Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, pán spravodajca, skôr, ako sa pustím k stojedenástke, chcem zareagovať aj na to, ako na ňu reagoval pán poslanec Hlina. Žiada sa mi veľmi zdôrazniť jedna zásadná vec, ktorá sa týka nielen tohto zákona, ale aj nasadenia poslanca pri plnení svojho mandátu. Ak by som sa na základe poznatkov z posledných dní k tomu mal presne vyjadriť, tak jednoznačne nikdy nebudem súhlasiť s tým, aby v sieni zákonnosti sa používalo akékoľvek násilie, takže tam, Hlina, nie. Ale napriek tomu, a možno to nejako aj súvisí, aj keď nerozumiem tomu, ako to súvisí, musím zdôrazniť, že to, ako poslanec Hlina chápe svoj mandát, ako hlboko ide vždy do veci, ako je zvedavý, možno sa neraz mýli, hľadá a navrhuje, považujem za príkladné a verejne sa k tomu hlásim.
No a teraz k tej stojedenástke. Ja som už dvakrát do nej vstupoval s tým, že som sa pokúšal spolu so svojimi kolegami, nielen z nášho klubu, vstúpiť do nej s tým, že sme tu navrhli isté rozšírenie z hľadiska zákona o štátnom podniku v zmysle jedného konkrétneho štátneho podniku. A to je štátny podnik Lesy Slovenskej republiky. Bolo to neúspešné. a svojím spôsobom možno ani nie je potrebné, aby som teraz veľmi zdôrazňoval všetky tie aspekty, ktoré v našom návrhu boli. Ale napriek tomu, vážený pán minister, rád by som vám dal do pozornosti jednu skutočnosť, ktorá ako keby spájala toho ducha boja proti korupcii a tých problémov, ktoré tu sú.
A ja mám dojem, že sa kopia, že sa tu zmráka, že je toho priveľa, stále ako keby viac a viac. A verím, že ani vy, ani my to nemôžeme necítiť. A to je otázka hmotnej osobnej zodpovednosti. Totižto v tom našom návrhu novely stojedenástky bolo jasne napísané, že nie sme spokojní s tým, ako sa hmotná zodpovednosť pracovníkov, ktorí sú poverení vedením štátnych podnikov, prejavuje, ako je do zákona zapracovaná, akú má v tomto zákone konkrétnu podobu. Nech sa akokoľvek, čokoľvek udeje v štátnom podniku, tak aj keď stojedenástka tam pozná istý trest, je to maximálne do výšky ročného platu a neexistuje tam nič, čo by vystrašilo pracovníka povereného vedením takéhoto podniku do tej miery, že by možno odmietol poslušnosť tam, kde poslušnosť odmietnuť je potrebné, kde sa možno naňho robia nejaké nátlaky, kde možno existuje tá nie vždy jasná hranica, keď už by bolo treba sa vzoprieť, ale ešte stále chceme byť lojálni voči tým, ktorí nás do vedenia tohto podniku dali. Myslím, že takéto situácie nie sú vôbec nejaké filmové, románové. Zažíva ich asi každý pracovník, ktorý dostane tú česť, to poverenie, tú zodpovednosť vykonávať takéto funkcie v štátnych podnikoch. A bolo by dobré, keby sme ich chránili. Možno práve to bolo zmyslom našej novely stojedenástky, o ktorej teda hovorím a na ktorú vás chcem upozorniť aj teraz, keď hovoríme z iného aspektu o zákone o štátnom podniku.
Ja tam v zásade nemám nejaké výhrady, to, čo chcete riešiť, sa mi zdá, že je v podstate relatívne korektné a jednoduché, ale, prosím vás, keď sme pri stojedenástke, keď sme pri týchto troch jednotkách, zamyslime sa nad tým, že možno to, o čom som teraz rozprával, o tom duchu korupcie, o tých nepeknostiach, keď už to mám nazvať takto vzletne, by sme možno nemuseli toľko rozprávať, keby človek, ktorý dostáva zodpovednosť za riadenie dôležitých uzlov tohto štátu, bol práve v stojedenástke vystavený „nebezpečenstvu“, že ak nebudeš zastávať záujmy firmy, ktorú riadiš, tak to budeš platiť, raz to budeš platiť, lebo raz sa to zmení, v tom sa iste poslanec Hlina nemýli, raz sa to určite zmení a ty by si mal vedieť, že potom príde účet. A ten účet môže byť ťažký. A môže byť tak ťažký, že možno sa toho nedoplatia ani dediči takéhoto bývalého riaditeľa štátneho podniku. Ale tak by to práveže malo byť.
