Videokanál klubu

Ďakujem. Pán predsedajúci, pán predseda, kolegovia poslanci, hostia, pôvodne som nemal záujem vystúpiť v prvom čítaní, ale až v druhom čítaní, ale vzhľadom na písomnú rozpravu aspoň v krátkosti vystúpim.
V súlade s tým, čo hovoril pán predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, považujem za potrebné povedať, že je možné že som v osobnom záujme, aj keď to vnútorne necítim, pretože ešte donedávna som bol aktívnym koncipientom, aj keď stále nie som advokátom.
K veci, obmedzenie počtu koncipientov na jedného advokáta vítam. Mohlo by to zabezpečiť zvýšenú kvalitu vedenia koncipienta školiteľom. Dokonca by som za určitých okolností si vedel predstaviť aj zvýšenie praxe na päť rokov. Privítal by som to, keď si zoberieme, že napríklad v roku 1936 keď senát prerokovával zákon o advokácii, bola prax päť rokov, pričom sa pokúšali novelizovať alebo zvýšiť túto prax na o niečo viacej z toho dôvodu, že toho času bol neuveriteľný dynamický vývoj, ale aj cez to všetko návrh zvýšiť koncipientskú prax na päť rokov, považujem za nedôvodný a neodôvodnený.
Podľa súčasného znenia zákona, ako aj predloženej novely je zvýšenie advokátskej praxe neodôvodnené, a to z nasledujúcich dôvodov: Dnes neplatí priama úmera medzi tým, medzi časom stráveným ako koncipientom a kvalitou jeho odbornosti po uplynutí praxe. Priama úmera platí medzi tým ako sa školiteľ venuje, alebo nevenuje svojim koncipientom. Toto je ten najzásadnejší problém, venovanie sa školiteľa koncipientom.
K seminárom. Podľa mňa semináre sú jediným, a podotýkam, jediným záväzným a v súčasnosti vynútiteľným spôsobom zvyšovania kvality odbornosti koncipientov. Podľa môjho názoru neexistuje žiadny iný spôsob ako vynútiť zvyšovanie kvality, ako je ten seminár. Tu mi prináleží povedať, že semináre koncipientov, ktoré organizovala Slovenská advokátska komora, boli, čo sa týka prednášajúcich, na vysokej, teda kvalitnej úrovni, čo som bol, čoho som bol svedkom, a bol som rád a bolo iba na samotnom koncipientovi, či sa zúčastní, alebo nezúčastní.
Predrečník spomenul zavedenie práva na verejnú prezentáciu a reklamu služieb. Môže sa to javiť ako vhodné, ale ja si to nemyslím. Keď si vezmem, že týmto sa približuje advokátsky stav k určitej komercionalizácii, a toto podľa mňa neprináleží slobodnému povolaniu, akými advokáti sú. Zdá sa mi, že týmto sa oddeľujeme.
Ja si počkám na tú prax, ako sa to vyvinie, že či veľké advokátske kancelárie neprevalcujú tie malé práve tými bilbordmi, ktoré spomínal pán Gál, ja si to viem tiež predstaviť a očakávam to.
Na záver. Mrzí ma, že zvyšovaním koncipientskej praxe na päť rokov, neriešime koreň problému. Koreňom problémov sú minimálne dva dôvody. Prvým je zrejme nedostatočné a viacmenej fakultatívne nevenovanie sa školiteľa svojmu koncipientovi. Toto je zásadný problém, že toto nie je vynútiteľné, aby sa školiteľ venoval svojmu koncipientovi. Je to iba na advokátovi, či chce mať dobrých a kvalitných koncipientov, alebo nie. A podľa mojej skúsenosti, nie osobných, ale skúseností kolegov, toto venovanie je skôr nevenovanie ako venovanie.
A druhým problémom, ktorý sa pokúša táto novela riešiť, je problém úplne iný, z úplne iného súdka, a to je, že tu máme nadmerný počet právnikov, nadmerný počet absolventov vysokých škôl. Na Slovensku máme, čo si pamätám, 6 vysokých právnických škôl. Ja už dúfam, že nie 7. Bolo avizované, že ich bude sedem. Kolegovia, v Českej republike sú štyri právnické školy. My ich máme šesť. Ďakujem.

