Videokanál klubu

169.
Ja len krátko vo vzťahu k vášmu vystúpeniu, pán poslanec Beblavý, chcem na podporu vašich argumentov uviesť, že hoci ja sa veľmi nevenujem ochrane práv spotrebiteľov pri hypotekárnych úveroch, sem-tam pri snahe pomáhať spotrebiteľom pri spotrebiteľských úveroch sa stretávame aj s nejakými sťažnosťami, resp. pripomienkami spotrebiteľov, lepšie povedané, ľudí, mladých rodín, ktorí požiadali o hypotekárny úver. Chcem sa prihovoriť za to, že naozaj je potrebné nastavovať operatívne a dohliadať na to, aby banky operatívne nastavovali jednotlivé ponuky hypotekárnych úverov z toho dôvodu, že pre mnohých mladých ľudí, mladé rodiny je veľkým rizikom pri zabezpečení svojho vlastného bývania žiadať a vstúpiť do takejto hypotekárnej, úverovej zmluvy. Mnohí mladí ľudia, aj keď majú prácu, nie sú si istí – a naozaj tie objektívne podmienky sú veľmi premenlivé –, či dokážu tento hypotekárny úver vysplácať, takže naozaj je dôležité nastavovať objektívne podmienky tak a zmluvné podmienky tak, aby v prípade, že sa z objektívnych príčin dostane spotrebiteľ do stavu núdze, nebol rukojemníkom takejto hypotekárnej, prípadne inej bankovej finančnej inštitúcie.

Ďakujem za slovo. Ja sa dotknem, pán kolega, rodiny, ktorú si spomenul. Mám tiež veľkú rodinu, však vieš o tom. A ten prepočet, ktorý si urobil tak narýchlo od toho rečníckeho pultu, tak som sa tak len usmial, hej. Však aj ty to vieš veľmi dobre, že zarobiť v našej krajine 1 700 eur, aby otec rodiny zarobil, a ten prepočet, ktorý si robil, aby to vyšlo okolo tých, si to rátal 500 eur na jedného člena rodiny, to nie je ani možné. Rodina je tá, ktorá v podstate vo všeobecnosti a dlhodobo, a to nielen teraz, ale aj v minulom čase, tak musela vyžiť s oveľa, s oveľa menej peňazí. Ona je aj zároveň takou ekonomickou jednotkou a v tých rodinách je to tak nastavené. Ono je oveľa ťažšie zase prežiť človeku, ktorý je samotný, aj keď má v prepočte zase vyšší ten príjem ako v tej rodine, ktorá má síce nižší príjem, keď prepočítame na jedného člena rodiny. Hovorím to aj za seba a museli sme vyžiť, hej, s oveľa menej peňazí. My sme deväťčlenná rodina v podstate, hej, a tak myslím si, že ti to nemusím rozprávať, že ako je ťažko podstate v takej veľkej rodine fungovať. Rodina je zároveň taká najzraniteľnejšia a myslím si, že tá investícia do rodiny je vždy najlepšou, lebo aj spoločnosť, keď docení tú hodnotu tej rodiny, myslím si, že vždycky sa to vráti naspäť. Ak vychováš statočných ľudí, hej, ktorí sú schopní postarať sa raz v starobe o teba samotného ako otca rodiny, matku rodiny, ale takisto to by bolo málo, ale aby boli ochotní podeliť sa o to dobro, a starať sa aj o tých ďalších, ktorí sú v núdzi. Aj prispievať do toho sociálneho systému.
K dôchodkom len krátko, už nestihnem. Síce sú nízke, ale sú pravidelne, furt nabehnú na účty a toto málo docenia ľudia... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo, pani podpredsedníčka. Nuž, kolega Číž, opäť som čakal niečo podobné, čo ste predviedli. Mali ste rozprávať ale k vrátenému zákonu prezidenta o verejnom obstarávaní. Vy ste viac rozprávali o všetkom tom, čo sa kedysi v minulosti robilo, respektíve neurobilo. Ono tých výčitiek by mohlo byť kopec, viac. My, našťastie, sa nemusíme obzerať za seba, pretože sme tu prvé volebné obdobie a aj to v opozícii. A verím tomu, že my by sme nepotrebovali rozkrádať a podobne.
No ale skôr ma zarazili tie slová, ktoré vy stále púšťate z vašich úst, „vecný, zmysluplný dialóg, korektne“. Viete, vy o tom viete len rozprávať. Ale prax ďaleko, ďaleko za vami zaostáva. Vy absolútne nie ste korektný. Vy absolútne nepotrebujete viesť zmysluplný dialóg. Vy si vždycky vyberáte do dialógu len toho, kto vám pritakáva. A vecný dialóg, to už vôbec nepoznáte, čo to je, pretože z vášho pohľadu je to len to, čo súhlasí s vami.
No a že chcete riešiť schránkové firmy vy, sociálni demokrati, keď sú polemiky o tom, kto konkrétny a konečný vlastne má z toho benefit, sú určité podozrenia? Vy to nechcete riešiť, vy to riešite len naoko. To je ten problém. A toto vám vytýkal aj pán prezident. Vy sa snažíte len naoko akože riešiť problém schránkových firiem, aby ste sa mohli odprezentovať. Však koniec koncov hovoríte, že nepolitizujete. Však toto je čisté politikárčenie z vašej strany. A to nehovoríme len o tomto zákone, to už pred vami hovoril aj minister pri migrantoch. Všetko zneužívate na svoju politizáciu, aby ste sa mohli zviditeľniť. Však je pred voľbami, len pred voľbami, ako kolega Jarjabek povedal, len pred voľbami. No tak keď sú to len predvoľby tak sa vykašlite na ne. Takže vy nepotrebujete riešiť schránkové firmy, vy potrebujete len sa ukázať, že to akože riešite, a to je všetko.

