Videokanál klubu

Richard, každopádne veľa múdrych slov, veľa múdrych tabuliek, veľa pravdy, ktorú si povedal, ale jedno veľké ale. Ja sa chcem opýtať, prečo si ty osobne a tvoja strana dopustila návrat Roberta Fica a strany SMER k moci a či si niekedy nepoložil otázku, že či nie je zvláštne, že dnes tu bojuješ vlastne s následkom svojho konania. Tým, ako si sa ty a tvoja strana správala na jeseň minulého roka, si dopustil, aby SMER tu dnes mohol dať takýto návrh, si dopustil, aby SMER takýto návrh cez parlament pretlačil. A ak by si to nedopustil, dnes si mohol vládnuť ty a dnes si nemusel robiť takéto smiešne divadielko a beznádejne bojovať proti niečomu, čo nezastavíš. Mal si moc v rukách. Strana SaS mala moc v rukách, nehanebne ju hodila na zem a dopustili ste to, že dopadneme tak, ako dopadneme po prijatí tohto zákona.

Ja som stláčal zlý gombík, ja sa ospravedlňujem, ale najviac sa ospravedlňujem pánovi Sulíkovi, že som vám do toho skočil. Aj keď ste boli taký galantný, že ste ma vyzvali, aby som hovoril. Takže ospravedlňujem sa, nebolo to správne odo mňa.
Ale jediné, čo chcem povedať, je, že bol impozantný tento úžasný výklad. A ja vôbec nie som ekonóm, a už som to tu dvakrát hovoril, že ja nie som schopný porozumieť, kto z vás odborníkov ekonomických tu vlastne hovorí naozaj dobre do tejto krajiny, ale jediné, čo ja som tu započul, je, že táto krajina nepodporuje rodiny natoľko, aby sme tu mali deti, aby sa tu mohli rodiť. Takže my tu nevieme podporovať, aby sa tu rodilo dosť detí, keď je bežné, že priam medzi mladými ľuďmi je to smiešne, ak existuje mnohopočetná rodina. Ja som zažil, ako ľudia, mladé mamičky niekde na ihriskách sa priam hanbia, ak majú viacej ako dve deti, ak má niekto 4 alebo 5 detí. A jednoducho toto nás vedie k tomu, čo tu dneska odborne musíme skúmať, čo s nami bude. Ja si myslím, že odpoveď je omnoho jednoduchšia. Starajme sa o to, aby v tejto krajine sa mohli rodiť deti, aby mohli byť široké rodiny a veľké rodiny, aby otcovia sa mohli venovať svojim rodinám a matky aby sme akýmkoľvek spôsobom zvýhodňovali natoľko, aby svoje rodiny mohli dobre viesť, vychovávať k pracovitosti svoje deti a urobiť ich hrdými na túto krajinu. Ja si myslím, že potom sa nebudú musieť poslanci v tomto parlamente neustále zaoberať tým, čo všetko sa v tejto krajine musí udiať a kde nám miznú peniaze. A pretože nemáme tých ľudí dobre vychovaných, aj tak nám ich v dospelosti budú kradnúť, keď sa stanú ľuďmi na vhodných pozíciách, kde sa to bude diať. Ja si myslím, že parlament by sa mal zaoberať tým, ako spôsobiť, aby na Slovensku sa rodilo viacej detí, aby ich rodiny mohli dobre vychovávať. Ak ich nebudeme mať, tak sa sem nasťahuje množstvo ľudí zo zahraničia a budeme sa trápiť inými vecami. Ja myslím, že nad tým sa treba zamyslieť. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán Brocka, ja som si vás vážil ako osobnosť. A neviem, prečo teda ste zobrali moje meno do úst momentálne, čo vám vadí. V každom prípade, samozrejme, do parlamentu som išiel s rómskou témou. Samozrejme, chcem urobiť všetko pre to, aby s touto témou sa niečo urobilo, nejde mi o žiaden plat. A môžem vás ubezpečiť, ak by som to aj prijal, tak tento plat neprijmem a budem poberať iba jeden plat na rozdiel od vášho kolegu, ktorý tu bol v predchádzajúcom volebnom období a bral plat aj za primátora, aj za poslanca. Čiže môžem vás, pán Brocka, ubezpečiť, že ak by sa to stalo, tak budem poberať iba jeden plat, ten druhý plat neprijmem.

