Videokanál klubu

Ďakujem pekne. Nutkanie predložiť nejaký procedurálny návrh je tak silné, aké ešte nebolo. Keď sa pozriem do tohto pléna, ja nevidím žiadneho vládneho poslanca, iba opozičných.
Ale, vážená pani predsedajúca a vážení, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi spravodajskú informáciu. Dovoľte mi, aby som v zmysle s § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Predmetný návrh zákona spĺňa po formálnoprávnej náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby uvedený návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, výbor pre hospodárske záležitosti, výbor pre obranu a bezpečnosť a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. Ako gestorský výbor navrhujem ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona do 9. novembra 2015 a gestorský výbor do 10. novembra 2015.
Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.
A zároveň ešte dodávam, že rozmýšľam, že čo by spravili vládni poslanci na našom mieste. Asi, asi by sa zachovali trošku inak politicky korektne, ako sme sa zachovali my, si myslím. To len taký dôvetok.
Čiže teraz, prosím, otvorte tú, tú rozpravu.

Dobrý večer, už asi toho máme všetci dosť, tak sa mi zdalo, že to z miesta bude šikovnejšie, ale jasné, nebude to dlho trvať, aj preto sa mi zazdalo, že by som to stihla aj za dve minúty možno. Dúfam, že to nebude vyznievať veľmi sentimentálne, čo teraz poviem, ale inšpirovalo ma to, čo hovoril pán poslanec Lipšic o tej integrácii a o tom, ako si majú deti zvykať, k tomu, aby som vám povedala takú spomienku z tohto leta.
Pár dní som strávila v účelovom zariadení v Častej Papierničke a pamätám si ani nie tak tie deti, tie si pamätám tiež, ale úžas dospelých, ktorí sa pozerali na to, ako dieťatko možno 3-4-ročné dievčatko na vozíku a dieťa podobného veku zdravé spolu nieže komunikovali, sa spolu hrali celé dni, a nerobilo im to absolútne žiadny problém, ani jedna, ani druhá sa nepozastavovali nad tým, že tá druhá je nejaká inakšia. Čiže deťom to vôbec nevadí. A my ako rastieme, tak si zvykáme na všelijaké predsudky a na všelijaké zábrany a myslím si, že mali by sme nechať veciam slobodnejší priebeh a vývinu detí predovšetkým. Tak to je jedna vec, pre ktorú sa mi zdá dôležité povedať niečo na podporu tohto zákona aj zaň zahlasovať. 
A druhá vec je taká, že naozaj zväzujeme, šnurujeme, predpisujeme všetko možné a v tých predpisoch vôbec často nemyslíme na praktický život a na reálnych ľudí. Čiže naozaj treba menej špekulovať nad tým, ako nám tie písmená vyzerajú na papieri a viacej, čo ako sa dá zjednodušiť život ľuďom, a myslím, že ľuďom so zdravotným postihnutím osobitne, to asi netreba ani zdôrazňovať.
Takže ja, pokiaľ ma ešte niekto bude počúvať, prosím tiež o podporu tohto zákona.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán kolega. Poučme sa z minulosti, lebo národy a ľudia, ktorí sa nepoučujú z minulosti, asi budú robiť tie isté chyby, ktoré potom nás, by som povedal, že ochudobňujú o čas, ktorý už nevrátime, o elán ľudí a možnože aj o nejaké tie financie, ktoré strácame tým, že tam sa budú nejaké robiť zbytočné referendá, ktoré budú musieť možno že byť aj finančne náročné.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Ani nie tak pred viac ako pätnástimi minútami sme tu mali zákon o štátnom sviatku, 28. októbri, a hodne podrobne sme tu rozprávali o vzniku Česko-Slovenska. Nuž, život je dobrý režisér a zasahuje aj do tejto siene.