Dobrý deň prajem v tomto nadstavenom čase medzi dvanástou a trinástou. Takže, vážení kolegovia, kolegyne, dosť často sa tu spomínala kázeň otca Cyrila Vasiľa zo Šaštína, chcem sa od nej odraziť, nie preto, že by som nemal iné argumenty, neskôr to vysvetlím aj bližšie, a zdá sa mi, že veľmi dobre vystihol niektoré tie veci a naformuloval ich, tak si rád pomôžem jeho formuláciami. Národná púť v Šaštíne, minulý rok som na nej bol, bola tento rok teraz v utorok, som bol tiež tam pozvaný, kde zaznela tá kázeň. Ale nakoniec som sa rozhodol relatívne na poslednú chvíľku prijať pozvanie na inú púť. Púť ozbrojených síl do Ríma, 10. jubilejná to bola, s otcom biskupom Drábekom. Som členom aj výboru pre obranu a bezpečnosť, takže ten sviatok Sedembolestnej som tento rok neoslávil v Šaštíne ako minule, napríklad aj ako predminule, ale v Santa Maria Maggiore v Ríme, v najväčšej rímskej bazilike mariánskej. Ale o tú kázeň som tak či tak som neprišiel, lebo na druhý deň sa mi, ako človek by som povedal zhodou okolností ako veriaci človek, tam Božím riadením podarilo na recepcii na slovenskej ambasáde stretnúť osobne otca Cyrila Vasiľa. Mal som takú príležitosť, že som polhodinu s ním osobne medzi štyrmi očami o tom hovoril. Dneska som tu zažil rôzne citácie z jednej strany, z druhej strany. Ja som sa ho opýtal priamo na rovinu. Hovorím, veľmi rád by som to počul takto aj mimo kázne. A on mi naozaj povedal veľmi múdre slová, ktoré mi pomohli to pochopiť. A povedal som, že do bodky s ním súhlasím, a teda že to veľmi dobre vystihol. Tiež spomínal, že myslím nejakých pár dní predtým prijímal práve biskupov zo Sýrie. Čiže je to človek okrem toho, že je morálnou autoritou, aj človek, ktorý vie, čo sa deje v tej oblasti. Je sekretárom Kongregácie pre Východné cirkvi, čo sú najmä teda katolícke cirkvi, ktoré sú práve v týchto oblastiach. Sýria je najmä významnou časťou teda týchto východných katolíckych cirkví. A čo bolo zaujímavé, je, že, keď som sa ho opýtal na názor a potom som ho počúval s minerálkou v ruke, začal slovami, že treba rozlišovať postoj jednotlivca človeka ako súkromnej osoby a postoj politika, ktorý má nejaké zase iné povinnosti a iné postoje. Na to by som chcel upozorniť aj ja. Ako človek a veriaci kresťan mám pre utečencov otvorené srdce. Ak by som ho mal zatvorené, tak by to nebolo ani ľudské, ani kresťanské a bolo by to neprirodzené. Cítim voči nim súcit a ich utrpenie mi nie je ľahostajné, či ho nejako vnímam tak osobne alebo cez médiá. Novinári sa opakovane nás poslancov pýtajú, čo sme my konkrétne urobili pre utečencov a či sme ochotní ich prijať. Mne pripadá to také hlúpe, evanjelium hovorí, nech tvoja ľavá ruka nevie, čo robí tvoja pravá ruka. A tak sa mi zdá divné chváliť sa niečím, čo je podľa mňa samozrejmé. Ale môžem vo všeobecnosti povedať, áno, nielen utečencom, ale aj utečencom, aj mnohým núdznym ľuďom pomáhať, to pokladám za normálne nie ako jednotlivec a politik, ale ako rodina.
Ale o čom chcem rozprávať viac, to je moja povinnosť a moja úloha verejného činiteľa, poslanca Národnej rady. Mandátu poslanca som sa ujal tým, že som zložil poslanecký sľub. A už to tu bolo, myslím, spomínané aj včera, ale pripomeniem to, že sľub znie: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“ Pamätám si ešte tú situáciu, bola to pre mňa veľmi silná udalosť. Jediný raz v živote som si ruku položil na dvojkríž na ústave a povedal som, sľubujem toto. A čo som tým vlastne sľúbil? Tak, po prvé, tým som sľúbil vernosť Slovenskej republike, nesľúbil som vernosť Európskej únii, ale ani žiadnym iným krajinám, ani Amerike, ani Sýrii, ani Rusku, ďalej, sľúbil som, že mojou povinnosťou je slúžiť záujmom občanov Slovenskej republiky na prvom mieste ako poslanca Národnej rady, teda nie nejakému všeobecnému ľudstvu, hej, teraz hovorím o sebe ako o poslancovi a politikovi, a, ďalej, sľúbil som, že budem dodržiavať zákony, ktoré na Slovensku platia, aj tie azylové. Nemôžem ako poslanec Národnej rady v mene ľudskosti porušovať tento sľub, ktorý v mojom svedomí nie je v nejakom rozpore. Nemôžem povedať, že čo sa dá robiť, tak prišli sem utečenci, tak bez ohľadu na to, čo hovoria zákony, čo si prajú občania, aký je skutočný záujem občanov, tak ja nechám sa riadiť len nejakým svojím momentálnym pocitom. Nie je to moja ľubovôľa. Je to moja povinnosť ako poslanca, vlastne jediná možnosť. Možno aj na základe osobnej skúsenosti, aj na základe kresťanskej morálky alebo všeobecnej morálky by som to prirovnal k sľubu vernosti svojej manželke. Ako muž mám všeobecne úctu voči ženám a veľmi rád ju prejavím, ale vernosť som sľúbil len svojej manželke. Ona má právo vyžadovať odo mňa vernosť, pomoc, lásku. Ostatným ženám v rámci možností pomôžem, prejavím úctu, aj lásku, ale nie je to niečo, čo by malo ma obrať o možnosť milovať svoju manželku a byť na prvom mieste verný jej. Ostatným ženám pomôžem rád, ale nie na úkor vzťahu s manželkou. A hlavne nikto si nemôže takú pomoc vynucovať. Rovnako rád pomôžem sociálne odkázaným, napríklad bezdomovcom, ktorí boli tiež spomínaní v diskusii. Ale je úplne logické, že si strážim priestor vyhradený pre mojou rodinu, aby bol miestom bezpečným a zdravým a bol miestom pre rozvoj mojej rodiny. Je normálne, že si zamykám dvere do nášho súkromného bytu a rozhodujem o tom, koho vpustím, koho pozvem do môjho bytu. Nikto to nebude vnímať, že je to neľudské a nemorálne. Nemorálne by pritom bolo, ak by ma vôbec nezaujímalo to, čo sa deje za mojimi dverami. Ale keď tie dvere mám, strážim si ich a ja som ten, ktorý o tom rozhodujem, to je úplne v poriadku. A preto teda ako poslanec absolútne odmietam spochybňovanie zákonov a hraníc. O tom nemáme čo debatovať. Ak si myslíme, že nejaký zákon nevystihuje momentálne situáciu, tak treba prikročiť k jeho zmene. To je primárna úloha, povinnosť a samozrejmosť. Deravé vonkajšie hranice a nekontrolovaná migrácia nie je humanizmus ale slabosť, ktorá je trestuhodná voči našim občanom a môže sa nám vypomstiť. My politici sme povinní dbať na záujem našich občanov, samozrejme, ten skutočný, nie strašiť, nie bubákovať, nie vytvárať nereálne nebezpečenstvá, ale reagovať na skutočné reálne hrozby. Na to máme aj inštitúcie, máme spravodajské služby, ktoré nie na základe videí na YouTube alebo nejakých konšpiračných teórií, ale na základe faktov môžu nám politikom poskytnúť informácie.
