Videokanál klubu

Ono vyzerá to tak, že tá debata sa točí v zásade v kruhu. A tie obvinenia z marketingu alebo predvolebnej kampane ak nechám bokom, mňa zaráža, a dvakrát som to už spomenul, úplne iný fakt. A to je, že ak by bola aj naozaj reálna potreba, ktorá bola vytvorená faktormi externými, našťastie, externými z pohľadu Slovenska, a to je hrozba terorizmu, nejaká účinnej metódy, ako zabrániť hrozbám, tak ako sa píše v návrhu, hlavne v identifikácii možných zdrojov konfliktov alebo identifikácii možných ľudí, ktorí sa radikalizujú, treba potom zabezpečiť flexibilnejšiu komunikáciu medzi zložkami a podobne. Asi nikto z nás by nemal problém s týmto ani so skráteným legislatívnym konaním. Totižto toto všetko sa dotýka jednej zodpovednosti. A to je zodpovednosť ľudí, ktorí sú zodpovední za políciu, armádu, súdy, tajné služby. A tá zodpovednosť v súčasnom nastavení je na vládnej strane.
No a podľa mňa ak sa bavíme o tej možnej marketingovej stratégii, tak nejaký veľmi múdry marketér vymyslel, akým spôsobom sa dá do tohto vtiahnuť opozíciu a akým spôsobom sa dá z tohto urobiť predvolebný boj. A to je tá predmetná novela ústavy, pretože či už z odborného alebo aj z politického hľadiska treba niekomu z marketingových dôvodov dať nálepku. A tá nálepka má byť taká, že niekto je v boji proti terorizmu chladnejší alebo niečo chce blokovať alebo nejakým spôsobom sa nedostatočne zúčastňuje ochrany Slovenska. A toto sa mi zdá, tak ako si to aj ty pomenoval, obludné, pretože... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja som preto spomínal tú obavu z toho marketingu, lebo keď ste boli v opozícii a chcela vláda prijať nejakú ústavnú zmenu, tak váš líder hovoril: „Ak chcete, príďte. Poďme rokovať, ak chcete, musíme rokovať, ústavnú zmenu bez nás neprijmete.“ Teraz chcete prijať ústavnú zmenu? Napriek tomu, že ste avizovali rokovania, bez rokovania s opozíciou, podľa mňa vám tým pádom asi nejde o toto prijať, ale aby to parlament neschválil. Skôr vám o to ide. Čo mi je teda ľúto, myslím na novelu ústavy, lebo takto sa nepostupuje, keď chcete schváliť novelu ústavy. Na to netreba mať štúdium politológie za sebou. Máte 83 hlasov, koľko potrebujete na novelu ústavy? Je to 90. Neviem, či to treba ďalej vysvetľovať. Ale takto sa nepostupuje, keď chcete to reálne schváliť.Potom naozaj je otázka, či to nie je marketingové. A posilňujú to možnože viaceré veci v tom návrhu. Poviem jeden ďalší príklad. Navrhujete, čo si, myslím, je správne, zvýšiť trestnú sadzbu zločinu založenia teroristickej skupiny z 8 na 10 rokov, ale to nie je len tak, ale preto, aby to bolo v kategórii obzvlášť závažných zločinov. Áno, to je dobrá vec. Ale, pán minister, veď vy ste navrhovali ešte pred rokom, aby sa kategória obzvlášť závažných zločinov zúžila, aby sa tam posunula hranica na 12 rokov a hore pre všetky veci. Čiže idete do rozporu s tým, čo ste doteraz pripravovali. Kvitujem, že ste si uvedomili tú chybu a že to, že idete v protismere, to je dobrá vec, len to celé potom posilňuje ten dojem, že nejde o to, reálne účinné riešenia prijať, ale tváriť sa, že však niečo robíme a chránime každého, aj v tých Smižanoch. Aj to, si myslím, nie je úplne úprimné.

Ja sa ešte nad rámec toho, čo som aj spomínal, aj čo spomínal pán poslanec Hlina, ešte pristavím pri jednom ustanovení, lebo mám trochu malú obavu, že najmä spravodajské služby do tých noviel dali veci, ktoré doteraz nepresadili, tak to tam skúsili šupsnúť. Spomeniem, konkrétne v článku V pre Vojenské spravodajstvo sa navrhujú v bode 12 „osobitosti nakladania s majetkom štátu“ A to vlastne ten článok umožňuje, aby Vojenské spravodajstvo podľa rozhodnutia riaditeľa mohlo používať osobitné spôsoby nakladania s majetkom štátu, teda mimo súčasných zákonných úprav. Vieme, aké boli problémy so vsunovaním Vojenského spravodajstva. A sa mi zdá používať majetok štátu v princípe akokoľvek bez nejakej evidencie je riskantné. To vo mne trošku znovu zdôvodňuje tú obavu, či cieľom toho nie je umožniť nejaké nie úplne hospodárne šafárenie. A chcel by som poprosiť predstaviteľov vlády, keby mohli na rokovania výborov, ktoré budú v druhom čítaní, zobrať so sebou, aby sme o tom mohli sa reálne porozprávať, aj zástupcov spravodajských služieb, lebo, pán minister, povie: „Hm, neviem, neviem, to je vojenské spravodajstvo.“ To je celkom pekné, alebo bolo by dobré na výboroch mať aj zástupcov spravodajských služieb, Policajného zboru tiež, lebo sa novelizuje zákon o Policajnom zbore, aby sme mohli o týchto veciach vecne rozprávať, diskutovať, lebo diskusia predpokladá podľa mňa aj reakciu z druhej strany, nielen pasívne vypočutie si námietok s tým, že ideme hlasovať.

Začnem ako keby odzadu.

Ja v tomto súhlasím s pánom poslancom Hlinom, že to je troška moja obava, že hlavný výsledok toho celého bude viac tendrov a viac teplých miest pre kamarátov, ale, opakujem, že by to nebola odpoveď na výzvy terorizmu. Ale takúto obavu mám.

Druhá vec, k pánu poslancovi Mikloškovi. No už ani Noam Chomsky. nespochybňuje a nikdy nespochybňoval, ako spadli dvojičky. Samozrejme, na internete sa to hemží všeličím možným aj nemožným, treba to podľa mňa kriticky selektovať. Ale to je možnože osobne.A posledná poznámka je ešte k tomu rozhodovaniu o väzbe. Totižto vecne aj keď to asi nie je možné urobiť, väčšia hrozba pri dvojstupňovom rozhodovaní dnes nie je v Špeciálnom súde, ale možno u niektorých senátorov Najvyššieho súdu, ak ideme vecne riešiť danú situáciu. Čiže ak by sme mali meniť systém väzobného rozhodovania pre terorizmus, totižto nehrozí len to, že prvostupňový súd to nevezme a vezme to druhostupňový súd, hrozí skôr iná situácia, že vezme to prvostupňový súd a prepustenie vykoná druhostupňový súd. Tak by som to zmenil v týchto prípadoch. A tam nie je problém s ústavou a Európskym dohovorom, na jednostupňové rozhodovanie nebola by prípustná sťažnosť, lebo ona je aj v druhom garde prípustná, aby sme si rozumeli, aj keď bude vzatie do väzby, je prípustná sťažnosť obvineného, čiže ak chcem to naozaj mať zicher, aby bol v tej väzbe, ak toto je zámer, tak skôr si myslím, že ho naplníme vtedy keď bude jednostupňové rozhodovanie v tejto veci.