Ja teda oceňujem tvoje nadšené a vytrvalé predkladanie tohto zákona, určite je to na mieste. A tá analógia s tým zákonom o 28. októbri je v tom, nuž, že veru, ak by sa vtedy v októbri v 1918. naši predkovia spytovali predstaviteľov Rakúsko-Uhorska veľkého, že či im teda dovolia sa odtrhnúť, je viac ako isté, že by teda Česko-Slovensko nevzniklo. Tak využívam túto analógiu, ktorú som tu už niekedy v tejto súvislosti spomínal, a pripomínam, že teda je to nelogický pohľad, a v tomto prípade tiež to, čo si, Martin, na to upozornil ako na to najhlavnejšie, že veľká časť má súhlasiť s odčlenením tej malej. Je zjavné, že sa to skoro nikdy nemôže stať, a preto upozorňujem aj v súvislosti cez ten historický pohľad na vznik Česko-Slovenska, že od takýchto nelogizmov by sme mali ustúpiť. Držím ti palce. Verím, že teda tento zákon tiež raz sa stane aj vďaka tvojej iniciatíve a takému nasadeniu osobnému, prijatou normou.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Takže poďme na to trošku podrobnejšie.
Myslím si, že ako tu už bolo spomenuté predrečníkom v inom zákone, že mali by sme vedieť, skade sme prišli, kto sme a kam chceme ísť.
Takže poďme na to, skade sme prišli. Prišli sme do našej demokracie zo socializmu, že? Na to bol ’89. rok. Áno, mali sme vtedy plus-mínus 2 500 obcí. V súčasnosti je to zhruba 3 000 obcí. Áno, počet obcí nám bol navýšený. Čo sme zdedili zo socializmu, keď sme išli robiť obecné, pardon, keď sme išli robiť zákon o obecnom zriadení? Urobili sme asi to, že v jednej časti sme povedali, že áno, v určitom časovom období, a to hovorím to obdobie zhruba plus-mínus 1990 až 2003, 2002, kde obce bez nejakého mihnutia okom, pokiaľ sa chceli odčleniť ich miestne časti, mali to zákonom, hovorím, de iure aj de facto umožnené. Žiaľ, vyzerá to tak, že súčasne platný zákon de iure áno, de facto..., vysvetlím ako.
Myslím si, že keď je nejaký zákon, tak mal byť úplne realizovateľný aj v praxi, lebo potom ho neprijmeme, lebo to je zbytočné ho prijímať, keď v praxi nemá reálny výsledok. Aký je momentálny stav? Ak sa chce nejaká miestna časť oddeliť, ktorú sme zdedili teda zo socializmu tak, že je pričlenená k nejakému okresnému mestu alebo inej obci, tak pokiaľ chce sa odčleniť, tak to referendum, ktoré je k tomu potrebné, musí sa vykonávať v celej, v celom meste, resp. v celej obci. Nie v tej nespokojnej.
Zdá sa mi, že je to nedemokratické, aj by som povedal, že neľudské voči tým občanom, a proti - podľa mňa - aj proti ich vlastnému svedomiu a vedomiu, ako by chceli spravovať tú svoju časť obce.
Keď mi niekto povie, že zase chcete drobiť, Petržalka, aby sa neodtrhla od Bratislavy, iné mestské časti, vopred avizujem, že tie pravidlá hry, ktoré sú v tomto zákone o obecnom zriadení ešte sprísňujem mojimi podmienkami, a v súčasnosti, aby sme boli v obraze aj vážení občania, aj vy, tak ak sa chcete dneska odtrhnúť od nejakej časti, teda toho veľkého mesta, veľkej obce, tak musíte splniť štyri podmienky.
Prvá podmienka, nové obce alebo nová obec musí mať katastrálne územie, ktoré tvorí súvislý celok. Alebo katastrálne územia, keď je to viacero nejakých tých mestských častí, chcú ísť spolu od toho veľkého mesta sa odčleniť. To znamená, musia mať katastrálne územia, to znamená nejakú históriu, že nemohli vzniknúť včera a dneska sa idú odtrhávať.
