Videokanál klubu

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky. Vážení prítomní, panie poslankyne, páni poslanci, hostia, úvodom možno treba povedať dôležitý fakt, že v našom klube má každý z poslancov naozaj nezávislosť pri mnohých svojich témach, ktoré považuje za témy, s ktorými prišiel do parlamentu a ktorými reprezentuje záujmy svojich voličov. Napriek tomu z toho nie je možné odvodiť záver, že v rámci týchto tém neexistujú v klube Obyčajných ľudí a nezávislých osobností kmeňové témy, ktoré nás jednoznačne spájajú. Jednou z takýchto profilových tém, kde naozaj nemáme rozdiely medzi záujmami jednotlivých poslancov, je aj téma boja proti korupcii. Je to téma, ktorá zaznieva tu v sieni zákonnosti veľmi často, je to téma, ktorá napriek tomuto častému opakovaniu ako keby nenachádzala dostatok odozvy v mysliach, svedomiach i uvažovaní mnohých poslancov. Nie je to téma, ktorou by sme chceli zaujať osobitne ako náš klub. Je to téma, o ktorej sme hlboko presvedčení, že je to téma nesmierne prioritná. Pretože korupcia je jeden z najväčších problémov našej spoločnosti a jeho tendencia, byť naozaj veľkým problémom, je, žiaľ, narastajúca.
Už veľakrát tu boli opakované fakty, ktoré hovorili o tom, že máme veľmi nelichotivé miesto v rámci európskeho rebríčka. Pohybujeme sa v oblasti problémov s korupciou kdesi na nelichotivých čelných miestach.
Možnože ešte väčší problém je však nie v nejakých štatistikách, ani nie v tom, že tak často sa tu narába, až to možno niekedy sa nechce ani počúvať, číslom 500 mil. euro ročne, ktoré tá koťuha korupcia jednoducho zo štátnych a verejných zdrojov spotrebuje, ale možno by sme na prvom mieste mali hovoriť o našom vnútornom pociťovaní tohto obrovského problému. Je tu veľmi pravdepodobne možné hovoriť o tom, že otázka korupcie je otázka nášho vnímania významnosti tohto problému, a keďže sme poslancami, tak tá vnímavosť by mala byť daná predovšetkým tým, ako vážne vo svojich svedomiach bereme problém s korupciou.
Možno si treba pripomenúť pôvod tohto slova. Nie je pravdivé, ak si predstavíme nejaký taký symbol, nejaká obálka, ktorá nemá adresáta, ktorá sa tak nenápadne niekde presúva medzi odosielateľom a prijímateľom. Je to také dosť ploché a málo výstižné. Možno tí starí Indovia, skadiaľ pochádza slovo reupt, mali viacej pochopenia pre pravú podstatu tohto fenoménu. Reupt, staroindické slovo, znamená lámať. A nie je to len lámanie pečatí na štátnych zdrojoch, ale, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, je to predovšetkým lámanie charakterov. Lámanie toho, čo by sme mali považovať za svoju prirodzenú výstuhu, niekto tomu hovorí chrbtová kosť, niekto svedomie, niekto jednoducho výchova a zásady, ktoré nemienime opustiť. Úplne jedno, či sme lesníkmi v Novej Sedlici, alebo poslancami Národnej rady Slovenskej republiky. A bojím sa, že práve toto ponímanie je naším veľkým problémom, ktorý ak neodstránime, tak akékoľvek snahy hovoriť tu o podpore ľudí, ktorí majú odvahu bojovať s týmto fenoménom, sú len pozlátkom, sú len bodom v programe, ako to tu už neraz zaznelo. Napokon včera sme tu mali návrh zákona skupiny poslancov z KDH, nazývame ho zákon pána poslanca Figeľa. Už tu bol návrh pána poslanca Lipšica. Už tu bol aj tento návrh, ktorý opätovne v mene celej 13-ky predkladám, a môžem povedať aj 14-ky, však napokon aj poslanec Huba sa na tom výrazne podieľal, nič sa na tom nezmenilo, že teraz momentálne sme 13-ou, ale celá tá pôvodná 14-ka má naozaj obrovské množstvo práce na tomto zákone za sebou.
Nuž tá podstata toho prístupu k tomuto problému je daná možno práve v tom, a ja to považujem za nesmierne dôležité, to vlastne svedčí o tom širokom vejári vnímania tohto problému, že tu v tejto snemovni sa nachádza skupina poslancov, ktorá pri tomto zákone vyslovila opakovane slovo udavač. Hnusné, zlé slovo, ktoré naozaj vystihuje čosi hlboko nedôstojné, čosi, čo nik slušný nemôže považovať za prirodzené. Možno od školských čias, keď existuje udávanie, že ktosi beží za pani učiteľkou zažalovať, možno už tam sa prejavujú tie problémy, ktoré niekto považuje za smiešne. Ja som ich vždycky považoval za vážne. A nepamätám si vo svojom živote, a každý máme, samozrejme, aj 13. komôrku, ktorú radi utajíme, pretože nikto nie sme anjeli, ale ja si naozaj nepamätám na nič, čo by som dokázal ja osobne spojiť so slovom udavačstvo. No napriek tomu je tu skupina poslancov, a netajme to, je to skupina poslancov zo SMER-u, ktorí takéto slovo opakovane použili. Ja som tým hlboko urazený a považujem to za urážku nie mňa, ja som tu nie za seba, ale považujem to za urážku všetkých tých, ktorí ma sem poslali.
Ak by sme hovorili o udavačstve. Môžme. Možnože ozaj história našej krajiny sa nevysporiadala ani s týmto fenoménom. Napadá ma možno také ťaživé historické svedectvo, keď v tejto krajine bolo bežné počas 2. svetovej vojny ukazovať na niektoré brány. Aj tam, aj toho, aj túto. A vypisovať, ja nie, to tí druhí. Ja neviem, či je to pravdivé, to sa možno tvrdí viackrát, ale údajne v análoch Gestapa je zaznamenané, že na Slovensku mali ľahkú robotu, že príliš veľa ľudí z rôznych dôvodov, možno zachrániť si krk a rodinu, možno zarobiť si, možno len z obyčajného ľudského strachu, udávalo. Áno, ak budeme hovoriť o hnedej farbe, ktorá poznačila históriu Slovenska, a o tom, že mnohí Slováci nemuseli zahynúť ani v Nemeckej, ani v Kremničke rukami vlastných súkmeňovcov, keby nebolo udavačstva, nuž, je to pravda. Toto slovo je strašné a jeho dôsledky dodnes sme nejakým spôsobom neprežili, nevyhodnotili. A ak budeme sa chcieť baviť o tomto udavačstve, som ochotný vždy, nie ako nejaký múdry človek, ktorý do toho vidí, ale s pokorou, že máme takéto temné stopy vo svojej histórii, sa postaviť medzi diskutujúcich, a nie preto, aby sme sa v tom rýpali, ale preto, aby sa to nezopakovalo. Pretože história neskončila a biedy, ktoré máme za sebou, nikto nezaručí, že sa môžu zopakovať ešte v horšom vydaní, ako je spomienka našich otcov a starých otcov.
