Videokanál klubu

Martin, manželstvo, našťastie, na Slovensku je výsadou muža a ženy, zatiaľ, a dúfam, že to bude stovky rokov, a teda že sa toho nedožijem, že toto prestane na Slovensku platiť.
Ja viem, že by ste sa chceli opičiť po iných krajinách, a teda honosne ich tu nazývaš a teda pozeráte sa týmto smerom, ale ja si myslím, že urobili veľmi veľkú chybu a oni to raz zistia. Tak ako svojho času si mysleli Nemci napríklad, že vyriešia svoju demografickú krízu tým, že otvoria svoj trh Turkom, vítali ich otvorenou náručou a teraz po niekoľkých desiatkach rokov zistili, že je to druhá kultúra, ktorá si žije úplne svojím životom, a bola to veľká chyba. Jednoducho takisto aj tieto krajiny, ktoré uzákonili, že manželstvo nie je výsadou muža a ženy, aj tieto krajiny, som o tom presvedčený, hlboko presvedčený, raz zistia, že sa hlboko mýlili, tak ako sa dnes aj včera, aj asi do budúcna budeš mýliť v tejto otázke ty. A nie je to preto, že som si zmyslel, ale preto, čo som tu započul zozadu. Lebo zdravý rozum, lebo svedomie našťastie väčšiny ľudí v tejto sále, ktorí tento váš návrh nepodporia.

Vážená pani predsedajúca, milé dámy, milí páni, ja by som chcel iba doplniť to, čo možno nezaznelo vtedy, keď som bol prihlásený písomne, a to bolo to, že nemám nič proti homosexuálom, rešpektujem ich a myslím si, že aj tie konzervatívne názory z nášho klubu, ktoré sú, nikto z nás necíti nejakú nenávisť voči týmto ľuďom, rešpektujeme ich, chceme, aby neboli diskriminovaní. V prípade, ak by sa cítili niekde diskriminovaní v reálnom živote, veľmi radi im pomôžeme a budeme predkladať rozumné návrhy zákonov, ktoré budú odstraňovať prípadnú diskrimináciu niekde, kde by ich niekto za to, že sú homosexuálmi, bisexuálmi, transvestitami a podobne, chcel diskriminovať.
Na druhej strane, samozrejme, jedným dychom opakujem to, čo som aj povedal vtedy, v žiadnom prípade tento návrh zákona nepodporím, lebo tuná niekto sa chce hrať na niečo, na čo jednoducho nemá právo. Nikto sa na Slovensku, ten, kto nemá schopnosť stať a vytvoriť zdravé prostredie pre vývoj dieťaťa, nemôže hrať na kandidáta na vstup do manželského zväzku. Takíto kandidáti na Slovensku sú a dúfam, že dlhé roky a storočia zostanú iba muž a žena.
Čiže vážení homo-, bi-, trans- a xy-sexuáli, nebudem všetky tie situácie menovať, nesnažte sa, prosím, hrať na niečo, čo nikdy nebudete. Buďte, prosím, sami sebou, žite si svoj život, ale rešpektujte, že manželstvo je výsadou muža a ženy.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážená pani poslankyňa, vážení páni poslanci, ja som sa pôvodne k tejto téme nechcela vyjadrovať, ale vzhľadom na to, že sa tuná rozvírila okolo registrovaných partnerstiev takáto rozsiahla diskusia, dovolím si aj ja sa do nej zapojiť.
Hneď na začiatku chcem povedať, že ten môj postoj a vyslovený názor nebude ani tak politický a skôr ako politický, bude poetický. Nebudem hovoriť o registrácii, ale o láske, pretože pre mňa registrácia alebo oficiálne daný sľub v inštitucionálnom svete má význam len vtedy, keď je výrazom skutočnej a pravej lásky. Pre mňa registrácie hodná je iba skutočná a pravá láska.
Láska má naozaj veľa podôb, ale skutočná láska nemá žiadne limity, ani časové, ani priestorové. Nemá žiadne obmedzenia. Je duchovná, má duchovnú podstatu, netrvá na pečiatke, nemá začiatok, nemá ani koniec, je večná, tak ako stvorenie, tak ako zákony stvorenia a odvekej prirodzenosti. Zrelá je tá spoločnosť, ktorá si tieto zákony ctí a podľa nich sa vyvíja, nimi sa aj riadi. Nie z povinnosti alebo z dogmy, ale z túžby po pravde a po skutočnom živote. Skutočná láska nechce nič nasilu, nič nežiada, pôsobí v tichu, v harmónii a pokoji, nevyvíja nátlak, nevyvoláva napätie, strach, ba ani výsmech, neplodí žiadne dogmy a skamenelé prístupy, neodmieta ani neodsudzuje, nespútava, nebojuje, nekalkuluje, naopak, oslobodzuje. Prijíma a chápe odlišnosti, miluje, je veľkorysá, má nekonečné a nevyčerpateľné zásoby. Rozdáva plným priehrštím, prináša radosť a šťastie, nezraňuje, nebolí.
Iba muž a žena splodia detí a to je aj návod návratu k prirodzenosti pestovania šľachetného a vznešeného citu medzi mužom a ženou. Ak nekráčame pravou cestou, hľadajme z bludiska cestu von. Vráťme sa k svojej podstate, poznajme, kým skutočne sme, vráťme sa sami k sebe. Staňme sa pravými ženami, pretože tam, kde sú pravé ženy, spravidla bývajú aj praví muži. Ak tieto prirodzené vzory zlyhali, treba zjednať nápravu a začnime každý od seba. Tam, kde upadá ženstvo, upadá i muž, upadá krajina a s ňou i celé spoločenstvo.
Pre mňa je prebiehajúca rozprava, obsiahla rozprava, dobrým signálom a dobrým znamením, ktorý naznačuje, že vo svete všetkých technických vymožeností a svetských dokonalostí všetci niečo hľadáme. Hovoríme o túžbach človeka, hovoríme o láske. Odhaľujeme tak svoju večnú a prirodzenú túžbu po tom, čo nám najviac chýba, po tom, čo človeka vždy robilo človekom. Je to túžba po úprimnom a čistom cite. Veľmi si prajem, aby cesta za jeho hľadaním a poznaním prebiehala v tolerancii, v mieri a v pokoji.
Ďakujem vám pekne. (Potlesk.)

Juro, je mi naozaj ľúto, že úmyselne zavádzaš. Prirovnávaš vašu snahu o zavedenie registrovaných partnerstiev na Slovensku s bojom Martina Luthera Kinga za zrušenie apartheidu alebo za zrovnoprávnenie žien pri otázkach volebného práva. Vieš, ale podstatný rozdiel, a ty si to veľmi dobre uvedomuješ, som o tom presvedčený, je to, že černochom, alebo černosi a ženy boli naozaj diskriminovaní, upierali sme im práva, na ktoré nemohli dosiahnuť, lebo sa niekto rozhodol, že ich nebude môcť mať. Ale ako naozaj nebol dôvod rozlišovať medzi černochom a belochom, naozaj nebol dôvod rozlišovať medzi mužom a ženou, ale máme oprávnený dôvod rozlišovať medzi dvomi homosexuálmi, ktorí chcú vychovávať dieťa, a umožniť im, aby sa odrazu stali manželmi, a medzi mužom a ženou, ktorí sa chcú stať manželmi. Jednoducho homosexuáli, alebo touto vašou snahou chcete dať LGBTI komunite nadpráva. Černosi a ženy bojovali za svoje práva a to je veľký rozdiel.

Ďakujem za slovo. Áno, aj ja som tu už druhý deň, ja som túto tému tuná nepriniesol do parlamentu, takže kolega Číž, v tomto smere súhlasím s ním. Ale ak by potreboval on psychiatra a takisto aj jeho kolegovia, tak nech si zavolá číslo, tuším je to 155, a prídu, zoberú ho, možno aj kazajku naňho hodia a zviažu ho. On tuná nebol, ja som si to tuná odtrpel v tejto lavici a on tuná len prišiel a jak taká veľká víchrica a naozaj s rozumom a patentom ako na všetko. Áno, to je zosmiešňovanie, ktoré, ktoré to tuná častokrát v tejto sieni máme možnosť ako počuť.
Určite aj ja považujem rozpočet za veľmi vážny dokument, ale na rozdiel od ich predsedu alebo predsedu SMER-u ja som takýto rozpočet ani len zo symbolických dôvodov neroztrhal, pán kolega Číž, váš pán predseda takýto rozpočet na tento rok pred obrazovkami roztrhal. Tak ja neviem, vy hovoríte, že je to vážny dokument, ale premiér a váš predseda to považoval len za zdrav papiera a rožgrafil ho pred obrazom nás, všetkých občanov tejto republiky. Prepáčte mi, že takto reagujem, ale vyprovokovali ste ma k tomu, tak dovolil som si to povedať.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Milé kolegynky, dve, milí kolegovia, dovoľte aj mne niekoľko slov k zákonu, k navrhovanému zákonu, o ktorom už tu diskutujeme druhý deň. Je to zrejme téma. Pristupujem tuná k tomuto rečníckemu pultu asi ako prorok Jonáš, ktorému Boh vraví, myslel som si, že nebudem citovať tu Bibliu, ale keď už toľkokrát tu bola odprezentovaná, ktorý odmietol ísť prorokovať do Ninive a k Ninivčanom ušiel, bol na mori, bola búrka, ocitol sa v hlbinách morských, prehltla ho veľká ryba, zas len skončil na brehu mora a šiel do toho Ninive. Tak asi aj som v takej teraz tejto situácii.
