Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi prísť s ďalším návrhom, ktorý je podľa mňa čisto pragmatický a vychádza z aplikačnej praxe a z úplných absurdných situácií, čo sa dejú v našej spoločnosti, pretože tie absurdné situácie častokrát sú podporované ešte absurdnejšou právnou úpravou.
Tá právna úprava dnes znie pri pozemných komunikáciách celkom nevinne. A to je, že každý vlastník domu, pri ktorom je priľahlá nehnuteľnosť, je povinný sa starať o čistotu tejto nehnuteľnosti. Aj napriek tomu, že to nie je jeho nehnuteľnosť. Preložené, na dedine alebo v obci dom má pred sebou chodník, vlastník domu je povinný starať sa o to, aby tento chodník aj napriek tomu, že zväčša patrí chodník obci alebo mestu, je povinný starať sa o to, aby bol v schodnom stave, odstraňovať rôzne nečistoty. A najlepšie sa to ukáže na príklade snehu. Ak nasneží počas noci na cudzí pozemok, vlastník pri tomto pozemku je povinný tento sneh odpratať. To káže zákon o pozemných komunikáciách. Takto to dneska máme nastavené a nastavené to je podľa môjho názoru veľmi zle. Ja som si vedomý, prečo to tam je.
Rozumiem tomu, že, že obce nemajú, nemajú peniaze na to, aby to, aby to odstraňovali. Chápem. Ale túto povinnosť majú aj dôchodcovia, majú aj invalidi, majú aj osoby, ktoré nemajú trvalý pobyt v tej nehnuteľnosti. Aké to má potom tie právne, právne implikácie, a tam sa to ukáže úplne najlepšie. Ak sa, stará babička má, má domček v nejakej dedine, pred jej domom na chodníku obce nasneží, ona už je, buď je ZŤP, alebo proste naozaj už má dôchodkový vek taký, že nedovoľuje ten sneh odpratať, komunita v obci nefunguje tak, ako by mala, čiže nikto jej nepomôže, niekto pôjde po tomto chodníku, kde je poľadovica, ešte raz zdôrazňujem, cudzí chodník pri dome tej starej babičky, zlomí si nohu a povie si, no, ten chodník mal byť čistý. Kto je za toto zodpovedný? Nemusí ani pátrať, vieme to, všeobecne, myslím, že je známe, zodpovednosť bude mať tá babička. Babička, ktorá neodpratala sneh či ľad, a tento človek povedzme, že nemá mieru solidarity alebo tá bolesť bola taká, že potrebuje vykrývať liečebné náklady, babičku vyzve na zaplatenie liečebných nákladov. Babička nereaguje, babičku bude žalovať a tento človek úspešne, legálne zvíťazí súdny spor. Pretože tá babička mala povinnosť zo zákona danú odpratať alebo spraviť tú komunikáciu - zdôrazňujem opäť, cudziu komunikáciu - schodnou. Ona to neurobila, porušila povinnosť, je tu škoda, je tu príčinná súvislosť, babička zodpovedá. Babička bude žalovaná, babička zaplatí. My tu dneska túto povinnosť držíme len z toho dôvodu, aspoň taký mám dojem, že ZMOS, opäť hovorím, rozumieme ich argumentácii, nevie alebo nechce prebrať túto, túto povinnosť, lebo nemá dostatok peňazí, lebo nedostalo toľko, koľko by potreboval na to, aby zabezpečoval schodnosť všetkých komunikácií.
Ale teraz sa pýtam, je záujem obcí viac ako spravodlivosť každého jedného občana v tejto krajine, naozaj spravodlivosť pre kohokoľvek, spravodlivé riešenie? A to riešenie tu je. Ja si myslím, že mali by sme nájsť niekde rovnováhu, a tú rovnováhu ja som ponúkol najmä v tom aj s Petrom Pollákom, že tento zákon sa nebude týkať, apropo, všetkých. Aj keď vlastnícke právo v sebe zahŕňa hlavne to, starať sa o svoj majetok a v prvom rade o svoj, nie o cudzí, resp. vlastník, ktorá je obec, sa má starať o svoj, čiže ono by to tak, ako navrhovali páni z politickej strany SKOK, myslím, že to bol primárne pán Chren, ten návrh som tiež podporil, som určite za.
Ale v tejto chvíli, myslím, že musíme premietnuť princíp solidarity do právnej úpravy, kde si to, kde je to proste vyžadované, a to je aj situácia, myslím si, nie myslím, som presvedčený, preto tu ten návrh je, že by sa o priľahlé chodníky nemali starať tieto skupiny občanov, že by tú povinnosť mala prebrať obec, a to sú osoby v dôchodkom veku, osoby ťažko zdravotne postihnuté, invalidné osoby a osoby, ktoré sú vlastníkmi, správcami alebo užívateľmi nehnuteľnosti, avšak nemajú trvalý pobyt v tejto nehnuteľnosti. Za týchto ľudí, si myslím, že je spravodlivé, aby prevzala zodpovednosť buď obec, mesto, prípadne štát, pretože tieto osoby objektívne nie sú schopné dodržať povinnosť, ktorú im ukladá zákon. Nie sú schopné. A pritom zodpovedajú, zodpovedajú za škodu, prípadne aj za smrť toho človeka. Takáto úprava, takáto absurdita je v našom právnom poriadku a nemá tam čo robiť.
