Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predkladateľ, pán minister, vážená pani spravodajkyňa, dovoľte mi niekoľko slov k navrhovanému zákonu. Návrh zákona, ktorý máme tuná v laviciach, celkom sa mi pozdáva, je dobrý a podporím, ale dovoľte mi niekoľko slov, ktoré by som si dovolil mať k tomuto návrhu a možno aj niečo okomentovať z toho, čo ste už pred chvíľou ako povedali.
Skutkovou podstatou naozaj je to, že dnešná...
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predkladateľ, pán minister, vážená pani spravodajkyňa, dovoľte mi niekoľko slov k navrhovanému zákonu. Návrh zákona, ktorý máme tuná v laviciach, celkom sa mi pozdáva, je dobrý a podporím, ale dovoľte mi niekoľko slov, ktoré by som si dovolil mať k tomuto návrhu a možno aj niečo okomentovať z toho, čo ste už pred chvíľou ako povedali.
Skutkovou podstatou naozaj je to, že dnešná úroveň toho spoločenského honoru učiteľa klesla kdesi úplne až na dno, kdesi je to pod úroveň, čo je naozaj celospoločenským problémom a na vine sme my všetci. My všetci. Ale predovšetkým aj my poslanci Národnej rady, lebo veľakrát ani my nie sme tým práve najvhodnejším príkladom toho, ako sa majú občania správať v našej krajine, keď to tak sledujú ten parlament, ako čo sa to tu deje, tak aký dávame príklad? Rovnako aj ten učiteľ.
Ten učiteľ bol učiteľom nielen vtedy, keď v tej škole stál za tou katedrou a učil tých študentov a preto bola tá úcta vzdávaná, pán minister, tomu učiteľovi v tej dedine, v tej obci a kňazovi, pretože on bol tým učiteľom aj vtedy, keď bol doma. Aj tak sa primerane tomu správal. Ten učiteľ neskončil v krčme, nežil pohoršeným životom, ale žil príkladným životom hodným nasledovania. A študenti naozaj ak majú učiteľa takého, alebo žiaci, ktorý miluje svojich žiakov, oni ho nasledujú, oni ho zbožňujú a naozaj sa stáva potom aj tak, že nemajú ten problém a osloviť svojho pána učiteľa aj po 10 či 15 rokov, keby sa stretli aj kdesi v cudzom svete a osloviť ho, pozdraviť a porozprávať sa s ním.
Ja som sa tak zamyslel nad takouto jednou vecou, že k tomu hodnoteniu, pán kolega Mikloško, on to tuná trošku tak do toho zabŕdol a tak to načal a k tým kritériám na to hodnotenie. Ja som to už tuná aj spomínal a nedá mi to nespomenúť aj teraz, aby tá škola bola hodnotená nielen v tom, trebárs tá základná škola, koľko študentov možno sa umiestni na stredných školách, alebo aké dosahujú výsledky a rovnako takisto aj tie gymnáziá, ale zabúdame veľmi často tuná na taký iný rozmer. Ja viem, že by bolo to trošku zložitejšie v tej metodike možno ministerstva to nájsť, ale ja verím, že máme takých špecialistov a odborníkov, ktorí by to dokázali vypracovať a aby do hodnotenia, celkového hodnotenia tých stredných a základných škôl sa zahrnula v dnešnej dobe a v dnešnej spoločenskej kríze, povedal by som, tak aby aj výchova bola tiež jedným z aspektov, aby aj tento aspekt bol merateľný.
Dneska vidíme študentov, či už na základných alebo na stredných školách. Spomeniem študentov alebo žiakov základných škôl a majú problémy s alkoholom. Štrnásť, pätnásťročné deti tak vymetajú krčmy a naozaj majú problémy so závislosťou. Nehovoriac už o stredoškolákoch, ktorí takisto skúšajú a majú skúsenosti s drogami a pod. Ak by bol takýto študent, ktorý má takýto nábeh vo svojej životnej kariére aj fenomenálny, čo sa týka svojho teda objemu tých vedomostí, aby to nebolo len jediné kritérium, ktoré sa kladie na tú vedomosť, aby sme nevychovali v podstate inteligentov, ktorí sú bezcharakterní. Výchova a vzdelávanie má ísť ruka v ruke a na to sa veľmi často zabúda na základných školách a na stredných školách.