V úvode chcem povedať, že tento zákon nepodporím. Hej. (Zasmiatie sa rečníka.) Pána Sulíka to zaskočilo, asi mu to vyrazilo dych (smiech v sále), ale tak ako to hovoril kolega Matovič, naozaj slepý, ak sa narodí ktosi, alebo hluchý, za to nemôže. A my ho nejdeme za to diskriminovať. Nejdeme ho za to diskriminovať, pretože si slepý, hluchý, telesne postihnutý, chromý alebo podobné veci. Ale jednoducho sú tuná obmedzenia, ktoré v živote jednoducho sa nedajú vykonávať. Aj táto orientácia môže byť jednou z nich, tak ako to povedal pán Matovič. Keď by sa narodil aj jemu takýto syn, tak by nešiel tou cestou, aby bol viac privilegovaný cez nejaké zákony alebo cez niečo iné. Myslím si, že to nie je ako správna cesta.
K tomu včerajšku chcem ešte toľko dodať, že bolo tu viac tých emócií, a ja sa chcem osobne takto tuná ospravedlniť, s takou pokorou, neviem, že či to prijmete, alebo to neprijmete, milí kolegovia, ale ja sedím tu v tej prvej lavici. Áno, možnože tu bolo viac tej emócie, viac toho náboja, ale keď tu visela tá farebná vlajka, a ja farby milujem a v jeseni sú to dúhové farby, sú jedinečné, sú úžasné, fascinujúce, a svetlo hry, ktoré v tej prírode tam je, tak to je čosi úžasné. Ale všetko má svoju mieru a tuná keď sa zavesila tá vlajka, ten nápis, ktorý tuná je na tom rečníckom pulte, slovenský znak, tak, tak ako tu bolo aj včera spomenuté, akoby symbol nejakého náboženstva, ako kolega Poliačik to tu spomenul, možnože som ho zle pochopil, ale, ale to tak nejako ako povedal, tak nemôže byť ani to symbol náboženstva, tej dúhovej vlajky, ktorý prekrýva náš znak, symbol štátnosti. Ja som to tak povedal. Neviem, kolega Hlina tuná nie je, ale ten Dodo, ten by tasil meč a bojoval, keby ktosi tak chcel z jednej strany alebo z druhej strany zo žrde zvesiť naše vlajky a vymeniť ich trebárs za takúto dúhovú farbu.
To je tak na úvod a dovoľte mi malinkú takú odbočku vzhľadom na to, že včera už nebolo možné reagovať na pani Nicholsonovú, nie je tuná, ale mám to tak v úvode ako nachystané a nechcem sa pretláčať so ženou, to nie je môj štýl, určite nie, ale dovolím si povedať, že tá jej záverečná reč bola naozaj štipľavá, aj smerom na mňa, keď sa pozrela, tak mi povedala, že mi vybaví sterilizáciu. Myslím si, že to bolo také na ženu veľmi nevhodné, až vulgárne. Ja by som si to nedovolil nikomu povedať alebo niekomu druhému priať zlo. Ja som to skutočne vnímal, ako keby mi niekto povedal, vieš čo, alebo tuná kolegovi, alebo komukoľvek, Janko teraz tak pekne rozprával: Vieš čo, Janko, ja ti tiež vybavím amputáciu ruky alebo nohy, alebo jazyka, alebo ucha. A tiež keby som na túto adresu tak povedal, aby to nebolo celkom kdesi-čosi preč, hej, lebo to sme to tak splietali, že či to je kastrácia, alebo sterilizácia a čo to je, ak velice odborne to tu bolo prezentované, no tak by som ti prestrihol len hlasivky. Zostali by ti, ale nemal by si hlas. Nezostal by si mrzákom? A to je, plodnosť je súčasťou osobnosti. Sterilizáciou ako by sme časť, časť osobnosti amputovali. To je čosi hrozné.
Včera, však samozrejme, nejak sa jej to nepáčil, ten môj príhovor, hovorila, že nie je téma o homosexualite. Ony tie dve témy veľmi úzko súvisia, ani nie náhodou sú zaradené v programe tak, ako zaradené sú. Prepáčte mi takýto, tento vstup, ktorý tuná som si dovolil odprezentovať.
Pán kolega spomínal tuná dnes veľmi pekný, dobrý príklad. Ja ho tiež veľmi rád ako používam, aj so študentmi, keď sa stretnem. Je to také filozofické. Je nôž dobrý alebo je zlý? Martin, ty si to pekne tuná povedal. Hej, nedá sa vyslovene povedať, že či ten nôž je dobrý, alebo zlý. Podľa toho, na čo ho použiješ. Či zavraždíš ním človeka, alebo odkrojíš chlieb. No a je ten nôž dobrý alebo je zlý?
Rovnako homosexualita je dobrá alebo je zlá? Samotná homosexualita, keď by sme to takto ako hovorili, no ťažko sa o nej nejak takto vyjadrovať, ale ja si viem predstaviť, že aj homosexualita môže byť dobrá. Teraz si to predstavte. Ja si to viem predstaviť. Samotná homosexualita nemusí byť zlá. Môže ťa posväcovať, ak zápasíš o svoju čistotu. No ak si slepý, nebudeš nikdy šoférovať. Ak si takto orientovaný, no nikdy neuzavrieš manželstvo. Kolega Matovič má s tým pravdu, lebo je to jednoducho nemožné. Nie je možné uzatvoriť tento manželský vzťah. Ale môže to byť tvoja krížová cesta na ceste spásy.
Ja nechcem tým sa nijakého ani homosexuála dotknúť, ani nijakého človeka, pretože ak sa mi to náhodou stane, tak mi to odpusťte, lebo ak by to tak bolo, tak môj brat Maroš v Žakovciach nemal by homosexuálov, o ktorých sa stará, nemal by tam pedofilov, narkomanov, alkoholikov. Celé spektrum deviácií, ktoré len môže v spoločnosti byť. Tak my Kuffovci sme tí, ktorí sa o týchto ľudí staráme a nepohŕdame nimi. Není to môj štýl. Naša mamička nás k tomu neviedla, ani nás takto nevychovala. Chceme mať v úcte všetkých ľudí.
Spomeniem tu, tak ma napadlo dnes, už keď toľko sme naozaj tuná to hovorili. My ak sa chceme dohovoriť alebo si vzájomne ako porozumieť, kolega Braňo Škripek to tuná povedal, tú pojmológiu, hej, veď my si pletieme. Chesterton to hovorí, že ako chceš sa s tým druhým porozumieť alebo dohovoriť, ak pod tými istými pojmami každý si vysvetľuje čosi iné? Jednoducho tu my neprídeme nikdy na spoločnú reč. Ja mám taký pocit, že o tom istom hovoríme, ale každý pod týmito pojmami si vysvetľuje čosi iné.
Veď láska, tá nemôže byť len zvrhnutá len na sexualitu. Sex je zlý alebo je dobrý? (Reakcia z pléna.) Môže byť aj, ale môže byť aj zlý. (Reakcie z pléna.) Môže byť aj zlý a môže byť aj dobrý. No, môže byť aj zlý. (Reakcia z pléna.)
No vidíte, pán Sulík. Viete, ja som asi sa naučil takto vykrikovať od vás, kolegovia. Viete, zo SaS-ky vy takto tuná vykrikujete na rečníkov každú chvíľu, a keď náhodou ktosi má iný názor alebo čosi iné povie, tak okamžite reagujete a vykrikujete. No tak trošku chvíľu, chvíľu trošku... (Reakcie z pléna.) Ale nepýtal som sa, nepýtal som sa vás... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Páni poslanci, páni poslanci, tu nie je dialóg. Pán poslanec je v rozprave, pán poslanec Sulík, vy sa prihláste faktickou, môžte reagovať. Nech sa páči.

Kuffa, Štefan, poslanec NR SR
No vidíte, tak fajn, už ste sa odprezentovali, no.
Ale k tej ľudskej sexualite. Sex môže byť naozaj zlý. Ak to zneužívaš, správaš sa promiskuitne a môžeš byť aj heterosexuál, no tak zneužívaš tú sexualitu, a keď si aj homosexuál, tak takisto ju môžeš zneužívať, hej. To je jedno, či si heterosexuálne, alebo homosexuálne orientovaný.
Spomeniem tu ešte ďalšiu, dovoľujem si spomenúť biblickú postavu a to je Jozef Egyptský. Napadlo ma to dnes v tých dnešných rozpravách, ktoré to tuná padli, nemal som ani zďaleka v úmysle to nejak takto biblicky rozprávať, ale tak dovolím si aj ja, keď všetci predrečníci mali tú guráž.
Jozef dostal sa do egyptského zajatia a cez to všetko ako statočný muž, a Boh naozaj ho sprevádzal na tých jeho cestách, stal sa v Putifarovom dome, hneď bol prvý po svojom pánovi. Keď nebol tento pán doma, jeho žena zatúžila po ňom. Predstavujem si, Jozef bol mladý a krásny, ale aj ona, určite áno. A keď bola chvíľa, kedy boli sami, tak ona jednoducho sa naňho vrhla a dalo by sa povedať, že ho až využívala a Jozef naozaj, chrániac si svoju čistotu, ušiel. Zostal tam plášť. Čo bolo dôsledkom toho jeho šľachetného činu, teda nechcel podviesť svojho pána a nechcel sa takto zvrhlo správať. Stalo sa to, že bol vrhnutý do žalára. Ten biblický príbeh, koho bude zaujímať, tak si to dočítajte v Starom zákone, nebudem to rozvádzať ako bližšie.
