9. schôdza

31.1.2024 - 29.2.2024
 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

16.2.2024 o 11:35 hod.

Mgr.

František Majerský

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Vystúpenia

Zobraziť vystúpenia predsedajúceho
 
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11:35

Peter Stachura
Skontrolovaný text
Zobrazit prepis
Áno, ďakujem za vystúpenie. Páči sa mi aj to, že teda myslím, že sa zhodneme všetci v princípe, že to je dôležité, aby to bolo zabezpečené, ale potom sú tam tie "ale", ktoré treba tiež, tiež rozdiskutovať. Hovorili sme tu o financiách, hovorili sme tu o takých kritických situáciách.
Ono to je celé ale hlavne o dôvere, lebo ja si myslím, že pokiaľ zdravotníci dokážu tým rodičom sprostredkovať taký pocit dôvery, že aj keď... tí rodičia väčšinou nie sú hlúpi, vidia, aká je situácia, že im musí tá jedna stolička stačiť, ale všetko je to o tom, že či, či vedia v tých rodičoch vzbudiť dôveru, že o to dieťa je dobre postarané, aj keď ho nechajú samé chvíľu, ako sa k nim správajú, ako s nimi komunikujú. Toto je dôležité, aby v tom, v tej vyhláške bolo jasne zadefinované, hej, že, že aby neboli potom problémy v tej aplikácii.
Ja som tiež za to, aby sa posunul nejakým spôsobom ten, ten výkon, kedy má byť tá platnosť, lebo ono, ako ste spomínali, už teraz je povinnosť nejako to zabezpečovať, len, žiaľ, sa to nedeje, sú niektoré prípady, kedy je to príkladné, ako Banská Bystrica bola spomínaná, ale v mnohých, mnohých nemocniciach nie je ten tlak dostatočný, aby to, aby to uskutočnili. Čiže za mňa je to krok k tomu, aby sme v budúcnosti začali ešte viac budovať dôveru medzi pacientom, malým pacientom a jeho rodičmi, a je to krok správnym smerom.
Skryt prepis

Vystúpenie s faktickou poznámkou

16.2.2024 o 11:35 hod.

MUDr, Dr. med. MBA

Peter Stachura

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11:35

Zdenko Svoboda

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11:35

František Majerský
Skontrolovaný text
Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predseda, za slovo, zároveň reagujem na kolegu Svobodu, veď čo som, čo som aj v rozprave povedal, naozaj sa poďme o tom odborne baviť, schváľme to v prvom čítaní a poďme naozaj hľadať riešenia, aby to bolo naozaj účinné. My sa tu, stále tento problém prehadzujeme, toto nejde, tamto nejde, veď naozaj, že toto tu sme už dávno mali mať vyriešené.
Ja zopakujem ešte raz, ja ďakujem pani Marcinkovej, že to nevzdala po týchto štyroch rokoch na Slovensku a že naozaj bojuje za tie práva dieťaťa, a my naozaj teraz odborne sa poďme baviť, odkiaľ zdroje, ako, aby sme to čo najskôr vyriešili, veď toto nemôžeme teraz posúvať, že nedá sa, lebo, neviem slnko svieti inak. Toto tu malo byť vyriešené, keďže nejde, poďme, bez politiky, sadnúť si, ako ste vraveli aj, pán poslanec, normálne na ministerstve zdravotníctva s pani navrhovateľkou, ale v prvom rade treba urobiť to, ten krok, aby to prešlo cez prvé čítanie a potom sa poďme baviť o ďalších veciach, lebo práva dieťaťa majú byť tie základné, ktoré by sme v tejto Národnej rade mali riešiť. Zopakujem ešte raz, sú to najdôležitejšie veci pre krajinu, deti sú naša budúcnosť a nemôžeme sa tu hrať s tým, že áno, nie, neviem, všetko zlé, inak to bude, nie sú peniaze, nájdime tie peniaze, tie naše deti to potrebujú.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis

Vystúpenie s faktickou poznámkou

16.2.2024 o 11:35 hod.

Mgr.

