Dobrý deň. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán prvý námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky, vážená pani spravodajkyňa, osobne som si myslel, že vrcholom, aspoň pre mňa, dnešného dňa bude rokovanie o zákone o lesoch. Ospravedlňujem sa, hlboko som sa mýlil. Vrcholom dnešného dňa, ktorý, myslím, už neprekoná žiadny bod z tých bodov, ktoré ešte do večera máme pred sebou, je určite tento bod.
Ani neviem, kde sa naviazať, ale možnože najprv poďakovaním tým, ktorí vystúpili. Nebolo ich veľa, čo je pre mňa obrovským sklamaním. Ale povedali možno tak veľa, že nám zobrali vietor z plachát a rozhodnutie vystúpiť, ktorého sme sa vzdali. Ale ja si nemyslím, že nám ho zobrali.
Ja si myslím, že práve to, čo tu zaznelo pred chvíľočkou, že mlčanie niekomu vyhovuje, je tým najhrozivejším odkazom z dnešného rána rokovania Národnej rady Slovenskej republiky. Tu naozaj by mohlo v tejto chvíli niekomu vyhovovať mlčanie? Prečo by sme mali mlčať, keď je tu na rade tak vážne rozhodnutie pred Národnou radou, keď sa má voliť jeden z najvyšších predstaviteľov dozorných orgánov nad zákonnosťou v tejto krajine? My sme v sieni zákonnosti. My sme tí, ktorí by v takomto prípade mali mať takto nastražené uši (Ukázanie nastražených uší.), takto preštudovanú históriu toho, čo sa tu ide udiať, a hlboko v srdci aj vo svedomí pripravené slová, ktoré chceme vysloviť. Ak je nejaká chvíľa, že sa má ktosi spájať, ak je nejaká chvíľa, že nejaká opozícia má zabudnúť na to, že majú politické handrkovačky a že majú isté ideály, tak je to presne táto chvíľa.
A ja chcem pripomenúť, že okrem politických programov by nás tu mali spájať najmä osobné ideály, ktoré sme získali možno v rodinách, v škole a možno aj vo svojich politických zoskupeniach. Všade dokážeme prijímať nejaké dobré podnety a všade stojí za to, aby sme sa možno zamýšľali nad tým, v živote čo sme urobili dobré a čo sme urobili zlé. Ak dnes nepovieme jasné slovo k tejto voľbe, tak vo svojich životoch urobíme niečo veľmi zlé.
Skúsim taký malý exkurz povedať. V Hodoníne, to je inak neďaleko rodného mesta pána námestníka generálneho prokurátora, sa raz narodil jeden pán. Neskôr sa stal prezidentom Česko-slovenskej republiky, prvým. A mal takú krátku vetičku, ktorá prežila desaťročia. Prežila na jeho prezidentskej štandarde. Pamätáte si ešte tí starší tie dve slová, ktoré sa sprofanovali, pretože sa zjavovali aj v súvislostiach, kde to nebola pravda. Tie slová zneli: „Pravda zvíťazí.“ Ale my dnes žijeme v krajine, kde tieto slová akoby nechceli platiť. Nejde o prvého prezidenta, nejde o pohľad do histórie, ide o to, že možno v tejto chvíli by sme mali odporučiť novému, o chvíľu nastupujúcemu pánovi prezidentovi, aby zvážil nejaký text na svojej štandarde. A ten text by mohol byť tragicky smutný. Nechcem byť ironický. A viem, že sa tak nestane. Ale predsa ten text poviem, ktorý ma napadá: „Strach víťazí nad pravdou.“ V tejto krajine víťazí strach nad pravdou. A my sa tomu ani veľmi nemôžeme čudovať. Alebo áno? Ale zasa my, zástupcovia ľudu, sa môžeme čudovať 5 miliónom občanom, ktorých tu zastupujeme, že povyšujú strach nad pravdu, keď tu v tejto snemovni, v snemovni zákonitosti sa mlčí pri takýchto vážnych veciach? My sa nemáme právo diviť občanom za to, pretože oni nám dávajú jasný odkaz. Ak vy neviete za nás zabojovať, ak vy neviete prejaviť svoje postoje jasne a zrozumiteľne, ako to máme urobiť my, čo sme denne konfrontovaní s tým, že ozvať sa znamená byť potrestaný, byť potrestaný tak ako učiteľ Žarnay z Obchodnej akadémie v Košiciach? To nie je veľká kauza, tu nie sú milióny oligarchov, tu je len 70 tisíc eur, ktoré ktosi využil nehospodárne. A nejaký malý učitelík, občan tejto republiky, sa ozval a povedal, že to nie je v poriadku, a dostal za to poďakovanie vo forme výpovede. Alebo sa máme diviť MUDr. Pechočiakovej, ktorá poukázala na nesprávne veci vo svojej nemocnici v Nitre a získala za