Ďakujem. Mal som pocit teraz, že tvoje vystúpenie zaujíma strašne veľa poslancov, ale je jedenásta hodina, takže ide hlasovanie. Jeden moment z vystúpenia. Mňa tak isto pri návrhu tohto zákona prekvapilo to, že tento zákon predkladá sociálnodemokratická vláda, ktorá často hovorí o ochrane pracujúcich a tých, čo ťahajú za kratší koniec. Vieme, že prax týchto koncipientov býva, tak ako si spomínal vo vystúpení, často buď v poddanskom, alebo nevoľníckom vzťahu a ja by som teda v tomto duchu nabádal aj pána ministra, či by sa v duchu sociálnodemokratických tradícií nezamyslel nad tým, aby bola aj do zákona zapracovaná, zapracovaný štatút o tom, koľko ten koncipient by mal mať minimálnu mzdu. Štatút minimálnej mzdy v nasledujúcich bodoch programu v Zákonníku práce budeme preberať a tuná, tak ako si spomínal vo vystúpení, sa mi zdá, že odrazu má čosi riešiť ten nenávidený trh, ten, ktorý nevie vyriešiť nič, myslím si, že koncipienti ťahajú za kratší koniec, z tvojho pohľadu sú uvaľovaní do nevoľníctva, takže nabádam aj pána ministra týmto, aby neuvaľoval budúcich možno kolegov do nevoľníckeho vzťahu na 5 rokov, ale ochránil ich napríklad tým, že bude stanovená ich minimálna mzda na nejakej úrovni. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Príspevky pána Beblavého sú takým príjemným osviežením a všimol som si, že častokrát pracuje takým systémom komparácie, porovnávania, jednoducho povedané, systémom, že ako to robia inde. Ja si tiež myslím, že toto je dobrá cesta. Mňa častokrát premkne obava, keď počujem slová priekopnícke, pionierske a neviem čo, lebo to v našich končinách nikdy nedopadlo dobre, keď sme takúto ambíciu mali. Nie že by som teda našej krajine neveril, ale naozaj nikdy to nejako slávne nedopadlo a pán Beblavý to veľmi pekne porovnal, že ako to robia alebo ako to funguje, alebo ako je to v iných krajinách a z toho jasne vyšlo úplne dokázateľne, že znova by sme sa mali posunúť niekde na úplne hranu, čo tomuto, myslím si, že nesvedčí. Ja si ešte dovolím takú malú poznámku, že táto metóda komparácie alebo nejako porovnávania ako to robia inde, zdá sa, nie je pracovnou metódou našej vlády a naša vláda, zdá sa, že nechce týmto systémom pracovať a dokonca si možno za určitý čas aj zistíme, že sa ho bojí, lebo keby sme pracovali týmto systémom, tak zistíme, že inde to robia ináč a lepšie, a dôkazom toho je aj to, že napríklad včera sme neschválili ten môj v zásade nevinný návrh, aby sme sa pozreli, že ako robia, a teraz ho nazvem ten zákon tak, ako správne by sa mal volať, to znamená mýtno-čipový zákon a nie zákon o IDS, čiže toto ste odmietli, čiže nechceli ste vedieť, ako to robia inde, a dokonca vás ani nezaujímalo, že koľko to prípadne inde v iných krajinách bude stáť. Čiže toto ma mrzí, metóda komparácie, metóda porovnávania bola celkom dobrá metóda. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pani Žitňanská hovorila o stave justícii, nedá mi aby som znova nespomenul jeden príbeh zo života. Strelili mi do môjho psa, mal myslím 40 vnútorných, 70 vonkajších stehov, to znamená bolo z neho rešeto, človek, ktorý to urobil je známy, ale, samozrejme, nič sa mu nestalo. V tejto krajine fušujú do remesla advokátom už aj policajti, aj prokurátori, aj sudcovia, častokrát ani si netreba najať toho advokáta, čiže to dávam taký podnet, že by ste si mali chrániť svoju prácu, a to keď hovoríme o tom stave tej justície, čiže niekto bol schopný sa podpísať a uznať to, že ten človek vypovedal, že z dvoch metrov strelil do toho psa, smerom k tomu psovi, ale nie si je istý, či ho trafil, výsledok je teraz som spomínal 110 stehov. Čiže