Po druhé musia mať minimálne 3 000 obyvateľov. Áno, to povedala naša legislatíva doteraz v tomto zákone, že pre nás, pre Slovenskú republiku je životaschopný subjekt o počte 3 000 obyvateľov a vtedy mu dáme šancu, aby niečo išlo robiť. Takže nechceme robiť žiadne 300-, 500-členné obce. Hovorím o tomto pravidle, že áno, chcem ho zachovať.
Nové obce - alebo ďalšie pravidlo, ktoré tu je zakotvené v zákone o obecnom zriadení - nové obce urbanisticky nesplynuli s ostatnými časťami obce. To znamená, tá časť, ktorá sa chce ’odtrhnúť, nemôže byť urbanisticky splynutá s tou starou časťou, od ktorej sa odtrhuje.
A po štvrté do rozvoja odčleňovanej obce, resp. časti obce neboli vložené investície, od ktorých je závislá celá obec. To znamená, že neodtrhneme, ja neviem, nejakú Dimitrovku od Bratislavy, kde od týchto peňazí je celá obec závislá alebo od týchto daní, ktoré tam z nej prichádzajú. Takže myslím, že to je tak ako logicky uzavreté v súčasnej legislatíve o obecnom zriadení. Áno, beriem.
Ak dovolíte, pripájam tam ešte dve moje, dva moje návrhy, a síce týkajúce sa dĺžky odčleňovanej hranice, ktorá by mal byť tak, aby bola dlhšia ako polovica, nesmie byť menšia ako polovica obvodu celkovej dĺžky hranice, ktorá predstavuje od oddeľovanej časti obce. To znamená, že ešte nastavujem to, že nemôže to byť iba, keď nejaká kúsková hranica, musí to byť väčšia ako polovica z toho, že by bola. A po ďalšie, čo tam dávam, aby sme tam nemali tú cestu, ktorú som už spomínal, aby tá cesta bola priamo spojená s tým, teda mestom, od ktorého sa oddelilo od tej veľkej obci. Pokiaľ takáto situácia neni, tak je to dôvod na to, aby sa mohla odčleniť.
Ako to je vo vyspelých štátoch? Najväčšia polemika sa vedie, aspoň, čo som postrehol okolo tých 3 000 obyvateľov. Aj Šalková, miestna časť Banskej Bystrice chcela sa teraz pri komunálnych voľbách odčleniť. Zistila, že má smolu, lebo nespĺňa podmienku 3 000 obyvateľov. Takže potom ani nešli dokonca do tých, v komunálnych voľbách, Šalkovčania ostali tak, lebo zistili, že figa borová, nedá sa, pretože oddeľovanie časti obce od tej veľkej obce podľa súčasného platného zákona môžete robiť iba v čase, kedy idú komunálne voľby. Takže Šalkovčania, žiaľ, pre vás to neni dobrá správa, pretože túto hranicu 3 000 obyvateľov momentálne neni ani nejaká vôľa to zmeniť. A keď si pozrieme po okolitých štátoch, tak v Maďarsku tá hranica je postavená na úrovni 300 obyvateľov, v Česku na úrovni 1 000 obyvateľov, v Nemecku na úrovni 10 000 obyvateľov. Slovensko dalo 3 000. Áno, akceptujem. Bolo to ešte za, myslím, že okolo roku 2002, 2004. Myslím, že pán Faič, súčasný poslanec vládnej strany SMER bol tiež v tom aktívny a potvrdili mi to aj na ZMOS-e, že áno, takto sa nejako utriasla, že tá hranica 3 000 obyvateľov.
Túto nechcem rušiť, je to tu, dobre. Takže hovorím, že ešte dávam ďalšie podmienky, ktoré budú sťažovať odtrhnutie sa týchto obcí, ktoré by to z nejakého iného dôvodu ako z toho, že sú vyslovene, že nejakým spôsobom "degradovaní" voči tej veľkej obci, chcú sa oddeliť.