František Majerský

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video

Vystúpenie v rozprave 11:35

Vladimíra Marcinková
Skontrolovaný text
Zobrazit prepis
Ďakujem pekne.
Zazneli tu argumenty, ktoré sme, ktoré sme už spomínali, ale ja budem veľmi rada, keď zaznejú znovu. Pán Janckulík tu asi nebol, keď sme sa bavili o tých peniazoch, hovorí, že všetko je o peniazoch. Ja uvediem iný príklad.
Tu sa bavíme o detských právach, ktoré už dnes platia, sme nimi viazaní ako signatárska krajina medzinárodného dohovoru, Dohovoru o právach dieťaťa, Charty detských práv pacientov a tak ďalej, my už dnes máme povinnosť to dodržiavať pri každom jednom dieťati. Nerobíme to, to uplatňovanie toho práva je iné z nemocnice na nemocnicu. Pán predseda tu spomenul napríklad Banskú Bystricu, to je jedna z mála nemocníc, v ktorej som nebola, som rada, že hovorí, že to tam vyzerá takto skvelo, naozaj veľmi som rada, no my tu máme prieskum, ktorý som robila v súčinnosti s INECO, kde sa vieme pozrieť na dodržiavanie tých detských práv, a dokonca vieme, že aj v takej perfektnej špičkovej nemocnici, ako je Banská Bystrica, kde majú tie, tie podmienky ukážkové, ako spomínal pán predseda, tak tam máme nahlásených 16 prípadov vlastne rodičmi, kedy im nebolo umožnené byť pri dieťati.
A hovorím, nie je to reprezentatívny prieskum, je to anketa 3 500 rodičov, ktorí sa do toho zapojili, tu vychádzame z nejakých 400 až 500 rodín, ktoré mali skúsenosť s banskobystrickou nemocnicou, ale aj tam vieme nájsť vlastne pri takomto špičkovom zariadení rodiny, ktorým toto právo nebolo naplnené. Tak sa pýtam, je to naozaj o peniazoch alebo je to o tom, že potrebujeme vytvoriť právny rámec, aby nedochádzalo k takémuto heterogénnemu napĺňaniu tohto práva naprieč Slovenskom. Lebo potom sú tu oddelenia, napríklad v Bratislave, ktorá zmenila komunikáciu, odkedy sa táto téma rieši, je oveľa súčinnejšia, naozaj tam vidím pri Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave taký najväčší posun smerom k lepšiemu, aj... to už stačí, že si kliknete na ich webovú stránku a vidíte, ako komunikujú túto tému oproti iným nemocniciam. A tam sú naozaj oddelenia, kde aj ja som bola s dieťaťom hospitalizovaná na takom oddelení, kde si poviete, že, že tu sú tie podmienky naozaj zlé. A práve na týchto oddeleniach sa najviac snažia. Že to sú tie kontrasty, že niekde vám povedia, že nemáme pre vás lôžko, nemôžte tu byť. Ja by som sedela aj na stoličke, ja by som sedela aj na karimatke, len, prosím, nechajte ma pri mojom dieťati, a ide o perfektnú nemocnicu, ale, samozrejme, menej asertívny rodič a tak ďalej, nechá sa odbiť, chápem, rozumiem, každý máme iné právne povedomie, toto sú ťažké témy, bojíte sa o život svojho dieťaťa. Ale potom sú oddelenia, ktoré robia tú nadprácu, aj keď objektívne sú tie podmienky ťažké. Preto je veľmi dôležité, aby sme takýmto nejakým našim rozmarným spôsobom nepristupovali k detským právam, ktoré, ktoré už dnes máme garantované, ktoré už dnes platia. To je tak, ako keby sme povedali, že neumožníme niektorým deťom povinnú školskú dochádzku, lebo predpis nám hovorí, že môže byť v triede len 24 žiakov, ale v tej dedine bude 28 prvákov, no čo, tých štyroch necháme pred dverami? No nie, dokúpime lavice, dokúpime stoličky, zoberieme z inej triedy, proste zabezpečíme, aby tých 28 prvákov tam sedelo, aj keď vieme, že proste kapacitne to nie je úplne ideálne. A keď musíme, zabezpečíme aj tým tridsiatim, hej?