v tejto krajine je pod takúto výpoveď ju schopný uznať policajt aj prokurátor, to znamená, mňa napadá otázka, že kto všetko v tejto krajine už disponuje okrúhlou pečiatkou a pod čo všetko je u nás niekto schopný sa podpísať? Ja sa na to budem pýtať tuná aj pána Tichého, keď bude prednášať správu o prokuratúre, až potom sa človek dozvie, znova keď teda vychádzam z toho, že v akom stave je naša justícia, že ten daný prokurátor, že to je už dynastia, to už ani neni, to už je úplne dynastický spôsob, že jeho brat je prokurátor v inom meste, jeho mama je sudkyňa v inom meste a jeho otec sudca v inom meste a už len to, že teda tú informáciu som dostal len sprostredkovane, hovorím, že ten človek má ML-ko mercedes, bejzbalovú pálku v ňom a bundu Thor Steinar, čiže toto je tiež vec, ku ktorej sme sa mi postupom času dopracovali a v takomto stave naša justícia je a pani Žitňanská, ale aj iní ľudia, ktorí, myslím, si predstavujú taký veľký projekt, čo by sa malo diať, niekedy mám pocit, ako keby z Marsu ich tá sonda sem poslala, a oni to zistili, že v akom stave tá justícia je, lebo podľa mňa čiastočne toho tí ľudia boli aj účastníkmi. Ďakujem.

Ďakujem. Ďakujem, pán minister, že ste vystúpili v rozprave, a nie v záverečnom slove. Ja si dovolím povedať, to som vravel, že ja aj oceňujem tú snahu, že viac-menej prišlo k stretnutiam jednak so zástupcami tretieho sektora, a mám pocit, že bolo aj deklarované, že nebude vlastne pustený do žiadneho režimu, alebo spochybnený vôbec režim na základe dvestojedenástky, ktorý funguje, takže ako keby aj na základe nejakej vašej deklarácie dúfam, že k tomu príde.
Ja som sa snažil v rozprave povedať to, že takisto sme boli v minulom období, nechcem to nazvať slovami strašení, ale vystríhaní pred problémami, že hrozia obrovské sankcie. A uplynulo trinásť mesiacov odvtedy, takže keby sme sa boli mali možnosť zamerať nad tým, že či, ak ministerstvo bolo teda pritlačené do nejakej časovej tiesne z hľadiska hrozby sankcií vyplývajúcej z transpozičného deficitu, tak či neexistovala nejaká časová kapacita, a to bola tá otázka na to, aby sme to upravili sólo v zákone.
A keďže sa k tomu nedostalo, preto som, alebo ministerstvo vyhodnotilo, že nie je, ja som si dovolil ten procedurálny návrh dať, aby možno tá časová kapacita vznikla, pretože legislatívne to vieme rátať na týždne, a nemám pocit, že pri prijatí kvalitnej normy by sme mali byť tlačení nie strašením, ale minimálne teda výzvami, že nám hrozia obrovské sankcie.
Ďakujem.

Ďakujem. Ďakujem obom kolegom z klubu, ktorí viac-menej potvrdili eleganciu súčasnej právnej úpravy zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
K pánovi poslancovi Briximu, ja som spomínal ten časový deficit, ktorý v zmysle úpravy o opätovnom použití informácií máme, je to od roku 2004. Nechcel som sa celkom venovať až úplne tej histórii, ako to bolo, pretože malo sa za to, že táto transpozícia do zákona č. 211/2000 Z. z. patrí, a od roku 2005 mám pocit, sa malo za to, že viac-menej túto otázku nemusíme riešiť, keďže máme sólo normu o informáciách.
Následne sa ale pristúpilo k tomu, že norma bude musieť byť prijatá, a tak ako som spomínal, aj za čias predchádzajúcej vlády, myslím, že to bolo práve letné obdobie roku 2011, prišlo k tomu, aby sme túto vec transponovali. Odvtedy uplynulo trinásť mesiacov a myslím si, že keďže sme to nespravili vtedy a nespravilo sa to tak, že spravíme dve sólo právne úpravy, ktoré budú mať jeden režim o slobodnom prístupe k informáciám, druhý o opätovnom použití informácií, tak nie je celkom namieste otázka, alebo teda tá výtka, že musíme a hneď a ihneď.