Preto budem rád aj s tým, že hovorím, som si vedomý, že obce, veľa obcí nemá dostatok peňažných prostriedkov na to, aby vykrylo náklady na čistenie chodníkov. Bohužiaľ, pre mňa je tá spravodlivosť ľudí, ktorí si, ktorí nemôžu objektívne splniť si povinnosť zo zákona, je taká, že, myslím si alebo som presvedčený, že je treba týmto ľuďom pomôcť a absurdity z právneho poriadku odstrániť.
Dámy a páni, ja verím na tejto strane naivne, tuto dúfam, že konštruktívne v podporu tohto návrhu zákona. (Rečník rukami ukázal na dve časti rokovacej sály.)

Ďakujem, fakt iba v krátkosti veľmi, veľmi rýchlo. Z toho, čo si hovoril Janko, tak mi napadlo, že ja som si premietal, čo som povedal, mne sa, že aby to nevyznelo tak, že v štátnej správe pracujú alebo vo verejne správe pracujú iba, iba proste ľudia, ktorí, ktorí nemajú záujem pracovať, a česť výnimkám, akože my máme v štátnej správe aj šikovných ľudí, je niekoľko ministerstiev, ktoré, ktoré naozaj makajú.
Ale niektoré úrady a štátne orgány a áno, aj ministerstvá robia, robia podľa môjho názoru na pol plynu a demotivujú ostatných. A preto česť práve a česť a sláva tým, ktorí makajú na 100 % aj v štátnej správe. To musím povedať a ešte jedna vec.
Mali sme si uvedomiť, že starobný dôchodok je, je štátna sociálna dávka lebo jej účel je pre osoby, ktoré už v dôchodkovom veku nedokážu vykonávať svoje činnosti. To proste primárny účel starobného dôchodku, inými slovami,ako je možné, že ju dostávajú, keď ešte pracujú. Je to proste oxymoron.

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, možno by stačila aj faktická poznámka, ale ja oceňujem, že práve v tejto chvíli je možné diskutovať o zásadnej veci, ktorá nemá aj úplne jasné riešenie. A ako keby sme si to boli dohodli, veľmi pekne tu zazneli dve riešenia a buď teraz múdry, ktoré je lepšie, alebo či vôbec jedno z tých riešení treba prijať, alebo sú to len nejaké poslanecké výstrely kvôli tomu, aby sme predložili niečo zaujímavé. No nie je to ľaká voľba, pretože určite návrhom pána poslanca Kadúca získame dosť veľa oponentov aj dosť veľa súhlasiacich, a je na niekom, v tomto prípade konkrétne na poslancov Národnej rady, aby sa rozhodli, v ktorej časti spektra súhlasiacich a nesúhlasiacich občanov alebo teda ľudí, ktorých sa to bezprostredne týka, by mali dať prednosť.
Nie je to ľahká voľba, napriek tomu si dovolím povedať, že dva návrhy, ktoré sa tu dostali do takej sympatickej konkurencie, návrh, aký prezentovala kolegyňa zo SaS a môj kolega z OĽaNO, nie sú v zásade až tak rozdielne. Obidva sa snažia riešiť niečo, čo je riešiť potrebné, a ja oceňujem, že napriek tomu, že to je neľahké a že to nevyvolá až toľko sympatizantov, pán poslanec Kadúc sa rozhodol s týmto návrhom prichádzať a je to návrh podľa mňa rozhodne hodný nielen zváženia, ale aj prijatia, lebo na váhach sa musia tu ocitnúť dve veci. Áno, v istom slova zmysle ľuďom, ktorí dosiahli isté vekové postavenie aj funkčné postavenie a v tejto chvíli možno prichádza možnosť, aby prvýkrát v živote boli odmeňovaní tak, že budú s tým aj spokojní, dôchodok plus pravidelná mzda štátneho zamestnanca. Ich o túto možnosť ako keby sme oberali. A naozaj je to isté obratie o túto možnosť a je to niečo, čo logicky nemôže vyvolať potlesk takýchto ľudí.
