Videokanál klubu

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán minister, milé kolegyne, kolegovia, vážení občania, veľa vecí a veľa pripomienok k tomuto zákonu, respektíve k tejto novele už bolo povedaných, ale nedá mi, aby som aj ja zo svojho pohľadu nepovedal tie svoje.
Začal by som možno z tej strany, či certifikáty ku maturite uznávať alebo nie. Veľmi pekne to bolo povedané práve v poslednom príspevku, že ani maturita sa nedá v mnohých okolnostiach garantovať ako plnohodnotná, pretože ja som v tom síce nebol priamym svedkom, ale moji kamaráti spolužiaci z iných škôl, ktorí mi rozprávali, ako sa maturovalo na ich školách, tak na niektorých školách to bola naozaj bieda a to maturitné vysvedčenie naozaj nie je hodno toho, aby vôbec človek išiel niekam inam ešte pracovať a že by malo nejakú výpovednú hodnotu o vedomostiach a najmä o skúsenostiach dotyčného študenta, človeka. To znamená teda, že certifikáty by som vôbec nejako neriešil v tomto zákone. Okrem toho nachádzame sa, pokiaľ viem, už dosť dlhú dobu v Európskej únii, kde Európska únia garantuje istým spôsobom uznávanie istých tlačovín. A človek, ktorý si ide urobiť certifikát do inej krajiny, tak určite možno má vyššiu výpovednú hodnotu ako maturita u nás na Slovensku. Ale koniec koncov ako povedal kolega Osuský, ak mám takýto certifikát, prídem na maturitu a ľavou zadnou sfúknem všetko to, akurát že ma to možno môže zdržiavať, to môže zdržiavať aj ten zvyšok.
No a tu sa dostávame už k počtu ľudí, ktorí maturujú. A to súvisí s počtom žiakov v triedach. No opäť sme tu narazili na problém toho, akým spôsobom sa môžu zachovať najmä málotriedky v niektorých školách.
Ale ja si dovolím upozorniť ešte na jeden problém, na ktorý sa možno v širších súvislostiach pozabudlo. Diskutovali sme o tom medzi viacerými komunitami alebo teda ja osobne som diskutoval o tom medzi viacerými komunitami. Máme tu trend toho, že materských škôl pomaly ubúda, pretože sa rodilo málo detí a ich počet v týchto materských školách klesal. Teraz však nastáva taký malý baby boom a práve v súčasnosti generácia, nazvem to, zodpovedných tridsiatnikov, štyridsiatnikov začala produkovať našich nasledovníkov a začalo sa naozaj rodiť viacej detí. A v súčasnosti práve badáme opačný problém, že o chvíľku bude málo materských škôl, kde sa budú dať deti zapísať a kde sa budú môcť vychovávať. To znamená, že treba počítať do budúcnosti s tým, že školy budú mať aj viacej žiakov.
A teraz, povedzme, k jednému, možno konkrétnemu problému. Máme základnú školu v stredne veľkej obci, kde v súčasnosti je možno v štvrtom ročníku, povedzme, dvadsaťdva detí, ale v treťom, druhom a prvom ročníku, povedzme, je to po osem, šesť, možno dve, to znamená, že niektoré triedy a ročníky sú spojené, ale v materskej škole už čaká v tom nižšom stupni generácia, ktorá bude mať dvadsaťpäť detí, ale v budúcom školskom roku tam nastúpi, povedzme, len ďalších šesť. To znamená, že na škole by sa mohol vyskytnúť počet detí v prvom ročníku šesť, ktoré nastúpia teda z tej materskej školy, v ďalšom ročníku sú tri deti, v ďalšom ročníku je šesť detí a v tom ďalšom, povedzme, aj dvanásť nech ich je. Pri nastavení počtu žiakov v novom systéme by mohlo dôjsť k zrušeniu takejto základnej školy, deti by sa jednoducho preskupili a dochádzali by niekam inam, mimo svojej vlastnej obce. To vzdialenostne, samozrejme, závisí od daného regiónu. Niektoré obce by to mali bližšie, niektoré obce by to, žiaľ, mali ďalej. A rodičia by tým pádom mali zvýšené výdavky na dochádzku detí do škôl, keďže ešte stále nie sú odsúhlasené nejaké školské autobusy, ktoré by takýto systém dopravy zabezpečovali. Škola by sa následne zrušila, resp. vyradila zo siete, pretože by nespĺňala požadované kritériá. Ale, pozor, v ďalšom ročníku by tých dvadsaťpäť detí nastúpilo kam? A to už je problém. A tu už by sa mohla zdvihnúť vlna odporu rodičov, pretože dvadsaťpäť detí je už dosť na to, aby trieda bola otvorená a tým pádom škola zachovaná, aby deti nemuseli dochádzať niekam inam.