Áno, samozrejme, tak ako to tu pán minister tuná spomínal, že učiteľ je ten druhý po rodičovi, je to tak, lebo my, rodičia sme na prvom mieste, ktorí nesieme zodpovednosť za výchovu svojich detí. Ale nielen za výchovu, ale rodič nesie zodpovednosť aj za vzdelávanie svojho dieťaťa, lebo ten primárny sociálny proces, ktorý prebieha, je práve v rodine a ten nezačína vtedy, keď dieťa ide na základnú školu a má šesť rokov a nastupuje do prvého ročníka, ale dovolím si povedať, že ten proces socializácie, ten už prebieha dávno pred jeho narodením, je to v prenatálnom ešte období. Tam už je ten proces socializácie. No to by bolo tak na dlhšie, to nechcem zachádzať tak ďaleko, ale to dieťa sa rodí do rodinného prostredia a tam sú tie prvé sociálne návyky, ktoré tam naberá. A to nie sú len sociálne a výchovné návyky, ale to dostáva aj veľakrát aj to vzdelanie. Kedysi to bolo také prirodzené v tých našich rodinách, teraz sa to v podstate vytráca a vytráca sa to aj vďaka tomu, lebo sme nabúrali tú úctu, ktorá bola tuná kedysi voči tomu učiteľovi a nabúravame úctu v tejto dobe a v tejto chvíli, úctu voči rodine a úctu voči rodičom.
Ja to tak poviem, tak humorne: "Ja som otic a kto je vác?". To je Radošínske naivné divadlo, že tie otcovské práva sú naozaj kdesi vysoké a my, v dnešnej dobe otcovia, my sme práve tí, musím sa priznať, však aj ja, práve akoby sme sa vzdávali tých otcovských práv aj v tej výchove, aj v tom vzdelávaní vo vzťahu k našim deťom. Nie je pravdou to, že naše deti o to nestoja, stoja a ja vám poviem takúto, len krátku takú epizódku.
Najmladšieho syna máme tretiaka gymnazistu a bol na jednoročnom štúdiu na gymnáziu v Nemecku, a tak som, tak porovnávame aj tie školy, aj systém vzdelávania a tak, nechcem o tom rozprávať, o tom som už minule rozprával, aby som sa neopakoval, ale jeden moment, ktorý tu bol taký zarážajúci a práve možno v takom liberálnom prostredí, ako je Nemecko, a teraz tí študenti medzi sebou rozprávali a nemeckí študenti, chlapci rozprávali, tiež všeličo sa prihodí v tej škole, čo treba riešiť a rodičia kedy sú nútení prísť do tej školy a jeden z tých chlapcov rozprával: "No vieš, keď príde otec do tej školy, tak to má úplne inú váhu.", keď to, odpusťte mi teraz matky, ale to nechcem dávať ako na druhé miesto, ale to chcem povedať, že ako on vysoko vyzdvihol svojho otca. Veľmi vysoko ho vyzdvihol, hej. To, že otec má záujem o výchovu, ale aj vzdelávanie svojho syna. Tak toto bolo pre mňa také veľmi povzbudzujúce, že tie decká, aj možno v takom liberálnejšom svete a bohatom svete, ako je Nemecko, tak predsa len je to naozaj ten argument taký, že tie deti naše stoja aj o tú otcovskú autoritu. Nerobme to, tu sa to začína tiež v Národnej rade, keď my nabúrame autoritu otca, matky, nabúrame autoritu rodiny, potom my darmo budeme skučať a jaké máme my výsledky v škole.
Ja by som ešte tak k tomu povedal, že v podstate tá úroveň školy dá sa zhodnotiť aj takýmto spôsobom, trebárs ten stredoškolský vzdelávací systém, že s akým úspechom sú umiestnení títo absolventi na trhu práce. Ak je to u gymnazistov, tak aký úspech je umiestnenia na vysoké školy? Ale to je krátkodobé sledovanie, to by nestačilo. To jak kolega Mikloško to tuná spomínal, ale nielenže sa dostať z gymnázia na vysokú školu, ale či som v nej aj úspešným absolventom. A to sa dá aj spätne dozadu vyhodnotiť. To nie je len to prijatie na vysokú školu, lebo to je len ten prvý rozmer. Veľakrát sa tie decká dostávajú aj bez tých prijímačiek, aj všelijako sa dostanú, ale aby si ty úspešne absolvoval vysokú školu, a to je to hodnotenie. Samozrejme to sa dá aplikovať aj zase na vysoké školy, kedy absolventi vysokých škôl, ak končia na úradoch práce, tak tá vysoká škola, treba si naozaj položiť otázku, že či má to opodstatnenie.