Na druhej strane máme naozaj množstvo nezamestnaných, ktorí by možno neboli ideálnymi kandidátmi na takúto funkciu, ale zoberme si aj množstvo tých detí, ktoré máme a mladých ľudí, ktorých máme v zahraničí a ktorí sa nevracajú len kvôli tomu, že nenachádzajú možnosť uplatniť sa. Som presvedčený, že zodpovedná vláda alebo aj zodpovedný parlament v tejto nie ľahkej voľbe, keď naozaj sa nájdu pre a proti v obidvoch variantoch, sa rozhodne práve pre variant, ktorý predložil pán poslanec Kadúc, pretože tým ľuďom, ktorým sa reálne uškodí na možnosti zarábať prvýkrát v živote celkom slušný peniaz, sa možno neuškodí tak veľmi, aby sme to vyrovnali so ziskom, ktorý získajú ľudia, ktorí potrebujú sa prvýkrát v živote uchytiť a pre ktorých by sme mali považovať za jeden z hlavných cieľov v období, keď nezamestnanosť je fenomén, ktorý je tu jednoducho a ešte zrejme nejakú dobu bude, a nebude to krátka doba, aby sme im možnosť, aby mali šancu neostať trvalo nezamestnaní znížili na minimum a ponúkli im takto alternatívu. Takže neľahká voľba ale zodpovedný predstaviteľ parlamentu alebo vlády, myslím, že by sa musel rozhodnúť pre voľbu poslať toho 62-ročného dôchodcu s tým, že nekáže sa mu odísť k ľadu a naveky už jeho možnosti nebudú využité, ja si myslím, že šikovní ľudia práve v tej chvíli môžu považovať takýto prelom za šancu skúsiť to niekde inde a vari možno budú prekvapení, že to určite nadobudne aj nejaké ocenenie, nebojím sa, že profesor Brunovský by sa pod, aj keď tento zákon ho nevylučuje z tejto hry, by sa určite nestratil a na takýto zákon by nedoplatil.
Takže v prípade dvoch volieb, keď ani jedna nie je ideálna, volím voľbu, ktorú predložil pán poslanec Kadúc.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. No prečo by som sa mal hnevať, keď máte opačný názor ako. Ja si myslím, že práve v tomto parlamente alebo práve v ktoromkoľvek parlamente má byť, má byť diskusia, a pokiaľ je tá diskusia konštruktívna a slušná, dôstojná, práve tam vznikajú najlepšie výsledky. A ten výsledok tu práve, podľa mňa je veľmi, veľmi podobný, ak nie totožný. Čiže ja sa teším aj z vášho riešenia, zároveň hovorím, je podľa mňa rozdiel reglementovať verejnú sféru a súkromnú sféru. V súkromnej sfére ja presne som za to, čo hovoríte vy, sloboda zamestnávateľa. Ale vo verejnej sfére tá situácia je trošku iná, tie vzťahy na pracovisku a tie dlhoročné vzťahy, naznačím to asi takto, sú také, že tam nie je motivácia zamestnávateľa prepustiť takéhoto človeka, nie je, nie je. Čiže preto ja, aj keď nerád dávam nejaké striktné pravidlá, som za slobodu a voľnosť. Tuto niektorí si myslia, že môžu všetko, a len toto je vec, prečo som sa ozval bolo naozaj v tejto časti radikálny zákon.
A, pani poslankyňa Kiššová, ja predpokladám, že máte rovnaký názor ako pán Osuský, aj čo sa týka vysokoškolských učiteľov. A tu to môžem povedať, že toto náš zákon rieši, teda myslím si, že to predkladám sám, môj zákon rieši s tým, že na vysoké školy sa to nevzťahuje. My sme na toto presne mysleli, že aby to neuškodilo tam, kde to proste nemá čo škodiť, nech to proste pôsobí iba tam, kde sú tie nedostatky, kde sú, kde sú vady, proste kde systém a prax ukazuje, že je potrebné, bohužiaľ, niekomu nanútiť, aby už prestal nieže, niektorí ani nepracujú. Poviem to naozaj tak tvrdo tí, ktorí boli v štátnej správe, vedia, o čom hovorím, a myslím si, že mi dajú za pravdu.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predniesť ďalší z návrhov, ktorý sa v tomto pléne už objavil, ktorý dokonca v minulom volebnom období alebo v predminulom už len tak tak, že, že skoro prešiel. Myslím si, že je potrebný, inak by som tu nestál.
Ale dva základné faktory, ktoré ma viedli k tomu, predložiť tento zákon, a to je, že táto vláda nemá v zásade žiadnu víziu, čo robiť s mladými ľuďmi. Prostredníctvom, zachraňujeme to prostredníctvom dotácií alebo dotovania pracovných miest, a pritom má pracovné miesta rovno pod nosom. Vo verejnej správe.
