Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, milé kolegyne, kolegovia, dovoľte mi povedať niekoľko slov k predkladanému návrhu zákona. Možno to súvisí aj s tým logom, ktoré mám tuná. Mám prvýkrát tuná toto tričko. Patrím k bojovníkom za život. A poviem, aj na včerajšie hlasovanie možno sa ma nejako budete pýtať do budúcna, ako som hlasoval pri včerajšom odvolávaní vlády. Bol som jediný z tohto pléna, ktorý sa zdržal pri hlasovania. A môj dôvod bol ten, aby som dnes mohol mať toto tričko a bojovať za život. Ja si neželám, aby v tomto pléne, prepáčte mi to, pani predsedajúca,... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Rokujeme o návrhu zákona, tak naozaj vás poprosím, aby ste hovorili k téme.
Kuffa, Štefan, poslanec NR SR
... ktosi povedal, že vie si predstaviť, že ktosi z mojich kolegov by tu odvisol na strome. Toto bol môj protest, preto som sa aj zdržal pri včerajšom hlasovaní. A mamonu nemôžem povýšiť nad ľudský život, lebo dôstojnosť ľudského života a rovnako aj život ako taký nie je možné vyvážiť ani zlatom a nemôže to byť ani štátny podnik SPP. Prepáčte mi to. (Potlesk.)
Čo sa týka predkladaného zákona, tak nemožno jeden súkromný majetok vyvyšovať nad druhý, je to nespravodlivé: „Ja som ten, ktorý som bohatý, mám silu peňazí a ja ťa pretlačím.“ A viete, ako je to u nás na Slovensku. Veľakrát tí, ktorí sú bohatí, tak priam okliešťujú každú jednu vládu, ktorá je tuná na Slovensku. A vyhlásiť túto investíciu za verejný záujem, myslím si, to nie je problém dosiahnuť u toho, kto má silu peňazí. Dosiahne to ten. Ale tak ako to pán predkladateľ tuná predkladá, je to v skutočnosti ten verejný záujem? Ja hovorím, že nie je to verejný záujem. Je to tvoj osobný záujem, pretože ty máš majetok, máš peniaze. A ja nemôžem potlačiť tvoje právo, lebo ty máš nejakú roľu, na ktorej dorábaš chlieb pre svoju rodinu a pre svoje deti, ja tam postavím AquaCity alebo nejakú herňu alebo čokoľvek a ja ťa pretlačím a ešte to vyhlásim za verejný záujem. Možnože bude zase vojna argumentov v tomto pléne, keď ktosi takto príde s týmito peniazmi a investíciou s tým, trebárs že aj vytvára ešte aj pracovné miesta. No tak pracovné miesta nemôžu byť tiež na úkor potláčania ľudských práv. A ja si dovolím tiež povedať, že je to v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ako pán predkladateľ to aj v tej dôvodovej správe uvádza. Mať čosi a vlastniť majetok, to je jedno zo základných ľudských práv.
Trošku sa vrátim k tej svojej rozprave tak vo svojej mysli do 19. storočia, keď Lev XIII. vo svojej encyklike Rerum novarum hovorí o vlastníckych právach. A vlastnícke právo má byť posvätné, posvätné s tým, že ho rešpektujem. Viem si predstaviť významnú investíciu, ktorá má ten predpísaný objem, ktorý sme schválili v tomto pléne a vytvorí 300 pracovných miest. Ale ja keď som vlastník takejto pôdy, ty máš peniaze a chceš investovať, po dohode so mnou môžeš tam investovať, teda ak chceme tak investovať a rozvíjať našu zamestnanosť a všetko. Vlastníkovi to nezaplatíš, ale ten vlastník, ktorý tam je, možno má len ten pozemok, aby mal podiel na zisku. Ty si boháč, ty investuješ a z dlhodobého hľadiska to tak súvisí aj s tým, čo kolegovia predkladali tu, zákonom o tých vedeniach a proste náhradách a podobne, aby ten človek, ktorý vlastní teda tú pôdu, chýba mu know-how, chýbajú mu peniaze, ale má tu roľu, má tú pôdu, má ten pozemok, mal podiel na tomto zisku z dlhodobého hľadiska. Vytvára sa tu aj priestor pre solidaritu. Je to solidárne prostredie, keď vlastne ten bohatý zo zákona aj prípadne by bol povinný sa podeliť o ten zisk s tým majiteľom tej pôdy, ktorú má.
Ja chcem poďakovať pánu docentovi Osuskému, že predkladá tento zákon a vracia to späť do Národnej rady. Ja som tiež ten, ktorý bude bojovať vždy aj za ľudský život, ale aj za základné práva ľudí. Pokiaľ budem v tomto parlamente, vždy sa budem o to zasadzovať. A nejaký majetok, myslím, má každý. A to je jedno zo základných ľudských práv. A nepotláčajme to nijakým zákonom ani tým, že tu má ktosi prevahu ako v tom hlasovaní.
Chcem tak na záver vás ešte, kolegovia, poprosiť, tých emócií toho týždňa, aj ja som z toho stále rozrušený, bolo strašne veľa, ja som to už x razy rozprával a vždy to budem rozprávať, kým budem vládať sem prísť a doplaziť sa k tomuto stolíku, aby sme k sebe boli tolerantní. Buďme k sebe tolerantní aj v názoroch aj vo svojich postojoch. To, že máš ty iný názor, neznamená, že ti želám smrť, že máš kdesi odvisnúť na strome, za to, že ty hlasuješ inak. No veď sme súperi. Keď sme na futbalovom štadióne, tak aj jedno, aj druhé mužstvo chce dať ten gól. A to beriem, to musí byť férové, ale ja nemôžem toho protivníka zabiť na tom poli alebo mu želať smrť. Nechoďme do týchto extrémov. Vždycky budem vyzývať všetkých občanov tejto republiky k pokoju a kľudu, aby nešli do ulíc a nebojovali sme, lebo vždycky od takýchto vyhlásení je len krôčik potom k skutočným vojnám. Chceme, aby tu bola Sýria, to, čo bolo vo Francúzsku, keď sa podpaľovali autá a nepokoje boli? Ja si to neželám, ja to nechcem. Nech je tu stále bitka slov a argumentov. Takto sa môžeme pretláčať, ale predovšetkým by sme mali byť tolerantní. Prepáčte mi to. Ďakujem za slovo.