Ďakujem, pán predsedajúci. Tá rovnica, ktorú si riešil, sa štandardne volá nepriama úmera. A rozumiem tomu. A myslím si, že ani jedna prítomná poslankyňa alebo ani jeden prítomný poslanec nebude dávať do nepriamej úmery, že množstvo obmedzenej slobody zvyšuje bezpečnosť alebo že je to naopak. Na druhej strane si sám pomenoval asi v ľudskej reči pomenované právo na konfrontáciu so svedkom, ktorý ma obviňuje, alebo zákaz toho nekontradiktórneho spôsobu, kde sa jednoznačne sloboda alebo právo obmedzuje.Ďalšia vec, ktorú si spomínal, je, že nieže problém riešime, ale ďalší problém vytvárame a vytvárame ho tým, že jedná sa o marketingové účely pre potreby predvolebného boja vyvolať zdanie, že legislatívnou aktivitou, respektíve legislatívnou smršťou, otvorením šestnástich návrhov zákonov, jedného z nich ústavného vyriešime problém s terorizmom. Myslím si, že tu si z hľadiska toho popisu to bolo asi v najautentickejšej polohe, čo znamená, že už dlho neplatí to, že dá sa zmenou zákona vyriešiť celospoločenský, v tomto prípade bezpečnostný problém, pretože problém máme úplne inde. A to je dlhodobé zlyhávanie inštitucionálneho nastavenia a v tomto prípade nie dobré fungovanie bezpečnostných služieb, respektíve absolútna nedôvera v ich fungovanie, a preto ich rozširovanie právomocí otvára veľké množstvo otáznikov. Je už len na zamyslenie, prečo tento mohutný legislatívny proces nebol prebratý s opozíciou, keď je v tomto prípade aj... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, milé kolegyne, vážení kolegovia, podľa mňa ide o tak vážnu tému, o ktorej rokujeme, že by bolo zlé, keby ktorýkoľvek z nás sa ju snažil využiť alebo zneužiť na získavanie politických bodov, aj keď uvedomujem si, že je blízko pred voľbami, a preto by bolo dobré, keby sme sa o tejto téme bavili čo možno najvecnejšie. A ja by som bol rád, keby sa do tej diskusie zapojil aj minister spravodlivosti, lebo ide o vážnu vec. Dokonca v tejto situácii nás žiadate, pán minister, za vládu podporiť novelu ústavy, ktorá vyžaduje súhlas aj časti opozície. Som prekvapený, že bez rokovania s opozíciou prídete do parlamentu žiadať podporu pre svoje návrhy. To mi príde zvlášť trúfalé, lebo ak by vám išlo o vec, a nie o marketing, si myslím, tak zvoláte buď vy, premiér, to je v princípe jedno, kto z vás to bude, niekto z vlády rokovanie zástupcov parlamentných strán, aby sme sa dohodli tam, kde je potrebná väčšia zhoda, či ju vieme alebo nevieme nájsť, ak by ste mali záujem o vecné riešenia a dohodu. Vy ste to však neurobili, vy ste prišli do parlamentu s novelou ústavy bez širšej dohody. A čo si máme o tom máme myslieť? V princípe opozícia keď to neschváli, tak poviete, že: „Viete, my sme chceli, my sme naozaj chceli chrániť Slovensko vo dne, v noci v skrátenom konaní, nespíme, nejeme, nepijeme, no pijeme, ale nespíme a nejeme, aby sme chránili Slovensko.“ A teraz to myslím v dobrom, ak by ste mali záujem to prijať, myslím tým tú novelu ústavy, na novelu Trestného poriadku a novely ďalších zákonov nepotrebujete súhlas, tak by ste rokovali. Tento postup, že nerokujete, mne evokuje iný záver, a to, že nemáte reálny záujem, aby to bolo prijaté, že máte len marketingový záujem to sem priniesť. A to je mi ľúto, lebo ide o vážne veci podľa mňa. A dokonca poviem druhú vec, že mnohé z toho alebo viaceré veci, ktoré sa z toho navrhujú, sú podľa mojej mienky aj správne v tých zákonoch jednotlivých, budem o tom hovoriť, niektoré nie sú také, niektoré sú veľmi polemické. A budem veľmi zvedavý, či vôbec v rozprave vystúpite, pán minister, vecne, nie politicky, ja nepotrebujem tuná počúvať poslanca Martvoňa rozprávať o väzbe a iných hlúpostiach. Pokiaľ viem, tak jediný poslanec, ktorý bol za tohto obdobia zadržaný a bol vydaný návrh na jeho vzatie do väzby, bol váš poslanec Jánoš a napriek podnetu generálneho prokurátora ste dovolanie v tej veci nepodali, ale nechcem o tom hovoriť, len vyzývam k tomu, aby sme buď vážili slová, alebo radšej odolali pokušeniu dať ku všetkému faktickú poznámku, keď nemáme čo rozumné povedať.
K tomu problému začnem ústavou a potom prejdem jednotlivé ustanovenia zákonov, ktoré navrhujete zmeniť, najmä trestných kódexov a potom zákon o spravodajských službách.
Nevidím problém, už sa o tom kolegovia zmienili, predĺžiť dnes dvojdňovú lehotu na zadržanie na štvordňovú lehotu. Dokonca som presvedčený, že tá štvordňová lehota prejde nielen testom ústavnosti, však bude v ústave, tam problém nebude, ale že prejde aj testom z hľadiska Európskeho dohovoru, článku 5, dohovoru, ktorý vykladá Európsky súd kauzisticky. A zatiaľ, myslím, štvordňové lehoty, tak 3,5-dňové ešte boli tam posudzované, ale myslím si, že v kontexte zmeny bezpečnostnej situácie v Európy, ktorá, obávam sa, bude mať dlhšie trvanie, ak nebude trvalé, to Európsky súd bude akceptovať.
Problém je v tej druhej lehote, v tej lehote šesťdňovej, v ktorej má rozhodnúť o väzbe súd. Pani poslankyňa Žitňanská sa pýtala, kvôli čomu je taká dlhá tá lehota. Už ten návrh je kompletný, už sú dané všetky dôkazy, ktoré preukazujú dôvodnosť stíhania, adekvátnu právnu kvalifikáciu, potenciálne dôvody väzby, aj keď tu ich súd skúmať nebude v tom prvotnom štádiu. Čiže tam už sa žiadne ďalšie dôkazy nezhromažďujú. Ten dôvod, pre ktorý to vláda navrhuje, je, aby v tej šesťdňovej lehote mohol rozhodnúť aj sťažnostný súd, teda odvolací súd, ktorým v tomto prípade bude Najvyšší súd, lebo v Trestnom poriadku sa pre tieto trestné činy vytvára jurisdikcia pre Špeciálny súd. A keď sa zaviedlo dvojstupňové rozhodovanie o väzbe v roku 2001 asi, tak sa zaviedol ten mechanizmus, že do piatich dní musí rozhodnúť sťažnostný súd, že vlastne ten prvostupňový súd rozhoduje o termíne verejného zasadnutia, v ktorom rozhoduje nadriadený súd o sťažnosti, o rozhodnutí sťažností voči nevzatiu do väzby, lebo predtým také rozhodovanie vôbec neexistovalo. Ten problém je, že hneď ako rozhodne prvostupňový súd, že do väzby obvineného nevezme, v tom zúženom prípade vášho Trestného poriadku to bude len v prípade, keď ten súd zistí, že nie je trestné stíhanie dôvodné alebo že je úplne vymyslená právna kvalifikácia, lebo dôvody väzby nebude posudzovať, k tomu sa ešte potom aj dostanem, tak v takom prípade podľa mňa nemáte právne o čo oprieť obmedzenie osobnej slobody toho obvineného, pretože ho už súd prepustil. To je absolútne ten istý mechanizmus, ktorý je pri rozhodovaní v merite tej veci. Ak v tom merite je obvinený spod obžaloby oslobodený a rozsudok oslobodzujúci vôbec ešte nie je právoplatný, podá prokurátor odvolanie, zahlási ho aj na pojednávanie, odvolanie, napriek tomu musí byť odsúdený z väzby prepustený, aj keby formálne tam možno mohol byť, pretože potom už nie je sa o čo oprieť ústavne a z pohľadu článku 5 toho dohovoru jeho obmedzenie osobnej slobody. Kedysi to tak bolo za bývalého režimu, že odvolanie prokurátora ak bolo v neprospech obžalovaného, tak mohol byť aj počas odvolacieho konania obžalovaný vo väzbe. To už možné nie je. Koniec koncov Európsky súd posudzuje dĺžku trvania väzby len do prvostupňového rozhodnutia, a preto aj tie debaty aká je u nás dlhá väzba, sú trošku pomýlené, pretože relevantná dĺžka väzby z pohľadu judikatúry v Štrasburgu sa posudzuje len do prvostupňového rozhodnutia, aj keď u nás, samozrejme, je to potenciálne až do právoplatného rozhodnutia, aj keď ešte raz tam musí potom byť ten prvostupňový rozsudok odsudzujúci, vtedy väzba môže trvať, samozrejme, ďalej, aj keď judikatúra v Štrasburgu ju končí rozhodnutím prvostupňového súdu.