Druhé kritérium bolo, že v našej verejnej správe, dámy a páni, sa vyskytujú ľudia, ktorí okrem toho, že vzhľadom na svoj vek, a teda aj primeranú pozíciu poberajú nie malý plat alebo mzdu, priznám sa teraz, ten terminologický rozdiel, ako je to správne, ale poberajú nejaký príjem a zároveň poberajú starobný dôchodok. Začal som po tom pátrať a prišiel som k rôznym situáciám a jedna mi tak utkvela v pamäti, a pritom som zistil, že to nie je nič výnimočné. Pán už teda v rokoch pôsobil v jednom štátnom orgáne na pomerne vysokej pozícii a prišiel do práce o ôsmej, o deviatej, odišiel o druhej z tej práce, pritom poberal plat 1 400 euro. O. K., ak je šikovný, zaslúži si, nemám s tým problém. Ale tento pán zároveň poberal starobný dôchodok vo výške viac ako 700 euro. Nikomu nechcem upierať naozaj právo na príjem, ktorý si zaslúži, ale myslím si, že je vo verejnom záujme, aby ľudia, ktorí neživoria, dali priestor pre novú krv, pre mladých, aby uvoľnili miesta vo verejnej správe, a keď na to majú, nech idú do súkromnej správy. Ja im týmto zákonom určite nechcem ukrivdiť, a ten zákon v médiách aj maily, ktoré som podostával, reakcie boli rozporuplné. Jedny boli vyslovene pochvalné, že konečne niekto, a ja mám ix príkladov, ako to funguje na štátnych orgánoch, ix príkladov, ako sa mladí ľudia snažia od ráno do večera častokrát, a niektorí proste si užívajú funkciu, užívajú si pozíciu. Ale mám aj príklady emailov, kde teda dostal som pomerne tvrdú kritiku, na to, myslím, že je treba reagovať, a zároveň teda predstavím aj to, o čo mi ide.
Účelom tohto návrhu zákona je stanoviť maximálny vek, dokedy je možné pracovať vo verejnej správe. Nie v súkromnej, v súkromnej sfére, do súkromnej sféry podľa mňa štát má zasahovať čo najmenej, do verejnej správy, kde sú verejné peniaze a kde sú ľudia, ktorí poberajú aj iný príjem, po dosiahnutí 63. roku a nadobudnutí nároku na starobný dôchodok pracovný pomer sa im skončí. Sa im skončí. Je to kruté, ale toto nie je určite súťaž krásy a ja mám záujem na tom, aby naša krajina sa naozaj posúvala vpred. 
Táto úprava nie je nová. Táto úprava obmedzenia veku štátnych zamestnancov platí v jednej tretine krajín Európskej únie, v jednej tretine krajín Európskej únie. Prečo nie Slovensko, prečo nie my? Prečo nemôžme vytvoriť, a teraz hovoríme o 10-tisícoch miest v štátnej alebo verejnej správe.
Takže toto je ten primárny cieľ, primárne príčiny, ktoré ma viedli k podaniu tohto návrhu zákona a musím povedať ešte jedno, že ďakujem pani Monike Gibalovej, ktorá s touto myšlienkou, myslím, že ako prvá prišla alebo prvá ju prezentovala v tomto pléne. Verím, že budeme mať príležitosť tento návrh zákona predložiť možno niekedy aj spolu, pretože sme, myslím, že na rovnakej lodi, čo sa týka tejto veci. Je tu priestor, je tu priestor, ako hovorím, posunúť nezamestnanosť mladých určite vpred, resp. nezamestnanosť znížiť, aby to bolo úplne presné.
Ďakujem veľmi pekne za prípadnú podporu tohto návrhu zákona.

Ďakujem ti aj ďakujem za slovo. Chcem upozorniť možno na jeden taký moment, ktorý je zaujímavý. Toto sme napokon my nevymysleli autenticky, veď táto myšlienka na jednej strane od možnosti riadiť poriadne a na druhej strane odmeny aj postihu nie je našim výmyslom, ale sme o nej hlboko presvedčení a dáva do pozornosti moment, že sú o nej presvedčení dvaja ľudia v tejto chvíli, ako sme si tak s pánom poslancom Kadúcom na túto tému porozprávali, ktorých delia skoro dve generácie. Poslanec Kadúc, nádejný, šikovný politik a šikovný človek, ktorý už dačo dosiahol. Mičovský, človek, lesník, ktorý sa na chvíľočku stal politikom, a napriek tomu, že nás delí poldruha generácie, upozorňujeme na istú silu presvedčenia, ktorú dávame do toho, že takýto zákon táto krajina potrebuje. To znamená, nie je to nejaké staromilstvo, nie je to nejaká mladícka túžba po prudkých zmenách, je to doslova stret dvoch generácií, ktoré cítia, že táto sieň zákonnosti takýto zákon bude musieť prijať. Ak ho neprijme teraz, príjme ho na budúci rok, bude ho musieť. Ak si niekto myslí, že sa bez toho dá, že naďalej budeme od buka do buka trestať aj odmeňovať a vyberať, tak potom to myslí s touto krajinou veľmi zle.
A ja sa opakujem, je to neprípustné, my sme tu nie na to, aby sme si dovolili takéto šafárenie, a preto 6. marec budúceho roku je prvý deň nového siedmeho funkčného obdobia a je to posledný deň trpezlivosti tejto krajiny. Uvedomme si to.

Ďakujem veľmi pekne. Janko Mičovský, aj tebe ďakujem za toto vystúpenie, v ktorom si celkom podrobne vysvetlil to, o čo nám ide, že nejde žiadny populizmus, žiadnu politizáciu, dokonca my chceme zabrániť tej politizácii a chceme pomôcť tejto krajine.