Toto sa deje všade vo svete pri detských právach, že jednoducho my musíme prioritizovať to právo dieťaťa pred tým reálnym stavom, ktorý je všade rôzny. A nie je ideálny ani u nás, je ďaleko od nejakého ideálneho scenáru, ja to tu nepopieram. Ja viem, že to tak je, ale on nie je ideálny ani v Česku, hoci tu padlo, že je diametrálne inde to zdravotníctvo, no táto téma tam bola veľkou témou dva roky. Oni majú zmapované tie podmienky pre deti naprieč všetkými nemocnicami a verte mi, že v Českej republike na áre mali horšie podmienky pre, pre tú matku s dieťaťom, ako umožnili na áre na Slovensku. Jednoducho to bolo o tej vôli. Tam neboli ochotní jej prisunúť tú stoličku, kým nebol vykonávací predpis, a tu na tom áre tá matka sedela pri tom dieťati. Preto je to veľmi dôležité, aby sme to mali od A po Z upravené buď v zákone, alebo vo vykonávacom predpise, alebo súčasne, ako to je v Českej republike, lebo tam pochopili, že ten zákonný rámec nestačí, že tam musia veľmi detailne popísať každú jednu situáciu, ktorá môže vzniknúť, a dať návod tak lekárom, zdravotníkom, ako aj rodičom, ako sa bude táto ich situácia riešiť.
A znova, znova tu padlo, myslím, že to bolo od pána Svobodu aj od pána Majerského, že ako je to napríklad na jiskách. Ja sa opakujem a dala som tu vytlačené aj viaceré, viaceré kópie vlastne tých predpisov v zahraničí, že ako to majú upravené, napríklad nám jazykovo blízke Česko, a tam presne je popísaná situácia na jiske a na áre, ktorá, ktorá hovorí o tom, že akým spôsobom, akým spôsobom sa tam správajú k tomu rodičovi. Pri poskytovaní intenzívne péče, pri poskytovaní intenzívnej péče je takisto prítomnost u nezletilého pacienta nepretržitá, a to dokonca i tehdy pakliže zákonný zástupce z podstaty věcí u dítě v danou chvíli nemůže být, to znamená, že keď sa tam deje niečo mimoriadne, a podľa priestorových možností je zákonnému zástupcovi nabídnutá ale aspoň židle či kreslo, ktoré je z pravidla umístněno u čela postele nezletilého pacienta. Pokud je to možné, je mu nabídnuto i rozkladací lůžko. Zákonní zástupce je podle možností zapojen i do péče dítětě. A potom sú tu infekčné jednotky intenzívni péče, kde je iný režim. Jednoducho toto už je veľmi detailne spracované.
Ja som to preklopila do slovenskej verzie, zakomponovala tam našu legislatívu, mám to celé pripravené, 15 strán. Na ministerstve zdravotníctva tým už dávno disponujú. Ja už som s ministerstvom zdravotníctva k tejto téme hovorila viackrát a tento zákon už bol aj v druhom čítaní v tomto pléne parlamentu. Čiže on už, on už prešiel rozsiahlou debatou na ministerstve zdravotníctva s legislatívnym odborom, s kanceláriami štátnych tajomníkov a s ľuďmi, ktorí tam doteraz sedia a tvoria legislatívu, ktorá sa týka zdravotníctva, ktorí mi povedali, ako to napísať, aby to bolo realizovateľné, ako to napísať, aby to dokázali potom zakomponovať aj do vyhlášky, ktorú chceli v tom čase prijať, a neprešlo to druhým čítaním, a ktorú stále proste majú k dispozícii a, a vedia preniesť do slovenskej reality. Čiže tu už naozaj všetky tieto kroky boli urobené.
Tá diskusia bola rozsiahla naprieč krajmi, samosprávami, ľudskoprávnymi organizáciami. Takže ja som rada, že pristúpili noví diskutéri, že pristúpili noví ľudia, ktorí sa o tejto téme dozvedeli, tvoria si na ňu názor, uvažujú o nej kriticky. To je veľmi dôležité pre to, aby sme ju posunuli ďalej, túto debatu. Ale chcem povedať, že veľké množstvo argumentov už zaznelo a ja už naozaj nepoznám nejaký, ktorý by nebol vyvrátený a ktorý by prevyšoval tie benefity, ktoré to má pre detského pacienta hlavne z medicínskeho hľadiska. My sa tu nebavíme o pohodlnosti toho pacienta. My sa tu bavíme o tom, že niektoré z týchto vecí sú naozaj život zachraňujúce alebo majú fatálny vplyv na dĺžku liečby a proces zotavovania u toho dieťaťa. To, to nie je, že mamička plače za svojím dieťaťom. To je, že tá matka, to bakteriálne prostredie napríklad matky pri novorodencovi, ktorý sa narodí kritický, ju, ho môže zachrániť. A my dnes porušujeme toto právo na, na moderný medicínsky prístup, keď, keď tých novorodencov držíme celý deň mimo matky, ďaleko od nej a dovolíme jej, aby prišla k tomu dieťaťu na 30 až 60 minút denne. Proste toto sú tie, toto sú tie dôvody.
Vďaka.
Skryt prepis