Takže treba sa naozaj zo širšieho pohľadu pozrieť na tento problém, pretože ideme síce racionalizovať, ale na úkor čoho? Tu možno ešte treba porozmýšľať a neísť rovno hlavou proti múru, ale skutočne diskutovať, ale diskutovať v širšom kontexte a najmä pozrieť sa na demografiu, pozrieť sa na to, koľko v súčasnosti je pripravených detí, koľko je narodených, a vychádzať z týchto údajov aj štatisticky. Samozrejme, treba potom sa pozrieť aj na to, či naozaj budeme mať tie deti kde umiestniť do tých škôlok. Týka sa tento problém skôr ale zase väčších miest, nie týchto menších obcí, pretože v menších obciach sú kapacity zvyčajne dostačujúce. Takže určovať minimálny a maximálny počet žiakov možno nie je tým šťastným riešením v tejto dobe.
Okrem toho keď sa tu spomínalo kto na aké gymnázium chodil a aké úspechy dosiahol, ja som chodil na Gymnázium Viliama Paulínyho-Tótha v Martine, ktoré sa zaraďuje tiež medzi vynikajúce školy, a z našej triedy, myslím, dvaja nešli na vysokú školu a ostatní sa etablovali na vysokých školách a úspešne aj skončili štúdium na nich, dvaja išli na iné typy stredných škôl. Takže toto gymnázium má takisto svoje krédo. Ale pamätám si, že keď som nastúpil do prvého ročníka, nás bolo v triede tridsaťdeväť. Neviem, či si to niekto z vás vie predstaviť, ale je to obrovské kvantum ľudí, lavice nasekané na sebe, liezli sme si, by som povedal, už na chrbty jeden druhému a nebolo to veľmi príjemné. Končilo nás tridsaťšesť. Potom sa to nejakým spôsobom preskupilo, dvaja odišli študovať do Štiavnice na jazykovú školu aj jeden kdesi odišiel, takže tridsaťšesť nás končilo. Aj tak si myslím, že je to obrovské kvantum ľudí v triede. Boli nás len štyri triedy v ročníku, áčka, béčka, céčka, déčka. V ostatných ročníkoch nastúpivších po nás už bolo viacej tried, ale toto bolo naozaj neúnosné kvantum ľudí.
Ja by som tento počet za žiadnych okolností nezvyšoval, pretože ak na jednej strane pán minister pred časom hovoril o kvalite vzdelávania a bavili sme sa tu o počtoch žiakov v triedach, bolo vyjadrených viacero názorov, že väčší počet žiakov v triedach negarantuje vyššiu kvalitu, ale, naopak, práve menší počet žiakov v triede, keď sa učiteľ môže aj individuálne viacej venovať niektorým žiakom, môže zaručiť vyššiu kvalitu. Vtedy som hovoril, že bolo by treba získať nejakú štatistiku, ktorá by o tomto konkrétne hovorila. Zatiaľ ju tu stále nemáme.
O certifikátoch som hovoril.
Teraz by som sa dotkol už len časti dôvodovej správy, kde je napísané umožniť zriaďovateľovi školy schvaľovať okrem počtu prijímaných žiakov aj počet tried. Jedná sa tu, samozrejme, o nový model financovania, ktorý pripravilo ministerstvo. A mne stále nie je jasné, akým spôsobom sa tam bude na tú triedu financovať. Bude sa teda zohľadňovať počet žiakov v tej triede alebo akým spôsobom sa bude brať do úvahy veľkosť tej triedy? Bude to z minimálneho počtu, z maximálneho, z priemeru alebo akým spôsobom sa to bude robiť? Doteraz financovanie na žiaka bolo jasne povedané, že žiak dostával takúto a takúto sumu, ktorá išla na školu, a z toho sa financovali učitelia, technické zázemie, réžia. Teraz mi vôbec nie je jasné, akým spôsobom to bude nastavené na počet tried. Niekto to môže práve využiť, že určí si, že minimálny počet je takýto počet žiakov v triede, to znamená, že nasekáme to na minimálne počty a zriadime väčší počet tried. Tým pádom dostane škola viacej peňazí. Pripadá mi to trochu nie veľmi racionálne. A takisto sa tento systém potom podľa tohto dá zneužiť, takisto ako niektorí mohli zneužívať to, že sa platilo na žiaka a nabrali kvantum žiakov a potom nestíhali s výučbou, prípadne s nedostatočnou kvalitou.