Takže ak sa tu hovorí tak často o udávaní v súvislosti so zákonom, ktorý má podporovať, chrániť, povzbudzovať a odmeňovať ľudí, ktorí sa neboja tam, kde sa ostatní boja, tak to považujem za nedorozumenie, ktoré nám neumožňuje pokračovať v tejto téme. Môžme tu ešte desaťkrát priniesť zákony, aj pán Lipšic, aj pán Figeľ, aj klub OĽaNO, my sa nepohneme. Pretože to je naozaj zásadný problém, balvan, ktorý tu leží. Veď predsi podporovať nejakým zákonom udavačstvo, no tak na to nás tu nie je treba.
A preto sa spytujem, vážení poslanci z klubu SMER, či naozaj nemienite prehodnotiť toto zásadné vyjadrenie niektorých z vás. Ja viem, poviete, ja nie, to iný, ja vám to neprisudzujem všetkým en bloc, ale ja si naozaj pamätám málo ťažších chvíľ za tie dva roky pôsobenia v parlamente, ako boli tie, keď takéto vyjadrenia zazneli.
Preto by som veľmi prosil, ak máme pokročiť naozaj tým smerom, ktorý, verím, že je v záujme celej 150-ky, a ktorý môžme pomenovať ako záchranu obrovského množstva nielen prostriedkov, ale aj úpadkov vo vedomí ľudí, ktorí prestali veriť v spravodlivosť tejto krajine, ak máme v tom pokročiť, musíme sa vedieť pozrieť si do očí a povedať si, že slovo udavač prisúdiť ľuďom, ktorí za nás dokážu prehovoriť vo chvíľach, keď sa my bojíme, je hlboko urážlivé, nedôstojné a zničujúce samotnú podstatu toho, čo týmto zákonom všetci predkladatelia, ktorých som spomínal, sledujú. Preto by som vás chcel veľmi úprimne poprosiť, aby sme sa dostali k tomu, že takýto výraz už nikdy v tejto súvislosti nepoužijeme.
Veľakrát som už rozprával, mal som tú česť predstavovať tento zákon a zdá sa mi nenáležité, aby som prešiel, ale ja to napriek tomu prejdem, všetky tie nuansy, ktoré sú v tomto zákone pomenované. Možnože to bude trocha zdĺhavé. Nechcel by som sa dostať k tomu, aby som bol obvinený zo zbytočného opakovania slov, ale nemám inú možnosť, ako poprosiť ctenú snemovňu o to, aby tomuto zákonu prisúdili mimoriadnu pozornosť.
Ja rozmýšľam, máme nejaký zákon, ktorý predkladali takmer identicky nezávislí, KDH, Obyčajní, a dokonca pár mesiacov dozadu na tlačovej konferencii pán podpredseda vlády Slovenskej republiky Kaliňák oznámil, že takýto zákon sa pripravuje. To znamená, ak dobre rátam, štvrtý v poradí. No ak je to naozaj tak, ak máme takýto veľký vejár predkladateľov, nuž potom by to mohlo svedčiť aj o tom, že sa jedná o výnimočne dôležitú tému. Ak je to výnimočne zložitá téma a toľkí sa k tomu pokúšame nejakým spôsobom vyjadriť a zmocniť túto problematiku do paragrafov, tak potom mám za to, že je tu čas, aby sme sa zhodli na nejakom znení. A ja si myslím, že znenie, ktoré tu dnes predstavíme, náš klub, je znenie veľmi dobré. Bez nejakej snahy vstupovať do konkurencie s ostatnými predkladateľmi, je to najkomplexnejší návrh, ktorý naozaj rieši ochranu, odmeňovanie, pomoc všetkých, ktorých môžme nazvať nie udavačmi, ale ľuďmi, ktorí si zasluhujú našu úctu, vďaku, a ktorých môžme smelo pomenovať, že by mali byť pre nás všetkých, a najmä pre občanov, kde im chceme pomôcť v tejto oblasti, predstavovať prirodzený vzor.
Toľko asi na úvod k tomuto zákonu. Pevne verím, že vážnosť, ktorá je vložená do jeho jednotlivých klauzúl, bude vyjadrená aj vážnosťou prerokovania tohto zákona. A pri tom hlasovaní, viete, hovorím tu často o svedomí, ak sa stane, že opäť to bude také hlasovanie, že dali to Obyčajní, a preto tam bude svietiť za 30, 40, 50, no, nebude to poníženie predkladateľa ani vyjadrenie akejsi kritiky nekvality zákona. Bude to len potvrdenie toho, že mnohí z nás nepochopili, na čo nás sem ľudia poslali, ľudia, nie stranícke centrály, a nepochopili závažnosť problému, ktorý sa snažíme týmto zákonom nie vyriešiť, korupciu ešte nikto nevyriešil, ale obludný nárast tohto problému na Slovensku nastaviť, obmedziť a dať ľuďom nádej, že spravodlivosť môže niekedy aj víťaziť.
Toľko v úvodnom slove. (Potlesk.)

Kolegovia, ja si myslím, že naozaj je potrebné, aby sme vnímali, teda venovali pozornosť tejto, celej tejto téme a naozaj ju nastolili, a ja dúfam, že bude môcť byť k tejto téme aj spoločenská diskusia. Myslím si totiž, že je to skrytá sopka. Alebo keď nepoviem skrytá sopka, tak potom že toto je vážne skrytá ohava, ktorá len nevyliezla, nevyliezla z lesa a ešte sa tam niekde, niekde ukrýva možno zakliesnená, ale že ak nebudeme konať, ak nezmeníme alebo nestanovíme lepšie legislatívne prístupy k tomuto chápaniu týchto činov a ich trestanie aj liečenie, alebo napravenia, tak neurobíme dobre pre našu krajinu. A my sme zodpovední za to, aby sme to dobro sem priniesli. Je to naša povinnosť.