Čiže, pán minister, vecne chápem to riešenie a vecne by som s ním aj súhlasil, aj keď potom sa vyjadrím k tomu, že sa mi zdá, že ideme ním riešiť neexistujúci problém. Vecne by som s ním aj súhlasil, pretože ak bude obvinený z terorizmu a nevezme ho do väzby prvostupňový súd a počas tej päťdňovej lehoty by išiel obvinený na slobodu, tak, samozrejme, utečie. To na druhej strane len dokumentuje, že tam vždy sú teda dôvody väzby už v tom prvotnom štádiu, minimálne útekovej väzby, a preto vypúšťať z rozhodovania súdu väzobné dôvody je zbytočné, ale k tomu sa ešte dostanem. Problém je, že práve ústava a Európsky dohovor, ak chcete, nám niektoré veci, ktoré by aj vecne boli dobré a správne, neumožňuje urobiť. A toto je jedna z nich.
K tým väzobným veciam by som povedal jednu vec. Riešime otázku, aký problém riešime. Riešime problém, že budeme mať na Slovensku osoby obvinené z terorizmu, ktoré súd nevezme do väzby? Obávame sa toho, že tu chytíme islamských džihádistov alebo osoby, ktoré ich financujú a im pomáhajú, čo majú taký disproporčný vplyv na naše súdy, že ich nevezmú do väzby. A aký problém teda riešime? Naše súdy nevezmú do väzby možno exposlanca Jánoša alebo miestnych oligarchov, tí majú možno disproporčný vplyv na našu justíciu, ale islamskí džihádisti, to sú tí, ktorých sa reálne obávame? Aký problém riešime, máme reálnu obavu, že ak tu chytíme islamských džihádistov, že ich súd nevezme do väzby? Máme o to reálnu obavu? My neriešime problém, my vytvárame problém tým, čo robíme, to nie je riešenie problému, to je vytváranie nového problému. Na Slovensku v posledných rokoch bola jedna osoba stíhaná pre právnu kvalifikáciu trestného činu terorizmu. A to bol ten páchateľ, ktorý nastražil výbušný systém v košickej reštaurácii McDonald´s. Ja ten prípad si dobre pamätám, lebo to bolo za našej vlády. Ten páchateľ už je, myslím, právoplatne odsúdený. A to bol teda, samozrejme, Slovák, však, v poriadku, bola niekedy nejaká obava, že nepôjde do väzby? On išiel hneď do väzby, prepustil ho niekedy súd z väzby? Nikdy ho súd neprepustil z väzby, samozrejme. Čiže otázka tu je, že akú obavu riešime alebo aký problém riešime. Ak by sme mali nejakú tú poloobligatórnu väzbu v Trestnom poriadku zaviesť, tak pre oligarchov by som to ešte chápal vecne, že to je odôvodnené, pri islamských džihádistov, si myslím, nie je problém s väzbou absolútne žiaden a všetci to veľmi dobre vieme, a preto hovorím, že to trošku evokuje, že nechceme riešiť reálne problémy s opozíciou v princípe, že však ani nerokujeme. Chceme to riešiť marketingovo, a to v tak k závažnej téme, ako je bezpečnosť krajiny, považujem za nebezpečné.
Ja ešte poviem k tomu jednu poznámku a potom prejdem k tej novele detailnejšie. Tá jedná poznámka je táto. Ja nesúhlasím možno s niektorými mojimi kolegami, ktorí tvrdia, že vždy je situácia taká, že viac bezpečnosti je na úkor slobody. To znamená, že ak posilňujeme bezpečnosť, znižujeme úroveň slobody a, naopak, že to je proste rovnica, ktorá má stále rovnaký súčet. Ja si to celkom nemyslím, ja si dokonca myslím, že pokiaľ štát nevie zabezpečiť minimálnu bezpečnosť svojim občanom, tak sú všetky slobody iluzórne, ak sa ľudia budú báť chodiť na ulicu, ak sa ľudia budú báť chodiť do divadla, do kina, na verejné zhromaždenie. Ak sa ľudia budú báť vyjadriť svoj názor, na čo sú im ústavné slobody, ako ich budú využívať? Čiže ten kontrast medzi slobodou a bezpečnosťou znie akademicky zaujímavo, ale reálne si nemyslím, že taká je realita.
Skúsim stručne povedať, potom sa k tomu vyjadrím v prvom čítaní, na jednej strane je zvlášť zaujímavé a oceňujem to, toto nemyslím asi sarkasticky, že v týchto novelách sa posilňujú niektoré veci alebo sa rozširuje ich aplikácia, ktoré v minulosti SMER odmietal, keď sa schvaľovali. Poviem to, rozširuje sa jurisdikcia Špecializovaného trestného súdu, to je dobrá vec, rozširuje sa možnosť využívania agenta pri terorizme, to je dobrá vec, SMER to vždy doteraz odmietal, aj keď pravdou je, že to nikdy nezrušil, čo mu slúži ku cti, rozširuje sa možnosť využívania spolupracujúcich obvinených, čo je dobrá vec, ktorú tiež SMER, keď sa to zriaďovalo, nepodporil, ale beriem to v dobrom, že po tých rokoch vo vláde ste zistili, alebo vaši odborníci zistili, že to sú kľúčové inštitúcie, ktoré sú veľmi dôležité na odhaľovanie najvážnejších foriem kriminality, a ste ich ponechali, aj keď boli pokusy pri tom rôzne, ale či už úprimne alebo z dôvodu marketingu ste ich v trestných kódexoch ponechali.
