Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ja sa priznám, že nie som návštevníkom veľmi štadiónov, nemám nejaký osobný vzťah k futbalu. A mám taký pocit, že možnože práve vďaka tomu môžem upozorniť a upriamiť vašu pozornosť na tú oblasť, ktorá napriek tomu, že rozprava je bohatá, ešte v tejto diskusii nezaznela.
Ale kým sa tak stane, tak predsa len vyjadrím to hlavné, čo sa patrí pri prvom čítaní zdôrazniť. Mne sa návrh tohto zákona ako nie futbalovému fanúšikovi alebo, keď to poviem, ako nie veľmi veľkému návštevníkovi akýchkoľvek organizovaných športových podujatí celkom páči.
A zdôrazním aj to, čo možno tu tak zaznelo, ale, mám taký dojem, nie celkom presne, že sa mi páči § 18, kde sa práve hovorí o tom, aká má byť súčinnosť Policajného zboru v prípade, že sa jedná o rizikový futbalový alebo iný zápas, a kde práve sa poskytuje možnosť uzatvoriť dohodu, kde sa majú vynaložiť, a teda nejakým spôsobom kvantifikovať a potom aj preplatiť účelne vynaložené náklady na Policajný zbor, ktorý pri takýchto rizikových zápasoch má byť prítomný, lebo neraz práve aj mňa zatrápili tie pohľady na množstvo ťažkoodencov a desiatky policajtov, ktorí vytvárali kordóny pri nástupe, pri výstupe, pred štadiónom, na štadióne, a ako toho nefutbalového fanúšika ma napadlo, či, panebože, títo ľudia nechýbajú niekde inde, nemala by byť tá polícia na dôležitejších miestach ako strážiť na komerčnom podujatí výtržníkov. Takže práve vítam a oceňujem nielen zákon, jeho ducha, ale špeciálne aj túto možnosť. Neviem, či to v minulosti tak nebolo. Ak to tak nebolo, tak to ocenenie je ešte o to vážnejšie, že takáto možnosť, nie je to tam síce ako povinnosť, ale ako možnosť, uzatvoriť dohodu medzi usporiadateľom rizikového podujatia a Policajným zborom aj s povinnosťou preplatiť účelne vynaložené náklady, je tam taxatívne uvedená. Takže ďakujem, oceňujem, páči sa mi to.
No ale teraz už poďme od toho futbalu preč a pozrime sa na to, že zákon radí medzi podujatia, na ktoré sa má vzťahovať, aj turistické podujatia, pri ktorých ide o celodenné pochody alebo dlhšie pochody s účasťou viac ako 500 účastníkov, návštevníkov, hostí. Ja som si zobral aj pomôcku pre túto časť svojho vystúpenia. Je to veľmi jednoduchý papierik. Tak som si myslel, že urobím z toho nejakú hádanku, rébus, či náhodou to niekto nebude hodnotiť ako tú usporiadateľskú pásku na tých zápasoch. Ale ja viem, že sa nehodí, aby sme tu predkladali rébusy. Chcem len pripomenúť značku, ktorú, myslím, na Slovensku vieme nájsť na 14 tisíc kilometroch chodníkov, cestičiek. A keď tak poviem, že tá značka sa vyskytuje možno v obidvoch smeroch na každých pár desiatkach metroch, tak by som odhadoval, že takýchto značiek červených, zelených, modrých a žltých, ktoré vyznačujú turistické chodníky na Slovensku, je okolo 600 tisíc. Takže je to veľmi rozšírený symbol. A ja si dovolím uviesť aj jeho veľmi dôležitú, hoci len krátko to poviem, históriu. Takéto alebo im podobné značky sa vyskytujú na území našej republiky už viac ako 150 rokov.
Slovensko patrí medzi veľmoc v turistickom značení. Ja som si to tak ani neuvedomil, aj keď odmalička chodím po týchto chodníkoch. A dovolím si povedať, že tisícky a tisícky kilometrov som spoznal z krásneho Slovenska práve vďaka obetavej práci značkárov. Ale uvedomil som si ich prácu a vôbec to, že máme krajinu tak úžasne vyznačenú turistickými chodníkmi vedúcimi do krásnych častí prírody, že za to vďačíme ozaj tej obetavej skupine, ktorá je viac kvalitná, obetavá, ako som si to myslel až do chvíle, kým sa nám krajina otvorila a my sme mohli zrazu chodiť nielen po Slovensku, ale aj po Alpách a po iných vyspelých západoeurópskych krajinách, kde som s prekvapením aj s hrôzou zistil, že tieto vyspelé krajiny ani zďaleka nemajú také vyspelé turistické značenie, ako ho máme na Slovensku. Sme v tom skutočne absolútna jednotka. Prvé takéto značenia na území Slovenska začali kdesi v oblasti Štiavnice. Prebrala to teda od Rakúsko-Uhorska aj Prvá republika. Za slovenského štátu aj Klub slovenských turistov sa snažil o to. A máme to tu dodnes.