Ďalej čo tam dávam, je fakt, že to referendum môže byť vyvolané a iniciované obcou, to znamená tou veľkou obcou, od ktorej sa chceme odtrhnúť, alebo v jej, teda v jej mene obecným zastupiteľstvom, alebo z vlastného podnetu toho mesta, alebo na základe petície skupiny obyvateľov obce. Momentálne tá skupina obyvateľov obce, pokiaľ by to bolo to posledné kritérium v zákone definované, môže vtedy iniciovať referendum, pokiaľ tam bude 30 % oprávnených voličov. A znova sa berie tých voličov z celého mesta. A znovu, to ja hovorím, že podľa mňa chyba a neni to demokraticky. Takže my to zvyšujeme z tých 30 % na 60 %, ale v tej časti, ktorá je nespokojná, to znamená tá, ktorá sa chce oddeliť.
No ako som povedal, posledná moja zmena je týkajúca sa toho referenda, ktoré by malo byť podľa mňa a podľa fungovania demokracie v iných štátoch, mala byť robená v tej časti, ktorá je nespokojná. Pýtam sa. Keď Škótsko sa chcelo odtrhnúť od Veľkej Británie, tak britský premiér išiel presviedčať Walesanov alebo Škótov, aby sa netrhali? Keď Katalánci sa chcú do Španielska oddeliť, tak idú to robiť v Španielsku alebo v Katalánsku? Respektíve pred týždňom to urobili. Hoci neprávoplatné, resp. také skúšobné, ja tomu hovorím, referendum. A pýtam sa, kolíska demokracie je Slovensko alebo Veľká Británia? Asi tá Veľká Británia, že? To znamená, že my máme demokraciu u nás po slovensky vysvetľovanú a po slovensky hovorí, že referendum robíme v celej časti, ktorá je momentálne zahrnutá v tom veľkom meste.
Takže, vážení občania, mne sa zdá, že toto je diskriminačné, a preto je tu tá moja novela. Myslím si, že keď sme povedali "A", že de iure to môžeš, tak povedzme aj "B", aby de facto si to mohol. Kladiem si otázku. Ako sa môže pri súčasnom stave zákona oddeliť táto nespokojná časť? Ja vidím dve možnosti.
Prvá možnosť dobrovoľne, akože nenásilne, druhá násilnou cestou. Nenásilne to je tak proste, že budem presviedčať poďte, pomôžte nám, chceme sa oddeliť, buďte tak dobrí. Ale to, bojím sa, že to je asi u nás nereálne. A druhá časť je to, čo hovorím, že tento zákon podnecuje k vzburám a rebéliám, lebo ako musíte liezť na nervy tej veľkej časti toho mesta, aby ste vy, tých tritisíc obyvateľov, ste sa mohli odtrhnúť? Musíte ísť liezť na nervy tak, že oni povedia, bodaj by si zajtra tu už nebol a prídem k tomu referendu, aby si išiel preč. To znamená čo? Robiť im tak zle, aby toho mali plné zuby. A keď toto má byť o demokratickom zákone u nás v Slovenskej republike, tak to neberiem, vážení, lebo ja nie som za vzbury a za rebélie. Takže týmto mojím pozmeňujúcim návrhom riešime aj túto anomáliu, ktorú máme v tomto zákone a ktorú, neviem, či doteraz to tu niekto povedal, ktorá je reálny fakt, a nikto sa tým nezamýšľa, pretože čo však, nech sa oddelia, keď chcú, keď im občania povedia. Vážení, nežeňte to až do krajnosti, nežeňte to do krajnosti, vážení páni poslanci a pani poslankyne. Nežeňte to do krajnosti, pretože to neni o demokracii a je potom je to o tej vojne, ktorá vznikne na miestnej časti a bude veľký problém, ako to zastaviť. Pretože nie všetci občania sú takí, by som povedal, že mierni a nejakí umiernení a niektorým môže, by som povedal, že trošku stúpiť adrenalín a môže to byť aj ťažšie. Takže chcem vás všetkým veľmi pekne poprosiť a požiadať, ak máte, by som povedal, že správny úsudok na chod našej demokracie, ako by sme si ju vedeli predstaviť a chceme predstaviť, lebo myslím si, že nechceme sa vracať niekde do feudalizmu, ale chceme ísť trošku ďalej. Naprávajme krivdy, ktoré spôsobil socializmus, lebo nemáme právo, aby naši občania si nemohli spravovať svoje územie, ktoré možnože ich predkovia aj za cenu krvi vydobyli pred nejakým možnože 500-800 rokmi, aby sme my teraz povedali, bo socializmus povedal, že nie, nemáš šancu žiť, a my by sme ich zabetónovali na veky vekov, pretože nemáme tak prispôsobený zákon, aby tá nespokojná časť obyvateľstva mohla povedať, že už stačilo, chcem ísť preč, nemám s týmto už čo robiť.