Máme možnosť sa nad tým zamyslieť. A tým, že je tak veľký časový posun, neexistuje podľa mňa teraz. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Chcem v tejto chvíli tak ozaj s vďakou zaspomínať na pána Langoša, tvorcu tohto zákona. Myslím si, že to, čo tu doteraz bolo povedané, je pravda. Ja to tak cítim na základe osobných skúseností, že tento zákon je veľmi nadčasový, aj slovo elegantné je celkom elegantné v tejto súvislosti, a je to zákon, ktorý je funkčný. A tú funkčnosť by som si dovolil ako človek, ktorý s ním viac rokov pracoval, potvrdiť aj tými skúsenosťami, že dokázal vytáčať mnohých pracovníkov, ktorí prichádzali s ním do styku na strane povinnej osoby, do vysokých otáčok.
Mnohokrát to boli veľmi rozumní páni hodní úcty, ale keď som s nimi rozprával, že ale veď, pán generálny riaditeľ, my skutočne musíme. To ozaj musíme takúto vec spustiť? A viete, boli to praktické skúsenosti, ktoré hovoria o tom, že náš občan je mnohokrát ešte stále, tak ako v tých finančných službách, keď sme sa tu pred chvíľočkou bavili, aj v tomto ohľade nerozhľadený, mnohokrát nevie, čo všetko môže. A práve tento zákon mu ukazuje občiansku moc, na čo všetko sa môže spýtať, a ozaj tí páni generálni riaditelia museli ustúpiť, áno, my túto vec musíme povedať a občan má právo vedieť, ako sa finančné prostriedky tohto štátu pohybujú, od koho, kam a na čo.
Takže chcem sa veľmi pridať k tomu, aby návrh kolegu Viskupiča bol podporený a aby sme a priori nepripúšťali nejakú možnosť, ktorá možno by nemusela byť až taká nebezpečná, ale neotvárajme tie vrátka, pán minister, a nechajme to tak, že ak je tu možnosť ten zákon upraviť riešením, ktoré bude, teda tie bloky, tie databázy, bude možné vsunúť osobitným zákonom, tak ja by som prosil z úcty k tomu pánovi Langošovi, z úcty k tým občanom, ktorí sa vďaka tomuto zákonu učia mať úctu k verejným prostriedkom, teda počítať nielen vlastné peniažky, ale aj tie štátne, aby sme ho skutočne neotvárali.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám vnímame ako jeden z hlavných výdobytkov demokracie a míľnikov rozvoja občianskej spoločnosti na Slovensku. Preto sme veľmi citliví na akékoľvek otváranie tohto zákona.
Nechcem tým tvrdiť, že navrhovaná novela nejakým zásadným spôsobom devalvuje súčasný právny stav, alebo súčasnú právnu normu, alebo že principiálne ohrozuje ducha, zmysel a vykonateľnosť platného zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
Predsa len, a v tom sa zhodujem s predrečníkom, ten platný zákon je naozaj stručný, jednoduchý, a viac-menej všeobecne zrozumiteľný a prehľadný, môžeme použiť aj pojem elegantný.