Viete, moja osobná skúsenosť so štátnym podnikom je veľmi úzka, hlboká a ja som sa aj minule s pánom poslancom Sulíkom dostal do sporu o tom, či štátny podnik zrušiť alebo nezrušiť. Zaznela tu myšlienka, že a priori všetky štátne podniky sú hodné zrušenia, pretože sú len semenišťom korupcie a politických podvodov. Ja s tým nesúhlasím. Vtedy som to zdôvodňoval, teraz do tých detailov nepôjdem. Ale ak ten štátny podnik má byť štátnym podnikom tak, aby sme ho mohli smelo považovať za porovnateľný druh organizácie s akýmkoľvek súkromným podnikom, a verím, že to je možné a v mnohých prípadoch ho môže prekonať, tak potom sa nemôžeme vyhnúť tomu, aby sme ohľadom tých politických nominácií, ktoré tam sú, a nech tam sú, keď už ich nevieme sa zbaviť, nevyriešili to elegantne tým, že v zákone o štátnom podniku bude daná zodpovednosť v plnom rozsahu za všetky úkony, ktoré urobí takýto šéf štátneho podniku v rozpore s tým, čo mu ukladajú dobré mravy a najmä povinnosť riadneho hospodára v takejto organizácii túto organizáciu viesť. Ľuďom, ktorí sa dostávajú za tú hranu tých šéfov, ktorí možno nie sú v podstate lotri, možno nie sú ani zlí, len v jednej chvíli podľahnú, lebo chcú byť lojálni, lebo vedia, kto ich tam dal, dajme tú pomôcku. Pomôžme im s tým, že aj keď dostali dôveru a menoval ich minister do toho-ktorého štátneho podniku za jeho šéfa, niektoré veci nemôžu urobiť, možno kvôli tomu, že im to zakazuje ich osobná morálka. Môžu povedať v takomto prípade tomu ministrovi aj to, že existuje zákon o štátnom podniku, ktorý hovorí, že sa tu nemôže pohrávať riaditeľ s tým, aby tú čiaru pomyselnú prekročil, pretože to bude veľmi ťažko zaplatené.
Pozrite, pred štyrmi rokmi v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky sa dačo udialo. A pred dvomi mesiacmi bola živá relácia v Slovenskom rozhlase, kde som mal možnosť zaspomínať si a povedať, čo sa udialo za štyri roky, respektíve kde sa to vyšetrovanie a konanie dostalo. Boli tam pozvaní predstavitelia podniku, boli tam pozvaní predstavitelia ministerstva. Neprišiel tam nikto. Jednoducho tu sa považuje za dobrý spôsob nechať niektoré veci vyhniť, premlčať, zabudnúť na ne. A ja viem, je to možno svojím spôsobom osvedčený prístup. Ale predsa ani vy sa nemôžete ako pán minister hospodárstva, ani my ako poslanci, ktorí máme povinnosť kontrolovať a zamýšľať sa nad dobrým fungovaním správy štátu prostredníctvom ministerstiev, sa predsa nemôžeme s tým zmieriť. Tak by som naozaj žiadal, aby sme stojedenástku, keď budete najbližšie so svojimi ľuďmi, preberali. Možno zase odmietnete to, aby bola novelizovaná vo vzťahu k Lesom Slovenskej republiky, lebo viem, že napokon podporu som nezískal ani na tejto strane parlamentného spektra všade. Ale toto nie je otázka lesov, to je otázka štátneho podniku a hmotnej neobmedzenej zodpovednosti za riadenie tohto podniku. Čo hovoria na to oponenti? „No, neblázni, v takomto prípade taký štátny podnik nezoberie nikto, takého blázna nenájdete, aby ho mohol niekto postrčiť do takejto rizikovej funkcie. Proste nikto do takejto slučky hlavu nedá.“ Nie, nebude to žiadna slučka, bude to veľká pomôcka pre každého šéfa, ktorý sa rozhodne tomu podniku pomôcť, riadiť ho korektne a mať poistku, že ho nikto nebude môcť dotlačiť do neférových postupov. Zažil som riaditeľov v štátnom podniku tohto typu. Ani zďaleka nie každý z nich je a priori naladený na to, aby robil nepeknosti. Len možno sú tie hraničné situácie, kde sa mi veľmi žiada, aby najbližšie pri stojedenástke, pokiaľ sa rozhodnete ju otvárať zase, ste sa zamysleli možno nad tými návrhmi, ktoré sú publikované a ktoré, tomu som rád, podporili viacerí poslanci nielen od nás z Obyčajných.