V tých trestných kódexoch pár vecí je sporných, z ktorých jedna je napríklad, a na to by ma zaujímal, pán minister, aj váš názor, aj z pohľadu ústavného a z pohľadu článku 6 Európskeho dohovoru a aj z pohľadu vášho ako bývalého predsedu komory, vy navrhujete v Trestnom poriadku, je to bod 17 § 135 ods. 5, aby výsluch svedka pri trestnom čine terorizmu bol kvalifikovaný ako neopakovateľný úkon, a teda aby bolo možné použiť tento výsluch v konaní pred súdom čítaním zápisnice z výsluchu aj bez súhlasu strán. To znamená, že by bolo možné ten dôkaz použiť bez toho, aby bol vykonaný čo len v jednom štádiu trestného konania kontradiktórnym spôsobom. To je návrh. My môžeme obmedziť práva obhajoby v prípravnom konaní úplne, nie je to problém, a to nielen pri terorizme, ale aj pri iných trestných činoch. U nás sú práva obhajoby v tomto nadštandardné v prípravnom konaní. Ale potom musíme všetky tie dôkazy a ich vykonávanie robiť v súdnom konaní, pretože, a tam sa podľa mňa judikatúra v Štrasburgu nezmení, kľúčový dôkaz pre uznanie viny alebo jeden z kľúčových dôkazov pre uznanie viny musí byť aspoň v jednom štádiu trestného konania vykonaný kontradiktórnym spôsobom, bodka, žiadna ďalšia diskusia. A ak vy umožníte potenciálne kľúčový dôkaz vykonať nie kontradiktórnym spôsobom aj v rámci vyšetrovania, aj v rámci súdneho konania, to podľa mňa je problém ústavný aj problém článku 6 Európskeho dohovoru. To si asi všetci uvedomujeme. Je ten článok 5 uvedeného dohovoru a potom spravodlivosť konania v článku 6. Každý má teda právo vypočúvať priamo svedkov, ktorí svedčia proti vám, to je hlavný princíp konfrontácie so svedkom, ktorý vás usvedčuje z niečoho. Aby sme si rozumeli, usvedčeniu páchateľov to pomôže. Usvedčeniu páchateľov pomôže strašne veľa vecí, keď nebude potrebný súhlas súdu na odposluchy, na väzbu, na domovú prehliadku. Ale máme niektoré veci, ktorými tie najzákladnejšie práva veľmi jasne špecifikované, to nie sú nejaké imaginárne práva, by sme nemali prekračovať ani z dôvodov možno čisto utilitárnych. Niekedy sa tie práva rozširujú nad rámec toho, čo hovorí text. S tým ja nesúhlasím, ale právo konfrontovať svedkov, ktorí svedčia vám, to je jedno z najzákladnejších práv trestného procesu a dlhé roky bolo, dlhé stáročia bolo také. A to sa vlastne škrtom pera dáva pri týchto kvalifikáciách von. A tam ja vidím ústavný problém úplne evidentne. A budem rád, keď sa k tomu vyjadrite.
Takisto sa navrhuje, ja si to musím v tomto prečítať tú novelu do druhého čítania ešte podrobnejšie, ako som spomínal, pri väzbe, aby pri trestných činoch terorizmu, ktoré sú definované v novele Trestného zákona, a tam ja nemám s tým problém, súd pri rozhodovaní o väzbe neposudzoval samotné väzobné dôvody, to znamená hrozbu úteku, hrozbu pokračovania v trestnej činnosti alebo hrozbu kolízneho konania, ale vlastne mohol rozhodnúť aj bez týchto osobitných väzobných dôvodov, a posudzoval len to, či tam je dôvodné podozrenie, preto, že ten skutok bol spáchaný a má znaky trestného činu terorizmu. To podľa mojej mienky možné je, ale len v samotných prvých štádiách trestného konania. Potom ešte musí pristúpiť konkrétny väzobný dôvod, jeden z tých troch, ktoré pozná náš Trestný poriadok, alebo štvrtý dôvod, ktorý uznáva judikatúra štrasburského súdu. A to je ochrana verejného poriadku. A to je dôvod, ktorý ešte v osemdesiatych rokoch formuloval súd vo veci Letellier verzus Francúzsko. By som zvážil do Trestného poriadku doplniť tento dôvod, a to dokonca nielen na teroristické trestné činy. Čiže tam by som poprosil o odpoveď na tú otázku spôsobu, to znamená, či v ďalšom konaní už bude musieť sa pridať jeden z väzobných dôvodov, osobitých väzobných dôvodov pre zotrvanie vo väzbe, lebo ak by tomu tak nebolo, tak to je v úplne jasnom rozpore tiež s čl. 5 ods. 3 Európskeho dohovoru.
V návrhu, a som to tu zatiaľ nenašiel a to v princípe kvitujem, ktorý bol v Bezpečnostnej rade minulý týždeň, boli, samozrejme, ďaleko niektoré návrhy extrémnejšie. Týkali sa toho, že môže byť väzba zadržania až do 30 dní, a zmeny zákona o zhromažďovaní, aby mohla polícia preventívne zakázať výkon slobody zhromažďovania, až po zmenu, ktorá sa týkala spravodajských služieb, aby mohol mať príslušník spravodajskej služby krycie doklady vystavené aj na políciu alebo novinára. Ako viete, ako vieme alebo niektorí vieme, dnes to zákon zakazuje. Dnes nemôže mať príslušník SIS krycí doklad, že je novinár. (Reakcia navrhovateľa.) Hej, ale to bolo v tom návrhu Bezpečnostnej rady takto. A ja som ho nenašiel tu, a preto sa chcem opýtať, či som niečo neprehliadol, lebo to bolo v tom jednom z pôvodných návrhov. A to by som považoval za nebezpečné. A som rád, že to z toho vypadlo.
Dovoľte mi na záver tohto bodu pár len poznámok uviesť.
Niektoré návrhy sú, si myslím, v poriadku a bolo by chybou ich odmietať len kvôli tomu, že ich priniesol SMER, aj keď, opakujem, to, čo som povedal v úvode, že to, že sa s opozíciou nerokovalo o novele ústavy, ktorá potrebuje podporu časti opozície, vo mne vyvoláva pocit, že nejde o snahu nájsť riešenie, ale o snahu prísť s marketingovou ponukou v štýle kampaňového hesla Chránime Slovensko, lebo ak jediné reálne riešenie hrozby terorizmu bude, že budeme navyšovať počty príslušníkov Policajného zboru a robiť ďalšie tendre na všetko možné potrebné a nepotrebné, tak otázka znie, či to celé nie je nastavené len tak, aby sme proste poprijímali čo najviac kamarátov a zarobili na čo najviac tendroch, lebo to by teda nebola adekvátna odozva na hrozbu terorizmu, práve, naopak, bola by to tá najhoršia odozva na reálnu hrozbu, ktorá vyplýva zo zmenenej bezpečnostnej situácie.
Ja som už povedal, že podľa mňa sa Slovensko pripraví na potenciálne teroristické útoky vtedy nielen, keď zmení zákony, to je, by som povedal, to najmenej v zásade, ale aj vtedy, pokiaľ bude mať kvalitné spravodajské služby, lebo to je kľúčová vec. A z informácií, ktoré mám a sledujem, sa mi skôr zdá, že kvalita spravodajských služieb klesá, inými slovami, mnohí funkcionári spravodajskej služby sú tam dosadzovaní a menovaní na základe kamarátstiev, väzieb, politickej príslušnosti a tým pádom kvalita spravodajských služieb na Slovensku klesá. A bez ich kvalitného výkonu nebudeme mať šancu zabrániť reálnym teroristickým útokom. Ak budeme vyberať za funkcionárov spravodajskej služby či civilnej alebo vojenskej po kamarátskej linke, tak to priamo ohrozuje bezpečnosť Slovenska, lebo to je kľúčová vec.
Druhá kľúčová vec je podľa mojej mienky výrazne zlepšený výcvik nie špeciálnych policajných jednotiek, tie majú dobrý výcvik, dokonca netreba ani ich počet zvyšovať, nevidím na to dôvod, ale klasickej bežnej poriadkovej polície, pretože v klasickej situácii teroristického útoku budete mať na mieste činu ako prvú klasickú hliadku poriadkovej polície. Tam nebude útvar osobitného určenia, ten tam príde v nejakom okamihu, dajme tomu, čo najskôr. A keď to bude v Banskej Bystrici, no proste ten tam nebude prvý. Pritom kľúčové bude v princípe ak nie eliminovať, tak obmedziť pohyb toho ozbrojeného páchateľa, ktorý strieľa na všetko, čo sa pohne, v čo najkratšom čase. A to bude úlohou klasických jednotiek poriadkovej polície. Ak nezlepšíme výrazne ich výber, ich výcvik, áno, aj výzbroj a výstroj, ale ich výcvik hlavne, aby už v takej situácii neváhali a zasiahli a toho páchateľa minimálne zadržali v rozumnom nejakom priestore a území, aby nemohol ísť ďalej, tak môžeme prijímať zákony v skrátenom konaní na každej schôdzi a reálne nezabránime obetiam terorizmu. O tom som možno počul menej ako o novej výzbroji, že kúpime tendre, ideme a navýšime to. A to, čo som hovoril, sa mi zdá byť poctivejšie riešenie a poctivejšia odozva na reálnu hrozbu, ktorú terorizmus prináša.
