Videokanál klubu

Dobré ráno. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán minister financií, vážené kolegyne, kolegovia, otvárame dnes štvrtý rokovací deň rokovania o štátnom rozpočte, bude posledný možno, možno nie.
Napadlo mi do tejto komornej atmosféry vstúpiť možno trocha s mierne úsmevným pokusom, aj keď ja nie som veľký humorista, že keby som bol možno poverený ako nejaký novinársky elév priniesť také nejaké glosy z tohto rokovania, tak by ma napadli možno také nejaké krátke vetičky, že čím je zákon dôležitejší, tým je menej zástupcov ľudu v tieni zákonnosti, to je taká zaujímavá korelácia, alebo že je veľmi málo poslancov, ktorí možno všetkým súvislostiam tak zložitého materiálu rozumejú, ale je veľmi málo tých, ktorí necítia potrebu k tomuto zákonu sa vyjadriť, to je tiež istý paradox, alebo možno keď vidím tu rozčítaný jeden denník pána ministra, tak že je len málo chvíľ, keď minister financií zdvihne zrak od rozčítanej literatúry, aby sa započúval do rozpravy k tomuto zákonu. Možno to bude tým, že si je istý, že tento zákon bude schválený a nech sa povie, čo sa povie, tak už to veľa na tom nezmení nikto z nás. A je to asi aj pravda. Pán minister to možno aj tak cíti, a preto sa venuje niekedy viacej literatúre ako rozprave. Napokon, treba uznať aj ľudsky, že počúvať štyri dni rôzne veci, ktoré on sám ako odborník vyhodnotí ako málo odborné, nemusí byť vždy ľahko zvládnuteľné. No, dobre, to bol ten pokus o humor, verím, nie veľmi úspešný, lebo nejako som nikoho nerozosmial. Ale napokon rozosmievať zástupcov ľudu akýmikoľvek bonmotmi a pri takomto zákone by bolo asi celkom málo dôstojné.
Takže poďme trocha vážnejšie. Zabŕdnem do histórie a pripomeniem starý Egypt. Tí múdri Egypťania mali dva také spôsoby, ako sa prihovoriť ľudu. Používali na to dve rôzne písma, z nich jedno sa volalo hieratické a druhé démotické. To démotické ako démos (ľud) bolo určené pre ľud, aby úradné, právne, zdravotné a rôzne spisy aj pospolitý ľud ľahšie porozumel. A ja si myslím, že by bolo celkom dobré, keby pri takomto zákone, ktorý nie je pre niekoľkých odborníkov, pre expertov, ale ktorý dopadne úplne bez rozdielu na každého občana Slovenskej republiky, sa použili tiež dva druhy prístupov, možno ten odborný, kde sa pán minister vie porozprávať s kolegami tak povediac, ani nieže je otázka, že to je z ktorej strany, ale od kolegov z ktorej profesie. To by bol ten jazyk, ktorý je povinný použiť pri takomto zákone. A potom možno by bolo celkom fajn použiť aj ten démotický jazyk, ten, aby mu ľud lepšie porozumel a aby vedel, o čom to vlastne tí poslanci štyri dni rozprávajú a keď tá väčšina zdvihne za ten zákon ruku, aby aspoň tušili, čo sa zhruba za týmto zákonom skrýva. Ja si myslím, že možno to ani nezaujíma mnohých, ale mnohých aj áno. Ale prehrýzť sa spleťou ekonomických súvislosti je naozaj nad sily občana. A napokon prečo by on mal byť tým, ktorý by sa snažil toto klbko tej Ariadninej nite, ktorá vedie labyrintom ekonomických a finančných záležitostí Slovenskej republiky, prehrýzať a odvíjať v ňom túto niť? Použijem na to jeden ani nie príklad, ale to, o čom si myslím, že je možno dôležité v tomto zákone. Ja naozaj nepôjdem do množstva čísiel. Tých tu zaznelo veľa. A ja sám, hoci som sa snažil tu poctivo sedieť, možno som boj jeden z tých, ktorí tu sedeli najviac, som sa niekedy v tých číslach strácal. Takže necítim potrebu, aby som túto chybu zopakoval alebo aby som to množstvo čísiel zväčšoval.
Takže ostaňme pri takom jednoduchom a základnom výstupe zákona o štátnom rozpočte Slovenskej republiky na rok 2014. Nie je to tam možno presne napísané, ale neraz tu zaznievala celkom pozitívna informácia, že schodok štátneho rozpočtu na rok 2014 dosiahne, tak sa to plánuje, taký je cieľ vlády Slovenskej republiky, 2,8 % z hrubého domáceho produktu. No ja vidím, že to je v tom hieratickom písme napísané, lebo, po prvé, 2,8 %, to je celkom milé percento, ktoré naozaj má v sebe už svojou veľkosťou obsiahnuté to, že ľudí nemôže znepokojiť, 2,8 %, to je v podstate málo. Keď niekto ide do banky a dajú mu 2 %, tak síce je to vzhľadom na dnešné úrokové miery možno až priveľa, ale ľudia vedia, že to proste neznamená veľa. A z čohože to je? Z HDP? No ktože si vie predstaviť tie desiatky miliárd eur, ktoré vyprodukuje firma menom Slovenská republika a z ktorých teda ten schodok sa počíta? Ja nepochybujem, že počítať schodok štátneho rozpočtu týmto spôsobom je nielen medzinárodne uznávané, ale aj potrebné a rozumné. A vôbec ma nenapadá, že by som mal voči tomu protestovať. Určite je rozdiel vyjadrovať schodok nášho hospodárenia vo vzťahu k takej krajine, ktorá vyprodukuje 75 mld. služieb a tovarov a k takej, ktorá vyprodukuje 700 mld. Určite tá 700-miliardová si môže dovoliť úplne iný schodok ako tá 70-miliardová. Takže súhlasím s tým, že takéto porovnanie je celkom opodstatnené, a neprotestujem, ale zároveň ako zástupca mnohých občanov, ospravedlňujem sa tým, ktorí to majú jasnejšie ako ja, hovorím, že im to veľa nepovie. Jedno číslo je príliš malé, nevzbudzuje pozornosť, lebo je také mierumilovné, 2,8 %. No a to druhé je strašne veľké, desiatky miliárd, no kto má pochopiť, aké veľké sú hodnoty, ktoré sa skrývajú za desiatkami miliárd? Ľudia vedia rozlíšiť, že ja neviem je škodovka za 8 tisíc eur a mercedes za 30 tisíc. A ten rozdiel si vedia predstaviť. Ale medzi týmito dvoma číslami sa zrejme dosť mnoho z nás stratí. A tak si myslím, že by sme mali povedať občanom to, o čom tu rokujeme v tom démotickom jazyku starých Egypťanov, v tom ľudovom jazyku.
A ten ľudový jazyk mi navráva, že by sme mali zdôrazniť nasledovné. Táto firma, táto naša krajina, táto naša spoločnosť musí sa riadiť rozpočtom. To je úplne v poriadku. To nie je výmysel doby. A vieme, že na budúci rok, aby sme úspešne fungovali, aby každý dostal primerane to, čo dostať má, a aby sme nejakým spôsobom obstáli v tých zložitých súvislostiach, o ktorých vie oveľa lepšie pán minister ako ja, takže na to potrebujeme 17,2 mld. eur. To je ešte stále veľké číslo. Ale teraz keď ho dáme do tej protiváhy, že zároveň sme schopní v tejto našej krajine vyprodukovať len 13,8 mld. eur, to znamená to, čo dokážeme zarobiť, je o niečo menšie ako to, čo potrebujeme na prevádzku našej krajiny. Ten rozdiel je 3,4 miliardy alebo, aby som bol presnejší, to je menej, len to mi vyšlo z toho zaokrúhľovania, nepodstatné, možno 3,3 mld., skôr. Ešte stále to možno v tejto chvíli nevypadá tak, že by sme sa mali znepokojiť. Ale už je to znepokojivejšie ako keď som hovoril iba o tých 2,8 % schodku z HDP. A teraz keď si urobíme jednoduchý prepočet, nie možno úplne najpresnejší, ale môžeme urobiť záver z týchto dvoch zložitých čísiel, na prevádzku krajiny spotrebujeme o štvrtinu viac zdrojov, ako ich máme zarobených. Keby som to chcel dať na percentá, tak možno 24, povedzme, 25 % je to, v čom prevyšuje naša spotreba našu výrobu. To, už si myslím, by mohlo občanov zaujať viacej, lebo už hovoríme o tom, že je to istý rozdiel, ktorý bude musieť niekto raz niekedy zaplatiť. Asi sa zhodneme aj pri nízkom ekonomickom vzdelaní na tom, že to asi nedotlačíme v tlačiarňach Národnej banky ani v Kremnici dukátmi, nespustíme mašiny, aby nám 3 miliardy vyrobili, ale že to budeme musieť vytlačiť možnože z potu väčšieho pracovného úsilia. No a keď si odpustíme toto úsilie v roku 2014, že nebudeme chcieť vytlačiť toho potu miesto tých netlačených peňazí, no tak to budú musieť vytlačiť tí, čo prídu po nás.
A ja si myslím, že my by sme mali tu nielen byť naozaj pre svoje volebné obdobie, ale mali by sme byť natoľko uvážliví, že by sme si mali už teraz uvedomovať, že tie peniaze raz niekto bude musieť reálne doplatiť alebo, to je tá druhá možnosť, môžeme ich nedoplatiť a skrachovať. Ja viem, krach štátu vypadá dosť nereálne, štát má predsa len iné možnosti ako firma alebo rodina. Ale po skúsenosti s tým, ako sme vajatali okolo gréckeho rozmachu, na ktorý nebola reálna ekonomická sila, ale chuť spotrebovať tam bola, už asi cítime, že táto kategória (krach štátu) nie je úplne nereálna, a nechcem povedať, že je to vízia Slovenskej republiky, ale prst je tu zdvihnutý, ak by sme sa správali nesprávne, a to vôbec nie je otázka len jedného roka, pretože rozpočet, to je nekonečný príbeh z roka na rok, tak by sme mohli aj skrachovať.
A keďže tie miliardy sú stále veľké, tak ja skúsim povedať to tak ešte viac démotickejšie, ešte viac tým ľudovým démotickým egyptským písmom určeným ľudu. A predstavme si teraz rodinu, možnože takú štvorčlennú (rodičia, dve deti). A majú, pre jednoduchosť mi dovoľte použiť príklad, príjem 1 000 eur mesačne. Obávam sa, že takáto rodina nie je vôbec netypická a že možnože mnohé rodiny tento príjem (štvorčlenné) ani nedosahujú. Ale, dobre, nebudeme rozplakávať sa. Povieme si, že tých 1 000 eur je prípad rodiny, ktorá však potrebuje pre svoju prevádzku o 240 (o 24 %) viacej každý mesiac. To je ten schodok. Už sa to počuje teraz, predpokladám, zrozumiteľnejšie, príjem je 1 000 eur, výdaj je 1 240. Ľahkou násobilkou prídeme k tomu, že tá rodina na konci roka má deficit 2 880 eur (stotisíc korún starých). No a touto rodinou je naša krajina (Slovenská republika) v rozpočte pre rok 2014. No to je, si myslím, nie už tak nezrozumiteľné. A vo mne ako človeku, ktorý vždy sa živil vlastnou prácou a nemal nejaké dodatkové zdroje a snažil sa nemať veľa dlžôb, to osobne vzbudzuje isté také znepokojenie, pretože nechcel by som byť členom tej rodiny, ktorá každý mesiac minie o 24 % viac, ako zarobí. Ja si myslím, že určite sa nájde na to dosť veľa dôvodov, aby sa ten príklad považoval za nesprávny, pretože porovnávať tieto dve veci nebude asi úplne korektné z hľadiska vied ekonomických. Ale na druhej strane si myslím, že sa nevzďaľujeme úplne od samotnej podstaty, keď upozorňujem na to, že takáto rodina má v zásade len dve možnosti, nevšímať si to a povedať si, že veď dajako bolo, dajako bude, veď to raz niekto zaplatí, veď nás vari nezderú z kože, alebo robiť nejaké múdre opatrenia, ktoré by mali byť vyjadrením práve štátneho rozpočtu.
Dobre, a poďme teraz od tej veľkej rodiny, ktorú som porovnal s tou 1 000-eurovou mesačnou príjmovou hladinou, k tomu nášmu rozpočtu veľkej rodine. A možno tam by sa nám bolo treba na chvíľu pristaviť pri tých troch písmenkách, ktoré tu sa stali takou svätenou, ktorú uznávali dokonca všetci, aj tam po pravej strane ekonomickí experti, aj tu po ľavej strane pán minister. Tie písmenká sú RRZ (Rada pre rozpočtovú zodpovednosť). A vcelku sa mi pozdávalo, že proste je tu niečo, čo obidve strany celkom korektne a, prirodzene, úctivo uznávajú ako niečo, čo treba brať do úvahy. Ja si myslím, že aj samotný vznik tohto inštitútu a jeho poslanie je dobré. A preto je aj dobré, že ich výroky sa neberú na ľahkú váhu.
A ak by som mal zhmotniť všetky tie vyjadrenia, ktoré zaznievali na konto kritiky rozpočtu Slovenskej republiky na rok 2014, tak sa mi zdá, že najväčšia výhrada tam bola daná voči tomu, že náš rozpočet v roku 2014 používa najmä jednorazové príjmy, ktoré nie sú systémové, ktoré sa nebudú opakovať a ktoré jednoducho by nemali byť prejedené, a pomáha si nimi. A tu, pán minister, sa obraciam na vás ako na človeka, ktorý určite tomu rozumie veľmi dobre a ktorý určite musí byť práve tou križovatkou rôznych požiadaviek, tlakov, kde sa to nedá nikdy ideálne vyriešiť, skôr len optimálne, ak vôbec, kde by som možno bol ochotný uznať všetky tie zákruty, ktoré musíte povytláčať popri týchto rokovaniach a do ktorých ja vôbec nevidím, ale zdá sa mi to ako ľudsky, ľudsky, ale, samozrejme, potom aj odborne nesprávne, že vy súhlasíte s tým, aby tie jednorazové zárobky Slovenskej republiky boli prejedené. Považujem za jednoducho nevyhnutné, aby ste vy ako odborník povedali aj svojim šéfom, aj svojim kolegom, aj slovenským občanom, že viete si predstaviť rôzne zákruty, pretože politika je o zákrutách, ale nie ste ochotný akceptovať to, aby krajina, čo získa z jednorazových predajov alebo iných postavených tržieb, použila do výdajov krajiny. Ja si myslím, že vaša prvá povinnosť a povinnosť všetkých ministrov, ktorí na vašej stoličke budú sedieť, ministrov financií je povedať, že zadlženie krajiny je nebezpečná vec a keď máme tu niečo, čo jednorazovo nám pomáha pomôcť, tak je našou základnou povinnosťou tieto prostriedky vniesť na splácanie dlhov krajiny. Ak to popierate, tak potom mi to musíte vysvetliť, lebo tomu, že si tým pomôžete ako barličkou, aby sme teda sa stiahli pod tie tri percentá, rozumiem, ale vy predsa musíte zase rozumieť tomu, že nie ste ministrom len pre rok 2014 a že táto krajina bude musieť fungovať aj v rokoch 2015, 2016, 2017, 2018, 2019, 2020 aj v tridsiatych rokoch a v štyridsiatych rokoch. A tváriť sa, že my sme tí ľudia, ktorí si to môžu dovoliť nevidieť, by som prosil, minister financií takýto pocit by nemal mať. Vy ste tu naozaj človek, ktorý by nemal súhlasiť s tým, aby jednorazové profity krajiny išli niekde inde ako do umorovania dlhu Slovenskej republiky, o ktorom vieme, že tá jeho úroveň nebezpečne rastie. A baviť sa o tom, že sú tu krajiny, ktoré sú na tom oveľa horšie, sa mi zdá tak nedôstojné, ako doniesť zo školy štvorku a povedať, že ešte traja dostali guľu. To proste zodpovední politici a zodpovední ministri financií hovoriť nemôžu.
A, opäť, urobme zase návrat z veľkej rodiny do tej malej, do tej, o ktorej sme si povedali, že tá rodina zarába tých 1 000 eur mesačne, ale že preje tých 1 240 mesačne, že každý mesiac spotrebuje o 240 eur viacej a do roka urobila manko 2 880 eur. To je rodina menom Slovenská republika.