Ja som spomínal toho otca Cyrila, tak teraz, by som povedal, na dokreslenie tých slov použijem priamo citát z jeho kázne, a túto časť kázne som ešte nepočul citovať, po tom, ako apeloval na našu ľudskosť a ochotu pomôcť utečencom: „Samozrejme, nehodno zľahčovať ani romanticky zjednodušovať poriadok, dodržiavanie zákona a prijatých pravidiel, rozumné zváženie ekonomických i kultúrnych kritérií, skutočnej potreby, vlastných možností, ako aj reálnej pravdepodobnosti a nevyhnutnosti kultúrnej, spoločenskej i duchovnej integrácie migrantov. To všetko je potrebné všestranne brať do úvahy pri hľadaní odpovede na komplikované problémy, problémy explózie migračnej vlny, ktorá začína podmývať základy spoločného európskeho domu i jeho identity. To je ťažkou a zodpovednou úlohou politikov, odborníkov na bezpečnosť, ekonómov, sociálnych pracovníkov. Ich prácou, ich povinnosťou je hľadať optimálne riešenie v prvom rade konkrétnou snahou pri odstraňovaní hlavných dôvodov migrantských explózií ako najlepším spôsobom predchádzania chaotickej migrácie, ďalej, účinnou a solidárnou medzinárodnou pomocou už v domovských krajinách a vytvorením a rešpektovaním spravodlivého mechanizmu posudzovania žiadostí bez toho, aby sa celý proces ocitol v rukách prevádzačských mafií alebo stal nástrojom politického vydierania.“
V rámci púte ozbrojených síl som sa včera zúčastnil aj na generálnej audiencii u pápeža Františka na Námestí svätého Petra v Ríme a veľmi často sa cituje jeho výzva prijať utečencov, pomôcť utečencom. Samozrejme, ako človek a veriaci kresťan som pripravený pomôcť utečencom. Hovoril som doteraz trocha viac ako o úlohe politika poslanca, teraz možno viac tak osobne spomeniem pápežovu výzvu, aby každá farnosť prijala jednu utečeneckú rodinu, pokladám za reálnu a oprávnenú. Bývam neďaleko Žiliny v takej malej obci, kde máme takú radovku, kde býva niekoľko kresťanských rodín. A o tejto téme sa tam pravidelne rozprávame aj v rámci nejakých našich kresťanských stretnutí, ale aj normálne úplne bežne v nejakej ľudskej komunikácii. A práve zhruba pred týždňom sme tam mali taký vážny rozhovor, či sme ochotní prijať do tohto nášho, nazvem to, bloku nejakú utečeneckú rodinu. Pritom výsledok bol taký, áno, že na to sme pripravení. Ja patrím do jednej z týchto rodín, ktoré tam bývajú. Áno, som ochotný mať, to poviem obrazne, za stenou v ubytovacom priestore utečeneckú rodinu. Sme si prípadne tam povedali, okej, nemusíme to takto hrotiť. Ak by naša farnosť napríklad mala nejaký iný priestor, boli by sme ochotní prispieť na náklady na to ubytovanie. Ale, ešte viac, hlavne sme ochotní pomôcť s tou integráciou, to znamená venovať sa tým ľuďom, tráviť s nimi čas, pomôcť im s prácou, s jazykom, s týmito vecami. Čiže, áno, musím povedať, osobne ako človek som na to úplne reálne pripravený, podporujem to a som ochotný ísť do toho aj s vlastnou kožou. Nemyslím si, že by to malo byť niečo, čím by sme sa ale mali nejako politicky vydierať. Čiže to je vec každého jedného z nás. Otázka je, nakoľko sa táto vec uskutoční.
Chcem povedať to, že bavíme sa tu o tých kvótach, odmietali sme ich. Ale poviem, že ak budeme tvrdiť, že prijmeme sto utečencov, sa hovorilo o takomto čísle, tak to sa mi vidí málo aj vzhľadom na to, že podľa mňa na Slovensku je oveľa viacej ochotných ľudí či už z kresťanského prostredia alebo akéhokoľvek profánneho prostredia takto pomôcť. Na Slovensku máme takmer tritisíc obcí a niekoľko stoviek farností. Myslím, že len v našej Žilinskej diecéze je zhruba stovka farností. To znamená, ak by každá farnosť o niekoľkých stovkách ľudí bola ochotná utečencov prijať a pomôcť s integráciou jednej utečeneckej rodiny, tak len jedna diecéza, povedzme, ekvivalent zhruba jedného kraja, je schopná prijať takých sto rodín, nielen sto ľudí. Vláda má slúžiť ľuďom tejto krajiny. Všetkým je povinná zabezpečovať bezpečnosť a ochranu, ale s tými, ktorí chcú pomôcť, má úzko spolupracovať a ich iniciatívu vítať, pričom na medzinárodnej úrovni treba podporovať skutočne dobré riešenia a skutočné riešenia.
Poviem ešte takú malú poznámku. Viackrát tu zaznelo to, že sa majú vyberať ľudia na základe vierovyznania, teda že pomôžeme len kresťanom. To je diskriminácia. Súhlasím s jedným postojom a myslím si, že snáď je nám to zrejmé aj sme pritom ústretoví, že ak ma požiada niekto o pomoc a ja tomu človeku môžem pomôcť a on povie, že nie je kresťan, tak ja vtedy poviem, že mu nepomôžem, no tak to je naozaj neľudské a nelogické. A myslím si, že nikto neuvažuje takto, že by sme odmietli pomoc niekomu, negatívne len preto, že niekto je iného vierovyznania, že sa nehlási ku kresťanstvu alebo teda že je moslim.
Na druhej strane, rozprával som o tom aj s otcom Cyrilom Vasiľom, je vec, že tie potreby možno niekedy prekračujú naše možnosti a musíme si vyberať, či už sa to týka utečencov v Európe alebo celosvetových problémov chudoby, vojny, nemôžeme pomôcť všetkým ľuďom, ktorí žijú v biede, ktorí žijú pod hranicou chudoby, aktuálne okamžite nemôžeme pomôcť všetkým ľuďom, ktorí majú v krajine vojnu a ktorí utekajú z tej krajiny kvôli tejto vojne, ale úplne konkrétne to vidíme aj v tej Sýrii, ale aj inde, že medzi tými ľuďmi, ktorí sú ohrození aj chudobou, biedou, aj vojnou a vojnovým stavom, tak je jedna skupina, ktorá je skupina navyše prenasledovaná z náboženských dôvodov. A nepatria tam len kresťania, aj tu to povedal jeden poslanec, napríklad sú tam tiež jezídi. Ale treba povedať úplne objektívne, že kresťania sú dnes vo svete najprenasledovanejšou skupinou. To znamená, že je úplne normálne, ak z tohto dôvodu chceme pomôcť napríklad sýrskym kresťanom, nie preto, že sú kresťania a keby boli moslimovia, tak im nechceme pomôcť, ale preto, že ak si vyberáme a chceme pomôcť týmto ľuďom preto, že sú prenasledovaní aj z tohto dôvodu a zároveň sú ohrození aj vojnou, aj chudobou, príde mi to rozumné a logické. A ten argument otca Cyrila sa mi zdal veľmi dobrý. Nikto nás tak nebude obviňovať, že sme nedokázali vyriešiť všetko. Možno niekto to urobí, v politike sa to deje, ale reálne, morálne nikto nás nebude obviňovať z toho, že sme nedokázali vyriešiť všetko. Ale ťažko si nájdeme ospravedlnenie na to, že sme v tomto neurobili nič.
