Videokanál klubu

Ďakujem za slovo. Miro, zaznelo to už viackrát, že si hovoril o morálnom kredite. A ja sa aj tohto budem teraz pridŕžať. Niekto sa snaží nastoliť dojem, že sa naozaj jedná o nepolitické nominácie. Ale pritom z priamej činnosti niektorých ľudí, teraz hovorím z minulosti, nie do budúcnosti, vyplýva, ku komu je prístupná, resp. ku komu sa ukláňa politická príslušnosť práve vyjednávaním alebo teda pracovaním na jednotlivých, povedzme, prípadoch.
Morálny kredit. Toto slovné spojenie však nič nehovorí poslancom vládnej strany. Mnohí z nich sú bez charakteru. Čo potom očakávame od nich morálne rozhodnutia? Svedomie im už vypovedalo službu a odišlo do zabudnutia. Človek bez svedomia aké môže mať teda zásady? Čo chce takýto človek pre ostatných? Dobro či zlo? Dobro chce len pre seba, sebe chce dobro, ktoré si pretransformoval do svojich osobných výhod a svojho osobného prospechu. A to bolo cítiť aj z tých reakcií na tvoj príspevok. Ľudia bez charakteru hovorili o morálke, ale pritom keď sa pozrieme do ich minulosti, to s tým nemá absolútne nič spoločné.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky. Každý sme si vybrali z prejavu v rozprave pána poslanca Kadúca to, čo sme považovali za dôležité. Ja si vyberám nasledovné. Je veľmi dobré, keď sa to možno zopakuje, lebo to je možno princíp toho, čo máme tu v rukách. Vytvárame zákonný systém a už sme sa zhodli na tom, už to zaznelo aj z úst pána Figeľa dnes, takže už dvakrát to zaznelo, ja to poviem tretíkrát, nad systémom sú ľudia. Aj v zlom systéme dobrí ľudia, ľudia s kreditom, s viac rozmerovým kreditom dokážu pracovať dobre. Naopak to nefunguje. V dokonalom systéme ľudia bez kreditu nebudú fungovať.
Tak ja si z tvojho prejavu vyberám to, že máme v tejto chvíli opäť zodpovednosť. Stopäťdesiatka má v rukách zodpovednosť vybrať človeka, o ktorom si myslím, že ten systém, určite nedokonalý, nepokazil, naopak, ho vylepší. Je to opäť otázka našich svedomí, tá voľba bude tajná a ja som veľmi rád, že si nás práve na tento rozmer upozornil. Ďakujem ti.

Ďakujem pekne, pán predseda. Vážené kolegyne, kolegovia, dámy a páni, akýkoľvek dobrý systém, či už systém ekonomický, sociálny alebo aj právny, teda justičný, nebude fungovať, pokiaľ v ňom nebudú správni ľudia, správni z pohľadu morálky a odbornosti.
Ústavný súd, kam dnes volíme kandidátov, je v zmysle ústavy nezávislý súdny orgán ústavnosti, orgán nezávislý od moci zákonnej, výkonnej, akejkoľvek inej, nezávislý súdny orgán, ktorý interpretuje naše právne normy, normy ústavy, ústavy, ktorá je postavená na zásadách nielen právnych, ale aj morálnych a spravodlivých, môže ústavu interpretovať benevolentne alebo striktne. Záleží to na ľuďoch, ktorí sú na Ústavnom súde. Ústavný súd svojou činnosťou pomáha dotvárať charakter našej krajiny. A v týchto časoch, keď justícii neveria dve tretiny občanov, tak my potrebujeme nové smerovanie, potrebujeme ísť vpred, a nie vzad.
Nielen preto, že Ústavný súd je tak dôležitý, by mal obsahovať persóny alebo osoby, ktoré napĺňajú kritérium ústavnosti alebo spravodlivosti v čo najväčšom možnom rozsahu. Mali by to byť najlepší z najlepších, ľudia nepoškvrnení, ľudia bez negatívnej minulosti, odvážni, odborní a ľudia, ktorí vo výkone spravodlivosti už čo-to dokázali. My dnes dávame smerovanie tomu Ústavnému súdu, aj keď volíme už iba jedného kandidáta, aby sme dotvorili ten celok šiestich, z ktorých pán prezident vyberie troch. Zásadne tak môžeme ovplyvniť, ako pôjdeme ďalej. Prečo to hovorím? My máme tú zodpovednosť posunúť sa vpred. Ak sa k nej postavíme čelom, my sa naozaj vpred aj môžeme posunúť. Ale ak sa k nej postavíme tak, ako sme sa postavili v ostatnej voľbe, neposunieme sa vpred, posunieme sa vzad. Tuto nejaká neutrálna a stagnovaná pozícia neexistuje.
