zhrnula viacero dôvodov na odvolanie pani ministerky, som nazvala: namiesto komunikácie šíri nenávisť. A myslím si, že podstatou tohto druhého dôvodu na jej odvolanie je jednoducho to, že ona kultúru, umenie a kultúrnu rozmanitosť proste nemá rada. Necíti sa byť súčasťou kultúrnej komunity, nepovažuje za potrebné s ňou komunikovať, nemá rada ľudí, ktorí v nej pracujú, ani veci, ktoré tvoria. Musím sa priznať, že ja v podstate ani nerozumiem tým dôvodom, pre ktoré chce byť ministerkou niečoho, čo úprimne nenávidí. Svoje vízie a plány nekonzultuje so žiadnymi relevantnými subjektami v oblasti kultúry. Neodpovedá dokonca na otázky väčšiny relevantných médií vrátane verejnoprávnych, pričom médiá a mediálna politika kompetenčne patria do jej rezortu. Svoju diskvalifikujúcu minulosť v konšpiračných médiách nielenže nepovažuje za problém, ale v týchto médiách a ich účelových klonoch naďalej pôsobí, čím podľa nás evidentne porušuje ústavný zákon o výkone funkcií vo verejnom záujme. Ministerka kultúry zároveň namiesto kultúry a krásy šíri vo svojich prejavoch nenávisť voči rôznym menšinám, xenofóbiu a strach. Nerozumie tomu, že rozmanitosť je základom kultúry, tvorivosti a nových nápadov. Nerozumie samotnej podstate kultúry. Ako hovorí náš obľúbený Ján Lajčiak: "Fakt je, že keď telo nepracuje zlenivie. To isté platí i o duševnom živote. Človek uzavretý, odkázaný sám na seba, ustrnie vo svojich náhľadoch, vo svojich ideách. Čo duchu dáva pružnosť, je styk s ľuďmi iného vzdelania, iných názorov. Takým spôsobom myšlienky človeka dostanú sa do pohybu, do prúdu, oplodnejú."
Je jednoducho neprípustné, aby bola súčasťou vlády Slovenskej republiky ministerka, ktorá hovorí iba k hŕstke svojich fanúšikov, napríklad na Telegrame a ktorá si mýli lajky na sociálnych sieťach s kritickou diskusiou. Je neprípustné, aby v mene získavania politických bodov ministerka kultúry zámerne štvala väčšinu proti menšine, či umelo vytvárala neexistujúceho nepriateľa a ohrozovala slabších a zraniteľných. Je jednoducho nemysliteľné, aby ministerkou kultúry bola nenávistná a ignorantská osoba, ktorá intenzívnu kritiku významných osobností slovenskej kultúry ani len nevníma, pravdepodobne preto, že dotyčných ľudí vôbec nepozná. Hovoril o tom, samozrejme, už aj Ján Lajčiak pred sto rokmi: "Na zadubenosť ľudu mohutne vplýva i rozširovanie zlej tlače. Nevyspelý národ, ktorého duševný život je poprerastaný rôznymi poverami ako pole tou najplanšou burinou, je vnímavý pre tie najväčšie nezmysly, ktoré jarmočná tlač rozširuje. Tiež, ako ohlupujúci prostriedok, pôsobia všelijaké proroctvá, podávané na ceduľkách, ktoré zadubenému ľudu ťahajú biele myši a rozličné vtáky, na čom majú nemalú zásluhu vandrujúci šlajfiari." Akurát dnes sa to volá televízia Slovan, respektíve Martina a Peter a vystupuje v ňom ministerka kultúry.
Tým tretím okruhom problémov, ktoré považujeme za problematické, je, a prečo si myslíme, že by sa tento parlament mal zamyslieť nad odvolaním pani ministerky Šimkovičovej, je naozaj tých takmer 190-tisíc podpisov občanov, ktorí ju považujú za nespôsobilú zastávať tento post. Náš návrh na jej odvolanie je aj odpoveďou na túto občiansku výzvu na jej odstúpenie, ktorá sa stala hádam najúspešnejšou výzvou tohto typu v dejinách. Je očividné, že ministerka kultúry a jej konanie či vystupovanie považuje za neprípustné pomerne významná časť občanov. A možno by sa tento parlament nakoniec tým ani nemusel zaoberať, keby sme zo strany pani ministerky videli čo i len najmenšiu snahu o sebareflexiu. Keby sme videli snahu komunikovať s organizátormi petície, s nespokojnými zástupcami kultúrnej obce a kultúrnych inštitúcií, či relevantnými osobnosťami. Keby sme videli v jej konaní aspoň záblesk toho, že rozumie vážnosti situácie, že má snahu pochopiť výhrady, že dokáže stavať mosty a že má schopnosť spájať. Možno by aj dnešná diskusia mohla vyzerať inak.