Pán poslanec Brocka, no asi budem mať trochu problém byť úplne slušný, ale neviem, ako to povedať. No ste tu poslanec, ktorý je najviac rokov tu v tejto sále. Myslím si, že dokopy ste strávili v tomto parlamente 22 rokov. A za 22 rokov ste neprišli ani s jedným jediným riešením, ktoré by riešilo rómsky problém, 22 rokov beriete plat v podstate za nič. A dnes pri prerokovávaní sociálneho zákona poviete, dáte si tam vsuvku, ktorá je podľa mňa čisto iba politická a politický alibizmus, a idete tu hovoriť, ťažko sa mi to hovorí, do prdele, ako človek, ktorý 22 rokov nič v parlamente nerobí, idete tu kritizovať niekoho, kto sa snaží niečo konečne spraviť, ešte predtým vlastne možno niečo aj nejaký krok urobí, dopredu ho ide odrádzať a idete moralizovať, či by mal sedieť na dvoch stoličkách. Pozrite sa najprv, pán poslanec Brocka, do zrkadla na najbližšom záchode a potom niečo hovorte.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Brocka, ja by som vám chcela povedať, že chápem vaše obavy, ktoré ste teraz vyslovili. Chcem vám len zdôrazniť, že pán poslanec Pollák sa ešte zatiaľ nerozhodol pre túto funkciu, pokiaľ ja viem. A to, aké on má v sebe dilemy, ktoré rieši, a prečo by sa tak mal rozhodnúť, prosím, nechajte na neho. A verím, že sa rozhodne správne, podľa svojho svedomia, ale myslím, že to nie je vaša vec, aby ste apelovali na neho na tomto fóre a takýmto spôsobom v jeho neprítomnosti. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Keď som sa posadil do týchto ľavíc ako opozícia a teda prišiel som s celou ambíciou, že byť vám, smerákom, alternatívou, netušil som, že koľko roboty nás čaká. Ja som si naozaj dal, bol som tu vedome, aby som pána Freša ako jedného z možných lídrov opozície podrobne počúval, aby som vedel, čo a ako.
Ten východzí stav podľa nás, podľa opozície, je cez tri milióny nespokojných ľudí, jeden a pol milióna okradnutých ľudí a s takýmto obrovským potenciálom je výsledok nula. Som to hovoril minule, priemerný revolucionár by z toho spravil revolúciu. Tu chýba spravodlivosť a už dopĺňam, chýba aj pravda v tomto prípade.
Ja... Prečo ste napríklad, kolegovia, vážení moji, nespravili namiesto tlačoviek vo foyer, kde vytiahnete len ten pultík z TA3, nedali plamennú výzvu a nešli medzi ľudí? Prečo pán Mikloš nebol v Košiciach, pán Dzurinda na Orave a nezbieral podpisy? Keď vám chýba desať tisíc podpisov, to je sto ľudí po sto podpisov, taký potenciál ešte hádam opozícia má. To sa dalo za tri, za štyri, za týždeň zozbierať. Už je to iná váha. Na návrh troch poslaneckých klubov to mohlo byť zaradené ako nový bod programu, mohlo sa o tom jednať. Už to malo iný, už by to malo inú váhu. Mohol tu zaznieť plamenný hlas pána Dzurindu, kontrovať mu mohol pán Mikloš a zozadu ho kryť pán Kaník a povedať: Ľudia, poďte pred parlament, ideme bojovať! Viete, a teraz už ironizujem, lebo už tak to je, už je mlieko rozliate, výsledky nula.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Oceňujem, ako sa pani kolegyňa Mezenská zastala živnostníkov. Vari všetky ponovembrové vlády sa dušovali, ako budú podporovať malých a stredných podnikateľov, ako im záleží na našich živnostníkoch. Určite sa nepodieľajú na našej zahraničnej obchodnej bilancii v takom rozsahu ako veľké automobilky a možno ani kumulatívne negenerujú taký objem HDP ako filiálky veľkých zahraničných firiem dočasne umiestnené na území Slovenskej republiky. Napriek tomu považujem živnostnícky stav za oveľa dôležitejší a hodný našej maximálnej podpory, ani nie tak verbálnej, ako skôr reálnej. Živnostníci a malí podnikatelia sú čímsi ako nenahraditeľným stabilizačným prvkom nielen v ekonomickej, ale aj v sociálnej sfére, sprostredkovane aj vo sfére kultúrnej a najmä perspektívne aj vo sfére environmentálnej.
Ak sa zhodneme na tom, že živnostníci sú našim rodinným striebrom, potom je krádežou časti tohto rodinného striebra každé zhoršovanie existenčných podmienok našich živnostníkov. A ak to hrozí, tak to nedopusťme.
Ďakujem za pozornosť.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, ctené plénum, dovoľte mi, aby som po mnohých vyjadreniach klubov a jednotlivých poslancov a po tejto dlhej rozsiahlej rozprave k zákonu o sociálnom poistení i ja odprezentovala krátko svoj názor a svoj postoj k tomuto zákonu.
V úvode chcem predovšetkým vysloviť svoje veľké znepokojenie a by som povedala až rozhorčenie nad tým, ako parlament v záujme hľadania spoločného riešenia, ako parlament v záujme hľadania spoločného riešenia sa nevie dohodnúť, nájsť spoločenský, celospoločenský a politický konsenzus, ako sa nedokážeme a ani len pozrieť na to a načrtnúť spoločné riešenia, perspektívy možného hľadania spoločného konsenzu v otázkach ako dôchodkového zabezpečenia, tak aj zmien týkajúcich sa odvodov na pracovnom trhu.
Takto si myslím a som presvedčená, že ako parlament nezodpovedne a zbytočne zaťažujeme a traumatizujeme celoslovenskú verejnosť. Takto si myslím, že nie sme dobrým príkladom pre verejnosť. Veď už ľudia na ďaleko nižších, či už inštitucionálnych, formálnych, neformálnych úrovniach sú ďaleko náchylnejší k hľadaniu spoločných dohôd, spoločného konsenzu, spoločného riešenia. Je pre mňa naozaj veľmi smutné, že na najvyššej inštitucionálnej úrovni sa tak zrelí a kvalifikovaní ľudia nevedia dohodnúť. Ja naozaj nerozumiem tomu, pre koho je dobré dokazovať si svoju prevahu, kto sa pri schválení tohto rozporuplného zákona bude cítiť skutočným víťazom. Som presvedčená, že jediným dobrým riešením je iba celospoločenská dohoda v otázkach takých, akými sú dôchodkové zabezpečenie a odvodové riešenie na slovenskom pracovnom trhu.