Kolega Martin Poliačik spomínal tu veľmi často kresťanstvo a kresťanské možno denominácie, ktoré podporujú homosexualitu. Musím povedať, že mal pravdu. Áno, mal pravdu, ale viete, to je veľmi nebezpečné povedať len polovicu pravdy. To bolo jak s tým výrokom, na ktorý som reagoval, biblickým. A to je len polovica pravdy.
V Škótsku poznám konkrétny prípad škótskej cirkvi, v Anglicku je anglikánska cirkev, ale je škótska anglikánska cirkev samostatne. Keď sa tam prijala skutočnosť taká, že môžu byť aj homosexuáli farármi v tejto škótskej cirkvi, jednoducho táto cirkev sa rozhodla, že sa stane nezávislou a odtrhla sa od škótskej cirkvi, pretože ich to urážalo. Odišli preč. Takže vytvárajú sa cez aj takýto postoj nové ďalšie kresťanské cirkvi.
Treba, aby sme naozaj, ak hovoríme o cirkvi a kresťanstve, tak rozprávali s veľkou úctou. Možnože sú medzi vami kolegovia, ale medzi nami kolegovia, ktorí dostali list biskupa Chautura. Je to výzva z dokumentu Svätej kongregácie pre doktrínnu vieru pod vedením kardinála Josepha Ratzingera. Dovolím si ho prečítať. Je veľmi krátky.
"Sexuálna orientácia nepredstavuje kvalitu v porovnaní s rasovým či etnickým pozadím v prípade nediskriminácie. Na rozdiel od týchto je homosexuálna orientácia objektívne porucha a vyvoláva morálnu obavu." To je bezpochyby. Nemusíme to spochybňovať. Vyvoláva naozaj morálnu obavu. To hovorí biskup. A to hovorí aj Ratzinger. "Toto sú oblasti, v ktorých nie je nespravodlivé brať do úvahy sexuálnu orientáciu, napríklad adopcia detí alebo pestúnska starostlivosť, zamestnávanie učiteľov alebo atletických trénerov vo vojenskom nábore. Tam diskriminácia je nielen dovolená, ale povinná. Započítanie homosexuálnej orientácie medzi tie aspekty, na základe ktorých nie je legálne diskriminovať, môže ľahko viesť k uznaniu homosexuality ako pozitívneho zdroja ľudských práv. Môže ľahko viesť, ak nie automaticky, k legislatívnej ochrane homosexuality. Koncept diskriminácie je vždy viac rozširovaný, a tak postupne môže zákaz diskriminácie prerásť do obmedzenia slobody názoru a náboženskej slobody. Veľmi skoro nebude možné povedať, ako to učí katolícka cirkev, že homosexuálna orientácia je objektívne porucha v štruktúre ľudskej existencie." Toľko biskup Chautur. To je odvolanie na Josepha Ratzingera.
Dovoľte mi, aby som vám uviedol jeden príklad, ktorý sa stal teraz pred troma týždňami, budem sa snažiť v príkladoch zostať minimálne na úrovni bývalého Československa, aby som nezachádzal veľmi ďaleko. Ale toto sa stalo v našom regióne. Súvisí to s témou. Poprosím, bude to krátke, keby ste ma neprerušovali.
Boli sme na návšteve rodičov a otec sa pozrel na nás, rozprával sa s mojimi synmi, vnukmi a hovorí s takým údivom: "Vieš čo sa stalo tomu nášmu Marošovi?" "No", hovorím, "neviem. Však ani netuším." "Tak si predstav." Však oni, aby som tu vysvetlil, chlapi chodia búrať staré domy a v regióne, kde sú staré budovy, tak ich požiadajú o to, oni to bezplatne zbúrajú, ináč to stojí okolo päťtisíc eur také zbúranie, demolácia domu. Oni to búrajú, v podstate tú prácu zrobia zadarmo, ale ten materiál, ktorý tam je, či tehly, kamene alebo to drevo, stavebný materiál, tak si to vezmú. A takto boli aj pozvaní. A ten otec hovorí: "Vieš čo sa to stalo teda tomu nášmu Marošovi?" Prepáčte za výraz, ale ten môj otec to tak povedal. "Veď tí somári, však oni zbúrali iný dom, jak mali." Keď to povedal, tak my sme vybuchli od smiechu. Bolo to veľmi, veľmi ako komplikované, ale zároveň aj veľmi komické. Potom som s bratom o tom rozprával, že čo sa to vlastne stalo. A hovorí: "Nemal som čas. Mal som partiu Rómov a poslal som ich, ukázal som im, choďte zbúrať tamtú budovu." A hovorí, že "šli k domu, vykopli dvere, zbúrali celú strechu, rozobrali celý krov, a keby len to, ale rozobrali aj strop." Museli vidieť, že sú v dome. A tá suť a to všetko, veď tam boli postele, periny, to všetko napadalo, zostal len holý skelet. Holý skelet zostal, hej. A tak som sa ho pýtal: "No a čo tá domáca?" Hovorí: "Tak som jej volal a hovorím, že, vážená pani, viete, keď vám budú chýbať ako hranoly, my vám kúpime nové, však aj tú strechu vám urobíme." A teraz tá pani ho počúva: "No ale načo, však ja nechcem, pán farár, hranoly, ja strechu mám." A Maroš jej hovorí: "No mali ste strechu." "Čo? Jak? Veď ja nerozumiem tomu?" No a naozaj sa to vysvetlilo tak. A teraz sa pýta: "Čo, to vy ste zbúrali, pán farár?" Hovorí, že nie. "No tak tí vaši bezdomovci?" "Nie, ani tí. No, mali sme Rómov, ktorí tu boli a oni to zbúrali." A potom to napätie, tak takisto aj ona sa zasmiala, našťastie, hej, ale to sú ťažké situácie životné. Našťastie sa aj ona zasmiala. A stalo sa to, že ona tak povedala: "Pán farár, ako to môžte vydržať s takýmito ľuďmi?"
Tento príklad som si ako dovolil vytiahnuť z toho kontextu tých príkladov, ktoré tuná sú, lebo aj základnú bunku spoločnosti aj my chceme takto nabúrať. Rodinu, ktorej nedáme strechu, nedáme jej strop, zostane len nejaký holý skelet. Niečo okyptené tuná bude. Nemôže to tak byť, vážení. Naozaj posilňovať takéto práva na úkor aj majority, nie je to možné. Pre slepých a hluchých je ten zákon potrebný, ale iný ako pre toho zdravého človeka. Určite áno.
Keď k tým príkladom, keby som sa vrátil. Naozaj môže byť problém, čo sa týka homosexuality a promiskuitného správania sa homosexuálov. Samozrejme, môžte oponovať tým, že to sú aj heterosexuáli, ale niekoľkonásobne viac je to o homosexuáloch, tak ako to tu bolo spomenuté. Pán Kvasnička to povedal, že ten vzťah keď vydrží viac ako rok, tak je to čosi super, môžu si gratulovať. Aj ja si to myslím, že to je tak. Je to tak v odbornej literatúre napísané, tak myslím si, že asi sa nemýlia.
Ale stala sa vec taká. Potrebovali akútne v Prahe k pacientovi transfúziu krvi. Teda potrebovali poskytnúť a bol tam darca, ktorý pravidelne tam chodil. Stalo sa to, že na telefón zavolali, prišiel, odobrali krv a tak. A následne sa zistilo, že pacient bol infikovaný vírusom HIV. Teraz to zisťovali, ako je to možné. A stala sa len taká skutočnosť, že darca krvi zatajil, že začal praktizovať homosexuálne praktiky a bol infikovaný. Toto sa naozaj stalo. Bol to veľký problém aj pre celú nemocnicu, aj pre túto lekárku, ktorá v podstate v dobrej viere a záchrane ako jedného ľudského života, tak v podstate boli dvaja ľudia hneď v nešťastí. Samotná lekárka a samotný ten pacient.
Dovolím si tuná parafrázovať, nie citovať, lebo som to nepočul, ale som to len počul sprostredkovane, slová nášho pána premiéra, ktorý povedal: Táto krajina ešte nie je pripravená na tému registrovaného partnerstva. Najbližších desať rokov to nie je téma. Opravte ma, ak to nepovedal. Povedal to tak? Tak zhuba asi takto.
Ja mu chcem aj za to poďakovať, ale ho chcem vyzvať aj ešte k väčšej odvahe, aby to nebola len jedna dekáda, ale aspoň nech je to takých desať dekád, hej. Tak myslím si, že spokojne môžme tu byť. Homosexualita pre kontext tejto krajiny a vôbec nášho ľudu je úplne ako cudzia. Prepáčte mi, ja to tak poviem, teraz sa neurazte, ale tak politicky to poviem. Radšej dobrí sociálni demokrati s úprimným úmyslom, ako zlí liberáli, prepáčte, ale tak sa to tak zaraďte každý, hej, však už som tak nemenoval ako konkrétne politické strany, ale to je môj názor.
Viete, hlásať tu takú demagógiu, kolega Braňo Škripek tu hovoril tie štyri percentá, on to prerátal už pred tými nejakými pár mesiacmi, že by tu bola armáda 220-tisíc, hej, homosexuálne orientovaných ľudí, čo si myslím, že je veľmi-veľmi extrémne prehnané číslo. Janko Mičovský to spomínal, že desaťtisíce homosexuálov. No, dovolím si povedať, že naozaj to nie je.