My sme v rámci opozície diskutovali už pri prvej voľbe, koho voliť, koho podporiť, pretože sme si mysleli, že keďže je voľba tajná, tak príde k tomu, že sa ukážu ľudia odborní a s morálnym kreditom a tí budú zvolení, že príde k voľbe ľudí, ktorí tam naozaj patria. Ja nebudem hodnotiť tých, ktorí boli zvolení, skôr si dovolím zhodnotiť tých, ktorí neboli zvolení. K dispozícii sme mali 13 kandidátov, bývalého predsedu Ústavného súdu z čias, keď Ústavný súd požíval vysokú mieru dôveryhodnosti. Zároveň to bol bývalý generálny advokát Súdneho dvora Európskej únie. Ďalej sme tam mali uznávaného odborníka na ústavné právo a bývalého sudcu česko-slovenského Ústavného súdu. Mali sme tam bývalého ústavného sudcu, sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj sudcu, ktorého minuloročné rozhodnutie spomedzi tisícok rozhodnutí bolo vyhodnotené ako najlepšie.
V rozprave na ústavnoprávnom výbore z pozície vládnej strany nikto vecne nevystúpil k tým trom kandidátom alebo k tým trom osobám. Preto si myslím, že opäť verím a dúfam, že možnože bude objektívna voľba a budeme rozhodovať, tak ako som hovoril, o ľuďoch, ktorí majú stáť nad vecou, majú stáť nad peniazmi a majú rozhodovať nie v prospech niekoho, ale niečoho.
Keď sa opäť vrátim k tej ostatnej alebo poslednej voľbe, kde som naozaj dúfal, že to bude tak, ako hovorím, boli tam piati ľudia, ktorých funkcie a ktorých odbornosť som vymenoval. Boli to pán Mazák, pán Kresák, pán Drgonec, pán Čirč a pán Šikuta. Títo tam neprešli. A nielen podľa písaného životopisu boli objektívne najlepší. Tam podľa mňa neboli lepší, podľa ich minulosti a podľa toho, čo mali naozaj napísané, lepší tam neboli. Ako som povedal, výtky neboli k týmto ľuďom. Nezachytil som v ústavnoprávnom výbore ani jednu výtku k týmto ľuďom. To rokovanie ústavnoprávneho výboru trvalo niekoľko hodín. To, že sú to odborníci a ľudia na pravom mieste, si nemyslím iba ja, myslia si to aj odborníci, neziskové organizácie, väčšina súdneho stavu. Čiže hovoríme o odborníkoch a o ľuďoch, ktorí majú vysoký morálny kredit.
Títo ľudia, ešte raz, Mazák, Kresák, Drgonec, Čirč, Šikuta neprešli. A teraz počúvajte hlasovanie. V prvom kole mal zo 123 platných hlasov Mazák 51 hlasov proti návrhu, Kresák 50 hlasov proti návrhu, Drgonec 68 hlasov proti, Čirč 53 hlasov proti, Šikuta 54 hlasov proti. Poslanci tejto siene zákonnosti sa mohli zdržať hlasovania, išli proti týmto piatim kandidátom, ktorí, ešte raz, svojím životným príbehom dokázali, že patria do jednej z najvyšších funkcií v tomto štáte, ktoré majú chrániť a posilňovať dôveryhodnosť súdnictva. Po tomto hlasovaní, trúfnem si povedať, väčšia časť opozície odišla. Minimálne ja priznávam, bol som znechutený.
A bolo to druhé kolo, v ktorom sme mali ešte dovoliť ďalšieho jedného. A voľba bola opäť o týchto piatich ľuďoch. V tej druhej voľbe, v tom druhom kole bolo 110 platných hlasov, páni kolegovia. A boli to títo ľudia, ešte raz, funkčne: bývalý predseda Ústavného súdu v časoch, keď Ústavný súd požíval vysokú mieru dôveryhodnosti, zároveň bývalý generálny advokát Súdneho dvora Európskej únie, ďalej, uznávaný odborník v oblasti ústavného práva, bývalý sudca česko-slovenského Ústavného súdu, ďalší bývalý ústavný sudca, sudca Európskeho súdu pre ľudské práva a, to je pre mňa naozaj záhadou, sudca, ktorého veľmi náročné rozhodnutie je považované komisiou odborníkov za najlepšie z minulého roka, najlepšie spomedzi tisícok rozhodnutí, hovorím o pánovi JUDr. Čirčovi. V tom druhom kole získali pán Mazák 56 hlasov proti návrhu, je to opäť viac ako v tom prvom kole bez akejkoľvek výtky ani v rozprave, ani na výbore, pán Kresák 68 hlasov proti návrhu, predtým to bolo 50 hlasov proti návrhu, pán Drgonec 72 hlasov proti návrhu, pán Čirč 69 hlasov proti návrhu a pán Šikuta takisto 69 hlasov proti návrhu. Niektorí sme sa naozaj mohli zdržať hlasovania. Ja som tam teda nebol. A myslím, že tam nebola ani väčšia časť opozície. Vy ste ale boli tí, ktorí ste hlasovali proti týmto ľuďom, proti zmenám v justícii. Vy ich tam proste nechcete. Nechcete tam ľudí, ktorí môžu našu justíciu naozaj objektívne posunúť vpred, hoci majú na to všetky predpoklady, či už odborné alebo morálne.