Súčasný pán minister, keď som tak zachytil v správach, má takú ambíciu, nie je tuná, no ale dovolím si to tak ako spomenúť, zredukovať pedagogické školy, vysoké pedagogické školy z toho množstva, ja už teraz neviem, pán minister iste by mi povedal, že koľko ich máme, ale ja si myslím, že ich máme neprimerane veľa, tak ich chce zredukovať na tri. Ja si to tak dovolím povedať tak z takého odhadu, že to stačí. Stačí to. Aby tam bola vybraná kvalita, aby tam bola vybraná elita. Kedysi Pedagogická škola v Prešove, tak tá mala naozaj taký chýr s celoslovenskou pôsobnosťou. Rovnako pedagogická škola, Vysoká pedagogická škola v Bratislave, alebo Stredná pedagogická škola v Levoči. Tak potom len plačeme, že kde asi sa stláča tá úroveň nášho školstva, ale to sme pokazili čiastočne aj práve aj tým financovaním.
Tu nechcem zase povedať, že to je čosi zlé, že ten normatív, že by sa zdvihol o 10 %, nech sa zdvihne o tých 10 %, ale aby ten ukazovateľ bol objektívny, aby to nebolo, pán minister, také, ako ste to pred chvíľou povedali, že dá sa vyrobiť aj telesne postihnutých žiakov, hej, aby sme mohli získať tie financie, resp. mať tých študentov, ktorí skončili s vyznamenaním a pod. Tak ako ste to správne povedali, že veľmi častým javom, žiaľ, na Slovensku je to, že hľadíme nie ako dodržať zákon, ale práve ako ho obísť a nenaplniť.
Na záver by som si tak dovolil spomenúť ešte takýto malý príklad, ktorý mám tu, som si ho tak poznačil. Samozrejme v tom vzdelávaní a v tej výchove je neodmysliteľné, je tam osobný prístup toho žiaka ku študentovi. Ono ak, tak ako som to spomenul, ak ten učiteľ miluje tých svojich študentov, tak naozaj aj sa mu ľahšie predstupuje pred tých študentov, aj ľahšie sa mu vzdeláva. Vtedy zvláda aj ten poriadok aj disciplínu. To je tiež jedna z úloh pedagóga, aby hneď aj v úvode v podstate to zvládal.
Príklad taký chcem uviesť, kde študenti sociológie v Amerike robili taký výskum a bola taká chudobná štvrť, problémová štvrť, však to máme už dnes aj u nás na Slovensku a zisťovali v podstate úspešnosť tých problémových detí a z problémových štvrtí, že aké sú a dospeli k takému zaujímavému poznaniu, že tie decká mali dobré študijné výsledky a keď po rokoch sa vrátili k tej istej štúdii, po desiatich rokoch to vytiahol nejaký sociológ zase a proste hľadali tých ľudí, že kde skončili ako vo svojom živote a boli to veľmi úspešní, či už inžinieri, vedci, učitelia a pod., tak hľadali vlastne príčinu, že ako je toto možné, ako sa to podarilo ako dosiahnuť? A tým prapôvodom toho všetkého neboli peniaze, nebol ani ten systém, ale bola to učiteľka, za ktorou potom oni prišli a pýtali sa jej, že aký ste mali na to recept, že ste vychovali a pripravili takýchto zdatných ľudí pre život? Lebo to nie je len mať vzdelanie, ale neprepadnúť vo svojom živote. Ak ty prepadneš, spoločensky dostaneš päťku, tak čo z toho, že ty máš tituly? Aby to nebola taká honba, tak ako sme to spomínali, že to len získať papier, či už je to maturitné vysvedčenie alebo vysokoškolský diplom. No dneska sú ešte preteky také, že mať ich dva, tri vysokoškolské diplomy, ale to nemá úroveň.
A tuná v podstate, keď sa vrátim ako k tomu, tak v tom výskume, tak sa pýtali tej pani učiteľky, aký mala ten recept, že bola taká úspešná, tak ona sa len usmiala a hovorí: "Milovala som svojich žiakov."
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