Čiže dovoľte mi v tomto okamihu ten môj úvod ukončiť s tým, že by som chcel pána ministra požiadať, keďže si stále myslím, že by malo ísť o nepolitickú tému, aby vystúpil v rozprave a na diskusiu mohol reagovať najmä v situácii tej, že ide o zmenu, prvú zmenu, ktorá potrebuje podporu aj časti opozície, nie teraz v prvom čítaní, samozrejme, ani pre skrátené konanie, ale v druhom čítaní určite. A ak tá veta bude taká, aby sme hovorili, čo chceme hovoriť, že ideme hlasovať, tak to bude len posilňovať pocit podľa mojej mienky úplne, pochopiteľne, to, že nejde o snahu nájsť riešenie, ale len o snahu prísť s marketingom a nič neschváliť možno alebo schváliť len niečo v tomto smere. A o to by nám v tejto situácii ísť nemalo, pretože si myslím a som presvedčený o tom, že obeťou terorizmu môže byť ktokoľvek, tými obeťami môžu byť voliči strany SMER, aj voliči opozície. Teroristi nepoznajú stranícke tričká žiadne, a preto si teraz prihrievať stranícku polievočku a hrať sa proste na niečo alebo na niečo iné, na ochrancov bezpečnosti alebo slobody podľa mojej mienky nie je v tejto téme, ak je nejaká téma, tak v tejto téme to podľa mojej mienky namieste nie je. Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca.

Ďakujem. Pán kolega, obe časti vystúpenia aj to obvinenie zneužívania pléna parlamentu legislatívneho procesu a prijímania protiteroristickej legislatívy pre marketingové účely kampane beriem. Ale musím povedať, že omnoho viac sa obávam toho druhého, z tej druhej časti vystúpenia dôvodov, ktoré ste uviedli. A ak sa pozerám na ten balík zákonov zhora či zdola, tak mi napadá obrovské množstvo historických paralel, keď pod akýmkoľvek rúškom alebo zástavou ochrany, obrany, možno niekedy a veľmi často aj pod rúškom slobody a zachovania niektorých výhod sa zmenili zákony a zmenilo nastavenie inštitúcií tak, že nakoniec veľa ľudí na to doplatilo. Ja mám pocit, že nielen o skrátenom legislatívnom konaní kvôli jeho procesu, ale vôbec o týchto témach sa má baviť plénum parlamentu hĺbkovo. Treba sa o nich baviť s absolútnou prípravou, pretože v jednej časti sme si prácu neodrobili. A to je to, že inštitúcie, ktorým teraz zvyšujeme právomoci, dlhodobo požívajú asi najmenšiu dôveru v našej spoločnosti. Dokonca spravodajské hry až do tej miery, že premaľovávajú politické siločiary aj v tomto senzitívnom období predvolebného času, sú zdvihnutým prstom a obrovským mementom toho, že niekto vytvoril vnútorného nepriateľa, snaží sa zasiať to semienko pochybnosti a ešte na to aj mení veľmi účelovo legislatívu. Veď si nekopme svoj vlastný hrob.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, ja mám na vaše vystúpenie k dvom veciam poznámku.

K tomu, že varujete pred tým zrýchleným konaním a malo by sa rokovať o tom v riadnom legislatívnom procese, ja mám takú poznámku, že práca chvatná je málo platná. Keby tu nič iné nehrozilo, len ten chvat je nebezpečný, ale varovala by som pred ním pred prekotnosťou, keby mi to príliš nepripomínalo skôr cieľavedomý zámer. A toho sa teda bojím ešte viacej. Naozaj hlasovali sme dnes o zákone o protikomunistickom odboji, nevieme sa odhodlať, aby sme uznali chyby, a to chyby totality, a vyjadrili uznanie ich obetiam.A zdá sa mi, že máme nakročené k tomu, aby sme niečo podobné pripravili, v podstate páchali ďalej na ďalších generáciách. To je to riziko vlády jednej strany. Viem, že je to tak. A myslím, že by bolo známkou vysokej múdrosti, keby si to aj tá jedna strana vedela uvedomiť celkom racionálne. Ja sa nechcem ani vyhrážať, ani sa nemám čím vyhrážať, ani nechcem nadávať nikomu a to riziko cítime naozaj, cítia ho ľudia. V nedeľu som náhodou stretla starú pani, ktorú som previedla cez cestu, lebo nevidela, a len za ten krátky čas, kým sme prešli z jedného chodníka na druhý chodník, sa ma opýtala otázkou: „Prosím vás, ja sa tak strašne bojím, nebude vojna?“ Toto vyvolávame alebo vyvolávate tým strašením. Ale, viete, spomína sa migračná kríza, ochrana pred ňou, riziko terorizmu, ochrana pred ním, ale je to presne naopak, keď sa ľudia dostatočne boja, potom pristúpia na všetko a prijmú aj vlastnú šibenicu možno. Ďakujem za slovo.

Ja by som možno pani poslankyni odpovedal vecne, že kvôli čomu tam je šesťdňová lehota na rozhodnutie súdu, pretože v Trestnom poriadku je návrh, aby sťažnosť proti rozhodnutiu nevzatiu do väzby mala odkladný účinok, to znamená, aby mohol v takomto prípade nadriadený súd rozhodnúť o tej šesťdňovej lehote, ak prvostupňový súd nevezme obvinenú osobu do väzby.A vecne to aj chápem, len právne je to problém podľa mojej mienky. Právne je to problém preto, že v tej hypotetickej možnosti, ktorá v reálnom svete podľa mojej mienky neexistuje pri terorizme, by prvostupňový súd, ktorý bude špeciálny súd, nevzal obvineného do väzby. Tak v princípe nie je o čo oprieť jeho obmedzenie osobnej slobody. Práve, naopak, bude tam výrok súdu o prepustení zadržania. Čiže toto ustanovenie podľa mňa je v evidentnom rozpore s čl. 5 ods. 3 príslušného dohovoru. Je to rovnaké alebo podobné, ako keď je oslobodzujúci rozsudok, obvinený je vo väzbe napriek tomu, že je podané odvolanie a rozsudok nie je právoplatný, obžalovaný musí ísť na slobodu, proste už neexistuje rozhodnutie súdu, ktoré by zdôvodňovalo obmedzenie osobnej slobody. Čiže ja vecne tomuto rozumiem. A ja sa k tomu vyjadrím bližšie potom v mojom vystúpení, len si myslím, že ústavnoprávne berúc do úvahy čl. V ods. 3 príslušného dohovoru, to neprejde. A myslím si, že jediné čo nás zachráni pred konkrétnou sťažnosťou ústavnou alebo na Európsky súd, bude, že nikdy nebude o tom rozhodovať druhostupňový súd, lebo prvostupňový každého vezme do väzby, a preto sa mi zdá byť toto trošku silové riešenie, ale o tom budem hovoriť v rámci rozpravy.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážení hostia, vážení občania, v pôvodnej reči k zákonu o preukazovaní pôvodu majetku som už pripomenul, že návrh a pokusy o presadenie takéhoto návrhu, majú desaťročnú históriu. Začalo sa to už v roku 2005 neúspešným pokusom, ktorý Ústavný súd zrušil. V roku 2010 by sme mohli nazvať, že to bol úspešnejší pokus, pretože vtedy sa zmenila aj ústava, ktorá povedala, že majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom nepožíva ústavnú ochranu. Teda ako neprávnik z toho vyvodzujem záver, že dovtedy vlastne podľa ústavy požívať mohol ochranu aj majetok nadobudnutý nekalým spôsobom. No ale napriek tomu, že sa zmenila ústava a uzrel svetlo sveta nový zákon, ktorý dnes sa snažíme opraviť, zákon č. 101/2010 Z. z., musíme konštatovať v súlade s realitou, že tento zákon má nulový výklad, nulovú schopnosť niečo zmeniť a že tá chyba je v tom zákone, nie v tom, že by bol zbytočný a táto krajina ho nepotrebovala. Táto krajina ho potrebuje, len potrebuje ho aj opraviť. A práve tu je ten úvodný bod, ktorého sa môžeme chytiť a na základe ktorého v mene skupiny predkladateľov z nášho klubu hnutia OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti môžeme predložiť návrh, o ktorom nemôžeme predpokladať len to, že by účinne napomohol tomuto zákonu byť účinným, ale aj to, že máme tu vážnu a veľmi významnú oporu v slovách generálneho prokurátora, ktorý práve potrebu takejto opravy zdôvodnil a použil na to argumenty, ktoré nebudú veľmi vzdialené od návrhu, ktorý predkladáme.