Vystúpenie v rozprave

16.2.2024 o 11:35 hod.

Mgr.

Vladimíra Marcinková

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11:39

Igor Janckulík
Skontrolovaný text
Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo.
Pani kolegyňa, ja 100 % s vami súhlasím a tak ako aj pán Majerský povedal, KDH určite v prvom čítaní podporí tento návrh zákona. Ale ja stále hovorím, že treba sa na to aj reálne pozrieť Ja poznám tie naše zariadenia. Fakt je zlé, ak tá nemocnica má podmienky, že by tá matka tam mohla byť pri tom dieťati, tak to je veľmi zlé, keď ten lekár alebo primár odmietne, aby tam tá bola matka. To je veľmi zlé. To, s tým súhlasím, ale poznám kopu zariadení, kde na to nemajú podmienky a fakt je to o tých peniazoch. Tí lekári aj tí primári radi by tam tú matku dali, lebo uľahčí im to vlastne to fungovanie na tom oddelení, nemusí tam mať toľko sestier v službe a tak ďalej, lebo vieme, že tá matka sa najlepšie postará o to dieťa, ale on hu tam nemá kde umiestniť, lebo keď je plná tá izba, proste nemá kde. Takže tu treba hľadať riešenie a hľadať aj tie finančné zdroje.
Ako som spomínal, my máme štyri nemocnice a máme stále problémy s finančnými zdrojmi, lebo treba to prerobiť, treba to prispôsobiť a tá matka tam musí trošku aj dôstojne byť pri tom dieťati, hej, že nemôže tam, lebo viete, na tej izbe sú tri deti a teraz tie tri matky tam budú nejako krížom-krážom ležať. Takže o to nám ide. Ako dobrá myšlienka, aj oceňujem, že ste sa tohto problému chytili, lebo je to veľmi dôležité pre našu spoločnosť a pre vývoj tých detí, takže klobúk dolu. Podporíme, ale tá účinnosť od 1. 7., to nemôže byť pre všetky zariadenia, lebo to sa nedá reálne.
Ďakujem.
Skryt prepis

Vystúpenie s faktickou poznámkou

16.2.2024 o 11:39 hod.

Bc.

Igor Janckulík

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11:39

Vladimíra Marcinková
Skontrolovaný text
Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne za, za vstup do diskusie. Ja len hovorím, že, samozrejme, že prvé slová, ktoré odo mňa zazneli, boli, že toto je ten prvý krok. Legislatívny rámec, vykonávací predpis a potom musí prísť aktívny prístup z ministerstva podporiť vlastne tie podmienky, ktoré sú na Slovensku dnes nie ideálne, aby sa zlepšovali. Ja si nemyslím, že keď dáme na to legisvakančnú lehotu šesť mesiacov, že to proste niečo zmení. Prvé riešenie, keď sa niečo takéto prijme, tak jednoducho je, ak tam nemáme lôžko, musí tam byť stolička, hej? To sú, to sú minimálne náklady, ale áno, toto budú musieť spraviť a potom, samozrejme, toto je aj ten bič, ktorý majú v rukách tie nemocnice na to, aby, aby mohli ukázať, pozrite sa, sme povinní poskytovať rodičom pacienta sprievod a podmienky na sprievod, chceme, aby tie oddelenia vyzerali lepšie, ale je to aj taký bič toho zákonodarcu a tého politika, že keď sa budú rozhodovať, do ktorého oddelenia v rámci toho, tej nemocnice idú investovať, tak konečne budeme prioritizovať tých detských pacientov. My vieme, že potrebujeme, potrebujeme investovať naprieč tým zdravotníctvom veľa finančných prostriedkov, aby spĺňalo naše predstavy a vlastne moderné podmienky, aké si želáme. Ale dnes je reálne ten problém, že ten detský pacient je na chvoste a my ho chceme prioritizovať. A nemôžeme to robiť argumentom, že teraz detské práva počkajú, lebo nemáme peniaze. To proste, to neexistuje taký argument. My sme povinní tie práva napĺňať. A tak ako pri školskej dochádzke, tak ako pri iných právach, aj tu nemáme výhovorku prečo nie. Lebo sme viazaní, my sme signatármi tohto medzinárodného predpisu, ktorý nás k tomu zakotvuje. A jediné, čo si želám, aby sme sa nerozporovali v tom, ako toto právo napĺňať. Preto potrebujeme jednoznačný legislatívny rámec. Ale je to len prvý krok, tak, ako hovoríte. Potom musia prísť ďalšie.
Skryt prepis