Takže, vážení páni kolegovia, pani kolegyne, chcem vás poprosiť napriek politickým spektrom, aby ste, ak sa dá a vaše svedomie nebude proti, aby ste prakticky podporili túto novelu zákona, ktorú tu dávam tu už štvrtýkrát, a jak som povedal, proste budem ju dávať stále a dúfam, že keď tu bude niekto z Obyčajných ľudí aj v ďalšom volebnom období, tak bude to ako naša agenda ďalej, aby sme ľuďom, ktorí sú takto doslova, že týraní demokraciou, umožnili si povedať, že ja chcem gazdovať s mojimi peniazmi, ja si viem svoje územie takisto spravovať, pretože mnoho tých častí nemá ani škôlky, ani ihriská, ani cesty, ale áno, sú pričlenení k okresnému alebo krajskému mestu a je to nonsens.
Takže končím tak ako stále zvyknem, že, ľudia boží, žime tak, to nám odkazujú naši predkovia, aby bolo aj chleba, aj neba.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, vážení občania, hostia na balkóne, znovu tu stojím, znovu s recyklovaným a budem tu stáť stále, pokiaľ tu budem v tejto Národnej rade, resp. niekto bude túto myšlienku zdieľať, aby tento problém, ktorý nastoľujem, bol raz vyriešený.
Hovoríme o zákone o obecnom zriadení. Je to starý zákon ešte z roku 1990, ale, žiaľ, to, čo sme v ňom za ten čas do roku 2015 novelami, doslova že zabetónovali, tak prináša v niektorých častiach nášho krásneho Slovenska dosť veľké problémy. Čo môj predkladaný návrh zákona, z akej myšlienky vychádza? Vychádza z myšlienky, že obyvatelia obce, resp. časti obce majú ústavné právo podieľať sa na správe vecí verejných, a to na každej úrovni štátu. Z toho vyplýva aj ich právo rozhodovať a mať podiel na rozhodovaní o stave a výzore tej časti obce, v ktorej žijú, pretože na úrovni obce sú prijímané rôzne rozhodnutia, ktoré výraznou mierou ovplyvňujú každodenný život občanov. To dúfam, že mi každý dá za pravdu. Žiaľ, stáva sa, že hlavne okrajové časti, ja hovorím miest a všetkých veľkých obcí, hlavne tí, ktorí boli nejakým spôsobom násilne pričlenení k týmto mestám, resp. obciam, tak tieto okrajové časti ťahajú za kratší koniec aj po stránke finančnej, aj po stránke nejakej výzorovej, ako vyzerajú, a ako keby na nich to veľké mesto, tá veľká obec zabudla.