Takto možno pri, pokiaľ bude tento zákon, pokiaľ táto dohoda nebude schválená a zákon bude prijatý, tak to možno reálne očakávať, že v jadre schváleného zákona bude hneď nový zárodok opätovných zmien ovplyvnených novou politickou striedačkou a novým rozložením politických síl.
Otázku nastavenia dôchodkového systému pre rozmer dlhodobého nastaveného záberu považujem za koncepčnú otázku, ktorá prerastá hranice zvolenia jednej vládnej strany na dobu štyroch rokov. Považujem to za nadčasovú záležitosť, ktorej rozhodnutia budú znášať občania, aj keď tu my ako poslanci už možno nebudeme. Preto nastavený systém by nemal podliehať žiadnym politickým zmenám, ani politických striedačkám.
Celé dva týždne, skoro tretí týždeň rokujeme o jednom a tom istom zákone, a zbytočne sa vyčerpáva jedna aj druhá strana. Toto obraz parlamentnej kultúry podľa môjho názoru iba zhoršuje. Parlament ako celok tak vzbudzuje nedôveru v jeho kompetentnosť a osobnostnú vyzretosť. Ak by sme ako politici boli vyspelí, už dávno by sme namiesto presadzovania jednosmerne nastavených riešení smerovali k spoločnému rokovaniu a dohode ako samotný zákon čo najlepšie a čo najviac upraviť, vylepšiť podľa rôznorodých aktuálnych diferencovaných občianskych potrieb.
Tvrdohlavé zotrvanie na vlastných návrhoch, ako aj umelé naťahovanie schôdze, považujem za neprirodzené a nezrelé prejavy práce parlamentu. Pritom iste chápem, že v tejto situácii aj pre samotnú opozíciu iný nástroj, ako obštruovať, iný nástroj, ako obštruovať, jednoducho nemá pre to, aby bola vypočutá.
K úprave systému dôchodkového zabezpečenia na tejto pôde bolo povedané naozaj veľmi veľa. A ja som po skúsenostiach s rôznymi finančnými, bankovými a poisťovacími subjektmi skôr zástancom dôchodkového zabezpečenia prostredníctvom garancií štátom. Som za silný prvý dôchodkový pilier, avšak pod prísnym verejným drobnohľadom pri kumulovaní a čerpaní získaných zdrojov. Som za princíp solidarizácie spoločnosti v tejto otázke, v zabezpečení, v dôchodkovom zabezpečení, ktoré štát má garantovať a zabezpečovať.
Priznávam sa, že ja sa obávam toho, nakoľko sa na druhý pilier môžeme spoľahnúť. A mrzí ma vyšší stupeň dôvery v správcovské spoločnosti, ako je stupeň dôvery v samotný štát. Mrzí ma to o to viac, že všetci ako poslanci reprezentujeme štát. Ja za prirodzené považujem stupeň dôvery a kredibility štátu a jednotlivých inštitúcií zvyšovať.
Ako poslanci by sme mali zabezpečiť čo najväčšiu stabilitu a dať čo najväčšie garancie občanom na zabezpečenie ich budúcich dôchodkov. A ak predsa len niekto chce mať dôchodkovú zábezpeku nad rámec základu, mal by dostať túto možnosť.
Vážené dámy, vážení páni, z radov opozície najviac vyjadrení vzišlo práve na zabezpečenie dôchodkového systému. Avšak ja v oveľa väčšej miere s obavami vnímam dopady prerokovávaného zákona na živnostníkov a účastníkov dohôd o vykonaní práce. Rovnako ako moji predrečníci a aj zástupcovia nášho hnutia, ja zastávam názor, že za solidarizačný nástroj nemožno považovať, nemožno považovať zvýšenie odvodov pre živnostníkov a dohodárov, pretože ich nemožno považovať za stav, ktorý by sa mal solidarizovať. V najlepšom prípade možno živnostníkov a dohodárov považovať možno za ekonomicky strednú vrstvu obyvateľstva. To, že je niekto zárobkovo samostatný, ešte neznamená, že je bohatý a generuje neprimeraný a vysoký zisk, ktorý by tohoto človeka predurčil na solidarizáciu sa s chudobnejším obyvateľstvom. Väčšina živnostníkov už dnes ledva prežíva. Živnostníkmi sú dnes v podstate i klasickí zamestnanci, ktorých už na klasickú pracovnú zmluvu zamestnávatelia pre neúmernú záťaž, pre neúmernú odvodovú záťaž nemohli a nemôžu zamestnať. Väčšina zamestnávateľov dnes zamestnáva ľudí na dohodu, prípadne ako samostatne zárobkovo činnú osobu, pretože pomaly už žiaden zamestnávateľ nie je schopný zabezpečiť komfort riadnej pracovnej zmluvy so všetkými pre zamestnanca platnými podmienkami a zamestnaneckými právami.