No keď sme pri tomto základnom postuláte, ktorý vydala Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, tak ma napadá taký príklad, o ktorom by som veľmi rád povedal, že ho považujem možno zase za ten démotický, ľudový, ktorý tu by mal zaznieť. Ak sa dostala tá rodina do tohto stavu, že tritisíc eur vyrobila deficitu, tak určite bude sa snažiť to nejako riešiť. Povedzme, že tá rodina zistí, že má chalupu pod Poľanou, ktorú má síce strašne rada, do ktorej chodí, ale ktorú by mala teda v tejto chvíli predať, pretože tak jej velí tá zodpovednosť. A tu sme pri tom bode, kde sa teda chcem opäť dotknúť toho základného výroku Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Dobre, predali chatu a teraz majú dve možnosti, alebo budú ďalej tie peniaze prejedať a o rok o dva roky sú tam kde boli, lebo tých pár tisíc eur jednoducho naviac nevystačí, alebo sa rozhodnú zainvestovať do svojej rodiny a povedať si, že to takto ďalej nepôjde, že tú chatu musia použiť na to, aby zateplili barak a aby náklady na vykurovanie im klesli o 200 eur mesačne, a tým pádom zistia, že sa blížia k vyrovnanému rozpočtu. Pán minister, viním vás z toho, že toto ste neboli ochotný do rozpočtu zapracovať. Ja budem veľmi rád, ak v záverečnej reči poviete, že to sú nepochopenia podstaty a že to tak nie je. Ja som tu ozaj tri dni sedel, ozaj som sa snažil počúvať aj vás, aj všetkých kolegov zľava aj sprava a ozaj si myslím, že v tomto sa nachádza kardinálny bod vašej chyby pri štátnom rozpočte. Som si vedomý toho, že nevidím do súvislostí, som si vedomý toho, že patrím medzi tých ľudí, ktorým treba hovoriť tým ľudovým, démotickým jazykom, ale ja vás prosím, aby ste na to prihliadli, že dve promile občanov sú schopné baviť sa na vašej úrovni možnože, z ekonomických viet to presne nemôže byť odpoveď pre tých 99,8 % občanov, ktorí by mali vedieť, ako táto krajina chce v roku 2014 a v rokoch nasledovných bez ohľadu na to, kto tu bude slúžiť tejto krajine, vyzerať.
A teda túto časť ukončím tým, že ak sa to nedozvieme, ako chceme teda pristúpiť k tejto základnej veci, ak to naozaj nebude jasné, ak vy nie ste ochotný v tomto rozpočte povedať, že, dobre, treba urobiť nejaký krok aj späť a jednoducho sa pozrieť aj do rokov budúcich, aby vás nieže neobviňovali z toho, že to je rozpočet pre to, aby ste boli pekný v roku 2014, ale pre to, že vy viete, že vás to jednoducho raz dobehne možno ako ministra, možno ako premiéra a možno aj ako občana, možno vaše deti to raz dobehne, ktoré zaspomínajú na svojho otca, ktorý robil ministra financií a ktorý nedovidel do budúcnosti, ja vás prosím, pokúste sa v rozpočte na rok 2014 do tej budúcnosti vidieť z toho pohľadu, aby sme neprejedali to, na čo nemáme právo, a aby sme neblížili náš štátny dlh k nebezpečným hraniciam, za ktorými nasledujú riešenia, ktorých dopady si nevieme ani poriadne predstaviť. To je možno jedna z tých podstát toho, čo som vám chcel povedať.
A skúsim povedať ešte niekoľko poznámok.
Ďalšia vec, ktorá mi teda ohromne vadí, je tá vec na strane 25, kde sa teda hovorí o vývoji, aktuálnom návrhu tých dividend vybraných spoločností. Ja viem, že to iba zopakujem. Veď ja som tu sedel preto, aby som počúval. Ja sa netvárim ako expert na rozpočet. A myslím, že to povedali rozhľadenejší poslanci v ekonomickej sfére ako ja, že na budúci rok máme SPP, ktorý sme tu tak často skloňovali v tomto roku, dividendy vyhnané do výšky 735 tisíc eur, hoci tohto roku iba ten istý podnik vyprodukoval 35 tisíc eur, to znamená, 20-krát viacej na budúci rok očakávame dividendu pre akcionárov ako tohto roku, no tak to sa mi zdá ako psia politika. A ak tuto SPP je taký, aký je, a dostal toľko zásahov a napriek tomu preplával, lebo vieme, že takéto materské lode preplávajú vždy a ich kapitáni sa smejú, keď okolo kľučkujú nejaké maličké torpédoborce, budiž, nech prepláva, ja naozaj nerozumiem, ako môžete pripustiť, aby sme si zobrali pôžičku, úver na to, aby sme do rozpočtu dostali 735 miliónov. To je obrovská čiastka na to, aby sme mohli akcionárom, teda aj Slovenskej republike vyplatiť tieto peniaze, respektíve možnože sú to len účtovné operácie, proste aby to v tom rozpočte vypadalo tak, že máme príjem. Opäť, ak sa mýlim, budem veľmi rád vysvetleniu, ak je to zlé videnie, že tých 35 miliónov tam bolo tohto roku tak, že to nebol žiadny problém, pretože to tak vychádzalo, a na budúci rok to bude tak výrazne zlepšené hospodárenie tej istej firmy. Okrem toho sa obávam, veď akcionárom nie je len Slovenská republika. Tie väzby sú zložité. Ja sa do toho ani nepúšťam, čo EPH, čo Eustream. Ale zrejme tu máme aj ďalších akcionárov. To znamená, že nejaké účtovné operácie, do ktorých možno nevidí pomaličky ani minister financií, pôjdu na vrub do kreditu aj iných, ako je Slovenská republika? Keby aj áno, alebo keby aj nie, už len na to, že tu existuje schopnosť požičať si bohatej firme takýto obnos, lebo keď tam asi neexistuje, tak som to vyrozumel, na to, aby sme mohli sanovať štátny rozpočet v príjmovej časti, sa pýtam ako na čosi, čo z hľadiska toho trendu 250 miliónov, 380 miliónov, 335 miliónov a, zrazu, bác, 735 miliónov, lebo je to roku 2014, a potom už iba 300 miliónov a zase 300 miliónov, prečo to takto skáče, naozaj zákony ekonomiky, ktorým podlieha SPP, a trhu velia expertom odhadovať príjem takýmto spôsobom alebo sú to zákony politickej rétoriky, politického boja.
No ja viem, že politika je naším remeslom, vaším remeslom, aj mojím remeslom. Ja som lesník, ktorý sa na chvíľočku musel stať politikom. Ale práve preto sa na to spytujem, veď sme zároveň všetci aj občania, ľudia. Ak je toto v poriadku, tak potom treba povedať jednoducho poslancom, aby sa dovyvzdelávali, aby si to prečítali niekde tam, kde im to vysvetlia, že to takto má byť, lebo ja tomuto naozaj nemôžem porozumieť, že si berieme úver do bohatej firmy, aby sme vytvorili fiktívny príjem do štátneho rozpočtu, a to nemalý. Nerozumiem tomu a budem rád, keď tomu porozumiem, a budem ešte radšej, keď to vôbec nebude tak nebezpečné a tak krivé a falošné, ako mi to v tejto chvíli, vážené plénum, vážení zástupcovia všetkých občanov, pripadá. Slúžime im. Pán minister im slúži tiež. A mal by im slúžiť pravdivými údajmi. Nevravím, že sú nepravdivé. Ja sa len spytujem, či sú dostatočne odborné a či si experti na ministerstve financií vedia s úsmevom vypočuť takýto príspevok a povedať, však tí poslanci tomu vôbec nerozumejú, pravda je úplne iná, pravda je v poriadku, ekonomické zákony neboli porušené politickými násiliami.
A poďme ďalej. Skúsme sa pozrieť ešte na jednu firmu. SPP bol spomínaný veľa a často, ale ja mám osobný vzťah k firme Cargo. Ja si veľmi dobre spomínam na júl 2009, keď vo vláde Slovenskej republiky za premiérovania Roberta Fica sa rozhodovalo o dvoch obrovských pôžičkách, jednej vo výške 200 mil. eur pre Cargo, druhej vo výške 67 mil. pre Lesy Slovenskej republiky. Tieto pôžičky mali dosť rozdielny vývoj. Tých 67 mil. vyplatených nebolo, lebo 1. júla 2009 premiér vlády Robert Fico rozhodol, že kým tí piati lesníci stoja pred Úradom vlády a kým sa ich kolegovia v Banskej Bystrici na Lesoch Slovenskej republiky búria, tak dovtedy pozastavuje pánovi ministrovi Becíkovi 67 mil. eur, to znamená 2 mld. korún, aby sa to prešetrilo. Pán minister Becík povedal, že to teda musí byť, pretože ten podnik inak padne. Pán premiér bol natoľko múdry, že povedal, že sa má počkať, či to ten Becík má pravdu. A zdá sa, že premiér bol múdrejší ako pán minister Becík, pretože pozastavenie pôžičky sa preklenulo do absolútneho zrušenia. Ten podnik, napodiv, prežil, napriek veľkým krokodílím slzám pána ministra Becíka. Dokonca natoľko prežil, že v paragrafe, o ktorom budem ešte rozprávať, bolo to v § tuším 6 či ktorom, ideme dnes od tohto podniku zobrať ešte štandardne ďalšie milióny do štátneho rozpočtu. Je to krásny príklad. Ja sa len spytujem, akí experti to teda sedia na tých ministerstvách, s ktorými sa musí pán minister financií boriť, keď taký minister je schopný zabojovať na vláde, že neprežije, zahynie, zničený bude. A prečo hovorím o tých 67 mil., ktoré sme zachránili? No preto, lebo by ma zaujímalo tých 200 mil., ktoré nám síce teraz pomáhajú, pretože teda je to ako návrat zo štátneho rozpočtu, bolo to podhodnotené ako pôžička, ako bolo využitých, či vôbec bola potrebná táto operácia. Ja dávam túto otázku, možno na nesprávnom mieste. Domnievam sa, že aj táto účtovná operácia bola viac politická ako ekonomická a hospodárska. Takže to je čosi, čo si ja nemôžem pri listovaní rozpočtom odpustiť povedať, pričom mám na mysli hlavne teraz to použiť ako príklad toho, ako sa vysokí predstavitelia úradov, ktorí zastupujú ľud, ministerstiev dokážu ľahostajne, nezodpovedne správať, keď argumentujú na vláde. Ja pevne verím, že to patrí minulosti a že možno aj z toho príkladu sa poučíme. A možno už nielen Lesy Slovenskej republiky, ale ani Cargo nebudú dostávať pôžičky, ktoré sú viac trestom ako pomocou. Ja viem, pre niekoho sú pomocou. Aj na tých 67 mil. sa tešilo množstvo dodávateľov. Ale rozhodnutie bolo také, že neprešlo. Spytujem sa, prečo to prešlo v Cargu. A v tejto chvíli pán minister povie, ale, dobre, aspoň prichádza nejaká splátka. Neviem, možno je fiktívna, možno reálna, ospravedlňujem sa za to, že to neviem.
Takže to bola druhá časť.
A skúsim prejsť takpovediac možnože aj do finále.
Ale, áno, určite vás nebudem zdržiavať množstvom čísiel, tak ako som to sľúbil, bude tu ešte reč o práve už konkrétne tých paragrafoch, ktoré máme v návrhu zákona o štátnom rozpočte. Ozaj ten samotný zákon je veľmi stručný. Práve včera to, myslím, pán poslanec Kollár aj tak trocha vyglosoval, že ako je to možné, že zo šiestich paragrafov je zrazu deväť. A on teda zistil, že tam pribudla šestka, sedmička a osmička s tým, že sa v nich hovorí o mimoriadnych odvodoch niektorých štátnych podnikov. No ja tomu rozumiem, resp. viem, že to sa tam muselo dostať, to nebola nejaká svojvôľa ministra alebo jeho ľudí, zákon o štátom podniku hovorí, že ak má byť mimoriadny odvod, tak to musí byť schválené zákonom. Takže iná možnosť tu nebola.
Ale ja sa teraz chcem pozrieť ešte nie tak na tú šestku, kde sú Lesy Slovenskej republiky, ale chcem sa pozrieť na tú osmičku, kde je LPM Ulič, Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, ktorý má do štátneho rozpočtu odviesť v roku 2014 osobitný odvod v sume 300 tisíc eur. To nie je veľká suma. Ale čo je veľké a čo je malé? Považujem tento paragraf za ukážku asociálnosti prístupu vlády Slovenskej republiky k občanom vo forme rozpočtu tak, ako je predložený.
Vážený pán minister, vy ste východniar, ja sa ozaj spytujem so zvedavosťou, lebo ja mám Slovensko rád a poznám ho od Kútov až po Novú Sedlicu, vy ste niekedy boli na Uliči, na tej zakarpatskej republike, ako ju domáci nazývajú, kde keď už prejdete za Starinu, tak všetky potoky tečú už na Ukrajinu? A je to kraj, ktorý je skutočne ťažko skúšaný už desaťročia, ak nie stáročia, kde dodnes je síce obrovská krása z hľadiska kultúrnych a prírodných zdrojov, ale kde je zároveň aj obrovská bieda a kde je posledný zamestnávateľ, jeden z posledných zamestnávateľov, čo ako-tak ešte prežíva, Lesopoľnohospodársky majetok Ulič. A vy do zákona o štátnom rozpočte napíšete, že z tohto podniku chcete do štátneho rozpočtu dostať mimoriadny odvod 300 tisíc eur. Pán minister, keby ste si toto lepšie premysleli alebo keby sa na to lepšie pozrel na to pán premiér Fico, tak ja pevne verím, že by ste si boli povedali, no tak tomuto Uliču dajme pokoj. Možno na to aj má, veď, viete, no ja ešte o tom budem rozprávať, keď lesy stisnete, tak dostanete z nich aj miliardu. Tie hodnoty tam sú. Len to si nesmieme dovoľovať, ale, dobre.
Pri veľkom podniku bude iná reč, ale LPM je také torzo istej štruktúry z minulosti štátneho spravovania lesného majetku. Ulič, môžeme povedať, je ukážka problémov tých, ktoré v roku 1962 možno Ladislav Mňačko opísal, že keď tadiaľ sa potuloval, že to je tam, kde končia prašné cesty. Možno ste to brali na literatúre. A Ulič, to bola ponúknutá oblasť, kde je ukážková bieda, ešte stále, a kde teda aj tie vtedajšie propagandistické vety hovorili o tom, že už to tak nebude. Verte tomu, že to dodnes tak je, verte tomu, že keby ste sa boli nad tým trochu zamysleli s pánom premiérom, tak ten paragraf by ste si boli odpustili. Veď ja predsa viem, že vaši experti citlivo vnímajú to, čo sa ľuďom môže nepáčiť. Vám Uličania nestoja za to, aby ste sa im páčili?
Pozrite sa, mali sme tu zákon o lesoch, pán minister dostal informáciu, pokyn alebo prosbu od pána premiéra, veď to tak aj bolo medializované, teda o tých hubách, to je tak strašne tam napísané, že ten zákon treba stiahnuť. Veď o tom zákone o lesoch je obrovské množstvo vecí, ktoré som chcel aj podporiť, aj schváliť. A verím, že v januári tak urobím. Sú tam aj veci oveľa zložitejšie, ktoré nestoja možno za podporu alebo možno aj za nejaké spracovanie, ale som sa musel usmiať, že pri zákone o najväčšom bohatstve štátu, o lesoch, pán premiér bol taký taktik a diplomat, že si povedal, no, pozor, každý druhý Slovák je hubár, my ideme naštvať ľudí s tým, že nebudú môcť ísť do lesa, treba to stiahnuť. No, dobre, skláňam sa. Je to určite schopnosť vašich poradcov. Vyhodnocujete to, čo ľudia vnímajú ako dôležité. Možno až na druhom mieste je to, čo je ozaj dôležité, lebo zákon o lesoch nestojí na hubách. Ale uznávam to, že to bol celkom bystrý ťah, pretože to, ako budú spracované kalamity, to je otázka, ktorá ľudí možno nemusí tak vzrušovať, ale to, že by mi niekto zakazoval chodiť na huby, a to dokonca sociálny SMER, tak to by teda bolo. Dobre, premiér to vyhodnotil správne.
Ja sa spytujem, ako ste si mohli dovoliť takto vyhodnotiť či nevyhodnotiť to, že máme taký kút ukážkovo krásny a ukážkovo biedny, ako je Uličsko, a vy z jediného zamestnávateľa, ktorý ako-tak prežíva, idete tam podojiť 300 tisíc eur mimoriadnym odvodom do štátneho rozpočtu. Pán minister, je to nepochopenie, neúcta. A možno tí tvrdší poslanci by vám povedali, že je to aj prejav arogancie. Ja verím, že to nie je z vašej strany arogancia. Nemôžete všetko čítať a nemôžete všetko vedieť, ale osem či deväť paragrafov, ktoré dávate do zákona o štátnom rozpočte, tie by ste veru prečítať mohli a mali.