To, čo tu spomínala kolegyňa, kolegyňa Janka Žitňanská, povedala vec, o ktorej sa tiež málo hovorí, že vôbec pochopenie obetí detských, mladistvých alebo vôbec ľudí, ktorí udajú takýto čin a musia prechádzať tortúrou vyšetrovania, tak ľudia, ktorí sa zúčastnia, zúčastňujú tohoto procesu, čo vyšetrovatelia, právnici, sudcovia sami majú tak nedostatočnú prípravu alebo tréning na to, aby správnym spôsobom sa venovali vyšetrovaniu a doviedli celý ten legislatívny proces do úspešného konca, že samotné obete sa nechcú tomu vystaviť. A už toto je podľa mňa trochu samostatná vec, že vôbec by sme mali dbať na to, aby takáto príprava ľudí, ktorí sa zúčastňujú celého procesu odhalenia takýchto činov a potrestania a aj teda nápravy, lebo nehovoríme tu o pomste, hoci máme tendenciu sa pozerať na zadanie trestu ako na pomstu, ale my chceme dosiahnuť nápravu, čiže títo ľudia, ktorí sa venujú tomu procesu odhalenia, samotní majú, pokiaľ viem z praxe, nedostatočnú prípravu na to. Aj túto je treba zasiahnuť a zmeniť.
Pre mňa je dôležitá aj mne príbuzná téma, ktorú som otvoril aj v minulom období, že vôbec naša spoločnosť je nezdravým spôsobom sexualizovaná a že príliš prezdôrazňujeme ľudskú nahotu spôsobom, ktorý je deštruktívny. A najprv tu ten môj návrh na to, aby sme obmedzili takéto publikovanie, zobrazovanie, vulgárne zobrazovanie ľudskej nahoty, aby sme obmedzili zákonom, najprv prešiel do druhého čítania, potom nie. A ja som sa rozhodol, že predložím Národnej rade záujem, že v tejto krajine je záujem, aby sme na to dbali. Začal som zbierať podpisy, aby som nazberal 100-tisíc podpisov, hoci ma kolega Hlina varoval, že, Braňo, to bude ťažké, že nehovor to s takou odvahou, lebo možno to ani nezozbieraš. A ja som povedal, vieš čo, Alojz, že naozaj sa budem usilovať, myslím si, že ľudí to veľmi hnevá, tento, tento stav. A predstavte si, som dnes v čase, kedy som nazbieral 60-tisíc tých podpisov. Viem, že to ešte nie je sto, ale ja tých 40 chcem dozbierať, aj keď moje poslanie, dostal som mandát do Európskeho parlamentu a to pôsobenie bude teraz ďalej ešte zo Slovenska, ale sú tu moji kolegovia od Obyčajných ľudí, aj pani podpredsedníčka Erika Jurinová, aj kolega Vašečka, spolu sme to predkladali a budeme na tomto pracovať ďalej. Tak si myslím, že aj toto je dôležitá téma.
A chcem vám ešte povedať zopár skúseností pána Varisha. Pýtali sme sa ho, keď tu bol, ako ho vnímajú ľudia, ako na toto reagujú. A hovorí, že v každej krajine mu dali priestor v televízii aj v rádiách a hovoriť s novinármi a do 15 európskych jazykov bolo predkladané, bol prekladaný jeho príbeh, jeho rozprávanie. On hovorí jednoduchú vec: "Bol som sexuálne zneužitý a je správne o tom hovoriť." A vyzýva ľudí, aby sme sa zamysleli. "Ak ste boli vy sami zneužití, ten človek, ktorý vás zneužíval, je stále živý a je stále v kontakte s deťmi, potom je vašou zodpovednosťou zastaviť to. Pretože je vo vašich rukách, aby ste prekonali jeho konanie."
A nemôžme povedať len, že nemám na to dosť sily. Naozaj, ako povedala pani kolegyňa Jurinová, že asi je tu 70 % tých takýchto činov neodhalených, proste zostávajú utajené. A potom si musíme uvedomiť, že čo je to tá príšera, o ktorej hovoríme. Že to je netvor skrytý, ktorý vyskočí na naše deti, nevieme kedy.
Predstavte si, jedna taká malá štúdia bola robená, 95 %, prepáčte, iné číslo potrebujem, až 98 % opýtaných ľudí reagovalo, že keby mali svojho kamaráta alebo známeho, boli by spolu niekde na diskotéke a videli by, že je poriadne opitý, tak 98 % povedalo, že by si dovolili mu zobrať kľúčiky od auta z vrecka. Prečo? Odpoveď, otázka bola teda že prečo, odpoveď bola, no lebo sa cítim zaňho zodpovedný a môže zabiť nevinných ľudí. Však niekoho prejde v meste, dieťa mu tam môže vbehnúť. Jednoducho toto si nedovolím. A zároveň pri druhej otázke len 13 % tých istých ľudí bolo ochotných oznámiť im známy prípad sexuálneho zneužitia dieťaťa. Nie je to čudné, priatelia?
Funguje tu nejaký skrytý, skrytý princíp, ktorý je v nás. Totiž obrovské percento toho zneužívania, viete, že sa nedeje niekde inde? Ono sa deje medzi nami priamo v našich rodinách a nám v najbližších spoločenstvách. Čiže to nie je nejaký cudzí problém, ktorý je niekde, kde vy ani na to nemáte dosah. Predstavte si, že to sa deje vo vašom najbližšom okolí. A deje sa to prierezovo vo všetkých vrstvách. Čiže nie je to len limitované len do prostredia školského, a ja neviem, internátov alebo škôl, alebo len tam, kde sa zhromažďujú deti. Nie je to tak.
To zneužívanie, prečo to tak je, ako ukazujú výskumy, sú rôzne. A prečo je to zneužívanie, ale prečo je aj to zamlčiavanie. To zamlčiavanie môže byť z rôznych dôvodov. Niekedy v normálnych spoločenstvách, že sa proste nehovorí. Taký akýsi sociálny konzervativizmus. Niekedy je to z náboženských dôvodov, ako by sa nemalo o tomto hovoriť.