Ono tradičné politické strany zaviedli systém, kde sa zneužíva moc na presadzovanie svojich straníckych záujmov. A žiaľ, tieto voľby sú toho jasným dôkazom, dosadzujú sa ľudia nie na základe odbornosti, ale na základe politickej príslušnosti, sympatií k istým stranám. Som presvedčený, že dokiaľ bude rozhodujúca politická podpora sudcu, a nie jeho kredit, nemôžeme dúfať v zlepšenie situácie a v nárast dôveryhodnosti súdnictva. Ja aj v tomto prípade, ktorý tu máme, týchto troch pánov právnikov, sa obávam, že už je rozhodnuté.
Aj keď už ide iba o jedno meno, dovoľte mi opäť prízvukovať, že aj ten jeden človek, ktorý bude zvolený naozaj na základe objektívnych kritérií, môže pomôcť justícii. Je to vaša aj naša zodpovednosť. Preto tu dnes ja teraz stojím, aby som možno vyslovil pomerne pokorný apel na vás, aby sme volili zodpovedne a volili na základe niečoho, čo je hmatateľné, niečoho, čo je uchopiteľné z pozície morálnych hodnôt. Ja vás nevyzývam na podporu konkrétneho mena, pretože si myslím, že, ako som povedal, je už zrejme rozhodnuté. Vyzývam vás na to, aby ste zvažovali, ako budete voliť.
A nedá mi nepovedať jednu vec. Zrejme tajným favoritom je pán JUDr. Sopoliga. Ja dúfam, že nebude táto voľba mať nič spoločné s tým, že pán JUDr. Sopoliga je členom pracovnej skupiny pre reformu justície, kde doteraz všetci sudcovia sa vyjadrili, že sú proti celoplošným previerkam sudcov. Naozaj v to úprimne verím. Zajtra máme k tomu stretnutie. A dúfam, že ten zvrat nepríde. Ak príde, budem mať vážne podozrenie, ak teda pán Sopoliga bude zvolený, že niečo nie je v poriadku.
Na záver na tomto mieste dovolím si ešte povedať vyjadrenie voči pánovi prezidentovi, ktorý sa tak tajnostkársky vyjadruje k tomu, či bude alebo nebude vymenovávať zvolených kandidátov na sudcov Ústavného súdu.
Pevné sú dva dátumy. Z nich prvým je dátum 15. 6. 2014, keď sa prezident ujíma funkcie, a druhým je dátum 4. júl, to znamená takmer mesiac po tomto dátume, keď sa končí funkčné obdobie trom členom Ústavného súdu. Ústavný súd sa skladá z 13 sudcov. Ústava predpokladá teda aj uprázdnenie tejto funkcie. Ale to sa ešte, žiaľ, teda v tejto chvíli nestalo. Ale nepredpokladá vyšší počet, ako je tých 13 sudcov. V prípade ak by sa pán prezident rozhodol, ktorý je aktuálne vo funkcii, to hovorím o pánovi Gašparovičovi, že vymenuje a následne aj teda prijme ich sľub bez toho, aby konal, nad rámec svojich právomocí to nepôjde, pretože ak ich vymenuje a zároveň prijme sľub, bude mať Ústavný súd viac sudcov, ako je 13. Bude to nezákonný stav. A v tomto prípade to bude objektívne porušenie ústavy, úplne vedomé. Vyzývame ho na to viacerí, aby bol zdržanlivý, aby sa správal ako štátnik, ktorý ukáže tú veľkorysosť voči novému prezidentovi bez ohľadu na to, aká je to osoba. Som presvedčený, že súčasný pán prezident nemôže vybrať, vymenovať ani prijať sľub zvolených kandidátov v tejto Národnej rade.
Zachytil som informáciu, že pán prezident môže spraviť úkon, ktorým odloží účinnosť svojho konania, to znamená, že ich vyberie, vymenuje a odloží tú účinnosť až potom, ako uplynie funkčné obdobie trom sudcom Ústavného súdu. Ja si neviem predstaviť, že by toto spravil. Ale naozaj dnes je asi možné všetko.