Takže opäť sem prichádza novela zákona, ktorá nie je, by som povedal, koncepčne dotiahnutá úplne správnym smerom, aj keď, už ako bolo spomínané, je tu pár dobrých vecí, ale tak ako pri iných zákonoch, zopár dobrých vecí tam je a potom prichádzajú zvláštnosti, ktoré uvádzajú človeka do pochybností, či to vôbec dobré bude alebo nie.
Ja by som sa však ešte na tomto mieste rád opýtal na jednu vec. Už na minulej schôdzi som dával jeden pozmeňujúci návrh ohľadne vzdelávania pedagogických pracovníkov a ich možnosti teda učiť ďalej, teda pedagogickej spôsobilosti. Tento pozmeňujúci návrh mi nebol akceptovaný. A môže dôjsť k nezákonnému stavu na základných školách alebo prípadne základných umeleckých školách, keď buď školy budú zamestnávať nekvalifikovaných pedagogických zamestnancov, alebo keď školy ich vyhodia, potom nemajú čím pokrývať výučbu, na ktorú už boli žiaci prijatí a ktorú už v súčasnosti absolvujú. Takže zaujímal by som sa aj o tento problém.
A, po ďalšie, v rámci povinnej školskej dochádzky bola zrušená povinnosť základným a stredným školám vydávať vysvedčenia na pol roka povinne. To znamená, že škola môže na vyžiadanie rodiča vydať vysvedčenie a týka sa to teda povinnej školskej dochádzky, ale akosi sa pozabudlo na jazykové školy a na základné umelecké školy, ktoré nie sú povinné v školskej dochádzke a predsa majú povinnosť za súčasného stavu vydávať vysvedčenia na pol roka. Takže popýtal by som pána ministra, aby sa vyjadril k tomu, pretože v prípade teda negatívnej odpovede, ja chystám už pozmeňujúci návrh, ktorý teda už mám nachystaný do druhého čítania, by som potom podal pozmeňujúci návrh, alebo si ministerstvo osvojí túto vec a pripraví svoj vlastný návrh, pretože bolo by dobré, aby, keď povinná školská dochádzka nemá povinnosť vydávať vysvedčenia na pol roka a nepovinná, dá sa povedať, školská dochádzka, čo sa týka jazykových a umeleckých škôl, má túto povinnosť ešte v súčasnosti, sa tento stav zosúladil. Ďakujem pekne.

Dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ja som vám vďačný za túto novelu z toho dôvodu, že ma zase inšpirovala k tomu, prelistovať si školský zákon, najmä teda tie novelizované časti. Ale čítal som si napríklad aj ten úvod, ktorý pokladám za veľmi dôležitý, podstatný. Pred chvíľou som si v ňom nalistoval napríklad, že v roku 2008 nám stačilo ešte hovoriť o rovnosti muža a ženy a nepoužíval sa dneska taký ten obľúbený výraz rodová rovnosť.
Ja by som z tohto miesta chcel aj poďakovať pánu ministrovi za odpoveď na moju interpeláciu, budem o tom hovoriť viac zajtra, keď na to bude priestor, ale teraz chcem poďakovať, keďže ho mám takto osobne prítomného, lebo často sa nám stáva, že páni ministri sú pracovne vyťažení.
K tomu samotnému zákonu, ja by som sa vyjadril tak konkrétnejšie, k tomu uznávaniu, resp. neuznávaniu tohto jazykového certifikátu, náhrade maturitnej skúšky. Bol som triedny na strednej škole, kde sa teda maturovalo z cudzieho jazyka. A viem, že študenti aj učitelia túto možnosť vítali, nikdy som nezachytil od svojich kolegov, že by im to nejako prekážalo. Viete, len taká praktická poznámka, ak učiteľovi maturuje 30 žiakov alebo 10 žiakov, nie je to preňho otázka financií, toho, že dostane menej zaplatené, ale je to otázka určitej formálnej práce navyše, lebo taká tá skutočná práca byť odvedená musí byť, to je samozrejmé. Sú aj tí žiaci, ktorí majú certifikáty, sa ten cudzí jazyk učia a zúčastňujú sa na konverzáciách, cvičeniach a tak ďalej. Ale niektoré tie formálne veci ako vypisovanie papierov a všetkých formalít spojených s tou skúškou potom odpadá, ak sú tie jazykové certifikáty uznané. Nezaťažovalo to extra nejako triednych, teda bol som triedny, hoci nie som teda jazykár, ale triedny som bol. Takže ja by som sa prihováral za to, aby sa nad týmto smerom do druhého čítania ešte pouvažovalo. Možné vylepšenia sú teda také, že ak nám prekážajú pochybnosti alebo ak nám ak máme pochybnosti o nejakých certifikátoch, respektíve certifikačných ústavoch, ktoré tuto môžu potvrdiť tú skúšku, tak nech sa tie, ktoré sa nespochybniteľné, uznávajú a, povedzme, nech sa nejakým spôsobom vyraďujú tie, ktoré sú spochybniteľné, pretože, ako to aj spomínal predrečník pán poslanec Fronc, tak naozaj sú niektoré certifikáty, o ktorých naozaj, myslím si, ani ministerstvo školstva, ani nikto z oblasti učiteľov cudzích jazykov nemá pochybnosti. Takže za toto by som sa prihováral, aby sa na to pozrelo. Myslím si, že to nebude riešenie, ktoré poteší študentov, ich rodičov a učiteľov. Neviem, koho poteší teda, ale myslím, že týchto spomínaných nepoteší.