Vystúpenie s faktickou poznámkou

16.2.2024 o 11:39 hod.

Mgr.

Vladimíra Marcinková

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video

Vystúpenie v rozprave 11:39

Tomáš Szalay
Skontrolovaný text
Zobrazit prepis
Dámy a páni, teda, vážený pán predseda, dámy a páni, ďakujem pekne za možnosť vystúpiť v tejto rozprave k návrhu zákona, ktorý predkladá, predkladajú moji stranícki kolegovia. Veľa vecí tu zaznelo, ale chcel by som to teraz ja ešte z pohľadu zdravotnej politiky nejako, nejako zarámcovať.
Čo sú ciele zdravotnej politiky? Kvôli čomu tu máme že zdravotníctvo? To má nejakú teóriu za sebou. Ciele zdravotnej politiky, keď to veľmi zjednoduším, sú tri základné. Po prvé, samozrejme, lepší zdravotný stav, po druhé, finančná ochrana pred takzvanými katastrofickými nákladmi, pred vysokou cenou v zdravotnej starostlivosti, a po tretie je to spokojnosť. Spokojnosť všetkých účastníkov systému: spokojnosť pacientov, spokojnosť zdravotníkov, spokojnosť platiteľov. A každý z tých cieľov je mierne iný, navzájom sa ovplyvňujú, komplementárne sú a tak ďalej, ale v prípade, o ktorom hovorí dnes pani kolegyňa Marcinková, riešime, naháňame hneď dvoch zajacov z týchto troch cieľov zdravotnej politiky. Zdravotný stav a spokojnosť. To sú dve veci, ktoré sú v tomto prípade veľmi, veľmi spojené.
Celý čas, jak som počúval túto už takmer dvojhodinovú rozpravu, mi išla v hlave veta človeka, bez ktorého by sme neboli v Európskej únii a neboli by sme v Severoatlantickej aliancii a ktorému za toto patrí naozaj celoživotná úcta a vďaka, veta Mikuláša Dzurindu: "Kde je vôľa, tam je cesta." A keď nechceme hľadať cestu, tak očividne na to nemáme, nemáme vôľu.
Prečo majú byť, má byť možnosť, aby boli deti hospitalizované so svojou blízkou osobou, rodičom, matkou, otcom, babičkou a podobne, tu už zazneli, ale ja by som zdôraznil, že existujú preukázateľné vedecké štúdie, ktoré hovoria o tom, že v prípade, že je dieťa hospitalizované s blízkou osobou, tak výrazne nižšia miera strachu sprevádza túto hospitalizáciu. Pocit prežívania bolesti je výrazne nižší, hladina stresu je nižšia a, samozrejme, to má vplyv aj na potrebu, ako, ako bude realizovaná tá liečba. Je tam nižšia potreba premedikácie. Škoda, že tu už nie je kolega Stachura, by hádam podporil a potvrdil, že v prípade, keď pri anestéze je prítomný rodič a pomáha pri tej indukcii tej anestézy, tak je jej treba menej. A to je úspora pre tú nemocnicu, z ktorej si môže prípadne dovoliť kúpiť tie stoličky, lebo potrebuje menej anestetík, potrebuje menej premedikácie, tam väčšia compliance, väčšia súčinnosť aj toho detského pacienta a tak ďalej a tak ďalej.
To, že to nie je plošný problém, chcel by som podotknúť, to nie je plošný problém, sú zariadenia na Slovensku, ktoré to dokázali, aj keď nie sú vraj peniaze, aj keď neviem čo všetko, ktoré to dokázali urobiť. Opäť ma to mrzí, že tu fakt z tej vládnej koalície takmer nikto nebol, je tu kolega Bartek, som si špeciálne pozrel nemocnicu v Myjave, o tom sa tu často rozprávame. Nemocnica v Myjave, maličká nemocnička stratová, všetko zlé a tak ďalej, 20 lôžok majú na, na detskom oddelení a majú tam možnosť, aby tam na deviatich lôžkach mohli byť prítomní aj rodičia. Dá sa to, aj v malej stratovej nemocnici sa to dá, lebo kde je vôľa, tam je cesta.