Vraj je to typické pre krajiny bývalého sovietskeho bloku, ako ukazuje jedna štúdia. Ale napríklad miestna kultúra vo Švédsku a v niektorých iných častiach Škandinávie, tak tam je takéto tradičné pochopenie, že ženy nemajú dávať najavo svoj hnev. Ženy nemajú dávať najavo svoj hnev. To je vraj atmosféra tej krajiny, niektorých škandinávskych krajín. Čo to potom znamená? Že až 25 % populácie Švédska, čo je odhad tých zneužitých dievčatiek, musia spracovávať to, čo sa im v živote stalo, a nikdy to nemajú nikomu povedať. Čiže ako sa vyrovnajú s takouto traumou, v ktorej žijú? Necháme to na nich a ony potom majú svoje, svoje vnútorné problémy, potom sa im rozpadajú manželstvá, potom sa uchyľujú ku všemožným závislostiam. Jednoducho vyrovnávajú sa s tým, ako vedia. A niektorí z nich, pred chvíľou som použil ten údaj, 95 % mládežníckych prostitútok bolo sexuálne zneužitých už v detstve. Je to, divný proces sa začína naštartovávať, sa naštartuje v zneužitých ľuďoch, ktorí sa sami potom vrhnú do spôsobu, vlastne zneužívajú sami seba neskôr. Aj toto za tým môže ležať. Takže napríklad tie dievčatká vo Švédsku sa musia vyrovnávať s tým samy. Je to vlastne chápané ako zahanbujúce nešťastie, ktoré sa občas stane, pritom sa stáva veľakrát, ale môžme povedať, že sa môžme na to pozerať doslova už ako na zdravotnú krízu, akurát že sme to nerozoznali.
A viete, prečo to hovorím? Pretože odborníci preukázali, že sexuálne zneužitie detí spôsobuje deformáciu a poškodenie v mozgu dieťaťa pri tom, ako sa vyvíja. Hej, dochádza doslova k mentálnemu poškodeniu rozvoja dieťaťa. A ak by sme porovnávali CT snímok mozgu zneužívaného dieťaťa s CT snímkom mozgu dieťaťa, ktoré vyrástlo v zdravom, pozitívnom prostredí, zistíte u nich fyziologické rozdiely. Niektorí odborníci to priamo označujú za poškodenie mozgu.
Čiže takéto zneužité dieťa dospeje, my, ktorí žijeme vedľa neho, vôbec nevieme, že máme čo dočinenia s poškodeným, postihnutým človekom, ktorý má vnútorné také obrovské deformácie, že začne konať v niektorých chvíľach a oblastiach života úplne negatívnym spôsobom a skrýva toto svoje poškodenie, deformáciu, možno vyvíjajúcu sa úchylku alebo nejaký problém. Proste to formuje jeho správanie a toto dieťa vyrastá s neviditeľným psychologickým hendikepom. Stále je tu, prebíja sa svojím vnútorným svetom a nikto nevidí, čo sa s ním deje. Naopak, možnože takýchto ľudí len trestáme nejakým spôsobom. Výsledok je poškodenie spoločnosti a tie náklady, ktoré každá vláda s týmto má, sociálne problémy, rozvodovosť, závislosť na drogách, bezdomovectvo, rozpadajúce sa vzťahy, zlé správanie sa ku samotným deťom a ku vlastným deťom, v podstate je to chronické ochorenie.
Takže čo by sme mohli urobiť, jednoduché kroky, keď dáme na prvé miesto predchádzanie takýmto veciam, tak by sme videli úbytok aj v ostatných takýchto oblastiach, ktoré som teraz menoval. A toto stojí aj našu vládu kopec peňazí. Ja si myslím, že toto je naozaj dôležitá oblasť, ktorej by sme sa mali venovať a dbať na to, aby sme zmenili prístup, ktorý máme. Takže naozaj musíme chrániť obete, toto je motív a pohľad na to, o čo nám tu ide.
Pre mňa je jedna z najpálčivejších vecí to, čo kolegyňa Jurinová spomenula, že nemáme detenčný ústav. Kolegovia, viete to, že nemáme detenčný ústav? Tak som rád, Martin, že to vieš, a ja ťa prosím, skús čokoľvek spraviť pre to, aby sa dosiahol, aby bol. Ako je možné, že ho nemáme? Ja viem, že títo ľudia sú jednoducho dislokovaní do nejakej psychiatrickej liečebne, personál má s nimi problémy, lebo nevedia čo, nevedia, ako sa správať, nevedia, jak títo ľudia majú byť tam internovaní. Častokrát sa vrátia ľudia bez akejkoľvek zmeny ich zdravotného stavu, psychického, vnútorného stavu do výkonu trestu, alebo idú do civilu. My proste nemáme pre nich adekvátne zariadenie a ja si myslím, že toto je zlá vec. A bol by som rád, aby sme túto tému nastolili, aby sme sa reálne venovali zmene.
Asi najhroznejšie, a to už hovorím rôzne, rôzne veci, ale zasa hrozný údaj je, že až 40 % týchto zneužití sa udeje v rodinách, doslova teda, že toto je incest. A je zvláštne potom, že o tom opätovne nechceme hovoriť.
Ja chápem, čo za tým je. Viete, to sa vám zdá príliš ťažké odhaliť v našej vlastnej rodine niekoho, kto takto koná. To je nám, akosi nám to nejde. Mne sa len zdá, že my potrebujeme v našej krajine viacej dozrieť v pochopení toho, prečo je to potrebné. My nemôžeme viac chrániť dobro nejakej dobrej povesti, než, alebo dať ho na vážky voči tomu zlu, ktoré sa stane dieťaťu, a riziku, ktoré ten človek bude ďalej spôsobovať. Riziku zla, ktoré bude ďalej spôsobovať. Ja by som skutočne túžil, aby sme ako národ, ako obyvatelia, ktorí tu žijeme, jednoducho v tomto dozreli ďalej a boli schopní omnoho dôslednejšie odhaľovať takéto činy.
Ja myslím, že stačí k tejto téme, a bol by som rád, aby sme naozaj videli, že naša Národná rada v tomto dospeje ku pozitívnej zmene a že sa nám podarí zmeniť to ticho. Takže pridávam sa k tejto výzve Matthewa McVarisha, že "Zastavme to ticho" a zmeňme to.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Áno, preto som sa chcel vydýchať. Ďakujem pekne.
Vážené dámy kolegyne, vážení páni kolegovia, v tejto príjemnej, znovu komornej atmosfére, i keď rannej, nie tentokrát večernej, ale predsa takej, takej našskej, vám chcem predniesť návrh zákona a poprosiť vás o podporu, aby, hej, už som sa vydýchal, poprosil vás o podporu, aby sme venovali pozornosť tejto podľa mňa veľmi vážnej téme, s ktorou, bohužiaľ, mám aj nepríjemnú osobnú skúsenosť, a myslím si, že stojí za to, aby sme sa zamysleli nad tým, čo dobrého by sme mohli a mali urobiť pre to, aby sme napomohli zmene k lepšiemu, k väčšej bezpečnosti ohľadne tejto vážnej problematiky, a to deliktov v oblasti sexuálnych kriminálnych činov, alebo kriminálnych činov, ktoré sa týkajú kriminálneho sexuálneho konania, tak by som to povedal, prečinov v tejto veci, a predovšetkým aby sme sa zamysleli nad tým a pozmenili to, akým spôsobom sú tieto delikty premlčiavané.
