Ďakujem vám za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Kolegyne, kolegovia, vážení pán predseda, vážení občania, prečítal som si zbežne správu, nemôžem sa pochváliť, že by som ju preštudoval, tak ako možno mnohí z vás, ale všimol som si, že je tam venovaný dosť veľký priestor jednotlivým programovým štruktúram. Ba dokonca správa ide tak detailne, že rieši aj niektoré konkrétne programy, jednotlivé typy a veľmi presne popisuje to, čo všetko ponúkla divákovi v hodnotenom roku.
Ja som tam, pán profesor, veľa toho našiel, málo z toho som poznal, nie som asi klasický divák, ale jedna vec mi tam chýbala. Je to taký detailný pohľad, určite to neni podstatné pre túto diskusiu, ale napriek tomu som sa rozhodol, že by som to rád takto nahlas povedal. Sme zhruba rovnaké ročníky a určite si budete pamätať nedeľné večery, vždy v takom silnom vysielacom čase, aj keď vtedy sa tomu tak možno nehovorilo, o 20.00 sa ozvala melódia Claude Debussyho, myslím, že tá melódia sa volala Dievča s vlasmi plavými ako ľan, a oznámila, že najbližších 10 - 12 minút divák v tomto silnom čase bude konfrontovaný s poéziou. Na obrazovku naskočili majstri slova, majster Chudík, majster Jamrich, Valach a mnohí ďalší a nám, národu, ktorý možno bol tiež vtedy zvyknutý skôr na zábavu a nejak nevyhľadával veľmi silne práve poéziu, ponúkli v tomto čase, či sme chceli alebo nechceli, krásu slova. A ja si myslím, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie, pretože aj keď sme asi nikdy nechceli byť, a predpokladám, že ani nebudeme národom básnikov, dokonca ani nebudeme rozširovať nejaké kluby milovníkov poézie, je veľmi dobré, keď divák v tom čase sa mohol zoznámiť s krásou slova ako takou.
Prečo to hovorím? Hovorím to preto, lebo mi to chýba. Ani vo vašej správe som slovko poézia nenašiel, hoci tam popisujete rôzne programy. A ak sa nemýlim. medzi vaše povinnosti naozaj patrí sledovať istú vyváženosť. Hovorí sa tam o vyváženosti medzi hovoreným slovom a hudbou, ale poézia je niečo medzi tým. Nie je ani hudbou, ani hovoreným slovom, ale je poéziou slova. A ja by som to tak nezdôrazňoval, lebo naozaj ide o niečo, čo môže sa zdať mnohým dnes úsmevné, a povedia si: no čo tam ten plešatý poslanec vykladá o nejakej poézii, veď my chceme vidieť niečo iné. Aj my v tom čase, keď sme boli mladí, sme chceli vidieť možno dačo iné, ale napriek tomu nás na chvíľočku občas, tak nechtiac, prinútila možno tá nedeľná chvíľka poézie sa započúvať do tej krásy slova.
A ono je to proces, ono sa nedá do týchto hodnôt zamilovať na prvý pohľad. To naozaj nejde. To je tak, ako keby niekto chcel prejsť okolo otvorenej brány Slovenskej filharmónie, započul nejaké tóny a stal sa z neho milovník vážnej hudby. Je to možné, tento proces vyžaduje isté časové pásma. A ja si myslím, že tie časové pásma, to približovanie toho bežného diváka, ktorý sa chcel zabávať, práve ku kráse slova vďaka tejto programovej štruktúre – trvalo to dlhé roky, ak sa nemýlim, možno to bolo 20, možno 30 rokov, čo bežala táto Nedeľná chvíľka poézie – bolo práve tým, čo dokázalo tú cestu medzi totálnym nezáujmom a postupným sa približovaním až možno ocenením krásy slova, absolvovať.
A možno by som si úplne odpustil tento vstup, ktorý môžte povedať, že je nenáležitý, keby som nevidel tú jednu dôležitú spojitosť, pán predseda, kolegyne, kolegovia. Je to spojitosť tá, že krása a kultivovanosť slova je len istým základom a istým nutným predpokladom k niečomu, a to niečo je krása a kultivovanosť myslenia. A to už naozaj nie je vec úplne jednoduchá. Nikto ju nemáme danú nejak talentom, treba sa k nej prepracovať. A myslím si, že ani tam nemožno končiť túto úvahu, pretože od krásy myslenia a kultivovanosti myslenia môžeme prejsť ku kráse a kultivovanosti činov.
A tu si musíme povedať a tu už ideme do oveľa širšej témy, ako je len vaša správa, že kultivovanosť činov v našej krajine dnes veľmi, veľmi absentuje. Mnohí nositelia kultúry a kultúrnosti sú ešte reprezentanti barbarstva, ktoré tu priniesli nie tak vzdialené vlády, a teraz nechcem ísť do politiky. Chcem ísť do kultúrnosti ako takej. Myslím si, že je veľa spôsobov ako ju dosiahnuť v tej kultúre činu. A určite poézia nie je práve tou zbraňou, ktorá by mohla zmeniť našu spoločnosť na lepšiu, ale som presvedčený, že je jednou z možností, ktorá by pomohla tomu, aby kultúrna činnosť v tejto krajine bola o poznanie, o poriadne poznanie väčšia. Tak takouto možnosťou aj táto štruktúra, tento malý formát určite je.
A ja keď som sa pozrel, pán predseda, na váš životopis a prostredie, z ktorého pochádzate, na príbeh vášho otca, aj na vlastne profesné pozadie jednotlivých členov vašej rady, tak ja si myslím, že tieto slová, ktoré som si dovolil do tejto debaty vsunúť, nemusia byť úplne beznádejné, pretože hovoriť o kráse činov a vychádzať od krásy slova myslím si, že nie je až tak nenáležité, aby sa to nedalo akceptovať.
Ďakujem za pozornosť.