Ale tu si dovoľujem apelovať aj s ohľadom na rozhodnutie vo veci Čentéš PL. ÚS 4/2012, keď boli tam uvedené niektoré kritériá, ako ich treba vymenovávať. A jedným z tých kritérií bolo, že rozhodnutie nemôže byť svojvoľné, musí byť odôvodnené. A ja verím, že ak pán prezident odloží účinnosť toho vymenovania, toto rozhodnutie bude riadne odôvodnené, relevantne odôvodnené. Ide o individuálny právny akt v oblasti, ktorá rozhoduje o subjektívnom práve. Čiže musí tam byť dôvod. Vždy tam musí byť dôvod. A ten dôvod nemôže byť svojvoľný. A neviem si ja predstaviť, ako odôvodní odloženie účinnosti, keď mu končí mandát (Nie je to v záujme tohto štátu?), o to viac, keď pre pána prezidenta hneď v prvom ustanovení ústavy, ktoré sa týka jeho kompetencie, vyplýva, že má zabezpečovať reprezentatívnu funkciu a riadny chod ústavných orgánov. Je to jeho povinnosť. Táto povinnosť prichádza do úvahy iba vtedy, keď je tento riadny chod ohrozený. Riadny chod ústavných orgánov v tomto prípade Ústavného súdu ohrozený nie je. Nie je tu dôvod na vymenovanie a už vôbec nie na prijatie sľubu sudcov.
Ak pán prezident naozaj sa pokúsi o podľa môjho názoru porušenie ústavy a vymenuje ich s odloženou účinnosťou, teoreticky by mohol uplatňovať svoj mandát bez časového obmedzenia. Inými slovami, on kľudne môže vymenovať ďalších členov Ústavného súdu bez problémov s tým, že odloží účinnosť nie o týždeň, o dva, o tri týždne, ale o rok, o dva roky, o šesť, o sedem rokov. Toto je nezmysel. Ústavodarca s týmto určite nepočítal a ani to nemal v úmysle. Preto akékoľvek odloženie účinnosti tohto vymenovania nedáva právny základ. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ďakujem naozaj všetkým, ktorí sa vyjadrili.
Ďakujem, samozrejme, aj vám, pán poslanec Jarjabek. Ja nedokážem vyhodnotiť ani váš prejav, ani sa o to nebudem snažiť, ani ten potlesk, ktorý po ňom zaznel. Ja viem, že to bolo úprimné. Ja chcem veriť, že to tak cítite vy aj tí, čo zatlieskali, že zatlieskali nie preto, že sa to patrí, ale preto, že sú potešení vašimi slovami. Verte tomu, že ja som vašimi slovami nesmierne zarmútený, nie preto, že ste boli kritický, to je v poriadku, veď tu sa nemáme nejako láskať po srsti, ale preto, že ste sa nevenovali tej podstate, ktorú som povedal. Možno som nezvolil dobrú formu. Ja sa priznám, ja dnes ráno som netušil, že vystúpim. Bolo to také od srdca. A možno svojím spôsobom práve preto sa vám niektoré veci zdali nenáležité. Ale neskúsite sa zamyslieť nad podstatou, naozaj ste presvedčený, že som bol až tak vzdialený od toho, čo cítia ľudia, ktorých tu vy aj ja zastupujeme? Pán poslanec Jarjabek, neverím tomu.

Ďakujem pekne. Pán kolega, tiež si mi hovoril zo srdca. A myslím, že dodať veľa nebudem mať čo.
Áno, strach víťazí nad pravdou u nás. Mne sa to každý týždeň potvrdzuje na mojich mítingoch, kde chodím medzi ľudí. A môžem povedať, že hovoria mi: „Pán poslanec, keď som na dôchodku, už môžem povedať pravdu, lebo keby som na dôchodku nebol, mám problém a veľký problém.“ A keď to má byť výsledkom demokracie, tak ja to neberiem a hanbím sa za to, kam sme to dospeli. A nezamestnanosť, ktorú tu máme v takej percentuálnej miere, v akej ju máme, žiaľ, sa využíva na to zastrašovanie, o ktorom momentálne neviem, kde, v akých dimenziách skončí. Neviem, ako sa to rozleje všetko, a prakticky nemá tú pravdu nášho ľudu, kto sa za ňu postaví. Myslím si, ako si povedal, ticho nebude donekonečna. A možnože to bude bez nás, že tí ľudia prídu a povedia, tak to stačilo. Tak mali by sme si vstúpiť do toho svedomia všetci poslanci a na svojom poli aspoň toľko tej vážnosti tomu nášmu mandátu dať a robiť maximum, čo je v našich silách. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Nemám ani zďaleka toľko konkrétnych informácií o práci alebo, naopak, o nečinnosti šéfa špeciálnej prokuratúry ako niektorí moji predrečníci, ale inšpiroval ma svojím vystúpením kolega Janko Mičovský. A keďže som nielen občan, ale aj poslanec Národnej rady, tak považujem za potrebné tiež sa veľmi stručne k tejto téme vyjadriť.