A chcel by som teraz uzavrieť svoje vystúpenie a tak ako som začal s odvolaním sa na otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa a jeho kázeň, tak pri ňom aj skončím. Dovoľte mi teraz prečítať veľmi aktuálnu časť jeho kázne: „Každý deň nám ponúka príležitosť a je výzvou k obnoveniu radosti zo života, prejaveniu ľudského súcitu, budovaniu správneho vzťahu k oprávnenej autorite, Bohu za spravodlivosť, dodržiavaniu daného slova, prejavu ľudskej solidarity, k tomu, aby sme sa stali znakom nádeje v tomto svete. Túto príležitosť máme každý deň a každý osobne. Niektoré chvíle a príležitosti sa nám ponúkajú aj na to, aby sme svedčili aj spoločne. Najbližšie budeme mať takúto príležitosť už v nedeľu v Bratislave pri Pochode za život. Verím, že tam prídeme vydať svedectvo presvedčeniu, že má v Božích očiach nekonečnú cenu každý život, môj i jeho i jej, život utečenca uduseného v mraziarenskom voze, život odsúdenca, ktorému pred kamerou odrezávajú hlavu pre jeho vieru alebo len tak na zastrašenie iných, život človeka žijúceho s postihnutím, život človeka oslabeného chorobou či starobou. Vydať svedectvo o cene života vo všetkých týchto a podobných kategóriách je samozrejmé a všeobecne zdieľané. Nie je to kontroverzné.“ A posledný odsek hovorí z jeho kázne: „Na spomienkový pochod pripomínajúci vraždu piatich francúzskych karikaturistov a ďalších obetí atentátu zo 7. januára prišli v Paríži dva milióny ľudí, veriacich i neveriacich, ktorí svojou prítomnosťou hlásali: „Dosť, nedovoľte, zastavte barbarské zabíjanie.“ Koľko sa zíde nás veriacich i neveriacich na Pochode za život v Bratislave, aby sme si napríklad pripomenuli tých 7 500 nevinných životov, ktoré v minulom roku boli prerušené, či skôr ukončené, v našich zdravotníckych zariadeniach rukami lekárov, ktorí vykonávajú potraty na želanie a na základe našich zákonov? Pred časom ako znak civilizovanosti sme v našich zákonoch zrušili možnosť udelenia trestu smrti aj pre najťažších zločincov, nech by to hneď boli aj teroristi z parížskeho atentátu. V tých istých zákonoch sme ale súčasne paradoxom potvrdili možnosť legálneho zabíjania tých, ktorých jedinou vinou je to, že žijú a že ich tí, ktorí im dali život na tomto svete, už nechcú. Na zmenu týchto zákonov nie je politická vôľa a doteraz sa nenašlo ani 76 spravodlivých reprezentantov tohto ľudu, ktorí by tak učinili. Kedy tu povieme už dosť? Zrušte trest smrti nielen pre vinných, ale aj pre nevinných.“
Prijať sto utečencov je málo, neprijať 7 500 nenarodených detí je strašne veľa. Som ochotný prijať utečencov, som ochotný prijať aj nenarodené deti. Sa ma ako učiteľa pravidelne, prakticky každý rok niekoľkokrát študenti opýtali, že: Koľko chcete mať detí s manželkou?“ Tak postupne som sa dostal k odpovedi, že ich chcem mať s ňou všetky, všetky deti, ktoré sa počnú z našej manželskej lásky, som s radosťou ochotný prijať. Som ochotný prijať všetky deti, a preto aj kvôli utečencom, aj kvôli nenarodeným deťom som ochotný a rozhodnutý ísť v nedeľu 20. septembra na Pochod za život, teda za život každého človeka, zvlášť tých najslabších z mladých rodín, nenarodených detí, starých, chorých, utečencov, sociálne odkázaných.
Za Starého zákona boli také dve zložky, ktoré sa navzájom dopĺňali, králi a proroci. Napríklad Dávid, Šalamún boli králi, viedli, rozhodovali. Áno, mali prorokov, ktorí prišli a apelovali na ich vieru, na ich svedomie, aj na ich rozum. A oni ich počúvali. Myslím, že otec Cyril je aj pre nás v parlamente takým prorokom a môžeme sa z jeho slov poučiť.
Takže ďakujem vám za pozornosť, cítil som za potrebné povedať týchto pár slov k tejto téme. Vďaka.

Ďakujem pekne. K tomu poslednému citovanému textu, pán poslanec Hrušovský, niet čo dodať. Je to naozaj počúvaniahodné.
Chcela by som ale povedať, že súhlasím s vami v tom a podporujem to všetko, čo ste povedali, najmä na začiatku. Tiež som sklamaná z toho, kam sa táto diskusia vedie, lebo naozaj si myslím aj ja, že to je taká vážna téma, že ju znevažujeme tými prestrelkami opozično-koaličnými. A myslím si, že ide o oveľa viac ako len o to, čo si dokážeme pripustiť, a určite o oveľa viac ako o miesto na kandidátkach alebo zvolenie v budúcich voľbách.
Ešte poviem k tomu, čo ste hovorili o tom, či vieme pochopiť tých ľudí, no ja som práve preto išla do Maďarska, bola som tam celý deň a bola som medzi tými utečencami a, chcem povedať, práve preto, aby som vedela, kto sú oni. A zdá sa mi úplne nezmyselné rozprávať tu, koľko je medzi nimi takých a onakých imigrantov, utečencov. Veď na to naozaj majú slúžiť tie azylové procedúry a stopercentne som za to, aby sa uplatňovali korektne, slušne, s ohľadom na ľudské práva aj na tradície naše aj ich.
Ale chcem len povedať, že medzi tými utečencami som videla napríklad tehotnú ženu, ktorá bola moslimka, vôbec je mi to úplne jedno, či bola to alebo ono, mala zjazvenú tvár, mala zjazvené ruky z bombardovania a mala so sebou malé dieťa a muža. A mne naozaj nestojí za to, zdôrazňovať, či treba takým ľuďom pomáhať. Ja si myslím, že je samozrejmé, že treba im pomáhať.
A ja som včera položila jednu otázku, ktorá sa týka toho, prečo vyvolávame stále také napätie, nepriateľstvo, prečo hovoríme stále o tých kvótach. Ja som proti tomu, aby to bolo, ale aby... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda, kolegyne, kolegovia, pán minister, toto je naozaj problematika zložitá a v mnohých veciach určite nachádzame spoločnú reč, pretože sú to v prvom rade občania, ktorým sa isté veci nepáčia. A majú svoj názor, akým smerom by sa Slovensko malo uberať, aj čo sa týka prijímania cudzincov na našom území. To nie sú nejaké fóbie, to nie je možno nejaký strach, to sú skúsenosti či z nedávnej alebo z ďalekej minulosti. A na základe tohto sa ľudia určitým spôsobom poučili, a preto aj v súčasnosti reagujú tak, ako reagujú.
V každom prípade ja by som sa chcel venovať tejto téme trošku z iného pohľadu, a to z pohľadu Slovenska voči Európskej únii. V poslednom čase počúvame veľmi tvrdé vyjadrenia niektorých predstaviteľov jednotlivých členských štátov Európskej únie, že krajiny, ktoré sú málo solidárne s prijímaním utečencov, schválne teda nerozlišuje sa utečenec a ekonomický migrant, aj keď v niektorých ústach už je to tak, ale v tejto problematike sa hovorí len jednostranne, by mali byť postihnuté určitým spôsobom za to, že sú málo solidárne. Pritom postihnutí by sme mali byť tak, že by sa nám mali krátiť eurofondy. Ja sa ale pýtam, ako budú postihnuté krajiny, ktoré nedodržiavajú zákony Európskej únie o ochrane schengenskej hranice. My máme našu schengenskú hranicu na východe so susednou Ukrajinou a sme ostro sledovaní, ako túto hranicu chránime. A sú krajiny, ktoré len tak mirnix dirnix púšťajú všetkých ľudí cez tieto hranice. Schválne teraz nehovorím ani o utečencoch, ani o migrantoch, pretože to sa bude rozlišovať asi až neskôr. A aj na to sa prišlo už, zrazu, že tu asi treba rozlišovať. V tomto prípade tento problém nie je nový.