to nie síce výpoveď, ale nedôstojné správanie, alebo kontrolórke Ľubici Lapinovej zo Zvolena, ktorá po 28-ročnej praxi poukázala na neférový postup vo výberovom konaní, postup, ktorý komusi prihral 700 tisíc eur? A miesto toho, aby sme vyšetrili tých 700 tisíc eur, sme „vyšetrili“ pani kontrolórku, ktorá sa po 27 rokoch stala nezamestnanou. Viete, akú som včera dostal informáciu od vyšetrovacích orgánov, orgánov činných v trestnom konaní, na ktoré sme dali podnet vo veci tohto konania pred vyše rokom? Že práve začali hľadať znalca, lebo že je to ozaj problém, softvér, ktorý má hodnotu 700 eur, predať za 700 tisíc, to je troch rozdiel, na to treba znalca, ktorého začali hľadať. Dobre, tie prípady sú možno známe a dalo by sa k nim dopísať veľa ďalších. Hovorím, že títo občania majú právo na svoj strach, pretože signály, ktoré im vysielame aj my, reprezentanti ich záujmov, ich v tom, žiaľ, utvrdzujú.
No ale máme tu akúsi inú skupinu, ktorú si občania zriadili na to, aby to tu fungovalo. Prečo by občan mal strkať do každej slučky krk? Veď on má ozaj rodinu, má záujmy, má svoju predstavu o tom, že po práci chce mať nejakú pohodu. On nie je na to, aby bojoval. My sme tu na to. A tá skupina, ktorú mám teraz na mysli, je práve skupina, ktorú reprezentujú špeciálni zamestnanci, služobníci, naši služobníci, služobníci občanov, služobníci, ktorí majú dbať na dodržiavanie zákonnosti v tejto krajine, orgány prokuratúry. Ako je to možné, že aj tieto orgány majú strach? Alebo to čítam zle?
To, že do konkurzu sa prihlásil jeden jediný takouto minulosťou zaťažený človek, to mám považovať za to, že už v tejto krajine sú tak vyčerpané možnosti tých služobníkov, že iného, ktorý by aspoň zabojoval, niet? Pán prvý námestník generálneho prokurátora, toto je zdrvujúce posolstvo. To je totižto posolstvo strachu, už v tomto prípade nie občanov, ktorí majú na to právo, ale strachu prokurátorov, ktorí na to vôbec právo nemajú. Ako je to možné, že táto spoločnosť vygenerovala takýchto služobníkov našich záujmov? Veď je to niečo strašné. Tu sa nikto nenašiel, kto by zabojoval. Keby niekto zabojoval aspoň pro forma, tak by sme možno mali, hoci by to nebolo tiež dobré, zaslepené oči, ale títo ľudia prečítali túto dnešnú dobu tak, že to nemá cenu.
Pamätám si, je to už 6 rokov dozadu, raz prišiel pán premiér Fico medzi lesníkov do auly, do Technickej univerzity do Zvolena. A tam bola veľká stretávka politikov a lesníkov a keď prišla diskusia, viete, koľkí sa ozvali, koľkí vystúpili v tej diskusii? Nik. Zle to prečítali možno vtedajší predstavitelia s pánom premiérom na čele. Potom došlo k tým udalostiam, o ktorých teraz hovoriť nebudem, ale tá situácia je analogická, tu je ticho, tu sa nemá kto ozvať a pridať sa aspoň s istým nasadením do boja za to, aby sa oživili, očistili temné riečištia, ktoré tu tak jasne zazneli, bol to ich popis vo vystúpení pána poslanca Galka, pána poslanca Lipšica aj pána poslanca Hlinu. Teda keď sa boja občania, keď sa boja prokurátori, máme sa báť aj my?
Je to naozaj v poriadku, aby najvyššia reprezentácia občanov tejto krajiny pri takejto kauze sedela v takomto zastúpení? Ja nechcem podceňovať žiadny bod programu, ktorý prejednávame. Ja viem, že nie je možné, aby sme tu sedeli pri všetkých bodoch a všetci, ale, vážená opozícia, keď už neveríme vládnym poslancom, respektíve veríme, že poslúchnu na slovo všetko, čo im bude nariadené, tak sa spytujem týchto prázdnych lavíc tu: To kedy sa chceme spojiť? Keď naozaj tie temné plamienky, ktoré sa rozhárajú zatiaľ ešte len tak kdesi, že si ich nemusíme všímať, vzbĺknu? Alebo si myslíme, že toto ticho tu bude donekonečna? Alebo si myslíme, že ten strach občania budú mať naveky? No keď majú strach prokurátori, keď majú strach poslanci, dokonca sa tu naznačilo, že niektorí ten strach majú mať prečo, tak potom verte, že toho strachu sa raz zbavia občania a zvolia nám prokurátorov sami. Ale to my tu už nebudeme.