Veľmi ma potešilo, ako sa kolega Mičovský vo svojom vystúpení nielen dotkol samotného bodu programu, ale aj ako dokázal svojmu vystúpeniu dať aj širší celospoločenský presah a naozaj sa ním zamyslieť nad znepokojivým vývojom v našej spoločnosti, ktorý zase opäť súvisí, samozrejme, aj s bodom, ktorý tu dnes prerokúvame, podobne ako na mňa, predpokladám, aj na všetkých z vás alebo minimálne na opozičných poslancov sa obrátili aj príslušné mimovládne organizácie, ktorým záleží na tom a, verím, úprimne záleží na tom, kam táto naša krajinka, táto naša spoločnosť smeruje. A chcem im za to aj touto cestou vyjadriť uznanie a poďakovanie.
Ale keďže reagujem na predrečníka, tak v prvom rade chcem poďakovať kolegovi Jankovi Mičovskému. Povedal presne to, čo by som asi ja chcel povedať, ale nedokázal by som to tak presvedčivo, zanietene a pekne povedať. Takže nechcem kaziť ten dojem z jeho vystúpenia a podpisujem to, čo povedal. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Chcem poďakovať pánu poslancovi Jankovi Mičovskému za to, že vstúpil do tej rozpravy ako ústne prihlásený a že dal nám aj možnosť nebyť ticho aspoň tieto dve minúty. Tak by som chcel ich využiť a povedať, že je to naozaj veľmi vážna vec z viacerých dôvodov.
Naozaj ak očakávame od špeciálnej prokuratúry, že sa veci pohnú, čo sa týka práve takých tých špeciálnych vecí, ktoré špeciálne ťažia našu republiku, našu vlasť, tak je to aj to, že ak nie je žiadna konkurencia, tak je to nedobré, podozrivé, znepokojujúce. A ak naozaj je na to ten dôvod strach, ktorý on spomínal, je to veľmi zlé. Strach nespôsobuje dobré rozhodnutia, ale zlé rozhodnutia.
Takže ďakujem ti, Janko, za to, že si tak pozdvihol tú vlajku, že si sa ozval, že si nás zburcoval a že si dal aj takú tú nádej, že v konečnom dôsledku pravda zvíťazí. Ale bolo by škoda, keby sa ten čas naťahoval len preto, lebo my sa bojíme o svoje pohodlie, o svoju nejakú konformnosť a nebudeme sa ozývať, nebudeme za to bojovať. Takže ešte raz, Janko, vďaka.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán prvý námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky, vážená pani spravodajkyňa, osobne som si myslel, že vrcholom, aspoň pre mňa, dnešného dňa bude rokovanie o zákone o lesoch. Ospravedlňujem sa, hlboko som sa mýlil. Vrcholom dnešného dňa, ktorý, myslím, už neprekoná žiadny bod z tých bodov, ktoré ešte do večera máme pred sebou, je určite tento bod.
Ani neviem, kde sa naviazať, ale možnože najprv poďakovaním tým, ktorí vystúpili. Nebolo ich veľa, čo je pre mňa obrovským sklamaním. Ale povedali možno tak veľa, že nám zobrali vietor z plachát a rozhodnutie vystúpiť, ktorého sme sa vzdali. Ale ja si nemyslím, že nám ho zobrali.
Ja si myslím, že práve to, čo tu zaznelo pred chvíľočkou, že mlčanie niekomu vyhovuje, je tým najhrozivejším odkazom z dnešného rána rokovania Národnej rady Slovenskej republiky. Tu naozaj by mohlo v tejto chvíli niekomu vyhovovať mlčanie? Prečo by sme mali mlčať, keď je tu na rade tak vážne rozhodnutie pred Národnou radou, keď sa má voliť jeden z najvyšších predstaviteľov dozorných orgánov nad zákonnosťou v tejto krajine? My sme v sieni zákonnosti. My sme tí, ktorí by v takomto prípade mali mať takto nastražené uši (Ukázanie nastražených uší.), takto preštudovanú históriu toho, čo sa tu ide udiať, a hlboko v srdci aj vo svedomí pripravené slová, ktoré chceme vysloviť. Ak je nejaká chvíľa, že sa má ktosi spájať, ak je nejaká chvíľa, že nejaká opozícia má zabudnúť na to, že majú politické handrkovačky a že majú isté ideály, tak je to presne táto chvíľa.