Žiaľ, či sa to niekomu páči, alebo nie, práve živnostníci a zamestnávanie na dohodu odráža skutočnú realitu slovenského pracovného trhu. A je falošné a klamaním seba samých, ak ako dôvod, pre ktorý zvýšené odvody zavádzame, označujeme obchádzanie zákona a špekulácie.
Myslím si, že takýto postoj môže zastať iba ten, kto je ďaleko od reality a vďaka vlastnej istote prestal byť voči tým, na ktorých zákon dopadne, empatický. Bolo by predsa veľmi trúfalé tvrdiť, že osemsto tisíc dohodárov a tristo tisíc živnostníkov zákony a štát obchádza. Všetci predsa dobre vieme, že to nie je celkom korektné a ani pravdivé tvrdenie.
Myslím si, že skôr ako obchádzanie živnostníkmi a tými, čo zamestnávajú na dohody, nás na príjmoch do štátnej pokladne ukracujú tí, čo cez rôzne transakcie a prechodné hybridné formy svojich s. r. o. unikajú pred zákonmi a účinným zásahom daňových a iných kontrol.
Privítala by som radšej, aby zameranie sa na konsolidáciu verejných financií išlo týmto smerom. Pre tieto tvrdenia aj preto, čo som povedala, považujem nastavenie zákona, a hlavne neústupný postoj k prijatiu navrhovaných zmien opozície, hlavne čo sa týka otázok zvýšených odvodov voči živnostníkom a voči dohodárom, za protichodný voči proklamovaným a sľubovaným istotám a zábezpekám, ktoré vo voľbách SMER dal svojim voličom.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Naozaj, k pánu kolegovi Čížovi, je tu krátko, tri mesiace ma pozná a nevie ma osloviť podľa môjho mena. Teda neviem, keď by som ho oslovil "pán kolega Kríž", že ako by to bolo? Naozaj týmto krížom je asi táto Národná rada.
Ale z toho všetkého, chcem poďakovať vám, kolegovia z ľavej strany spektra, že naozaj toľkí ste reagovali. Už v tých posledných dňoch sa mi tak zdalo, že smeráci ako keby ste tuná už zaspávali a vôbec nereagovali. Takže zrejme, Ľuboš, asi ten príspevok nebol až taký najhorší, keď toľko reakcií bolo z vládnej strany SMER-u, keď ste toľkí reagovali.
Áno, veľakrát chodíme do Čile, možno do Južnej Ameriky alebo kde-kade. Ja by som zostal naozaj v Európe a najradšej by som zostal v našej krajine. Nesľubujme nejaké prehnané Švajčiarsko tuná. Ani Švajčiarsko nie je tou krajinou, ktorú by sme mali nasledovať. Ja si to nemyslím. Tá cesta je naša, tá je tá najlepšia. Švajčiarsko, aj keď je jednou z najbohatších krajín v Európe a s veľmi vysokou životnou úrovňou, všetko majú, naozaj čo sa týka hmotných dobier, sú na veľmi vysokej úrovni. Určite mnohí ste boli v tejto krajine. Ale ani toto nie je cesta. Si predstavte, táto krajina, čo sa týka suicidií, je na prvom mieste nie v Európe, ale na svete. Všetko máš, všetko ťa zahŕňa tým dobrom a možno aj tým vysokým dôchodkom, a predsa ťa to nenapĺňa, pán kolega Blaha, šťastím. Teda hmotné dobro, to nie je len to, čo človeka napĺňa šťastím, ale to je komplex dobier.
Ďakujem za slovo.

Pekne popoludnie želám. Vážená pani predsedajúca, pani podpredsedníčka, vážený a milý pán minister, pán spravodajca, milé dámy, milí páni, dovoľte mi niekoľko slov, aj aby ja som povedal o zákone o sociálnom poistení, ktorý je tu prakticky už tretí týždeň na našich stoloch a laviciach. Tým, že je taká naozaj rozsiahla rozprava, ktorá sa vedie, taký maratón niekoľkodňový, je zjavné, že tento zákon je veľmi, veľmi vážny.
Dovoľte mi, aby som začal vetou, ktorou som vlastne skončil ten predchádzajúci príspevok, keď som vystúpil v skrátenom legislatívnom konaní. Tak tá veta, na pripomenutie, je: "Pripadol mi diel v kraji prekrásnom, je to znamenité dedičstvo." Je to kráľovský citát. Je to myšlienka, od ktorej som odvíjal trošku aj tú svoju rozpravu, hľadiac aj na budúce generácie a na budúcnosť  Slovenska. A naozaj som si kládol aj tú otázku, že či ostane vôbec nejaké dedičstvo, nie znamenité, ale či vôbec nejaké dedičstvo ostane našim deťom, našim vnukom. Ak by sa táto spoločnosť mala správať takto, že žije len teraz, v tejto chvíli, bolo by to veľmi, veľmi zlé. Zodpovedný otec rodiny sa správa tak, že nežije len túto chvíľu, tento deň. Zodpovedná rodina sa rovnako nespráva tak, že žije len túto chvíľu, ale myslí aj na zajtrajšok, aj na tie ďalšie generácie.
