Dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, vážený pán predseda, milé kolegyne, kolegovia, len veľmi spontánne ma napadlo, že sa priznám k jednej svojej takej fixnej idei, ktorá ma dosť prenasleduje a ktorá súvisí možno práve s tým, čo je hlavným predmetom tohto dôležitého ústavu, ktorý má ozaj byť pamäťou nielen národa, ale všetkých jeho predstaviteľov, teda nás všetkých. Tá fixná idea spočíva v tom, že si myslím, že je veľmi veľa vecí v spoločnosti, ktoré spôsobujú to, že nie sme schopní mnohokrát v mierových pokojných časoch, ako sú tieto, zaujať otvorené, tak trocha aj odvážne stanovisko k veciam, ktoré sú mnohokrát ťažké, zlé. A vtedy mi spomienky tak zabiehajú do tých čias, ktoré sú predmetom skúmania tohto ústavu. A hovorím si, Bože, ak, ak v týchto mierových pokojných časoch nedokážeme byť odvážni, aké ťažké to muselo byť v časoch, ktoré skúma tento ústav a ako mnohokrát pravdepodobne tie hranice medzi odvahou a zbabelosťou boli tenké, veľmi ťažko hmatateľné a som presvedčený, že práve v našej histórii, tej nedávnej aj dávnejšej, existuje veľmi veľa vecí, ktoré ešte stále nie sú dostatočne zodpovedané, a preto vítam túto možnosť, že som mal možnosť vypočuť si správu, ktorá obsahovala pomerne veľa čísiel o tom, čo Ústav pamäti národa robil. V poslednom roku je to možno celkom akože excelentný výpočet vecí, ktoré ozaj je správne, že sa udiali.
Napriek tomu si myslím, pán predseda, že, že treba urobiť oveľa, oveľa viac. Ja sa, ja sa desím, že existuje ešte u nás stále polemika o tom, či vyviezť desiatky tisíc obyvateľov vlastnej krajiny bolo až takým zločinom, že či náhodou tam neexistujú na to nejaké ospravedlnenia. Ja sa desím, že existujú úvahy o tom, že je, že je možné v istých fázach, možnože ospravedlňovať zlyhanie nielen vysokých predstaviteľov, nás všetkých. Preto by som chcel z tohto miesta sa veľmi vážne prihovoriť, aby váš ústav mal absolútnu podporu nás poslancov a všetkých, ktorí rozhodujú o tom, aby ste mohli vykonávať tú činnosť čo najkvalitnejšie. Aby to nebola debata o budove, o podmienkach materiálnych, aj keď o peniaze ide zrejme aj v tomto prípade až v prvom rade, a som ochotný povedať tu za seba, že považujem vašu prácu za nesmierne dôležitú a budem veľmi rád, keď urobíte ešte oveľa viac preto, aby možno ste nemuseli a nemôžete ani zobrať historikom ich názor, ani ľuďom ich, ich pocity a názory, ale aby ste urobili oveľa viac ako doteraz pre to, aby tie temné otázky z našej minulosti boli oveľa jednoznačnejšie zodpovedané. Aby tu neexistovala polemika o veciach, ktoré, hovorím, až desia, že sa odohrali niekoľko rokov pred mojím narodením. Mne sa zdá, že sa mali odohrať v stredoveku alebo praveku, a naozaj možno je to smiešne, ale ja sa s tým neviem vyrovnať. A nie je to otázka, že hrabať sa v histórii pre, preto aby sme si dačo mohli napísať do knižiek, do záverečných správ, ale história sa zvykne opakovať a práve ide o to, že keď sa zase zopakuje, keď opäť možno budeme sa baviť nielen o kríze finančnej, ale aj o krízach hlbších, aby sme si to vedeli pripomenúť, to, čo robí Ústav pamäti národa, a možno aby naše budúce skutky, nie príhovory v rozprave, boli lepšie. Vidím v tom obrovskú silu vášho ústavu a verím, že práve ak sa zväčší vaša práca, zlepší jej intenzita, tak tie naše skutky v budúcnosti, keď nám situácie pripravia ťažké otázky a my budeme potrebovať hľadať odpovede, budú nápomocné. Ďakujem