Ja tuná tiež vystupujem hlavne kvôli mladým ľuďom a možno hlavne kvôli tým ľuďom, ktorí čosi cítia ako v sebe, a im to hovorím, že je to nesprávne. Môj názor je taký, že je to nesprávne. Inak by som tuná nebol vystupoval, ani by som tuná nejak nerozprával, ale vystupujem tu hlavne kvôli týmto ľuďom. Vážení, nevystupujem, a to úprimne hovorím, nevystupujem tu kvôli voličom, ale kvôli týmto ľuďom, aby sme im povedali pravdu. Áno, môžme pravdu relativizovať, môžme to všelijako ako napádať, ale aby tí, ktorí naozaj sa rozhodujú a majú s tým problém, hovorím, toto nie je cesta. Toto není tvoja cesta. Môžeš mať, ja sa ešte v tej rozprave tuná k tomu dostanem bližšie.
Ak by bola naozaj tá sila taká tej homosexuality, ktorá, takto tuná s číslami sa manipuluje, dovolím si povedať, tak váš alebo náš bývalý poslanec nesedel by hore na balkóne, ale tu by bol. Určite by bol v týchto laviciach, lebo to by bola sila 220-tisíc hlasov. A tých preferenčných hlasov bolo okolo tisícky. Tak ja sa pýtam potom, kde sú tí homosexuáli? Alebo aká je ich sila? Alebo sú takí nejednotní? (Reakcia navrhovateľa.) Však možno za teba hlasovali, ale vidíš, tento kolega druhý, tak neprešiel. A keby to bolo tých 220-tisíc, tak obidvaja tuná sedíte. Keby to bolo 110-tisíc, pán kolega, pre teba a 110-tisíc pre neho, tak ste tu obaja. Úplne v pohode. Aj tie preferencie by ste mali ako strana oveľa lepšie.
K dôvodovej správe. Nevenoval som sa dôvodovej správe, teda nezobral som si ju, žeby som ju nejak tak rozoberal, ako tú dôvodovú správu, ako úplne detailne. Myslím si, že pán Hrušovský je kompetentný ako právnik, ktorý to veľmi pekne tu povedal. Mne sa to tak páčilo, malo to takú dynamiku. Odpusťte mi, ja tú dynamiku až takú nemám, ale keďže nie som právnik a filozof, tak dovolím si aj trošku iné pohľady. Ale veď tie sú práve ako dobré. On povedal, že ten návrh zákona je zlý. Tuná není ani čo dopĺňať. Ja s tým súhlasím. Tu naozaj není čo. No naozaj sme si mohli ušetriť toto všetko, nakoľko on už dal ten návrh, aby to bolo stiahnuté z rokovania, tak už ani ja ako ďalší poslanec, je to aj zbytočné, žeby som to dával. A je dobré, že to dal, hej. Ako právnik to takto zhodnotil. A ja tu sa dotknem niektorých len pasáží. Mám tu dôvodovú správu celú, ale nebudem to, ale tu mám pár takýchto odrážok napísaných.
"Možnosť deklarovať pre páry rovnakého pohlavia medzi sebou a pred spoločnosťou svoj trvalý zväzok." No vidíte. A tuto je u koreňa veci. Keď Kuffa povedal, že "manželstvo je verejnou vecou a uzatvára sa pred tvárou obce alebo pred tvárou cirkvi", no tak, samozrejme, novinári tak sa posmievali z Kuffu, že aký je staromódny, aký je spiatočník a podobne. Však aj teraz to asi tak inak ani nebude. Ale ja sa za to vôbec ani nehanbím, že taký som a jednoducho tak asi aj zomriem. Pravdepodobne áno, lebo myslím si, že asi nezmením tento názor. "A pred spoločnosťou." Vidíte, aké je to na druhej strane pre dvoch mužov a dve ženy odrazu aké dôležité? Lebo oni chcú tieto registrované partnerstvá ako trvalý zväzok uzatvárať pred spoločnosťou. Teda nie v súkromí a pod nejakou vŕbou, ale pred spoločnosťou. A chcú byť aj zapísaní v tej matrike, hej. Tak vidíte to.
Tak na jednej strane z heterosexuálneho manželstva sa posmievame a ho dehonestujeme a na druhej strane vyzdvihujeme jak vysoko na jaký piedestál, aké to registrované partnerstvo, aké je super, aké je delikatesné. Nezavádzajme, nezavádzajme ľudí. Veď ja ti, Martin, odpoviem potom aj takto bokom osobne, hej. Poprosím, keby si ma neprerušoval. Dobre? (Reakcia navrhovateľa.) V poriadku, však áno. Mne sa tiež ťažko počúvali aj tvoje slová, ale musel som si tiež zahryznúť do jazyka. No, ale áno, beriem to, že sme ľudia emoční, tak reagujeme ako rôzne.
Ďalej v tej dôvodovej správe je tuná taký naozaj skutočne nebezpečný precedens. Škoda, že tu nie je pán Hrušovský, však on je právnik. Ale máme tu, vďakabohu, ešte nejakých tých právnikov. A tu budem citovať to, čo je v tej dôvodovej správe napísané, a to vnímam naozaj ako veľmi nebezpečný precedens pre túto spoločnosť a vôbec pre spoločnosť ako takú a pre európsku spoločnosť. Dodo to pekne povedal: Však povedzte, je to teraz téma, je to európska téma, však sa priznajte a je to v kurze a je to v móde. Tak to pekne povedal.
"Partneri sú osoby navzájom blízke, vrátane odoprieť výpoveď pred orgánmi činnými v trestnom konaní." No, tak toto je veľmi-veľmi vážna vec. Prečo? Uvediem takýto príklad. V New Yorku, no vidíte, predsa som len do tej Ameriky nejako zašiel, ale bola konferencia, ale to naozaj mám z literatúry, bola konferencia, na ktorej homosexuálne páry mužov učili, ako pri ich sexuálnych praktikách nezabiť toho druhého partnera. (Reakcia navrhovateľa.) No tak toto bolo, to myslím úplne vážne, tak v literatúre to bolo napísané a toto vnímam ako veľmi nebezpečný precedens, aby zákon chránil ich ešte tak, že on jednoducho má právo odoprieť svedeckú výpoveď. Manžel, manželka, deti, blízke osoby, ktoré sú ako určené, na to právo majú. Jednoducho pred vyšetrovateľom alebo súdom odopriem svedeckú výpoveď, lebo zo zákona mám na to právo. Toto naozaj myslím si, že v tomto návrhu zákona by sme zašli príliš ďaleko a nechránili by sme takto orientovaných, homosexuálne orientovaných ľudí, naopak, naopak. Pretože ten ľudský život má svoju hodnotu, a to je jedno, či si už orientovaný tak, alebo tak, aj ten homosexuálne orientovaný človek je jedinečný. Jedinečný a neopakovateľný. Jedinečný a neopakovateľný. A keď sa takáto kriminalita by sa páchala, nasleduje trest. Áno, môžeš robiť, čo chceš. Môžeš robiť, čo chceš, ale len do istej miery a, samozrejme, nejde to bez zodpovednosti, lebo aj táto spoločnosť a zákony ťa budú brať na zodpovednosť.
Ďalšia vec, ktorá je v tej dôvodovej správe, návrh neobsahuje spoločné osvojenie dieťaťa, rieši "len zachovanie rodičovských práv". A v ďalšej odrážke: "Zavádza sa možnosť dieťaťa po smrti rodiča registrovaného partnera zveriť dieťa do starostlivosti druhého partnera." Rozprávali sme túto tému, sme už ju tu rozoberali a naozaj neviem si predstaviť, aby takéto dieťa alebo akékoľvek dieťa bolo vychovávané v homosexuálnej rodine. Ja to už ako hovorím, ja tu už hovorím, zopakujem sa, zopakujem sa: Kde sú práva detí? Kto sa pýta týchto detí, že či chce dvoch otcov, alebo dve matky? Ktoré dieťa je o tom schopné rozhodnúť?
Pán kolega, ak by si mal 18 rokov, predpokladám, že už si mal, tak si starší, a ak by si sa rozhodol žiť v takejto rodine, aby si si adoptoval nejakých dvoch pánov alebo dve ženy, prosím, nech sa páči, je to možné. Ale za deti kto rozhodne? Kde sú práva detí?
Toto je naozaj jedna z vecí, ktorú ja vnímam ako nebezpečný precedens a vzácne tu sa zhodneme aj s kolegom Petrom, ktorý tiež si nevie predstaviť, že by deti boli adoptované alebo že by sa ocitli v takto orientovaných spoločenstvách alebo orientovaných rodinách. Tak za to mu chcem poďakovať.
"Matričný úrad", ktorý som tuná spomínal, "si zriadi knihu registrovaných partnerstiev a bude to viesť oddelene od knihy manželstiev." No viete, ak by náhodou ten starosta obce sa nestotožňoval ako s tým, no nemá inú voľbu, lebo je zákon, tak musí zaviesť takúto matričnú knihu. No ale ako on má a má právo na výhradu svedomia a to je vlastne ten apel na svedomie a on teda nechce participovať na týchto praktikách, no jemu nič iné nezostáva, buď sa vzdať funkcie, alebo zaviesť túto knihu a robiť to a ešte asistovať ako pri tom. Myslím si, že naozaj sa pácha násilie zase na ľuďoch, ktorí majú iný názor, hej, veď vy ste slobodného ducha alebo liberáli. Tak vidíte, na jednej strane hovoríte o tej slobode, ale na druhej strane ju takýmto spôsobom pošliapavate.
"Zavádza sa možnosť", to je ďalej v dôvodovej správe, "možnosť dieťaťa po smrti rodiča registrovaného partnerstva zveriť dieťa", aha, to som už spomenul, "do starostlivosti druhého partnera."