Diel v kraji prekrásnom, dovolím si povedať, že patrí aj jeden a pol milióna sporiteľom v druhom pilieri. Sú to občania, ktorí si bezmála šesť rokov vlastne šetrili alebo sporili na svoj budúci dôchodok. Vláda istôt, ktorá si hovorí, že je vládou istôt, tak ako to už dnes bolo tu spomínané, že na druhý pilier sa nebude siahať, to prisľúbil vtedajší predseda strany SMER, terajší premiér Fico, v marci. Aj stále je aj predseda, veď áno, áno, však samozrejme je aj predsedom strany SMER, aj predsedom vlády, má dvojitú kumulovanú funkciu. Kolega ma tu opravuje. Tak sľúbil, že na druhý pilier sa siahať nebude. Je to zníženie odvodov vlastne viac ako 55 %, z 9 % znížiť, je tu júl, respektíve august, a tento návrh zákona je tu  znížiť toto sporenie.
Tento diel naozaj musí byť pre vládnu stranu SMER veľmi veľkým sústom. Ide tu naozaj, skutočne o 500 mil. eur, čo nie je malá suma. Ak by naozaj tieto peniaze kdesi do budúcna sa sporili alebo zostávali alebo dobre sa investovali, bolo by to na zváženie, ale ak je to na to aktuálne minutie, dovolím si povedať, že potom je to veľmi nezodpovedné. Tento diel patrí všetkým dôchodcom, súčasným aj budúcim, všetkým. Tento diel patrí takisto študentom. Študenti pracujúci na dohody o brigádnickej činnosti, tak ako tu predrečníci  spomínali, ja naozaj sa pripájam k tým ľuďom, aj keď niektorí ste tuná opačne boli pohoršení nad tým, že musia deti pracovať, 15-, 16-, 17-ročné. Ja si dovolím povedať, že v každej normálnej rodine a v každej domácnosti tie deti majú k pracovnej činnosti a pracovným návykom majú byť vedené od útleho detstva. To nie je zneužívaná práca, to je výchovný moment a výchovný aspekt. A keď sú tu už dohody o brigádnickej činnosti, spomeňme si každý z nás, keď sme zarobili prvú korunu, ktorú sme ju naozaj, možno sme zarobili nejakých sto korún a sme pracovali pol prázdnin alebo 500 korún a celé dva mesiace sme si odpracovali, koľko sme obracali tento peniaz  v ruke, kým sme ho minuli.
Naozaj nebolo to také rozšafné rozhadzovanie, ako dnes vidím mladých ľudí v uliciach. Hocikedy sa prejdem takto večer Bratislavou, ale hádam je to v ktorúkoľvek nočnú hodinu. Stalo sa mi, že som išiel aj v neskoršiu nočnú hodinu, a bezcieľne, keď vidím mladých ľudí, ktorí sedia pred krčmami, reštauráciami sedávať na uliciach, na chodníku, a len takto naozaj nezmyselne maria tento čas. Je naozaj oveľa, oveľa lepšie, keď zmysluplne títo mladí ľudia vytvárajú hodnoty a naozaj skrze túto prácu sú užitoční. Užitoční sú tejto spoločnosti, ale užitoční sú veľakrát svojim vlastným rodičom. Na Slovensku je veľa rodinných podnikov a mladí ľudia naozaj sú aktívne zapájaní a práve skrze tieto dohody do aktivít v týchto rodinných podnikoch.
Skupina študentov, možno sú to ale aj vysokoškoláci, áno, je tu hranica nejakých 25 rokov, kedy sa predpokladá, že tí študenti by mohli  doštudovať. Dnes je trošku trend naozaj iný, ako bol možno pred desiatimi rokmi len. Študenti dnes študujú, mnohí študujú aj dlhšie, nie preto, že na to nemajú alebo že sú hlúpi, ale preto, že sú tu dnes možnosti zahraničného štúdia, respektíve prerušia si toto štúdium, idú na jazykové vzdelávacie kurzy alebo idú za tým účelom do cudzej krajiny, aby sa zdokonalí v cudzom jazyku. Teda je to často, že títo študenti, a myslím si, že bude tento trend, ako je v západných krajinách, a nič výnimočne nebude, že keď budú študenti končiť a budú mať trebárs aj tridsať rokov. Pamätajme aj na týchto študentov, neboli by to len tí doktorandi spomínaní, ktorých spomínal aj pán minister, že doktorandi dostávajú v podstate od svojho kvázi zamestnávateľa, teda vysokej školy nejakú odmenu 500 alebo 600 eur. To je síce pravda, že je to tak. No ja si to tak dovolím porovnať so susednými krajinami, netreba ísť ďaleko, možno je to Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko, tak táto odmena týchto doktorandov je naozaj na takej úrovni, že tuná to nedosahujú ani mzdy normálnych zamestnancov, špičkových, a to sú to doktorandi. To doktorandské štúdium samozrejme má inú úroveň, ako má u nás, lebo sú to ľudia prakticky pripravovaní pre potreby praxe. Nerobia sa tie tituly len preto, aby som tie tituly mal, neštudujem len preto, aby som mal pred menom tituly, za menom, ale predovšetkým študujú na to, aby nadobudli svoje zručnosti a boli použiteľní špičkoví odborníci pre potreby praxe. Takto vyzerá v zahraniční ďalšie vzdelávanie. To je to doktorandské štúdium, to je vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa.