Ešte predtým, ako poviem, čo podstatné navrhujeme v súlade s názorom generálneho prokurátora pána Čižnára opraviť, poviem aj to, že v príprave na tento návrh som navštívil dve inštitúcie, Generálnu prokuratúru a pána ministra spravodlivosti. Na Generálnej prokuratúre mi bolo povedané, že nie pán generálny prokurátor, ale jeho zástupca pán Vanek je poverený touto agendou, ktorý ma prijal a s ktorým sme naozaj prešli nefunkčnosť toho zákona s tým, že ju v plnom rozsahu potvrdil a zároveň potvrdil, priznal, povedal, bolo to oficiálne stretnutie, tak vari môžem ho takto sa pokúsiť bez citácie trocha zmapovať, že oni by to veľmi radi urobili, len nemajú zákonodarnú iniciatívu, a preto generálny prokurátor nemôže prísť s takouto opravou. Ale urobil, čo mohol, verejne, jasne neúčinnosť tohto zákona kritizoval. Druhá návšteva, druhé stretnutie bolo s pánom ministrom spravodlivosti Borecom, ktorý už zákonodarnú iniciatívu má, ale zase mi teda potvrdil v súlade so schváleným plánom legislatívnych prác na jeho ministerstve, že takáto úloha nebola zaradená medzi to, čo by malo ministerstvo v tomto volebnom období robiť. Nuž ak teda som v tomto prípade ako človek poverený v našom klube prípravou tohto návrhu urobil tieto kroky, ostáva mi len konštatovať, že ak teda ani pán generálny prokurátor nemôže a pán Borec tiež nemôže tak urobiť, tak potom treba adresovať túto iniciatívu práve šéfovi vlády pánovi Robertovi Ficovi a pokúsiť sa teda získať možno jeho rozhodnutie, aby spôsobom, ktorý určite je možný, sa pokúsil v spolupráci s opozíciou a s naším návrhom vlastne vyjsť v ústrety volaniu po tom, aby takýto zákon po desiatich rokoch o pokúšaní sa o jeho vstup do legislatívnych vôd, účinných legislatívnych vôd tejto krajiny bol konečne naplnený. A teraz je už tá chvíľa, keď môžeme povedať, ako si predstavujeme sfunkčniť zákon o preukazovaní pôvodu majetku.
Prvá výhrada, ktorá zaznieva v tejto súvislosti a ktorá je možno ozaj možno výhradou číslo jeden, je tá, že hneď ako bol použitý zákon pre to, aby sa konkrétny vlastník podrobil preskúmaniu svojho majetku podľa tohto zákona, obyčajne to hneď malo následný účinok, že takto označený vlastník začal majetkom disponovať a znižovať jeho hodnotu tak, aby sa vyhol limitu, ktorý zákon ukladá. Tým pádom aj keď zákon mal schopnosť konkrétne označiť osobu, ktorá pravdepodobne môže vlastniť majetok, ktorý je nad rámec dokázateľného majetku, mal dostatok času na to, aby tento majetok prevodom na tretie osoby, darmi, prevodmi, predajmi, znížil. A tým pádom muselo byť akékoľvek konanie zastavené, pretože už dotyčného vlastníka majetok sa nezaraďoval pod kuratelu takéhoto zákona. Nuž v tomto prípade navrhujeme, a nie je to originálna myšlienka, opäť sa odvolávam na slová pána Čižnára, aby sa teda vo chvíli, keď vlastník takéhoto majetku začína byť podrobovaný jeho skúmaniu, akékoľvek prevody majetku, disponovanie s ním zastavilo a ak by aj nastalo, aby akékoľvek vlastnícke prevody boli vyhlásené za neplatné. Presne toto v našom návrhu zákona uvádzame. To znamená, už v takomto prípade, keď začalo konanie, nie je možné, aby vlastník, u ktorého je potenciálna pravdepodobnosť, že majetok nebude vedieť vydokladovať a že jeho rozsah je taký, že teda je nad rámec tohto zákona, sa veľmi elegantne vyhol dozoru takéhoto zákona, resp. podrobeniu sa takémuto zákonu tým, že by hodnotu majetku prevodmi znížil. To je alfa, ale nie omega. Je to proste to najdôležitejšie, čím by možno už sám tento bod veľmi účinne zvýšil funkčnosť zákona, o ktorom hovoríme a ktorý predkladalo mnoho kolegýň a kolegov, ktorí tu pôsobia v zákonodarnom zbore už viac volebných období a ktorí o tejto histórii vedia veľa.
Druhá vec, o ktorej si myslíme, a tak ju aj navrhujeme, že by mohla zvýšiť účinnosť tohto zákona, je zníženie rozsahu majetku, jeho hodnoty, nad ktorou začína byť povinnosť dokazovať legálnosť jeho nadobudnutia. Doteraz zákon hovorí o 1 500-násobku priemernej mzdy, čo je zhruba 570-tisíc eur v tejto chvíli alebo v tomto čase. Aby bolo jasné, vážení občania, tu nejdeme sa hrať, ani to nemali pôvodne nejako navrhovatelia tohto zákona na mysli, tak, že by sa išli chytať nejaké drobné blšky a nejaké lístočky bez DPH alebo teda bez bločkov s tým, že niekto niečo urobil. Tu bol zámer, že až v tom prípade, keď bude nedokázateľný majetok, ktorý prekonáva sumu 570-tisíc eur, až potom táto časť sa musí podrobiť takémuto zákonu. To znamená, že toto je čiastka, ktorá je pomerne vysoká. A ak teda v takomto prípade by sme si povedali, že by bolo dobré ju znížiť, znižujeme ju tak, aby sme veľmi nezasahovali do znenia zákona, znižujeme ju spôsobom, že 1 500-násobok, túto číslovku ponechávame, ale hovoríme nie o priemernej mzde, ale o minimálnej mzde. To znamená, v tomto prípade by už táto čiastka, na ktorú je potrebné mať vydokladovaný majetok, bola okolo 300-tisíc eur.
Ďalším momentom, ktorý je v zákone spomenutý, je to tiež veľmi oprava, takpovediac z čierneho sa robí biele a z bieleho sa robí čierne, alebo je to proste taká antagonistická oprava. Požadovalo sa doterajším znením zákona, že to dôkazné bremeno je na polícii, teda na orgánoch, ktoré vyšetrujú. Pravdupovediac mali asi dostatok možností, aby preverili tieto ich spôsoby. A keďže sa ukázali ako neúčinné, máme za to, dôkazné bremeno ponechať na polícii, aby na základe buď samého vlastného rozhodnutia alebo nejakého podnetu zvonku konala a dokazovala, že niektorý majiteľ má majetok, ktorého hodnota prevyšuje o spomínanú čiastku vydokladovateľné majetky, tak je asi dosť ťažké predpokladať, že by to polícia zvonka mohla urobiť, a preto prenášame opäť v súlade s tým, ako to bolo často už pertraktované, a v súlade aj s názorom Generálnej prokuratúry, dôkazné bremeno na vlastníka takto označeného majetku. To znamená, že už je jeho teraz povinnosť ukázať, že pri majetku, ktorý vlastní, má schopnosť dokázať legitímnosť jeho nadobudnutia preukázateľným, dôveryhodným spôsobom. Iste je takých spôsobov viacej a nie je potrebné ich teraz rozvádzať.