Viete, na budúci rok je rok 2014, je sto rokov od prvej svetovej vojny. Ak máme dačo v tom kraji, v tom bohom zabudnutom Uličsku, tak sú to tie nádherné drevené kostolíky, to kultúrne svetové dedičstvo v podobe týchto stavieb aj prírodné svetové dedičstvo UNESCO v podobe pralesov. No keby ste sa boli práveže, naopak, dohodli, že dostane mimoriadny prídel v tom § 8 ten Ulič, tento ukážkovo zabudnutý kút. Ja vravím, že to je jediná exotika v rámci Slovenska. Keď chcem ísť do zahraničia a nechcem opustiť hranicu Slovenskej republiky, tak idem na Ulič. Tam mám pocit, že som sa dostal do inej krajiny, nádhernej krajiny, vďaka aj tomu možno zanedbaniu ešte stále takej mystickej krajiny. Keby ste si boli povedali, že tam na 100. výročie prvej svetovej vojny obnovíme tie cintoríny z prvej svetovej vojny. Viete, ako sa stavajú k cintorínom z prvej svetovej vojny Taliani, Slovinci? Majú ich krajšie a dôstojnejšie, ako my máme pamätník na Slavíne Sovietskej armáde tu v Bratislave. Choďte sa pozrieť, aké sú tam tabule, ktoré popisujú Slavín. Poznáte to, páni ministri, keď sa tam idete pokloniť, aké sú tam tabule? A na tom Uličsku práve treba to bolo urobiť, dať tam prostriedky na to, aby tento zabudnutý ukážkový a ťažko skúšaný kút nebol postihovaný mimoriadnymi odvodmi, ale mimoriadnymi podporami, pretože tam žijú tiež ľudia. To je vec...
Počkám na pána ministra, ja mu potrebujem teraz predložiť záver mohutný. No tak, nemôže tu chýbať pán minister. Ja sa učím. Pán poslanec Hlina má pravdu. (Reakcia z pléna.) Jasné, veď ja viem, pani podpredsedníčka Národnej rady. Pán minister príde a ja počkám. Má to ťažké. Ja uznám, že pán minister keď musí počúvať desiatky poslancov, tak... (Hlasy v sále.) Tak zase tie noviny číta, by som povedal, bulvárne. Ja tie noviny nečítam. (Reakcia z pléna.) Iné noviny číta pán minister... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán minister je tu. Nech sa páči, pokračujte, pán poslanec.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem pekne, budem pokračovať. A budem pokračovať malou vsuvkou. Včera sme boli obvinení jedným pánom z vládnej strany, že sme teda akože málo kultúrni, lebo včera sme končili, ako si pamätáte, kultúrou. No veru, bola tam len taká pripomienka, že málo chodíme do divadla. Ja sa snažím tam chodiť. Aj sa snažím čítať rozumné veci. Ale fakt je teda ten, že súhlasím s tým, že možnože tá kultúrnosť by nemala byť vyjadrená len tými chýbajúcimi či dodanými prostriedkami do kapitoly kultúry, ale aj tým, ako sa my správame, akým sme vzorom. Ak minister financií číta bulvár, tak má na to plné právo. Len ja si myslím, že je tým škoda jeho času. Je to príliš vzácny človek, aby sa venoval bulváru počas rozpravy o štátnom rozpočte.
Takže skončili sme tým, že pán minister je síce východniar, že na Uličsku možno už bol, ale napriek tomu nemá s ním súcit. A ja ho prosím, aby súcit mal, aby takéto paragrafy sa v štátnom rozpočte viacej nezjavovali. Ja viem, že na tom štátny rozpočet nestojí, ale považujem to za ukážku toho, ako nevieme prejaviť dostatočné pochopenie, empatiu pre potreby krajiny. Tých 300 tisíc nás nespasí, ale je to urážka ľudí, ktorí ťažko žijú a ktorým bolo treba pomôcť, dokonca v krajine, ako som povedal, kde sú nádherné pralesy, nádherné kostolíky, zanedbané cintoríny z prvej svetovej vojny. Tých 300 tisíc eur keby sme dali na túto oblasť kultúry, keby ste ich presunuli pánovi ministrovi financií, tak by sme urobili pre budúcnosť Slovenska obrovský krok. A, opakujem, kto sa chce učiť, ako sa správať k takýmto hodnotám, nech ide to toho kapitalistického Talianska, na rieku Soču do Slovinska, ako si tam pripomínajú prvú svetovú vojnu. Máme budúci rok jej sté výročie. Prvá svetová vojna nás chytila iba okrajovo. To je hodnota, ktorá môže do tejto krajiny priniesť to, o čom sme aj včera tu rozprávali, trvalé nabudenie cestovného ruchu. Ľudia sem nebudú chodiť kvôli Kempinskim a kvôli Hiltonom, ale kvôli atrakciám takéhoto typu radi prídu.
No a poďme teda k tomu záveru. A ten záver si dovolím naformulovať jednou osobitnou prílohou, ktorú odovzdám pánovi ministrovi. Je to tabuľka 17, ja ju mám takto spracovanú. (Ukázanie tabuľky 17). A, pozrime sa, drží. A má číslo sedemnásť kvôli tomu, že tých hlavných tabuliek, ako som si všimol, je šestnásť, nevravím o tom množstve príloh, ktoré tam je. A tá sedemnástka, tabuľka by mala byť tá, o ktorej si myslím, že by teda mohla byť dodaná do štátneho rozpočtu, pretože som si prečítal túto knižku, jeden z poslancov ju rád spomína, ja to nemám celkom naštudované, proste ja verím tomu, že, ozaj, kapitalizmom nekončí vývoj spoločnosti a že preto si aj rád prečítam, čo teda má prísť po ňom.
A ekonomická demokracia dnes a v budúcnosti je ozaj zaujímavý príklad. Dosť často sa pracuje tu s menom Schweickart. A bez toho, aby som vás zaťažoval tým, ako on vidí vývoj toho, čo teda príde po tom často drásajúcom a nesociálnom kapitalizme, proste ten postkapitalizmus, nebudem hovoriť nič, len som si podtrhol takúto vetu: „Ekonomická globalizácia sa však v posledných rokoch úspešne snaží kvalitu svetového ekonomického procesu povýšiť cez hranice a najmä ponad hranice štátov, bezhraničná ekonomika je však vysnívaný koniec dejín.“ A tá posledná veta, ktorá by mala byť dvakrát podčiarknutá, znie: „Obnoviť funkčnosť ekonomických hraníc štátov znamená predovšetkým obnoviť dôstojnosť človeka.“ Ekonóm, ktorý, myslím, by nemal byť ideovo vzdialený vládnej strane, je to napokon vydavateľstvo, v ktorom publikuje viacero ich poslancov alebo aktivistov svoje práce, zaujímavé práce, hodné prečítania (Prečo nie?), tento zdôrazňuje, že v tom postkapitalizme, v tom pohľade, keď už nebudú trhové vzťahy také, aké sú dnes, bude základná dôstojnosť človeka. Možno vám to pripomína čosi minulé. Mne to pripomína vetu, ktorá je veľmi dôležitá.
A tá tabuľka, ktorú som si dovolil teda vymyslieť ako ten návrh na doplnok štátneho rozpočtu, je vlastne debatou o dôstojnosti človeka, ktorá by mala priniesť reálne plusy do rozpočtu Slovenskej republiky, lebo, už sme to povedali viackrát, z malých chyží sa skladajú veľké chyže, z malých rodín slovenských sa skladá tá veľká slovenská rodina. No ak my máme učiteľa v Košiciach, ktorý poukáže na zlé, a opäť to bude eufemizmus, zmluvy a ktorého za to z práce vyhodíme, ak tu máme kontrolórku pre lesnícke inštitúcie, ktorá poukáže len na 700 tisíc eur, ktoré boli použité veľmi divným spôsobom, opäť to bude eufemizmus, ak tu máme novinára, ktorý poukáže na podivné nákupy v takom ťažko skúšanom zdravotníctve a ktorého za to jeho šéfovia odmenia uvoľnením z práce, nuž, pán minister financií, aj vás toto musí zaujímať. To sú veci, ktoré majú na naše hospodárenie priamy dopad, pretože je to jasný odkaz občanom: „Veľmi sa o to nezaujímajte, lebo môžete doplatiť na to podľa algoritmu zla.“ Ten algoritmus zla je nasledovný. Najprv roky pracujete, viete, že všetko nie je ideálne, potom v jednej chvíli ani neviete, prečo to tak je, poviete si dosť, už sa na to pozerať nebudete, tak na to upozorníte svojho zamestnávateľa a ten vám nepovie, že vás teda za to ide potrestať, to vie, že by nebolo taktické, tak len zistí pri najbližšej organizačnej zmene, ktorú vie urobiť z mesiaca na mesiac, že ste preňho prebytočný. No ak budeme takéto odkazy dávať ľuďom, tak sa potom ľahko môžeme dopracovať k tomu, že naozaj nám bude v našom rozpočte schodok narastať.
A preto si dovolím tú tabuľku prečítať. Sú to investície. Viackrát tu už zaznela reč o tom, že investície sú základom toho, aby sme sa mohli systémovo pozviechať, že bez investícií nie je možné očakávať systémové zmeny. A ja som ich nazval investície do morálnej obrody krajiny (tabuľka 17 Príloha k štátnemu rozpočtu na rok 2014). Druh investícií tu má veľmi jednoduchý nápis. Volá sa Návrat viery občanov Slovenskej republiky v spravodlivosť. Samozrejme, investícia vyžaduje kapitál. Tak ten kapitál vkladám do stĺpca b a má tri časti, časť A, prijať zákon o podpore, ochrane a odmeňovaní bojovníkov proti korupcii, tu v tomto priestore, v sieni zákonnosti z úst vládnych poslancov som si to dvakrát vypočul, že ľudia, ktorí by mali byť chránení zákonom o podpore, ochrane a odmeňovaní bojovníkov proti korupcii, sú udavači. Nebudem menovať tých dvoch poslancov, je to raz navždy zapísané v záznamoch Národnej rady Slovenskej republiky. Také slová si táto snemovňa ani občania, ani tí vyhadzovaní, ani tí nevyhadzovaní, ustráchaní nezaslúžia, pretože, pán minister, tu môžete vidieť priamu príčinnú súvislosť s tým, že náš schodok možno nie je dramatický, ale má nebezpečné tendencie. Takže v bode B som si dovolil napísať do tejto mimoriadnej tabuľky, že je potrebné zabezpečiť návrat ľudí odídených za schopnosť povedať pravdu. Verte tomu, že ak to dokážete a máte na to dostatok možností, tak politickú žatvu, prospešnú žatvu bude žať SMER. A ja vás uisťujem, ja som sa tu s nikým nespolčil, ja tu nepotrebujem nič vracať nikomu, ani pánovi Matovičovi, ani pánovi Dzurindovi, ani pánovi Ficovi, ja budem prvý ten, ktorý vám zatlieska a poďakuje vašim ministrom, ktorí tu vystúpia a povedia: „Áno, takíto ľudia sú pre nás vzorom, príkladom, takíto ľudia sú pre nás motorom, ktorý ženie krajinu dopredu, takíto ľudia sú pre nás zdrojom v príjmovej časti rozpočtu Slovenskej republiky, pretože práve to sú tí, ktorí nepripustia, aby sa peniaze míňali.“ To je zase eufemizmus, nesprávnym smerom. Samozrejme, ten eufemizmus sa dá nahradiť oveľa tvrdšími výrazmi. Na čo ich používať, v tom si rozumieme. No a v tom vloženom kapitáli je aj písmeno C. A to je zase priestor, ja som to nazval, prečítam to, „Verejná deklarácia podpory protikorupčného boja veľkou trojkou republiky“.
Ak pán prezident republiky, ak pán predseda parlamentu a ak pán predseda vlády jasne z úst ako najvyšších predstaviteľov zadefinujú a povedia, že títo ľudia, ktorí doteraz boli odchádzaní z práce, sú pre nich ľuďmi, ktorí požívajú ich plnú úctu a dávajú ich ostatným občanom za vzor správania, verte tomu, že tu sa stane malý zázrak. A ja pevne verím, že vy si to uvedomujete. Ja verím, že cítite, že rastúce percentá strany SMER alebo teda tie stále vysoké nie sú všetko, že možno cítite aj tú rastúcu nespokojnosť, ktorá možno nie je tak presne zisťovaná štatistickými prieskumami. Ale ja cítim, že možnože aj prípad Trnka, aj predvčerajší prípad z Trnavy, z Daňového riaditeľstva, sú to presne tie veci, ktoré budete chcieť robiť. A ja vravím, nemám problém vám za to verejne a ozaj úprimne poďakovať. Mňa trápi, ako žijú naše deti, mňa trápi, za aké peniaze musia pracovať, a ja som presvedčený a verím, ako my všetci veríme, že v absolútnej väčšine naši spoluobčania a občania sú statoční ľudia, ktorí možno majú niekedy menej odvahy. A napokon, prečo by ju aj mali mať? My sme tí, ktorí by mali mať odvahu povedať pravdu. A jedna z právd je taká, že táto krajina prichádza o 500 miliónov eur, minimálne práve kvôli tomu, že nevieme jasne povedať takým pánom, ktorí robia divné rozhodnutia z najvyšších miest, že ich robia zle. Ak to my nevieme povedať občanom, ktorí majú odvahu povedať týmto pánom, že ich robia zle, že sú pre nás vzorom a že sa pred nimi hlboko skláňame a že sa pred nimi hlboko skláňa trojica najvyšších predstaviteľov štátu, verte tomu, že ak toto povie tá vysoká trojica, budete mať ľahšiu situáciu a možno budete ministrom financií ešte ďalšie dve volebné obdobia a poviete si, že nie 2,8 %, ale vyrovnaný rozpočet budete môcť ohlásiť tejto krajine. Paráda, a prečo nie? Veď občanom naozaj nezáleží na tom, kto tu vládne. Občanom záleží na tom, aby sa tu vládlo spravodlivo a dobre. Zatiaľ ich o tom presviedčame. A bola to aj tá prestrelka pri rozpočte: „Pravda je tá moja.“ Nie, ani tamtá časť nemala vo všetkom pravdu. Určite sa mali podrobnejšie pozrieť na to divné rozhodnutie, keď niekoľko mesiacov vaši úradníci rozpisovali vlani daňové priznania aj všetky výkazy ručne, keď zlyhali systémy, pri ktorých všetci čvirikali, že pán minister financií povedal, že ktosi musí vyhrať a keď nevyhrá on, tak radšej nech nič nie je. Takže, áno, určite to nebolo fér. A kopa ďalších vašich rozhodnutí z tejto druhej strany nebolo fér. Občania sú z toho unavení. Ale určite budú vďační za to, keď budú počuť, že štátny rozpočet je možné podporiť práve ich odvahou, za ktorú sa im ďakuje, a nie vyhadzuje z práce.
Takže ja viem, že to nebude celkom akosi zapracované do rozpočtu Slovenskej republiky, pán minister financií, ale napriek tomu, to, už čo s tým urobíte, neviem, určite sa to dalo urobiť aj lepšie, ja si vám dovolím predložiť tabuľku 17 ako dôležitú súčasť toho, veď ste minister financií, ale ste mladý človek. Choďte sa niekedy pozrieť na ten Ulič, či ste tam neprestrelili, skúste aj tú tabuľku preštudovať. Je jednoduchá. A určite ani Samuelson, ani Keynes by nepovedali, že ju treba zaradiť do tých učebníc. Ja mám tie učebnice celkom rád, aj keď som ich nikdy nedočítal do konca, ale stoja možno za to.
Takže to bolo asi to, čo som považoval za potrebné povedať.