Ja si pamätám, keď sme začali o tejto téme diskutovať, to bolo hneď po tých prvých zlatých padákoch, 80-tisíc, myslím, 150-tisíc za to, že ten človek odíde z funkcie, zo štátnej funkcie, dostane ešte, ešte dostane rádovo desaťtisícovú odmenu. Nonsens! Pátrali sme po príčinách a myslím, že obidvaja sme sa dostali do reality, že náš štát v zásade funguje celkom zvláštne, kedy na funkcie sa nedostávajú tí najlepší, dostávajú sa tam tí vybraní, tí kamaráti. Kamaráti kamarátov, a pritom nijako nezodpovedajú. Zodpovednosť je akurát taká, že ťa preložíme na iné miesto, prípadne ťa pošleme do Bruselu. Ja som presvedčený, že keď chceme začať riadiť túto krajinu zodpovedne a keď sa chceme správať tak ako v každej správnej spoločnosti, a možno preklopím to na firmu, keď sa chceme posúvať vpred s výsledkami, tak treba začať s tým, že na pozície sa dostávajú tí najlepší. Nie tí vyvolení. Aj ten riaditeľ firmy si vyberie toho najlepšieho, nevyberie si kamarátov, lebo potrebuje výsledky. Ak tej najlepší spraví dobrý výsledok, dostane odmenu. To my chceme. Ak si šikovný, máš výsledok, dostaneš odmenu. Ak neurobíš výsledok, odmenu nedostaneš. Ak spraví firme škodu, spravíš škodu štátu, no ty ju zaplatíš. Každá správna spoločnosť, každá správna firma, každý moderný štát by podľa mal sa správať týmito pravidlami, ktoré tu predkladáme. Ja teda naozaj, pokiaľ to nebude prijaté, ja nemôžem si dovoliť nijak inak, iba to, že, že takáto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, vážená pani spravodajkyňa, občania vážení, nepochybne je v našej krajine veľa neporiadku. O tom vieme, často o tom hovoríme, omieľame to, hľadáme riešenia a nachádzame ich pomerne ťažko.
Čo horšie, tento neporiadok podporuje mnoho absencií zákonov, ktoré by mali povedať jasné slovo, akým spôsobom si predstavujeme správu tohto štátu. Napriek tomu, že zákonov, hovoríme, že máme veľa a dokonca veľa ich tu prijímame, je to paradox, že napriek tomuto faktu, zákony, ktoré by mali byť považované za základné kamene spravovania štátu a riadenia jeho rozhodovacích tokov, absentujú alebo navrhujú sa s tým, že nenachádzajú v sieni zákonnosti dostatočnú podporu. A je to naozaj neuveriteľné, a je to veľmi zlé, lebo vďaka tomu sa potom opakujú mnohé javy, ktoré sa rôzne nazývajú, ale majú rovnakú spoločnú podstatu. Korupcia, zneužívanie funkcií a mnoho iných divných vecí, ktoré sú od týchto krízových javov odvádzané.
Komu to vyhovuje? Ako je to možné, že táto krajina, napriek tomu, že má veľa orgánov štátu, do ktorých menuje svojich zástupcov, či sú to orgány so 100% účasťou alebo aj s nižšou, že nemáme stanovené jasné kritériá, ktoré hovoria o tom, kto a akým spôsobom sa môže o takúto funkciu uchádzať. Dôsledok? Nuž do takýchto funkcií v úvodzovkách sa potom uchádzajú kamoši ministrov alebo kamoši na nejakých stretnutiach, možno niekde pri poháriku alebo pri flinte, alebo na nejakom veľtrhu. No nemohol by si? A mohol by som. A dôsledok je ten, že absentujúce výberové postupy prísne stanovené prinesú to, že kamoši kamošov, ktorí práve majú tú možnosť, sa dostávajú do vážnych funkcií, ktoré ovplyvňujú život nás všetkých.
Ako je to možné, že nemáme stále spôsob odmeňovania, ktorý je pevne stanovený, pre ľudí, ktorí sa dostanú do týchto funkcií? Aký je dôsledok? Máme krátku pamäť, ale zlaté padáky sme ešte nezabudli. 150-, 200-tisíc alebo len 50-? Tomu sa povie funkcia a najmä tomu sa povie odchod z funkcie. Sú to nehanebné veci a je zvláštne, že sme ich pripustili, rovnako ako je zvláštne, že sme sa s nimi nevysporiadali. A to je opäť dôsledok toho, že sme nestanovili akýsi základný kľúč, ktorý určite nemôže byť navždy fix, ale ktorý musí stanoviť nejaký algoritmus, na koľko možno oceniť výkon ľudí, ktorí sú poverení zodpovednými funkciami.