"Ustanovujú sa dve možnosti zrušenia partnerstva: 1. spoločné vyhlásenie pred matrikárom a 2. rozhodnutie súdu o zrušení partnerstva." Viete, to spoločné vyhlásenie pred matrikárom, však by to bolo super, no možnože hej, tak ako ste to predkladali pri manželstvách, však predstúpim pred matrikárom, tak uzavriem tento vzťah a takisto aj zruším. Ale môžu sa teoreticky aj dvaja chlapci alebo dve dievčatá dohodnúť, nebudú mať naozaj nič, nebudú k sebe ani nič cítiť, ale budú chcieť zneužiť ako tento systém, budú chcieť tie rôzne sociálne výhody, ktoré z rodiny ako plynú, a jednoducho toho sa obávam, že naozaj toto by sa mohlo rozmôcť tuná, aby sa to zneužívalo.
"V zmysle navrhovanej úpravy bude registrované partnerstvo rodinným stavom." Dovolím si povedať, nikdy nebude rodinným stavom, lebo nemôže byť, nevytvára tuná tie znaky tejto rodiny.
Toľko k tej dôvodovej správe. Mám tu ešte pár vecí, ktoré by som tu chcel, s odborníkmi čo som konzultoval.
Cez toto všetko začala sa kultúra vojny aj cez tieto zákony. Je to kultúrna vojna. Cez tieto návrhy smerujeme nielen ku demografickému zničeniu, ale aj ku ekonomickému. Naozaj tá reprodukcia, veď ju nepodceňujme, je veľmi dôležitá. Bolo to tu spomenuté, stačí jedna generácia, možno dve a sme, vlastne tu nie sme. Len vďaka našim predkom tu sme, tak ako to Martin, kolega, tuná spomínal. Je to útočná vojna cez kultúru smrti. Sexuálna revolúcia, je tu víchrica zmätkov, demagógií a dezinformácií. Toto sme tu naozaj počuli o tej sexuálnej revolúcii a čím viac toho tuná zazneje protichodných názorov a tvrdení, tak tým viac pomýlime ako týchto ľudí. Ľudstvo smeruje k demografickej samovražde. Spoločnosť sa domáha mať pod kontrolou ľudský život, ale v skutočnosti stratila kontrolu nad rozsievaním smrti. Stratili sme. Manipulácia verejnou mienkou je bežnou praxou aj u nás.
K tým duševným poruchám. Konzultoval som to aj s psychiatrami, odborníkmi, možno ak to neodprezentujem tu tak úplne presne, tak sa ospravedlňujem. Duševné choroby podľa niektorých psychiatrov, nechcem hovoriť všetkých alebo že som nejakú veľkú vzorku a skupinu teraz zosnoval, ale duševné poruchy môžu byť poruchou, ale nemusia byť poruchou. Podľa psychiatrov, s ktorými som konzultoval, 90 % duševných chorôb nemá substrát. Sú tri aspekty homosexuality: prvou je orientácia, druhou je správanie, tretia je identita.
Orientácia, vrátim sa k tej prvej, tá ešte nemusí byť ako problémom. Keď je človek takto orientovaný homosexuálne, tak za to nemôže, lebo je takto orientovaný. Čo s tým?
Správanie, tak to už môže byť, lebo ak dám súhlas na takéto praktiky, no tak to už môže byť problém. A tento problém správania, ten sa dotýka nielen homosexuálov, ale aj heterosexuálne orientovaných ľudí. Ak ja si vytypujem vydatú ženu, tak to moje správanie môže byť naozaj choré. Ak to vnímané, vydatú ženu, matku rodiny, rozbijem rodinu a budem zvádzať. Rovnako môžem takýto postoj zaujať voči manželovi alebo mužovi a takisto ho budem zvádzať, tak toto správanie sa nedá považovať za normálne, ale je choré.
Identita skrze správanie vlastné, ale i okolia, som sa s homosexualitou identifikoval. To už môže byť naozaj problém.
Homosexualita ako taká, egodystónna homosexualita je stále zaradená ako duševná porucha alebo či choroba, to by sme sa mohli teraz pretláčať, že čo to je, ale číslo tejto diagnózy je F66.1.
Myslím si, že meritum veci ani nie je v tom, že či homosexualita je choroba, alebo porucha, pretože ak chcem povedať o spoločnosti, že je nezdravá, no tak poviem, spoločnosť je chorá. A keď by som teraz termíny vyberal, tak by som čo povedal? Spoločnosť je poruchová? Je porúšaná? No tak nepoviem. Poviem, že je chorá. Takže v takej tej verbálnej hantírke, tak človek to tak povie, že je to čosi choré. Zmyslom rodiny je heterosexuálne manželstvo.
Čo sa týka tých názorov, ktoré sme tuná naozaj takto pretláčali, spomeniem tu, dovolím si spomenúť ešte jedného zo sociálnych filozofov Thomasa Morusa. Thomas Mor bol anglickým kancelárom a za svoj názor, zato, že mal názor svoj a pevne si za ním stál, stálo ho to jeho vlastný život. Držať sa hesla "rob, čo chceš, všetko je dovolené", tak to je veľmi nebezpečná cesta, pretože nemôže to byť bezbrehé. Veľká francúzska revolúcia išla v duchu tohto hesla. Dejiny, vidíme, že čo nám ukázali. Krv, ľudská krv tiekla potokmi. Homosexuáli nás nemôžu nútiť, aby sme s nimi kolaborovali. Nie je to možné.
Chcem ešte, ak dovolíte, za chvíľu budem končiť, už vás nebudem veľmi mučiť, ale ja som si to tiež musel tuná to odtrpieť.
Na jednej strane zvýrazňujeme inakosť a na druhej strane zvýrazňujeme historicky rodovú rovnosť. Tak čo my vlastne chceme? Čo táto spoločnosť chce? (Reakcia z pléna.) Tak musíte ísť navštíviť ako odborníkov. Môžte alebo zavolajte RZP-čko (Reakcia z pléna.)
Ak máš náhodou iný názor, označovaný si za homofóba a podobne. Čudná je to demokracia, ktorú každý chápe po svojom, nuž ale aj toto je demokracia.
V závere. Homosexualita môže byť pre mnohých homosexuálov aj ich krížovou cestou. To neznamená, že to nie je ich cesta spásy. Orientácia ešte nemusí byť problém, ale dobrovoľný súhlas na praktizovanie homosexuality, to už problém je. Svetlo stále prichádza, milí kolegovia, z východu. Slnko stále, vďakabohu, vychádza na východe. A myslím tentokrát aj tak symbolicky, aj to Rusko akosi nám aj v týchto chvíľach dáva odkaz a je hodný nasledovania. Len ten, kto kráča vo svetle pravdy, môže ukázať správnu cestu i smer. U nás to môže byť práve aj SMER.
Nedajme sa pomýliť. Najväčšie víťazstvo, už som to spomínal, je to, ktoré dosiahneš nad sebou samým. Rovnako je to výzva pre homosexuálov alebo aj heterosexuálov. Je to pri sexuálnom správaní kohokoľvek. Každý človek má ľudskú dôstojnosť a bez ohľadu na to, akokoľvek je orientovaný.
Celkom taký malý záver. Pán Sulík mi včera tuná povedal: "Pán Kuffa, my vás máme radi," tak som mu chcel povedať, však aj ja jeho mám rád, aj jeho kolegov, takže ja s tým naozaj nemám problém. Aj cez to všetko, že máme iné, rozdielne názory, neznamená to, že sa tu budeme nejak biť. Ak je to slovná prestrelka, myslím si, že dá sa to ešte zniesť. Pretože ak sa zápasí a bojuje ešte v týchto laviciach a v tomto parlamente, je to vždy lepšie, ako by sa malo bojovať v uliciach našich miest a v našej vlasti.
Dovolím si na záver celkom citát matky Terezy: "Všetkým pomôcť nemôžeme, ale milovať môžeme všetkých."
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Ďakujem všetkým kolegom, ktorí sa vyjadrili v reakcii na moje vystúpenie v rozprave. Ja rozdelím odpoveď na dve časti. V tej prvej by som sa konkrétne vyjadril len k jednému pánovi kolegovi, a to k pánovi poslancovi Kvasničkovi.
Priznám sa, je to trocha pre mňa sklamaním, čo ste povedali po tom vysoko elegantnom prejave, ktorý mal teda tú včerajšiu podvečernú a dnešnú rannú časť, lebo dosť sa mi ťažko by súhlasilo, a teda nesúhlasím s tým, že práve to správanie je to podstatné, čo by sme tu mali zdôrazniť. Ja súhlasím s tým, že správanie si každý z nás môže vybrať a vlastne s tými pravidlami kultúrnosti sme zviazaní, aby sme sa správali správne. Ale to predsa není odpoveď na tú podstatu, ktorú som povedal, že tá kardinálna otázka spočíva v tej možnosti výberu svojej sexuálnej orientácie. Som presvedčený, že tu tá voľba nie je a že teda sa môžem správať kultivovanejšie, menej kultivovane.
Tie tanečky, ktoré ste spomínali, ktoré teda tá heterosexuálna skupina usporiada a táto homosexuálna ich vraj nemá vo zvyku, nepoznám a ozaj nedisponujem takýmito informáciami, ale aj ak pripusťme, že to tak je, tak potom by som mohol potvrdiť to, čo tu už zaznelo, že teda je to možno aj spôsobené tým, že práve neprirodzený prístup väčšinovej časti spoločnosti spôsobuje potom isté neprirodzené správanie k tejto časti homosexuálnej spoločnosti, ktorá zatlačená do kúta tým tlakom neprajnosti sa môže niekedy chovať divne a práve možno aj tá promiskuita a to všetko s tým spojené môže byť spôsobené tým, že sme to zaradili do kategórie nenormálnych javov.