Áno, máme aj zákon o hlavnom meste, aj zákon o Košiciach. Je to tam trošku aj ináč vyriešené, ale, žiaľ, v ďalších mestách to zákonom vyriešené neni, resp. minimálne. Preto myslím si, že je potrebné a žiaduce vytvoriť podmienky, aby sa aj tieto niekedy samostatné obce, ak sa sami rozhodnú občania týchto obcí, resp. miestnych častí, že chcú ísť naďalej samostatne, aby sme to mohli aj zákonom garantovať.
Cieľom predkladaného návrhu zákona je upraviť ďalšie podmienky týkajúce sa možnosti oddelenia časti obce od obce. Podľa navrhovanej právnej úpravy, ktorú teraz tu predkladám, navrhujeme hlavne, aby sme ešte brali aj v úvahu, v úvahu, keď sa ide obec odčleňovať aj dĺžku spoločnej hranice katastrálneho územia odčleňovaní časti obce od obce k tým podmienkam, ktoré sú už doteraz dané. Ďalej znovu dáme ďalšiu podmienku, že cesty, ktoré spájajú odčlenenú časť obce s obcou, musia byť v priamom kontakte, nemôže to byť, že budete vchádzať z mesta cez obec do mesta. To znamená, aj túto podmienku ešte sprísňujeme, aby proste, keď takýto kolaps nastane, že takéto spojenie nemáte, tak samozrejme, je to jedna z podmienok, že môžete sa oddeliť.
Ďalej dávame, že petícia na rozdelenie obce, musia, samozrejme, ísť formou referenda, aby tá petícia, ktorá musí tomu predchádzať v mnohých, aspoň predpokladám, že takýchto nejakých počinoch by bolo potrebné, lebo obyčajne primátori tých veľkých miest alebo starostovia tých veľkých obcí sami od seba to referendum asi nebudú iniciovať. Tak aj tie petície, ktoré sú potrebné pred tou, iniciovaním toho referenda, zo súčasných 30 % zvyšujeme na 60 % občanov, samozrejme, tej odčleňovanej časti obce. No, a ďalšia zmena, ktorú tu dávame, a to je tá, myslím, že najpodstatnejšia, aby sa miestne referendum uskutočnilo v tej časti obce, ktorá je nespokojná.
To je v kocke, čo by sme chceli touto mojou novelou, resp. našou novelou, predkladám to aj s ďalšími spolu kolegami a kolegyňami z nášho klubu, čo by som chcel touto novelou dosiahnuť. Predkladaný návrh zákona nemá žiadny vplyv na rozpočet verejnej správy a na podnikateľské prostredie, nevyvoláva žiadne sociálne vplyvy, vplyvy na životné prostredie ani vplyvy na informatizáciu spoločnosti. Je v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Toľko vari na úvod. Chcel by som vás naprieč politickým spektrom poprosiť o podporu. Trošku bližšie to rozvediem v rozprave, do ktorej sa potom ústne prihlásim.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán Osuský, tak ako každý rok si dovolím zaspomínať na Vianoce ’69, keď som dostal knižku od Jána Juríčka, ktorá mala vtedy známy podtitul, už sme to tu spomínali, ale mňa to naozaj k tomu núti a musím aj takto verejne vďaku aj svojim rodičom, že mi vtedy kúpili mladému chalanovi 13-ročnému knihu, ktorá sa volala Štefánik a najmä ten podtitul Mojej dcére Jane, ktorá sa v škole nedozvedela, kto to bol Štefánik. A ja som sa vďaka tejto knihe dozvedel veľa a tú skratku teraz robím veľmi rýchlo k záveru mojej faktickej poznámky, napojím sa tam, kde ste vy skončili, že vari vás niekto niekedy tento sviatok, ktorý sa tu takto permanentne navrhuje, aj schváli. Ja som presvedčený, že sa tak stane, ozaj skalopevne presvedčený a myslím si, že sa to stane aj kvôli vám, a ja vám ďakujem za vaše každoročné vystúpenie na túto tému. Veľmi si to vážim.
Ďakujem.