Rovnako tých dohodárov sme spomínali, že je tu osemsto tisíc. Áno, samozrejme mohli by sme viesť polemiky, či tých dohodárov je osemsto tisíc. Je to skoro až milión, bolo to až skoro milión občanov. Určite to nebude v počte ľudí, ale v počte asi tých dohôd, lebo môžu byť tí študenti, zvlášť študenti, ale aj dôchodcovia, ktorí si vylepšujú na svoj dôchodok, tak v podstate tie dohody môžu mať, jedna osoba môže mať aj jeden až tri, aj štyri dohody, čím si takto prilepšujú. Ak by sme zaťažili tieto dohody, tiež to tu už bolo tak spomínané, ťažko sa už tu aj neopakovať. Tak ako aj pán predseda v úvode svojej reči v tomto parlamente hovoril, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, tak hádam ani dvakrát tú istú reč nepovieš. Ani ja ju nepoviem dvakrát tú istú, hoci mám nejaký ten koncept pripravený, ale tú istú reč určite nepoviem, aj keď by sa mohlo povedať, že obsahovo sa dostávame k tomu istému.
Dotknem sa problematiky, ktorá bola tu spomínaná, a to je tých chýbajúcich 500 mil. eur v štátnom rozpočte. Ja som to už spomínal, ale dovoľte, aby som to pripomenul, lebo to je, ja túto skutočnosť považujem naozaj za veľmi, veľmi vážnu. Ak jeden deň je to suma 250 mil., a za jeden víkend, sobotu, nedeľu a pondelok je to odrazu 500 mil., ktoré chýba v štátnom rozpočte, myslím si, že to je obrovská suma, aby narástla za dva dni na raz takú  sumu. Je to naozaj veľmi veľa, 500 mil. eur žeby chýbalo ako v štátnom rozpočte a vládna strana SMER, ktorá hlasovala za tento štátny rozpočet ešte zhruba takto pred rokom, a žeby si schválila takúto dieru. Mám veľkú pochybnosť, že by tomu tak bolo.
Kolega Štefanec, on sa tak veľmi pekne tejto problematike dlhšie venoval, aj to podrobne rozanalyzoval a dospel k sume 644,5 mil. eur. Naozaj ja si kladiem a kladiem aj vám  túto otázku: Ak minulý rok samospráva mala prebytok 30 mil. eur, ako je to možné a kto to vymyslel, že pre tento rok má byť tento deficit 96 mil. eur? Spolu je to 126 mil. eur. Naozaj je to obrovská suma a neviem čo by naozaj povedali títo starostovia a možno samosprávne celky, že takáto skutočnosť tu je. Kto a prečo vymyslel núdzový nákup ropy v objeme 95 mil. eur práve teraz a práve z verejných zdrojov? Ja si kladiem túto otázku a pýtam sa, prečo je tomu tak? Prečo v roku 2012 nepríde rozpočtová dividenda v objeme 40 mil. eur? Prečo vláda istôt presúva túto dividendu na rok 2013? Pýtam sa prečo? Pýtam sa, prečo ministerstvo životného prostredia nezrealizuje predaj CO2 kvót v objeme 27 mil. eur? Pýtam sa prečo?
Áno, oplatí sa bojovať o také znamenité dedičstvo, akým je druhý pilier dôchodkového sporenia. Pán minister, oplatí sa bojovať naozaj o mesiac skôr, aby, tých 40 mil. eur tiež nie je k zahodeniu, aby sme tuná rokovali tretí týždeň a bojovali o to, o tieto peniaze z druhého piliera.
Ak by som to tak zhrnul a porovnal tu pána kolegu Štefanca, ktorý narátal 645, zaokrúhlene 645 mil. eur, a na druhej strane počuli sme tuná správu Medzinárodného menového fondu, ktorá hovorí, že 17. júla, keď teda prebehla táto kontrola, tak v štátnom rozpočte nechýba nič. A ja sa teraz pýtam, keď nechýba v tom štátnom rozpočte nič, ak teda nechýba, a teraz takto sa nahrabú tie ďalšie peniaze, pýtam sa, kam pôjdu? Kam pôjdu tieto peniaze? Pre koho sú určené? Pre občanov tejto krajiny? Veď im patrí toto znamenité dedičstvo. Komu snáď patrí? Kto by si mohol uzurpovať také právo, že je to moje? Celý tento podiel komu patrí? - pýtam sa. Poprosil by som, ak by som dostal na to odpoveď, veľmi by som sa tešil.
Dovolil som si vo svojich úvahách, nakoľko to neviem, že kam sú nasmerované tieto finančné prostriedky, možno zdanlivo odbehnem málinko od témy, ale možno len zdanlivo, ale súvisí to veľmi. Lebo aj v spoločnosti toľkokrát sme hovorili, že či ten systém sociálny a zdravotnícky dá sa seknúť, tu končí sociálny a tu začína zdravotnícky a naopak. Dovolím si povedať, že to sú tak spojené nádoby, ony sú veľmi, veľmi úzko prepojené, kde sa to veľmi nedádiferencovať, kde vlastne končí zdravotníctvo a začína sociálny problém, respektíve kde končí sociálny problém a kde začína zdravotnícky problém. Preto keď vo svojich úvahách dovolil som si byť taký smelší a keď sa hovorí tuná o tom, že bude jedna zdravotná poisťovňa, teda bude to len Všeobecná zdravotná poisťovňa, doposiaľ máme na tom zdravotníckom trhu, v úvodzovkách, tri zdravotné poisťovne, sú tu dve neštátne, a tak v takom hrubom prepočte odkúpenie týchto dvoch zdravotných poisťovní stálo by to nejakú tú miliardu. Pýtam sa, tých snáď 500 mil. eur je pripravených ako časť balíka na odkúpenie týchto dvoch zdravotných poisťovní? Je to otázka, ja sa pýtam, či je to na to, alebo kam pôjdu v skutočnosti tieto finančné prostriedky.