A ja ako obyčajný človek by som predpokladal, že každý štát má svoje spravodajské služby, ktoré určite sledujú situáciu široko vo svete alebo zbierajú informácie o situácii v širokom svete, ktorá by sa mohla eventuálne v budúcnosti dotýkať aj toho-ktorého štátu. A predpokladám, že spravodajské služby určite mali informácie o tom, že niekde môže nastať trma-vrma práve v rámci utečeneckej súčasnej krízy. Tak sa pýtam, informovali tieto spravodajské zložky jednotlivé vlády, jednotlivé krajiny o tom, že k takémuto niečomu môže dôjsť, informovali spravodajské služby o tom aj Európsku úniu ako najvyšší orgán Európskej únie alebo jednotlivé administratívy v rámci Európskej únie? Predpokladajme, že to urobili, pretože ak sa tak nestalo, určite už niekto by vyvodil osobnú zodpovednosť. Ak táto zodpovednosť vyvodená nebola, tak predpokladajme, že predstavitelia Európskej únie o týchto veciach informovaní boli. A povedzme si tak, že už prešiel rok, odkedy tento problém už je naozaj vypuklý a došlo k hromadnej migrácii cez schengenskú hranicu, ale nikto nevyvodil zatiaľ žiadnu osobnú ani politickú zodpovednosť za súčasný stav v Európskej únii. Za iných okolností bez problémov padajú hlavy vysokých funkcionárov, či v jednotlivých krajinách. Ale tu som ešte nepočul, že by niekto vyvodil osobnú alebo politickú zodpovednosť z nekonania a z nečinnosti v rámci Európskej únie. A keďže tak možno asi nedospelo sa k žiadnej výzve, kolega Blaha hovoril, že už by sme tu nemali nejakým zásadným spôsobom rozširovať naše postoje a naše vyhlásenia, ja si práve myslím, že práve týmto spôsobom by sme mali rozšíriť naše vyhlásenie, pretože ak na nás niekto útočí, že my sme údajne nezodpovední a málo solidárni, tak ak platia zákony v Európskej únii, tak nech platia pre všetkých. A v prípade, že niekto pochybil alebo že niekto nekonal, tak má byť vyvodená zodpovednosť. Toto by mal byť náš odkaz pre Európsku úniu a pre administratívu Európskej únie.
Posledný problém, o ktorom sa hovorí málo, u nás zatiaľ nie je, pretože nemáme vypracovanú infraštruktúru pre iné národy, národnosti, ktoré sa zatiaľ u nás veľmi neetablovali. A tí, ktorí sú u nás, tak sú už začlenení. Tak sa hovorí o tzv. no-go zónach. Francúzsky časopis VALEURS ACTUELLES koncom minulého roka priniesol informáciu, že vo Francúzsku sa nachádza 750 oblastí bezprávia. Takto to tam bolo napísané. Čo sú to za oblasti? No dneska sa im hovorí no-go zóny. Ale ja si dovolím tvrdiť, že toto sú normálne anektované územia. To sú územia, na ktorých neplatí právo daného štátu. To znamená, že niekto si tam zaviedol svoje vlastné právo. Administratíva daného štátu nemá na túto oblasť dosah a zlyhávajú tam základné bezpečnostné zložky ako polícia, hasiči, základná lekárska služba a podobne. Nikto o týchto územiach nehovorí. Ale sú to v niektorých prípadoch predmestia niektorých veľkých európskych miest. Ako sa mienia tieto krajiny vysporiadať s touto situáciou? Tu nejde totižto o integráciu. Toto nie je vôbec integrácia. To je obyčajná segregácia. Nie je to segregácia z pohľadu majoritného obyvateľstva, ale, žiaľ, z pohľadu menšiny. Sama menšina sa takýmto spôsobom vyčlenila a zaviedla si vlastné právo v cudzej krajine. Takže aj na toto by bolo treba upozorniť, pretože toto je bezpečnostné riziko, ktoré sa môže rozšíriť vo viacerých európskych krajinách, možno do miery, ktorú si dnes nevieme predstaviť.
Takže odporúčam rozšíriť naše vyhlásenie práve o posolstvo Európskej únie na vyvodenie zodpovednosti či už osobnej alebo politickej v rámci administratívy Európskej únie, ktorá doteraz nekonala a nedokázala nám ukázať konštruktívne riešenie, ako vyriešiť migračnú krízu v Európskej únii. Ďakujem.

Ďakujem. Začínal si takým dobrozdaním, že nemáš tu patentné riešenie. A keď som to počúval, tak naozaj patentné riešenie až vyriešenie tej situácie v tom prejave nebolo. Napriek tomu si si zobral veľmi ťažkú úlohu, ktorá podľa mňa na veľmi širokej báze chcela vysvetliť, že predpokladané alebo možno v hlavách rodiace sa riešenie, ktoré by mohlo zdvihnúť nejakú palebnú silu na to alebo prísť do tohto územia a niečo vojensky vyriešiť, je pravdepodobne v súčasnej situácii nemožné. Myslím si, že napriek asi tvojej ambícii osvetliť, ako to celé vzniklo, aj možno pod duchom, repetitio est mater studiorum, sa ti to celkom nepodarilo, lebo hneď prvé reakcie boli o tom, že sme sa opäť a znova dozvedeli, kde sa to celé začalo, slovami predsedu eurovýboru, že začalo sa to v Iraku, napriek tomu, že problém Sýrie je ďaleko hlbší a ďaleko viac siaha do histórie. Vieme, že treba v týchto parlamentných diskusiách používať expresiu, vložiť nejakú emóciu, napriek tomu si myslím po tvojom prejave, že si nie celkom tento prejav trafil tam, asi kde by mal byť, iný rečník tu reagoval možno slovami: Laudo laudare – co s tím ve šroubárně?

Ďakujem vám za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Milé kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vám povedal, že práve v týchto chvíľach sa začína v našej kinosále veľmi zaujímavá medzinárodná konferencia, ktorá sa venuje obnove malých vodných cyklov. A je to teda dôležitý príspevok aj nášho parlamentu k parížskej konferencii, ktorá bude samitom venovaným klimatickým zmenám. Je to konferencia pod patronátom podpredsedníčky pani Jurinovej. Je veľmi dobre obsadená. Prednášateľmi... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, ale nie je to procedurálny návrh. Tu nám oznamujete konferenciu. Poslali ste všetkým poslancom e-maily tak, že je to oznámené.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem pekne. Ja teda som nechcel zneužiť tento inštitút, ale dovolil som si dať návrh, aby teda poslanci sa toho zúčastnili, pretože je to tiež príspevok k tomu, aby sme nemali problémy s migrantmi, keď budú klimatické problémy vyriešené.