Takže chcem navrhnúť zmenu a doplnenie zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov. Mojím cieľom v tomto predkladanom zákone a návrhu je na základe niekoľkých podnetov ľudí, ktorí s touto problematikou sexuálneho zneužívania detí prišli do kontaktu, mojím cieľom je dosiahnuť, aby sme pri posudzovaní trestov za tieto závažné činy zmenili spôsob alebo zmenili náš pohľad na to, ako a prečo majú byť tieto činy premlčané.
Ide mi o, cieľom teda predkladaného návrhu zákona je zrušiť premlčanie trestného stíhania a výkonu trestu závažných trestných činov proti slobode a ľudskej dôstojnosti, proti rodine a mládeži a proti iným právam a slobodám s dlhodobým alebo trvalým negatívnym dopadom na život poškodených, najmä detí. Ide napríklad o trestné činy obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania, týrania blízkej osoby a zverenej osoby a výroby detskej pornografie a o sprísnenie podmienok ukladania trestu zákazu činnosti zahŕňajúcej priamy a pravidelný kontakt s deťmi za spáchanie vyššie uvedených trestných činov s cieľom znížiť recidívu, posilniť prevenciu a ochranu detí pred závažnou trestnou činnosťou.
O čo nám ide, mne a kolegyniam, ktoré tento zákon spolu so mnou predkladajú? Ide nám o to, aby sme zohľadnili právo obetí v čo najväčšej miere a poskytli zadosťučinenie za utrpenie, poníženie, zásah do osobnostných práv a negatívne dôsledky trestných činov, ktoré často nenapraviteľne poškodia celý život obete, ako aj zníženie rizika a recidívy závažných trestných činov, a to najmä voči detským obetiam.
Takže o čo mi ide konkrétne, je to, že snáď, ani nie snáď, ale pred našimi očami je, myslím si, že pred očami verejnosti, je do veľkej miery skryté, ako veľa dochádza k zneužívaniu maloletých detí a mladistvých a títo ľudia svoje traumy skrývajú potom hrozne dlhé obdobie, nedokážu o nepríjemných zážitkoch, skutočnostiach hovoriť, prežívajú potom z toho psychické poruchy, stávajú sa z nich jedinci, ktorí viac-menej vyžadujú vážnu lekársku starostlivosť a nedokážu byť plnohodnotnými ľuďmi, ktorí prežívajú svoj život kvalitne a dokážu byť produktívnymi občanmi pre našu krajinu.
Takéto činy neskôr častokrát, zároveň štatistika hovorí, že v mnohých prípadoch sa to ani neprejaví, ale predsa mnohokrát vyplávajú na povrch prečiny takýchto ľudí a mnohokrát sa ukáže, že aj keď dôjde k vyšetrovaniu, predsa len naše zákony umožňujú premlčanie týchto činov vzhľadom na dobu, kedy sa začali tieto delikty, vôbec boli oznámené alebo boli vyšetrované. A čím ďalej, tým viac, ako postupujú roky, sa ukazuje, že mnohí z týchto zneužitých kedysi detí a maloletých sami pochopili, že ich život mohol vyzerať úplne inak, keby spoločnosť k vyšetreniu takýchto činov pristupovala iným spôsobom a keby boli páchatelia týchto činov skutočne potrestaní a nevzťahovala by sa na nich možnosť premlčania týchto trestov. To je jeden fakt.
Druhý je ten, že častokrát dochádza k tej skutočnosti, že sami páchatelia týchto činov naďalej zotrvávajú v prostredí, kde priamo pracujú s deťmi a mládežou, a znovu majú možnosť sa dopúšťať takýchto činov. Poprípade neraz je možné, že v takýchto prípadoch sami tí páchatelia ľutujú svoj čin z niekdajšej minulosti, a predsa prostredie, v ktorom sa pohybujú, je pre nich natoľko veľkým pokušením, že znovu zlyhávajú. Znovu zlyhávajú a dochádza k ďalším poškodeniam ľudí mladistvých, detí a mladistvých a to znovu spôsobuje škody v ich životoch a v našej spoločnosti.
Preto ako predkladatelia navrhujeme, aby sa nepremlčiavalo nielen trestné stíhanie, ale aj výkon trestu nami uvádzaných trestných činov, a to bez ohľadu na to, či ide o dospelého páchateľa, alebo mladistvého páchateľa.
Viaceré členské štáty Európskej únie prijali vo vzťahu k obetiam sexuálneho zneužívania oveľa priaznivejšiu právnu úpravu, aká v súčasnosti platí na Slovensku. Napríklad vo Veľkej Británii sa v súčasnosti sexuálne zneužívanie detí vôbec nepremlčuje. V Nemecku sa sexuálne zneužívanie môže premlčať až po 30 rokoch od dosiahnutia 21 rokov veku obete. Čiže keď obeť, povedzme až 21 rokov, vo veku 21 rokov oznámi takýto čin, tak ešte len začne plynúť doba 30 rokov možného premlčania. V Českej republike sa do premlčacej doby nezapočítava doba, po ktorú obeť trestného činu obchodovania s ľuďmi alebo akéhokoľvek trestného činu proti ľudskej dôstojnosti v sexuálnej oblasti bola mladšia ako 18 rokov.
Častokrát je to tak, že obete takéhoto zneužívania sa odhodlajú k nahláseniu takéhoto trestného činu až po uplynutí premlčacej doby, čo poskytuje priestor na to, aby jeho páchatelia zostali nepotrestaní, a ako som povedal, aby naďalej pôsobili v prostredí výchovy detí a mládeže.
Je mi veľmi ľúto, že sám som bol svedkom takýchto incidentov dvakrát počas obdobia, kedy som prebýval na internáte, a tam sa to stalo raz v škole jednému pánovi učiteľovi, ktorý nezvládol zrejme svoje sexuálne deformácie, a za nejaké dva roky sa to zopakovalo, teda takýto prípad, v prípade vychovávateľa, ktorý zneužil zvereného chovanca internátu. A zase neskôr v živote som sa stal svedkom podobných vecí, ako je zneužívanie dospelými ľuďmi, zneužívanie detí dospelými ľuďmi a, bohužiaľ, som svedkom toho, že aj tento páchateľ zostáva nepotrestaný, premlčuje svoje správanie, chce to nechať nejakým spôsobom byť zakryté. A poznám obete jeho činov a títo ľudia sú mimoriadne poničení v niektorých oblastiach svojho života.