A, pán minister, ešte stále je otvorená rozprava, ešte stále môžete povedať pánovi premiérovi, napríklad, že by sme možno mali to, čo jednorazovo získame, predsa len presunúť, aspoň symbolicky, aspoň povedať tým poslancom, že v dačom ste mali pravdu. Veď vy ste jeden z tých ministrov, ktorí toto dokážu. Niekedy ozaj ja vás rád počúvam, lebo vy máte v sebe ten prvok, že sa netvárite ako majster sveta, že všetko je absolútne presné, ako poviete vy. Vy ste z nich jeden z mála, ktorý pripúšťa pochybnosť. A je to veľmi sympatické. Takí ľudia vždy získavajú. Skúste túto škáru nádeje rozšíriť a povedať si: „Neprejedzme to, znížme aspoň o časť toho, čo ideme odpredať jednorazovo a zarobiť jednorazovo, štátny dlh, ktorý líže tých 57 % pomaly. Získate tým. Možno sme všetci čítali Sofiinu voľbu. Bola to dramatická vec. Toto nie je také dramatické, ale napriek tomu je tu istá voľba, voľba medzi tým a tým, že vykročíme smerom, ktorý nebude nútiť tlačiť túto krajinu falošné peniaze a tlačiť naše deti do toho, aby naše dlhy splatili, pretože, opakujem, a tým končím, my sme tu nie poslanci pre šieste volebné obdobie, pre roky 2012 – 2016, my sme tu poslanci, ktorí dostali veľkú úlohu maličkú časť histórie tejto krajiny zastupovať svojich občanov a odovzdať tento mandát tým, ktorí prídu po nás, iba s jedným parametrom, aby to bolo o niečo lepšie, ako vtedy, keď sme sem prichádzali. O to vás pekne prosím. A myslím si, že práve toto je v našej moci.
Ešte som predsa len zabudol, takže sa ospravedlňujem, ja som vlastne zabudol pri tom Uliči, čom som sa tak trocha doň zarozprával, povedať niečo o Lesoch Slovenskej republiky. Ten paragraf je tu už tretíkrát. Ja som si myslel, že to bol iba taký výmysel pána ministra Simona, taká jednorazovka. Ale vidím, že to má úspech a že to teda nabralo celkom pre financmajstrov sympatické, pre lesníkov nesympatické, ale pre občanov by to malo byť tiež nesympatické, parametre, pretože, viete, povedať si, že ten podnik môže každý rok dať mimoriadny odvod 5 miliónov eur, je to možné. Keď spomeniete 20 miliónov, tak to bude 20 miliónov, keď spomeniete 50 miliónov, ja vás uisťujem, že generálny riaditeľ Lesov Slovenskej republiky dá aj 50 miliónov. Len je to absolútne protiľudové, protilesnícke, protiobčianske a protiperspektívne pre verejnosť. Keď som sa na to pýtal pána štátneho tajomníka Pellegriniho, teda vášho zástupcu na výbore, kde sa prejednával rozpočet, tak som pochopil, že treba o tom rozprávať, pretože viete, čo bolo na tom zarážajúce? Nie to, čo povedal, ale to, akým tónom to povedal: „No, samozrejme, pán poslanec, veď predsa keď má niekto nejaký podnik a my ako štát ho máme, no tak je základná povinnosť, aby sme z toho podniku zarábali peniaze.“ Je to tragický omyl, je to vážna chyba. Ďakujem za to, že pán Pellegrini to úprimne povedal. A odkazujem mu aj z tohto miesta, že každý občan, tobôž keď má slúžiť na vysokom úradníckom mieste tomuto národu, týmto národom alebo tejto krajine, má mať na mysli tú perspektívu.
Poviem iba jednu vec, máte radi štatistiku. Tie lesy sú naozaj zdrojom úplne niečoho iného ako zo ziskov z dreva. Naozaj chcete mať všetci tuná v pohári čistú vodu, dýchať vzduch, ktorý sa dá dýchať, mať krajinu nesponzorovanú, neodviatu. A myslieť si, že práve toto je riešenie, že dokážeme z takéhoto podniku odčerpať prostriedky? Napríklad iba jednu štatistiku poviem. Viete, koľko majú Švajčiari lesných ciest? (To je inak základ hospodárenia, ale aj bezpečnosti štátu a zásahov aj mimoriadnych.) Vyše 40 metrov na hektár. Toť tuná za riekou Dunaj majú ich Rakúšania 38 metrov bežných na hektár lesa. Viete, koľko ich máme na Slovensku? 10,2 metra na hektár. Je to štyrikrát menej oproti nim. Ja nechcem, veď už to tu zaznelo, prirovnávať sa k Švajčiarsku. Veď vieme, že je to čosi, kde môžeme upierať zraky. A napokon ani tam nebude všetko ideálne. Netvrdím, že máme ísť tým smerom po každej stránke, ale už keby sme chceli pomôcť tejto krajine, nielen z hľadiska rozpočtu, ale aj z hľadiska toho, čo by malo byť cieľom, to znamená pomôcť tomu, aby sme tu mali zdravú, krásnu krajinu, nuž tak ak už ich tých 5 miliónov im berieme, tak by sme ich hádam mali viazať úplne jasne na to, že ideme zvýšiť hustotu lesnej cestnej siete. Alebo to vám možno bude bližšie, každá povodeň vzniká nie tu dole na Dunaji, kde potom staviame hliníkové veľké oceľové bariéry, ale vzniká v horách. Hradenie bystrín bolo voľakedy za starých čias základnou povinnosťou, jednou z množstva povinností lesníkov. Dneska do toho nedávame nič, alebo takmer nič.
Keby ste povedali Lesom Slovenskej republiky, že 500 miliónov im už teraz nezoberieme, pretože to, čo vytvoril pán Simon, bolo inšpiratívne, ale nechceme v tom pokračovať a necháme to pre to, aby to slúžilo tejto krajine, ej, veru lepšie by ste, pán minister, boli urobili. A opäť si myslím, že päť miliónov, aj keď platí babka k babke, ja viem, to sú veci, ktoré treba ozaj zvažovať, čo je ťažký kaliber a čo je len gumipuška. Gumipuškou nedokážeme uloviť nič, môžeme len trocha popukať. A to je zlý príklad, prepáčte, ale rozhodne si myslím, že bolo treba tieto paragrafy si odpustiť a keď už áno, tak bolo treba tam dať ešte ďalší paragraf a tieto prostriedky účelovo viazať, pretože to by bol prejav dobrého hospodára. Ja verím, že takým chcete byť. Ja vám k tomu aj všetko dobré prajem. Naozaj nemám potrebu sa tu nejakým spôsobom tváriť ako mudrlant, ktorý rozumie vašej profesii. Je to veľmi zložitá profesia a máte veľa tlakov. Skúste urobiť kompromis, ktorý ešte môžete urobiť, pretože sme stále v otvorenej rozprave.
Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Veľmi sme to neplánovali, ale medzi písomne a ústne prihlásených poslancov sa nám dostala teda do pozornosti aj kultúra. A ja sa chcem poďakovať za ten prejav.
A jednu vec, ktorú som ja zabudol a vy ste ju zdôraznili, je kauza digitalizácia. Volajme to naozaj tak, ako to je. Jedná sa o veľkú kauzu. A v rámci toho by som chcel upozorniť ministra financií na reálne neefektívne používanie finančných prostriedkov. Autor projektu digitalizácie pán profesor Katuščák totižto hovorí, že software pre spracovanie a správu dokumentov, ktorý sa rozhodla národná knižnica kúpiť v hodnote 1 mil. 380 tis. eur bez DPH, je nepotrebný tovar a nepotrebný software na to, aby sa digitalizácia uskutočnila. Píše ako hlavný autor projektu: "Opätovne konštatujem, že nákup tohto software nie je potrebný, nezodpovedá po funkčnej a kvalitatívnej stránke cieľom a záväzným ukazovateľom projektu digitálna knižnica a digitálny archív. Toto odborné stanovisko dávam verejne do pozornosti ako vážnu vec verejného záujmu Úradu vlády, ako riadiaceho orgánu OPIS, a sprostredkovaciemu orgánu Ministerstva kultúry SR OPIS2." Čiže ja ju touto cestou dávam do pozornosti aj ministrovi financií, že tento software nie je dôležitý, stojí skoro 1,5 mil. eur bez DPH a nie je vôbec dôležité, aby sme ho nakúpili. A upozorňujem, že sa obstaráva teda niečo, čo nie je potrebné, a za európske peniaze.
Ďakujem.

Ďakujem. Rozmýšľal som, že či zareagujem, ale nedá mi jeden podnet, pán predseda. Trošička z hľadiska rozpočtu som sa dozvedel, alebo z roku 2014 som sa dozvedel o tom, že pán minister financií chodí do divadla a číta knihy, čo je aj z môjho pohľadu veľmi prínosné. Ale v celom tom prejave som zachytil také, ja neviem, komu presne ste, ste chcel, pán predseda, adresovať. Pretože ak vládny, vládny politik alebo poslanec vládnej strany hovorí v takýchto kategóriách, "ak by sme zrealizovali, mohli by sme", nemôžeme chcieť od eurofondov, že nám zachránia, teraz parafrázujem, hovorí o tom, či nie je doba zrelá na zmenu orientovať sa na kultúru a dáva na konci otáznik. Takže ak by toto robil opozičný poslanec, tak tomu celkom rozumiem. Vy by ste skôr mali hovoriť, že preto revitalizujeme kultúrne pamiatky, lebo chceme dosiahnuť toto. Na čo tam je kondicionál? Načo? Ak by ste, vy máte realizovať, doba je zrelá na to, aby sme sa orientovali na kultúru, a netreba sa na to pýtať. Tak to je.
A z celého ducha toho prejavu si myslím, pán predseda, že si veľmi zastrčený v minulosti a odkazy exministrom financií nie sú celkom pre rok 2014 zaujímavé, pretože sú súčasťou monolitnej vlády. A vy máte realizovať, už vládnete druhý rok. To znamená, ten kondicionál odstrániť a robiť a neznižovať kultúre rozpočet, čo je v rozpore s programovým vyhlásením.
Ďakujem.

Ďakujem. Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne pár poznámok k prerokovanému bodu programu, zákon roka alebo zákon zákonov, zákon o štátnom rozpočte. Pôvodne, keď som sa v stredu alebo vo štvrtok zapisoval do tejto debaty, mal som ambíciu pomenovať niektoré riziká a možno označiť rozpočet niektorými prívlastkami. A mám pocit, že ak porovnám debatu z roku 2012, na konci roku 2012 a roku 2013, nastal určitý posun. Venujem sa médiám, som súčasťou výboru pre kultúru a médiá, preto aj môj príspevok sa bude prioritne venovať tejto oblasti. Ale čo ma najviac zaráža, keďže debata bola prerušená víkendom a bola možnosť možno zreflektovať štvrtkovú a piatkovú debatu nad týmto dokumentom, tak prívlastky, ktoré tento rozpočet dostáva z jednej alebo z druhej strany, ma nenapĺňajú vôbec žiadnym optimizmom. Idú totižto v absolútne príkrom rozpore a dokonca, ak by sme mohli stručne vyhodnotiť mediálny diskurz, kedy nie je dôležité, čo povieme tu, ale to, čo sa dozvedia ľudia, je podľa mňa aj v zmysle tejto debaty dosť katastrofa.
V mediálnom obraze o tejto debate by som ju stručne mohol nazvať ako debata, ktorá skôr prišla z nejakej ornitologickej ríše, a ten messaging alebo tie správy, ktoré zo siene zákonnosti prenikli na verejnosť, sa niesli v duchu označovania sa jastrabmi, supmi a podobne. Mal som z roku 2012, na konci, lepší pocit, keď niekto, jeden z našich kolegov označil túto debatu ako debatu nejakých ekonomických titánov, a pre mňa mala omnoho väčší význam z tohoto pohľadu. Trošička ma aj zaráža, že nejaký zásadný prejav z 83-členného poslaneckého klubu neprichádza a skôr tu je na podľa mňa dosť relevantné a zásadné otázky poslaneckých kolegov z opačnej strany strieľané faktickými poznámkami, ktoré veľkú relevanciu nemajú.
Táto debata by ale nemusela v čase konsolidácie, v čase krízy, kedy sa možno niekto schováva alebo skrýva za to, že veľa parametrov tohoto rozpočtu je na základe toho, že síce možno ústami premiéra, ktorý označuje rozpočet ako za pokrízový, si myslím, že by si zaslúžila skôr hľadanie nejakej cesty, či už bude rozpočet komentovať alebo nejakým spôsobom dávať možno aj dobré rady a dobrozdania exminister Mikloš alebo kolega Kollár alebo kolega Kadúc.
Ja by som si teda dovolil upriamiť pozornosť z hľadiska východísk a nastavenia a porovnania rozpočtov, štátneho rozpočtu pre rok 2013 a zamýšľaný rozpočet pre rok 2014 aj z pohľadu štandardnej Popolušky rozpočtových kapitol, Popolušky, ktorú môžme, a nemalo by to tak byť, môžme nazvať kultúra. Ja si dovolím odcitovať jedno z dôležitého dokumentu, za ktorý hlasovala väčšina tohto pléna, keď sa vláda uchádzala o dôveru pri tomto pléne a dokumentovala programové vyhlásenie vlády, kedy minister kultúry presadil do programového vyhlásenia nasledujúce dve, tri vety: "Vláda si uvedomuje dlhodobý verejný dlh voči kultúre, nedocenenie jej významu, absenciu systémových zmien utvárajúcich adekvátne podmienky na jej rozvoj. Je potrebná politika, ktorá kultúre nielen prizná spoločenskú dôležitosť, ale poskytne aj výraznejšiu (rozumejme finančnú) podporu. Nejde o oblasť, na ktorej sa dá v nasledujúcich rokoch šetriť." Mám pocit, že mal na mysli šetriť finančné prostriedky. "Finančná podpora kultúry musí vychádzať z ekonomických možností štátu a súčasne byť schopná napĺňať reálne stanovené ciele, priority a očakávania kultúrnej obce."
Nuž, tak sa teda pozrime na rozpočtové kapitoly, či naozaj nejde o oblasť, v ktorej sa dá v nasledujúcich rokoch šetriť. Rozpočet ako taký pre kapitolu kultúry nezaznamenal žiadny nárast. Bavíme sa o takmer 5-miliónovom poklese, čiže je to v príkrom, v príkrom rozpore aj s týmto dôležitým dokumentom, ktorým ste mimo iné, poslanci, ktorí tvoríte poslanecký klub SMER-u, viazaní. Hlasovali ste za to, že sa na kultúre, i keď v konsolidácii a pri konsolidácii verejných financií, lebo nehlasovali ste o tomto v roku nula, ale v roku, kedy sme vedeli, že krízový scenár je jasný a pravdepodobne budeme musieť konsolidovať, ale nemyslím si, že ak teda ste presadili túto vetu do programového vyhlásenia vlády, že to je nejakým spôsobom aj váš vnútorný záväzok. Pokles pre kapitolu kultúry preto považujem, a v objeme 5 mil. eur, za nedodržanie vami proklamovaného programového vyhlásenia vlády, dokonca si myslím, že idete v tomto smere v príkrom rozpore.
Ak sa pozrieme podrobnejšie na jednotlivé kapitoly, ktoré navrhli, ja by som tak, ako som to aj na výbore vyzdvihol, boli tam podľa mňa dve zásadné otázky.
Minister kultúry tento rok otváraním okrúhlych stolov vyhlásil boj proti idiotizácii spoločnosti. Nazval to týmito podľa mňa príkrymi a možno niektorým sa budú zdať aj nie veľmi kultúrnymi slovami, ale mal pravdepodobne, ak to nebol iba marketingový účel, aby ukľudnil verejnosť alebo možno nejakých partnerov, mal na mysli, aby sme sa vydali na reálny, reálnu cestu, aby sa nastavili parametre nášho mediálneho sveta, či už sa budeme baviť o vysielateľoch zo zákona, čiže nášho spojeného tele-rozhlasu, RTVS, ale aj vysielateľov z licencie, a mala prísť, pravdepodobne, a predpokladal som, že príde nejaká legislatívna smršť v tejto oblasti, a zároveň orgán, jediný orgán, ktorý má nad týmto dohliadať, a je to Rada pre vysielanie a retransmisiu, dostane a bude, dostane ad 1, financie, a ad 2, teda kompetencie, aby reálne mohla ad 1, kontrolovať, a ad 2, predchádzať. Tá fáza ad 2, to predchádzanie tomu, aby sa komunikáty, ktoré ničia kultúrne alebo vôbec povedomie našej spoločnosti tým, že vysielatelia môžu bezbreho zasahovať a následne teda Rada pre vysielanie a retransmisiu má rozhodovať, by mala byť naplnená.