Áno, to je veľakrát tá hystéria. Bojíme sa niečoho. Bojíme sa niečoho neznámeho. Ale ešte tak dodám. Tvoj domov je tam, kde ťa prijímajú. A odmietanie tu je tým najhorším, čo môže byť. Ten, kto to nezažil, tak v podstate to ani nepochopí, o čom hovorím. Možno to tu spomenul aj kolega Dodo Hlina a možno aj ďalší kolega. Ale to odmietanie môžeš zažiť doma vo svojej krajine, doma vo svojom byte, vo svojom dome od svojich najbližších rodinných príslušníkov.To, čo sa deje dneska s migrantmi, no naozaj sú to zvrátenosti, lebo je to obrovský jeden veľký biznis, prevádzači zarábajú na migrácii viac ako narkomafie, ktoré na drogách zarábajú. Zrobili si z toho hnusný biznis. Nehľadíme na to ľudské utrpenie, na to, koľko ľudí už pri tejto migrácii naozaj zahynulo. Prečo je to tak? Je to pre náš egoizmus. Aj tá dodávka sa našla odstavená na diaľnici na ceste v Rakúsku, myslím, že tam bolo tých 78 utečencov, ktorí tam boli. Je to čosi strašné. Zomreli udusením. To je ten egoizmus, o ktorom som hovoril.
Táto migrácia, si dovolím povedať, je migráciou preto, lebo je to predovšetkým kríza morálnych hodnôt, stratili sme zmysel nielen pre dodržiavanie zákonov, ale predovšetkým pre ich tvorbu. Aké my zákony veľakrát prijímame, aj v rámci Európskej únie? Sú proti človeku, proti ľudskosti, ani nie je možné ich dodržiavať. To je strašné, lebo sú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobré ráno. Vážení páni poslanci, vážené panie kolegyne, dovoľte mi niekoľko slov k tejto téme migrantov a migrácie povedať. Ja osobne som dumal celé prázdniny nad tým, aby človek naozaj sa s plnou vážnosťou zamýšľal nad tým, čo sa to tu deje. V podstate aj v našej krajine aj v kontexte Európy, ale vôbec, celkovo vo svete človeka všeličo napadá. Samozrejme, človek si aj vypočuje aj počúva stále názory ľudí. Často nás priam zachvacuje až hystéria ohľadne tej migrácie, ktorá sa deje.
Osobne sa domnievam, že zásadný problém tu je predovšetkým v rozdielnom chápaní ľudských práv, ktoré sa predovšetkým odvíjajú od kultúrnych, historických a náboženských princípov. Európa je, dá sa povedať, v euroatlantickom chápaní ľudských práv. Ale ak by sme tie ľudské práva, možno aj tú Listinu ľudských práv chceli vzťahovať úplne globálne na celý svet, nie je to možné. A to vieme veľmi dobre, pretože sú tuná naozaj veľakrát až priepastné rozdiely v kultúre, možno v tradícii a veľakrát hlavne kvôli tomu dochádza k neporozumeniu a nepochopeniu.
Keď si spomínam ešte aj na júnovú schôdzu, na ktorej sme hlasovali o tom, či tie kvóty majú alebo nemajú byť, tak táto Národná rada sa v podstate, dá sa povedať, jednohlasne zhodla na tom, že nemajú byť. Tiež som nad tým uvažoval a rozmýšľal a položil som si otázku, či je tuná vojna v Európe alebo tá vojna sa začala, lebo tie kvóty mi nabudili no naozaj spomienku, to, čo som mal možnosť počuť od starých rodičov, keď rozprávali. A v druhej svetovej vojne keď išiel front zo západu na východ, prišli nemeckí vojaci, v našom meste boli a jednoducho potrebovali byť ubytovaní, prišli so samopalmi a určili kvóty, povedali: „Desať nemeckých vojakov bude ubytovaných vo vašej rodine.“ Naspäť o niekoľko rokov keď išiel front, sa vracal späť z východu na západ, prišli sovietski vojaci, tiež zamierili pušky a samopaly a povedali: „Toľko a toľko ľudí musíte prijať.“ Ak má byť tá pomoc účinná a naozaj aj úprimná, myslím si, že kvóty by tuná nemali byť.
Ale treba aj ľudí motivovať a správne im podávať tie veci, aby boli ochotní pomáhať, lebo to, čo sa vynucuje, je veľmi málo účinné. A rovnako aj teraz Európska únia by si chcela vynucovať to, kde aké kvóty budú. Neviem si dostatočne predstaviť tú skutočnosť, ak vy máte predstavu o svojej budúcnosti, ak ste tým migrantom a chcete žiť v tej konkrétnej krajine, ktorú ste si možno vybrali, vytipovali, či už je to Nemecko alebo by to boli Spojené štáty severoamerické, možno tak trošku zachádzam ďalej, alebo ktorákoľvek krajina, či by to bolo Slovensko, Rakúsko alebo ktorákoľvek európska krajina, že ktosi vás nanúti že pôjdete do Švédska alebo do Nórska, alebo ja neviem do Litvy, alebo neviem kde. Myslím si, že nikomu by sa to nepáčilo.
A taká hystéria nás zachvacuje. Či sú to ekonomickí migranti alebo sú to migranti, ktorí utekajú pred vojnou, tiež som si položil otázku, naši ľudia ešte v Česko-slovenskej republike v čase totality boli prevažne akými migrantmi, boli to len politickí väzni alebo len politicky prenasledovaní ľudia, nebola to drvivá väčšina práve ekonomických migrantov? Mnohí ľudia práve išli za tým, možno tou vidinou blahobytu a možno šťastia. Ale tam mnohí išli aj s vidinou iného rozmeru slobody, ktorú sme za tou železnou oponou videli, a jednoducho boli ochotní alebo riskovali aj svoje životy.
Dnes na hraniciach čo a ako sa to deje? Áno, včera to bolo spomenuté, sme pohoršení, možno kolegom, ktorý tuná vystupoval, nad tým, že sa tuná použili vodné delá a slzotvorný plyn. Ale nie tak dávno boli to chlapci, poviem, chlapci ale vo veku od 18 do 20 rokov, chlapci nasadení na hranice aj tu v susednej obci v Devíne, v Devínskej Novej Vsi. A jednoducho mali ostré náboje a na toho, kto chcel narušiť hranicu či už z jednej alebo z druhej strany, strieľalo sa ostrými. Koľko ľudí tak bolo zastrelených na hraniciach? A koľko zastrelili sme aj my svojich vlastných ľudí?
Myslím si, že dnešnému svetu a možno aj dnešnej Európe naozaj chýba taký zdravý úsudok. My sme ho úplne, úplne stratili. Prepáčte mi to. To hovorím však aj za seba. Stratili sme ten reálny pohľad. My tuná sme toľko riešení tuná navrhovali, čo všetko by sa malo urobiť, ale nie sme schopní akcie žiadnej, nevieme pohnúť vecami dopredu. Mám taký pocit toľkokrát, a možno aj tá Európska únia a štáty Európskej únie, bezmocne sa pozeráme na ten prízrak, ktorý sa tuná deje.