Ak som spomenul tuná to zdravotníctvo a tú sociálnu sféru a rovnako aj vládu istôt, teraz mi to prepáčte, nebude to presne adresované vládnej strane  SMER, ale hádam nám všetkým za posledných dvadsať dva rokov. V tejto Bratislave prežívam tu tieto chvíle ani nie tak dlho, kedysi v minulosti som prichádzal do tohto hlavného mesta skôr ako návštevník a turista, veľmi rád som tu prichádzal, ale ešte radšej som sa vracal do svojho rodného kraja na východné Slovensko. A je tomu aj teraz. Ale všímam si tu okolie a všímam si tých ľudí, ktorí tu žijú. A bolo to už aj pred tým a je to stále za celých tých dvadsať dva rokov.
Toho týždňa niekoľkokrát opakovane ráno stretávam ženu uprostred leta. My tu máme krásnu klímu. Táto žena chodí v kožuchu, plná taška, včera mala nákup, myslel som si, že bol to nákup. Mala tam nejaké buchty z hypermarketu. Keď sa tak trošku poodchýlila, mal som možnosť nahliadnuť jej do tej tašky, tak okrem toho nákupu tam nebolo nič. Boli to len smeti. Boli to kelímky, igelitové sáčky. Zozadu keď som pozeral sa na tú ženu, sedela na lavičke, odpočívala, oddychovala, sivé vlasy. Myslel som si, že je to veľmi, veľmi stará žena. Keď sa postavila, neviem, ťažko bolo odhadnúť ten vek. Ale my tu rokujeme o zákone o sociálnom poistení. Ja sa pýtam, aká je tá sociálna sieť u nás na Slovensku? Pýtam sa, aká je? Aká je za tieto roky? A to patrí nám všetkým, aby sme sa nad tým naozaj zamysleli. Koľko takýchto ľudí stojí pred kostolmi, pred hypermarketmi s takto natrčenou dlaňou a koľkokrát a naozaj všetkých, však vrátane aj toho teraz sme tu aj poslanci, ja to, prepáčte za výraz, ale poviem to takto, nás citovo vydierajú. Ja sa pýtam, táto krajina - to je ten diel v kraji prekrásnom, ktorý si zaslúži človek? Či snáď táto žena, ktorú som takto mal možnosť stretávať, je menej ako ktokoľvek z nás. Nezaslúži si ten podiel? Nezaslúži si časť z toho znamenitého dedičstva? Ako myslí tento sociálny systém na týchto ľudí?
Pozrite sa, možno keď, dovolím si povedať aj takúto vetu, ale možno bude chápaná veľmi zle, nerád by som bol, ak by bola tak chápaná, ale porovnám to s jednou krajinou, európskou, je to Malta. Ja osobne som tam nebol, ale naše deti sú teraz také rozbehané, že tie majú viac toho sveta prejdeného ako my samotní. A na Maltu, keď by ste prišli a chceli by ste žobrať, jednoducho nie je to možné. Je to ostrovná krajina a Malťania vychádzajú zo zaujímavej filozofie: ak si mal na lietadlo, ak si mal na loď, alebo možnože si sa preplavil tam "plťou", tak musíš mať aj na to, aby si v tejto krajine mohol prebývať a žiť. Inými slovami je tam zákaz žobrania. Ale to nie je, to nestačí prijať aj zákonom zákaz žobrať a aby na uliciach sme týchto ľudí nestretávali, lebo bolo by to veľmi, veľmi málo. Ale naozaj táto spoločnosť je, aby bola teda schopná postarať sa o týchto ľudí.
Dovolím si spomenúť svojho brata, ktorý je farárom v Žakovciach, možno ho niektorí poznáte, možno niektorí nie. A možno ste aj počuli ten jeho výrok, ktorý hovorí, že spoločnosť a životná úroveň spoločnosti, aby nebola meraná podľa objemu vody, koľko človek spotrebuje, možno mydla, možno prášku,možno podľa toho, ako sme schopní rýchlo postaviť banky, ktoré sme tu spomínali, tie dokážeme hádam luftom, raz-dva postaviť, a podľa spotrebného koša, ktorý tu aj spomínal pán kolega Mihál. To nie je meradlom. Aj pán prezident to spomenul vo svojom slávnostnom príhovore tu v Národnej rade. Ale aby životná úroveň spoločnosti bola meraná podľa schopnosti, ako je schopná postarať sa o núdznych, hladných, biedny, trpiacich, zomierajúcich, dlhodobo chorých. Pozrime sa, ako to vyzerá v dnešnej našej spoločnosti. Súhlasím s pánom premiérom v tom, v tejto veci, že zdravotné poisťovne nemali by tvoriť zisk. Hej? Áno, aj keď na druhej strane, ak som zodpovedný podnikateľ, mojou povinnosťou, mojou povinnosťou je tvoriť zisk. Tvoriť zisk minimálne na úrovni možno 10-, 15-, možno aj do tých 20 %. Je to tvojou povinnosťou, ak vedieš podnik. Ak prestaneš ho tvoriť, jednoducho firma ide do krachu. Ale aby to bolo uvážlivé. Nemôže tu byť zdravotná poisťovňa na jednej strane, ktorá vytvorí zisk enormný, a na druhej strane tí istí poistenci tej istej zdravotnej poisťovni a jednoducho nie je o nich postarané. Zo skúsenosti, dovoľte mi, aby som tu tiež spomenul nejaký príklad.