No a celková odpoveď všetkým spočíva v tom, že ozaj by som povedal, že tu nie sú dôležité otázky toho, aký sociálnoprávny rozmer má tento zákon, ale za dôležité považujem posolstvo spoločenského statusu ľudí s takouto orientáciou... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Janko, som veľmi rád, že po Petrovi, Jojovi Viskupičovi si ty znova prišiel s takým kultivovaným prejavom, liberálnym prejavom. V podstate tri liberálne prejavy z našeho klubu a takto si presne predstavujem tú diskusiu. Nie s bubnom na zajace, ale naozaj argumentačne, vecne, kľudne, tak, že naozaj mám aj chuť počúvať. A v tomto prípade som aj tú chuť počúvať mal.
Hovoril si, že ak tento návrh zákona schválime, tak pustíme do duše tisícok ľudí pochopenie, plus-mínus hovorím, že táto spoločnosť ich toleruje. Ale ja si myslím, že tento zákon nie je o tom, že tolerujeme ľudí LGBTI, ako Jozef povedal, a som presvedčený o tom, že nikto tým ľuďom neupiera žiadne právo na vyznanie lásky. Ako oni to právo majú, nikto ich za to nebude odsudzovať, a keď ich niekto odsudzovať bude, tak ho odsudzujme. Ale tu iba otázka, že títo ľudia si pýtajú určité nadpráva, a je iba teraz, takto stojí ten zákon a návrh zákona, či im tie nadpráva priznáme, alebo nie.
A keď si hovoril ten príklad so synom, ono to je síce také srdcervúce, že ak by sa nám taký syn narodil, či by sme pre neho niečo takéto nechceli. No ja ti sám za seba môžem povedať, že ak by sa mi narodil homosexuálny syn, v žiadnom prípade by som nebojoval pre neho za nejaké nadpráva. Mal by rovnaké práva a chránil by som, aké majú dnes. Snažil by som sa, hájil by som ho za to, aby nebol diskriminovaný, ale v žiadnom prípade by som pre neho nechcel vybaviť, aby odrazu mohol vstupovať do nejakého manželstva iba zato, že je homosexuál. Jednoducho raz by na to nesplnil podmienky, tak mu to nepatrí. A myslím, že tak by sme sa mali k tejto veci stavať.
A možno trošku ešte inak by som to povedal, že ono tiež, ono je to asi tak, jak keby, keď máme vodičák na to, aby sme mohli šoférovať auto. Ak sa narodí slepý človek, tak ten človek nie je druhej kategórie, ale nikdy nemôže šoférovať auto.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, milé kolegyne, kolegovia, poslankyne, poslanci, rád by som sa v úvode svojho vystúpenia vyjadril k tomu, čo aj mne trošinka včera vadilo, bol to ten boj symbolov. Ja ozaj rešpektujem, že 3D prezentácie môžu byť pri tomto rečníckom pulte zaujímavé a dokonca sú aj potrebné, pretože dávajú tomu ten správny náboj a vôbec s tým nemám žiadny problém. Ak som sa včera postavil a išiel za pánom predsedom Sulíkom, nekričal som zo svojej lavice, ani som nejak sa nepoburoval, ale ozaj som mu len vysvetlil, že v tú chvíľu, keď dúhová zástava na chvíľočku prekryla istý symbol, považujem za nevhodnú a vlastne - to považujem za dôležité zdôrazniť - že tie rôznosti, ktoré nás tuná spájajú, a je to fajn, že sme takí rôzni, musia mať aj tých spoločných menovateľov. A ak dačo by tým spoločným menovateľom v tejto sále zákonnosti malo byť, tak sú to práve tie symboly.
Symboly štátu, ktoré sem patria a ktoré do tejto najvyššej miestnosti našej republiky, kde sa tvoria zákony, jednoducho musia byť zakomponované úplne prirodzene, ale nielen z hľadiska protokolárneho, ale aj z hľadiska takého nášho vnútorného cítenia. Ono keby tu bol protokolista, tak by sa vyjadril veľmi presne, že jednoducho ten štátny znak má svoju prioritu a nesmie byť ničím napádaný. Ale ja sa nedomáham, aby to protokolista nejakým spôsobom tu dovysvetľoval, ja by som skôr sa domáhal toho, aby sme prirodzene cítili k týmto symbolom úctu. A ja osobne si tieto symboly vážim, bez ohľadu na to, ako to bude vyjadrovať protokolista, pretože vážim si to ako človek, ktorý je hrdý na to, že tu môže pred vami vystúpiť a v takýchto súvislostiach.
A vážim si ešte jednu vec. Vážim si to, že môžem teraz zareagovať na otázku registrovaného partnerstva spôsobom, ktorý nie je totožný s väčšinovým názorom v našom klube. Je to skutočne hodnota, ktorá sa mi zdá ako najvyššou hodnotou zoskupenia, ktorého som členom, pretože mi moju možnosť, čo mám k tejto téme povedať, nediktuje ani predseda klubu, ani jeho zástupcovia. Nediktujú mi to dokonca ani väčšinové názory mojich kolegov, ktoré si vážim a vždy budem hrdý na to, aby som presadzoval, aby mohli zaznieť, ale diktuje mi to moje svedomie, a to je teda fakt vec, ktorú považujem v histórii slovenského parlamentarizmu za prelomovú, a myslím si, že toto história, takúto možnosť, takto skutočne vystupovať v súlade so svojím svedomím, aspoň tak to cítim na rozdiel od niektorých iných klubov, pripíše teda tomuto zoskupeniu za dobré.
No, dobre, takže to boli tie úvodné veci, ktoré som mal na mysli, a skúsim teraz už k samotnej téme.
História ľudstva by mohla mať zrejme veľa prívlastkov a každý by mohol byť presný. Ja si dovolím povedať, že história ľudstva je zároveň aj históriou určitých prešľapov. Históriou diskriminácie, keď väčšia alebo menšia skupina ľudí obmedzuje na niektorých právach inú väčšiu alebo menšiu skupinu ľudí. Menia sa témy diskriminácie, ale samotný fakt, že diskriminácia je v histórii ľudstva trvalo prítomná, je nezvrátiteľný a myslím si, že nieže to tak len v minulosti vždy bolo a je to aj dnes, ale zrejme to aj dlho tak bude. A práve preto, že diskriminácia je takým bežným, skoro prirodzeným javom v histórii ľudstva, práve preto míľniky, dátumy, roky, keď došlo k prelomu, keď sa ľudstvo dokázalo vysporiadať s istou formou diskriminácie, sú zapísané zlatým písmom v histórii ľudstva a sú hodné pripomenutia.
Ja by som si dovolil pripomenúť tri míľniky, tri medzníky, tri stáročia, tri konkrétne roky, kedy došlo k tomu, že sa diskriminácia prestala v istej oblasti vyskytovať.
Zablúďme to spoločne do 18. storočia a pripomeňme si rok 1781, je to rok spojený s panovníkom, ktorého meno tu včera zaznievalo, s Jozefom II. a s jeho tolerančným patentom. Práve v tomto roku bolo v rámci tohto tolerančného patentu možné zlikvidovať jednu diskrimináciu, ktorá bola spojená vyše štvrť tisícročia s evanjelickou cirkvou augsburského vyznania na Slovensku. Evanjelici, priznám sa, mám blízko k tejto skupine, mám veľmi rád svoju rodinnú evanjelickú históriu, aj keď možno nie som jej najplatnejším členom. Táto skupina ľudí mala 250 rokov problémy s tým najzákladnejším naplnením svojich náboženských prejavov, nemohli mať kostoly, neboli uznaní a Jozef II. to vyriešil známym patentom s tým, že aj keď nie možno plnoprávne, ale tie artikulárne kostoly, ktoré sú dodnes ozdobou našej krásnej krajiny, zrazu mohli vznikať. Nemohli mať veže, nemohli mať klince, ale boli tu a hlavne bola tu chvíľa, ktorá priniesla odstránenie diskriminácie, ktorá začala 31. októbra 1517. Tento dátum by som si odpustil, ale si ho neodpúšťam len kvôli tomu, že zajtra je to rovných 495 rokov, čo rebel Martin Luther sa vzoprel väčšinovému náboženstvu, katolíckemu vtedy, a poukázal na jeho nedostatky. A sa priznám, tento rebel mi je vždy, bol a je sympatický, takže to tak trocha pripomínam len kvôli ten zhodnosti dátumov.
Dobre, to je prvý exkurz do histórie.
Skúsme zájsť o storočie neskôr a pozrime sa do meruôsmeho roku, 1848, keď opäť dochádzame k poznaniu zániku jednej tiež dlhodobej diskriminácie v histórii ľudstva. V tomto roku v tých marcových zákonoch nachádzajú mnohí naši praotcovia a prastaré mamy možnosť zániku veľmi nepríjemnej povinnosti, ktorá bola pomenovaná poddanstvom. Už to nebola tá tvrdá forma nevoľníctva, ale stále to bola ešte povinnosť - pánovi deviatok, cirkvi desiatok, povinné roboty. Áno, len v predminulom storočí, prakticky len v tom 19. storočí zanikla táto forma diskriminácie, ktorá gniavila našich predkov, opäť dátum hodný zaznamenania.
No a ešte jeden takýto výlet do histórie, povedzme si, že by to mohlo byť už storočie 20., pripomínam rok 1919, keď naše ženy, tá lepšia polovica ľudstva, v bývalom Československu získala volebné právo. To znamená tiež odstránenie diskriminácie, ktorá bola svojím spôsob veľmi výrazná a možno dnes, keď sa pozeráme na tieto body v histórii ľudstva, tak by sme mohli povedať, že tá diskriminácia bola až nepochopiteľná, ako to vlastne mohlo existovať, keď sa nám to dnes zdá už také samozrejmé.