Aj tí migranti, tí utečenci, ktorí sa možno tuná tlačia, kolega to tu včera rozprával, a tak sa rozohňoval, vraj musia dodržiavať zákony. Ale ich nepoznajú. Nech si ich naštudujú? Koľko našich ľudí v našej krajine a v Európe nepozná zákony vlastnej krajiny? Ale my to žiadame možno od ľudí. Keď povieme, že možnože sú to učitelia, inžinieri medzi tými utečencami, nie je to tak. To nie sú samí intelektuáli. Neverím tomu, že nimi sú. Sú tam veľakrát jednoduchí obyčajní ľudia. A oni sú naučení žiť v inej krajine, s inými zákonmi, s inou tradíciou, s inou kultúrou. A jednoducho vždy sa tuná budeme zrážať a budeme sa zrážať práve na tomto probléme. Ja som sa zamýšľal tiež nad tou vecou, prečo je to tak. Môžem sa mýliť, to sú moje úvahy. Ja tak poviem, tým aj vyjadrím sa k tomu, prečo tomuto tak je.
My samotní Európania odmietli sme mnohých ľudí, keď mnohým ľuďom sme nedovolili sa narodiť. Sú to milióny ľudí. My máme zákony a včera sa tak rozohňoval možno tuná kolega, že treba ich dodržiavať. V súlade so zákonom máme právo zabiť nenarodené dieťa. Je to práve preto, lebo to je v zákone. Máme na to právo. A toto je tá náhrada, pretože aj samotní Belgičania sa vyjadrili, že chýba im niekoľko tisíc pracovných miest na ich pracovnom trhu. Včera kolega Mikloško to hovoril, ako to bude vyzerať v roku 2020, v roku 2050, že budú mnohé pracovné miesta neobsaditeľné, lebo nemáme ich kým obsadiť, pretože predovšetkým, si dovolím povedať, Európu zachvátil egoizmus. Aký je to egoizmus, keď ja žijem, ja sa chcem mať dobre, chcem byť v blahobyte a jednoducho druhému ani nedovolím sa ani narodiť? Rovnaký postoj zaujímame aj voči týmto utečencom.
Máme sa, samozrejme, chrániť, lebo ak by boli medzi týmito ľuďmi kriminálnici, ktorí by rozvrátili naše spoločenské systémy, s tým sa súhlasiť nedá. A myslím si, že my sme stratili naozaj prehľad o týchto ľuďoch a môže byť z toho naozaj veľký chaos. S otcom, ktorý má 81 rokov, sme sa tak rozprávali. Myslím si, že môžem to prezradiť o ňom. Je onkologickým pacientom, je mojím otcom, naším otcom. A pýtal som sa tak 81-ročného muža, čo hovorí na tých utečencov. To som mu takú skúspróbu, takú otázku dal. „Zastaň sa ich chudákov.“ Veď ja sa ich naozaj aj zastávam.
Spomínam si na tie časy spred niekoľkých rokov. Je to možno len 26 rokov dozadu, čo sme to tuná mali, keď tiež sme boli utečencami. Aj v súčasnej dobe nechcem aby to bral z vás osobne ktosi, možno aj vládna strana SMER, lebo to je za tých 25 rokov. Naši ľudia cez to všetko, že sa otvorili tie hranice, sú migrantmi. Sme migrantmi akými? Ekonomickými migrantmi sme. Koľko našich ľudí z našej krajiny uteká von? Koľko našich ľudí študuje vonku? Čo je potom dobré?
Keď študujú naši mladí ľudia vonku, to som už tak aj spomínal, ak sa potom zo skúsenosťami vrátia späť, to je vynikajúce. Ale veľakrát sa nevracajú späť títo mladí ľudia. Nad tým sa treba zamyslieť. To je naozaj veľmi vážny problém.
Sem keď prídeš, čakajú ťa len samé problémy, máš problém s prácou, so zamestnaním, s bývaním, dokonca, musím teraz takto povedať, a neberte to osobne ani, hej, ale to je dlhodobý proces s úradmi a úradníkmi, prebyrokratizované všetko je, úradníci sú akoby kvázi vykladači zákonov a v podstate zaťažujú tých ľudí ešte viac, ako by ich mali zaťažovať. Je tu tisíc problémov. Myslím si, že ten egoizmus, ktorý nás akosi takto gniavi, to je tým veľkým problémom.
Včera keď som Renátu Zmajkovičovú počúval, ja som si to tak kdesi tuná poznačil, ale nebudem to hľadať v tých papieroch svojich, ona tak pekne to povedala. Myslím si, že mne sa jej tie prejavy, by som povedal, páčia, aj keď som včera možno tak na ňu nereagoval faktickou poznámkou. Ale teraz mám ten priestor. A povedala, že aj malá krajina, ako je Slovensko, môže byť tým malým mostom, ktorým sa prepoja. To môže byť aj tým malým mostom medzi východom a západom, ale medzi aj stredovýchodom a východom, ja to poviem aj, tak ale, aby to bol most, ktorý je jednoduchý, ktorý sa zrieka toho egoizmu, aby bol tým mostom dobra. Aj naša malá krajina má čo odkázať svetu.
Včera vo faktickej poznámke krátko som to len tak spomínal, na jednej strane sú tu utečenci, ktorí sa tlačia z juhu nekontrolovane, a na druhej strane ako keby sme mali silno zatlačené oči, ale aj uši s tým, že nechceme vidieť ani počuť, že v susednej krajine na východe, a máme spoločnú hranicu s ňou, a tou je Ukrajina, nie je všetko okej. Ešte aj o pohár majstrov futbal Ukrajinci keď hrajú, ako keby sa nič nestalo. Ale takmer 10-tisíc ľudí je tam mŕtvych, takmer milión utečencov je na Ukrajine. A voči nim akí sme veľkorysí? Sú to menejcenní ľudia alebo to nie sú ľudia, lebo sú to ľudia z východu? Ale veď sú to ľudia, Slovania rovnako ako aj my. Aj tú kultúru, dá sa povedať, aj to náboženstvo, aj všetky tie hodnoty máme s nimi veľmi blízke. Tak voči jedným nás zachvacuje hystéria a voči druhým sme takí tvrdí.
Aj s tými sankciami, ktoré sú uplatňované voči Rusku, spomenuté to tu bolo, ani ja nesúhlasím. Kto si urobil tu škodu? My sami sme si ju urobili tým, že sme tie sankcie urobili. A Poliaci boli tí, ktorí, teraz keď ma budú počúvať, nech sa neurazia veľmi, boli prví, ktorí boli za zavedenie tých sankcií voči Rusku. Ale zároveň boli prví, ktorí prebaľovali jablká, aby cez Bielorusko boli transportované jablká na ruský trh. No tak na jednej strane vykrikujeme o sankciách, ale na druhej strane aj ten ruský rubeľ je pri obchodovaní dobrý. Nesprávajme sa tak nepriateľsky.