Ja by som chcel sa ešte krátko dotknúť, tiež apelovať na pána ministra, i keď priamo to nesúvisí so zákonom, ale týka sa to vzdelávania, na tú situáciu s tými osemročnými gymnáziami. Tak ako som spomínal, bol som triedny. A tak isto som bol triedny na osemročnej forme. Včera som debatoval s nejakými učiteľmi zo širšej učiteľskej verejnosti, zdá sa, že naozaj tento problém je hlavne teda v Bratislavskom kraji, lebo tá vyváženosť percentuálna je taká, že na Slovensku počet žiakov na tých osemročných gymnáziách nepresahuje priemerne nejako zásadne tých 5 %, to percento je rádovo významne vyššie v Bratislavskom kraji. Takže len taký krátky apel na pána ministra je to, skúsiť možno to diferencovať, nie vždy aby boli tie také centralizované alebo rovnostárske riešenia v zmysle, všade rovnako a nikdy inak musia byť tie najlepšie. Myslím si, že situácia v Bratislave je špecifická, vidíme to, aj čo sa týka napríklad pracovného trhu, ako to tu funguje, či sa tu napríklad celé Slovensko schádza, takisto nejaký prístup k výchove a vzdelávaniu je možno iný ako vo zvyšku Slovenska alebo ako na priemere Slovenska. Myslím, že celkovo takýto prístup, kde zohľadňujeme špecifiká, či už regiónu alebo aj konkrétnej školy, alebo konkrétnej skupiny žiakov, študentov, je veľmi osožný a je dobré, aby sa prejavil aj v školskom zákone a aj v jeho novelizácii. Ďakujem.

Len krátko. Ďakujem za príspevky, aj to vzdanie sa. No dochádzajú nám sily. Áno, hodnotu rodičovstva je potrebné aj nevyhnutné doceniť, aj doceňovať, aj stále, aj ten systém dôchodkového zabezpečenia. Je potrebné sa nad tým zamyslieť a aj spojiť tie sily, lebo tí rodičia, ktorí naozaj sú ochotní prijať deti, veď to sú tie deti, ktoré raz sa budú o nás starať. Sám som koľkokrát aj v takej priamej tej prvej línii a v tej službe, kedy to človek má možnosť vidieť a zažívať dennodenne. Áno, aj to 0,5 % za každé to dieťa, ten zníženie, ten odvod, bolo to zaujímavé, škoda, že to nevydržalo dodnes. Áno, prečo takí rodičia by si to nezaslúžili, aby ten štát to akosi práve takouto priamou formou to kompenzoval? Samozrejme, môžme nájsť ako aj ten spôsob, aby tie deti, ktoré sú vychovávané, aby boli užitočné, aby boli vzdelané, aby pracovali, aby to nebolo zase, aby sa to nezvrhlo veľakrát na to, že, žeby sa možno našli zase ďalší ľudia, ktorí by to zneužívali. Ale ako to obyčajne býva, aj každý dobre mienený zákon, ktorý aj sa predkladá v tejto Národnej rade, ešte ani poriadne nie je ani podpísaný, ani nevyjde z tohto pléna a už sú ľudia takí, ktorí pozerajú, ako ho neplniť, ako ho dobehnúť, ako ho oklamať. Ďakujem

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, milé kolegyne, kolegovia, dovolím si niekoľko slov tuná vyjadriť aj vzhľadom na to, čo tu odznelo v tej rozprave o zákone o príspevku pri narodení dieťaťa a príspevku na viac súčasne narodených detí. Ja v úvode, reagujúc možno na niektoré tie faktické poznámky, tak tiež chcem povedať, že som opozičným poslancom. Už aj minulý týždeň, čo to tuná odznelo, myslím si, že mali by byť, mohli teda by sme byť aj mali by sme byť vzájomne k sebe takí korektní. Nemusíme sa tuná verbálne napádať. Ja už som to tak opakovane rozprával, ale tak neviem, možnože ešte koľkokrát to za tie zvyšné dva roky poviem? Lebo zdá sa, že to stále nejak tak neutícha.