No poďme ale už k tej samotnej podstate, prešli sme si krátkou históriou diskriminácie, potvrdili sme si, že má ona svoje historické korene a istú pravidelnosť, a pozrime sa na problém, ktorý má odstrániť a riešiť zákon o registrovanom partnerstve. Tu si myslím, že je to ozaj vec, ktorá, je veľmi dobré, že prišla do tejto siene zákonnosti. Ja to veľmi zjednoduším, veľa tu už toho zaznelo, ja sa budem snažiť veľmi poctivo si odpovedať na otázku, ktorú považujem v tejto súvislosti za kardinálnu a absolútne jednoznačnú. Otázku, ktorá mi možno pomôže sa dopracovať k tomu, aby som si názor, ktorý cítim, vedel obhájiť.
Je to otázka, či sexuálna orientácia človeka je jeho prirodzenosťou, alebo ju môže nejakým spôsobom ovplyvniť. No, ak by sme pripustili, alebo ak pripúšťame, že sexuálna orientácia je ozaj voliteľná a že človek má v moci si ju vybrať, v tom prípade táto diskusia, aspoň z mojej strany, by bola hneď ukončiteľná, hneď by sme mohli prestať rozprávať, nemal by som o čom. Pretože ozaj, ak by si to každý z vás mohol vybrať v tom prípade s tým, že sexuálna orientácia by mala byť nejakým predmetom diskusie zákona, sa nedá, lebo jednoznačne by to bolo asi možné povedať, že ak by sme pripustili, že si to každý z nás vyberie, tak by sme pripustili to, že ľudstvo môže veľmi elegantne a veľmi rýchlo, na základe vlastného rozhodnutia v niekoľkých generačných cykloch vymreť.
No, ale čo ak je to inak? Čo ak ozaj nikto z nás si v tej svojej prapodstate, v tom svojom skutočnom vnútri, v tej svojej genetickej vybavenosti, v tej svojej danosti, v tej svojej hlbokej intímnosti toho, čo to tu takto verejne pertraktujeme, sa nemôže rozhodnúť, nie je v tom slobodný a už neviem od koho to závisí, či Boh, či Príroda, či Evolúcia - v každom prípade veľké písmeno začiatočné - spôsobila to, že človek si túto záležitosť jednoducho nevolí a že je to vec, ktorá nám je, možnože nebudem sa púšťať do nejakých odchýliek, prirodzene daná. No v tom prípade sa domnievam, že možnosť nejak veľmi voľne sa pustiť do vysvetľovania tejto záležitosti začína byť zrazu veľmi-veľmi obmedzená.
Ja by som možno použil tu jeden úplne konkrétne príklad nato, aby som si to sám nejakým spôsobom vedel zodpovedať, ako je to vlastne s tou prirodzenosťou alebo neprirodzenosťou, pokúsim sa zostať v hraniciach korektnosti a nezachádzať do nejakých nevhodností. Ak ako muž vstúpim do salónu, v ktorom je sto krásnych, elegantných žien rôzneho zafarbenia vlasov, rôznej postavy, rôzneho oblečenia, a zároveň je tam aj sto mužov elegánov rôzneho veku, nuž, keď budem úprimný a pozriem sa na tú lepšiu polovicu tejto veľkej spoločnosti, tak celkom určite si budem vedieť predstaviť, že medzi tými sto dámami budem nachádzať dámy, ktoré, keby ma neviazali zákony morálky, etiky a istej spoločenskej konvencie, tak by som si vedel prestaviť, že by mohli byť mojimi partnerkami, no ak by, aj sexuálnymi, samozrejme, mám na mysli. A povedzme aj životnými, podľa toho stupňa benevolencií teda, či by som bol zameraný na dnešný večer, alebo na celý život. Toto neriešme.
No ale ak by odo mňa niekto chcel, že sa pozrieť na tých sto pánov, rovnako elegantných, aby vo mne niektorý z nich vzbudil takýto pocit, že by mali byť mojím partnerom, myslím, že neexistuje tá moc či presviedčania, či dokonca peňazí, alebo argumentov, ktoré by ma vedeli primäť k tomu, aby som medzi touto stovkou pánov našiel niekoho, na koho by som sa vedel pozrieť rovnakým pohľadom ako na tú skupinu tých krásnych žien.
Ja viem, že keby ste sa pustili alebo že sa aj pustíme do nejakej polemiky, nájde sa veľa nuáns, kde to nie je také jasné. Ja len hovorím o tej svojej, o tom svojom poctivom priznaní sa k tomu, že nepovažujem ani teoreticky za možné, aby sa takáto orientácia v duši človeka mohla zmeniť len kvôli tomu, že existuje tu akási voľnosť.
Skúsme, skúsme sa však pozrieť ešte na iný príklad, ktorý považujem za korektnejší a svojím spôsobom asi aj viac vás osloví. Vieme, že tá najkrajšia vec na tom svete, čo môžeme mať, sú naše deti. A teraz vás prosím, aby sme sa všetci zamysleli na tým, že sme otcom, mamou 18-ročného syna, s ktorým máme mimoriadne dobrý vzťah, ktorý nám robí radosť, je dobrým žiakom, chodí dokonca na mnoho záujmových krúžkov, je hudobníkom, športovcom, nosí dobré vysvedčenie, je beťárom, proste je to normálne, šikovné decko, ktoré sa už vo veku 18 rokov nestáva len naším synom, ale dačím viac, naším priateľom, našou súčasťou, na ktorú by nikto nedal dopustiť, pretože vieme, že ozaj tie naše deti sú pre nás naplnením života a táto téma asi nemá oponentov. No a práve tento úspešný syn, s ktorým si tak dobre rozumiem, vo veku medzi sedemnástym a osemnástym, alebo niekedy v tomto období svojho života, prichádza za mnou, a keďže máme dobrý vzťah, tak mi hovorí: "Otec, ja to cítim voľako trošinka, musím byť úprimný, inak vidím, že moji spolužiaci chalani už majú prvé lásky, dievčatá, mňa ti tie dievčatá voľako nepriťahujú. Neviem, ale zamýšľam sa nad tým a som sa rozhodol, že ti to idem povedať, lebo, naopak, cítim takú zvláštnu príťažlivosť skôr k tým chalanom. No, nehnevaj sa na mňa, tak ti to hovorím, ako, ako to cítim."
No čo by sme povedali ako otcovia tohto svojho milovaného chalana? No určite by sme v tej chvíli boli zarazení, smutní, určite by to bolo pre nás v tej chvíli sklamaním, možno by sme volili aj nejaké príkre slovo, pretože človek není stroj a možno naše očakávania môžu byť aj pritom dobrom vzťahu odtrhnuté od toho vnútorného života, ktorý ani tie najlepšie deti nemusia nám vždy zavesiť na nos. Ale ja som presvedčený, že každý z nás ako skutočný dobrý otec alebo dobrá mama toho synátora by po tom prvotnom sklamaní a nejakom roztrpčení bola schopná, bol schopný povedať si: "Ale, synu, veď dobre, tak ak to ozaj je tak, ak sa s tým nedá nič robiť, no čo ťa budem hnať k psychiatrovi, vydedím ťa, nakričím na teba, už ťa nemám tak rád?"
Áno, možno som sa tešil na vnúčatá, možno vidím tú, áno, tých sklamaní môže byť veľmi, ale predsa nikto z nás by vlastného syna nepovažoval za menej hodného byť vlastným synom len kvôli tomu, že sa priznal k niečomu, čo proste nejakým spôsobom tá Príroda s veľkým P, Boh s veľkým B alebo Evolúcia s veľkým E spôsobila. Nevieme, prečo to tak spôsobila, ale musíme my poznať odpoveď v každej chvíli na všetko? Koľko je ešte otázok, ktoré ľudstvo nemá vyriešené? A napriek tomu si môžme povedať, že tá Príroda, ten Boh, tá Evolúcia asi má na to odpoveď, len my ju ešte zatiaľ nepoznáme, pretože Príroda je múdra. A možno aj táto vec sa nám raz objaví v nejakej inej polohe.
Tak teraz by som chcel možnože povedať, ako bude nás prístup k takémuto zákonu. Tu zaznievali od pána Poliačika ako dve hlavné tézy, ak som si dobre pamätal, jednak je tu snaha riešiť otázku sociálnoprávnych náležitostí registrovaných, alebo teda partnerov, ktorí by chceli byť registrovaní, a potom je tu otázka ich spoločenského statusu.
Dovolím si tak naznačiť symbolicky dva stĺpcové grafy teraz pred vami. Nepovažujem tieto dva hlavné piliere tohto zákona za vôbec rovnocenné. Domnievam sa, že ak teda otázky sociálnoprávne sú dôležité, tak im vo svojom stĺpcovom grafe dávam desaťcentimetrovú výšku. A pre mňa otázka spoločenského statusu má desaťkrát viac. Je to metrový stĺpec. A je to preto metrový stĺpec, lebo keď sa mi ten môj syn priznal k tomu, tak ja viem, prečo sa musím aj zmieriť s jeho orientáciou. Lebo viem, že ho čaká na rozdiel od tých šťastnejších, alebo teda jednoducho heterosexuálnych jeho spolužiakov oveľa ťažší život, oveľa viacej nepochopenia, oveľa viacej možno aj nenávisti alebo pejoratívnych prívlastkov.