A pridaním týchto dodatočných jedenástich paragrafov písaných v dosť odlišnom duchu by som povedal, ako bol pripravený, alebo koncipovaný tento platný zákon, predsa len značne skomplikujeme a zneprehľadníme túto právnu normu, preto sa podobne ako môj predrečník pripájam k tomu názoru, že by bolo asi vhodnejšie ísť cestou osobitného právneho predpisu, podobne ako to predpokladala aj predchádzajúca vláda, a nenarušiť tú elegantnú a prehľadnú fazónu platného zákona. A pritom vyhovieť aj požiadavkám Európskej únie.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vidíme sa druhýkrát, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, napriek tomu, že kolegovia neprejavili záujem k predmetnému návrhu vystúpiť a pravdepodobne vystúpim sám, dovolil by som si povedať niekoľko, asi päť bodov k predkladanému návrhu. Mám za to, že predmetný návrh má nejakú históriu. Takisto tým, že ministerstvo pristúpilo k jeho predloženiu, tak pristúpilo k riešeniu transpozičného deficitu, ktorý vzhľadom na opakované informácie v našom právnom systéme, alebo teda naša republika voči Európskej únii má. Viem a akceptujem aj to, že z hľadiska toho vývoja, ktorý pri tej transpozičnej snahe bol, tak aj za predchádzajúcej vlády sa pani ministerka Žitňanská snažila viac-menej predložiť do parlamentu, či už tak ako súčasný pán predkladateľ, v režime, ktorý obsahuje zákon, alebo teda mechanizmus opätovného používania informácie v zákone 211 alebo úplne sólo normu, ktorá by sa venovala používaniu opakovaných informácií v inom a v zákone mimo zákonu 211.
Myslím si, a z tohto miesta chcem povedať, že ten režim a takisto som bol za to, aby bol predložený zákon mimo zákon 211, pretože vieme, že z hľadiska otvárania zákona o slobodnom prístupe k informáciám vzniká ad 1) obrovské politikum okolo a mnohé otázky, ktoré by s tým súviseli, že dvestojedenástka funguje relatívne dobre a nie sú s jej uplatňovaním problémy. Je to veľmi elegantná norma, takže pri zákone o slobodnom prístupe k informáciám si myslím, že táto snaha bola dobrá. Viem na základe svojich informácií, že prebehlo dosť mohutné komentovanie aj tretím sektorom alebo NGO-čkami, kde chcem oceniť aj snahu ministerstva, že sa teda s predmetnými a dotknutými NGO-čkami stretli a snažili sa, podľa mojich informácií, presvedčiť ministerstvo, že napriek transpozičnému deficitu existuje nejaká časová možnosť, ktorá by možno dokázala na ministerstve vytvoriť takú atmosféru, že by prišlo k vytvoreniu nového zákona a nemusel sa vkladať režim opätovného použitia informácií do zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
Napriek tomu sa tak nestalo, čiže na základe legislatívnej činnosti vlády sme dostali návrh na túto schôdzu, aby sme sa v prvom čítaní zaoberali zákonom, alebo rozšírením zákona 211, a to v miere ad 1) teda dostaniu a odstráneniu toho transpozičného deficitu, a aby režim opakovaných informácií v slovenskom právnom systéme bol zapracovaný.
Napriek tomu si dovolím dať z tohto miesta procedurálny návrh na vrátenie tohto zákona na dopracovanie, pretože si myslím, že tej snahe, ktorú sme mali aj za minulej vlády aj za tejto, aby ministerstvo predsa len pristúpilo k vypracovaniu sólo normy, normy, ktorá sa bude čisto venovať celej oblasti takzvaných open data, kde aj zákon o opätovnom používaní databáz a všetkého, čo štátna správa vytvorí, mala sólo úpravu a nebol vkladaný do zákona č. 211. K tomu, ak by náhodu tento procedurálny návrh neprešiel, tak by som možno potom k tomu smeroval aj pozmeňujúce návrhy, ktoré by sanovali to, aby v dvestojedenástke tento režim upravený bol.
Zároveň si dovolím troška vecne k predloženému návrhu, keďže sa mi podarilo preštudovať verziu nového zákona o prístupe, alebo zákona 211, tak si myslím, že je nejaká možnosť porovnávania proti predchádzajúcej snahe ministerstva spravodlivosti, a to, čo máme my predložené. Ak som porovnal tie verzie, bol to dosť náročný proces, pretože ako som čakal a ako som spomínal, jedná sa tu o transpozičnú snahu vlády, čiže to, čo z únie musíme urobiť. Našiel som zhodu zhruba na 80 percent, ale myslím si, že právna úprava, ktorá bola predložená predtým, bola omnoho jasnejšia. Mám za to, že sa mi dosť ťažko porovnávali veci, keďže by som to tak možno ľudovo označil, celé sa mi to zdalo čiastočne poprehadzované a strácal som nejakú vnútornú logiku. Čo si myslím, že bude aj chybou nového zákona 211, a to je to, že stratí tú eleganciu a tú prehľadnosť a nebude to aj z pohľadu jeho používania do budúcna prispievať k právnej istote. A vieme, že dvestojedenástka sa používa často vtedy, keď či už tretí sektor, alebo organizácie, ktoré pôsobia, niekedy stoja v boji proti štátnej a verejnej správe, potrebovali jasnú normu. Týmto pádom si myslím, že sa implementovaním týchto prvkov opakovaných informácií sa tá prehľadnosť stráca.