No a preto o tom rozprávam tak podrobne a tak možno trocha aj mierne už nazlostene, ale len úsmevne nazlostene, lebo verím, že sa to v konečnom znení zákona neobjaví, že my hovoríme v tomto návrhu zákona o tom, že takéto podujatie, ktoré spadá pod reguláciu zákona, inak múdreho a dobre nasmerovaného zákona, je aj turistické podujatie, ktoré sa má vyskytovať na území, po ktorom má behom celodennej túry prejsť viac ako 5 stoviek turistov, a že v takomto prípade sa na to vzťahuje zákon, ktorý ukladá povinnosť organizátorovi zistiť vlastnícke pomery, resp. vyžiadať si súhlas vlastníkov pozemkov, po ktorých sa pôjde. No uvedomte si teda, že pôjde sa pravdepodobne, keď ide o celodennú túru, ako to je v zákone napísané, po stovkách, ak nie tisíckach vlastníckych pozemkov, teda pozemkov, ktoré sú v rôznom vlastníctve. Keby tam bolo napísané, že sa to týka miest, kde sú táboriská a kde sú nejaké zhromaždiská a kde bude dlhodobé pôsobenie celodenné turistov na vrchole nejakého kopca, ktorý patrí niekomu, tak si to viem predstaviť, že možno tam by som aj povedal no budiž, ale práve na turistické chodníky, ktoré využívame stopäťdesiat rokov, ktoré sú úžasným fenoménom, my chceme otvoriť dvierka, ktoré aj keď tu hovoríme o piatich stovkách, ale najbližšie by niekto povedal, prečo to má byť až tých päť stoviek, možnože už len sto alebo len päťdesiat ľudí keď sa tam vyberie, ja v tom vidím teda ohrozenie tej obrovskej tradície a tej slobody pohybu, ktorá práve je spojená s turistikou na našom krásnom Slovensku a ktorá umožňuje bez ohľadu na to, aké sú vlastnícke pomery, po týchto chodníkoch, ktoré sú určené práve na to, tiež chodiť. No ak to nevadilo barónom, grófom v Rakúsko-Uhorsku, ak to nevadilo za Prvej republiky, ak to nevadilo ani slovenskému štátu, ak to nevadilo Česko-Slovensku po druhej svetovej vojne, tak my ideme teraz po 150 rokoch otvoriť v tomto zákone dvierka, ktoré umožnia isté rizikové konanie budúcich zákonodarcov alebo budúcich ľudí, ktorí sa budú o to zaujímať, ktorí povedia, no nie, my skutočne chceme, aby takéto putovanie po turistických chodníkoch bolo obmedzené, a preto chceme, aby zákon, ktorý bol prijatý v podobe A, bol pritvrdený do podoby B. Ja verím, že tu trocha preháňam, len v tom slova zmysle, že ak naplno súhlasím s tým, že rizikové zápasy treba takto riešiť a duch zákona je správny, tak že turistické chodníky, turistické podujatia treba bez nejakej náhrady úplne vypustiť z tohto textu, pretože si myslím, že je to niečo, čo naozaj môže ohroziť práve tú slobodu pohybu po turistických chodníkoch, ktoré, opakujem, sú určené práve na toto.
Baviť sa o tom množstve návštevníkov je druhoradé. Ak by to bola úprava teda len na tisíc alebo proste nejaká modifikácia, stále by som to považoval za nie celkom šťastné riešenie, lebo by to vytvorilo niečo, o čom som presvedčený, že do tohto zákona nepatrí, a preto keďže viem, aký je osud pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov v druhom čítaní, prosím vás, vážený pán minister, aby ste sa možno pozreli na túto časť zákona práve týmto pohľadom. Ja viem, že vy mi možno odpoviete, že tam v ďalšom § 5 je postup, ako sa tie pozemky majú jednoducho zaťažiť týmto pochodom, že organizátor to má tých pätnásť dní dopredu nahlásiť, že ak sa nikto neozve voči tomu, tak že to v podstate sa považuje za schválené. Ale to sú už také nuansy, ale to základné riziko z toho neodstraňuje ani toto upravovanie, pretože si myslím, že ak raz turistický chodník na území našej krajiny existuje, je vyznačený, je vyznačený ozaj tak, že vďaka nemu môžeme hodnoty našej krajiny spoznávať. A ja vrelo doporučujem teda všetkým, ja neviem koľkí z nás alebo koľkí z tých, čo ma počúvajú, tieto chodníky využívajú, ale pre mňa predstavujú obrovský, dôležitý kus života, putovanie po týchto chodníkoch. A veľmi oceňujem, že ich máme a že sme taká veľmi dobrá krajina v tomto smere. Tak, prosím, nepokazme si túto stopäťdesiatročnú tradíciu tým, že tam vnesieme červíka a pochybnosti a potom aj možno takej požadovačnosti, že, hop, po mojom pozemku sa chodiť nebude, tam dokonca ani turistický chodník nemá čo robiť. Takže chcel som len upriamiť pozornosť na túto časť. Ďakujem vám za pozornosť.