Problém je, že vôľa nie je. Vôľa nie je preto, lebo nemáme danú misiu a víziu, na čo to zdravotníctvo máme. Nemáme sformulované tie ciele a nemáme ich podčiarknuté, že toto chceme dosiahnuť, aká je naša misia a vízia v zdravotníctve. Je našou misiou a víziou pomáhať ľuďom, ktorí trpia, pomáhať deťom, pomáhať zomierajúcim? Alebo je našou, naším cieľom len rýchlo ho tam, otáčať tých pacientov, aby sme mali veľa rodných čísel a aby sme mohli predpísať veľa liekov alebo niečoho podobného?
Mne v tejto, v tomto kontexte, ospravedlňujem sa, ale napadol ešte taký príbeh zo slovenského zdravotníctva, kde hádam tiež nebudete namietať, že zdravotnícke zariadenia by mali byť bezbariérové, aby aj občania, ktorí majú povedzme nejaký, nejaké hendikepy, aby sa vedeli do toho zdravotníckeho zariadenia dostať. Čuduj sa svete, máme taký predpis, ktorý hovorí, že zdravotnícke zariadenie má byť bezbariérové a keď už bezbariérové nie je, že tam má byť nejaká plošina, výťah alebo niečo, aby sa tí ľudia vedeli dostať dovnútra. Máme taký predpis. Napriek tomu, keď sa pozriete na zdravotnícke zariadenia v Slovenskej republike, tipnem si, možno tretina, možno viac zdravotníckych zariadení nemá vyriešenú bezbariérovosť. Napriek tomu, že to máme v tých predpisoch a že to v tých predpisoch máme že desiatky rokov. Tak potom moja otázka znie, že načo máme potom tie predpisy, keď si z toho robíme trhací kalendár. No, máme ich preto, lebo v čase, keď sa to zdravotnícke zariadenie pred štyridsiatimi piatimi rokmi postavilo, vtedy také predpisy neplatili.
Keby dnes mala fakultná, pardon, univerzitná nemocnica v Bratislave na Mickiewiczovej ulici znovu prejsť povoľovacím procesom, že či dostane povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, garantujem vám, že neprejde. Tá nemocnica má 170 rokov. Bola stavaná v čase, keď neexistoval žiaden z dnešných predpisov. Nezodpovedá a nespĺňa nič. Napriek tomu sa tam poskytuje zdravotná starostlivosť, sanitky tam vozia pacientov a každému, koho poznám, radím, aby teda sa, pokiaľ môže, vyhýbal takýmto starým zariadeniam.
Nič menej to, že to máme v tých predpisoch, znamená, že keď si chce dnes niekto postaviť novú nemocnicu, nové zdravotnícke zariadenie, už to nie je také jednoduché ako tie staré zdravotné strediská, už tam potrebuje mať tú vzduchotechniku, už tam musí mať tú izolačku, skrátka už dnes musí spĺňať tie nové podmienky. A to, čo tu ja cítim z toho návrhu pani, mojich kolegov, teda aj pani poslankyne Marcinkovej, je, že my musíme povedať, že čo je ten cieľ. Cieľom je, aby tie deti mohli byť so svojimi rodičmi v tej nemocnici. A všetky ďalšie kroky, ďalších možno desať rokov to bude trvať, možno dlhšie, ako nie som, nejdem si tu maľovať popod fúzy nejaké pekné veci, možno to bude trvať aj viac ako desať rokov, ale každým ďalším krokom sa budeme k tomu cieľu blížiť. Na úvod to budú stoličky. Pozeral som teraz, koľko stojí stolička v Ikei, dobre, tak nech to stojí o 100 % viac ako v Ikei, taká nejaká štátna prirážka tam bude pri verejnom obstarávaní asi, nech to stojí 50 eur taká stolička. Koľko máme detských postelí na Slovensku? A vravím, že nie všetci sú tí, ktorým to treba riešiť, ale nech by to bolo treba riešiť pre každého, nech je tisíc postelí, detských postelí na Slovensku krát 50 eur, stolička ku každému, ku každej posteli, je