Vážený pán predseda, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, tak dovoľte aj mne takou malou troškou prispieť do tejto búrlivej debaty, ktorá naozaj predpovedá, že to, čo sa tu deje, asi nie je celkom s kostolným poriadkom. Opozícia je nahnevaná, naštartovaná, okrem vecných vecí sa tu vyplavujú rôzne invektívy na kolegov. Ani mne sa to veľmi nepáči, ale asi iný spôsob, ako upozorniť na niečo nedobré, čo sa tu deje, neexistuje.
Pán premiér vo svojom prejave nás viac-menej strašil. Padali veľmi silné slová, slová o tom, že či vôbec my máme ako opozícia morálne právo niečo k tomuto hovoriť, keďže my sme boli súčasťou vlády, ktorá schvaľovala, alebo súčasťou parlamentu, ktorý schvaľoval štátny rozpočet. Myslím, že máme morálne právo, určite. Máme morálne právo práve preto, lebo aj my sme zástupcovia občanov, tak ako aj vy, predstavitelia vládnucej strany, máme aj my právo vyjadrovať sa k tomu, čo vláda predkladá. A zdá sa, že väčšine opozície sa to nepáči.
Pán premiér nás strašil hrozivým vývojom, nejakou dokonalou búrkou, prirovnal to k filmu, ktorý videl, pokiaľ naozaj nebudeme dbať na tri body, na ktoré nás upozorňoval. Na to, že máme medzinárodný záväzok, záväzok stiahnuť percento zadĺženia, že máme finančne neudržateľný dôchodkový systém, ktorý potrebujeme upraviť, a eliminovať negatíva rozpočtu.
Na druhej strane sa veľmi dobre pamätám, že ešte v roku 2008 pán premiér upozorňoval všetkých a dával na vedomie, že kríza sa Slovensku vyhne, že naši občania ju určite nepocítia. Bohužiaľ, v tom sa mýlil. Takže obávam sa, že aj v týchto svojich strašeniach sa opäť bude mýliť.
Zaujímavá bola aj veta, ktorú vyslovil, že pocity opozície je to posledné, čo ho zaujíma. No mne je z toho skôr do plaču, pretože si myslím, ak na druhej strane hovorí, že je pripravený s opozíciou rokovať, čo znamenala vlastne tá veta? Nevie, čo minútu predtým povedal? Nevidím v tom zmysel, že na jednej strane nám hovorí, že ho vôbec nezaujíma, čo teraz opozícia rozpráva, na druhej strane nám ponúka ruku, že poďte konštruktívne rokovať.
O dlhu, ktorý máme na stole, už tiež bolo povedané veľa, ale myslím, asi nie som, nie som ekonóm, takže nebude asi dobré, aby som sa konkrétne k tomu vyjadrovala. Ale určite viem, že takisto z lavíc opozície vyšli vyjadrenia, že aj ten dlh je možno spochybniteľný. Dokonca pán Štefanec dal konkrétne riešenia, ktorými by vedel eliminovať inak zákon, ktorý sa snaží vláda, vládna strana dostať v skrátenom legislatívnom konaní.
Spomínam si, ako sa pán premiér posmešne vyjadroval na margo vlády na konci roku 2011, kedy hovoril, že vláda by mala len kúriť, svietiť, proste, aby nič nerobila. To mi pripomenulo vtedy jeho slová, alebo pripomenulo mi to teraz jeho slová, kedy hovoril, ako sa vláda snaží, že neobstaráva, nedáva odmeny a všade šetrí. Vidím v tom akúsi paralelu.
Myslím si, že každý jeden z opozičných poslancov si uvedomuje sekeru a uvedomuje si aj, že skutočne máte veľmi ťažkú pozíciu. Máte ťažkú pozíciu v tom, že spôsob, akým sanovať rozpočet, je oveľa ťažšie hľadať. Ale opäť pripomeniem, že myslím si, že je veľmi zlá cesta, ktorú ste si zvolili, práve preto, lebo zvolili ste si na to zákon, ktorý siaha ľuďom a ovplyvňuje ich životy. Siaha na ľudí a ovplyvňuje ich celé životy. V tom je to smutné.
Konkrétne k zákonu sa budem vyjadrovať ešte v rozprave, k tomuto zákonu. Takže na záver len zopakujem, že naozaj nevybrali ste si veľmi šťastnú cestu tým, že ste dali do skráteného legislatívneho konania zákon, ktorý má ovplyvniť život ľudí. A zopakujem to, čo som povedala aj na výbore, nie je veľa zákonov, ktoré by sa mali naozaj preberať naprieč celým politickým spektrom. Okrem ústavy si myslím, že sú to aj zákony o sociálnom poistení alebo celkovo zákony, ktoré ovplyvňujú sociálnu situáciu ľudí. Preto budem určite proti skrátenému legislatívnemu konaniu.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