Čo však ale hovorí náš štátny rozpočet alebo predkladaný štátny rozpočet, kde sa môžu stretnúť zámery piár alebo marketingové vyjadrenia a bubliny posielané do spoločnosti? No tak rozpočet v prvej fáze hovorí o 25-percentnom znížení finančných prostriedkov pre Radu pre vysielanie a retransmisiu. Nakoniec v tomto už reálnom návrhu rozpočtu čítame o osemnástich percentách, kde samotný predseda rady hovorí o likvidácii, respektíve, že už rada nebude môcť pri 18-percentom znížení rozpočtovej kapitoly pre tento orgán vysielať. Hovorí o tom, že nemá dostatočné vybavenie. Spoločnosť by sa mohla začať baviť o tom, že na našom trhu z jednej strany, alebo vôbec v mediálnom priestore, nepôsobí iba, nepôsobia iba celoplošné médiá, audiovizuálne televízie a rozhlasy, ale pôsobia aj regionálne. Kto sa kedy zamýšľal nad tým, že naše regionálne televízie z hľadiska zákona o vysielaní a retransmisii majú napĺňať presne tie isté parametre, ako napĺňajú celoplošne? Kto to kontroluje? Predseda Rady pre vysielanie a retransmisiu hovorí, že nemá na to záznamové prostriedky, nemá na to technické vybavenie. Netuší a nemôže, keďže na to nemá peniaze, čo sa v regionálnej televízii vysiela v Trnave, v Košiciach, v Poprade, a čaká, či prichádzajú podnety. A podnety prichádzajú. V jednej regionálnej televízii počas moratória si dovolí jeden z kandidujúcich poslancov sa postaviť do úlohy moderátora, zavolá si troch ďalších kandidujúcich ľudí a počas moratória veselo majú diskusnú politickú reláciu, ktorú moderuje jeden z kandidujúcich poslancov. Kedy toto a na základe akých parametrov dokáže skontrolovať jediný orgán, ktorý máme na Slovensku určený, a to je retransmisná rada, ak mu znížite rozpočet takmer o 20 percent?
A to nie je celé! Pretože v retransmisnej rade okrem zníženia priamo rozpočtu je navrhované, že príjmy zo štandardných 170 000 euro má retransmisná rada dosiahnuť v objeme 340. Čiže pravdepodobne to, čo tu často sa hovorilo, v miere pokút za podnikanie a podobne, čiže na čom zarába retransmisná rada. Retrasmisná rada zarába na tom, že udeľuje pokuty. A teraz ministerstvo pristupuje k jej činnosti tak, že zdvojnásobí jej záväzok, aby udelila o 100 % viacej pokút, aby dokázala ale iba zabezpečiť svoju vlastnú činnosť. Nemá to v nejakej položke, že ju zlepšuje, alebo že mám vyšší rozpočet, môžem sa pozrieť aj na niektoré oblasti, ktoré môžem na základe vyššieho výberu pri pokutách. A zároveň sám predseda hovorí, že to sa nedá odhadnúť. Nedá sa odhadnúť dopredu, či všetci vysielatelia sa odrazu zbláznia a budú o 100 % viacej porušovať zákon. Alebo potom samotné ministerstvo má lepšie informácie ako predseda retrasmisnej rady, ktorý hovorí v dlhodobom horizonte dozadu, že takéto príjmy sú proste nereálne. Potom na rok 2015, ak sa budeme baviť, tak čo príde do retransmisnej rady potom? Správa, že nenaplnili ste príjmové požiadavky, tým pádom rozpočet nebude relevantne navyšovaný? A čo to teda dáva za signál? Prečo minister, ak chce reálne bojovať proti idiotizácii spoločnosti, nepresadil to, že je absolútne nehorázne znižovať retrasmisnej rade rozpočet o 20 percent? To je jeden moment, ktorý si myslím, že trčí z návrhu pre rozpočet kultúry do neba.
Ďalší, ktorý dlhodobo pravdepodobne trápi, personálne obsadenie ministerstva, a to je, a tu, ak som prečítal dobre celý rozpočet, je tu uvedené, nejaká komunikácia medzi ministerstvom financií a ministerstvom kultúry v duchu, že ministerstvo kultúry odkazuje ministerstvu financií, že nebude môcť ďalej znižovať počty zamestnancov na ministerstve kultúry. Doteraz využívali metódu tzv. kumulácie funkcií, ale tak ako v kapitole kategórie 610, čiže mzdové prostriedky, sa očakáva, a je to adresované ministerstvu kultúry, reálny pokles priemernej mzdy zamestnancov, čoho dôsledkom sú ďalšie obmedzenia možnosti dosahovať stanovené ciele a merateľné ukazovatele ministerstva. Ďalej píšu, že k postupnému znižovaniu počtu zamestnancov v organizáciách rezortu dochádza už niekoľko rokov. Aj nadväzne na vykonaný profesijný a procesný audit a na jeho závery sa ďalšie znižovanie počtu zamestnancov, ktoré bolo logickým vyústením tohto auditu, nebude môcť pre rok 2014 ďalej počítať. A dokonca expressis verbis služobné príjmy a ostatné osobné príjmy v roku 2014 považujeme my z ministerstva kultúry, a odkazujeme ministerstvu financií, za neudržateľné. Čiže predpokladám, že asi zamestnanci a zodpovední zamestnanci, ktorí toto odkazujú ministerstvu financií, si to neťahajú z prstu. A bol tu, a ten audit bol iniciovaný podľa mojich informácií ešte za prvej vlády Roberta Fica, hovoria, sme z hľadiska kumulácie funkcií a z hľadiska prepúšťania na dne. Už ďalej to takýmto spôsobom nejde, máme na ministerstve kultúry najnižšie, myslím, že to bolo 88 eur, nižšie platy ako všade inde a ďalej to touto cestou nepôjde a považujeme toto z hľadiska možnosti dosahovať stanovené ciele a merateľné ukazovatele, ktoré sú na ministerstvo kladené, za neudržateľné. Toto nehovorí opozičný politik zostavovateľovi rozpočtu alebo ministerstvu. Toto hovorí materiál, ktorý sme dostali ako návrh rozpočtu.
Ďalšia kategória, ktorá z hľadiska kultúry ma zaujala, keďže v kapitole Pamiatkového úradu som objavil zásadnú sumu. V prvom pohľade som sa celkom potešil, pretože príjem Pamiatkového úradu z 1,5 mil. v roku 2013 alebo z 1,6 mil. v roku 2012 skočil na 17 mil. 800 tis. korún (Pozn. red.: správne má byť -"eur".). Čiže príjmy na rok 2014 navrhované v sume 17 mil. 800 tis. eur pozostávajú z príjmov v sume 1,5 mil., ktoré štandardne mával tento úrad, a ministerstvo ich považuje za reálny predpoklad vzhľadom na dosiahnuté príjmy v minulých obdobiach. Zostávajúcu sumu tvoria finančné prostriedky z predpokladaného odpredaja prebytočného majetku. Súčasne uvádzame, že predpokladom splnenia tohto ukazovateľa nenaplnenia piatich rizík, ktorým by som sa povenoval následne.
Mal som možnosť sa dopytovať aj na ministerstve kultúry, tam som nedostal odpoveď. Dostal som ju následne, vraj sa teda jedná o odpredaj majetku alebo jednej z budov v Bratislave. Myslím si, že, neviem, nakoľko je to tajná informácia... Je tajná? (Vystupujúci sa obracia na predkladateľa.) Takže ju nezverejním. A možno niekto iný. Ale predpokladám, že audit ministerstva, audit Pamiatkového úradu, možno si to niekto vyžiada na základe zákona č. 211, čiže bude sa odpredávať jedna budova. Viem, že tie možno, možno tie, tu chcem urobiť zadosť, aby tie paranoidné predstavy o tom, že či sa to náhodou netýka kaštieľa v Budmericiach alebo nejakých iných, tak dozvedel som sa, že nie, a môžme hovoriť o tom, že Pamiatkový úrad dostáva, teda dostane do rozpočtu takmer 16 mil. 300 tis. eur odpredajom jednej budovy. Ak teda privatizovať, tak takým spôsobom, že to nazveme "z predpokladaného odpredaja prebytočného majetku". Toto sa objavilo v rozpočte, zatiaľ sa tomu nikto hlbšie nevenoval a možno, že ten, 16 mil. 300 tis. eur začne niekoho zaujímať, kde sa vezmú, a dopátra sa k tomu, že čo teda vlastne bude Pamiatkový úrad odpredávať.
Ďalšiu poznámku, ktorú som chcel spomenúť pri rozpočte, rozpočte v kapitole kultúry, je tá, že na výbore sme sa bavili o možnosti, teda či to programové vyhlásenie, teda ak 2014. rok nie je tým rokom, kedy sa nebude, alebo kedy tá oblasť, kde sa nemá šetriť, ale predsa len sa tam šetrí, že čo nás teda čaká z hľadiska rozpočtu verejnej správy ako takého pre tie ďalšie roky a či sa, existuje nejaký možný predpoklad, že sa bude blýskať na lepšie časy. Chcel by som povedať, že ešte ministerstvo samotné, konečne teda, pristupuje k realizácii investičnej akcie v roku 2014 z hľadiska obnovy Slovenskej národnej galérie a z predchádzajúcich rokov odložené peniaze 11,5 mil. eur sa teda budú používať tento rok. Ale máme dve budovy, jedna je tá spomínaná budova kaštieľa v Budmericiach a druhá, pokračovanie rekonštrukcie Štátnej opery v Banskej Bystrici, kde ministerstvo nepriznáva v rámci kapitálových výdavkov nič. Čiže na výbore som sa pýtal, čo s Budmericami, pretože v momentálnom stave tento objekt stráži SBS-ka, nemá reálne využitie. A pamätáme si to, že prebehlo, pôvodne to používal jeden z našich kultúrnych fondov, momentálne už tu máme vlastne dvojročný, dvojročný časový horizont absolútneho nepoužitia a budúci rok sa teda z hľadiska pokračovania rekonštrukcie kaštieľa v Budmericiach nepočíta ani s jednou korunou alebo s jedným eurom, takže pravdepodobne sa s týmito dvomi objektmi nebude robiť nič.
To svetielko nádeje, ktoré teda má priniesť, bude samozrejme, ako som dostal na, odpoveď na kultúrnom výbore, ráta sa ako keby s tromi oblasťami, takzvaný Integrovaný regionálny operačný program, čiže ráta sa s timevacím, v rámci partnerskej dohody s nejakými európskymi peniazmi v takzvanom IROP-e, alebo aj z výskumu a inovácia, kde by projekt, ktorý rozbehlo ministerstvo, a volá ho Stratégia rozvoja kultúry Slovenskej republiky na rok 2014 a 2020, kde by kultúrna a kreatívna ekonomika mohla nejakým spôsobom participovať aj na tomto, alebo teda z európskych peňazí aj v rámci informatizácie spoločnosti. Čiže nedostal som nejakú reálnu odpoveď na to, že kde sa v kapitole, budúcich kapitolách štátneho rozpočtu pre ministerstvo kultúry môže blýskať na lepšie časy. Skôr som dostal odpoveď takú, že alokácie, ktoré v rozbitých alebo v troch nejaký osiach z hľadiska európskych peňazí by mohli do kultúry byť naliate.
Chcem sa aj v tomto momente opýtať, keďže tu prebieha proces, ktorý tvorí, volá sa Príprava stratégie rozvoja kultúry Slovenskej republiky na rok 2014 až 2020, s kolegom Hraškom sme sa zúčastnili druhej fázy pripomienkovania. Ministerstvo pripravilo pre informáciu na základe zainteresovania rôznych odborníkov takzvanú vstupnú analýzu, predložilo dokument na prvú fázu pripomienkovania. Následne prichádza k druhej fáze pripomienkovania. A stratégia rozvoja kultúry, vznikol taký 7-bodový scenár, akým spôsobom teda stratégia rozvoja kultúry Slovenskej republiky bude prebiehať a bavíme sa o 7-ročnom období. Čiže o období, ktoré nie celkom kopíruje volebný cyklus. Tak možno by som týmto, síce už v záverečnej fáze, ale do budúcna by som to otvoril na širšie, a možno predpokladať teda aj to, že nemusí tu byť SMER naveky a táto republika nebola zakladaná pre iba straníkov SMER-u, otvoriť to širšie a možno zabezpečiť aj stabilitu, ak sa bavíme o strategických dokumentoch napríklad aj v rozvoji kultúry.
Mňa z hľadiska štátneho rozpočtu, keďže ja tu nevidím celkový prepoj, totižto stala sa taká paradoxná vec, že jedno z tých pilierových vecí je takzvaný branding krajiny alebo jednotný branding krajiny navonok. A bola to ako siedma oblasť stratégie rozvoja kultúry, aby sme pôsobili, alebo aby sme sa konečne dohodli na tom, že kultúra má v sebe obsiahnutý potenciál jemnej diplomacie, alebo kultúrnym prenosom, čo si osvojili mnohé krajiny, sa dokáže pôsobiť v regiónoch, kde štandardne Slovenská republiky nie je známa. Dokonca my máme veľké predpoklady tým, že máme tu úrad pod Úradom vlády, ktorý sa volá Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, a vytvoriť nejaké predpolie na to, aby sme mohli ten kultúrny prenos, známosť našej krajiny a potom aj následne z hľadiska kreatívnej, kreatívneho biznisu pôsobiť v niektorých krajinách. Len, čuduj sa svete, že v paradoxnej situácii, kedy sme sa bavili o stratégii rozvoja kultúry Slovenskej republiky na ministerstve, sme išli na hodinový poslanecký prieskum do Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí, a tieto inštitúcie nekomunikujú. Proste priamo pri otázke, či sa zúčastnili, akým spôsobom a či znalosti tam, kde sú najväčšie slovenské enklávy a kde ten úrad má teda nejaké možnosti poskytnúť samotnému ministerstvu, keďže myslím si, že stratégia rozvoja kultúry nemá byť rezortná, ale pri brandingu by malo byť zabezpečené, komunikácia inštitúcií, ako je SACR, inštitúcie ako ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí, ministerstvo kultúry a tak ďalej a tak ďalej, a samotný úrad, ktorý nestojí malé peniaze, a preto ma nenapĺňa veľmi optimizmom, že síce s malými peniazmi v objeme 182 mil. eur tá kultúra stále zostáva Popoluškou a stále sa jedná o oblasť, v ktorej sa aj v týchto rokoch šetrí, nevyužívame ich efektívne, nevieme.
Ono totižto, v čom sa delí tá situácia, v čom je iná tá situácia z minulých rokov? Slovensko bolo zvyknuté na koaličné vlády. Slovensko bolo zvyknuté na to, že SACR bolo pod vplyvom jednej strany, ministerstvo zahraničných vecí jednej, možno ministerstvo kultúry, úrad ďalšej. A možno sa v nejakej nie dobrej, ale v nejakej tradícii zabezpečilo, že personálne obsadenie pod vplyvom politických nominácií celkom nespolupracuje. Lenže my tu máme monolitnú vládu. Tak, kde je problém? Potom už je len nejaký vnútorný problém v nastavení mechanizmov, ak všetci ťaháte, a predpokladám, že ťaháte, za jeden povraz. A toto by malo byť výrazom aj rozpočtu v mnohých oblastiach, ktoré sa mi nezdajú, že vykazujú známky spolupráce a synergických efektov, ako tu bolo často spomínané, ale deje sa to v nejakej tradícii. Niekto to označil tým, že pri tak obrovskom mandáte, ktorý máte, ste mohli byť architektmi nových riešení. A vy ste sa skôr postavili do roviny udržiavačov status quo, niekto to tak až pejoratívne označil, skôr údržbármi toho, čo tu beží. A ja si myslím, že trošička plytváte tým mandátom, ktorý ste mohli urobiť, ktorý ste dostali.
Myslím si, že z hľadiska tých kategórií, ktoré som spomínal, mal som ešte na mysli z tých kapitálových výdavkov niektoré, ale myslím si, že pre účely debaty a toho, že by som rád tak isto podporil nejaký zmysluplný rozpočet, ale nemyslím si, že pre oblasť kultúry sa tento rozpočet môže stretnúť s nejakým mojím vnútorným presvedčením. A preto z týchto troch, štyroch kritických poznámok ja rozpočet nemôžem podporiť.
A to som zabudol ešte spomenúť jednu stavovskú organizáciu, ktorá pracuje s pamäťou národa, a tá dostáva na budúci rok o 73 000 eur rovnako menej. Myslím si, že šetriť na pamäti národa, kultúre sa nevypláca. Tešil som sa, že minister kultúry toto presadil do programového vyhlásenia vlády. A z toho pohľadu je pre mňa návrh rozpočtu pre rezort kultúry sklamaním, preto ho nepodporím.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Miro, mňa zaujal v tvojom prejave jeden údaj. Hovoril si o tom, že kde štát zoberie 3,5 mld. na nejaké splatenie sekery. Nuž, je tu jedna možnosť, o ktorej som už viackrát hovoril, možno tak zaobalene, možno si to viacerí neuvedomili, ale hovoril už o tom aj premiér Fico, že na Slovensko už prišla čínska banka. Možno sa nájde niekde nejaký čínsky investor, ktorý môže priniesť nejaké investície na Slovensko, a 3,5 mld. možno nerobí problém. Otázne je, že čo za to. A čo môže taká malá krajina ako Slovensko ponúknuť takej veľkej Číne? No čoho má Čína nedostatok? Má dostatok lacnej pracovnej sily, dostatok materiálu, akéhokoľvek, ale má povedzme málo vody. A tu môže byť kameň úrazu. Takže musíme si dať pozor, aby to náhodou neskončilo aj týmto spôsobom. V každom prípade súhlasím s tebou, že vláda sa síce snažila urobiť rozpočet, ktorý by bol vyhovujúci, ale vyhovujúci v prvom rade pre ňu. A tieto škrtania, o ktorých hovoril pán Číž, že či sa ešte viacej má škrtať, no malo by sa škrtať, ale nie tam, kde to uškodí tým bežným ľuďom, ale škrtať tam, kde by sa reálne dalo naozaj ušetriť.
