Dobré popoludnie. Ďakujem vám za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, no, zjavilo sa tu meno, ktoré pre mňa bolo až do dnešného dňa neznáme, a to meno ekonóma na ministerstve školstva pána Jozefa Kováča. Neviem v tejto chvíli povedať všetky potrebné detaily, ktoré možno by bolo dobré mať poruke, ale z toho, čo tu bolo dnes povedané, mi vyplýva jednoznačne, že existuje ekonóm, ktorý sa snažil plniť si svoje povinnosti, upozorniť na možné riziká, ktorý vlastne bol tou osobou, ktorá sa snažila zabrániť tomu divnému prevodu, no a tento pán je dnes už nie zamestnancom ministerstva školstva.
Je to naozaj až taká náhoda, alebo inak, je to naozaj až taká veľká výnimka? Nie je to náhodou pravidlo, ktoré na ministerstve školstva ctia, pravidlo, ktoré hovorí, že ak nám niekto robí problémy a je to možno v oblasti financií, tak skúsime urobiť s ním takú jednoduchú vec, skúsime z neho urobiť nezamestnanca rezortu školstva.
Možno ten konštrukt je trocha priumelý, ale domnievam sa, pán minister Draxler, že to nebude úplne celkom náhoda, lebo vy mi zapadáte do jednej zlej školskej trojčlenky. Do trojčlenky, ktorá mi hovorí, že dačo nebude v poriadku a ekonóm Jozef Kováč je len odrazom k tomuto algoritmu.
Je to trojčlenka, ktorá mi hovorí, že za sebou tu máme troch šéfov rezortu školstva, ktorí sa nedokázali vo chvíli, keď to bolo potrebné, zastať svojho učiteľa, ktorý poukázal na podivné narábanie s verejnými zdrojmi, ktorými disponuje ministerstvo školstva. Zastať človeka, ktorý sedemnásť rokov robil poctivo radového učiteľa a istú časť aj predsedu rady školy. Človeka, ktorý podľa môjho názoru stál jednoznačne na tej strane barikády, kde slušný, statočný zamestnanec rezortu školstva má jednoznačne stáť. A ktorý mohol byť a mal byť a je vzorom pre to, ako sa má správať učiteľ a aké príklady má odovzdávať svojim žiakom.
Tá trojčlenka má tri mená: Dušan Čaplovič, Peter Pellegrini a Juraj Draxler. A ten učiteľ, ktorý stál na správnej strane barikády a stojí tam dodnes, a na to tvrdo dopláca, je učiteľ Oto Žarnay. Musíme sa vracať k tomuto príkladu, pretože tento príklad prekročil dávno hranice svojej školy, svojho mesta a dokonca aj vášho rezortu, pán minister. Je to meno, ktoré sa stalo symbolom, a ja sa veľmi divím, že vy ste v tej trojčlenke tá tretia osoba, ten tretí člen, ktorý je schopný zotrvávať v presvedčení, že pravdu možno natrvalo zakryť. Verte tomu, že nemožno.
Prvou osobou je profesor v trojčlenke, profesor, ktorý má za sebou už určite väčšinu svojho kariérneho života. Pán profesor, historik, archeológ, zvyknutý skúmať súvislosti naozaj oveľa hlbšie ako ostatní ľudia, urobil podľa mňa tragickú chybu, ale bude sa s ňou musieť vyrovnať sám, pretože on nedokázal vyriešiť tento prípad, ktorý ešte možno v tom čase nebol tak silný, aby rezonoval celým Slovenskom. Je to jeho zodpovednosť, akurát môžem spomenúť len s istou iróniou, že tie informačné toky vo vašom ministerstve už v tom čase, keď pán minister Čaplovič tam šéfoval, boli tak nedostatočné, že pán minister ani nevedel, že Oto Žarnay je predsedom rady školy a ako taký funkcionár si konal len svoje elementárne povinnosti, ktoré mu z tejto funkcie vyplývajú. Dobre, pán prof. Čaplovič už nie je ministrom, pozrime sa na jeho nástupcu.
Nástupcu, ktorý dokáže presvedčivým profesionálnym úsmevom presvedčiť možno mnohých o tom, že je chlapom na svojom mieste. Možnože aj je. Ale domnievam sa, že okrem toho úsmevu tu existuje, vtedajšieho ministerstva školstva, aj čosi, čo mi hovorí, že namiesto možno takého učiteľského srdca, ktoré by na tej funkcii malo byť, disponoval skôr takou straníckou partitúrou, ktorá mu káže čosi konať a nevybočiť z intencií svojej strany. Napriek tomu je tu jedna zaujímavá vec, ktorú musím z tohto miesta pripomenúť, pretože on pán, v tom čase minister, Pellegrini, keď dostal otázku na pána učiteľa Ota Žarnaya, otázku na človeka, o ktorom sa už vtedy veľa písalo, hovorilo, že či sa rozhodol zistiť, čo je skryté za týmto prípadom, tak 24. júla 2014 tento pán minister hovorí: "Ale určite áno, pretože prípad Žarnay už prekročil nielen hranice Obchodnej akadémie na Polárnej ulici v Košiciach, ale aj hranice samotného učiteľského stavu a stal sa jedným zo znepokojivých symbolov našej doby." No ani táto druhá časť tejto školskej trojčlenky teda nebola vyriešená, resp. pán minister školstva nedodržal svoje mediálne verejné rozhodnutie a neriešil to. Dobre.
