Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, ctená snemovňa, vážený pán jeden z predkladateľov, vážená pani spravodajkyňa, dovolím si uviesť tento svoj vstup tým, si mi teda nechtiac nahral kolega, pán poslanec Igor Hraško, a bude to dokonca úvod, ktorý bude tak mierne nesúhlasný. Ale ja to vysvetlím.
Ty si povedal, Igor, že tento zákon nemá žiadny vplyv na štátny rozpočet. Áno, je to obligátna formulácia, ktorá sa bežne používa, a tým vlastne chceme uistiť hlavne financmajstrov, že tie naše zákonné iniciatívy sú vedené v takom zmysle, že nevytvárajú nákladovú položku, ktorá by bola nutná na zaistenie ich realizácie a vykonávania. Ale ja preto nesúhlasím, lebo som presvedčený, že tento zákon má mimoriadne veľký vplyv na štátny rozpočet, mimoriadne veľký. Dokonca je to zákon, aj keď to by mohol povedať každý z predkladateľov, že jeho zákon je dobrý a že je v ňom nejaké kľúčové slovo, ale ja si úprimne myslím, že v tomto zákone je kľúčová časť, ktorá sa netýka len tej podstaty, ktorú chceme týmto zákonom vyriešiť, ale sa týka doslova základného spoločenského problému našej krajiny.
Prečo si myslím, že má výrazný vplyv na štátny rozpočet? Preto, že tak ako to tu už zaznelo v predložení zákona, úvodnom, je v ňom časť, ktorá hovorí o zodpovednosti verejných funkcionárov v týchto štátnych podnikoch za výkon svojej funkcie. Ak by sme hľadali dnes otázku, kde sa nám vo veľkom štýle strácajú prostriedky, ktoré sú určené na správu tohto štátu, tak by sme mohli smelo povedať, že sa strácajú práve v tej časti, ktorá je spojená so zodpovednosťou verejných funkcionárov. Zodpovednosťou za výkon svojej funkcie, zodpovednosť za to, že ja ako človek, keď som bol postavený do role pracovníka, ktorý má zabezpečovať dôležitú funkčnosť podniku, ktorý mi bol zverený, sa dokážem spreneveriť tejto funkcii a konám v rozpore so zásadami starostlivého hospodára štátneho podniku, štátnej organizácie alebo organizácie s majetkovou účasťou štátu, ako je to v tomto prípade.
A tu sme pri žabe na prameni alebo pri kľúčovom mieste, o ktorom si myslím, že pri tomto zákone sa treba prizastaviť. Ak by sme totižto dokázali hovoriť o zodpovednosti takýchto pracovníkov skutočne s vážnym úmyslom, dospeli by sme k poznaniu, že práve tu sa nachádza ten moment, ktorý rozhoduje o tom, že niektoré naše podniky fungujú menej efektívne, ako by mohli, a že niektoré úniky prostriedkov z týchto podnikov nie sú spojené s bežným podnikateľským rizikom, ale s istými krokmi, ktoré naozaj zaváňajú politikárčením, vplyvom politikov, ktoré zaváňajú rozhodnutiami, ktoré v žiadnom prípade nemožno pripísať podnikateľskému riziku, ktoré treba priznať aj v štátnom podniku. Aj v týchto organizáciách existuje podnikateľské riziko. A v dobrej viere, že takýto predstaviteľ podniku koná v záujme toho, aby podnik fungoval dobre, sa môže dopustiť chyby, ktorá môže mať negatívne znamienko a môže poškodiť do istej miery organizáciu, ktorú spravuje. Avšak tu skôr sa môžme dostať k tomu momentu, ktorý nám jednoznačne napovie, že takéto rozhodnutia bývajú veľmi často spôsobené nie podnikateľským rizikom, ale úmyslom.
Prečo vlastne takýto úmysel si môžu niektorí z funkcionárov, práve na ktorých je cielený tento zákon, dovoliť? No preto, lebo riziká, ktoré sú spojené s takýmto riadením alebo skôr doriadením podniku, sú minimálne. Čo sa môže stať? No ak pracovník v takejto vysokej funkcii na poli správy štátu dostane aj výtku a trest za svoje zlé rozhodnutie, obyčajne s takouto výtkou a trestom je spojený odchod z tejto funkcie, možno do niektorej menej výraznej, možno aj o niečo menej platenej, ale rozhodne to nie je odchod do nejakého zariadenia, ktoré by bolo v blízkosti alebo priamo na území Leopoldova, Ilavy alebo iných miest, ktoré sú známe tým, že práve tam sa nachádzajú zariadenia pre výkon trestov. Možno to znie pritvrdo, možno som zašiel v tejto chvíli ďalej, ako by sa patrilo, ale práve vedomie, že zodpovednosť takéhoto pracovníka môže zájsť až tak ďaleko, by bolo tou brzdou, a o to nám v tomto zákone ide, ktorá by spôsobila, že nominant, povedzme politický, ktorý sa do svoje funkcie dostal, nie je ani kvôli tomu, aby svoje odborné kvality prejavil a aby naozaj zveľadil podnik, ktorý mu bol zverený, ale aby urobil niektoré kroky, s ktorými bol do tejto funkcie nominovaný, by si veľmi dobre rozmyslel, či má takýmto spôsobom konať.