Ďalší kolegovia hovorili o reforme ESO. No tu sa tiež hádzali miliónmi, stovkami miliónov, ale reálne sme naozaj nevideli, že kde, z čoho. Zatiaľ len čo sa stretávame práve s verejnou správou, tak všade sú problémy, a tie dokumenty, ktoré majú chodiť, tak chodia takým zaujímavým spôsobom. Takže tam tiež zatiaľ nevidíme naozaj tie možnosti toho šetrenia. Ja som poprosil pána ministra Kaliňáka, nech mi ukáže presne, že ktoré budovy sa kde presunuli, aké úrady, kde sa ušetrilo, koľko, akým spôsobom, ale toto zatiaľ tuná nebolo. Takže zatiaľ sú to len nejaké fiktívne peniaze, ktoré sa akože ušetrili, ale uvidíme, ako to bude ďalej.
V každom prípade súhlasím s tebou, že tento rozpočet nie je nastavený dobre.

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, hostia na balkóne. Trinásť miliárd a sedemnásť miliárd, to sú približne príjmy a výdavky štátneho rozpočtu. Keďže väčšina občanov nemá v podstate ani potuchy, o akých číslach sa tu bavíme, dovolil som si začať práve takto.
V sobotu podvečer som si chtiac-nechtiac pozrel úryvky z vášho snemu, kolegovia zo SMER-u. Váš predseda a zároveň predseda vlády apeloval na vás, na vás všetkých, aby ste boli obozretní, keďže zodpovedáte prakticky za všetko. Ďalej povedal, citujem: "Ak si budeme hovoriť, všetko je perfektné, dobré, nedopadneme ako politická strana dobre." Váš pán predseda mal pravdu. Ste zodpovední za súčasný stav. Nielen preto, a niektorí možno práve preto tu pred vami, kolegovia zo SMER-u, my z pravej strany, ktorá sa kedysi nazývala opozíciou, stojíme, aby sme vám, aby sme vám nadstavili zrkadlo, čo najmenej nepokrivené. V ideálnom štáte by nemala existovať politická kultúra, ktorá odmieta všetko, čo je z opozície a teda logicky aj dobré. V záujme vyššieho dobra, o to viac v čase krízy, na ktorú sa tak, sa tak radi vyhovárate, by sa nemalo stávať, aby správne nápady a návrhy, ktoré môžu našej krajine pomôcť, boli a priori odmietnuté. Niektorí občania v našej krajine hovoria ako o Absurdistane. Som z toho zhrozený, nie však prekvapený. A ani vy by ste nemali byť. To, čo robíte, nepomáha sociálne znevýhodneným masám, na ktoré sa tak radi odvolávate pred voľbami. Vyťažení ste hlavne na vyvolených. A to nehovorím o tých z reality šou.
Je pravdou, že nežijeme v ideálnom štáte a, zdá sa, že ešte ani dlho žiť nebudeme. No predpokladám, že všetci, ktorí tu sedíme, máme našu krajinu radi. Máme tu armádu štyristotisíc nezamestnaných, tisíce ľudí nespokojní, z nedostatkov demokracie alebo podfinancovaného zdravotníctva, hovorím hlavne o sestričkách, školstva, súdnictva, kde pracujú nielen sudcovia, ale aj vyšší súdni úradníci, na ktorých leží častokrát to najväčšie bremeno v justícii, bremeno práce v justícii. Myslím, že je čas načúvať nielen opozícii, ale aj všetkým ďalším občanom tejto krajiny. Ak chcete načúvať, myslím, že zákon o štátnom rozpočte ako zákon roka je tým pravým na začiatok.
K veci. Začnem tak, ako by sa podľa štandardnej a zaužívanej politickej praxe nemalo. Pochválim pána ministra Kažimíra a jeho celý tím, ktorý pracoval na niektorých opatreniach. Niektoré kroky počas tohto roka, ale aj plánované do budúcna, podľa mňa teda aspoň čiastočne prinesú želaný efekt. Opatrenia na zamedzenie úniku DPH a z toho vyplývajúci lepší výber daní, bločková lotéria po vzore Tajvanu, vytvorenie mikroúčtovnej jednotky a legislatívne zjednodušenia z toho vyplývajúce, ako napríklad zjednodušenie účtovnej závierky, to všetko treba podľa mňa hodnotiť pozitívne. A nielen to sú opatrenia, ktoré nás môžu posunúť vpred, keď už nie o pomyselnú míľu, tak aspoň o krok.
Z tej horšej stránky veci. Rozpočet verejnej správy musí rešpektovať domáce pravidlá, ako aj pravidlá vyplývajúce z nášho členstva v eurozóne. Najdôležitejšou domácou legislatívou je ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Aktuálne pripomínam, že až do roku 2017, jeho prechodné ustanovenia, kde sme sami seba celkom správne zaviazali dodržiavať niektoré limity s celkom prísnymi sankciami v prípade nedodržania niektorých z nich, ako napríklad hranica 57-ch %, ku ktorej sa dostanem, 50 % HDP, ku ktorej sa dostanem. Netreba zabúdať na fakt, že po roku 2017 sa tieto limity ešte sprísňujú. Pôjdu, pripomínam, o 10 % dole. Aktuálne je dlh verejnej správy rozpočtovaný na úrovni približne 40 mld., čo predstavuje 56,8 % HDP. Táto hodnota je teda len 0,2 % od ďalšieho limitu, pri ktorom sankcie, ktoré sme si sami na seba v ústave, v ústavnom zákone celkom správne prijali alebo ušili pri prekročení tejto hranice 57-ch %, hovoril to poslanec Kollár, budeme povinní predložiť vyrovnaný rozpočet.
Pán minister, ja len dúfam, že toto nie je plán, aby ste mohli odôvodniť masívne škrty a zvýšenú potrebu konsolidácie, ktorá vlastne v budúcnosti bude musieť nevyhnutne prísť. Inými slovami to znamená buď nutnosť zohnať takmer, alebo cirka 3,5 mld. euro inak ako z pôžičiek, respektíve emitovania cenných papierov, alebo škrtanie na strane výdavkov o túto sumu, teda o 3,5 mld., čo je, ak by to bolo celoplošne, cirka mínus 20 % zo všetkého, a teda aj z platov zamestnancov verejnej a štátnej správy, ktorým ste nedávno pridali 2 %, len pre záznam, išlo o 100 mil. euro.
V európskom rozmere sme sa zaviazali plniť požiadavky Paktu stability a rastu a aj súvisiacich nariadení a zmluvy o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii, tzv. fiškálny kompakt. Z predloženého návrhu rozpočtu sa javí, že ciele, ktoré nám stanovuje ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti, Pakt stability a rastu a tak ďalej, tento rok dodržíme a s božou pomocou viac-menej aj budúci rok. Také sú teda prognózy ministerstva financií. Toto by som tiež rád hodnotil kladne, aj keď, aj keď pomerne opatrne, pretože tieto ciele dosahujete skratkami. Skratkami, ktoré nás môžu doviesť na cestu maďarskú, grécku, portugalskú či írsku, kde verejný dlh, t. j. peniaze, ktoré si museli tieto krajiny na správu štátu požičať, budú raz musieť vrátiť. A keďže pôžičky nie sú zadarmo, dámy a páni, okrem dlhu samotného bude treba splácať aj úroky. My dnes na úrokoch ročne platíme 1,35 mld. euro. Ešte raz, 1,35 mld. euro na úrokoch z pôžičiek.
Som si vedomý, že pre správu krajiny si musíme požičiavať. Ale za akú cenu a hlavne dokedy? Myslím, že nikto tu v sále nemá pochybnosť o tom, že platiť ročne viac ako miliardu na úrokoch nie je v poriadku. Tento dlh za roky 2007 až 2013, doplním pána spravodajcu, sa zvýšil o 140 %, za roky 2007 až ´13 sa dlh zvýšil o 140 % a úroky z neho o 61 percent. Krajiny ako Estónsko, Fínsko, ak sa nemýlim, aj Luxembursko, toto pochopili a ich rozpočet je plus-mínus vyrovnaný a v minulosti bol, ak sa nemýlim, aj prebytkový.
Čo sa týka rozpočtových opatrení a konkrétnych čísel a ich zdôvodnenia, bolo tu povedané na úvod, myslím, že už od pána, alebo hlavne od pána Mikloša, takže nebudem sa opakovať, dovolím si len predsa niektoré čísla zopakovať, ktoré teda nemusia byť pre bežného občana veľavravné, ale minimálne určujú trend, ktorým sa uberá táto krajina a táto vláda. Ak som správne pochopil slová pána premiéra Fica, konsolidáciu verejných financií, t. j. znižovanie zadlženosti považujete za jednu z priorít, ak nie prioritu najvyššiu. Hlavné plánované konsolidačné úsilie bolo na tento rok naplánované vo výške 1,3 % HDP. No pod vplyvom vonkajších okolností a hlavne legislatívnych zásahov vlády sa znížilo na 1 % HDP. Pre zrozumiteľnosť, konsolidáciou sa myslí to, ako znižujeme, respektíve nezvyšujeme verejný dlh. Vy ste z týchto čísiel poľavili. Vyplýva to hlavne z toho, že na zhoršenie rozpočtovej situácie vláda reagovala najmä jednorazovými opatreniami, ako napríklad nižšie výdavky na spolufinancovanie Európskej únie, ku ktorým sa ešte, ku ktorým sa ešte vrátim, vyšší odpredaj núdzových zásob ropy, rozpustenie rozpočtových rezerv, získanie druhého piliera a presun výdavkov do ďalších rokov. Zásadne ste na tento problém a tento stav nereagovali štrukturálnymi opatreniami, t. j. dlhodobými, ktoré zabezpečia udržateľnosť verejných financií. Toto je podľa mňa chyba. A to si uvedomujú, predpokladám, aj ľudia na ministerstve.
Čo sa týka budúcnosti, t. j. roku 2014, tvrdíte, že objem opatrení, ktoré bude treba robiť na zníženie dosiahnutého plánovaného schodku, by mali byť vo výške 1,8 % HDP, pričom 0,8 % HDP z tých 1,8 budú tvorené trvalými opatreniami a ostatné dočasnými. Avšak Rada pre rozpočtovú zodpovednosť vo svojej správe podiel týchto dočasných a jednorazových opatrení hodnotí až vo výške 1,6 % HDP. Čiže v podstate celkom opačne a teda opäť inak ako štrukturálne, respektíve inak, ako nám odporúča Európska komisia.
Ďalšie konkrétne čísla. Konsolidačné úsilie vo vašom rozpočte predpokladá, sa predpokladá vo výške mínus 0,2 % v roku 2014. Predpokladá sa tak nárast štrukturálneho deficitu v roku 2014 o 0,2 percenta. Rovnaký ukazovateľ odhaduje Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, avšak už vo výške, ktorá je vyššia, a to je mínus 0,5 %, Európska komisia dokonca mínus 0,8. Myslím, že dvojnásobný, respektíve štvornásobný rozdiel nezávislých, teda ak hovorím o Rade pre rozpočtovú zodpovednosť, inštitúcií, je to celkom problém. Takéto mylné čísla by sa podľa môjho názoru v rozpočte nachádzať nemali, alebo minimálne takéto odchýlky. Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť v roku 2014 štrukturálny deficit vzrastie o 0,5 % HDP na 4,1 %HDP, a to aj napriek miernemu poklesu skutočného deficitu verejnej správy na 2,8 % a priaznivejším ekonomickým vplyvom.
Pre mňa je celkom prekvapivé, že ak je záväzok vášho premiéra konsolidovať, prečo sa štrukturálny deficit zvyšuje, prečo je konsolidačné úsilie dokonca podľa vás opačné, teda záporné. Podľa mňa sa tomuto konsolidácia nehovorí. Žiaľ, nerobím to rád, ale opäť zas ľuďom niečo sľubujete, čo nebudete môcť dodržať. Táto vláda navyše nešetrí tak, ako sa opakovane ľuďom zaviazala prostredníctvom médií. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť vypočítala, že upravené výdavky majú narásť v roku 2014, majú narásť, to je prvá významná skutočnosť, o 3,7 % prevádzkové a 2,4 % legislatívne. Podtrhnuté a spočítané, upravené výdavky porastú v roku 2014 o 5,3 percenta.
Ešte späť k tým neminutým eurofondom. Opäť len pre záznam. Oproti rozpočtu sa do ekonomiky, našej ekonomiky dostalo menej zdrojov o 1,3 mld. eur vrátane spolufinancovania. Skutočnosť, že neboli čerpané eurofondy tak, ako bolo plánované, nepovažujem za pozitívnu, a, pardon, považujem, nepovažujem za pozitívnu aj napriek tomu, že to malo pozitívny dopad na výšku deficitu, keďže práve v období konsolidácie mohli byť tieto prostriedky nápomocné v ekonomike pri tvorbe vyššej produkcie, zvyšovania počtu pracovných miest, navýšenia čistého bohatstva krajiny a teda aj kvality života. My sme ich proste neminuli. Bodka. A ešte to považujeme za pozitívne.
Verím, pán minister, že v budúcom období bude čerpanie eurofondov na omnoho vyššej úrovni, pretože ak nie, slová o tom, že naše členstvo v EÚ má neskutočný význam z hľadiska väčších príjmov, budú strácať na svojej sile. Opäť keď to všetko zhrniem, a to hovorím hlavne o vašich číslach v rozpočte a číslach hodnotiacej správy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, pochopiteľne sa štrukturálne saldo verejných financií nezlepšuje. Inými slovami, konsolidovali ste menej, ako ste plánovali, alebo inak, keď ste sa o to pokúšali, nerobili ste to tak, aby ste svoj plán dodržali.
K tomu pojmu štrukturálne saldo. Podľa ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, prečítam definíciu, "ide o hodnotu salda rozpočtu verejnej správy upravenú o vplyv hospodárenia podnikov štátnej správy, podnikov územnej samosprávy a Národnej banky Slovenska, o vplyv hospodárskeho cyklu, jednorazové vplyvy a náklady na správu dlhu verejnej správy". Inými slovami, preložené do ľudskej reči, to znamená, štrukturálne saldo je čo možno najreálnejšie vyčíslenie skutočného ničím nesystémovým neskresleného deficitu verejných financií. Hovorím o udržateľnosti verejných financií do budúcna.
Kladná hodnota konsolidačného úsilia vypovedá o trvalom znížení schodku. Keďže vy ju máte zápornú, robíte to opačne. Áno, viem, pán minister, že dnes je možno ťažko hovoriť o výške, konkrétnej výške štrukturálneho salda v tejto chvíli, no myslím, že nielen ja, ale aj viacerí budeme pozorne, možno túžobne a možno s obavami očakávať výsledky, ktoré poskytne EUROSTAT v apríli v novej metodike ESA 2010.
Na čo však chcem tým všetkým poukázať, je hlavne trend. Trend, že namiesto skutočnej konsolidácie a zavádzania zásadných opatrení na zlepšenie podnikateľského prostredia, ktoré je zdrojom nielen vyššieho HDP, ale aj práce pre ľudí a teda aj zvyšovania ich kvality života, používate jednorazové a dočasné opatrenia či účtovné operácie na prekrytie toho, že s verejnými financiami máme problém. A to nielen vy alebo my, ale aj všetci ďalší občania. Udržateľnosť verejných financií je teda otázna. Tento problém však sám od seba nezmizne, pokiaľ ho nebudeme riešiť zodpovedne. A to myslím, že je záväzok pre nás všetkých.