Ak by som mal vo všeobecnosti zhodnotiť návrhy predchádzajúcej vlády a tejto vlády, myslím si, nazvem ho návrh pani poslankyne teraz, Žitňanskej, alebo vtedy ministerky, bol viacej user frendly a bol robený optikou žiadateľa o informácie, teda aj ustanovenia novely zákona boli viac o tom, čo môže žiadateľ a aké má ďalšie práva, zatiaľ čo terajší vládny návrh je robený optikou povinnej osoby, úradu a úradníkov, a teda skôr z pohľadu, aké má právomoci povinná osoba a čo nemusí takáto osoba robiť. Predchádzajúci návrh bol systém v systéme a nebol dobre zakomponovaný do zákona ako celku, preto ho, okrem iného, asi aj následne vypracovali ako samostatný zákon. Čiže už sme mali vypracovaný vládny návrh zákona v tomto smere. Ten vládny návrh, ktorý bol podaný ako samostatný zákon, som vnímal ako prepracovanejší a viac vnútorne konzistentný. Zároveň zákon o slobodnom prístupe k informáciám riešil jeden režim a zákon o prístupe k opakovaným informáciám riešil, alebo opakovanom použití informácií riešil režim opakovaného použitia informácií. Preto si myslím, že tieto dve normy by mali byť od seba.
Predchádzajúci návrh zákona, ďalej, sa mi zdal výrazne prehľadnejší. Uvediem jeden taký príklad. Možno ľudský, ale malo by to tu čím ďalej, viac v parlamente zaznievať, keďže každý paragraf bol uvedený nadpisom, v celom návrhu sa ľahko orientovalo a presne bolo jasné, čo má ktorý zákonodarca, na mysli. Vládny návrh zákona v súčasnom znení neuvádza túto techniku a z toho pohľadu sa mi zdá až ťažkopádny.
Štvrtý okruh, ktorý by som vymenoval, pôvodný vládny návrh zákona vychádzal zo systému, že informácie na opakované použitie môžu byť sprístupnené bez podmienok, s podmienkami len na základe licencie, pričom v prípade licencie bol vypracovaný osobitný paragraf s osobitným postupom. Vládny návrh zákona teraz pojem licencií nepozná, pozná iba sprístupňovanie bez podmienok, alebo s podmienkami. Smernica síce hovorí o licenciách, ale relatívne všeobecne, čiže dá sa to podradiť aj pod režim sprístupnenia s určením podmienok. V každom prípade, predchádzajúci návrh sa mi zdal v mnohých bodoch ako prehľadnejší.
Posledné, alebo na záver v poslednej takej poznámke k tomu by som chcel povedať, že návrh v prípade úhrad, ten pôvodný návrh, bol postavený tak, že ak ide o spresnenie s podmienkami, alebo bez podmienok, platí sa úhrada, alebo úhrada môže byť odpustená. V prípade licencií ten režim súčasný návrh nepozná, bola úhrada plus desať percent príplatok. Vládny návrh zákona pozná len úhradu s 10-percentným príplatkom ako štandard, pričom desaťpercentný príplatok môže byť v určitých prípadoch odpustený, v zásade tých, keď podľa pôvodného návrhu ministerstva z predchádzajúceho obdobia mohla byť odpustená celá úhrada, nielen ten zvýšený poplatok o desať percent. Z toho pohľadu sa mi zdá pôvodný návrh pre bežných žiadateľov prijateľnejší a zároveň aj určite finančne menej náročný.