Ako je možné, že stále sme nestanovili otázku riešenia zodpovednosti ľudí, ktorí boli nominovaní, a nedostali sa k tomu, aby bolo jasne povedané, že v prípade, ak dokázateľne sa dopustia takých aktov pri svojom rozhodovacom a riadiacom konaní, ktoré spôsobia škodu Slovenskej republike, škodu organizáciám Slovenskej republiky, teda škodu nám všetkým, že túto škodu budú musieť uhradiť, respektíve, že sú za jej vznik materiálne zodpovední? Aké bývajú dôsledky? No keď už náhodou nám prehrmí dáky zásadný problém s tým, že je to neúnosné pre tých, ktorí menovali, tak sa potom stane, že takýchto ľudí "potrestáme" napríklad odchodom do Bruselu alebo na iné miesto, kde ich tak trocha stratíme z očí.
A toto sú dôsledky absencie zákona, ktorý tu tretíkrát predkladáme s presvedčením, že opäť táto sieň ho neprijme, to nie je žiadna novinka, ale s absolútnym presvedčením, že nová vláda, nový parlament ho predložia a schvália s tým, že ju teda, keď už ten 6. marec 2016 sa nepodarí, pretože to by to muselo byť ešte v tomto volebnom období, takže to bude naozaj jeden z prvých právnych aktov nového parlamentu, resp. návrhov novej vlády, pretože takéto pravidlo potrebujeme všetci, a to vôbec netvrdím, že všetky také negatíva, ktoré sú spojené s absenciou tohto zákona, sú spojené len so SMER-om. Naopak, 20 rokov, 25 rokov nikomu nechýba takýto zákon, ktorý jasne stanoví otázku, ako sa dostať do funkcie, ako byť za ňu odmeňovaný a ako zodpovedať za chyby!
Teraz skúsim... a viete, ešte možno taký dôvetok. Dôvetok, že ten neporiadok, ktorý nás tu vďaka tomuto zahlcuje a máme pocit niekedy, že je to až neprekonateľná bariéra zla, korupcie, lotrovín, ktoré naozaj nemajú mať nič spoločné s vedúcimi miestami, že toto je vec, ktorá má ďalekosiahle dôsledky. Nielen to, že prídeme o obrovské prostriedky a že prídeme k tomu, že niekoho odmeňujeme za jeho zlé činy odchodom do Bruselu, ale to, že si zaneprázdňujeme vnútorný život našej krajiny, že vytvárame atmosféru, v ktorej ľudia prestávajú veriť v spravodlivosť, a kde vzniká pocit, že nikto nemôže z tohto začarovaného kruhu vybočiť. Môže. Tento zákon nevraví, že je geniálne a absolútne riešenie, ale je to riešenie, ktoré ponúka to, aby sme nemali v krajine neporiadok, aby bolo jasné, že keď niekto dostáva poverenie k zodpovednej funkcii, tak má k tomu aj veľkú výbavu, tá mu patrí, ale má k tomu primeranú zodpovednosť. Musí sa tam dostať spôsobom, aby sme tam dostali nie najlepších, ktorí v tej chvíli existujú kdesi mimo zemského priestoru, ale najlepších z tých, ktorí sú k dispozícii v danom reálnom území.
A tá odbočka sa týka toho, že často hovoríme o migrantoch a o tom, ako nás zaplavujú teraz z priestorov východného a juhovýchodného areálu našej časti sveta. Viete, čo ma napadne v tejto súvislosti pomerne často? Pád Rímskej ríše. Aj tam okolo hraníc veľmi často sa obšmietali barbari, ktorí ohrozovali hranice Limes Romanus. Ale napokon Rímska ríša nezakapala na to, že by barbari prekročili tieto hranice a zničili, ona zakapala na to, že vo svojom blahobyte a vo svojej vyspelosti bola zahltená možno, to, čo vtedy nenazývali korupcia, ale rozhodne to bol úpadok morálky, ktorý priniesol Rímskej ríši zánik, a nie barbari, ktorí sa tlačili z rôznych miest na ich hranice. Ja dávam do povedomia túto súvislosť, keď sa tak bojíme tých emigrantov a migrantov. Nevravím, že sú tam nie zreteľa hodné fakty, ale ja vidím väčšie nebezpečenstvo v tom, že nás práve zadusí to, že prestaneme veriť v spravodlivosť tejto krajiny, a v to, že ju majú a môžu riadiť ľudia, ktorí podliehajú jasným pravidlám, pravidlám, ktoré stanovuje náš návrh zákona.
O čom hovorí tento zákon? Hovorí o tom, že do funkcie sa môže uchádzať každý, kto splní isté základné kritériá. Štandardné, nemusím ich všetky opakovať, ale jedno je tam zaujímavé. Je tam aj kritérium to, aby uchádzač o takúto funkciu v posledných dvoch rokoch nebol členom žiadnej politickej strany. Diskriminácia? No áno vlastne. Prečo by člen politickej strany sa nemohol uchádzať? No preto, aby sme jasne narušili to, čo tu desaťročia funguje, že ak si náš, tak si súci, a ak si nie náš, tak k funkcii sa nedostaneš. Je to len jedno z pravidiel, ktoré zavádzame, ale je podľa mňa dôležité a výhrady diskriminácie, ktoré v tejto súvislosti môžu zaznieť, odmietam s tým, že doterajšia prax potvrdzuje, že sme vždy uplatnili stranícky kľúč, ktorý bol povýšený nad zásady odbornosti, morálky a výkonnosti, ktoré podľa mňa majú byť jediné určujúce vstupy pri týchto konaniach.