Bolo povedané, že rozpočet je údržbársky, prezidentský, nezodpovedný, nekompetentný. To som, tieto pojmy som zachytil. Sú to podľa mňa pomerne silné, expresívne slová s politickým nádychom, preto si dovolím citáciu z dokumentu, na ktorý som sa už odvolával, Hodnotenie návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2014 až 2016, ktorý vypracovala Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Ešte možno na chvíľku odbehnem, táto rada je nezávislý orgán monitorovania a hodnotenia vývoja hospodárenia Slovenska a hodnotenia plnenia pravidiel rozpočtovej zodpovednosti. Členmi rady sú traja ľudia, ktorí boli zvolení v tomto parlamente trojpätinovou väčšinou a, ak sa nemýlim, naprieč celým politickým spektrom, preto si myslím, že o ich objektívnych informáciách by nemalo byť pochýb. Takže ten citát, ak sa nemýlim, už tu zaznel, ale je podľa mňa tak veľavravný a tak výstižný, že zopakovať sa ho určite oplatí. Takže ten citát: "Návrh rozpočtu na rok 2014 zhoršuje dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Je postavený najmä na jednorazových a dočasných opatreniach, ktorých vplyv v strednodobom horizonte pominie, a bude potrebné ich nahradiť štrukturálnymi opatreniami. Znížiť štrukturálny deficit v blízkosti 4 % HDP v roku 2014 na 0,5 % HDP v priebehu troch rokov je veľmi ambiciózny plán." Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, tento nezávislý, naozaj asi možno jeden z mála v tejto republike nezávislý orgán, povedal, že nešetríte a vaše úsilie do budúcna podľa toho, čo je predložené, je príliš ambiciózne. Z hľadiska trendu, na ktorý som poukázal, sú teda akékoľvek ambície otázne, ak vôbec reálne.
Na záver, kolegovia, vychádzajúc z toho, že aj rodina, malý či stredný podnikateľ, rovnako tak veľká firma sa musí správať ako dobrý hospodár, nevidím dôvod, aby sa štát správal inak. Viacerí z nás sa stretávame s ľuďmi. Podľa toho, čo počúvam ja, ľudia si nemyslia, že štát je dobrý hospodár. Tie otázky, ktoré mi pokladajú alebo o ktorých sa bavíme, znejú zhruba takto: Je štát dobrý hospodár, ak financuje cirkvi, ktoré to nepotrebujú? Kde cirkevní hodnostári požívajú nadštandardné benefity? Ja viem, že otázka odluky cirkvi od štátu možno nie je na tepe dňa, ale som presvedčený, že ako každá téma, ktorá má pomôcť rozpočtu, by na tepe dňa byť mala, minimálne teraz. Je štát dobrý hospodár, ak dáva peniaze namiesto na trénerov a mládež na výstavbu futbalových štadiónov, kde, navyše, na také, ktoré ich ani nepotrebujú, alebo nežiadajú? Je štát dobrý hospodár, ak nepodporuje mladých, ich potenciál, ich šikovnosť, ich možné nápady pre lepšie Slovensko? Je štát dobrý hospodár, ak dostatočne nechráni svoje životné prostredie a veľmi slabo využíva turistický potenciál, ktorý Slovensko má? Je štát dobrý hospodár, ktorý kúpi stratovú firmu, ako napríklad SPP? Je štát dobrý hospodár, ak pripraví zákon iba pre jeden podnikateľský subjekt? Hovorím o zákone o obnoviteľných zdrojoch, ktorý sa tu vyskytol minulý rok na Vianoce. Nechcem sa vracať k tomu, k tým detailom, ale všetci vieme, že to nebolo úplne kóšer. Takto by som mohol pokračovať pomerne dlho.
Možno len taký odkaz, keď som sa pripravoval na túto schôdzu, tak som si pozrel niektoré takéto ad hoc opatrenia, ad hoc veci, nazvime si ich kauzy, ktoré na jednej webovej stránke sú pekne zosumarizované, kde sa tu, tvrdí sa, že štát bol pripravený o 3 mld. euro za ostatné roky iba na týchto kauzách.
Vážený pán minister, kolegovia zo SMER-u, vaše doterajšie kroky, ktoré dali obsah tomuto rozpočtu, ukazujú, že ľudia sa nemajú lepšie. Ten, kto vidí, že za to, čo odvedie štátu, nedostáva adekvátnu hodnotu v podobe starostlivosti štátu o jeho blaho ako občana, odchádza, minimálne podnikateľský subjekt opúšťa podnikateľskú činnosť, alebo odchod zvažuje, ak hovoríme napríklad o firmách, ktoré zvažujú odchod do daňových rajov, alebo tam už sú. Malí a strední podnikatelia, ale aj občania zo strednej vrstvy, ktorí by mali tvoriť chrbtovú kosť našej spoločnosti a ekonomiky, dostávajú od vás ďalšie a ďalšie prekážky v podobe zvyšovania daní a odvodov, sprísňovania Zákonníka práce, čoho dôsledkom je hlavne zvyšovanie nezamestnanosti, ako aj ďalších opatrení, ktoré v podnikateľskom prostredí mu nepomáhajú, práve naopak, škodia. Podnikateľské prostredie, konkurencieschopnosť či atraktivita našej krajiny z pohľadu investovania sa vo všetkých možných rebríčkoch aj naďalej prepadá. A to už teraz nehovorím o rebríčkoch vnútroštátnych, ale o rebríčkoch ako je Doing bussines, rebríček časopisu Forbes, to znamená ľudí alebo subjektov, ktoré sú zvonka, ktoré nepoznajú situáciu tu, tu v krajine zvnútra, ale vidia ju ako nepotenciálnu na investovanie.
Na základe podložených čísel nie je teda vidieť žiadna stratégia v riadení verejných financií a, žiaľ, ani to pomyselné svetlo na konci tunela. Preto, vážení kolegovia, hlavne zo SMER-u, dovoľte mi povedať, že ja za tento rozpočet hlasovať nemôžem, aj keby som skutočne veľmi rád chcel. Verím, že niektoré skutočnosti, ktoré som uviedol ja a moji kolegovia, vám ukázali, prípadne vás presvedčia o tom, že treba nielen s rozpočtom, ale aj s týmto štátom niečo robiť, niečo, niečo viac a niečo zodpovednejšie.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Ďakujem, Martin, nielen za podporné stanovisko, ale aj za rozšírenie, prehĺbenie a doplnenie toho, na čo som sa snažil upozorniť vo svojom vystúpení. Podobne aj pani podpredsedníčka Erika poukázala na podobný problém, na problém toho, že kým nezosobníme zodpovednosť verejných činiteľov za narábanie s verejnými zdrojmi, dovtedy sa zrejme nič zásadné nezmení. Takže úplný súhlas a ďakujem za doplnenie.

Ďakujem pekne. Pán kolega, si urobil takýto prierez ako rezortom pôdohospodárstva, tak aj životného prostredia, ďakujem ti zaň.
Pýtaš sa, prečo sa do rozpočtu nedostávajú rozkradnuté peniaze? No ja tvrdím, že zodpovednosť není tu, je tu iba politická zodpovednosť, není osobná a hmotná. To znamená, nikto nebude postihnutý. Politická u mňa nespĺňa kritéria zodpovednosti. Že chýba podpora našich ľudí, hlavne malých a stredných podnikateľov, to je myslím, že, by som povedal, že takou chybou každej vlády, ktorá tu nasľubovala, ktorá tu bola doteraz za tých 23 rokov, a, žiaľ, to sa nám nepodarilo.
Zelená ekonomika. No za vlády, v prvom období vlády Roberta Fica vieme, že rezort ministerstva životného prostredia bol zlikvidovaný. Za vlády pani Radičovej, toho krátkeho obdobia, bol znovu kreovaný. A tvrdím, že, žiaľ, rezort životného prostredia a pôdohospodárstva sú stále na chvoste chvosta nejakého záujmu. Čo sa týka Úradu geodézie a kartografie a katastra, ja tvrdím, že pokiaľ nebudeme mať grunt, pozemky vysporiadané, nebudeme mať listy vlastníctva, nebudeme vedieť, koľko tu máme pozemkov, koľko tu máme vlastníkov, tak nemôžme plánovať žiadny ekonomický rozvoj na území Slovenskej republiky. A pre mňa je nepochopiteľné, prečo keď môžme pod jednou metodikou mať celé územie urobené, aby tie listy vlastníctva boli, Úrad geodézie a kartografie a katastra držíme v bdelej kóme. Nie sme v stave im vyčleniť financie, aby sme konečne vedeli, čo tu na našej krajine máme. To je pre mňa nepochopiteľné. A myslím si, že zase márnime čas a plytváme tam, kde by sa plytvať nemalo.
Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, pán minister, pán spravodajca, dámy a páni, nie som ekonóm, ale myslím si, že o štátnom rozpočte by mali uvažovať a hovoriť aj neekonómovia. A snáď to nebude považované za prejav mojej neskromnosti, keď dokonca poviem, že to môže byť obohatením rýdzo ekonomického uvažovania. Nezávidím predkladateľovi tohto rozpočtu a nespochybňujem to, že výzvy, ktorým pri jeho príprave a obhajobe čelil a čelí, nie sú malé. Nemyslím si ani, že všetko v tomto rozpočte je zlé. Myslím si, že to, čo sa v rámci reštrikcií podarilo, je svojím spôsobom taký malý zázrak, aj keď je to za cenu rôznych obetí a v mnohých prípadoch, ako poviem aj v nasledujúcom, aj za cenu niekedy šetrenia na nesprávnom mieste. Ani netvrdím, že všetky problémy, ktorým minister financií čelí, idú na vrub len tejto vlády.
Nedá mi však nepripomenúť rozšafnú hospodársku politiku počas prvej vlády Roberta Fica, ktorej následky sa vracajú ako bumerang jeho druhej vláde. Boli to predsa najmä roky 2006 až 2010, keď nás vláda učila, že život na dlh je to „pravé orechové“ a kedy sa podchvíľou vynárali a dlho zostávali nepotrestané nové a nové nástenkové, emisné a podobné kauzy, dávajúce zelenú finančným podvodom a tunelovaniu verejných prostriedkov. Tie sumy, o ktoré Slovensko pri týchto kauzách prišlo, sú plus-mínus exaktne vyčísliteľné a viac-menej známi sú aj tí, ktorí ich spôsobili. Neznáme a nepochopiteľné je len to, prečo sa tie scudzené prostriedky do rozpočtu dosiaľ nevrátili a prečo sa tvárime, ako by nám to ani nevadilo. Toľko, takpovediac, k historickému, aj keď naďalej aktuálnemu pozadiu.
A teraz k diskutovanému návrhu. Predložený návrh rozpočtu je podľa mňa problematický, čo sa týka takpovediac formy aj obsahu. K tej forme by sa dalo vzniesť viacero výhrad: od toho, ako napochytro alebo niekedy aj vôbec bol prerokovaný na výboroch až po to, ako sa ho snažíte dodatočne meniť pozmeňujúcimi návrhmi, čo je, mierne povedané, neštandardné. Teda myslím zo strany vládnej strany SMER a jej poslancov. Ale o tom dosť podrobne a presvedčivo hovorili moji predrečníci a predrečníčky, a nemá význam, aby som to opakoval aj ja. Aj o obsahovej stránke navrhovaného rozpočtu sa tu už povedalo dosť, zrejme sa tu ešte povie dosť a budem sa preto snažiť čo najviac vyhnúť duplicitám.
Rád by som sa na kauzu navrhovaný štátny rozpočet pozrel z troch aspektov. V prvom rade ide o samotnú filozofiu tvorby rozpočtu a jej súlad, respektíve nesúlad s programovým vyhlásením vlády. Medzi týmito dvoma zásadnými dokumentmi vidím podstatný rozpor. Ten rozpor sa dá nájsť na mnohých miestach, ale ja sa dotknem len toho, že návrh rozpočtu vôbec nezohľadňuje deklarované prísľuby vlády o prechode na zelenú ekonomiku a trajektóriu trvalo udržateľného rozvoja.
Hlavný dôvod, prečo je to tak, vidím v odmietnutí čo i len opatrne prikročiť k ekologickej daňovej reforme. Ako sme tu viackrát hovorili, hlavným zmyslom ekologickej daňovej reformy je logicky vyššie zaťaženie „vecí“, ktorých chceme mať čo najmenej. Napríklad nadmerného čerpania surovín, plytvania vzácnymi zdrojmi, devastácie krajiny, znečistenia životného prostredia a podobne, a, naopak, čo najnižšie zaťaženie toho, čoho chceme mať čo najviac, teda najmä pracovných príležitostí. Táto reforma je rozpočtovo neutrálna v tom zmysle, že čo na jednej strane získame, ušetríme, to na druhej strane môžme potom prerozdeliť tam, kde to potrebujeme.
Ale aj bez splnenia vyššie uvedenej, pripúšťam, že pomerne revolučnej požiadavky, ku ktorej sa prijatými daňovými a odvodovými pravidlami, najmä v uplynulom roku SMER nielenže nepriblížil, ale skôr sa od nej vzdialil, sa dalo aspoň čiastočne dodržať sľuby programového vyhlásenia vlády. Stačilo napríklad dôsledne využiť očakávané zdroje z predaja emisných kvót na skutočne zelené projekty, akceptovať naše požiadavky na ozelenenie procesov verejného obstarávania, či podmieniť investičné stimuly aj ich environmentálnym prínosom.
Bolo tu už viackrát spomenuté kvantum parciálnych rizík rozpočtu. Ja hlavný problém alebo, ak chcete, riziko vidím v tom, že dostatočne systémovo nerieši problém rastúceho dlhu verejných financií, pomáha konzervovať prekonaný rozvojový model industriálnej éry, nezakladá udržateľné smerovanie ekonomiky, nepodporuje malých a stredných podnikateľov domácej proveniencie, ako aj v tom, že systémovo ide daňová, odvodová i celková hospodárska politika štátu tak, ako je počas tejto vlády nastavená, v protismere proti perspektívnym a dlhodobo udržateľným trendom, a to napriek početným reštrikciám, ktoré sú, ako som už povedal, nie vždy nasmerované tým správnym smerom a dotýkajú sa neraz i vitálne dôležitých oblastí. Kým na druhej strane nepostihujú napríklad problematické dotácie, garancie a podobne do aktivít, ktoré v konečnom dôsledku prinášajú viac škody ako úžitku. Ako perličku spomeniem pol milióna eur na zvrátenú propagáciu uskutočnenia olympijských disciplín na území našich národných parkov.
Práve krízové roky sú výzvou, aby sme hľadali riešenia z kategórie win-win stratégií dvojitých alebo viacnásobných víťazstiev. Zelené projekty, podpora zelenej, a nie sivej, teda betónovej, infraštruktúry, sú priam ideálnou ukážkou uplatnenia takejto win-win stratégie, lebo sú skutočne prínosné paralelne vo viacerých sférach a následne prinášajú synergické efekty.
Z ekonomického hľadiska ide o rozvojový impulz, o ktorom pán premiér tak rád hovorí. Len kým on uvažuje o rozvojových impulzoch v intenciách polovice 20. storočia a Slovenska ako krajiny tretieho sveta, zelené projekty sú témou storočia 21., éry postindustrializmu a kategórie veľkostne s nami porovnateľných krajín, ako je napríklad Fínsko či Dánsko. Zahraničné skúsenosti dokazujú, že jedno euro vložené do takýchto zelených projektov a realizácií prináša dve eurá následných benefitov. Tak prečo sa im, preboha, tak bránime, ako niečomu, čo je ekonomicky nezaujímavé, či dokonca škodlivé?
Zo sociálneho hľadiska ide o možný generátor množstva dlhodobo udržateľných pracovných príležitostí.
A last but not least, ide, samozrejme, o príspevok k zlepšeniu životného prostredia a celkovej kvality života obyvateľov Slovenska.
A ešte niečo: išlo by aj o opatrenie, ktoré by zlepšilo medzinárodné renomé Slovenska a posunulo krajinu tým správnym smerom na trajektóriu dlhodobo udržateľného spôsobu existencie. My však radšej robíme pravý opak a dotujeme neefektívne, neperspektívne a často i škodlivé prevádzky namiesto toho, aby sme vytvárali podmienky na ich transformáciu na niečo zmysluplné a perspektívne. Plánujeme a neraz i realizujeme projekty v duchu 50. rokov minulého storočia. A nepodporíme ani za nič pozitívne trendy a udržateľné aktivity na domácej báze.
Druhá hierarchická úroveň môjho pohľadu na návrh rozpočtu sa týka jednotlivých rozpočtových kapitol. Dotknem sa aspoň dvoch skupín kapitol.