Chcel by som sa teda pozastaviť nad tým, že mám pripravených niekoľko pozmeňovacích návrhov, možno rešpektujúc aj tú snahu, ktorá bola predstavená pri pripomienkovom konaní. Zároveň by som chcel, či by ten transpozičný deficit, o ktorom som hovoril, nebol nakoniec odložený v zmysle toho, aby sme do slovenského právneho systému nezavádzali, keďže už taká dlhá doba uplynula. Mám pocit, že od roku 2004, kedy táto smernica bola vydaná, uplynul dostatočný, alebo teda dosť dlhý čas, a myslím, že aj na základe mojich informácií, ktorými disponuje určite aj pán minister, chystá sa úplne nová úprava, ktorá už na úrovni parlamentu Európskej únie je. Čiže ak by sme pristúpili k tomu, že odložíme a vypracujeme sólo režim, pretože ak príde nová transpozícia, alebo teda nový tlak na transpozíciu, nová smernica, tak budeme znova musieť otvárať zákon 2011 a s tým zase absolvovať debatu zavádzania dvoch režimov (Pozn. red.: správne má byť "211".). A myslím si, že tu sa dotýkame databáz informačných systémov a ich použitia, a vieme, že od roku 2004 nastal značný posun, takže už samotná snaha implementovať tento zákon je, alebo zaradiť to do legislatívneho procesu, si myslím, že by sa mohla mierne teda dostať k nejakému odloženiu a pristúpiť naozaj k sólo norme, ktorá by sa venovala zákonu opakovaným použitím informácií.
Neviem, možno na záver len otázka, keďže ja disponujem tým návrhom zákona, ktorý bol vypracovaný ako sólo zákon, či sa ministerstvo, ak teda by sa pán minister vyjadril, zaoberalo aj tou variantou, a prečo sa nakoniec do parlamentu dostal v režime spojenia týchto dvoch noriem, keďže tie výhrady, ktoré som spomínal, skutočne považujem za zásadné. A myslím si, že by sme mohli odložiť proces prijatia implementácie tejto smernice do zákonu č. 211/2000 Z. z..
Ďakujem. To je všetko.

Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi vyjadriť svoj postoj a niekoľko pripomienok k predkladanému návrhu zákona o spotrebiteľských úveroch. V prvom rade chcem oceniť snahu predkladateľa v tom, že mnohé prvky, ktoré sa zapracovali do predloženého vládneho návrhu, naozaj budú veľkou pomôckou a nástrojom na to, aby sa umožnilo mnohým spotrebiteľom, a nielen spotrebiteľom, ale aj spoločenstvám, využívať úverové prostriedky na riešenia a prekrývanie zábezpeky rôznych plánovaných činností, ale zároveň chcem poukázať na niektoré problémy a určitý deficit, ktoré som odpozorovala z aplikačnej praxe. Aj keď máme určený nástroj na to, aby sme kontrolovali, či stanovené úrokové miery sú primerané, alebo nie, a to je cez ročnú percentuálnu mieru nákladov, ale aj cez regulatív, ktorý je ošetrovaný a kontrolovaný Národnou bankou Slovenska, kde sa stanovuje a kontroluje stanovená úroková miera, či nie je úžerná, napriek tomu najvážnejší problém, s ktorým sa v praxi stretávajú spotrebiteľské organizácie, spočíva v tom, ak sa ten-ktorý dlžník z objektívnych príčin dostáva do neperiodicitného splácania úveru a v dôsledku neho sa mu kumulujú úroky z omeškania. V mnohých prípadoch sa stretávame v praxi s tým, že spotrebitelia a tí, ktorí tento spotrebiteľský úver využívajú, prekrývajú úver cez úver a tým sa dostávajú do dlhovej špirály, v dôsledku ktorej sa potom dostávajú naozaj až do neriešiteľných životných situácií. V takýchto prípadoch chcem poukázať na to, a to mi chýba aj v tomto predloženom vládnom návrhu, nemáme vytvorené predpoklady pre to, nemáme aplikátorov na to, aby sme vedeli takýmto spotrebiteľom pomôcť. Chcem poukázať nielen na nedostatočnú podporu v činnosti spotrebiteľských organizácií, ktoré sa práve