Takže ma trápi presne to, že takíto ľudia, takíto páchatelia môžu ďalej pôsobiť v oblasti výchovy detí. Mnoho obetí takejto trestnej činnosti trpia ďalekosiahlymi následkami a zostávajú bez akéhokoľvek zadosťučinenia. Toto je ďalší rozmer toho, že páchatelia týchto činov majú premlčané činy.
Ak ponecháme túto právnu úpravu nezmenenú, znamená to, že páchateľom nič nebráni v ďalšom dopúšťaní sa podobných trestných činov voči deťom, a opakujem znovu, tieto deti majú z toho mimoriadne zničený život a celoživotné následky.
Snáď na záver uvediem príklad muža, ktorý sa odhodlal odhaliť ťažké traumy svojho života, pretože bol zneužívaný, je to anglický, muž z Anglicka, teda myslím, že je Škót, ktorý bol zneužívaný, on a jeho brat, vlastným strýkom, kým boli deti. A strýko ich prestal sexuálne zneužívať po nejakom čase, po určitom období, myslím, niekoľkých rokov. Obaja chlapci však zostali ťažko poškodení vo svojom vnútornom svete, vo svojom vnútornom prežívaní, čo sa, samozrejme, vždy podpíše na ich vonkajšom správaní, na vonkajšom správaní obetí. A tento mladík sa po čase rozhodol so svojím zranením pracovať a začal aj navštevovať nejakú terapiu a rozhodol sa vyjsť so svojím príbehom na svetlo sveta a rozhodol sa urobiť všetko pre to, aby ľudia, ako sú jeho strýko, museli dostať svoj trest, a zameral sa na to, aby doba premlčania takýchto trestných činov bola úplne zrušená. Rozhodol sa konať veľmi obetavým spôsobom. Matthew McVarish, to je jeho meno, sa rozhodol putovať peši vo svojom národnom kroji, pretože je Škót, takže nosí ten škótsky kilt, my tomu povieme sukňu, a ide peši do všetkých hlavných krajín miest členských štátov Európskej únie, do všetkých hlavných miest členských štátov Európskej únie a všade sa snažil skontaktovať s politikmi v parlamente, s diplomatmi, s veľvyslancami a povedať im, že je vyslancom nádeje na zmenu. Je vyslancom organizácie Stop the silence (Zastavme to ticho) a stal sa človekom, ktorý zhromaždil množstvo informácií a chce odhaliť, preukázať na svetlo sveta, že toto je oblasť, v ktorej zákonodarcovia musia zmeniť prístup preto, aby sme chránili deti a mladistvých.
Sexuálne zneužívanie detí je odporná vec. Myslím si, že s každým sa na tomto zhodneme. A Biblia nazýva tento čin ohavnosťou. Božie slovo hovorí, že to je ohavnosť pred Bohom aj pred ľuďmi, ohavnosť, to je niečo najodpornejšie, čo môže byť. To je niečo, čo Boh nenávidí a toto bude veľmi trestať.
Štatistiky, ktoré vydala Svetová zdravotnícka organizácia, hovoria, že každé štvrté dievčatko a každý šiesty chlapec sú vystavení sexuálnemu zneužívaniu. Zrejme je toto štatistika len z našej civilizovanej Európy, možno že sa týka západného sveta, neviem, či mám štatistiky, teda myslím, že nemám štatistiky z Afriky alebo z krajín tretieho sveta, ale sú to strašné údaje a za týmito číslami, za týmito slovami musíme vidieť strašidelné príbehy detí. Mnohé sa s tým celý život nevedia vyrovnať a nedokážu sa z toho dostať.
Ale čo zneužívatelia? Tí sa beztrestne pohybujú po svete naďalej, dokonca sa možno niektorí z nich v dobrej snahe snažia zabudnúť na svoj niekdajší čin, to ešte aj uvádzam ten pozitívnejší a krajší príklad, snažia sa s tým nejak sami vyrovnať, čo spravili, a hovoria si, že už nikdy viac, a ďalej sa venujú svojej profesii, snažia sa byť dobrými občanmi. Len zabudnúť na to, čo sa stalo. Ale život človeka, ktorého poškodili, je absolútne zničený, zdeformovaný.
Ale, bohužiaľ, pravdou je aj iná verzia. Mnohí z nich skrývajú svoje činy úspešne, vedia, že sa to neodhalí, vedia, že to môže byť premlčané, a ďalej pôsobia vo svojej profesionálnej oblasti práve preto, že mali problém a sexuálnu deformáciu, úchylku voči deťom, tak sa zároveň angažujú vo svojom prostredí, kde pracujú s deťmi, či už sú to školské kluby, družiny, či sú to učitelia, alebo vychovávatelia na internátoch, na strednej škole, a rady obetí sa takto len rozširujú. A som presvedčený, že toto treba zastaviť a mňa pohol príbeh tohoto Matthewa McVarisha.
Takže vydal sa na túto cestu ku zmene, aj nazval to svoje putovanie krajinami Európskej únie, už prešiel tisíce kilometrov, nazval to Road to change (Cesta k zmene), bol v 23 krajinách sveta peši. Prešiel 8-tisíc km. Vo viacerých krajinách, ktoré navštívil, sa jeho vplyvom a pôsobením začal legislatívny proces. Veľmi dobré vyhliadky na konkrétnu zmenu zákona sú teraz na Malte. Pešo putuje po Európe, aby poukázal na toto zneužívanie detí, a bol tu v Bratislave pred nejakým časom, uverejnil som o tom blog, robili sme kvôli tomu tlačový brífing, Bratislava bola vtedy jeho ôsma zastávka. A tu hovoril to isté, čo v iných krajinách, o sexuálnom zneužívaní detí sa mlčí. Obete sa o tom hanbia hovoriť, a keď nájdu odvahu vystúpiť, stávajú sa dokonca terčom posmechu. Viete si to len predstaviť, kolegovia, kolegyne, povedať, že nežijem normálny život, pretože niekto ma zničil, a ešte aj vedieť, že sa môžem stať obeťou výsmechu ja sám a ešte že dokonca páchateľ sa mi môže snáď vyhrážať alebo dokonca smiať?