A ja chcem pripomenúť, že okrem politických programov by nás tu mali spájať najmä osobné ideály, ktoré sme získali možno v rodinách, v škole a možno aj vo svojich politických zoskupeniach. Všade dokážeme prijímať nejaké dobré podnety a všade stojí za to, aby sme sa možno zamýšľali nad tým, v živote čo sme urobili dobré a čo sme urobili zlé. Ak dnes nepovieme jasné slovo k tejto voľbe, tak vo svojich životoch urobíme niečo veľmi zlé.
Skúsim taký malý exkurz povedať. V Hodoníne, to je inak neďaleko rodného mesta pána námestníka generálneho prokurátora, sa raz narodil jeden pán. Neskôr sa stal prezidentom Česko-slovenskej republiky, prvým. A mal takú krátku vetičku, ktorá prežila desaťročia. Prežila na jeho prezidentskej štandarde. Pamätáte si ešte tí starší tie dve slová, ktoré sa sprofanovali, pretože sa zjavovali aj v súvislostiach, kde to nebola pravda. Tie slová zneli: „Pravda zvíťazí.“ Ale my dnes žijeme v krajine, kde tieto slová akoby nechceli platiť. Nejde o prvého prezidenta, nejde o pohľad do histórie, ide o to, že možno v tejto chvíli by sme mali odporučiť novému, o chvíľu nastupujúcemu pánovi prezidentovi, aby zvážil nejaký text na svojej štandarde. A ten text by mohol byť tragicky smutný. Nechcem byť ironický. A viem, že sa tak nestane. Ale predsa ten text poviem, ktorý ma napadá: „Strach víťazí nad pravdou.“ V tejto krajine víťazí strach nad pravdou. A my sa tomu ani veľmi nemôžeme čudovať. Alebo áno? Ale zasa my, zástupcovia ľudu, sa môžeme čudovať 5 miliónom občanom, ktorých tu zastupujeme, že povyšujú strach nad pravdu, keď tu v tejto snemovni, v snemovni zákonitosti sa mlčí pri takýchto vážnych veciach? My sa nemáme právo diviť občanom za to, pretože oni nám dávajú jasný odkaz. Ak vy neviete za nás zabojovať, ak vy neviete prejaviť svoje postoje jasne a zrozumiteľne, ako to máme urobiť my, čo sme denne konfrontovaní s tým, že ozvať sa znamená byť potrestaný, byť potrestaný tak ako učiteľ Žarnay z Obchodnej akadémie v Košiciach? To nie je veľká kauza, tu nie sú milióny oligarchov, tu je len 70 tisíc eur, ktoré ktosi využil nehospodárne. A nejaký malý učitelík, občan tejto republiky, sa ozval a povedal, že to nie je v poriadku, a dostal za to poďakovanie vo forme výpovede. Alebo sa máme diviť MUDr. Pechočiakovej, ktorá poukázala na nesprávne veci vo svojej nemocnici v Nitre a získala za to nie síce výpoveď, ale nedôstojné správanie, alebo kontrolórke Ľubici Lapinovej zo Zvolena, ktorá po 28-ročnej praxi poukázala na neférový postup vo výberovom konaní, postup, ktorý komusi prihral 700 tisíc eur? A miesto toho, aby sme vyšetrili tých 700 tisíc eur, sme „vyšetrili“ pani kontrolórku, ktorá sa po 27 rokoch stala nezamestnanou. Viete, akú som včera dostal informáciu od vyšetrovacích orgánov, orgánov činných v trestnom konaní, na ktoré sme dali podnet vo veci tohto konania pred vyše rokom? Že práve začali hľadať znalca, lebo že je to ozaj problém, softvér, ktorý má hodnotu 700 eur, predať za 700 tisíc, to je troch rozdiel, na to treba znalca, ktorého začali hľadať. Dobre, tie prípady sú možno známe a dalo by sa k nim dopísať veľa ďalších. Hovorím, že títo občania majú právo na svoj strach, pretože signály, ktoré im vysielame aj my, reprezentanti ich záujmov, ich v tom, žiaľ, utvrdzujú.
No ale máme tu akúsi inú skupinu, ktorú si občania zriadili na to, aby to tu fungovalo. Prečo by občan mal strkať do každej slučky krk? Veď on má ozaj rodinu, má záujmy, má svoju predstavu o tom, že po práci chce mať nejakú pohodu. On nie je na to, aby bojoval. My sme tu na to. A tá skupina, ktorú mám teraz na mysli, je práve skupina, ktorú reprezentujú špeciálni zamestnanci, služobníci, naši služobníci, služobníci občanov, služobníci, ktorí majú dbať na dodržiavanie zákonnosti v tejto krajine, orgány prokuratúry. Ako je to možné, že aj tieto orgány majú strach? Alebo to čítam zle?