A keď také nepriateľské postoje budeme zaujímať aj v Národnej rade, aj tu nás budú sledovať aj občania, ako sa my poslanci Národnej rady správame, naopak, riešiť nie mnohé, ale všetky konflikty sa dajú formou dialógu a rokovaní, tak aby dialóg išiel vždy na doraz až do vyčerpania a bol vedený neustále, lebo ty keď prestaneš viesť dialóg, začnú rinčať zbrane. A to bolo aj pred dvoma rokmi, keď som o tom rozprával, možno na tej Ukrajine a ešte sa tam nestrieľalo, hej. Ale potom po nejakom krátkom čase reálne sme zažívali to, čo sa tam dialo.
Byť utečencom a byť na úteku nie je jednoduché. Mohli by sme teraz vyberať medzi utečencami ako medzi zhnitými zemiakmi. Ale tiež som si položil otázku, kto z nás by chcel stráviť jednu noc v Sýrii, keď tuná možno mnohí rozprávali, že však sa tam pomaly nič nedeje. Kto z nás by chcel jednu noc stráviť v Iraku? Kto z nás by chcel stráviť tam jeden týždeň alebo jeden mesiac. Vyskúšajme si to. A keď je tam naozaj takýto pokoj, prosím, môžeme zaujať k tomu iný postoj, ale ak niekto mieri na niekoho puškou a ty pritom nepodáš tú pomocnú ruku, myslím si, že to je neetické a nehumánne, lenže my, by som povedal, Európania, sme už takí ľudskoprávni, že nevieme sa vpratať do kože, v súlade so zákonom, ktorý bol tuná spomínaný, spraceme zo sveta človeka, ktorý je dlhodobo chorý, nevyliečiteľne chorý.
Bavíme sa o eutanázii detí s otázkou, či ju zaviesť alebo nezaviesť v súlade s ľudskými právami. O čom to hovoríme, o čom to tá Európa hovorí? To je čosi úplne strašné. To je to zvrátené. Keď ty sa tak zvrátene budeš správať, ty nebudeš vedieť reálny postoj zaujať voči problému, ktorý nastáva, ktorý je dnes. A my ho nevieme zaujať. A to je takýto problém.
Kolega keď tuná rozprával, Ľubo Galko, nie je tuná, aj navrhol tie štyri body, ktoré SaS-ka navrhuje s tým, čo všetko by tu bolo treba urobiť. Ja som tak úsmevne na to tak reagoval otázkou, ako taká politická strana chce zvrátiť možno geopolitický priestor, ktorý tuná je, a tú hrozbu alebo tie problémy, ktoré sú tuná.
Na záver mi nedá, aby som nespomenul, lebo včera som už nejako nemohol tak reagovať, ono to tak nesúvisí s tou témou, ale len zdanlivo to s ňou nesúvisí, Dodo Hlina včera už odtiaľto odišiel nejakých pár minút pred desiatou večer, ale bola reč aj o ňom, Ľubo Galko vo svojom prejave tu, Dodo tu sedí teraz, spomenul ten zásah polície voči poslancovi Národnej rady. Ja z faktickej, už tá časomiera vtedy ma vypla, to dopoviem teraz. S tým, čo sa udialo na tej ulici, nesúhlasím. Neviem, čo Dodo povedal tým policajtom, nepýtal som sa ho na to, nerozprávali sme o tom. Ale poslanec je ústavný činiteľ. A nesúhlasím s Ľubom, nie je tuná, inak by som sa mu pozrel do očí s tým, že to je tiež len človek. No však je ním, veď ale má tiež ľudskú dôstojnosť. Ale to ja považujem za zásah polície, ktorý bol neprimerane tvrdý, lebo s ústavným činiteľom sa zaoberalo ako s nejakým zločincom. Tak pohoršujeme sa nad tým, čo sa deje, ako na hraniciach nejaká novinárka potkla nejakého utečenca, keď potom ju vyhodili, vyrazili, s tým, že je to veľká aféra alebo čo ako sa stalo, neviem, ja som to nevidel, len tak som to letmo nejako kdesi tak zachytil, ale tu poslanca Národnej rady v Európskej únie, v slobodnej krajine hodia na zem, spútajú. S tým nemôžem súhlasiť. Aj na druhej strane aj ten výrok pána prezidenta tuná bol, a súhlasím s ním, že v podstate, áno, polícia sa vťahuje do politického boja. To by nemalo tak byť, ale mali policajti reagovať inak. Je tu Národná rada Slovenskej republiky a my sme tí, ktorí majú riešiť, ak nejaký ten problém vznikne a Dodo by čosi zrobil, je tu na to mandátový a imunitný výbor, máme tak riešiť svojho vlastného kolegu. Ak pôjdeme tu inou cestou, je to veľmi zlá cesta, pričom budeme sa tváriť, že však aj poslanec je len obyčajný človek. No však je taký, samozrejme, ale je v pozícii ústavného činiteľa. Ak zbúrame všetky tie hodnoty a možno aj tú hierarchiu, aj všetko toto, čo nastane? Nastane tak anarchia. Robme to, pokračujme v tejto ceste, ale ja si myslím, že to tu nie je spôsob a nie je správna cesta.
Rovnako aj je to podobne pri tých utečencoch, na jednej strane aká nás hystéria tuná zachvacuje. Ale keď ja potrebujem naplniť si ten pracovný trh a chýbajú mi pracovné miesta, tak potiaľ sú mi tí utečenci dobrí. Ale keď už je tam pretlak, tak zavádzame kontroly na hranici a sankcie. Vtedy je už potom to problém. Dáni dávajú 2 200 eur pre mladé páry jednoducho, keď tam utečenci prídu. Oni vedia, že majú voľný trh práce, ale pozrite sa, ako sa liberálne správajú.
Tak v súlade so zákonom dáme si to do legislatívy, môžeme človeka zabiť, zavraždiť, to sú tie eutanázie. Toto je tá hrozba. To je tá hrozba, my sme sami sebe nepriateľmi. My sa vysmievame z kresťanských hodnôt a Európa je postavená na kresťanských hodnotách. My po nich šliapeme. Tak túto krajinu prídu zaujať iní ľudia. Iní ju zaujmú, to tak to bolo, prepáčte mi to, tak ma to stále tak napadá, biblicky aj v knihe Genezis, ale aj v Starom zákone, kanaánska krajina Izraelitom vždy nepatrila, ktorí ak boli verní svojmu Bohu, Boh stál na ich strane, ale ak sa začali klaňať kanaánskym bohom a bôžikom, odňal im túto krajinu a bolo tam potom babylonské zajatie, Nabuchodonozor, kráľ Kýros. A nebolo to inak. My sa nevieme, ľudia, poučiť na histórii.
A nedá mi, aby som nespomenul aj už tak možno kresťansky, nehanbím sa za to, a to je evanjelium. Včera Ľuboš možno trošku gúlil očami, keď to Jožo Mikloško spomínal. Ale, viete, aj mňa to isté napadlo. Bol to List sv. Jakuba a ja to poviem len tak úplne na záver. Ukáž mi svoje skutky a ja ti poviem, akú vieru máš. Ešte raz to zopakujem, ukáž mi svoje skutky a ja ti poviem, akú máš vieru. Aj my ak ešte sa teda ako-tak hlásime ku tým kresťanským hodnotám, ukážme svoje skutky, aby sme mohli ukázať aj svetu, že naozaj túto vieru máme. Ďakujem za pozornosť.