Jeho takto zneužíval jeho vlastný strýko, a jeho bratov. On dokázal z toho vyjsť, dokázal sa stať silnou osobnosťou, a napriek tomu, že aj sám zažíva ešte výsmech, vie s tým pracovať, je človekom, ktorý vedie normálny život na rozdiel od svojich bratov, ktorí majú ťažké problémy, stále sú na liekoch a nechcú sa ani začať vysporiadavať so svojím zážitkom. Našťastie ich strýko už je zavretý, jeho čin nebol premlčaný a je za to potrestaný a nemôže ďalej pôsobiť v oblasti práce s deťmi.
Matthew McVarish vie, prečo toto robí. Robí to preto, aby zachránil ostatných.
U nás je premlčacia doba takýchto a podobných deliktov okolo 10 rokov. 10 rokov, priatelia, je málo. Skutočne veľmi málo. My navrhujeme omnoho dlhšiu dobu preto, aby sme dali možnosť tomu, že tieto činy budú môcť byť preukázané, vyšetrené, budú môcť byť potrestané. Jednoducho nechceme, aby takéto zločiny mohli byť, mohli zostať upadnuté do zabudnutia.
Som presvedčený, že nikto z nás by nechcel, aby sa niečo podobné stalo práve môjmu dieťaťu. A preto práve na to, z toho pohľadu a dôvodu, že sedíme v sále zákonnosti, ako tu hovoríme, chcem vám, kolegovia, preukázať, že v tomto smere nemáme dobrý zákon a že je treba ho pozmeniť.
Takže vás prosím aj o dobré naštudovanie nami predloženého návrhu, prosím o dobrý diskurz a prosím o podporu, aby sme mohli niečo v tejto veci zmeniť a urobiť zase túto krajinu o niečo bezpečnejšou, aj krajšou a lepšou, a hlavne takou, kde naše deti nebudú zneužívané a kde to nebude beztrestné, naopak, že tento hrozný čin bude adekvátne potrestaný.
Ak máte záujem, prosím, pozrite si www stránku Road to change (čiže píše sa to road to change), iné heslo alebo názov, ktoré používajú, je Stop the silence (stop the silence), čo je zase podnadpis, tam majú Zastavme sexuálne zneužívanie detí. A toto je stránka muža, o ktorom som vám teraz hovoril, ktorý putuje peši tisíce kilometrov, aby navrhoval zákonodarcom jednotlivých štátov, aby toto všetko zmenili a aby v Európe nebolo možné premlčiavať tieto činy ľahkým spôsobom. Chápem, že každá krajina tam môže dať inú dobu, niektoré, ako Británia, to vôbec nepremlčujú a my navrhujeme až dobu okolo 30 rokov od oznámenia tohoto činu.
Ďakujem za pozornosť.

Dobre, takže vážení kolegovia a kolegyne, ktorí tu nie ste, ale počujete ma, možnože má, chcel by som vás veľmi pekne poprosiť, aby sme sa nehrali na politiku, ale hrali sa na ľudí, ktorí riešia problémy našich bežných občanov. Aby to nebolo zase o politike, že sme iba obyčajní, ale bežných občanov, ktorých trápi to, že na ich majetku niekto profituje bez toho, aby oni o tom vedeli a čerpali eurodotácie. Takže žiadam ešte raz o podporu. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, ktorý je pod tlačou č. 979. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia poslaneckého návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady, aby návrh zákona prerokovali výbory, a to Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážený pán podpredseda, skončil som, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Kolegyne, kolegyňa a kolegovia, je nás tu poskromne, žiaľ, mám už takúto smolu. Stále moje zákony, ktoré predkladám, idú v čase, keď je tu skoro ľudoprázdno, ale dobre, to je už môj údel. Dovoľte, aby som opätovne, už tretíkrát predniesol zákon, respektíve novelu zákona, ktorá v reálnom živote vytvára veľký problém, pokiaľ by nebola prijatá, a ten problém je treba riešiť. Prvé čítanie je tu nato, aby sme povedali, či tento problém má alebo nemá zmysel a či vôbec trápi našu spoločnosť. Hovorím, že áno a trápi to hlavne vlastníkov pôdy. Splácam dlh mojim kolegom, ktorí už v súčasnosti nie sú v parlamente, kolegovi Galbavému za SDKÚ a kolegyni Tkáčovej, ktoré, ktorí to dávali na poslednej schôdzi ešte za vlády pani Radičovej, a nakoľko tento zákon na poslednej schôdzi nemohol byť prijatý, povedali sme si traja, že pokiaľ niekto z nás bude v parlamente, tak tento zákon bude predkladať. Takže, kolegovia, plním sľub a budem ho predkladať stále, ako to rokovací poriadok umožňuje. Poďme k veci.
Vážení, viete, čo sa zmenilo 24. júnom 1991? 24. júnom 1991 sa vlastnícke právo nadradilo užívaciemu právu. To znamená to, čím bol charakterizovaný socializmus, že užívateľ mal väčšie právo ako vlastník, bolo 24. júnom 1991 ukončené. Vlastnícke právo je nadradené užívaciemu právu. Následne po vzniku Slovenskej republiky táto garancia je aj v našej slovenskej ústave. Pýtam sa, prečo to negarantujeme aj v reálnom živote. De iure máme, de facto zabúdame.
Konkrétne o čo ide. Ide o čerpanie eurofondov v rezorte pôdohospodárstva, akým spôsobom je možné čerpať tieto eurofondy. Myslím si, že tak citlivú otázku, ako čerpať financie, by mal každý mať jasné, že transparentnosť a jednoznačnosť tam má dominantnú úlohu a postavenie. Žiaľ, v reálnom živote to takto neni. V našom rezorte, v rezorte pôdohospodárstva, hovoríme o sume ročnej okolo 700 miliónov eur z eurofondov, ktoré čerpajú naši poľnohospodári, to znamená, nehovoríme o eurách, hovoríme o miliónoch eur a stovkách miliónov eur. Aké sú podmienky? Žiaľ, podmienky sú také na to čerpanie, ktoré, neviem, kto to vymyslel, ale neviem, aký bol ekonóm, ako celú transparentnosť zabezpečiť, ale pokiaľ vy čestným prehlásením vyhlásite, že ste užívateľom určitého pozemku, tak môžte čerpať dotácie. Niekto mi povie, že je to pritiahnuté za vlasy.