A ak sa niekto chce usmievať pri týchto veciach a ak si niekto myslí, že to je politický boj, tak to nie je politický boj. Ja som presvedčený, že sám prvý námestník pána generálneho prokurátora vie, že toto nie je politický boj. Toto nie je boj dvoch strán o politické videnie sveta, o jeho ideové zvládnutie, o spôsob, ako riešiť problémy, ktoré sú v každej spoločnosti. Toto je boj medzi pravdou a strachom, medzi statočnosťou a nestatočnosťou, medzi podlosťou a odvahou zabojovať proti podlosti, medzi svetom videným ako svetom dobra a svetom videným ako svetom zla. Ja neverím, pán prvý námestník generálneho prokurátora, že aj keď vy ste tu len nositeľom posolstva, ktoré ste museli doniesť, že dnes sám necítite, že v našej krajine tečú veľmi temné spodné vody, ktoré podmývajú základy tohto štátu. To naozaj nie je politický boj, to je naozaj otázka namierená do radov tejto stopäťdesiatky, že o akej krajine to snívame pre našich občanov, o akej krajine snívajú tí, čo tu sedia 20 rokov a ktorí zažili kadečo a ktorí možno už nemajú pocit, že ešte ich dačo môže nalomiť, o akej krajine snívajú tí, čo sa sem možno dostali náhodou a ani netušili, ako sa sem dostali, a ktorí ani necítia, že toto nie je zamestnanie, ani povolanie, ale že toto je najvyšší post v tejto krajine, kde sa rozhoduje o tom, či to bude krajina zákona alebo krajina, kde zákon funguje len vtedy, keď to niekomu vyhovuje, alebo len vtedy, keď to niekto dovolí. Ja chcem veriť, že nebudeme čakať na tie plamienky, ktoré sa možno rozhárajú už viac, ako si myslíme, že nebudeme čakať na to, že zakaždým tu vystúpi niekto, tak ako by sa malo obligátne, pán Galko, lebo jemu to tak akosi patrí. Dokonca niektorí sa aj usmievajú, veď to je Galko alebo nadaný politik Lipšic, ktorý si na tom buduje možno nejakú budúcnosť svojej strany, alebo pán poslanec Hlina, ktorý máloktorú tému nechá nedotknutú. To nie je tak. To nie je vec, ktorá patrí do rúk pánovi Galkovi, pánovi Lipšicovi alebo pánovi Hlinovi. Verte, že nikto v tejto stopäťdesiatke nemá právo si povedať, že ho nezaujíma táto téma. A ak by to niekto chcel povedať, tak by tu nemal čo robiť. Občan má právo sa pomýliť. A poslal nás možno sem niektorých, ktorí sem nepatríme. To sa stáva. Ale ešte je na to čas. Nevracajme sa dozadu, skúsme si povedať, že je práve toto čas na to, sú ľudia, ktorí, a teraz hovorím k celej stopäťdesiatke, veria, že dá sa ešte zastaviť tento proces skôr, ako sa plamienky premenia na požiar, takže to urobíme, takže zastavíme tento proces a možno ho zastavíme aj tak, že ešte dnes sa k tomu vyjadria aj tí, čo mlčali. Ja viem, rozprava je skončená, ale poslanec je poslancom nielen počas rozpravy. Naozaj nenájdeme spôsob, ako túto ťaživú situáciu, ktorej len malým prejavom je spôsob, ako sa tu o chvíľočku ide zvoliť špeciálny prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky? Ja chcem veriť, že ten spôsob nájdeme, pretože ho my nájsť musíme. V opačnom prípade boj s korupciou určite táto stopäťdesiatka by prehrala.
Ale ja chcem povedať pozitívnejšie posolstvo. Boj s korupciou sa vyhrá, pretože tá pravda naozaj zvíťazí, verte tomu, že Masaryk sa nemýlil. A nebude treba opravovať staré heslá o tom, že strach víťazí nad pravdou. Ale na to, aby sa na to nečakalo pridlho, sme tu, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, zhromaždení v sieni zákonnosti pred všetkými. Ďakujem.