A štvrtá, podstatná vec, ktorú zavádzame našou novelou zákona o preukazovaní pôvodu majetku, je otázka urýchlenia procesu. Je známou chorobou nášho právneho systému alebo vôbec vyšetrovateľsko-právneho systému, že mnohé kauzy nemajú ani šancu byť vyšetrené, pretože sa ich podstata stráca v hlbinách vekov, rokov. Uplynie niekedy desať rokov aj viac a pomaličky nám niet ani koho sa spytovať, ako to vlastne bolo. Máme záujem, aby v takýchto prípadoch, ako má na mysli tento zákon, boli urobené všetky kroky k tomu, aby neboli zbytočné prieťahy. A preto máme tú prvú termínovanú záležitosť, že už po mesiaci hneď ako vyšetrovateľ je presvedčený, že mu nebolo poskytnuté do mesiaca od podozrivého vlastníka, alebo nenazývajme ho podozrivým, od označeného vlastníka, dokladovanie výšky jeho majetku, tak že musí v takomto prípade do troch mesiacov, teda odovzdáva to po mesiaci, akonáhle nebol spokojný s preukázanými podkladmi, to prokurátor vyhodnotiť. To znamená, mesiac uplynul, odkedy polícia začala konať a zistila, že teda nie sú doklady v poriadku, dáva to prokuratúre a tá je povinná do troch mesiacov prípad uzavrieť a prípadne, ak ho tak vyhodnotí, dať ho na súdne konanie. A súd má tú ďalšiu lehotu v našom návrhu, do dvanástich mesiacov by mal tento prípad uzavrieť buď tak, alebo tak. Nikto nehovorí, že v takomto prípade je dopredu a priori všetko jasné a že u majiteľa, ktorého niekto považuje za majiteľa, ktorý nemá svoj majetok dokázateľne vydokladovaný, nemôžeme ani hovoriť o nejakom trestnom čine, lebo tento zákon, vlastne jeho samotná podstata, tak ako ju voľakedy pred desiatimi rokmi a pred piatimi rokmi zbor prijímal, stále hovorí o tom, že je to povinnosť vydokladovať a keď ho nemožno vydokladovať, tak nie je označenie za zločinca, jednoducho o ten majetok, ktorý prevyšuje tú čiastku, ktorá sa nedokáže vydokladovať, sa príde. Takže možno je to teda trest. Je to teda možno naplnenie istej spoločenskej potreby, aby vlastníci majetkov, ktoré sa nedajú preukázať, zvážili vôbec krok, ktorým sa takýto majetok dá nadobudnúť. Ale v každom prípade nemôžeme to považovať za trestný čin, aspoň ja sa tak domnievam ako neprávnik, je to jednoducho len zákon, ktorý hovorí, ak to nemožno vydokladovať, tak je potrebné to dať štátu, bodka.
No a keď som sa už toľkokrát odvolával na pána generálneho prokurátora, že teda konáme v súlade s jeho kritikou tohto zákona, s ktorou sa stotožňujeme, tak musím povedať, že tu máme ešte ďalšieho silného spojenca, ktorý by mohol pomôcť schváliť náš návrh novely. A to je pán predseda vlády Robert Fico, jednoducho preto, lebo si môžeme pomôcť citátom jeho výroku z roku 2010, bolo to tiež takto pred voľbami, keď táto vláda Roberta Fica končila a keď vlastne pán premiér presadil takúto právnu úpravu, ktorá už riešila aj zmenu ústavy, ako som spomínal. Keď môžeme citovať pána premiéra, asi takto, na konto zákona o preukazovaní pôvodu majetku hovorí: „Chceme, aby platil účinný zákon o preukazovaní pôvodu majetku, pretože ani ja osobne, ani my nemáme záujem na tom, aby sme v Národnej rade Slovenskej republiky schvaľovali len niečo pre oči, teda s tým, že urobíme niečo len preto, aby to bolo.“ No čo iné sa dá na to povedať iné, ako súhlasiť s pánom premiérom vtedajším i terajším. Bolo by nedôstojné, aby sa v sieni zákonnosti schvaľovali zákony len preto, aby sa schválili, pretože už kedysi pred časom, keď sme v tomto priestore skladali sľub, tak sme nehovorili len o prijímaní zákonov, ale aj o ich presadzovaní do života. A zjavne sa tu stala chyba, že tento zákon napriek tej dlhej mnohoročnej histórii sa presadiť do života zatiaľ stále nepodarilo. A môžeme sa domnievať, že teda keď tá snaha viacerých vládnych garnitúr, viacerých politických zoskupení tu bola, tak asi tá snaha je namieste a potom sa musíme len v súlade s tým, ako povedal pán premiér, pokúsiť o to, aby sme chybu, ktorá sa stala tým, že sme schválili niečo neúčinné, napravila. A my sme v našej novele, ktorú som popísal, takúto možnosť tomuto plénu ponúkli, a preto prosím, aby boli vypočuté nielen návrh skupiny poslancov z nášho hnutia, ale aj závažné pripomienky pána generálneho prokurátora Jaroslava Čižnára, jeho námestníka, s ktorým som si to odkonzultoval, pána ministra Boreca, ktorý tiež nemá výhrady voči tomuto. A neostáva tu nič iné, len povedať aj v súlade s tým, ako to pán premiér Fico povedal, nemáme schvaľovať zákon len preto, aby bol, ale preto, aby fungoval. A keďže nefunguje, vážení občania, za päť rokov jediný prípad, podľa funkčného zákona nikto v tejto krajine, podľa tohto zákona to vypadá tak, nemá majetok, ktorého istá časť by bola nadobudnutá nie v súlade so zákonmi ale tak, že dotyčný vlastník ho nevie preukázať, a teda by mal tú čiastku, ktorá prevyšuje limit zákonný, ktorý sme znížili, vrátiť štátu, respektíve mal by prepadnúť v prospech štátu ten majetok. Je tam inak, keby sme išli do detailov, aj taká relatívne demokratická vec, že ešte sa môže dohodnúť so štátom, ktorá tá čiastka v tom vyjadrení by mala byť prepadnuvšia v prospech štátu.