to 50-tisíc eur. Podľa nových pravidiel verejného obstarávania je to podlimitné. Na to nemusíte ani robiť obstarko, to je 50-tisíc eur pre celé slovenské zdravotníctvo. To je že prd vo vesmíre, prepáčte, to je že halierová suma, to ušetríte na tých premedikáciách, o ktorých, o ktorých menej liekov sa bude podávať tým pacientom za, ani nie za mesiac možno. To nie, nie je tá sum... to nie je ten problém. Problém je iný. Problém je v procesoch. Problém je v tom, že to tá nemocnica nechce robiť.
Som si prečítal teraz taký pekný rozhovor s pani primárkou Chovanovou, Vandou Chovanovou, to je tá, ktorá poukázala na ten obrázok pani ministerky Dolinkovej, kde hovorila o tom, že im tam lietajú po novorodencoch im tam lietajú holuby a netopiere v nemocnici. Rozumiete? Že v nemocnici, štátnej nemocnici, kde by sme teda, pán, pán predseda, mohli aj tam niečo pomôcť, nielen v Banskej Bystrici, ale aj, aj v Košiciach, lietajú, po novorodeneckom oddelení lietajú (povedané s pobavením) netopiere a holuby. A ja sa pýtam: prosím vás pekne, ako je taký problém kúpiť za desať eur v Hornbachu sieťku a dať ju na tie okná? V nemocnici, kde robí niekoľko tisíc ľudí? Neexistuje nikto, kto by zobral sieťku a nalepil ju na tie okná, aby tam už tie holuby a netopiere nelietali? To sú procesné veci. To sú drobnôstky, ale niekto to musí chcieť urobiť, pre niekoho to musí byť akože dôležitá vec v tej nemocnici, niekto to musí riadiť. A tam, kde si to ľudia riadia, napríklad v myjavskej nemocnici, tam im to funguje. A tam, kde nefunguje to riadenie, no tak tam nefungujú ani tieto drobné veci.
Nemocnica má mať misiu a víziu. Ja to opakujem, veľmi často prednášam svojim študentom a považujem to za dôležitejšiu vec ako hromadu iných vecí. Podstatné je, že kvôli čomu tam tá nemocnica je, akú má misiu a víziu a či jej zamestnanci tú misiu a víziu žijú. Ak tam chodia iba do práce, tak ich to nezaujíma, že im tam lietajú holuby, ich nezaujíma, že matky nemôžu byť s deťmi na izbe, ale pokiaľ majú misiu a víziu, že ideme pomáhať a nie je to len na papieri napísané, lebo však sa patrí mať napísané niekde, aleže to naozaj idú, ide vedenie príkladom, tak tam sa tá cesta nájde. Tam, keď tá vôľa je, tak tá cesta sa nájde. A ja som hlboko presvedčený, že nie je problém v žiadnej nemocnici, keď sa nad tým niekto zamyslí, keď sa chce, aby sa taká cesta, cesta nenašla. Aj najdlhšia cesta začína prvým krokom, preto okej, môžme sa baviť, že kedy začne ten prvý krok, či to bude naozaj 1. 7., alebo koľký, koľkého koľký, ale čím skôr otvoríme tú cestu, že týmto smerom ideme a možno o desať rokov budeme v tom cieli, tak tým skôr do toho cieľa prídeme.
Ak budeme pred tým zatvárať oči, že ešte na to nie sme pripravení, nemáme na to peniaze v rozpočte, treba to komplexnejšie prediskutovať, čo, preboha, tu chceme komplexnejšie diskutovať? Štyri roky, štyri roky tu pani poslankyňa s týmto chodí a kde je tá analýza ministerstva zdravotníctva? Čo sa za tie štyri roky preskúmalo, zistilo? Ak je tu ponuka zo strany koaličných poslancov, že teda pani ministerka Dolinková to naozaj začne teraz seriózne riešiť, no poďme do toho! Veď schváľte zákon a poďme, poďme robiť tie kroky, ako sa o tých desať rokov dostať do toho cieľa.