To, že do konkurzu sa prihlásil jeden jediný takouto minulosťou zaťažený človek, to mám považovať za to, že už v tejto krajine sú tak vyčerpané možnosti tých služobníkov, že iného, ktorý by aspoň zabojoval, niet? Pán prvý námestník generálneho prokurátora, toto je zdrvujúce posolstvo. To je totižto posolstvo strachu, už v tomto prípade nie občanov, ktorí majú na to právo, ale strachu prokurátorov, ktorí na to vôbec právo nemajú. Ako je to možné, že táto spoločnosť vygenerovala takýchto služobníkov našich záujmov? Veď je to niečo strašné. Tu sa nikto nenašiel, kto by zabojoval. Keby niekto zabojoval aspoň pro forma, tak by sme možno mali, hoci by to nebolo tiež dobré, zaslepené oči, ale títo ľudia prečítali túto dnešnú dobu tak, že to nemá cenu.
Pamätám si, je to už 6 rokov dozadu, raz prišiel pán premiér Fico medzi lesníkov do auly, do Technickej univerzity do Zvolena. A tam bola veľká stretávka politikov a lesníkov a keď prišla diskusia, viete, koľkí sa ozvali, koľkí vystúpili v tej diskusii? Nik. Zle to prečítali možno vtedajší predstavitelia s pánom premiérom na čele. Potom došlo k tým udalostiam, o ktorých teraz hovoriť nebudem, ale tá situácia je analogická, tu je ticho, tu sa nemá kto ozvať a pridať sa aspoň s istým nasadením do boja za to, aby sa oživili, očistili temné riečištia, ktoré tu tak jasne zazneli, bol to ich popis vo vystúpení pána poslanca Galka, pána poslanca Lipšica aj pána poslanca Hlinu. Teda keď sa boja občania, keď sa boja prokurátori, máme sa báť aj my?
Je to naozaj v poriadku, aby najvyššia reprezentácia občanov tejto krajiny pri takejto kauze sedela v takomto zastúpení? Ja nechcem podceňovať žiadny bod programu, ktorý prejednávame. Ja viem, že nie je možné, aby sme tu sedeli pri všetkých bodoch a všetci, ale, vážená opozícia, keď už neveríme vládnym poslancom, respektíve veríme, že poslúchnu na slovo všetko, čo im bude nariadené, tak sa spytujem týchto prázdnych lavíc tu: To kedy sa chceme spojiť? Keď naozaj tie temné plamienky, ktoré sa rozhárajú zatiaľ ešte len tak kdesi, že si ich nemusíme všímať, vzbĺknu? Alebo si myslíme, že toto ticho tu bude donekonečna? Alebo si myslíme, že ten strach občania budú mať naveky? No keď majú strach prokurátori, keď majú strach poslanci, dokonca sa tu naznačilo, že niektorí ten strach majú mať prečo, tak potom verte, že toho strachu sa raz zbavia občania a zvolia nám prokurátorov sami. Ale to my tu už nebudeme.
A ak sa niekto chce usmievať pri týchto veciach a ak si niekto myslí, že to je politický boj, tak to nie je politický boj. Ja som presvedčený, že sám prvý námestník pána generálneho prokurátora vie, že toto nie je politický boj. Toto nie je boj dvoch strán o politické videnie sveta, o jeho ideové zvládnutie, o spôsob, ako riešiť problémy, ktoré sú v každej spoločnosti. Toto je boj medzi pravdou a strachom, medzi statočnosťou a nestatočnosťou, medzi podlosťou a odvahou zabojovať proti podlosti, medzi svetom videným ako svetom dobra a svetom videným ako svetom zla. Ja neverím, pán prvý námestník generálneho prokurátora, že aj keď vy ste tu len nositeľom posolstva, ktoré ste museli doniesť, že dnes sám necítite, že v našej krajine tečú veľmi temné spodné vody, ktoré podmývajú základy tohto štátu. To naozaj nie je politický boj, to je naozaj otázka namierená do radov tejto stopäťdesiatky, že o akej krajine to snívame pre našich občanov, o akej krajine snívajú tí, čo tu sedia 20 rokov a ktorí zažili kadečo a ktorí možno už nemajú pocit, že ešte ich dačo môže nalomiť, o akej krajine snívajú tí, čo sa sem možno dostali náhodou a ani netušili, ako sa sem dostali, a ktorí ani necítia, že toto nie je zamestnanie, ani povolanie, ale že toto je najvyšší post v tejto krajine, kde sa rozhoduje o tom, či to bude krajina zákona alebo krajina, kde