A toto je práve ten bod, o ktorom by sme mali pri hlasovaní o tomto návrhu zákona zvažovať, či v ňom nie je kľúč k mnohomiliónovým únikom z verejných zdrojov Slovenskej republiky práve preto, že ten trest, to riziko, tá možnosť postihu je takmer zanedbateľná.
Ak by bol prijatý zákon v tomto zmysle, ako ho predkladáme, je tu evidentné, že ak by bola dokázaná, samozrejme, nemôže to byť zlovôľa, že niekto povie, že zle si riadil, ale ak by bolo dokázané, že išlo o vedomé kroky, ktoré poškodili správu zvereného štátneho podniku, nuž mohol by prísť aj dôsledok v takomto rozsahu. To znamená, žiadny výkop smerom nahor, žiadne poďakovanie smerom do Bruselu, žiadne spratanie zo scény, ale veľmi výchovné pre morálne zdravie spoločnosti potrestanie takéhoto pracovníka a isteže jeho neumiestnenie do nejakého obdobného podniku, kde bude spôsobovať obdobné problémy.
Nie je to akademický problém, nie je to akademická otázka, ktorá je cieľom tejto časti zákona, ktorej sa podrobne venujem. Je to naozaj častý prípad. V minulosti by sme mohli nájsť veľa príkladov, keď sa veľmi ťažko dá tvrdiť, že niektoré rozhodnutia takýchto vysokých funkcionárov boli naozaj len dôsledkom podnikateľského rizika. Naopak, veľmi často sú to veľmi jasne vystopovateľné rozhodnutia, ktoré majú postupnosť od politickej centrály k politickému nominantovi a povedzme politicko-finančným ziskom pre niektoré zoskupenia, ktoré práve na základe istých rozhodnutí, ktoré rozhodne nie sú férové, vznikli.
Takže veľmi sa prihováram za to, aby sme, vážená snemovňa, práve tento zákon, ktorý už predkladáme po druhýkrát, naozaj – po tretí? –, opakovane, aby sme ho jednoznačne zvážili z tohto pohľadu, pretože ak by sme boli ochotní práve tento moment uviesť do života a zákonnosti Slovenskej republiky, je dosť možné, že mnohí potencionálni šéfovia štátnych organizácií by sa vo chvíli, keď vzniká rozhovor medzi politickým predstaviteľom a kandidátom na takúto funkciu v štátnom podniku, mohol vyvíjať aj tak: ´Pán XY, ja tú funkciu asi nezoberiem. Ale prečo by si ju nezobral? No preto, lebo tie riziká sú veľké a ja sa obávam, že požiadavky, ktoré by nebolo možné vyhodnotiť ako legitímne, by mohli byť natoľko vážne pre mňa ako osobu, že nie ja by som musel splácať ešte škody, ktoré som spôsobil v tejto funkcii, ale ešte možno by to bolo predmetom aj dedičstva, že by to za mňa museli splácať ešte aj moje deti.´ A to je práve ten faktor, ktorý by mal rozhodnúť o prijatí tohto zákona ako celku.
Niekto povie: ´No, nebuc naivný! Ak by takáto časť zákona alebo tento zákon ako celok prešiel do života Slovenskej republiky, nuž, ktože by sa odvážil zobrať funkciu v štátnom podniku? Veď každý by vedel, že bude to riziko priveľké.´ A ja na to odpovedám úplne opačne. Odvážil by sa takúto funkciu zobrať každý, kto to myslí poctivo. Každý, kto je presvedčený, že ten politický šéf ho nedokáže dotlačiť do nejakých nekalých rozhodnutí, pretože riziko s tým spojené by bolo také veľké, že by si povedal áno, ja túto funkciu môžem bez problémov zobrať, pretože nikto si ani nedovolí mi navrhnúť, aby som urobil kroky, ktoré sú v rozpore so správou majetku mne zvereného.