V slovenskom zdravotníctve bude tento rok o jednu miliardu eur viac, to tu už niekoľkokrát zaznelo, akurát tá miliarda už je minutá, to už si rovno povedzme, a tá miliarda je minutá tak, že za to slovenský pacient nedostal nič. Tie peniaze pôjdu do nemocníc, pretože nemocnice sú v strate a hrozí nám infringement zo strany Európskej komisie, takže peniaze pôjdu do nemocníc, aby sme trošku disciplinovanejšie, aby nemocnice trošku disciplinovanejšie splácali faktúry. A to je všetko. My sme nič za ten navýšený rozpočet od toho zdravotníctva nepýtali. Nepýtali sme kratšie čakacie doby, nepýtali sme objednávkový systém, nepýtali sme vyššiu spokojnosť pacientov a nepýtali sme ani to, aby mohli byť deti so svojimi rodičmi hospitalizované v nemocnici. Preto táto miliarda nijakým spôsobom slovenskému zdravotníctvu zásadne nepomôže, napriek tomu sa budú slovenskí pacienti pýtať, čo za to svoje dodatočné percento z odvodov dostanú.
Kolegyňa Kleinert takisto už nie je, ale spomenula, že možno bude potrebná nová generácia zdravotníkov na to, aby dokázala tieto nové procesy nejakým spôsobom realizovať. Tak chcem povedať, že aj k tomuto existujú štúdie. Existuje štúdia, ktorá hovorí, že čím je vyšší vek personálu, tým je menšia ochota púšťať rodičov k deťom. Teda ochota, alebo teda starší lekári, staršie sestry považujú záujem rodiča byť so svojím dieťaťom za menej podstatný v ďaleko väčšom počte prípadov. Problémom u nás je ten, že tá mladá generácia či už sestier, alebo lekárov, alebo ďalších zdravotníckych pracovníkov, ktorá príde do nemocnice, sa často učí od svojich starších kolegov a keď tí nastavili tie, tie klinické stereotypy tak, že toto sa tu u nás nerobí, no tak si aj oni navyknú, že to robiť nebudú.
Preto treba ísť príkladom, treba, a to odporúčam teda aj predkladateľke, treba chváliť pozitívne vzory. To je to, čo funguje vo všetkých ostatných oblastiach, chválenie a vyzdvihovanie pozitívnych vzorov, choďte sa tam učiť, choďte sa tam pozrieť, ako to oni urobili. Dať im priestor. Dať im priestor mediálny, v blogoch, na sociálnych sieťach a aby si vyrobili, aby sme im urobili meno, že tu sa vedia o toho detského pacienta postarať se vším všudy, a vy, ktorí chcete vedieť, ako sa to robí a možno, možno vám to len nejde, choďte sa inšpirovať k týmto, k týmto kolegom. Čiže toto je moja, môj návrh, a teda aj by som si vypočul tie pozitívne vzory, že by sme ich jasne tuná vyzdvihli.
Opakujem teda, že najdlhšia cesta začína prvým krokom a bol by som veľmi rád, keby ten prvý krok ste všetci, vážené kolegyne a kolegovia, podporili v podobe návrhu zákona, ktorý predložila kolegyňa Marcinková s kolegom Ledeckým.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis

Vystúpenie v rozprave

16.2.2024 o 11:39 hod.

MUDr. PhD.

Tomáš Szalay

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video

11:39

František Majerský
Skontrolovaný text
vymazať rámček
Skryt prepis

16.2.2024 o 11:39 hod.

Mgr.

František Majerský

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video

11:48

Igor Janckulík
Skontrolovaný text
vymazať rámček
Skryt prepis

16.2.2024 o 11:48 hod.

Bc.

Igor Janckulík

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video

Vystúpenie v rozprave 11:50

Tomáš Szalay
Skontrolovaný text

Vystúpenie v rozprave

16.2.2024 o 11:50 hod.

MUDr. PhD.

Tomáš Szalay

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video