A ešte zareagujem aj na tú úvahu pána poslanca Zajaca, ktorý spomínal, a to už robil nie prvýkrát, to, že je veľa možností, ako v štátnych podnikoch nájsť priestor pre aktivačné práce a pre teda výplatu sociálnych dávok len s podmienkou, že je tam isté penzum odpracovaných hodín, a teda hľadáme možnosti, ako rozšíriť toto pole práce z obcí a miest aj na štátne podniky. Ja sa k nemu chcem pridať, že, iste, všetko je istá komplikácia, pretože najjednoduchšie je nerobiť nič, ale určite existuje veľmi veľa priestoru na to, aby sa našli zmysluplné činnosti pre týchto ľudí. A dokonca z pohľadu Lesov môžem tlmočiť, ako som to myslím raz aj tu urobil, aj to, že by sa tu pomohlo konkrétne lesníkom, lesným správcom aj v tom, že momentálne im zákon o verejnom obstarávaní ukladá postup, keď objektívne nemôžu stihnúť lesotechnické termíny, pretože tých úkonov administratívnych je tak veľa, že prácu, ktorú by bolo treba vykonať ad hoc, lebo práve vznikla taká situácia, musia riešiť výberovým konaním, ktoré má veľa stupňov, a keď tie stupne prebehnú, už je tá práca nevykonateľná alebo už je ju vykonávať zbytočné. No a práve ak by sme tu mali takéto skupiny ľudí, ktoré by boli riadené tými regionálnymi správcami, alebo ako to bolo nazvané, ktorí by proste to mali na starosti a ktorí by podliehali odbornej kuratele vedúcich lesných správ, viem si predstaviť, že práve v takýchto krízových situáciách by sa vyriešili dve veci, nielen zmysluplná práca ľudí, ktorí majú odpracovať svoje sociálne dávky z dôvodov, ktoré sú všeobecne známe, ale aj pomoc Štátnym lesom v prípadoch, keď je potrebné, aby sa práce urobili načas. A do istej miery to blokuje práve zákonný postup pri zákone o verejnom obstarávaní.
Takže považoval som za potrebné upozorniť asi na toľko, hlavne na tú prvú časť. Budem veľmi rád pán minister, keď to prijmete ako dobrý návrh. Tú zodpovednosť ak prenesieme do radov ľudí, ktorí pracujú v tomto štáte na významných pozíciách, ak to dokážeme zabezpečiť, ja si myslím, že sa budú všetci a najmä teda tí, ktorí dostanú to poverenie, správať logicky a že možno by sme vyriešili obrovské množstvo problémov, ktoré máme a ktoré sú problémami naozaj vážnymi. Veď napokon to, čo včera sa na vás zosypalo, určite ešte bude mať pokračovanie, aj keď vy ste to vyriešili, ako keby už to bolo vysvetlené. Viete, že keby už nič iné tu nebolo, tak vážne podozrenie zostane. A ten ďalší mráčik, ktorý sa privalil nad Slovensko, myslím, ste svojím vysvetlením neodviali. Takže pozerajme sa do budúcnosti. Ak chceme riadiť túto krajinu zodpovedne, tak tá zodpovednosť by mala byť zakotvená aj v zákone o štátnom podniku. Ďakujem pekne.