A vlastne mohol by som skončiť nádejne, že keď máme takúto silnú oporu my opoziční politici vo vládnych štruktúrach, nechcem povedať, že pán Čižnár je vládna štruktúra, zase je verejne známe jeho dlhoročné a blízke priateľstvo alebo spolužiactvo s pánom premiérom, tak že by vari to mohlo aj ľudsky fungovať, aby si to vedeli povedať nielen takto tu od mikrofónu, ale aj medzi sebou, urobme s tým dačo, tak chcem veriť, že to aj urobiť asi chcú, ale mám jednu malú pochybnosť. Musím ju tu vysloviť, pretože tá pochybnosť sa týka toho, že pán premiér nie vždy dodržal svoje vyhlásenia. A to na chlapa všeobecne a na premiéra zvlášť nie je dobré vysvedčenie. V tomto prípade musím sa odvolať na jeho vyjadrenie z roku 2009, ešte o rok staršie, keď vznikol problém v Lesoch Slovenskej republiky, veľmi vážny problém, ktorý hovoril o korupčnom dianí, ktoré bolo potenciálne veľmi veľkého rozsahu, vtedy pán premiér 1. júla stopol aj pôžičku 2 mld. korún, lebo povedal, kým sa to nevyšetrí, tak ju nepovolí. A nepovolil ju dodnes. Sú tam prípady, aby som len zase špecifikoval, že dve takéto stránky blízke jeho posudku stáli 2 mil. korún (teda každá stránka milión), a kopa ďalších a ďalších takých prípadov. Milióny nám tam naskakovali a premiér vtedy povedal vec, ktorú som si veľmi vážil a ktorú som stále považoval za sľub premiéra, že sa stotožňuje, aby podnik Lesy Slovenskej republiky dostal novú štruktúru, ktorá by vylúčila možnosť korupčného správania. A ja som sa pána premiéra pred niekoľkými dňami na to listom spýtal. Čo a aké kroky sa teda za tie roky vykonali, aby sa to jeho vyhlásenie z roku 2009 naplnilo. Prišla mi odpoveď, takže môžeme hovoriť o oficiálnom texte. Pán premiér už stratil predsavzatie a pocit, že treba dačo na tej štruktúre meniť, pretože, ako mi tam argumentuje písomne, už ten podnik za niekoľko rokov posledných zaplatil za vyše 30 mil. eur odvody do štátneho rozpočtu a investuje.
Vážení občania, ak teda máte pocit, že niekto sa správa korupčne a že je teda dôvod na to, aby premiér tejto krajiny povedal, áno, tu treba dačo zmeniť, vyčistiť, stransparentniť, tu jednoducho dačo smrdí a musíme to zmeniť, a potom uplynie nejaký čas a my zistíme, že ten podozrivý subjekt platí odvody a investuje, tak je to zásadný podklad na to, aby premiér tejto krajiny zmenil názor, aby oznámil opozičnému politikovi, že jeho slová z roku 2009 už neplatia, respektíve stratili ten náboj, ktorý mali. A ja si myslím, že aj premiér má právo meniť názor, len potom by mal mať nejaké argumenty. Argumenty pána premiéra nie sú podľa mňa vôbec významné, pretože ak niekto platí odvody a investuje, to ešte neznamená, že dianie, ktoré pán premiér považoval v súlade aj s naším pocitom za hodné veľmi vážneho podozrenia, by mohol spätne zaradiť medzi diania, ktoré sú legitímne, v poriadku a ktoré už netreba ďalej skúmať.
A tu by sme mohli aj skončiť, vyzývam teda pána premiéra, aby sa pokúsil o reparát a toto svoje vyjadrenie na konto zákona o preukazovaní pôvodu majetku, že to nemá byť pre oči, teda si pripomenul a povedal, že urobí maličké prekvapenie na záver VI. volebného obdobia a povie svojim poslancom: „Dohodneme sa, nech to podporia. Je na strane opozičných poslancov Generálna prokuratúra, moje vyhlásenie. Nebudem si teraz už z pusy robiť nič, pretlačíme to.“
Ale nekončím, je tu ešte jeden rozkošný moment, pretože život je skvelý režisér. Ja som sa nezávisle od toho, bez toho, aby som mal taký úmysel, spytoval pána podpredsedu vlády Kaliňáka, tiež v posledných dňoch, na jednu vec, v akom štádiu je vyšetrovanie trestného oznámenia, ktoré som so svojimi kolegami 1. júla 2009 podal na Okresnej prokuratúre v Bystrici, a potom následne som bežal do Bratislavy, kde som povedal, že budem stáť pred Úradom vlády dovtedy, kým tam nezavrú bránu alebo kým ma tam niekto s nimi neprijme. A odpoveď pána Kaliňáka na to je preto veľmi zaujímavá, že je dosť vo veľkom rozpore s názorom pána premiéra... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Pán poslanec, chcem vás upozorniť, že je 12.00 hodín. Môžete to ešte dokončiť, ak nebudete veľmi dlho hovoriť. Nech sa páči.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Dokončím to, pán predseda, už budem krátko hovoriť. To je len vec, ktorú chcem zdôrazniť ako niečo, čo nás núti sa zamyslieť nad hodnotou slov ľudí, ktorí nás zastupujú alebo ktorí riadia túto krajinu.
Pán podpredseda vlády sa vyjadril na moju otázku, ako beží toto vyšetrovanie, že bolo po prvých dvoch rokoch uzavreté tým, že bolo začaté konanie po dvoch rokoch vo veci podozrenia zo spáchania obzvlášť závažného zločinu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku. To povedal dva roky po tom, to znamená, bolo to v roku 2011. A 30. decembra 2011 bolo aj vznesené podľa tohto podozrenia obvinenie proti konkrétnej osobe. No a pán Kaliňák mi zároveň zase hovoril o tom, že je to stále vo vyšetrovaní, že je to veľmi zložité dokazovanie, sú tam prizvaní znalci, bolo prizvaných veľa svedkov. Takže summa summarum k dnešnému dňu, k 1. decembru 2015 sa tento prípad, na ktorý sme poukázali neanonymne v roku 2009, stále vyšetruje. A v tom je, nechcem povedať slovo čaro, lebo to nie je náležité slovo, ale ten rozpor. Ak pán premiér bol presvedčený, že nebolo už jeho vyhlásenie z roku 2009 dôležité a že teda zmenilo svoju hodnotu, už nemusí na ňom trvať. A vidíme, že pán podpredseda vlády ako politický šéf vyšetrovateľov mi hovorí, že stále vyšetrovanie tohto obzvlášť závažného zločinu pokračuje. Nuž teda vlastne kto má v tejto chvíli pravdu a ktoré vyhlásenie sa má brať vážne?
Mrzí má to, použil som to ako príklad, ktorý nebolo možné nepoužiť, pretože je zjavné, že ak pán premiér hovorí, že keď už podozrivá osoba začne platiť odvody a investuje, tak prestáva byť dôvod na zmenu jej štruktúry, tak ako to mal v úmysle. A pán podpredseda, jeho zástupca prvý vo vláde, hovorí, že obzvlášť závažný zločin sa stále už siedmy rok vyšetruje.
Mne tieto veci potom navodzujú, keď sa vraciam k tomuto zákonu, pocit, že ani toto vyhlásenie pána premiéra, ktorý nechce schvaľovať zákony pre oči a pre to, len aby boli, možnože nebude brané zase celkom chlapsky, celkom vážme a celkom presvedčivo, ale šanca tu stále je, preto prosím na záver môjho vstupu do rozpravy, aby zákon o preukazovaní pôvodu majetku bol posúdený aj cez prizmu týchto pohľadov, ktoré som naznačil a aby sme jeho funkčnosť a jeho sfunkčnenie považovali za sfunkčnenie, ktoré je vo všeobecnom záujme našej krajiny. Môže byť len v nezáujme niekoľkých občanov, vôbec ich nemôže byť veľa, ktorí majú dôvod obávať sa, že takýto zákon by ich nútil vydokladovať majetok, ktorý prevyšuje určitú čiastku veľmi vysokú, takú čiastku, ktorú väčšina občanov nikdy ani nedosiahne, nielen v tom rozdiele, ale ani v absolútnom vyjadrení. Takže týchto pár ľudí by sa asi bálo.
A teraz je tu otázka, vážení občania, ak teda ten zákon neschválime, tak konáme v službách vás, 5 mil., ktorí majú záujem na tom, aby takýto zákon fungoval, alebo konáme keď nie všetci, tak niektorí v službách tých niekoľkých jedincov, niekoľkých desiatok jedincov, stovky, dvoch stoviek, ktorí majú dosť dôvodov na to, aby sa prijatia takéhoto zákona báli? Odpovedzte si na to sami. Predkladáme návrh zákona o preukazovaní pôvodu majetku s najlepším vedomím a svedomím, že je potreba jeho prijatia veľmi akútna. Ďakujem za pozornosť.