Chcem reagovať aj tuná na kolegu Kaníka, ktorý tu povedal tiež takú vetu, či chceme, aby rodili štrnásťročné deti dnes? Nejak tak to parafrázujem, tak približne. Podávame to ako nejakú celkom takú tú najhoršiu možnú verziu, ktorá by tuná bola. Áno, stáva sa to, že aj 14-ročné dievčatá dnes rodia. Dneska sa možno nad tým pohoršujeme, ale je to veľmi paradoxné a veľmi zaujímavé, že sa nepohoršujeme nad inými vecami, hej, ktoré tuná sú v tejto spoločnosti. Mňa oveľa viac vecí tuná mrzí. Nebudem ich tuná spomínať. Však ja už som ich tu spomínal. Vedel by som ich tuná menovať. Ale možnože toto není až takáto vec. Ja to nechcem teraz tak hovoriť, že je to správne, žeby 14-ročné dievčatá sa vydávali a možno aj rodili. Ale ja si pamätám generáciu našich starých rodičov a naše staré mamy boli v šestnástich bili vydaté. Vydaté, normálne boli vydaté. Aj naša stará mama mala 17 rokov, keď sa vydávala. Takže nejaké také extra pohoršenie... a aj dneska sa stretávame s tým, že tie 14-ročné matky sa tuná nájdu. Tuná není problém ani v tom biologickom dospievaní, lebo dneska dnešné deti biologicky sú dostatočne zrelé aj v tých štrnástich rokoch, ale to je veľakrát aj to navádzanie na tú predčasnú sexualitu. A tu si len, áno, že čo tá Národná rada tuná ponúka. Aj my poslanci Národnej rady, k čomu tu veľakrát napádame, k akým absurdnostiam. A potom sme pohoršení, že máme 14-ročné matky. No bodaj by nie. A to súvisí aj s tými zákonmi, ktoré aj dnes možno tuná dneska boli. A to možno aj tá opona, aj zákon o vysielaní a retransmisii. A možnože sa budeme smiať, že či tie programy sú alebo nie sú vhodné? Ale táto dnešná doba je presexualizovaná. Nehovorím, že sex je zlý. Nie je, ale má to byť v správnom čase na správnom mieste. Tak ako nemôžme povedať, že jablko je zlé alebo dobré, jednoznačne. Ak je ešte nezrelé, je malé, tak je kyslé. Nemá tú chuť, ale potrebuje dozrieť. Rovnako je to aj s človekom. Takže ja toto až tak nepovažujem za takú tú najhoršiu vec, ktorá by tuná bola a nie je takou celkom bežnou. Stáva sa. Ale naša spoločnosť to jednoducho odmieta. Ale ďaleko horšie veci, si myslím, že táto istá spoločnosť sa správa tak paranoicky a ich akceptuje, dokonca ich aj podporujeme. Dokonca aj legislatívu tu predkladáme takúto.
No a potom ďalšiu vetu, ktorá tu padla: "Je to obludné, čo táto Národná rada tuná vytvorila." No tak už niektoré tie veci, či sú obludné, alebo nie, no z času na čas sa tuná predkladajú tieto obludnosti, ale nemyslím si, že je to práve v súvislosti s týmto zákonom. Ja vnímam možno zase tak rozdielne a tak inak ako túto vec. Ale keď tých 829 eur patrí tým rodičom, či je to prvonarodené dieťa alebo tretie v poradí, alebo desiate v poradí, tak aký je medzitým rozdiel? Aký je medzitým rozdiel? Ak je tu možno niekto ten, ktorý by závidel tú chudobu niekomu inému alebo ten počet detí, tak skúste nabrať tú odvahu, kolegovia a kolegyne, ktorí tuná možno ste, a prijmite desať detí. Skúste ich prijať. Neposmievajte sa z toho. Ja som otcom ôsmich detí a není to jednoduché vychovávať ich. A čo, menejhodnotné je to dieťa, ktoré je siedme či ôsme, alebo piate v poradí, ako to, ktoré je v poradí to prvé? Takže ja to vnímam ako spravodlivú vec, či ten príspevok je na to prvé alebo na to posledné dieťa, ktoré v poradí je. Je to každého osobná vec, pre koľko detí sa rozhodne prijať. Ja nikomu nebudem ani dávať recept, ani mu hovoriť, že či máš mať jedno dieťa alebo žiadne dieťa, alebo 10 detí. To do toho tuná by sme, myslím si, že nemali vstupovať. A ak je ten štát sociálny a má sa tak správať a chce to podporiť, tie narodené deti. Však áno, viete, tu je to takto, že veľakrát však mali sme tuná tie zákony rôzne. Aj dneska sme mali o tom čipovaní - psy, mačky, fretky, hej. Ale nie psy, mačky a fretky sa budú o nás starať v dôchodku, ale naše deti. Naše deti. Tam by mal byť možno ten systém spravodlivejšie nastavený tak, ak ty si vychoval päť detí, sedem detí, no má to byť zohľadnené viac práve v tvojom dôchodkovom veku, či už otca, alebo matky. Lebo to sú tie deti, ktoré sa postarajú nielen o týchto rodičov, ale možno aj práve o tých, ktorí nemajú žiadne tie deti alebo teda majú len to jedno dieťa.