A práve preto chcem vyjadriť v tejto chvíli veľkú vďaku tejto sieni zákonnosti, že sa sem dostal tento zákon, ktorý možno prvýkrát rozmýšľa nad tým, aby to nebola len otázka, že ja ako otec tomu synovi chcem pomôcť, ale aby to bola otázka aj tá, že tomuto synovi chce pomôcť dokonca zákonodarný zbor Slovenskej republiky, ľudia, ktorí sú tu nie sami za seba, ale ktorí sú tu za všetkých (potlesk), ktorí sú tu za menšiny, ktorí sú tu za, nato, aby rozmýšľali o tom, ako urobiť tento svet krajší pre každého.
A práve to sa mi zdá ako veľmi dôležité, že takýto prvok, takýto zákon sa dostal sem s tým, aby sme tomuto nášmu synovi pomohli a aby ten krutý svet, ktorý ani po prijatí tohto zákona sa nestane až tak hneď ukážkovo milosrdný, ale aby vytvoril isté predpolie, istú avantgardu k tomu, že títo ľudia do svojej duše budú mať vpustený kus slnečného lúča a budú sa môcť tak trocha narovnať, lebo oni určite pochybujú. Ja som presvedčený, že musia sa niekedy strašne trápiť, že musia mať niekedy možno aj výčitky, možnože to môže mať ďalekosiahle následky, ale že teda keď si povedia, Bože, veď poslanci, poslanci formálne povedali, že ja som vlastne úplne v poriadku, že tie posmešky na moje konto nemajú tu veľmi ani čo hľadať.
No, viem si predstaviť, že, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v podobe tohto zákona vôbec neprichádza do siene zákonnosti nejaká nadbytočná téma, ktorá je tu len tak, aby sme zabíjali čas, ale prichádza téma, ktoré je strašne silná a dáva nám do rúk možno moc, ktorej by sme sa mohli až zľaknúť. My máme možnosť tisíckam, desiatkam tisíc, neviem, koľko ich je, ľudí s takouto homosexuálnou orientáciou, vpustiť do duše slnko a isté zmierenie so svojím osudom a isté povzbudenie. Otec, veď to není len tvoja láskyplná pozícia, že ty mi odpúšťaš, ale veď táto krajina, táto republika to považuje za normálne. Veď už aj poslanci sa k tomu vyjadrili, že takéto niečo môže existovať.
Veľmi často tu v posledných dvoch dňoch zaznievali silné slová a ja sa k tomu rád pridám, pretože je úplne namieste v tejto súvislosti sa spýtať: Čože je to teda najväčšie, najkrajšie a najsilnejšie na tomto svete? Či už použijeme slová Pavla v tom Prvom liste Korinťanom, z toho hymnusu, alebo použijeme príklad našich rodičov, ktorí aj v sedemdesiatke sa držali za ruku a vedeli si povedať, že mám ťa rád, žena moja, alebo to možno spomienka každého z nás na svoje lásky, na svoju prvú lásku, ktorá dáva silu, tvorivý elán. Je to jednoducho mnoho príkladov, ktoré každý z vás si môže do tejto vsuvky dosadiť. Ale určite to najväčšie, najkrajšie a najsilnejšie na tomto svete je ozaj láska. Akým právom by sme my ľudom, ktorí, ak sa zhodneme, že je to ich prirodzená danosť, mali možnosť upreť nárok na verejné vyznanie svojej lásky, svojich lások, svojich cítení lások bez toho, aby sa cítili zahanbení, zneistení alebo zahnaní kdesi do outsiderov tejto spoločnosti. Pretože láska celkom iste, aj keď má veľmi zložitú chémiu, ktorú našťastie zatiaľ ešte naši vedci nevyskúmali, a verím, že sa tak rýchlo ani nestane, ale ona nemá za cieľ len, a o tom som presvedčený, zabezpečiť elegantným spôsobom, príroda je ozaj veľmi múdra, zachovanie rodu, je to len jeden z jej atribútov, ona má určite za cieľ aj dať našim životom zmysel. No kto z nás by sa cítil oprávnený dať tým tisíckam, desať tisíckam homosexuálne orientovaných ľudí, zobrať im zmysel ich života a povedať: Vy ste síce spoluobčania, chápeme, že ste tu medzi nami, ale, viete, tak trošinka ste nie celkom v poriadku, ste akási druhá trieda.
Takže ak sa zhodneme na tom, že títo ľudia majú plné právo, tak potom verím, že budeme môcť pozerať sa na ich nárok, na takýto náš náhľad, na takéto naše zákony, na takýto náš prístup nielen ako na kresťanský, občiansky, ľudský, ale verím, že po prerokovaní tohto zákona, aj ako na právny náhľad Slovenskej republiky. A ak sa tak teraz náhodou nestane na tomto rokovaní, čo teda pesimisti, ja som idealista, ja poviem, že sa možno stane, tak sa to raz stane v budúcnosti. Proste raz aj diskriminácia spoluobčanov s homosexuálnym cítením bude patriť tak histórii, ako patrí obmedzovanie práv evanjelikov, ako patrí zrušenie nevoľníctva, ako patrí zavedenie volebného práva alebo diskriminácia žien pri volebnom práve.
Takže toto je moje presvedčenie a je to už len na nás, akým spôsobom sa toho zmocníme.
Ja viem, že ak by sme robili anketu, asi medzi našou verejnosť ako dopadne, ale dám otázku: Poslanci sú tu len na to, aby zastupovali väčšinové cítenie? Ak by to mala byť nejaká zástupná vzorka, nemajú rozmýšľať aj trošinka možno o dva kroky dopredu, aj keď nejaké politické body tým stratia? Ja si myslím, že medzi povinnosti poslancov patrí nielen zastupovať väčšinové mienenie a cítenie, ale v niektorých prípadoch, a tento k nim patrí, aj skupiny ľudí, ktoré možno nemajú väčšinovú podporu v spoločnosti.
No a zakončím, už rozprávam 24 minút, som si myslel, že to mám oveľa kratšie, tak to idem skončiť už.
Bolo tu povedaných veľa, veľmi veľa mien v súvislosti s tým, že boli tu parádne prejavy, ja chcem poďakovať aj pánovi poslancovi Kvasničkovi. Ja som včera odchádzal normálne so zvedavosťou, kde bude dnes pokračovať, a ozaj som si povedal, že nesmiem to zmeškať. Bolo tu veľa aj iných dobrých prejavov, ale tento patrí medzi pamätné. Ja si ho ešte určite pozriem aj zo záznamu, pretože to teda bola elegancia. Pán poslanec, ďakujem veľmi pekne.
Ani zďaleka nemám veci tak naštudované, ale predsa len spomeniem jedno konkrétne meno. Spomeniem meno človeka, ktorý je z Oravy, narodil sa v Dolnom Kubíne, aj tam je pochovaný, je to politik, diplomat, básnik, spisovateľ, redaktor, volá sa Theo Herkeľ Florin. A spomínam si, dovolím si to tak povedať, lebo verím, že je to asi pravda, že raz pán Ľubomír Feldek glosoval tohto básnika Florina veľmi elegantnou, ale tak on je vždy elegantný, keď píše, elegantnou takou notickou, že je to proste človek, ktorý tiež vo svojom živote bol obdarený, obťažkaný homosexuálnou orientáciou. A ja si spomínam, keď som voľakedy vydával stredoškolský časopis v roku ´73, práve v roku, keď zomrel, som si dovolil použiť jeho verše v tom školskom časopise, nebol vtedy veľmi povolený. Spomínam si na pána profesora Mamojku, ktorý povedal: "Jano, neprovokuj, ten chlap nie je dneska in, ale dobre, daj to." Inak musím povedať, že to bol otec jedného z našich kolegov poslancov, alebo netajím, pána Mamojku, učil ma voľakedy vo Zvolene na priemyslovke, no a použil som tam slová z básnickej zbierky "Na kameňoch času". A ja fakt si nepamätám z toho veľa a pamätám si len krátky veršík, ktorý zrejme reflektoval jeho svetobežníctvo, Florinovo, že bol veľa vo svete a málo doma, a ten veršík znel asi tak: "Bol vo svete doma a doma bol cudzí."
A ja by som zakončil tým, že by som chcel poprosiť, vážené panie poslankyne aj poslancov o to, aby sme urobili kroky k tomu, aby už ľudia homosexuálnej orientácie sa na našom krásnom Slovensku nemuseli tak trocha cítiť ako cudzí.
Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, aj kolegovi predrečníkovi. No naozaj boli tu veľmi silné slová, viem, čo by urobil Boh, teda viem, čo by urobil Ježiš Kristus. Ježiš Kristus ako druhá božská osoba, ak by to naozaj tak bolo, ako to tu bolo prezentované, že viem, čo by urobil, môj Boh by to nemohol byť, lebo ty by si bol tým Bohom. Ty by si bol tým Bohom. Takže toto nebol by môj Boh.
Tak ako to aj tuná odznelo, veľakrát v dejinách ľudstva mali tendenciu mnohí ľudia sa vydávať za bohov a za Boha. Antická doba tu nebola spomínaná, rovnako to bolo v Rímskej ríši, gréckej, antickej dobe, kde boli cisári zároveň aj bohmi. V novodobých dejinách, bolo to tu v rozprave spomínané, John Lenon vyhlásil o sebe, "som slávnejší ako Ježiš Kristus", nato prišiel blázon, zastrelil ho, lebo chcel byť ešte slávnejší ako John Lenon. Takto padol ten slávny boh.
Naozaj tuná my predkladáme nie skutočného Boha, ale bôžikov a s ním aj predkladáme náboženstvo aj symboly, ktoré zakrývajú naše štátne symboly. Ja nemám problém voči farebným, dúhovým farbám alebo zástavám, ale všetko má svoju mieru.
Ďakujem.