Ďalšia vec. Otázka samotného výberového aktu. Kto sa prihlásil? Ako sa prihlásil? Predložil dačo? A čo povedal na tom výberovom konaní? A kto bol v tej komisii? Možno by sme mohli rozprávať o príkladoch, koľko komisií si tu už zriadili páni ministri na svoj obraz, ktoré možno tak ako v tom hokejovom klube, proste úradníci, ktorí si povedali, božechráň, len aby sme šéfa nenazlostili, že mu vyberieme niekoho iného. Koľkokrát sa to už udialo, že strach, servilnosť, poddajnosť?
Preto napríklad zavádzame aj inštitút, ktorý je technicky veľmi ľahko realizovateľný, priame internetové prenosy. Prečo by sa občania, pokiaľ majú o to záujem, nemohli pozrieť, kto akým spôsobom a s akými argumentmi sa uchádza o takúto funkciu? Veľmi efektívne a veľmi transparentné riešenie. Tých podmienok, ktoré sú pre vstup, je tam viacero, ale považoval som si za dôležité vás nezaťažovať všetkými, lebo ich je tam veľa. Je to podrobne popísaný proces, ktorý má svoju možno nie dokonalú formu, ale ktorý vytvára podmienky, ktorý vytvára podmienky pre jasné stanovenie toho, čo sa očakáva od kandidáta a čo sa očakáva od výberovej komisie a čo sa očakáva od výsledku stretu kandidátov výberovou komisiou. Ideál tu nevznikne. Ale je potrebné, aby tu vznikol spôsob, ktorý dokáže vybrať s istou mierou rizika, ktoré tu bude vždy, najsúcejšieho kandidáta, a nie kamaráta kdesi od chodníčkov, kde sme si povedali, že toho svojho. To je k výberu. Tá prvá dôležitá časť. Prvá tretina tohto návrhu zákona.
Potom je to otázka odmeňovania. To už som spomenul, tie dodnes neprekonané zlaté padáky, ktoré, je to neuveriteľné, že sme sa dopustili takého niečoho. Ale to je len ten vrchol ľadovca. Mnohokrát bývajú dávané odmeny neprimerané, dohadované a dohodované rôznym zákulisným spôsobom. Nevravím, že vždy nezaslúžené. Kto má vysokú funkciu, nech má aj vysoký plat. To nemá byť snaha rovnostárstva. Naopak, nech ten plat to vyjadruje, ale nech je pre to algoritmus. Veľmi presne v zákone popisujeme, čo je nárokovateľné, čo je základná zložka, čo je variabilná zložka, aké sú kritériá pre hodnotenie týchto pracovníkov. A myslím si, že sú dostatočne voľné na to, aby vyjadrovali náročnosť funkcie a rozsah toho subjektu, ktorý táto funkcia, resp. jej predstaviteľ má riadiť a zaň zodpovedať. A ten vzorec je dokonca ako v prílohe. Tam doslova ponúkame spôsob, ktorý môže byť predmetom diskusie, ale jednoznačne aj uchádzačom, aj občanom, aj vybranému kandidátovi dopredu hovorí, s akou odmenou sa tu dá v tejto firme, v tomto inštitúte alebo v tejto organizácii štátu počítať. Takže vylučuje také veci, ako, a to je osobitná kapitola, ako je odstupné. Žiadne odstupné. Nieže 150-tisíc nebude, nebude žiadne. Je to proste funkcia na dobu konkrétnu a s jej odchodom z tejto funkcie končia aj platové náležitosti, ktoré náš návrh zákona určuje. Posledná vec je možno najdôležitejšia, nie je to novinka ani z pohľadu tohto zákona, nie je to ani novinka z pohľadu viacerých kolegov a kolegýň, ktoré tu už prinášali túto myšlienku mnohokrát aj v iných súvislostiach, je to otázka zodpovednosti. Zodpovednosti, ktorá musí ísť v ruka v ruke s právomocami. Áno, ak sú tu veľké možnosti, ak sú tu veľké odmeny, ak sú tu veľké benefity, ak sú tu veľké kancelárie, aparáty a cesty po svete, to všetko patrí k tomu, pretože takáto funkcia vyžaduje, aby človek mal voľné ruky a nebol zväzovaný nejakými detailami, ale na druhej strane, ak sa niekto dokázateľne nie s tým, že to niekto ukáže prstom, ale dokázateľne spreneverí svojej funkcii tak, že spôsobí orgánu organizácie, za ktorú zodpovedá, škodu, tak žiadny Brusel. Žiadne stratenie sa zo scény, žiadne zabudnutie, či padákov, či CT alebo čoho, ale tvrdý, konkrétny materiálny postih. Materiálna zodpovednosť za dokázateľne zlé, zlomyseľné a účelové nie riadenie, ale doriadenie organizácie, ktorá spadá pod takéhoto funkcionára.