Za oprávnené osoby na príspevok pri narodení dieťaťa sa navrhuje považovať len biologických rodičov dieťaťa. No ja s tým súhlasím. No koho by sme ešte za to mali považovať? Tehotenstvo a deväť mesiacov nosiť to dieťatko a porodiť ho, no není to jednoduchá vec. Nám mužom sa to možno aj ťažko chápe, však aj mne samotnému, nechcem to nejak takto komentovať. Ale je to správne, že to patrí, ponecháva sa tej biologickej matke alebo biologickým rodičom. Komu inému by sme to mali dávať? Ja sa s tým viem stotožniť. Naďalej sa prednosť nároku na príspevok pri narodení dieťaťa ponecháva matke dieťaťa, u ktorej sa dá jednoznačne určiť poradie pôrodu, z ktorého sa dieťa narodilo.
A ešte si dovolím jednu takú poznámku, že teda to dieťa, či sa narodí v chudobnej alebo bohatej rodine. Žiadne dieťa si nevyberá to prostredie a nemá možnosť voľby, či sa narodím v chudobnej alebo bohatej rodine. Ale to dieťa, keď sa narodilo, ja mám možno, možno taký iný názor na to. Ak by už táto krajina bola celkom na tom zle, aby sme na to nemali, no tak dobre, no mohli by sme to možno tak diferencovať bohatú a chudobnú tú rodinu. Ale myslím si, že aj to dieťa v akejkoľvek rodine sa narodí, tak nemali by sme diskriminovať ani to dieťa, ani tých rodičov. A teraz, že jedným dáme a druhým nedáme. Tie deti sú pre nás a mali by pre tento štát byť rovnako cenné a vzácne. Z každého narodeného dieťaťa mali by sme sa tešiť. Ďakujem za pozornosť. Ja len tak krátko, na okraj toho. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Ja si myslím, že hodnota životnej cesty, ktorou všetci prechádzame, má veľa rôznych znakov a máme veľa možností, ako to vyhodnotiť, ako to vyčísliť, ako to nejakým spôsobom zaznamenať. A tak si hovorím sám pre seba, že možno jeden z tých spôsobov spočíva aj v čare toho, že nezdvihneme každú korunu či každé euro, ktoré nám leží na ceste, a tak mi to napadlo, keď som počúval práve príspevok, vystúpenie pána poslanca Hlinu, že to je presne to, čo pociťujem ako veľmi správnu ponuku aj vo forme zákona tak, ako to on vo svojom pozmeňujúcom či doplňujúcom návrhu už tu raz predniesol, ako to dnes aj zopakoval. No prečo túto možnosť nevyužiť? Prečo neponúknuť ľuďom, aby nezdvihli každú korunu, ktorá leží na ceste? A možno aj týmto prejavili to, že naozaj sme ľudia a že naozaj nemožno hodnotiť všetky naše činy len spôsobom, čo všetko sa dá dostať do vlastného vrecka. Veď toto je krásna ponuka, aby sa občan prejavil. A ja si myslím, že nevyužiť túto ponuku, tak ako ju naznačil pán poslanec Hlina, a nevyužiť ju aj z pohľadu pána ministra a jeho prípravy tohto zákona úplne bezbolestným spôsobom, pretože, veď vlastne by ho to nič nestálo, sa mi zdá škoda. Je to taký vyšší princíp alebo vyšší motív a mne sa ten motív páčil. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Chcem len pripomenúť členom a členkám výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, že schôdza výboru sa koná zajtra o 8.45 hodine v zasadačke výboru. Ďakujem.

Ja som kvôli tejto situácii hovoril na to, aby bola spoločná správa, teda hlasované osobitne, aby mohlo byť hlasované o mojom pozmeňovacom návrhu, aj som to pánovi spravodajcovi hovoril, tak by som dal rád hlasovať o svojom pozmeňovacom návrhu.