Pán minister, dnes sa vám vytýka veľa pochybení, ktoré ja možno ani nedokážem do dôsledkov posúdiť, čo všetko ste mohli vedieť, a nevedeli ste. Ja si dokonca myslím, že rozkrádačku v rozsahu 460-tisíc eur by ste takýmto primitívnym spôsobom asi ani neodobrili, pokiaľ by teda vám bol takýto prípad navrhnutý, takýto postup, takže ani nie som naklonený tomu, aby som povedal jednoznačne, že vy ste nielen politicky zodpovedný, ale aj priamy účastník takéhoto nečestného postupu. Takže po tejto stránke si viem predstaviť, že toto by som vám s čistým svedomím vytknúť nemohol.
Ale vytýkam vám veľmi vážne, vám, najmladšiemu nielen ministrovi školstva, ale najmladšiemu členovi vlády Slovenskej republiky, človeku, ktorý ešte nie tak dávno písal ohnivé blogy na konto vlády SMER-u, človeku, ktorý bol veľmi kritický, a verím, že to vyplýva aj z vašeho osobného presvedčenia, že v tejto krajine čosi smrdí a že nie je to všetko v poriadku, že, hľa, aká to zmena. Stali ste sa ministrom kritizovanej vlády, dobre, aj to je možné, prečo nie, ale tá nádej, ktorá mala s vami vstúpiť do ministerstva školstva a ktorá sa možno mala pretransformovať v tej chvíli práve na to, aby ste prípad, ktorý nevyriešili vaši dvaja predchodcovia, prípad, ktorý nie je tak zložitý ako IUVENTA, ktorý nie je tak zložitý ako podivné manipulovanie so 460 tisícmi eur pre Metodicko-poradenské centrum, aby ste ho vyriešili. A vy ste sa rozhodli pokračovať v tom nedobrom mĺkvom postupe alebo skôr nepostupe vašich predchodcov.
Oni na ministerstve školstva zatiahli roletu pred svetom pravdy, oni jednoducho sa rozhodli, asi verní svojim straníckym príkazom a poslušným, nepovoliť, aby pravda o učiteľovi Žarnayovi, o tom, na čo poukázal, vôbec sa nejednalo o 460-tisíc, iba o niekoľko desiatok tisíc eur, aby sa dostala na svetlo Božie. Vy napriek svojej mladosti, ktorá mala byť spojená s túžbou po pravde a odvahe povedať aj to, čo možno vaši šéfovia nechcú počuť, vy ste sa na tú roletu zavesili, a keď ju už predchodcovia zatiahli, tak ste si povedali, a nikto ju neodhalí. A toto je, vážený pán minister Draxler, to, čo si myslím, že tu už niet čo zakrývať, tu už niet čo hovoriť o tom, že možno to bolo inak, pretože vy ste prípad, prípad, ktorý naozaj prekročil hranice i mestá, i školy, i rezortu a ktorý bolo treba vyriešiť, pretože táto naša doba vyžaduje práve odpovede na postup týchto ľudí, na postup čestných, odvážnych, statočných ľudí, ktorí hovoria, vtedy keď ostatní mlčia, ale vy ste sa mali pridať k svojmu učiteľovi. Vy ste svojho učiteľa, tak ako možno svojho ekonóma, nechali padnúť.
Mlčali ste a urobili ste s tým strašne zlú službu. Vy ste odkázali v duchu svojich predchodcov spolu 60-tisíc učiteľom, že to jednoducho nech neberú vážne, nech si neberú príklad zo svojho bláznivého kolegu, ktorý hovorí vtedy, keď ostatní mlčia, a hovorí veci, ktoré sú nepríjemné.
Ale viete, čo je najsmutnejšie na tom prípade? Možno tých 60-tisíc učiteľov si už povedalo, doba je, aká je, musíme žiť a chlieb sa musí jesť, aj keď reči sa hovoria. Ale vy ste zabránili tomu, aby tých 60-tisíc učiteľov mohlo povedať svojim státisícom žiakom, možno na hodinách občianskej náuky, možno na iných hodinách, že vo chvíli, milí žiaci, keď sa stretnete so zlom, s nečestnosťou, s nepoctivosťou, so zbabelosťou, s okrádaním, s podvodmi, vtedy, vážení žiaci, nesmiete mlčať, a poviem vám aj o príklade, ktorý o tom svedčí. A mohli ste rozprávať o tom, ako ste sa rozhodli učiteľa Žarnaya možno napriek nevôli niektorých vašich straníckych súkmeňovcov, alebo teda tých, v ktorých službách ste stúpili do Úradu vlády, alebo teda na ministerstvo, mohli ste napriek tomu povedať veci, ktoré by vás, verím, že možno ani nezosadili so stoličky ministra, ale ktoré by vás jednoznačne upevnili v histórii rezortu školstva na Slovensku. Lebo, viete, ono to raz tú pravdu niekto bude musieť povedať. Verte tomu, už to tu zaznelo, tá pravda sa nedá naveky potláčať tým, že nám to nepasuje. A vy viete, že ja o tomto nerozprávam teraz ako nejaká kortešačka predvolebná, o tomto som mal možnosť rozprávať ako aj s vašimi predchodcami, aj dávno pred týmto dňom. Mrzí ma, že prípad, ktorý mal byť jasným dokladom toho, ako sa dá, ako sa má, ako sa musí pracovať v rezorte školstva s budúcnosťou tejto krajiny, ste nevyužili.
A nie preto len kvôli IUVENTE a podivnému narábaniu so 460 tisícami eur, ale aj kvôli prípadu učiteľa Ota Žarnaya, kde ste sa zachovali rovnako slabošsky ako vaši predchodcovia, budem hlasovať za vaše odvolanie.
Ďakujem. (Potlesk.)