Myslím, že viacerí kolegovia to už častejšie zdôraznili aj kolegyne, je to jeden z bodov, kedy už nie aj celý zákon v tomto znení, ale je to jeden bod, ktorý táto krajina súrne potrebuje, a všetky výhrady odmietame, pretože sú to postavené výhrady na vode a sú to výhrady postavené z akejsi divnej skúsenosti, že ktože by sa už ujal funkcie, keď by mu hrozilo, že bude musieť miliónové švindle potom napokon zaplatiť alebo dokonca, keď ich nestihne zaplatiť, že sa stanú predmetnom možnože ešte dedičského konania po ňom. No kto? Každý človek, ktorý má statočné a čisté myslenie a ktorý chce robiť funkciu s najlepším úmyslom, bude v takejto doložke vidieť vlastne poistku. Poistku voči tomu, aby mu nik nemohol prísť povedať, no máš funkciu, ale vieš čo, my teraz potrebujeme, aby si urobil takýto krok. Neboj sa, postaráme sa o teba, veď, veď vieš. Nie, odpoveď takého človeka bude, čítam zákon, pán šéf, politický predstaviteľ, a v tom zákone sa hovorí, že v prípade, že mi bude dokázaná škoda, budem musieť zaplatiť túto škodu. K tomu ma nenúťte.
Takže opakovane tu zdôrazňujeme, že je to nie moment, ktorý by mal ohrozovať, že by nám niekto nemal záujem o takéto funkcie. Je to moment, ktorý všetkým čestným ľuďom dáva základný priestor pre to, aby sa s takouto funkciou mohli spojiť, ujať sa jej bez toho, aby tu existovalo riziko akýchsi divných neformálnych zákulisných ťahov, ktoré, žiaľ, pre funkcie bývajú dosť časté, čoho sme tu svedkami. To je možno to, čo som chcel vo svojej rozprave, ktorá nemá byť dlhá, lebo sa tu už, k tejto téme sme sa vracali, zdôrazniť.
Áno, všetko. Neostáva nič iné, ak to myslíme s touto krajinou poctivo, ak to myslíme dobre so všetkými, ktorých chceme, aby sa ujali dôležitých funkcií, aby ich vykonávali zodpovedne, aby mali na to dostatočný priestor, no naozaj nezostáva nič iné ako buď v tejto, alebo v nejakej veľmi podobnej modifikácii takýto zákon schváliť. Zákon, ktorý prospeje celej krajine a ktorý prospeje všetkým, ktorí to myslia so Slovenskom dobre, a takých by malo byť v tejto miestnosti 150. Pevne verím, že to tak aj je.
Ďakujem.

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 472 určil za spravodajkyňu k návrhu poslancov Národnej rady Miroslava Kadúca, Igora Hraška a Jána Mičovského na vydanie zákona o výbere zástupcov štátu do orgánov spoločností s majetkovou účasťou štátu a o ich odmeňovaní a zodpovednosti za škodu.
V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa, ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory, a to Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a napokon aj výbor Národnej rady pre hospodárske záležitosti. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 9. novembra 2015 a v gestorskom výbore do 10. novembra 2015.
Pani predsedajúca, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, vážení občania, začnem atypicky tým, čo býva uvedené na konci zákona. Dátum jeho účinnosti.
V tomto prípade sme navrhli spolu s mojimi predkladateľmi pánom poslancom Kadúcom a Hraškom, aby deň začatia účinnosti tohto zákona bol 6. marec 2016. Šiesty marec 2016 je prvý deň, ktorý nasleduje po dátume, po predpokladanom dátume volieb do Národnej rady Slovenskej republiky v budúcom roku. Je to nielen prvý deň nového siedmeho volebného obdobia, ale som presvedčený, že aj posledný deň trpezlivosti tejto krajiny k tomu, aby takýto zákon mohla si dovoliť ešte nemať.
Aký je to zákon? Je to zákon, ktorý sme už predkladali niekoľkokrát, a predkladáme ho opäť s úpenlivým presvedčením, že táto krajina ho naozaj potrebuje. Je to zákon, ktorý hovorí o tom, akým spôsobom sa majú dostávať ľudia do štátnych orgánov, teda do orgánov, ktoré majú istú účasť štátu, akým spôsobom majú byť títo ľudia odmeňovaní a akým spôsobom majú zodpovedať za výkon svojich funkcií. Je to neuveriteľné, ale my tieto tri základné atribúty nemáme v štátnom systéme riešené a dôsledky, dôsledky tu máme veľmi rukolapné. Ja o nich budem rozprávať v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.
Toľko na úvod.