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás, pán poslanec, rokujeme o vládnom návrhu zákona o sociálnom poistení. Nerada vás prerušujem, ale fakt je, hovorme k zákonu. Dobre? Poprosím vás.

Kuffa, Štefan, poslanec NR SR
Ďakujem. Môžem hovoriť, kolegovia? (Nezrozumiteľné hlasy z pléna.) Hovorím k veci. No ak vás to nezaujíma niektorých, môžete odísť, ale je to k veci. Súvisí to so zákonom o sociálnom poistení a tá sociálna sieť naozaj súvisí aj so zdravotníctvom. Súvisí to.
Často máme tuná skupiny ľudí, ktorí sa ocitajú kdesi na okraji spoločnosti, a naozaj táto spoločnosť nejaví záujem o týchto ľudí. Mechanizmus automatickej úpravy dôchodkového veku v závislosti od dynamiky vývoja priemernej strednej dĺžky života od 1. januára 2017 spoločne pre mužov a pre ženy, to je snáď tým znamenitým dedičstvom, ktoré predkladáte? Vláda istôt by mohla pre ženy navrhnúť iný, spravodlivejší mechanizmus. Dovolím si to povedať, ak ste vládou istôt, skúste sa zamyslieť nad touto skupinou v dôchodkovom systéme. Materstvo, dovolím si povedať, z dlhodobého hľadiska nieže je málo doceňované, ale materstvo je zaznávané. Matka starajúca sa o deti, veď to je tá najlepšia investícia, to je ten najlepší dôchodok, ktorého sa môžeš dožiť. Nie či je to ten prvý alebo druhý pilier, teraz sa budeme pretláčať, ktorý je ten lepší. Ale najlepšou investíciou je naozaj výchova a vzdelanie svojich vlastných detí. Matky veľakrát naozaj sú tu zaznávané a toto materstvo nie je doceňované.
Spomínané to tu bolo, zodpovedný hospodár je ten, ktorý vie viac šetriť a menej míňať. Skúsme sa pozrieť naozaj, ako to u nás vyzerá, v našej krajine. Stúpajúca nezamestnanosť s negatívnym dopadom na manželstvá a rodiny, korupcia, zlodejina, nespravodlivosť, veľmi nízka vymožiteľnosť práva, ponižovanie, osočovanie, utŕhanie na cti, urážky a agresia, gemblerstvo, alkoholizmus, drogy, to všetko ničiace mnohých ľudí a mnohé rodiny. Vysoký rozpad manželstiev, sexuálna voľnosť a agresia zo strany médií, na dôchodku arcibiskup na titulnej strane vedľa polonahej ženy, neúcta, arogancia k starším ľuďom, rozpad medziľudských vzťahov, strata citu pre spravodlivosť, strata citu pre pokoj a dobro, zaznávaná a vysmievaná rodina, zaznávané a vysmievané tradičné manželstvo, posmech, priam rehot z morálnych hodnôt a tradícií, šikanujúca byrokracia, vysoké daňové zaťaženie, tlak, neraz až agresivita voči rodine, vytvárať dojem a priam hystericky nadradzovať iné skupiny ľudí vysoko nad základné ľudské práva, slobodu prejavu, slobodu svedomia. Aká je skutočná životná úroveň tejto krajiny?
Najväčším paradoxom možno pri tejto dlhodobej diskusii, ktorá sa tu vedie, tak mám taký pocit, ako by aj jedna, aj druhá strana bojovala za spravodlivú vec. Cez tieto dni, ja som vás pozorne počúval, kolegovia, kde je teda v skutočnosti tá pravda? Čo je to dobro? Čo je to to znamenité dedičstvo? Kto tu ukazuje silu svojho ramena? Skúsme sa nad týmito slovami zamyslieť.
Pán minister nabral odvahu a vo svojom vystúpení, pozorne som ho počúval, nereagoval som faktickou poznámkou, ale na záver dovolím si reagovať aj na pána ministra. Bola to veľmi pekná reč, aj plamenistá, malo to náboj emócií. A spomínal ten kríž, ktorý je ochotný niesť na svojich pleciach a je ochotný ho vyniesť na Golgotu. Pán minister, máte tú silu? Máte tú silu vyniesť tento kríž na túto Golgotu? Viete, kríž na Golgotu sa len nevynáša, ale na Golgote sa zomiera.
Ďakujem za pozornosť. (Hlasy z pléna.) Áno, ale trvalo to ešte dva dni, aby bolo potom aj to víťazstvo. Áno, ďakujem.