špecializujú na ochranu finančného spotrebiteľa, ale chcem poukázať aj na nedostatočnú činnosť kontrolných orgánov, na v mnohých prípadoch až nečinnosť, kedy sa naozaj vyžaduje vyšší stupeň operatívy a zásahu do prešetrovania sporných zmlúv. Naozaj, v mnohých prípadoch sa stretávame aj s tým, že aj stanovená a zákonom určená prípustná ročná percentuálna miera nákladov je veriteľmi obchádzaná. V mnohých prípadoch aj dozorným orgánom stanovené sankcie sú nízke na to, aby takéto obchádzanie zákona v praxi naďalej neprebiehalo. To znamená, že ak by sa v druhom čítaní otvoril priestor pre kooperáciu a pre to, aby sa zapracovali naše poznatky, ktoré naozaj v mnohých prípadoch traumatizujú spotrebiteľov pri tom, že nedokážu hlavne vo vzťahu k nebankovým subjektom v dlhovej špirále splácať z existujúcich príjmov tieto splátky alebo úroky z omeškania, privítala by som, aby sme doplnili vlastne tento návrh zákona o analógie, o postupy, ako zabrániť tým, ktorí obchádzajú zákon, v porušovaní samotného zákona, v obchádzaní zákona, kde nie je dôsledne stanovená, ani vypočítaná ročná percentuálna miera nákladov, kde naozaj sa, už aj keď nie cez stanovené úrokové miery, ale cez navýšené úroky z omeškania, naozaj mnohí ľudia ocitajú až v neriešiteľných životných situáciách.
Takže z tohto miesta by som si dovolila tlmočiť toto poznanie, už nehovoriac o tom, že určitý deficit v tomto vládnom návrhu pociťujem aj smerom k zvýšeniu stupňa finančnej gramotnosti občanov, pretože ja sama zastávam názor a v prípade, že ma spotrebitelia oslovia s pomocou v takýchto prípadoch, či už ako poslankyňu, alebo zástupkyňu spotrebiteľskej organizácie, naozaj odporúčam, aby v mnohých prípadoch, ak sa snažia dokonca aj životné potreby, klasické životné potreby riešiť a prekrývať práve využitím spotrebiteľského úveru, odporúčam im, aby takúto možnosť cez riešenie a riešenie cez nebankový subjekt nevyužívali, lebo v mnohých prípadoch spotrebitelia pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľskom úvere nie sú dostatočne informovaní o následkoch a rizikách, ktoré sú spojené práve s využitím tohto spotrebiteľského úveru, a vôbec nie sú dopredu informovaní o tom, čo v prípade, ak sa naozaj dostanú do režimu neperiodicitného splácania takého úveru, kedy naozaj sa to spája práve s úrokmi z omeškania, ktoré sú nad ich sily a nad ich finančné možnosti, aby ich uhradili.
Naozaj, ak som sa aj vrátila po minulom rokovaní v Národnej rade k činnosti v organizácii a prichádzali za mnou ľudia, tak z tých 90 percent podnetov, ktoré som mala na stole, sa týkali exekučných konaní, ktoré naozaj svoj pôvod majú vlastne, vyplývajú vlastne z uzavretých zmlúv o poskytnutí spotrebiteľského úveru, kde naozaj sa ľudia ocitajú v neriešiteľných situáciách, sú bezradní, pretože aj keď vieme vyhodnotiť, že tieto zmluvy sú sporné, máme pochybnosti o tom, či vôbec podmienky, ktoré sa objavujú v týchto spotrebiteľských zmluvách, sú prijateľné, naozaj, tieto podnety nemáme komu predložiť, nemáme istotu, že ak to aj predložíme orgánu dozoru, alebo aj komisii, ktorá pôsobí pri ministerstve spravodlivosti, komisia na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách, nemáme istotu, že nám tieto orgány takýto podnet vedia rýchlo a operatívne vyhodnotiť. Takže tá inštitucionálna aj legislatívna pomoc nie je postačujúca a obávam sa toho, že ak sa tento zákon v druhom čítaní bez týchto pripomienok a bez zohľadnenia poznatkov praxe naozaj schváli, nebude dostatočnou pomôckou pre to, s čím sa vlastne v reálnom živote stretávame.
Ďakujem pekne za pozornosť.