Takže toto je časť, ktorú som osobitne chcel zdôrazniť. A stojí za zmienku, že existujú tu aj ešte ďalšie dôležité momenty, ktoré v súvislosti s týmto zákonom by sme mali zobrať do úvahy. Veľmi sa mne osobne páči faktor, ktorý možno na prvý pohľad nevypadá tak výrazne, ale má svoje opodstatnenie, a to je tá časť výberového konania, kde sa navrhuje, aby výberové konanie na tieto funkcie, ktoré sú predmetom tohto zákona, boli vykonávané verejne za účasti verejnosti. A dokonca máme tam zaujímavú zmienku o tom, že musí byť aj priamy prenos webový z takéhoto výberového konania. Je to veľmi dobré, pretože mnohokrát ja napokon som bol účastníkom v živote niekoľkých výberových konaní, mnohokrát to býva... (Reakcia z pléna.) Áno, tak túto skúsenosť, ktorú mi uštedril parlament dnes, je, áno, tiež vlastne. Ako možno, že som ten typ, ktorý sa kdesi, všade snaží dostať, aj keď toto nebol ten prípad, a veľmi mu to nevychádza. Ale v odbornej brandži som naozaj bol viackrát na výberovom konaní, a keby som si teda mal možnosť premietnuť niektoré tie otázky a atmosféru tých zasadnutí a možno, keby si ju mali možnosť vypočuť aj nestranní pozorovatelia, tak by sa možno divili, že kto napokon vzišiel z takéhoto výberového konania. Aj tie otázky mali niekedy veľké čaro, že boli na míle vzdialené od vážnosti chvíle. Alebo boli to otázky, ktoré zjavne nemali za cieľ zistiť skutočný názor toho uchádzača. Alebo to boli zamietavé prístupy k prekladaným materiálom, ktoré som ako uchádzač považoval za potrebné predložiť. Pamätám si na chvíle, keď elaborát, ktorý som vypracoval s citom pre situáciu a vložil som doňho tie najlepšie úmysly, aké som v tej chvíli dlhodobo považoval za potrebné zo svojich skúseností do materiálu vložiť, že výberovej komisii to nestálo ani za to, aby tak chytili do rúk ten materiál a trochu v ňom zalistovali.
Takže kontrola verejnosti pri výberových konaniach na tento typ funkcií by určite nebola tá najdôležitejšia časť zákona, ktorý predkladáme, ale myslím si, že by mala svoj význam a bolo by veľmi dobré, keby občania mali možnosť zoznámiť sa s tým, kto a akým spôsobom je do funkcií, kde sa rozhoduje o miliónoch a rozhoduje sa o tom, či tie milióny budú znásobované v ich prospech alebo, naopak, že bude z nich v ich neprospech odoberané, zoznamovať.
A poslednú časť, ktorú by som ešte zmienil v tomto návrhu, je tiež vec, ktorú nadiktoval nám život, a má svoje opodstatnenie. Týka sa to práve, ešte raz sa vrátim k tej zodpovednosti za škodu, niektorí, nazvime ich viťúzi v takýchto funkciách, prišli na to, že je tu to riziko, že predsa len pri dnešnej úrovni zákonnosti sa im mohlo stať, že by mohli byť súdení za zlé rozhodnutia. Čo vymysleli? Zaujímavú vec. Poistili sa, čo samo osebe, samozrejme, je v poriadku. Veď poisťovať sa proti rizikám rôzneho typu je bežné. Ale oni sa poistili voči tomu, že ak by spôsobili firme, ktorú riadia, škodu, tak že túto škodu za nich zaplatí poisťovňa. Ešte aj v tej chvíli by to bolo v poriadku. Ale oni sa túto poistku rozhodli zaplatiť z prostriedkov štátneho podniku, ktorý riadia. A to už určite v poriadku nie je. A my sme mysleli po tejto skúsenosti aj práve na túto časť. A preto sme do časti, ktorá hovorí o zodpovednosti, vložili aj klauzulu, ktorá v prípade, že sa vedúci pracovník v takejto funkcii poistí, musí to byť vyslovene poistka hradená z jeho osobných zdrojov.
Takže summa summarum, zákon je hodný podpory a veľmi by som prosil, aby sa predsi len v tej chvíli, keď budeme stláčať hlasovacie gombíky, tlačidlá, aby sme si možno nehovorili o detailoch tohto zákona, ale aby sme si pripomenuli fakt, že v jeho sile je spôsobiť, že množstvo nominantov v štátnych podnikoch sa vo chvíli, keď budú riešiť dilemu, či ustúpiť politickému nátlaku a urobiť nejakú beťárčinu, ktorá naozaj nie je v súlade so správou štátneho podniku, alebo sa prikloniť k spravodlivosti a k poctivému riadeniu, sa práve vďaka tomuto zákonu rozhodne pre tú poctivosť a tým pádom pre záchranu prostriedkov, ktoré patria občanom, a nie politickým zoskupeniam a ich nekalým zámerom.
Ďakujem pekne za pozornosť.