Ešteže, pán poslanec Jánoš, nie som odkázaná na vaše hodnotenie. Keby ste čítali pohľady a postoje ľudí, ktorí na toto vystúpenie a vôbec na to, čo tu stvárate, reagujú, asi by ste sa spamätali a prešli by ste sebareflexiou.
Som schopná posudzovať veci v kontexte širších súvislostí a určite pre mňa to číslo, ktoré ste spomenuli, nie je zanedbateľné. Ale nie je to ich jediný ukazovateľ, tých 12-tisíc zamestnaných ľudí. Ako som povedala v mojom príspevku, spoločnosť U. S. Steel mala v roku 2012 27-miliónový zisk. Ak by táto vláda hrala na bránky verejného záujmu pri plnení záväzku solidarizácie spoločnosti, by určite zástupcov a reprezentantov spoločnosti U. S. Steel presvedčila, že túto finančnú injekciu odložia.
Ak chcete čísla, tak ja vám poskytnem inú bilanciu. Ak by tých 500 mil., ktoré sa ide použiť na spoločnosť U. S. Steel, bolo investovaných do malých a stredných podnikov, takto by sme mohli po 33-tisíc eur podporiť 15-tisíc malých a stredných podnikateľov. Určite ďaleko by to bolo perspektívnejšia a stabilnejšia pomoc ako to, čo tu v podobe lobistického a korupčného zákona predkladáte.

Vážení prítomní poslanci, vážená pani predsedajúca, vážení prítomní občania, znova raz je tu zákon, sporný zákon o obnoviteľných zdrojoch a znova ja musím povedať, že v takomto znení a s takýmto podvratným obsahom do parlamentu takýto zákon vôbec nepatrí. Z perspektívy vznesených morálnych apelov počas minulého mesiaca je aj dnes pre mňa tento zákon absolútne neprijateľný, nestráviteľný a nepriechodný.
Opäť hneď v úvode chcem opätovne zdôrazniť a vyzvať, aby všetci tí, ktorí sa pripravujú tento zákon schvaľovať a ktorí ho tu predložili, aby takéto svoje zradné a nevedomé konanie v prospech lobistov zastavili. Opätovne žiadam, aby sa v prerokovaní zákona ďalej nepokračovalo, lebo je zjavné a je preukázateľné, že tento zákon nie je šitý na ekonomické záujmy štátu ani na ekonomické záujmy našich ľudí, ale je šitý na ekonomiku lobistickej nadnárodnej skupiny, skupiny U. S. Steel. Je pritom paradoxné, že v ťaživej sociálno-ekonomickej situácii, keď denne ľudia prichádzajú o prácu a sťažujú sa, že sú nútení v týchto podmienkach utekať za prácou do zahraničia, že sociálna vláda, ktorá týmto ľuďom a nám všetkým pred voľbami sľubovala istoty, šije dnes zákony pre lobistov. Na základe týchto účelových zákonov spoločnosti, ktorá sa topí v 27-miliónovom zisku, táto dnešná amorálna, nedôveryhodná a skorumpovaná vláda naďalej prihráva z napätého štátneho rozpočtu spoločnosti U. S. Steel veľkoryso ďalšie milióny. Prosím vás pekne, čo má toto spoločné so solidarizáciou spoločnosti, ktorú táto sociálna vláda sľubovala? Čo toto má spoločné zo solidarizáciou spoločnosti?