Kolegovia, nie je to pritiahnuté za vlasy, je to realita, pokiaľ neveríte, oskúšajte si to a tento stav, naňho ja sa pozerať nemôžem, preto táto moja novela zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov, ako aj novela zákona o pôsobnosti orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v poľnohospodárstve hovorí o tom, v kocke, že pokiaľ chceš, pán agropodnikateľ, čerpať eurodotácie, tak musíš buď ukázať, že si vlastníkom tejto pôdy, to znamená, áno, máš vlastnú pôdu a na nej gazduješ, alebo doložíš nájomnú zmluvu. Nič viacej, nič menej. To je u mňa reálny výkon a váha vlastníckeho práva, ktoré vlastník po tom 24. júni 1991 má a musí mať garantované v Slovenskej republike, ak si hovoríme, že sme demokratický štát, kde sa právo dodržuje, a sme právny štát. Takže nemôže to byť na voľnej úvahe platobnej, hospodárskej platobnej agentúry, ktorá môže a nemusí tieto doklady od žiadateľa vyžadovať. Ja hovorím, že musí, lebo to je základný princíp.
Ako viete, ako nie, na Slovensku 90 % pôdy je užívaných inými subjektmi ako vlastníkmi, pretože rozdrobenosť pôdy je vysoká, a preto 90 % pôdy užívajú nie vlastníci, ale nájomcovia. Tak preto sa pýtam, že ako je možné, že pri čerpaní eurodotácií tento základný, elementárny vzťah vlastník a nájomca nie je deklarovaný agentúre, aby mala splnené podmienky na čerpanie eurofondov. Tieto podmienky sa vyžadujú aj z európskej smernice príslušnej a pýtam sa, ako si plníme túto úlohu. Chceme, aby nám boli zastavené eurodotácie pre poľnohospodárov? Chceme, aby sme mali zdvihnutý prst, chceme, aby sme tu platili nejaké penále? Ja to nechcem. Ak to chcete vy, kolegovia poslanci a poslankyne, ktorí za to ruku nedvihnete v hlasovaní, tak dobre, je to na vašom svedomí a vedomí, ja si to na svoje svedomie a vedomie nechcem vziať. Ani do hrobu, ani počas svojho života. Tak preto by som vás chcel veľmi pekne poprosiť, lebo neni to o politike, je to o reálnom výkone života našich poľnohospodárov, o legálnom, transparentnom nakladaní s vlastníctvom ako takým pôdy, aby sme dali priechodnosť tejto mojej novele. Samozrejme, že v druhom čítaní by som pristúpil na všetky pozmeňujúce návrhy, ktoré by ho vylepšili.
A aby som ešte doplnil, tak je mnoho prípadov, keď vlastník má nájomnú zmluvu podpísanú s nájomcom, ale platieb sa nedočká. Pýtam sa, je to normálny stav? Podľa mňa nenormálny stav. Predsa na vašom majetku niekto si bačuje bez toho, aby vám vyplatil čo iba cent, ešte na to berie aj eurofondy a vy ako vlastník pozeráte a nemôžete sa domôcť svojho práva. Vážení, to je o veci, o reálnej veci, o reálnom probléme, ktorý treba riešiť. Preto by som vás chcel ešte raz požiadať, aby dostala priechodnosť táto moja aktivita v tejto oblasti.
Návrh zákona vyvoláva pozitívne sociálne vplyvy, nezakladá žiadne vplyvy na rozpočet verejnej správy a na podnikateľské prostredie, nevyvoláva vplyvy na životné prostredie ani na informatizáciu spoločnosti. Je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s právom Európskej únie.
Myslím si, že mali by sme vstúpiť do seba a povedať, že chceme aj v tomto rezorte, v rezorte poľnohospodárstva robiť veci transparentne, jednoznačne a priechodne, a aby sme sa nemuseli hanbiť, čo sme tu schválili alebo neschválili.
Dôvody, ktoré mi boli dôvodené, prečo sa to nedá pri mojich minulých predkladaniach tejto novely zákona, boli asi také, že oni by to s tými papierami na tej PPA-čke, na tej poľnohospodárskej platobnej agentúre nezvládli. Vážení, tak ako dávame daňové priznanie, že raz dáte na obecný úrad, ak nemáte majetok a každý rok iba odsúhlasujete, platí starý stav, alebo sa mi zmenil. A tu zmenu iba dokladujem, čo sa udialo, nič viacej, nič menej. Taký istý režim by bol aj v tomto prípade, to znamená raz, keď je to zákon, aj tak ti to zákon ukladá, pán podnikateľ, že musíš mať tú nájomnú zmluvu, alebo máš vlastný majetok, to znamená, raz ju musíš podpísať, tak raz tú kópiu tam dáš na tú PPA-čku a následne iba budeš každý rok deklarovať. Pokračujeme alebo meníme. Vážení, myslím, že logické, ústretové, jednoduché, normálne. Takže, vážení, ešte raz dovolím si požiadať o podporu tejto novely zákona.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne kolegom za korektné faktické poznámky.
Pán kolega Daniš, chcem sa opýtať, že do akej novely by sa mali vsunúť tieto novelizačné body, pretože zatiaľ neviem o tom, že by sa pripravovala nejaká novela zákona, ktorá by komplexne a systémovo riešila vyššie územné celky, preto som navrhol aspoň teda čiastkové riešenie, pokiaľ sa dôjde k nejakej zhode, pretože pokiaľ sa bude riešiť takáto situácia s vyššími územnými celkami, zrejme bude to musieť byť veľká diskusia na túto tému, takže kým k tomu dôjde, tak si myslím, že je potrebné upraviť aj tieto veci, pretože v niektorých krajoch môžu mať problém najmä s hlavným kontrolórom, pokiaľ nebol zvolený.
No a áno, máte pravdu, neboli to komunálne, boli to samosprávne voľby, len tam mi to ušlo toto slovíčko. Samosprávne voľby do vyšších územných celkov.
Pán kolega Kéry, čo sa týka toho počtu podpredsedov, že nenájdeme zhodu, nuž opýtajte sa vášho kolegu Blanára, ktorý je predseda Žilinského samosprávneho kraja, prečo jemu stačí jeden podpredseda a prečo niekde teda musí byť až päť. Ja viem, že tu ide o koalície a o dohody, že keď niekto je predseda, a teda podporovali ho všetci, tak každý musí chytiť nejaký flek. Ja si myslím, že nemusí, ale, samozrejme, štandardné politické strany sú o tom, že majú svojich nominantov všade a keď sa im aspoň nepodarí vyhrať, tak aspoň niekde umiestniť svojich straníckych kolegov. Ale toto by nemalo byť o umiestňovaní straníckych kolegov, toto by malo byť naozaj o efektivite fungovania samosprávy. A ak to efektívne funguje v Žiline, prečo by to efektívne nemalo fungovať v Bratislave? Okrem toho v Žiline je váš predseda, v Bratislave je predseda z SDKÚ. Takže myslím si, že s týmto by ste asi veľký problém mať nemali.
Ďakujem.