zákon funguje len vtedy, keď to niekomu vyhovuje, alebo len vtedy, keď to niekto dovolí. Ja chcem veriť, že nebudeme čakať na tie plamienky, ktoré sa možno rozhárajú už viac, ako si myslíme, že nebudeme čakať na to, že zakaždým tu vystúpi niekto, tak ako by sa malo obligátne, pán Galko, lebo jemu to tak akosi patrí. Dokonca niektorí sa aj usmievajú, veď to je Galko alebo nadaný politik Lipšic, ktorý si na tom buduje možno nejakú budúcnosť svojej strany, alebo pán poslanec Hlina, ktorý máloktorú tému nechá nedotknutú. To nie je tak. To nie je vec, ktorá patrí do rúk pánovi Galkovi, pánovi Lipšicovi alebo pánovi Hlinovi. Verte, že nikto v tejto stopäťdesiatke nemá právo si povedať, že ho nezaujíma táto téma. A ak by to niekto chcel povedať, tak by tu nemal čo robiť. Občan má právo sa pomýliť. A poslal nás možno sem niektorých, ktorí sem nepatríme. To sa stáva. Ale ešte je na to čas. Nevracajme sa dozadu, skúsme si povedať, že je práve toto čas na to, sú ľudia, ktorí, a teraz hovorím k celej stopäťdesiatke, veria, že dá sa ešte zastaviť tento proces skôr, ako sa plamienky premenia na požiar, takže to urobíme, takže zastavíme tento proces a možno ho zastavíme aj tak, že ešte dnes sa k tomu vyjadria aj tí, čo mlčali. Ja viem, rozprava je skončená, ale poslanec je poslancom nielen počas rozpravy. Naozaj nenájdeme spôsob, ako túto ťaživú situáciu, ktorej len malým prejavom je spôsob, ako sa tu o chvíľočku ide zvoliť špeciálny prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky? Ja chcem veriť, že ten spôsob nájdeme, pretože ho my nájsť musíme. V opačnom prípade boj s korupciou určite táto stopäťdesiatka by prehrala.
Ale ja chcem povedať pozitívnejšie posolstvo. Boj s korupciou sa vyhrá, pretože tá pravda naozaj zvíťazí, verte tomu, že Masaryk sa nemýlil. A nebude treba opravovať staré heslá o tom, že strach víťazí nad pravdou. Ale na to, aby sa na to nečakalo pridlho, sme tu, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, zhromaždení v sieni zákonnosti pred všetkými. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán kolega Galko, bol som rozhodnutý, že ešte vystúpim v rozprave, sa prihlásim do ústnej rozpravy. Ale už netreba. Vy ste tam totižto povedali toho naozaj dosť. Preto som si dovolil teda aspoň vo faktickej poznámke reagovať. Dostal som takisto viacero podnetov z viacerých organizácií po Slovensku s výhradami proti voľbe pána Kováčika v rámci špeciálnej prokuratúry. Myslím si, že to, čo neurobil, svedčí o tom, že to nie je človek, ktorý má zastávať takýto post. Preto je neprijateľné, že pán Kováčik bol znovu navrhnutý ako kandidát do špeciálnej prokuratúry. Takže ja po tých informáciách, ktoré som dostal, som presvedčený, že za neho hlasovať nebudem. A dúfam, že vládna strana si uvedomí, že opäť dosadzuje človeka, ktorý im vyhovuje a ktorý nevyriešil kauzy, do ktorých sú zapletení aj jej členovia.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pani kolegyňa, ak ste tuná hovorili o tom, že sa niekto smeje na niekoho prejave, mal som vás natočiť pri tom, ako ste sa naozaj rehotali. To presne, to isté povedal, čo povedal kolega predo mnou, mi to zobral z úst. Takže vás poprosím, ak nabudúce budete niekoho poúčať, tak začnite od seba a berte rovnaký meter. Takisto aj o poúčaní, kto ako vedie schôdzu, ja vám pripomeniem vaše kolegyne podpredsedníčky, ktoré takisto ani dnes neupozorňovali baviacich sa kolegov poslancov, keď tuná bol aj váš pán minister, a okrem toho bolo to aj vtedy, keď som ja mal faktickú poznámku, takže mňa to vyrušovalo, ale aj napriek tomu som teda nezvýšil hlas ani som neupozornil vašu predsedajúcu, že nekonala tak, ako mala konať. Takže poprosím vás, ak chceme brať rovnaký meter, tak naozaj berme ho všetci rovnako a začnite v prvom rade od seba. Ďakujem.