A vy, milí poslanci zo SMER-u schovaní za tlačítkom, poplatní mocenským štruktúram a kúpenej vládnej moci, sa na tom lumpovaní slovenského rozpočtu a zbedačovaní slovenských ľudí dnes už vedome a cielene spolupodieľate. Som veľmi zvedavá, ako potom v svojich regiónoch týmto zbedačeným ľuďom, čo naleteli na vaše prvoplánové klamné sľuby, ako im chcete vysvetliť to, čo sa tu deje. Ako im, milí regionálni poslanci SMER-u, chcete vysvetliť, ako chcete týmto ľudom, ktorí bojujú o holé prežitie, aj malým, stredným podnikom, ktoré krachujú, že pre nich podporné stimuly tak ako pre spoločnosť U. S. Steel nemáte? Nemáte, lebo sa podieľate a nesiete priamu a plnú zodpovednosť za to, že balíky ohromných finančných zdrojov rozdávate kadejakým finančným skupinám a nadnárodným spoločnostiam topiacim sa v miliónoch. Prosím vás pekne, ako im chcete na vašich konkrétnych podlých a zradných skutkoch, ako ich chcete presvedčiť, že ste solidárni a empatickí? Ako ich o tom a čím chcete konkrétne presvedčiť? Dnes budete znova hlasovať o zákone s plným vedomím toho, že zákon, ekonomiku a záujmy štátu pre protekcionistické prideľovanie zdrojov zbohatlíkom poškodí, výrazne poškodí. Tie peniaze v krajine budú chýbať. Predkladatelia, tí aj dnes ticho sedia ako bezprizorní najatí žoldnieri v červeni a potupe vlastného morálneho úpadku, prežijú si svoje minúty, hodiny hanby, otrasú sa bez viny a svedomia a pôjdu ďalej v ústrety ďalším politickým, potupným a vlastizradným obchodom. A toto sa v parlamente robí celé roky. Zbedačenie ľudí je toho výrečným a nespochybniteľným dôkazom. Čím viac korupcie, tým viac stagnácie a biedy. A vy sa na tomto zbedačovaní a na tejto korupcii priamo svojím konaním a svojím hlasovaním podieľate. Parlament, ktorý má výsostne zastávať široké záujmy ľudí, je zašpinený a pošliapaný veľkou nečistotou. Je naďalej aj vami zneuctievaný. Spravili ste z neho trhovište, spravili ste z neho obchodnú komoru. To, čo kedy vyjednáte, účelovo vpasujete opakovane do predkladaného zákona. Politickým obchodom, a nie vôľi ľudu, ľudí nastavujete a podriaďujete celý legislatívny proces a celú činnosť parlamentu. Z korupcie a protekcionizmu ste spravili spoločenskú a parlamentnú normu, štandardnú pracovnú metódu, štandardný pracovný nástroj. Ale mýlite sa! To pracovná norma nie je a nie je to ani pracovná metóda slušných a čestných politikov, poslancov oddaných pomoci ľuďom. Korupcia a lobizmus vo vašom podaní do parlamentu vôbec nepatria. A pokým to nepochopíte, ja s tichým prehliadaním vaše konanie legitimizovať nebudem.
Vážený minister, pán spravodajca, vážení poslanci, predovšetkým poslanci SMER-u, nezastavili ste sa ani pred poslaneckými, ani pred občianskymi protestmi, apelmi a výzvami. Nespamätali ste sa ani pod ťarchou výziev na vaše odstúpenie. Ste hluchí a slepí. Svoje duše ste zapredali moci a mocenskému profitu. Avšak ste mimo. Budúcnosť aj história vaše skutky preverí a za vaše konanie vás aj odsúdi. Parlament nie je trhovište. Vláda nesmie byť slúžkou moci a vplyvu finančných skupín. Korupcia nie je parlamentnou normou a nie je to klasická pracovná metóda. Politika nie je obchod, politika je nástrojom pomoci ľuďom.
Opätovne chcem všetkých ľudí v tejto krajine, ktorí s takýmto prístupom vládnej moci a vládnej strany, ktorá sa spreneverila svojim sľubom, opäť chcem všetkých občanov vyzvať, aby opätovne podporili petíciu na vyslovenie nedôvery vlády. Budem rada, ak zotrvajú spolu so mnou v presvedčení a v zjednotení toho, že politika nie je obchod a že korupcia na túto pôdu nepatrí. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Musím začať takým všeobecným konštatovaním, že na Slovensku sme čím ďalej, tým viac svedkami toho, že aj v zásade dobré zámery, medzi ktoré patrí nepochybne aj rozumná podpora využívania obnoviteľných zdrojov energie, sa realizujú často tým najhorším možným spôsobom. A týka sa to prakticky všetkých dostupných druhov obnoviteľných zdrojov.
Prvý veterný park sme vybudovali na záhorskej strane Malých Karpát tak, že výrazne narušil charakter a ráz miestnej krajiny.
Vieme, čo sprevádza ten boom výstavby fotovoltických zariadení z čias prvej Ficovej vlády. Vieme, koľko kvalitných pôd nám zabrali, vieme, čo všetko spôsobili, aké niekedy veľmi diskutabilné podpory požívajú a tak ďalej a tak ďalej. Nechcem ísť do detailov.
Energia z vody. Sme svedkami veľmi paušálneho prístupu, ktorý vyplýva z nedávno schválenej koncepcie využívania hydroenergetického potenciálu. Opäť niet pochýb o tom, že energia z vody sa dá využívať aj prírode blízkym spôsobom. Mali sme tu tisíce zariadení na vodný pohon ešte do konca druhej svetovej vojny, takže je sa čím inšpirovať. My ideme na to tým najhorším, a to priečnym prehradením tokov, s likvidáciou teda brehových porastov a pod.
Takisto fotovoltika sa dá realizovať veľmi efektívnym a prakticky neškodným spôsobom, ale nejdeme tým smerom, ideme, ideme smerom iným.
Biomasa takisto sa dá realizovať podstatne lepšie, ako sme... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)