Ale dočkali sme sa, bohužiaľ, iba arogantných vyjadrení a trestného oznámenia. Je až fascinujúce sledovať, ako sa verejný činiteľ pokúša žalovať občanov, ktorí ho kritizujú. Cieľom tohto naozaj bezprecedentného a nezmyselného počinu, bolo, samozrejme, zastrašovanie signatárov, ale do istej miery ukazuje aj to, ako chápe pani ministerka Šimkovičová svoj verejný post. Je zjavne presvedčená, že zastávať úrad, ktorý jej náhodne spadol do lona, je jej ľudské a občianske právo a že vďaka nemu sa z nej stal tej povestný čelný reprezentant kultúry, zosobnenie celého sektora, že vďaka nemu je náhle ona kultúrou samotnou. Táto stredoveká predstava o verejnom úrade síce asi u predstaviteľov SNS neprekvapí, je však paradox, že jej reprezentantov vyniesla na najvyššie posty v štáte práve liberálna demokracia, ktorú kritizujú.
Mohla by som pokračovať aj ďalej, ale asi netreba. Nie, kolegovia a kolegyne, nie, pani ministerka, vy naozaj by ste nemali byť ministerkou kultúry. Viem však, že v tomto parlamente medzi tými 150 poslancami sedí množstvo ľudí aj dokonca v laviciach vládnej koalície, ktorí sa celý život naozaj venujú kultúre. Máme tu pána Jarjabka, pani Laššákovú, pána Malatinca a množstvo ďalších a ja neverím, že vy všetci ste spokojní s tým, ako je rezort kultúry dnes riadený. A vlastne obrátila by som sa aj na pána Michelka, ktorý tu ale nie je... "ste ho náhodne nahradili" a s ktorým som, ktorý je teda tiež nominant SNS a s ktorým som absolvovala už nespočetné množstvo celkom zmysluplných debát o kultúre. Neverím, že v SNS nedokážete nájsť niekoho lepšieho, kompetentnejšieho a kultúrnejšieho, ako je pani Šimkovičová. Nájdete odvahu to vyjadriť v hlasovaní o jej odvolaní?
Slovensko dnes naozaj potrebuje novú politickú kultúru, ale nie takú, akú reprezentuje ministerka kultúry. Potrebujeme politikov, ktorí dokážu pravdivo hovoriť o tom, kto sme a inšpiratívne o tom, kým by sme sa chceli stať. Potrebujeme mať na čele ľudí, ktorí dokážu pomenovať našu minulosť, definovať prítomnosť a nakresliť víziu budúcnosti. Potrebujeme príbehy, ktoré dajú zmysel našej existencii tu a teraz, v tomto politickom a geografickom priestore. Príbehy, ktoré hovoria o modernom a hrdom Slovensku, krajine priaznivej a prívetivej ku všetkým, ktorí v nej žijú. Potrebujeme ministra alebo ministerku kultúry, ktorý alebo ktorá dokáže nájsť múdre slová a pretaviť ich do zmysluplných činov, lebo iba také môžu urobiť zo Slovenska lepšiu krajinu pre všetkých.
A ako hovorí Ján Lajčiak: "Všetky naše boje a utrpenia nie sú nič iné ako kultúrny boj."
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

vymazať rámček

Ďakujem. No musím reagovať na vás, pani poslankyňa, pretože vaša predchádzajúca kolegyňa povedala, že je dobré, keď nie je vidieť ministra kultúry a potom vy ste povedali, že to nie je dobré, keď nie je vidieť, lebo Milanovú nebolo vidieť, ale zase ja musím povedať, že naozaj musím pochváliť Natáliu za to, že nezasahovala, nebola, vôbec nerobila do kultúry žiadne zásahy, ale, ale ja viem, že napríklad prvýkrát v histórii samostatnej SR sme sa stali členmi svetového výboru pre nehmotné kultúrne dedičstvo. 254 miliónov išlo z Európskeho fondu regionálneho rozvoja na obnovu národných kultúrnych pamiatok, viac ako 200 miliónov na štátne národné kultúrne pamiatky, zazmluvnili sa kreatívne centrá, participovalo sa na, rómska kultúra participovala na ochrane národných kultúrnych pamiatok, dotačný program Obnov si svoj dom na obnovu národných kultúrnych pamiatok sa navýšil z 12 na 15 miliónov. Prvýkrát sa schválilo pre kultúrne domy, divadlá, galérie 21 miliónov z REACT-EU, zabezpečili 40 miliónov z EÚ-fondov a tak ďalej, a tak ďalej, a tak ďalej, a tak ďalej.
Čo bolo veľmi pre mňa prínosom, bolo, že naozaj počas kovidu sa tu diali veci, ktoré pomáhali, pomáhali kolegom umelcom. Ja som nedostal teda nič, ale napríklad poslanec Migaľ dostal podporu kovidovú, ktorú využil na to, že, že svojej dcére urobil videoklip. Ale nesúhlasím s vami, naozaj tá Milanová nebola viditeľná a mne sa to veľmi páčilo, pretože nezasahovala, ale viditeľná bola vo svojej práci. Určite urobila nejaké chyby, ja nehovorím, že nie, ale nesúhlasím s vami. Ale súhlasím s tým, čo ste povedali, že ministerka kultúry, ktorá je teraz na Telegrame a na ruskej, proruskej dezinformačnej sieti informuje o tom, ako, ako, aká je, ako jej tu ubližujeme, to je úbohé, to je choré. Pani ministerka, vystúpte, vystúpte a porozprávajte, nech môžme na vás reagovať! Obhájte sa!
Ďakujem.