V prvom rade tých, ktoré gestoruje náš výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Ako kapitola pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, tak aj kapitola životného prostredia stojí a padá na peniazoch z Bruselu a to v rozsahu, ktorý musí nepripraveného čitateľa priam šokovať. Možno sú euro peniaze istejším zdrojom, ako čím ďalej tým viac virtuálne domáce zdroje. Ale najmä v prostredí SMER-u, v ktorom sa často spomína vízia sebestačnosti Slovenska v rôznych oblastiach, mi to pripadá byť prinajmenšom zvláštne. Dvojnásobne pri rezortoch, kde ide o pôdu, potraviny, lesy, vodu, vzduch, prírodu, teda statky, na ktorých sme dlhodobo existenčne závislí, ešte oveľa viac ako na rope, zemnom plyne či uráne. Nehovoriac o tom, ako tu takzvaní priatelia kohézie svorne plačú, že ten zlý Brusel nám dáva stále tak málo a ako nás diskriminuje. Akosi sme si nevšimli, priatelia, že od vstupu do klubu najbohatších krajín sveta, zvaného OECD, je našou povinnosťou viac dávať, ako brať.
Kapitola ministerstva životného prostredia si vyslúžila nelichotivý prívlastok najviac zoškrtanej kapitoly spomedzi rozpočtových kapitol v predloženom návrhu rozpočtu, pričom len časť tejto redukčnej diéty ide na vrub presunu časti rezortnej štátnej správy pod krídla rezortu vnútra v rámci centralizácie moci s názvom ESO. Aby som bol konkrétnejší, celkové výdavky kapitoly v porovnaní s rokom 2013 klesajú o 205 mil. eur, čiže o 33,9 percenta. Prostriedky štátneho rozpočtu mimo transferov z EÚ a spolufinancovania klesajú v porovnaní so schváleným rozpočtom dokonca o 43,6 percenta, v absolútnych číslach o 30,5 mil. eur, s odôvodnením, že uvedený pokles spôsobil najmä program ESO, teda strata časti kompetencií. Nie je to však pravda, lebo z rozpočtovej kapitoly rezortu vnútra sa možno dozvedieť, že delimitované prostriedky z ministerstva životného prostredia predstavujú iba necelých 14 mil. eur, teda ani nie polovicu zo sumy 30,5 mil. eur z verejných zdrojov, o ktorú bude rezort životného prostredia v porovnaní s minulým rokom ukrátený.
Pokiaľ by však škrtanie v rezorte išlo na úkor napríklad výstavby nových priehrad a betónovania tokov a potokov, potom by to nemusela byť až taká zlá správa. Obávam sa však a viaceré čísla, uvedené v rozpočte ma presviedčajú o tom, že práve toto nebude hlavná sféra škrtania a škrtenia. O tom svedčí aj nasledujúcich pár údajov. Na odpadové hospodárstvo a environmentálne rizikové faktory sa v roku 2014 rozpočtujú prostriedky o 39,7 % nižšie ako v schválenom rozpočte na rok 2013, ochrana prírody a krajiny zaznamená pokles oproti predchádzajúcemu roku alebo tomuto roku o 8,85 %, SHMÚ, medziročný pokles zo 4,95 mil. eur na 3,47 mil. eur. A takto by sme mohli ešte dosť dlho pokračovať.
Čo sa týka návrhu rozpočtu kapitoly ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, celková výška rozpočtovaných výdavkov na rok 2014 je v porovnaní s rokom 2013 nižšia o 11,1 %, pričom delimitácia obvodných pozemkových úradov a obvodných lesných úradov do pôsobnosti ministerstva vnútra sa na tomto znížení podieľa menej ako 10 percentami.
Podpora ekologického poľnohospodárstva a viacerých ďalších žiaducich segmentov v rámci rezortu je oveľa viac rétorickým cvičením, ako skutočnosťou.
Okrem vyššie uvedených nám prislúcha jedna menšia kapitola, o ktorej sme na našom výbore opakovane dosť podrobne hovorili, lebo návrh jej rozpočtu je bezmála likvidačný. Ide o Úrad geodézie, kartografie a katastra. Samotný úrad možno rok 2014 prežije, ale akútne ohrozený je napríklad veľmi potrebný inštitút pozemkových úprav a prostriedky na ne z EÚ, ktoré by sme mohli a mali čerpať. Ide opäť o jeden z vyššie spomínaných win-win prístupov, ku ktorému sa chováme macošsky. Vedenie úradu upozorňuje, že bez schválenia finančných prostriedkov pre jednotlivé priority nebude rezort schopný zabezpečiť plnenie úloh, ktoré sú v nich definované a na ktoré by požadované prostriedky mali byť poskytnuté. Ide okrem iného o ukončenie ROEP, zavedenie národných projektov OPIS do praxe a ich následnú "prevádzko-údržbu", riešenie úloh vedy a výskumu a podobne. V tomto prípade ide o typickú ukážku šetrenia na nesprávnom mieste, lebo len pri neukončených registroch do 31. 12. 2014 hrozí celková strata viac ako 9 mil. eur a ďalšie straty hrozia pri ďalších tituloch a programoch v rámci tejto kapitoly.
Druhú skupinu, o ktorej chcem stručne pohovoriť, tvoria ostatné rozpočtové kapitoly. A za všetky si všimnem aspoň nadstavbové kapitoly rezortu kultúry a rezortu školstva, vedy a športu.
Navrhovaný rozpočet rezortu kultúry je takmer o 5 % nižší, ako bol v roku 2013. Za pozitívum možno označiť mierny nárast prostriedkov pre Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, čo však nemusí automaticky znamenať aj navýšenie prostriedkov do obnovy pamiatok, čo naznačuje aj skutočnosť, že obnovu nehnuteľných pamiatok nenachádzame ani v prehľade strategických zámerov rozpočtovej kapitoly. Podpore a rozvoju kultúry na Slovensku by mohol významne napomáhať grantový systém ministerstva kultúry, ktorý obsahuje veľké množstvo položiek. Žiaľ, jeho navrhovaný rozpočet, 20 mil. eur, nie je schopný ani len sčasti pokryť všetky oprávnené nároky a požiadavky.
Ako školstvo, tak aj veda, výskum a napokon aj masový šport trpia na Slovensku dlhodobým deficitom prostriedkov. To je notoricky známa skutočnosť. Je nad slnko jasné, a štrajk učiteľov to len zvýraznil, že financovanie nášho školstva je obrovská medzinárodná blamáž. Ale netýka sa to len platov učiteľov. Týka sa to aj učebných pomôcok, zariadenia, vybavenia a stavebno-technického stavu veľkej časti našich škôl.
Ale asi nič tak na Slovensku zdrojovo nezaostáva za európskym priemerom a odporúčaniami Európskej únie, ako veda a výskum. S cirka pol percentom HDP na vedu a výskum sme na tom trikrát horšie ako v susednej Českej republike a takmer štyrikrát horšie v porovnaní s odporúčaniami EÚ. Tento stav pretrváva dlhodobo a máločo nasvedčuje tomu, že by ho niekto chcel zmeniť. Tých pár tisíc slovenských vedcov a výskumníkov zrejme nepredstavuje relevantne veľkú voličskú základňu, ktorá by politikom SMER - SD stála za pozornosť. A to ešte nehovorím o tom, že v počiatočných štádiách tvorby tohto návrhu rozpočtu sa celkom vážne hovorilo o 20-percentnom znížení rozpočtu kapitoly SAV a až po veľkom kriku, stresovaní vedcov a siahodlhom vyjednávaní sa rozpočet na rok 2014 aspoň priblížil tomu z roku 2013. Pravdu majú zrejme tí, ktorí hovoria, že na Slovensku je možné všetko.
Aby som bol opäť konkrétnejší, dovoľte mi odcitovať stručne z listu Vedeckej rady Slovenskej akadémie vied týkajúceho sa potreby alebo nevyhnutnosti zlepšenia financovania APVV, čiže Agentúry na podporu výskumu a vývoja. Je to, aby ste vedeli, pokiaľ nerobíte v tomto prostredí, prakticky jediný reálny domáci zdroj, ktorý bol schopný financovať aj väčšie projekty. Máme ešte VEGU, ale tá je skôr zameraná na, povedal by som, mikroprojekty. Takže Vedecká rada SAV požaduje zlepšiť financovanie tejto agentúry tak, aby mohla naďalej plniť funkcie, ktoré jej vyplývajú zo zákona. "Vedecká rada SAV s obavou sleduje vývoj v oblasti financovania Agentúry na podporu výskumu a vývoja. Rozpočet APVV klesol z hodnoty približne 38 mil. eur v roku 2009 na 27 mil. eur v roku 2013. V návrhu štátneho rozpočtu na rok 2014 nie sú alokované prostriedky potrebné na vyhlásenie všeobecnej výzvy a na úplné financovanie už schválených vedecko-výskumných projektov. Keďže už v roku 2013 nebola vyhlásená všeobecná výzva, nevyhlásením výzvy v roku 2014 vznikne na pracoviskách SAV a univerzít kritická situácia. Pri takomto stave financovania veda a výskum nemôžu plniť svoju funkciu, potrebnú pre podporu rastu a konkurencieschopnosti hospodárstva a pre rozvoj celej spoločnosti v Slovenskej republike tak, ako je to dokumentované vo vládou schválených dokumentoch. Či už ide o Stratégiu výskumu a inovácií pre inteligentnú špecializáciu Slovenskej republiky, národný program reforiem Slovenskej republiky a ďalších. Navyše v dôsledku nedostatočného financovania je ohrozená prevádzka a údržba nových unikátnych experimentálnych zariadení získaných v poslednom období zo štrukturálnych fondov. Obraciame sa preto na vládu Slovenskej republiky, aby sa zasadila o zvýšenie rozpočtu APVV tak, aby bola zabezpečená kontinuita financovania vedy a výskumu v Slovenskej republike." Koniec citátu.
A napokon sú tu subtílnejšie témy v rámci jednotlivých kapitol. Sem patrí napríklad skutočnosť, že slovenský podiel HDP na zahraničnú rozvojovú pomoc patrí k najnižším v Európskej únii. Ak máme byť konkrétni, tak tá suma je cirka štyrikrát nižšia ako náš záväzok, ktorý sme sa zaviazali plniť od roku 2015. Takže minimálne vo výhľade rozpočtu na rok 2015 by sa sľúbená suma mala objaviť. Osobne som ju tam nenašiel a obávam sa, že tam naozaj nie je a nebude. Realita je skôr opačná, prostriedky na rok 2014 medziročne dokonca mierne klesajú.
Iným prípadom sú zdroje na podporu fungovania tretieho sektoru, jedného z mála segmentov našej spoločnosti, ktorý viac dáva, ako berie. Ale aj tak naši financmajstri stále špekulujú, ako jeho chabé zdroje ešte viac okresať. Nad tretím sektorom visí dlhodobo Damoklov meč zníženia výšky daňovej asignácie. Hovorila o tom tu nedávno podrobne pani poslankyňa Žitňanská, takže to nebudem opakovať. Čiže dochádza k dlhodobému poklesu verejných zdrojov v prospech mimovládnych organizácií. A to bez toho, aby tu vznikla reálna alternatíva, napríklad vrstva podnikateľov, sponzorov a filantropov ochotná a schopná suplovať doterajšiu pomoc štátu. Termín tejto popravy tupým mečom sa z roka na rok posúva. Ale ako sa tej poprave teda o rok o dva vyhnúť a neprísť o prínosy z dobročinných aktivít mimovládnych, to nikto z kompetentných dosiaľ zmysluplne nenavrhol. A tak sa nožnice medzi rastúcimi nárokmi a požiadavkami na organizácie tretieho sektora napríklad v oblasti sociálnych služieb a klesajúcimi zdrojmi neustále roztvárajú.
V rozpočte ako celku i vo väčšine rozpočtových kapitol pretrvávajú minimálne prostriedky na podporu občianskych združení. V rezorte životného prostredia a školstva postrádame podporu, respektíve podpora ekologickej výchovy tiež limituje k nule. Situácia je mnohonásobne horšia ako v susednej Českej republike. Ja som to tu už niekoľkokrát hovoril, nebudem sa opakovať. Kapitolou samou osebe je energetika, jej proklamované ciele energetických úspor a zvyšovania energetickej účinnosti bez reálnych podporných ekonomických nástrojov a pri skutočnej podpore skôr opačnej orientácie našej energetiky. Nebudem v tejto chvíli hovoriť o nebezpečných plánoch na budovanie nových energetických veľkozdrojov pre Slovensko: mnohostranne nevýhodných. Obmedzím sa len na zdanlivú drobnosť. Už bezmála 40 rokov sa v štátnom rozpočte objavuje položka na likvidáciu havarovanej jadrovej elektrárne A1. Nie je vám to, vážení kolegovia a vážené kolegyne, divné? Alebo opýtam sa inak. Nebojíte sa toho, po koľko sa budeme všetci skladať, keď budeme chcieť dôsledne zlikvidovať všetky jadrové reaktory po ukončení doby ich prevádzky?
A tretia rovina, v ktorej sa dá na rozpočet pozerať, je tá, ktorú je treba čítať prevažne len medzi riadkami. To je tá, ktorá sa skrýva za záplavou pekných slov a eufemizmov na zamaskovanie niečoho úplne iného, než je na papieri napísané. Píšeme napríklad o ekologickom hospodárení v lesoch a často tým myslíme aj premenu lesov na rúbaniská. Hovoríme o realizácií priorít environmentálnej politiky a neraz tým myslíme výstavbu priehrad, rúbanie brehových porastov a betónovanie tokov a potokov. Hovoríme o podpore využívania obnoviteľných zdrojov energie a predstavujeme si pod tým likvidáciu posledných prírodných úsekov našich riek či areálov stromovej zelene vo voľnej krajine. Hovoríme o podpore rozvoja cestového ruchu a ja sa pritom hrozím ďalšej výstavby devastujúcej chránené územia. Hovoríme o informatizácii a propagácii a myslíme tým často nefunkčné a duplicitné informačné systémy. Hovoríme o zefektívnení železničnej dopravy a myslíme tým rušenie obľúbených vedľajších tratí a spojov. A tak ďalej a tak podobne.
O príkladoch plytvania štátnymi prostriedkami na neoprávnené účely nás podchvíľou informujú naše médiá. S veľmi odôvodnených podozrením z tunelovania verejných zdrojov sme dlhodobo konfrontovaní v jednej z rezortných inštitúcií ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, ale, samozrejme, nielen tam. Keby sa na to všetko dôkladne pozrel niekto skutočne nezávislý, nezaujatý, kompetentný a so snahou odhaliť všetky gorilie, emisné, nástenkové, platinovo-sitkové, plachtinské a iné kauzy, populisticky prideľované dotácie či garancie dávané pod nátlakom, rozvojové impulzy rozdávané po kamarátskej linke, viacnásobné platy niektorých verejných činiteľov (hoci aj ich deň má iba 24 hodín), ako aj početné skryté rezervy, verím, že náš rozpočet na rok 2014 mohol byť prebytkový.
Ďakujem za pozornosť.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Ja chcem vyjadriť nádej a presvedčenie, že rokovanie o štátnom rozpočte je nielen rokovaním poslancov, ale aj ľudí, ktorí ctia to, že ekonomika je veda, ktorá má svoje zásady, a bez ohľadu na to, či sme vľavo, či vpravo, tak vieme, že z týchto zásad sa nedá nejak ubziknúť, pokiaľ nechcem byť, nechceme byť nejaké tlčhuby. A verím, že sme aj dnes toho svedkami. A ja by som sa chcel v tomto smere zamyslieť nad tým, že aj keď odborníci z oblasti ekonomiky uznávajú rôzne školy, jedni sú viac za zásahy štátu, druhí by boli radšej, keby tých zásahov bolo čo najmenej, predsi len jeden konkrétny bod, ktorý zaznel vo vystúpení pani poslankyne Mezenskej a ktorý tu už zaznel pri rozprave o štátnom rozpočte viackrát, ma upútal, a chcem dať takú možno, že z neznalosti otázku, že do akej ekonomickej školy patria také opatrenia, ako je spomínané hospodárenie v SPP s podielom štátu, ktoré rieši situáciu vyplácania dividend tak, že sa berie na to úver? Ja naozaj si netrúfam povedať, že je to zlé rozhodnutie. Ja sa len spytujem, aká je to ekonomická škola, keď bohatá firma, ktorá má prinášať tie zlaté vajíčka, nemá dostatok hotovosti a potrebuje zobrať stovky miliónov na to, aby vyplatila komusi to, čo by mal dostať len vtedy, keď je ozaj natoľko prosperujúci, že to môže vyplatiť bez úveru.
Takže to je moja otázka, verím, že marginálna, napriek tomu možno by dokázala jej odpoveď osvetliť prístup odborníkov, ktorých som spomínal, medzi ktorých určite patrí aj pán minister, k takémuto štátnemu rozpočtu.
Ďakujem.